Videokanál poslanca

Ďakujem pekne. Začnem starým múdroslovím, ktoré hovorí, kto zachráni jedného človeka, ani keby zachránil ľudstvo. Teraz v tejto ére nejde o záchranu jedného človeka, ale desiatok, stovák, tisícov ľudí. A ja keď ako lekár počúvam argumenty typu, len 50 %. Viete, keď sa zavádzali pásy v autách, tak ľudia navyknutí celý život jazdiť za volantom bez pásov, to považovali za krutý zásah, ktorý ich obmedzuje. Keď sa zaviedli na lyžiarskych svahoch prilby, tak to tiež mnohí považovali za absolútny zásah a nepáčilo sa im, že nemajú vietor vo vlasoch. Samozrejme, niekto mohol namietnuť, no aj tak sú mŕtvi pri autonehodách. Aj tak sú možno ochrnutí na lyžiarskych svahoch. Len je to vždy otázka kvantity. Viete, kým nevozíte svojho syna na vozíku zvyšok jeho života ako ochrnutého, kým nie ste Schumacher, dovtedy sa vám to môže zdať blbosť a môžte tvrdiť, že je to len v takomto percente.
Ale tak je to aj s tými testami. Zodpovedný človek, keď sa dozvedel, že bol pozitívny, vás za takého považujem, tak som nevystrčil 14 dní, okrem toho, že som mal päť dní isté problémy, celkom vážne chvíľami, som nevystrčil nos z baráka a nikoho som – okrem mojej manželky, ktoré sa o mňa starala, ale bola zaočkovaná – nenakazil. Keby som nevedel, tak budem chodiť po svete. A možno niekoho nakazím. A vy poviete, no dobre, tak stane sa. Ale viem, že jedno percento z nakazených skončí v krematóriu. Jedno percento je málo, ak to nie je váš otec, vaša matka alebo vaša stará matka. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. No, milá Zitka, nie, že by som ti chcel kaziť radosť, ale vo finále svojho vystúpenia si hovorila o prísľube, ktorý ti dal kriminálny komunistický režim v Pekingu.
My teda začneme v Európe škrtiť seba samoškrtením a oni sľubujú, že do roku ’30 budú stúpať a do roku ’60 budú nuloví. Napadá ma Klement Gottwald, ktorý povedal pamätnú vetu: „Straně věřte, soudruzi.“ A potom ma napadá Nikita Sergejevič Chruščov, ktorý povedal: „Dagnať i peregnať,“ čím myslel, že Sovietsky zväz predstihne Spojené štáty. V ’80. roku mal byť komunizmus.
Ja teda keď počujem prísľuby z Pekingu, tak necítim veľkú istotu. A je fajn, že sa zaväzujeme naplniť to v roku 2060, to budeme na to, Zitka, obidvaja pozerať z obláčku, ak dobre pôjde, ak ešte nejaké obláčky budú a ich Číňania nechajú.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Pán kolega Kéry, ja si dovolím zareagovať na jednu vec, ktorú ste spomenuli v závere, že niektorí koaliční politici kritizujú.
No, pochopiteľne, že byť v akomkoľvek zoskupení, neznamená stáť tam v zákryte so zrazenými opätkami. Takto to nie je. To nemá pre nás platiť ani v prípade Európskej únie, ani v prípade čohokoľvek iného, pretože ak sme raz členmi nejakého klubu alebo nejakého zoskupenia, to neznamená, že máme v duchu najlepších komunistických tradícií chodiť si niekam nechať vymeniť názory. Naše názory na konkrétne veci, samozrejme, implicitne znamenajú, že ich môžme mať iné, ako ich majú iné krajiny. Teda nepochybne máme iné pohľady na iliberálnu demokraciu Viktora Orbána, ako ju má on. Nepochybne môžme mať iné názory na niektoré zákony dotýkajúce sa reprodukčných práv prijímaným poľským parlamentom, ako ho má ten, väčšina poľského parlamentu. A jednoducho je naším svätým právom mať svoje názory v akomkoľvek zoskupení.
