Videokanál poslanca

Vážený pán predsedajúci, vážená snemovňa, bolo mi radosťou vypočuť si dnes dopoludnia niečo, s čím môžem bez štipky premáhania súhlasiť. A považujem za dobré, že sa v parlamente aspoň čas od času rozvinie aká-taká diskusia o zahraničnej politike. Toto v našom parlamente dosť dlho chýbavalo a takýto vstup, ako predniesol minister zahraničných vecí, je dobrým základom na to, aby sa o zahraničnej politike hovorilo. Nerobím si, samozrejme, žiadne ilúzie o tom, aké vlny zdvihne jeho vystúpenie a keďže sa poznáme, všetkých svojich pappenheimských poznáme, tak je zrejmé, čo kto z prihlásených do diskusie povie. Samozrejme, môžte si povedať, však my vieme i to, čo povieš ty a tu sme u toho, že veľmi cennou vecou v zahraničnopolitickej orientácii je stabilita. Samozrejme, existuje stabilita pána poslanca Mizíka i pána poslanca Blahu, existuje moja a tí, ktorí, nedajbože, počúvajú to, čo hovoríme, si ich môžu vybrať.
Stabilita je to, čo zaznelo v tom prejave ako nosná potreba dnešného sveta. A nedá sa, než sa vrátiť k tomu, na čom ten prejav spočíval, na zdravom rozume, na reálnom poznaní behu sveta, na tom, že v dnešnom svete, ale už nielen v dnešnom sú bláboly o teórii mostov, po ktorých sa dupe, alebo ktoré sa potom občas vyhodia do vzduchu, bláboly o neutralite, bláboly o slovenskom Švajčiarsku a všetkom podobnom, blábolmi, čo neznamená, že im ľudia spracovávaní prívalom hoaxov alebo vyslovených klamstiev nemôžu veriť. Ide len o to, aby, pokiaľ možno, pre budúcnosť krajiny zdravý rozum stál na vrchu.
Keď človek počúva to, ako sa nehorázne podporuje americká zahraničná politika, ktorá uznala Golanské výšiny ako súčasť štátu Izrael, tak mi napadá stará pravda o tom, že keď začneš vojnu a dokonca, keď ju začneš opakovane a potom ju opakovane prehráš, tak to so sebou prináša isté zúčtovanie.
Nemecká ríša začala v 20. storočí dve vojny a výsledkom tej druhej z nich je to, že rodisko Immanuela Kanta - Königsberg - už nikdy zrejme Königsbergom nebude. Je Kaliningradom a zrejme ním na dlho ostane.
Pravda ale je, že v rámci toho, že sa tu volá po tom, aby sa nekopalo do Ruska a do Číny, si nespomínam na to, že by Ukrajina niekedy začala vojnu proti Rusku. Naopak, Rusko sa pred rokmi spolu so západnými krajinami stalo v Budapešti garantom teritoriálnej integrity Ukrajiny. Výmenou za to odovzdala Ukrajina atómové zbrane. Desiatky rokov predtým veľmoci garantovali teritoriálnu integritu zvyšného Československa. Československo odovzdalo pohraničie, vrátane pevnosti.
Treba povedať, že dejiny sa zopakovali. Garant tej teritoriálnej integrity Adolf Hitler a Vladimír Putin tú zmluvu pošliapali a predviedli agresiu.
Chcem teda povedať, že je dobré poznať históriu a je dobré pamätať si, čo, kto, kedy, komu urobil. I v ministrovom vystúpení zaznelo a mne to tiež nejde do hlavy, kde sa berie na Slovensku tak nie síce prevažujúci, ale predsa nie úplne minimálny negatívny postoj k Spojeným štátom. Ja si nespomínam a rád sa nechám poučiť, komu tuná v tejto našej vlasti, buď v tej bývalej alebo v súčasnej, niekedy Spojené štáty ublížili. Naproti tomu pamätníci sa môžu pamätať, ako hneď po druhej svetovej vojne, v ktorej sme boli víťazi a spojenci, sme stihli odviesť daň v podobe záboru podkarpatskej Rusi. A potom sme stihli odviesť ľudskú daň v podobe tisícov ľudí odvlečených do gulagov. A potom sme odviedli daň na životoch a na osudoch po auguste ´68 a tak sa pýtam, keďže prezidentom tej krajiny, do ktorej nemáme kopať, ako hovorí pán poslanec Blaha, je dôstojník KGB. Neviem, či je to dobrá kvalifikácia na to, aby mohol mať našu dôveru, ale myslím si, že je veľmi dobré, že sme členmi obranného spoločenstva, na ktoré si ani on, ani nikto iný nemôže trúfnuť. Ukrajina je mocnejšia a silnejšia ako my, ale ukázalo sa, že sa na ňu dá trúfnuť.
