Videokanál poslanca

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Milí kolegovia, rokovací poriadok nepočíta s možnosťou, že by sa nejaká poslankyňa alebo poslanec mohli stať rodičmi počas mandátu. V prípade, že by som sa ja rozhodla ísť na materskú dovolenku, parlament by mal zo dňa na deň 149 poslancov a podľa názorov ústavných právnikov, keď by mi vzali vlastne hlasovacie právo tým, že som na materskej dovolenke, tak zároveň by mal parlament na krku porušenie pasívneho volebného práva zvoleného poslanca. Čiže je to naozaj veľká diera. Nelichotivá, právne nelichotivá situácia, ktorú sa nám nepodarilo vyriešiť v parlamente.
Mojou novelou sa snažím umožniť ísť poslancom a poslankyniam na materskú alebo otcovskú dovolenku a zároveň zabezpečiť, aby v čase ich neprítomnosti mal parlament 150 poslancov a nebolo porušené nikoho právo, teda aby ich mandát vykonával náhradník. Samozrejme, toto je právo poslanca, poslankyne, nie je to povinnosť. Je to možnosť. Niekto môže byť v inej životnej situácii, v akej som sa napríklad ocitla ja, keďže môj manžel pracuje v zahraničí a nevieme vlastne si deliť tie rodičovské povinnosti. Ja by som naozaj, keby taká možnosť bola, využila by som ju a išla by som na pár týždňov, minimálne na to šestonedelie na materskú dovolenku a chcela by som byť nerušene s dieťaťom. Ale, žiaľ, pre dieru v zákone to nie je úplne jednoduché. Takže, ak, ak to niekto tak nechce, boli tu viaceré poslankyne, ktoré, ktoré sa o túto možnosť nezaujímali, tak to plne rešpektujem. Každý má iný ten rodinný príbeh a inú životnú situáciu. Ale minimálne táto možnosť by tu mala byť.
Majú to mnohé krajiny Európskej únie presne takto upravené. Ja som si dala vypracovať aj parlamentnú štúdiu na túto tému. Dánsko, Holandsko, Nemecko, Švédsko, Portugalsko, sú to krajiny, kde zaujímavosťou je, že práve tam je najvyššie zastúpenie žien v týchto národných parlamentoch. A, a zároveň majú presne, tak ako som ja popísala, upravenú tú situáciu, kedy žena porodí dieťa, môže ísť na materskú, ak chce, a príde za ňu náhradník.
Nehovorím, že toto opatrenie by bolo toho hlavnou príčinou, keby sa, príčinou toho, že by sa zvýšilo napríklad zastúpenie žien v našej politike. Ale jednoznačne by prispelo k odhodlaniu mladých ľudí vstúpiť do politiky. Lebo naozaj tá otázka toho zladenia rodinného, politického alebo akéhokoľvek iného pracovného života je otázkou na mieste, keď si človek rodinný život plánuje. A priznám sa, že ja som otehotnela tesne vlastne pred nástupom do parlamentu a vôbec som si nekládla túto otázku, že ako to je ošetrené v parlamente, lebo som bola presvedčená, že nejako to ošetrené je a na túto možnosť sa myslí. Nuž prekvapilo ma, že to tak nebolo a som tehotná druhý raz a znova vlastne riešim podobnú dilemu.
Ale aby ma tu nikto neusvedčoval z toho, že, že tento zákon má pomôcť mne. Nie, nie je to možné, pretože ak by aj bol prijatý, tak bude prijatý v čase, kedy ja už na materskú dovolenku podľa zákona nastúpiť nemôžem. Mne tento termín uplynie 14. februára, takže konflikt záujmov tam nie je, lebo do tohto dátumu, samozrejme, zákon prijatý nebude. Ale veľmi si želám, aby naozaj poslankyne, ktoré prídu po mne, prípadne aj poslanci, nemuseli riešiť dilemy a v niektorých prípadoch aj traumy, ktoré som ja zažila. A hovorím, pre mňa bola najťažšia tá situácia byť pár dní po pôrode tu. Takže toľko. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci, ja len ako úvodné slovo poviem symbolicky, že sa snažím touto úpravou docieliť, aby aj poslankyne alebo prípadne poslanci, ktorí chcú ísť na otcovskú dovolenku, mali v zákone túto možnosť, lebo keďže som tehotná druhý raz za toto funkčné obdobie, prišla som na to, že nikto v našich slovenských podmienkach nemyslel na situáciu, kedy poslankyňa Národnej rady môže porodiť dieťa a chce byť s tým dieťaťom pár dní, pár týždňov alebo mesiacov vlastne na materskej dovolenke. Čiže toto nemáme upravené. Mňa sa už táto novela nedotkne, práve preto ju predkladám takto neskoro, aby tam nebol konflikt záujmov. Ale želala by som si, aby do budúcna vlastne ženy, ktoré budú v rovnakej situácii v tomto parlamente, v akej som ja, to mali jednoduchšie.
