Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, no, už sme odštartovali rozpravu, už padlo niekoľko pohľadov, niekoľko názorov. Čo sa týka toho upraveného uznesenia, vítam ten posun, tak ako aj viacerí kolegovia. Ja by som povedal, že je to taký posun viac do stredu, do nejakého objektívna, a rozumiem tomu, že potrebujeme vzhľadom na postavenie Slovenska, ktoré je reálne také, aké je, vzhľadom na medzinárodné právo zvoliť snáď takýto jazyk. Ja som sa o tom snažil komunikovať napríklad aj s pánom štátnym tajomníkom ministerstva zahraničných vecí a nechať si vysvetliť, aká je naša pozícia.
Na druhej strane medzinárodné právo, tak ako je, by nás nemalo nejakým spôsobom zväzovať v zmysle vyjadrení a podnikaní krokov v prospech spravodlivosti. Už to tu zaznelo, hranice Azerbajdžanu, Arménska, ale aj ďalších krajín sú pozostatkom hraníc bývalého Sovietskeho zväzu aj takej – nielen, ale najmä – Stalinovej politiky, kde častokrát tam platilo to rozdeľuj a panuj, alebo teda rovno aj odsuň, presuň, a bolo tam veľa nespravodlivosti, ktorá sa nenapravila.
Ja by som teraz chcel špeciálne hovoriť o Arménoch. Bude takmer, o dva roky bude presne 100 rokov od skončenia alebo zániku Osmanskej ríše. Keby sme sa pozreli na situáciu Arménov pred viac ako 100 rokmi, lebo genocída Arménov prebehla na začiatku 20. storočia, tak by sme videli, že veď oni boli vlastne v rámci územia hraníc Osmanskej ríše a v istom zmysle by sme mohli mať takú, taký pocit, že veď to rešpektujeme, veď čo si robia na svojom území, je vlastne ich vec. V každom prípade bola veľká chyba a bol veľký problém, že medzinárodné spoločenstvo akýmsi spôsobom nereagovalo na tú genocídu Arménov.
Ja som mal možnosť v októbri 2016 byť na zahraničnej pracovnej ceste v Jerevane a v rámci toho sme sa zúčastnili aj návštevy Múzea arménskej genocídy a bolo to teda veľmi silné. Mali sme tam výklad, videli sme tie materiály, obrázky a tak ďalej, ale poviem úprimne to, čo ma najviac tak prebralo, lebo videl som rôzne múzeá, videl som, však poznáme 2. svetovú vojnu, 1. svetovú vojnu, ďalšie konflikty, akosi možno sme už takí trošku aj otrlí dneska, tých obrazových materiálov vidíme mnoho. Ale to, čo ma naozaj prebralo, keď sme vychádzali z toho Múzea arménskej genocídy, tak na takých schodíkoch, kde sa vychádzalo, bol ešte veľký nadpis, ktorý mal byť takým mementom. A bolo tam napísané: „Kto by si dnes už spomenul na nejakých Arménov? Adolf Hitler.“ Pretože presne tieto slová použil Adolf Hitler, keď vysvetľoval svojim jednotkám, najmä teda SS a pripravoval ich na genocídu Židov. Nebojte sa, to prejde, tak ako prešla genocída Arménov. Kto, kto to dnes rieši? Bolo to zhruba 30 rokov po tých udalostiach, kto bude riešiť genocídu Židov.
Som veľmi rád, že naša spoločnosť, aj slovenská spoločnosť sa k holokaustu, ku genocíde Židov stavia jasne a nezabúdame. Mnohí z nás sú aj členmi Skupiny priateľstva s Izraelom a okrem iných dôvodov, ktoré máme, tak jeden z nich je aj to, aby sme naozaj nezabudli a aby sa to neopakovalo, takáto genocída akéhokoľvek národa, v tomto prípade Židov. Mnohí z nás sú pozvaní a zúčastňujú sa podujatia Spravodlivý medzi národmi, kde oceňujeme tých, ktorí pomohli v čase vojne práve týmto prenasledovaným Židom.