A ak teda voláš po tom, že kritické hlasy, no však sám si ako nosnú vec uviedol náš kritický hlas voči Európskej únii vo veci dvojitej kvality potravín. Tiež by som ti mohol povedať, že máme stáť v rade a byť ticho. Takže nie, nikdy nemáme byť ticho, a ak sme v pánskom klube, máme tam mať názor.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážená snemovňa, môže sa vám zdať zvláštne to, čo teraz poviem na adresu textu, ktorý je predložený a ktorého autorom sú kolegovia z opozície, ale keď si ho prečítate, tak dá sa povedať, môžme povedať (povedané so smiechom) s Pontským Pilátom: „Viny na tomto človeku nenachádzam.“
Tento text je akýmsi bilančným, stručným zhodnotením toho, že keď pred 30 rokmi stáli všetky vtedy tri krajiny, Poľsko, Československo, Maďarsko, na prahu zápasu o svoju budúcnosť, vytvorili toto zoskupenie. Jeho signatármi boli dôstojní ľudia blahej pamäti, ako si nalistujete v histórii Vyšehradskej trojky vtedy. (Ruch v sále a zaznievanie gongu) A to, čo sa z nej postupne vyvinulo, bolo niečo, čo nám hlavne v prvých rokoch pomáhalo kráčať cez prekážky, predovšetkým v časoch, keď tu panoval Vladimír Mečiar a jeho zlovoľná moc, to boli práve títo spojenci, Česká republika, Poľsko a Maďarsko, ktoré sami už takmer za vodou, nezabudli na Slovensko. Nenechali ho čiernou dierou, ako ho celkom trefne nazvala Madeleine Albrightová. A to je dôvod, aby sme si 30. výročie vzniku tohto zoskupenia pripomenuli.
Text toho uznesenia je vyvážený. Rozhodne by som zaň nehlasoval ani vo výbore, ani v pléne, ak by v ňom boli čo i len náznaky niečoho, čím by sa Slovensko bezpodmienečne prihlásilo ku všetkému, čo z Vyšehradskej štvorky pochádza, lebo povedzme si otvorene, aj pohoršenie odtiaľ pochádza. Ale, a znova odcitujem to, čo už pri tejto príležitosti hovorím niekoľkokrát, Georga Washingtona: „Vzťahy medzi štátmi nie sú dané emóciami a láskou, ale dané záujmami.“ A vznik Vyšehradskej štvorky bol náš spoločný záujem. A bude dobré, ak si budeme stále pamätať, že je dobré mať spojencov, ktorí kráčajú s našimi záujmami a my s ich záujmami v jednom šíku. Neznamená to rozhodne, že by sme mali kráčať so spojencami, ak smerujú evidentne do trasoviska.
Inými slovami, celá Európska únia je naším spojencom. Celé NATO je naším spojencom. A potom existujú regionálne bližší spojenci. Ale keď príde na lámanie chleba, ide o štátny záujem ďaleko skôr ako o emócie. A vo všetkých momentoch, keď bude naším záujmom záujem Visegrádu, budeme stáť pevne v tomto šíku. V momente, keď naše záujmy budú iné, budú nám rovnako blízki spojenci od Dánska až po Portugalsko.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážená snemovňa. Dovoľte mi z poverenia gestorského Zahraničného výboru Národnej rady uviesť správu o prerokovaní návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Mariána Kéryho a Juraja Blanára na prijatie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky k 30. výročiu vzniku Vyšehradskej skupiny.
Návrh na prijatie predmetného uznesenia bol pridelený rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 461 z 15. marca 2021 na prerokovanie Zahraničnému výboru Národnej rady. Zahraničný výbor dňa 17. marca 2021 na svojej 20. schôdzi prerokoval predmetný návrh a uznesením Zahraničného výboru č. 42 s návrhom súhlasí. Odporučil predmetné uznesenie Národnej rade schváliť a zároveň ma poveril, aby som na schôdzi Národnej rady informoval o výsledku prerokovania tohto návrhu v zahraničnom výbore. Správa výboru k tejto tlači bola schválená dňa 17. marca 2021 uznesením č. 43.