Viac poviem v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvá.

Ďakujem, ďakujem pekne, pán predsedajúci, ja len zareagujem v krátkosti ešte na pána Šefčíka.
Na jeho obavy v tomto zmysle, naozaj som, poviem to tak veľmi otvore, otravovala s týmto návrhom aj špičku medicínskych právnikov na Slovensku, kde ma zaujímalo, že či hrozí niečo také, tie žaloby a tak ďalej. Oni povedali, že je to napísané podľa ich právneho názoru tak, že naozaj obe tie strany majú chránené svoje práva, že je to dobre napísané. Ja som to konzultovala, samozrejme, aj s ústavnými právnikmi. Naozaj tie najvýznamnejšie mená, ktoré, ktoré máme na Slovensku, chcela som si byť istá, že aj ústavní právnici mi to posvätia a povedia, že je to vhodne napísané aj vzhľadom na tie strety možných ústavných práv. Čiže tam som urobila maximum preto, aby to znenie bolo tak napísané, aby tieto obavy nevzbudzovalo.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán Šefčík, za otázku. Nechcem a neviem ani, že do akej miery sa môžu komunikovať nejaké politické rokovania na najvyššej úrovni, ale tam prebiehalo rokovanie k tomuto zákonu medzi pánom predsedom strany SaS a pánom Hegerom, čiže na tejto úrovni to bolo komunikované, zámer aj podpora tohto návrhu, čiže asi je potom na informácii v rámci klubu, aby ste si ju odovzdali. Ja som všetky, samozrejme, otázky pánovi Sulíkovi zodpovedala, aby, aby mal pre to bližšie informácie. Bavili sme sa tam, samozrejme, aj o rozpočte a o možnej podpore takejto zmeny aj v rámci rozpočtu, aby sa na ňu myslelo, aby sme dokázali pomôcť oddeleniam neonatológie, detským oddeleniam, nejakým príspevkom na takúto zmenu a zlepšenie stavu. Čiže toto bola diskusia na najvyššej politickej úrovni, kde ja, samozrejme, na tieto diskusie ako poslanec nechodím, nie som ani členkou strany.

Ďakujem veľmi pekne, pán kolega. Veľmi si vážim, že ste zareagovali na to aj tým, že pochádzate zo zdravotníckeho prostredia a naozaj poznáte tú realitu. Ja sa musím priznať, že ja som veľkým podporovateľom zlepšovania podmienok v zdravotníctve aj pre zdravotníkov. Bojujem za humánnejšie zdravotníctvo tak na strane zdravotníkov, ako aj na strane pacientov. Čiže nevnímam ten boj z mojej strany ako jednostranný.
A naozaj aj keď si uvedomujem, že tie podmienky na Slovensku nie sú ideálne, no napríklad ony nie sú ideálne ani v školstve, keď to tak popíšem veľmi zjednodušene. A aj napriek tomu sme schopní dodržiavať tú povinnú školskú dochádzku, napríklad pre deti aj nejakými provizórnymi riešeniami, keď, nerada to hovorím, ale keď je v triede väčší počet žiakov, ako by mal byť podľa zákona a tak ďalej. Naozaj toto sú práva detí, ktoré sú tak hlboko zakotvené v predpisoch od ústavy až po vyššie medzinárodné akty, ktoré my nemôžme nerešpektovať. A vrhá to na nás zlé svetlo, že sme krajinou, kde, kde je najviac prípadov tejto nerovnosti v uplatňovaní tohto práva.