A v tomto zmysle by som uzavrel kapitolu verenia bludom. Nikto nehovorí, že máme mať s Čínou alebo s Ruskom vzťahy na hrane noža. Ale máme mať obozretný a rezervovaný postoj, pretože ich svety a naše svety sú iné a pochybujem, že by hádam aj tí, ktorí budú hovoriť opak, chceli žiť v dnešnej Číne, v bodovacom systéme tej Číny, vo všetkom v tom, čo Čína i pre svojich obyvateľov vnútorne na základe slobôd predstavuje.
Takže je veľmi dobré, že sme členmi sveta, ktorý zdieľa isté hodnoty, ktoré využívajú i všetci tí, ktorí ten svet buď konjunkturálne, aby si tým získali svojich pevných voličov z rovnakého chovu, alebo úprimne zo srdca nenávidia a, samozrejme, ak tu dnes zazneli slová "poďme rokovať a nájdime konsenzus o vzťahu k Číne či Rusku", tak toto volanie znamená, prijmite moje videnie sveta. Ale, chvalabohu, máme zdravý rozum a neprijmeme ho. Nepotrebujeme konsenzus s každým a za každú cenu. Nebolo treba mať s konsenzus s nacistami ani s komunistami. Ani so Šaňom Machom, ani s Milošom Jakešom. Netreba mať konsenzus za každú cenu. Čo treba mať za každú cenu, sú hodnoty, ktoré za to stoja. (Potlesk.)

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené kolegyne a kolegovia, dovoľte mi, aby som predniesol spoločnú správu výborov Národnej rady o prerokovaní návrhu na vyslovenie súhlasu Národnej rady s Rámcovou dohodou medzi Európskou úniou a jej členskými štátmi na jednej strane a Austráliou na strane druhej.
Návrh pridelil predseda Národnej rady svojím rozhodnutím č. 176 z 10. augusta 2020 na prerokovanie Ústavoprávnemu výboru Národnej rady, Výboru Národnej rady pre európske záležitosti a Zahraničnému výboru Národnej rady. Za gestorský výbor určil Zahraničný výbor Národnej rady. Ústavoprávny výbor Národnej rady uznesením č. 85 z 8. septembra 2020, Výbor Národnej rady pre európske záležitosti uznesením č. 22 z 9. septembra 2020 a Zahraničný výbor Národnej rady uznesením č. 22 zo 16. septembra 2020 odporučili Národnej rade Slovenskej republiky vysloviť súhlas s Rámcovou dohodou medzi Európskou úniou a jej členskými štátmi na jednej strane a Austráliou na strane druhej a rozhodnúť, že Rámcová dohoda medzi Európskou úniou a jej členskými štátmi na jednej strane a Austráliou na strane druhej je medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá má prednosť pred zákonmi.
Gestorský výbor na základe uznesení výborov odporučil Národnej rade podľa čl. 86 písm. d) Ústavy Slovenskej republiky vysloviť súhlas s Rámcovou dohodou medzi Európskou úniou a jej členskými štátmi na jednej strane a Austráliou na strane druhej a rozhodnúť, že ide o medzinárodnú zmluvu podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá má prednosť pred zákonmi.
Spoločná správa výborov Národnej rady o prerokovaní návrhu na vyslovenie súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky s Rámcovou dohodou medzi Európskou úniou a jej členskými štátmi na jednej strane a Austráliou na strane druhej, tlač 181a, bola schválená uznesením Zahraničného výboru Národnej rady Slovenskej republiky č. 23. zo 16. septembra 2020. Týmto uznesením ma výbor zároveň poveril plniť úlohy spoločného spravodajcu.
