Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážená snemovňa, milí kolegovia, na túto tému hovorím z tohto miesta, ťažko počítať koľkýkrát. Ale je to môj štvrtý akt predkladania v rôznych zostavách, pričom najčastejšie stál pri mne môj spolupredkladateľ Ondro Dostál. Ale dnes je tých spolupredkladateľov sedemnásť. A to mi dáva nádej, že tento štvrtý pokus, vo vzpieraní je štvrtý pokus mimo súťaž, teda bude korunovaný úspechom, v čo mi dodáva vieru zloženie tejto snemovne.
Zažil som i malé počty získaných hlasov pre tento návrh, pretože tu bolo priveľa komunistov, ľudákov a neoľudákov i tých, pre ktorých je vznik Československej republiky neoddeliteľne spojený s Trianonom. Neboli to teda dobré konštelácie, ale dá Boh, že bude platiť latinské Finis coronat opus, že ten koniec bude dobrý.
Dvadsiaty ôsmy október je dátum, od ktorého sa odvíjajú naše moderné dejiny. Na tú tému sa dá hovoriť, samozrejme, celé hodiny a každý si môže vybrať v súlade so svojím presvedčením tú či onú kapitolu, tú či onú súvislosť, ten či iný vklad, ktorý Československá republika do dejín, moderných slovenských dejín vložila. Priatelia z výboru pre kultúru a médiá mi prepáčia, ak tu v pléne zopakujem niečo z toho, čo už počuli, ale vždy, keď sa tak deje, tak ma napadá, že aj Hamlet hovorí vždy "byť či nebyť" a nevymýšľa si k tomu nič kreatívne nového, lebo Shakespeare to napísal dobre.
Ale tak napríklad chcem poukázať na jednu vec, ktorá sa z hľadiska dnešného Slovenska odvíja od Československej republiky, ktorá toho 28. októbra vznikla. A to je fakt, že máme tie hranice, ktoré máme. Samozrejme, že to berieme ako hotovú vec, ale pravda je, že existoval celkom na danú situáciu nie zavrhnutiahodný v iných hlavách, ako boli hlavy československých vlastencov, návrh, že napríklad Bratislava má byť otvoreným mestom. Niečím takým, čo nebude patriť ničomu a bude to niečo samostatné a spoločné. Vonkoncom nebolo jasné, že Bratislava bude Československá republika. Už vonkoncom nebolo jasné, ako bude prebiehať južná hranica slovenského územia v Československej republike. Existovali veľmi optimistické návrhy, videl som tie mapy, kde bol Miškolc na Slovensku. Ale existovali, samozrejme, zároveň návrhy, kde Košice na Slovensku neboli.
Chcem teda povedať, že to napríklad, s čím žijeme a kam možno budeme musieť v najbližších dňoch postaviť testovacie stany, aby sme chránili naše územie pred ďalším dovlečením COVID-u, ktorého máme vlastného dosť, že tie hranice nám položila Československá republika. A opäť nedá povedať, nedá sa nepovedať v konflikte záujmov, že to boli práve Edvard Beneš a Štefan Osuský, ktorí vykonali rozhodujúce dielo v Trianone, aby tieto hranice, ktoré máme, boli uznané. A možno je to len taká šľahačka na torte, ale vybojovali Petržalku ako predpolie. Dnes je to druhé najväčšie mesto na Slovensku, ale vonkoncom nebolo jasné, že Petržalka bude Československá republika.
A takýchto vecí je veľmi a bolo by to ozaj na sympózium pre zaujatých. Ja ďakujem vám, ktorí ste tu, a nie je vás veľa, ale nezvykol som, že býval full house, keď táto téma išla, nejak to tak osud riadil, že to často bývalo v takejto konštelácii.
A zopakujem ešte jednu vec, ktorú som povedal na kultúrnom výbore, ktorému by som veľmi rád aj z tohto miesta poďakoval, pretože hlasovanie o tomto návrhu, ktoré tam prebehlo, ma naplnilo nádejou a vďakou voči členom výboru pre kultúru a médiá. A dáva mi nádej, že to vyjde. Tam som spomenul ešte jeden fakt. Vo foajé Národnej rady po bokoch od Francisciho dobrovoľníkov čestnej stráže, ktorých tam máme, stoja dve bronzové busty. Je to busta generála Štefánika, najväčšieho Slováka našich dejín, a busta Andreja Hlinku, statočného kňaza, ktorý v časoch vrcholiacej maďarizácie zachoval statočnosť a čelil. Obidvaja stáli pri zrode Československej republiky a Československá republika je aj ich dielom. A je zvláštne, že ich busty máme v Národnej rade, že máme zákon zvaný lex Hlinka. Ale zvláštne je tiež, že 30 rokov po vzniku nezávislej Slovenskej republiky sme sa doteraz nedostali k tomu, aby sme si vážili ich prácu.
Je to zvláštne a hovorím to znova a znova, že na Milanovi Rastislavovi Štefánikovi uctievame májový deň, keď vo Vajnoroch zahynul miesto toho, aby sme uctievali jeho dielo. Je vôbec zvláštne, že sa uctieva smrť niekoho. Myslím, že je málo osobností vo svete, kde by sme si ctili predovšetkým ich smrť. A ja si tiež myslím, že nikto zo Slovákov neurobil pre vznik Československej republiky toľko, ako Štefánik, a preto je primerané, ak mu chodievame dávať vence na Bradlo, klaniame sa mu, aby sme si, preboha, ctili kvôli čomu žil a bojoval.
Ako hovorím, dalo by sa na túto tému hovoriť veľa. Ale keď budeme zajtra o jedenástej hlasovať, teda vy, čo ste tu, to počujete a ostatní sa zariadia tak, ako sa zariadia, tak myslime na to, že ak máme dve osobnosti slovenských dejín pri vstupe do budovy, kam vchádzame riadiť osudy Slovenskej republiky, že by sme si mali ctiť i to, čo pre túto našu vlasť vykonali. A ja budem veľmi vďačný, ak, tak ako kolegovia a priatelia z výboru pre kultúru a médiá, podporíte tento návrh aj vy.
Ďakujem. (Potlesk.)