Čiže tam vnímam tým prvým krokom, samozrejme, zakotvenie tohto práva v našom právnom poriadku, čo právny stav v skutočnosti až tak nemení, len nás dostáva do civilizovaného právneho sveta, lebo už dnes tento právny nárok máme. Ale ja tam vnímam tú úpravu veľmi dôležitú aj v tom, že tam vytvárame ten balans aj pre lekára, pretože tam naňho myslíme. Myslíme tam na to, že tam bude musieť zakročiť a vlastne spraviť nejaký život zachraňujúci úkon, kedy naozaj tá prítomnosť rodiča môže byť prekážkou. Čiže ja som sa tam naozaj snažila aj za pomoci ústavných právnikov nájsť ten balans medzi týmito ústavnými nárokmi, aby sme zlepšili ten systém, aby sme zlepšili to fungovanie, aj dôveru medzi pacientom a lekárom. A, a ja sa priznám, že ja som rokovala aj s ministerstvom financií, teda nie konkrétne ja, ale predseda strany SaS, aby v rámci tejto zmeny, ak bude schvá... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Milí kolegovia, znovu sa vám prihováram a využijem tento priestor, aby som išla hlbšie do problematiky. Ako som už povedala, právo na prítomnosť blízkej osoby pri hospitalizácii detského pacienta vyplýva z viacerých medzinárodných dohovorov a dokumentov, či už Dohovor o právach dieťaťa a Charta práv pacienta. V konečnom dôsledku aj naša ústava hovorí o tom, že rodiča od dieťaťa nemožno oddeliť inak ako rozhodnutím súdu. Čiže všetky tieto právne argumenty už dávno na Slovensku poznáme, napriek tomu sa však na Slovensku stáva, a nie je to neobvyklé, že toto právo si nedokážu rodičia uplatniť naprieč zdravotníckymi inštitúciami, boria sa s tým, takže podľa mňa je nevyhnutné tam zákon precizovať, aby k takýmto situáciám nedochádzalo. A naozaj ten zákon nastaviť tak, aby bol ochranou jednak tým rodičovským detským právam, ale aj tomu reálnemu stavu lekárskeho prostredia, kde môže nastať situácia, kedy právo rodiča príde do stretu s ústavným právom dieťaťa na zdravie, na ochranu života, kedy pôjde o nejaký život zachraňujúci výkon a vtedy naozaj treba mať upravené v tej úprave, že môže byť odopretá táto, táto prítomnosť na nevyhnutný čas v nevyhnutnej miere, aby bol ten život zachránený. Čiže aj na toto sa pozrieme bližšie.
Samotná choroba a s tým spojené ambulantné ošetrenie alebo hospitalizácia je pre dieťa náročnou životnou situáciou, ktorá je spojená so strachom, s bolesťou, s cudzím prostredím. Separácia od rodiny tieto negatívne javy ešte umocňuje a je významným stresserom. Výskumy ukazujú, že naopak prítomnosť blízkej osoby vedie k lepšiemu manažmentu bolesti, tam to je naozaj vo výskumoch preukázané v konkrétnych číslach, zníženiu stresu, rýchlejšiemu zotavovaniu, dokonca rýchlejšej rekonvalescencii aj po narkóze a u predčasne narodených detí to má absolútne fatálny a preukázateľný vplyv na neurobehaviorálny vývoj dieťaťa, v pooperačnej starostlivosti to bolo takisto skúmané, ako prítomnosť rodiča ovplyvňovala napríklad po prebudení z narkózy vlastne ten stav dieťaťa, aj tam bol nameraný vplyv na včasnú rekonvalescenciu najmä u mladších detí v prípade, že tam bol blízky človek.
Reakcia dieťaťa na separáciu od rodiča má niekoľko fáz, a toto chcem povedať, lebo toto často zaznieva v odborných diskusiách a výskumoch. Keď oddelíte dieťa od rodiča v nemocnici, prvou fázou je, samozrejme, nespokojnosť, krik, agresivita, bojí sa, je v cudzom prostredí. Takou tou druhou fázou, keď je to dieťa už v nemocničnom prostredí samé, tak je to, že je absolútne zúfalé, uzatvára sa do seba, rezignuje, prestáva komunikovať. A treťou fázou, ku ktorej sa uchyľuje, je naviazanie na náhradný subjekt alebo objekt. To znamená, že si hľadá nejakú, nejakú, potláča svoje emócie a hľadá si útechu u nejakej inej osoby, prípadne u hmotnej veci. A táto fáza býva často argumentom aj zdravotníkov vykladaná ako priaznivá reakcia, že to dieťa si na prostredie pomaly zvyklo, ale zo všetkých, absolútne všetkých psychologických výskumov vyplýva, že nejde o adaptívnu reakciu, ale o obrannú reakciu toho dieťaťa, ktorá má negatívny fatálny vplyv na budúcu dôveru dieťaťa v blízke osoby vo vytváranie vzťahov a vlastne o tú psychologickú väzbu. Tam, ak by ste sa chceli pozrieť bližšie na tento výskum, tak je aj v českom jazyku, volá sa Psychická deprivace v dětství, Langmeier a Matějček. Tam to je veľmi konkrétne v číslach popísané, ale tým vás nechcem zaťažovať.