Toľko, prosím, pán predsedajúci, spoločná správa. Prosím, aby ste otvorili rozpravu k tomuto bodu.

Ja sa, pán poslanec Žiga, vrátim len k jednej vete priamo z úvodu, ktorú ste povedali o tom, že to, čo urobilo ministerstvo a minister Sulík, je v protirečení s volebným programom. K tomu len toľko. Volebný program SaS je rozsiahly, ošetruje mnohé oblasti fungovania krajiny a hlboko pochybujem o tom, že je tam niekde napísané čokoľvek v zmysle, o ktorom Richard Sulík hovoril, to jest, že štát je ten pravý, dobrý vlastník, už nehovoriac o tom, keď je manažovaný výberom tímu SMER-u. A preto teda je fajn, že sa odvolávate na náš volebný program, keď ste reprezentant strany, ktorá vstúpila aj do dejín volebného zápasu v roku 2016 s tým, že jej volebný program obnášal trištvrte strany A4. Samozrejme, ak má niekto taký volebný program, môže potom tvrdiť čokoľvek, pretože sila a hutnosť tej trištvrte strany je ukážkou toho, ako je tá strana poctivo pripravená dokladovať to, čo volebne sľubovala.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. No, tak ako nenávistný, zakomplexovaný, pohŕdajúci odrodilec si dovolím v rámci slušnej komunikácie povedať pánovi učiteľovi Mižíkovi (pozn. red.: správne „Mizíkovi“), že akési protirečenie cítim v tom, že z rúk utláčajúcich a likvidujúcich koloniálnych pánov prijal poverenie byť ministrom koloniálnej vlády istý Dr. Jozef Tiso. Nemyslím si, že pravý vlastenec prijme od koloniálnych utláčateľov ministerský post.

Pán poslanec Kuffa, nemyslím si, že týmto návrhom ktokoľvek z predkladateľov špiní do vlastného ná..., hniezda.
A pokiaľ ide o ospravedlnenie sa, v mojom živote takmer nikdy, ja si veľmi nespomínam, že by som ja začínal. Ešte aj tá facka bola dôsledkom stakátovitého, opakovaného, verejného nadávania mojej osobe a chcem teda povedať, že som nebol ten, kto začal.
A pokiaľ ide o ospravedlnenie pani poslankyni, ja som pripravený a môžem kľudne povedať, že sa jej ospravedlňujem za použité slová, ale očakával by som, aby sa rovnako ona ospravedlnila predkladateľom za to, čo o nich povedala, pretože aj keď nás nemenovala, hovorila teda o tom, čo sme predložili, a teda každý z nás bol osočený zo zakomplexovanosti, poklonkovania a degradovania Národnej rady. Ak to vy všetci tu alebo ktokoľvek nevnímate ako urážku, tak ja to ako aj svoju osobnú urážku vnímam, a preto by som rovnako očakával, ako ja som sa jej teraz ospravedlnil, že sa ospravedlní ona mne a všetkým ďalším predkladateľom tohto zákona, s ktorým nemusí súhlasiť, ale nemá nadávať jeho autorom slovami, ktoré sú takisto urážajúce ako tie, o ktorých sa teda domnieva časť snemovne, že som ich nemal použiť. Ani ona nemala použiť tie svoje.

Vážený pán predsedajúci, vážená snemovňa, pani poslankyňa Sulanová, viete, možno sa vám zdalo a - uznávam - aj pánovi predsedajúcemu moje označenie trochu britké. Ale ja vám poviem, keď si prečítate to, čo ste tu už raz čítali, tak sa dozviete, že som zakomplexovaný, poklonkujúci, degradujúci. Inými slovami, v slovenčine je známe v národe rčení zvané „na hrubé vrece hrubá záplata“. Nikdy by som vám nepovedal to, čo som vám povedal, keby som sa od vás o sebe nedozvedel to, čo som sa dozvedel. Takže toľkoto k vzájomnej slušnosti a osobným útokom, lebo ste hovorili o predkladateľoch, a to sme nepochybne Ondro Dostál, ja a ďalší, ktorí sme všecko to, čo som vymenoval.