A myslím si, že veľmi podobne by sme naozaj nemali zabúdať na genocídu Arménov, ktorá, bohužiaľ, zdá sa, že nie je úplne minulosťou, že znova sa opakuje. Teda moja, moja ako keby námietka nesmeruje k tomu, že by sme mali zmeniť návrh uznesenia, tam oceňujem, že je tam tá snaha o tú vyváženosť, diplomatickú reč a tak ďalej, ale naozaj by sme nemali zostať v takej neutrálnej polohe, čo sa týka národa Arménov, ktorí znova zažívajú čosi, čo majú ešte v historickej pamäti, čo možno ešte ich generácie si pamätajú, nejakí prastarí rodičia, že znova ich niekto ničí len preto, že sú Arméni, len preto, že nevyhovuje niekomu, že tam bývajú, že ich proste vyhladiť. A to je to, k čomu je treba, aby sme sa vyjadrili.
Ja by som sa vrátil k roku 2004, ktorý tu už bol spomínaný, 30. novembra 2004 Národná rada Slovenskej republiky prijala uznesenie, bolo to uznesenie č. 1341 podané poslancom Františkom Mikloškom a zaujímavé, v akej rozprave to bolo, v rozprave o návrhu stanoviska Slovenskej republiky k začatiu prístupových rokovaní Európskej únie s Tureckou republikou. V roku 2004. A to uznesenie znie veľmi jednoducho: „Národná rada Slovenskej republiky uznáva genocídu Arménov v roku 1915, pri ktorej zahynuli státisíce Arménov žijúcich v Osmanskej ríši, a považuje“ tento zločin, „tento čin za zločin proti ľudskosti.“
Bol to návrh, ktorý nakoniec získal podporu. Pri hlasovaní zaň hlasovalo 70 poslancov zo 128 prítomných, čiže nebolo to sedemdesiatšestkou, nebolo to ústavnou väčšinou, ale bolo to jednoduchou väčšinou, ktorá azda aj za dnešných okolností by možno stačila, keď nie sú všetci prítomní, zvlášť ak sú ospravedlnení viacerí. A ja som si pozrel aj kvôli takej historickej pamäti to hlasovanie. V dnešnom parlamente sedí jeden jediný človek, jeden jediný poslanec, ktorý hlasoval za. A bol aj vtedy členom a hlasoval za. A to je Dušan Jarjabek, ktorý bol vtedy členom klubu HZDS, dnes je členom klubu SMER-u - SD.
Chcem povedať, lebo spomínal to aj pán poslanec Blaha, že on, teda ak som si to dobre všimol, tak nebol vtedy poslancom, ale viacerí jeho kolegovia tu boli a hlasovania sa zdržali, čo nejakým spôsobom nekritizujem, ale teda chcem vyzdvihnúť, že majú v klube aj človeka, ktorý hlasoval za, ale väčšina z ich klubu to nepodporila v tom čase. Mali na to asi svoje dôvody.
Slovenská ná..., teda, pardon, Národná rada Slovenskej republiky, vtedy to už bola NR SR, jasne dala stanovisko k tomu, že túto genocídu uznávame, a teda uznávame, že ten čin je genocída, hej, aby to nevyzeralo, že ju schvaľujeme. Uznávame, že tento čin je genocída a že je to zločin a že to treba jasne povedať. Ja som na to veľmi hrdý.
Neviem, či viete, máme aj pamätník tejto genocídy na druhej strane Dunaja v Petržalke. A aj dnes by sme mali si povedať toto. Nechceme, aby bol ničený arménsky národ. Nechceme, aby bol ničený akýkoľvek národ, či židovský, či arménsky, alebo prípadne či sú to tí Azeri, alebo ktokoľvek, ale nemôžme zostať ticho. Nemôžme si povedať, no, prijmeme nejaké uznesenie, musíme byť diplomatickí, sme len malá krajina, bude to stačiť. Chápem, že v tejto chvíli a absolútne rešpektujem a uznávam to ako veľmi dobre a bez akýchkoľvek pripomienok úsilie dvoch predsedov výborov, pána predsedu Krúpu, pána predsedu Valáška, dať takéto vyhlásenie, je to vždy dobré, pretože môžme povedať, nielen tak alibisticky, ale môžme povedať, neboli sme ticho. Týmto uznesením sa vytvoril aj priestor, že o tom v Národnej rade Slovenskej republiky debatujeme, môžme vyjadriť svoje názory. Niekto ich má možno diplomatickejšie, niekto možno ostrejšie, ale je to veľmi dobré. Za to im, za to im ďakujem.