Pán predseda, prosím, otvorte rozpravu.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. No zriedka som bol v živote v tak rozorvanej pozícii ako pri tejto rozprave, do ktorej som preto ani veľmi nezasahoval. Toto je môj malý príspevok. Stáli sme tu s Ondrom v opozícii, brániac právo občanov na svoje občianstvo, a poukazovali na to, že odnímali občianstvo v dejinách nám blízkych len nacisti a komunisti. Tí vyobčaňovali ľudí, previezli ich za fiktívnu hranicu Viedenskej arbitráže zbavených občianstva, tých, čo boli doma, zbabili majetku a naložili do dobytčákov. To isté robili Rusi, komunisti, teda aby som bol presný, so Solženicynom, my s Pavlom Kohoutom a považovali sme to za protiústavné.
Rovnako ale nie zdravé je to, čo bolo príčinou tohto problému. To je rozdávanie občianstva. A teraz odídem zo vzťahu Maďarsko - Slovenská republika a rád podotýkam, že to, čo tu furt zaznieva, že čo urobila diplomacia. No na diplomaciu vždy treba dvoch. To znamená, je výborné obviňovať jednu stranu, že to nedohodla s tou druhou.
Ale ja vám poviem jednu vec. Ruská federácia rozdáva občianstvo v Pribaltike, rozdáva ho vo východnej, na východnej Ukrajine a je, možno, že slyším trávu růst, ale možno to môže mať neblahý následok v tom, že jednoho dňa sa rozhodne chrániť svojich občanov v týchto krajinách. A to už sme len krok od Heim ins Reich a Henleina.

Ďakujem pekne. Ja by som, kolega Szőllős, k tomu dodal len to, že aj na Národnom cintoríne v Martine ležia vedľa seba evanjelici a katolíci a nebijú sa. Teda ten argument, že by sme mali mať teda tri, nie je celkom podstatný. Myslím si, že Národný cintorín v Bratislave by spokojne zniesol to, žeby v ňom boli aj evanjelici, aj katolíci a keby na to prišlo tak aj Vrba s Wetzlerom. To je predsa nie miesto, kde sa bude pokračovať v neblahých sporoch. Ja si myslím, že je to miesto zmierenia, a preto nie je dôvodné zohľadniť nič iné skôr ako priestorovo dostupnostnú a inú stránku toho návrhu a nie to, že či by mal byť ešte nejaký ďalší.
Keď môj vzdialený rodinný príbuzný John Palka dopravil na Slovensko pozostatky prvého slovenského premiéra Milana Hodžu, tak tohto luterána pochovali povedzme že v luteránskom Martine, ale iste by sme v jeho okolí našli i hroby význačných katolíkov. Pretože tento spôsob delenia nie je namieste. A to, že by vznikol ešte jeden cintorín v hlavnom meste, ktoré nepochybne dalo, pripusťme, Slovensku ľudí vedy, kultúry, pokroku v zmáhaniach sa Slovenska, ktorých rodiny možno by chceli mať svojich pochovaných v Bratislave a nie v Martine. Nemyslím si, že na tom je niečo zlé, neprimerané, keď, znova zdôrazňujem, že nikto z nás nechce brať Martinu národný cintorín. Toľko.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Uvedomujem si, že ako Bratislavčan sa týmto príspevkom vystavujem riziku, že to bude považované za prejav chamtivosti a bratislavocentrizmu. Chápal by som to, ak by som siahol kradmou rukou na fakt, že v Martine je a bude národný cintorín, ale to by ma nikdy nenapadlo. Nikdy nepodporím ani krátenie dotácie na jeho fungovanie. Ak budem hlasovať za predložený návrh, budem tak robiť s vedomím, že nikomu a ničomu – teda ani Martinčanom, ani Martinu – národný cintorín neberiem.
To, že existujú precedensy, ukáže pohľad za rieku Moravu. Všetci poznáme impozantnú budovu Zlatej kapličky Národního divadla v Prahe. Možno ale niekoho prekvapí, že to nie je jediné národní divadlo. Národní divadlo bez ďalších je aj v Brne a rozhodne nepredpokladám, že v Prahe vznikali petície proti tomu, aby v Brne bolo národní divadlo.