Nedá mi, aby som tu nechal zaznieť takým výlomkom z histórie, ako bol ten návrh na odstraňovanie pamätníkov Uhorska. Áno, mileniálne stĺpy sa na tisíce výročie zaujatia územia predkami maďarskými stavali po celom Uhorsku. Napríklad jeden taký stĺp stál na Devíne. Neviem, či tým, čo ste povedali, chcete povedať, že miesto štúrovských vychádzok má zdobiť mileniálny stĺp.
Chcem k tomu ešte navrch podotknúť, že treba chápať kontext, v ktorej tí dvaja poslanci ten návrh podali. To boli ešte časy, keď maďarská iredenta nevzdávala nádej na to, že sa vráti Slovensko do Uhorska, pretože ich postoj: „Nem, nem, soha!“ - „Nie, nie, nikdy“ sa nezmierime s Trianonom, dokonca si tí chlapci zo 64 žúp myslia dodnes. Takže, samozrejme, iste by ste ako zástankyne identity rada poriadala spomienky na štúrovské stretnutia pod mileniálnym uhorským stĺpom. Ja to hodnotím v kontexte roku 1920, keď ten pokyn padol.
A keď sme už u tých pamätníkov, s Ondrom Dostálom sme istý čas bojovali za postavenie Masarykovej sochy na mieste bývalého pamätníka československej štátnosti a vy hovoríte, že či sa majú, alebo nemajú odstraňovať sochy československé. No, typickou ukážkou osudu sochy bol osud Štefánika a leva na mieste dnešných štúrovcov pri ministerstve životného prostredia. Keď Hitler prišiel do Petržalky, ktorá sa stala súčasťou ríše, to bolo spolu s Devínom územie, ktoré nemecká ríša zabrala Slovensku, tak stál v oblasti dnešného Au café, kde aj predtým bolo Au café, ale iné, ktoré zrovnali so zemou, a keď sa pozrel na druhú stranu a videl toho leva, povedal: „Die Katze must weg.“ A keď sme v máji, 4. mája vydali ako Slovenská pošta emisiu poštových známok uctievajúcu Štefánika, tak na zásah nemeckej ambasády sa tá séria 4 známok stiahla z platnosti v ten deň, nemecká ambasáda si nepriala, aby sa na Slovensku frankovalo známkami s generálom Štefánikom, ktorý bol, a to tí Nemci vedeli na rozdiel od vás, že bol tvorcom Československej republiky. A ako zaznelo vo vystúpení Ondreja Dostála, my zvláštne svätíme 4. máj ako vrchol Štefánikovej legendy a vkladu, ale nesvätíme to, čo Štefánik vytvoril. Smrť nie je podľa mňa tým najlepším dôvodom na oslavu osoby. Dielo je to, čo sa má oslavovať.
A keď som už pri Štefánikovi a vami spomínanom československom národe, tak neviem, či to tvrdenie, že Slováci vlastne nie sú, lebo sú československý národ, nedokážete pochopiť implicitne ako fakt, že Česi neexistujú, že je len československý národ. Tvrdením o československom národe sa predsa vzdali ani keby formálne z pochopiteľných historických a tak ďalej, i matematických a štatistických príčin obidva národy svojej jako existencie tým, že sa prehlásili za jeden národ. To znamená, nakoniec si dovolím odcitovať generála Štefánika, ktorý povedal: „Česi sú Slováci, ktorí hovoria česky a Slováci sú Česi, ktorí hovoria slovensky.“ To bol jeho postoj k štátu, ktorý, za ktorý bojoval a ktorý vybudoval. A preto si myslím, že ten 28. október je sviatkom všetkých, ktorí vybudovali štát, v ktorom sme sa znovu zrodili.
