Vážený pán predsedajúci, vážená snemovňa, pani poslankyňa Sulanová, viete, možno sa vám zdalo a - uznávam - aj pánovi predsedajúcemu moje označenie trochu britké. Ale ja vám poviem, keď si prečítate to, čo ste tu už raz čítali, tak sa dozviete, že som zakomplexovaný, poklonkujúci, degradujúci. Inými slovami, v slovenčine je známe v národe rčení zvané „na hrubé vrece hrubá záplata“. Nikdy by som vám nepovedal to, čo som vám povedal, keby som...
Vážený pán predsedajúci, vážená snemovňa, pani poslankyňa Sulanová, viete, možno sa vám zdalo a - uznávam - aj pánovi predsedajúcemu moje označenie trochu britké. Ale ja vám poviem, keď si prečítate to, čo ste tu už raz čítali, tak sa dozviete, že som zakomplexovaný, poklonkujúci, degradujúci. Inými slovami, v slovenčine je známe v národe rčení zvané „na hrubé vrece hrubá záplata“. Nikdy by som vám nepovedal to, čo som vám povedal, keby som sa od vás o sebe nedozvedel to, čo som sa dozvedel. Takže toľkoto k vzájomnej slušnosti a osobným útokom, lebo ste hovorili o predkladateľoch, a to sme nepochybne Ondro Dostál, ja a ďalší, ktorí sme všecko to, čo som vymenoval.
Nedá mi, aby som tu nechal zaznieť takým výlomkom z histórie, ako bol ten návrh na odstraňovanie pamätníkov Uhorska. Áno, mileniálne stĺpy sa na tisíce výročie zaujatia územia predkami maďarskými stavali po celom Uhorsku. Napríklad jeden taký stĺp stál na Devíne. Neviem, či tým, čo ste povedali, chcete povedať, že miesto štúrovských vychádzok má zdobiť mileniálny stĺp.
Chcem k tomu ešte navrch podotknúť, že treba chápať kontext, v ktorej tí dvaja poslanci ten návrh podali. To boli ešte časy, keď maďarská iredenta nevzdávala nádej na to, že sa vráti Slovensko do Uhorska, pretože ich postoj: „Nem, nem, soha!“ - „Nie, nie, nikdy“ sa nezmierime s Trianonom, dokonca si tí chlapci zo 64 žúp myslia dodnes. Takže, samozrejme, iste by ste ako zástankyne identity rada poriadala spomienky na štúrovské stretnutia pod mileniálnym uhorským stĺpom. Ja to hodnotím v kontexte roku 1920, keď ten pokyn padol.
A keď sme už u tých pamätníkov, s Ondrom Dostálom sme istý čas bojovali za postavenie Masarykovej sochy na mieste bývalého pamätníka československej štátnosti a vy hovoríte, že či sa majú, alebo nemajú odstraňovať sochy československé. No, typickou ukážkou osudu sochy bol osud Štefánika a leva na mieste dnešných štúrovcov pri ministerstve životného prostredia. Keď Hitler prišiel do Petržalky, ktorá sa stala súčasťou ríše, to bolo spolu s Devínom územie, ktoré nemecká ríša zabrala Slovensku, tak stál v oblasti dnešného Au café, kde aj predtým bolo Au café, ale iné, ktoré zrovnali so zemou, a keď sa pozrel na druhú stranu a videl toho leva, povedal: „Die Katze must weg.“ A keď sme v máji, 4. mája vydali ako Slovenská pošta emisiu poštových známok uctievajúcu Štefánika, tak na zásah nemeckej ambasády sa tá séria 4 známok stiahla z platnosti v ten deň, nemecká ambasáda si nepriala, aby sa na Slovensku frankovalo známkami s generálom Štefánikom, ktorý bol, a to tí Nemci vedeli na rozdiel od vás, že bol tvorcom Československej republiky. A ako zaznelo vo vystúpení Ondreja Dostála, my zvláštne svätíme 4. máj ako vrchol Štefánikovej legendy a vkladu, ale nesvätíme to, čo Štefánik vytvoril. Smrť nie je podľa mňa tým najlepším dôvodom na oslavu osoby. Dielo je to, čo sa má oslavovať.
A keď som už pri Štefánikovi a vami spomínanom československom národe, tak neviem, či to tvrdenie, že Slováci vlastne nie sú, lebo sú československý národ, nedokážete pochopiť implicitne ako fakt, že Česi neexistujú, že je len československý národ. Tvrdením o československom národe sa predsa vzdali ani keby formálne z pochopiteľných historických a tak ďalej, i matematických a štatistických príčin obidva národy svojej jako existencie tým, že sa prehlásili za jeden národ. To znamená, nakoniec si dovolím odcitovať generála Štefánika, ktorý povedal: „Česi sú Slováci, ktorí hovoria česky a Slováci sú Česi, ktorí hovoria slovensky.“ To bol jeho postoj k štátu, ktorý, za ktorý bojoval a ktorý vybudoval. A preto si myslím, že ten 28. október je sviatkom všetkých, ktorí vybudovali štát, v ktorom sme sa znovu zrodili.
A či som zakomplexovaný a poklonkujúci sa, to nechám posúdiť občanov a voličov. Ale nepochybne si za tým stojím, že uznaním historického faktu zrodenia, znovuzrodenia, obrodenia a vzkriesenia slovenského národa je vznik Československej republiky, na tom necúvnem a, citujúc Martina Luthera, môžem smelo povedať: „Tu stojím a inak nemôžem.“ Inými slovami, je mojím hlbokým presvedčením, že môj pradedo bol signatár Martinskej deklarácie, vybral sa do Martina, lebo bol uvedomelý Slovák, a chcel, aby sme sa stali súčasťou celku, ktorý nám zabezpečí národnú existenciu. A napriek tomu si ale nemyslím, lebo sa často spochybňuje to, že tam bol len Šrobár. No, zhodou okolností som bol pozvaný naším zastúpením pri OSN v Ženeve pred dvoma rokmi na veľmi pozoruhodný seminár, ktorý sa konal v hoteli Beau-Rivage, kde sa 28. októbra 1918 stretla špička odboja zahraničného a dohadovala sa, dohodovala sa o vzniku Československej republiky. Boli tam napr. Beneš aj Osuský, Preis, Markovič, Trimpl, mnohí ďalší a medzitým sa stalo to, že odpoludní v Prahe tí, ktorí ostali doma a neboli v zahraničnom odboji, tú republiku vyhlásili. Nemyslím si, že sa na nich ktokoľvek z účastníkov ženevskej schôdzky hneval, a každopádne i tam boli pri tom Slováci. Takže to, čo predvádzate, je neustále vtláčanie Slovákov do akejsi podradnej úlohy tých, ktorí len teda no už teda v najhoršom s pridali. Nie, my sme ako statoční a vlasteneckí Slováci za Československú republiku bojovali a práve na počesť tých, ktorí ju vybojovali a z vďaky za to, že ju vy bojovali, budem do smrti trvať na tom, aby bol 28. október štátnym sviatkom.
Ďakujem. (Potlesk.)
Skryt prepis