Domnievam sa teda, že nikoho tento návrh o nič neoberá, ale umožňuje i niečo ďalšie. V tomto zmysle som pevne presvedčený, že je to rozumný a dobrý návrh, ešte raz podčiarkujúc, že nikdy by ma martinským priateľom nenapadlo vyviesť to, že im zoberem ich národný cintorín.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Za môjho života prenikli do všeobecného života ľudí viaceré rozumné bezpečnostné opatrenia. Keď som bol dieťa, vozil som sa s otcom v aute, neexistovali žiadne sedačky. Neexistovali bezpečnostné pásy. Lyžovať na školských lyžovačkách sme chodili v brmbolcových čapiciach a bez prilieb. Nepochybne sa medzi tým teda odohrali pozitívne kroky zvyšujúce bezpečnosť.
Zároveň ale musím povedať, že totálna bezpečnosť je nonsens. Príklad. Na dieťa spadne veľká haluz stromu, ktorý možno kontrolovali, možno nekontrolovali dendrológovia, ale úplná istota je vtedy, keď vyrúbeme všetky stromy, pod ktorými chodíme. Do posledného, lebo len to je definitívna istota.
A ešte jedna vec. Výhoda týchto ihriskových, zdanlivo veľmi ľúbivých aktivít je v tom, že to niekto zaplatí. Nie tí rodičia tých detí, ale ktosi. Štát, mestská časť. A ja k tomu poviem jedno. Keď sa pozriem na štatistiky detí vypadnutých z okna, by sme mohli pokojne zaviesť zákon, že každí rodičia bývajúci v byte s oknami, a to sú skoro všetci, a majúci deti do istého veku, si musia povinne namontovať na všetky okná mreže. Lebo to je istota. Ale to by museli hradiť tí rodičia. A musím povedať, že asi by to tých rodičov nepotešilo. Takže tento návrh, ktorý by zabránil rovnako detským smrtiam, tu ešte nikto nepodal. Hoci dokázateľne taký, také prípady úmrtia existujú. Preto chcem povedať, že na margo tohto návrhu zákona dôsledne napĺňa slogan, ktorým je SaS známa: "Zdravý rozum je najlepší recept," a bezpečnosť "otál-potál"... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Pán poslanec, na tom, čím ste tak ako pomerne výrazne začali svoje vystúpenie, teda na 2,4 miliardách, ktoré si predstavoval pán minister poľnohospodárstva a pôdohospodárstva. Je vidieť, o čo opierate to spochybňovanie. Pochopiteľne, keď sa pozrieme na počet ministrov a skúsime ten počet vynásobiť 2,4 miliardami, pričom podotýkam, že teda iste ten istý nárok by mohol vyjadriť minister školstva, vedy, výskumu a športu, podobne by mohlo ísť toľko na digitalizáciu, ak nie viacej, nehovoriac o životnom prostredí, zdravotníctve a tak ďalej, to by nám musela Európa dať nie 6 miliárd, ale povedzme takých 40 miliárd pre začiatok. Chcem teda povedať, že je fajn sa do toho naviesť, ale je to trochu ilúzia od samého počiatku.
Keď počúvam o tom, že nás vyzývate na diskusiu, viete, ja som osem rokov strávil v tomto parlamente v opozícii a nespomínam si, že by sme niekedy boli prizvaní k zásadným rozhodovaniam o veciach pod heslom relevantné politické strany. Teda vládlo sa 83 kolesíkmi ponad naše hlavy a musím povedať, že i o akomkoľvek rozhodovaní musia rozhodovať tí, ktorí za to ponesú zodpovednosť. A, samozrejme, keď by ten projekt nevypálil dobre, tak to bude na veste tých, ktorí ho riadili, ale vkladať povinnosť akceptovať niečo tými, ktorí napríklad digitalizáciu Slovenska urobili tak majstrovsky, že stojíme niekde na rozhraní paleolitu, pokiaľ ide o digitalizáciu, a investovali do nej také prachy, že sú tí poslední, ktorí o tom budú chcieť... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)