A či som zakomplexovaný a poklonkujúci sa, to nechám posúdiť občanov a voličov. Ale nepochybne si za tým stojím, že uznaním historického faktu zrodenia, znovuzrodenia, obrodenia a vzkriesenia slovenského národa je vznik Československej republiky, na tom necúvnem a, citujúc Martina Luthera, môžem smelo povedať: „Tu stojím a inak nemôžem.“ Inými slovami, je mojím hlbokým presvedčením, že môj pradedo bol signatár Martinskej deklarácie, vybral sa do Martina, lebo bol uvedomelý Slovák, a chcel, aby sme sa stali súčasťou celku, ktorý nám zabezpečí národnú existenciu. A napriek tomu si ale nemyslím, lebo sa často spochybňuje to, že tam bol len Šrobár. No, zhodou okolností som bol pozvaný naším zastúpením pri OSN v Ženeve pred dvoma rokmi na veľmi pozoruhodný seminár, ktorý sa konal v hoteli Beau-Rivage, kde sa 28. októbra 1918 stretla špička odboja zahraničného a dohadovala sa, dohodovala sa o vzniku Československej republiky. Boli tam napr. Beneš aj Osuský, Preis, Markovič, Trimpl, mnohí ďalší a medzitým sa stalo to, že odpoludní v Prahe tí, ktorí ostali doma a neboli v zahraničnom odboji, tú republiku vyhlásili. Nemyslím si, že sa na nich ktokoľvek z účastníkov ženevskej schôdzky hneval, a každopádne i tam boli pri tom Slováci. Takže to, čo predvádzate, je neustále vtláčanie Slovákov do akejsi podradnej úlohy tých, ktorí len teda no už teda v najhoršom s pridali. Nie, my sme ako statoční a vlasteneckí Slováci za Československú republiku bojovali a práve na počesť tých, ktorí ju vybojovali a z vďaky za to, že ju vy bojovali, budem do smrti trvať na tom, aby bol 28. október štátnym sviatkom.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Pani poslankyňa, okrem mnohých zvráteností, hanebností a predovšetkým hlúpostí, ktoré ste narozprávali, sa dotknem za dve minúty len jedinej.
Dozvedel som sa od vás, že Slováci nemali potuchy o blížiacom sa vzniku Československej republiky, a tak sa pýtam, lebo aj vy sa zrejme chodíte biť v prsia pod Štefánika. Ten Štefánik bol v bezvedomí, keď roky prvej svetovej vojny bojoval za vznik Československej republiky? Štefan Osuský, ktorý organizoval diplomaticky vznik Československej republiky, bol vylízaný hlupák ako vy? Vavro Šrobár, ktorý sa od počiatku orga..., podieľal na tvorení slovenského povedomia a perspektívne Československej republiky, Hodža, ktorý nepochybne vedel, kam smeruje štyriročné snaženie stovák legionárov, medzi nimi i Slovákov, i všetkých tých Slovákov, ktorí sa zúčastnili v zápase proti monarchii, tí všetci boli v bezvedomí? Tí nemali potuchy? Vy nemáte potuchy!
Tí, ktorí za Československo bojovali, tí, chvalabohu a našťastie, na rozdiel od vás, potuchy mali. (Potlesk.)

Vážený pán podpredseda, vážená snemovňa, stojím na tomto mieste s touto agendou hádam štvrtý- alebo piatykrát. O jedenkrát viac ako Ondro Dostál, ktorý je spolupredkladateľ s mnohými ďalšími z vás.
Dvadsiaty ôsmy október je úsvitom moderných dejín demokracie na Slovensku. Nech už akokoľvek, jedná sa o dátum, ktorý bol hádam tým najzlomovejším v našich moderných dejinách, pretože sme vďaka nemu nadobudli nielen demokraciu, ale i tak dôležitú vec ako hranice, ako vymedzenie, ako uznanie. A všetko to, čo prišlo potom dobré aj zlé, stálo na tomto základe. Dvadsiaty ôsmy október má dramatické osudy i ako historické dátum.
Za prvej Česko-Slovenskej republiky, ktorá Slovákom priniesla zrodenie ich demokracie, bol najvýznamnejším štátnym sviatkom. Bolo to celkom pochopiteľné. Vznikli sme, dá sa povedať, z ničoho. Vznikli sme, a to hovorím pod čiarou, bez referenda, ktoré by bolo prebehlo v Rakúsko-Uhorsku, ktoré by odsúhlasilo odchod významných častí územia tisícročnej ríše.