Takisto ďakujem aj pánu predsedovi, navrhnutému predsedovi Skupiny priateľstva s Arménskom a Gruzínskom pánovi podpredsedovi Laurenčíkovi. Ja som mal nápad, že by sme sa mohli viacerí prihlásiť do tej Skupiny priateľstva s Arménskom a dať takýto symbol. Pokladal som to za správne konzultovať s ním, keďže som si našiel, že on je teda navrhnutý skupina..., predseda skupiny priateľstva. A ja som sa mu prvý prihlásil, že chcem sa teda ešte doplniť do tej skupiny, keďže v úvode volebného obdobia som to nechcel preháňať s účasťou vo viacerých skupinách, a ako som spomenul, som napr. členom Skupiny priateľstva s Izraelom, kde som už tretie volebné obdobie, ale v tejto situácii to pokladám za dobré.
Takisto by som chcel vyzvať ďalších kolegov, kolegyne podľa vašej, vašej preferencie, podľa vašej vôle vás povzbudzujem, prihlásme sa a dajme signál, že sme priateľmi s arménskym národom, lebo ako hovoríme, medzinárodné právo treba rešpektovať bez ohľadu na to, či sa nám to páči, alebo nie. Nemôžme si raz vyberať, čo budeme hodnotiť, nejaké územné nároky, resp. nejakú situáciu v rámci nejakých hraníc tak, potom onak. Je tam treba kontinuita a s tým súhlasím.
Na druhej strane priateľstvo si vyberať môžme. Arménsky národ, arménsky ľud je nám v mnohom blízky, aj keď sú relatívne ďaleko, sú až za Tureckom, až východne od Turecka, tak sú nám kultúrne blízki. Veľké, veľké skupiny Arménov žijú napríklad vo Francúzsku, ale aj v Spojených štátoch amerických, čiže uprostred našej západnej, západnej civilizácie.
Chcem teda k tomu povedať, že za toto uznesenie budem hlasovať, podporujem ho a som vďačný, že prišlo v takejto aj obnovenej verzii, a zároveň teda chcem deklarovať, že buďme spravodliví, dodržujme právo, ale buďme priateľmi tých, na ktorých sa už zhruba pred 100 rokmi zabudlo. A zároveň buďme ale aj opatrní voči tým, ktorí aj pred 100 rokmi, aj teraz vytvárajú určité problémy. A tak ako som to naznačil, že to uznesenie o arménskej genocíde bolo prijaté, keď slovenský parlament rokoval o začatí prístupových rokovaní Tureckej republiky k Európskej únii, tak dnes vieme, že ten proces skončil niekde na opačnej strane a že, bohužiaľ, namiesto toho, aby sa Turecko vydalo smerom k európskym hodnotám, k európskej civilizácii, tak ako by sa tak vzdialilo aj podľa toho svojho územného rozdelenia viac k, nechcem povedať k ázijským hodnotám, lebo nechcem dehonestovať, že nejaké ázijské hodnoty sú horšie ako európske, to nie, to by bolo hlúpe a povýšenecké, ale treba povedať, že Turecko je krajina na pomedzí kultúr, na pomedzí civilizácií a musí si vyberať.
Osmanská ríša skončila pred ani nie 100 rokmi, v roku 1922, a vidíme, že znova po tých 100 rokoch ožívajú niektoré, niektoré postoje napríklad v Egejskom mori, ktoré sú problematické, kde sa hovorí o..., a vyhráža sa slovami o vojne. Čiže je to problém. Zároveň Turecko je stále členom NATO. To znamená, že toto sú veci, ktoré tiež sa musia riešiť. Slovensko má miesto pri rokovacom stole v NATO, to znamená, sú to veci, ktoré potrebujeme deklarovať, potrebujeme strážiť, potrebujeme sa k nim vyjadrovať.
Súhlasím s tým, aby sme nevytvárali alebo nezaujímali postoj nepriateľstva k Azerbajdžanu, k Turecku, ku komukoľvek. Ale buďme objektívni, buďme diplomatickí a priateľstvo môžme vyjadriť smerom k arménskemu ľudu aspoň za seba, hovorím, že to tak robím aj budem ďalej v tom konať.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť.