Vznikli sme preto, lebo sa naši pradedovia, v mojom prípade aj dedovia, angažovali v zápase o štátnosť, o slobodu a o demokraciu. Boli nielen politikmi, duchovnými literátmi, ale tí, ktorí vybojovali túto republiku z radov našich pradedov a dedov, boli i prostými legionármi, ktorí pochopili, že nastal čas zápasiť o svoj štát a nie o rakúsko-uhorského orla. A všetci títo, tisíce bezmenných, niektorí známi, legionárom bol napríklad Jozef Gregor-Tajovský, ale i mnohí ďalší. A, samozrejme, na ich žiarivom čele nepochybne najvýznamnejšia osobnosť histórie existencie Slovákov generál Milan Rastislav Štefánik. I on bol ten, ktorý pracoval a prebil sa, lebo sa prebiť chcel, k tomu, aby Slováci mali demokratickú štátnosť.
Preto sa často pri májových spomienkach na jeho tragickú smrť zamýšľam, prečo si v našom štáte ctíme smrť niekoho miesto toho, aby sme si ctili jeho dielo. A povedzme si celkom otvorene, jeho dielo je Česko-Slovenská republika.
Takže 28. október, ako nami na piaty pokus navrhovaný štátny sviatok, je zároveň aktom uznania generálovi Štefánikovi a tým statočným, ktorí od čias meruôsmych nezazúfali nad stavom národa pod Tatrami, ale robili niečo pre to, aby ho zdvihli. Finis coronat opus a ten 28. október korunoval snaženie slávnych i bezmenných. Samozrejme, že po rozpade a nastúpení inej gardy, ktorá vybudovala pod Hitlerovou záštitou najprv Slovenský štát, ktorý sa potom premenoval na Slovenskú republiku, 28. október nesvätila.
Keď potom bol nacizmus porazený, tak 28. októbra ´45 prezident Beneš podpísal znárodňovacie dekréty veľkých bánk, baní, podnikov, oceliarní, čo potom komunistický režim využil ako španielsku stenu a prekryl 28. október ako štátny sviatok štátnym sviatkom s názvom Deň znárodnenia. Pochopiteľne, že Deň znárodnenia bol neporovnateľne bezvýznamnejší, i keď vážny a v mnohom i tragický, ale nedal sa porovnávať s 28. októbrom roku osemnásteho.
Keď sa potom pod knutou okupácie naplnila fikcia federácie, tak 28. október nadobudol opäť isté postavenie. Došli k postaveniu pamätníka pred Národným múzeom v Bratislave, ktorý hovorí o vzájomnosti našich národov.
A je celkom príznačné, že keď v réžii Mečiara, tej partie, ktorá nosila Ústavu Slovenskej republiky opretú o tučné brucho jednoho z nich, ozdobených šerpami, ústavu, z ktorej urobili veľmi rýchlo trhací kalendár, tak tento režim a táto garda, z ktorej bolo, ak sa nepletiem, z 19 ministrov 17 bývalých členov Komunistickej strany Československa, tak táto garda nezaradila 28. október ani len medzi pamätné dni. To bola teda ukážka toho, čo to bol za štát.
Keď som bol prvýkrát v parlamente, tak som hlasoval za návrh poslanca Kamenického, ktorým sa stal 28. október v roku 1999 po víťazstve našej koalície pamätným dňom. Odvtedy sme sa opakovane pokúšali urobiť z neho štátny sviatok. Celkom čestne hovorím, že si uvedomujeme i ako predkladatelia tohto návrhu, že je počet dní voľna v súvislosti so štátnymi sviatkami logicky limitovateľný a limitovaný, a preto sme, opäť čestne priznávam, uvažovali o zámene za Deň ústavy. Ako som povedal, my sa dlhodobo domnievame, že ústava si zasluhuje pamätný deň, riadime sa ňou a budeme hľadieť a prisahali sme na ňu, že ju nebudeme porušovať svojím konaním, ale zároveň sa, povedzme si čestne, domnievame, že 1. septembra majú dostať deti na chrbát novú kabelu a ísť nafasovať šlabikár a za ruku s otcom a mamou ísť prvýkrát do školy. A to by bol primeraný spôsob slávenia Ústavy Slovenskej republiky, pretože tá ústava by dobre fungovala, v dobrom štáte potrebuje múdru mladú generáciu a 1. september je svojho druhu okrem marca a jubilea Jana Amosa Komenského symbolom vzdelávania.
Ale dobre. Žiadame tým pádom v tomto návrhu zákona, aby sa 28. október stal konečne štátnym sviatkom, no nežiadame preňho deň voľna. Nemyslíme si, že to je to najlepšie možné riešenie, ale je primerané minimálne z toho, aby sme prejavili úctu k tým našim predkom, ktorý nám štát, na ktorom dodnes staviame, na ktorom sme vyrástli, na ktorom vyrástli generácie slovenských vzdelancov. V mojej alma mater Univerzite Komenského vyrástli prví veľkí slovenskí chirurgovia, gynekológovia, Lekárska fakulta bola totižto prvou fakultou, ktorá vznikla, a po nej postupne vznikali ďalšie. Ale v tej Česko-Slovenskej republike vyrástli i ľudia ako Karvaš a iné významné postavy, ktoré položili základy skutočnej slovenskej inteligencie. Pretože pred rokom 1918 sa k slovenstvu a ku inteligencii dalo na Slovensku zaradiť niečo okolo dvoch stovák ľudí, dvesto počtom.
Chcem teda povedať, že sa snažíme a veríme v podporu pléna, že sa 28. október stane rovnako štátnym sviatkom, ako sa ním stali dva ďalšie nespochybniteľné dátumy našich dejín. Tie ďalšie dva sú tie, kde sme vykročili zo zlej cesty na cestu lepšiu. Dvadsiaty deviaty august znamenal, že sme sa odtrhli od temného dedičstva toho, čo Slovenskému národného povstaniu predchádzalo, a 17. november 1989 bol oslobodením z pút totality a vrátením sa na ťažkú, tŕnistú, kamenistú a rozkopanú cestu k demokracii.
Tieto tri dátumy sú nosnými dátumami moderných slovenských dejín. Bolo mi cťou, že som bol jeden z predkladateľov 17. novembra ako štátneho sviatku.
A budem rád, ak sa šedinami pokrytý dočkám toho, že sa 28. október po rokoch zápasov stane štátnym sviatkom.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Pán kolega, zrejme ste vo svojej mladosti ako statočný Horehronec vyhadzovali obdeň do vzduchu paneláky vojakov a dôstojníkov Červenej armády pod Borovou horou vo Zvolene a vo voľnom čase potom hádzali granáty za betónový plot sliačskeho letiska, aby ste jasne čelili okupantom a cudzím vojskám.
Je mi nakoniec jasné, že jediní vojenskí reprezentanti, ktorí by boli bývali vášmu srdcu blízki, vás zrejme osudovo časom minuli. Bola by to zrejme jednotka Edelweiss, ktorá sa preslávila v spolupráci s pohotovostnými oddielmi Hlinkovej gardy, a potom, samozrejme, jediná poriadna vojenská sila na slovenskom území, ktorá by sa vám iste nepriečila, a to bola Wehrmacht. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Celý život som presvedčený o tom, že zlu sa má čeliť, že sa mu nemá nastavovať druhé líce. A to, čo sa stalo nášmu občanovi, bolo kryštalické čisté zlo. A bol to kriminálny čin ľudí, ktorí sa ho dopustili a verím, že spravodlivosť ich dostihne. A nemyslím si, že je zásadný rozdiel v názoroch celej snemovne na to, ako sa má v takomto prípade postupovať. Ale nemôžem si pomôcť. Do pamäti sa mi derie meno Sendrei. Spomínam si, že tohto občana Slovenskej republiky pripútali v Revúcej k radiátoru a tam zhasol. To sa stalo tu v tejto krajine a nemali sme uznesenie Národnej rady. Tí, ktorí videli výchovnú fackovaciu tých cigánskych chlapcov, si tiež môžu povedať, že toto asi nebolo celkom v poriadku. A tí, ktorí sa dočkali po rokoch v týchto dňoch výsledku akcie Moldava nad Bodvou, ktorá bola zametaná všelikam a sotva priznaná zodpovednými, by sa tiež mali zamyslieť, či sme my tí, ktorí tomu vždy dokážeme čeliť. (Potlesk.)