Prítomnosť rodičov u chorého dieťaťa má pozitívny vplyv aj na psychiku samotného rodiča. Mimoriadne dôležité je to najmä u rodín dlhodobo liečených pacientov, kde môže ten zdravotný stav toho dieťaťa dopadnúť na konci dňa aj s neželaným výsledkom, a preto je veľmi dôležité, aby ten rodič aj častou komunikáciou so zdravotníckym personálom, aj tým, že bol prítomný pri tom dieťati, vedel, že bolo urobené všetko preto, aby sa to dieťa vyliečilo. A aj pri takýchto ťažkých diagnózach sa to, samozrejme, nie vždy musí podariť, ale tam má pozitívny vplyv aj na to spracovanie bolesti, aj na spracovanie vlastne celej tej traumy tá prítomnosť rodiča pri dieťati. Čiže nielen pre to dieťa, aj pre toho rodiča.
Cieľom ošetrovateľskej starostlivosti všeobecne podľa definícii je predchádzať negatívnym javom v súvislosti s chorobou a hospitalizáciou, a to napĺňaním biologických, psychologických a sociálnych potrieb. Už dávno to nie je len podanie lieku alebo nejaké liečenie. Naozaj treba hovoriť o všetkých týchto troch aspektoch komplexne a v našich podmienkach, priznajme si, je to veľmi náročné pre sestry a pre všeobecne zdravotnícky personál napĺňať všetky tieto potreby dieťaťa, pretože máme nedostatok zdravotníckeho personálu na Slovensku.
Len pripomeniem, že kým v ostatných krajinách OECD je na tisíc obyvateľov v priemere 9,1 zdravotných sestier, u nás je to len 5,7. Naozaj veľmi nízke číslo. Aj tu je prítomnosť rodiča výhodou pre náš zdravotnícky systém, lebo dokáže zdravotnícky personál odbremeniť od mnohých základných úkonov ako je kŕmenie, prebalenie, ochrana pred poranením v prípade, že má napríklad kanylu alebo niečo podobné, polohovanie, monitorovanie priebehu toho zdravotného stavu, komunikácia s detským pacientom v rozsahu, v ktorom to zdravotnícky personál, samozrejme, z časového hľadiska nemôže zvládať a nemôže zabezpečiť. Čiže tam najmä v dôsledku toho zaťaženia nášho systému toto mnohí zdravotníci vítajú a pri komunikácii s nimi hovorili, že toto je ten najväčší benefit naozaj pri týchto základných úkonoch, že ten rodič je skutočne užitočný.
No a ako som už spomínala pri tých ťažkých diagnózach sú to pri dlhodobých hospitalizáciách časté pocity úzkosti, časté pridružené psychologicky ťažké stavy, ktoré, ktoré, ktoré musia riešiť už nielen lekári, ale potom aj v kombinácii s psychologickou pomocou, aj tam jednoznačne nám vyplýva z tých výskumov a aj zo skúseností našich slovenských odborníkov, stačí sa ísť porozprávať na detskú onkológiu tu v Bratislave alebo v Košiciach, že bez tej prítomnosti rodiča je vlastne tá stagnácia a vlastne to uzdravovanie dieťaťa spomalené a, a tá práca s tým detským pacientom je oveľa ťažšia, ako keď tam ten rodič je a sú mu na to vytvorené podmienky. Toto sú naozaj tie pracoviská, kde, kde volajú po tejto zmene a aby sa tomu na Slovensku aj ďalšie oddelenia nebránili, ale aby to privítali, lebo s tým majú merateľné výsledky.
K samotnému paragrafovému zneniu, kde som postrehla nejakú verejnú diskusiu. Po zverejnení môjho návrhu sa začali objavovať otázky od niektorých matiek, či bola potrebná v navrhnutom znení veta, ktorá dáva ošetrujúcemu lekárovi možnosť obmedziť prítomnosť sprevádzajúcej osoby na nevyhnutný čas a v nevyhnutnej miere, ak by bola táto prítomnosť nezlučiteľná s povahou poskytovaného zdravotného výkonu. A či táto veta nie je porušením ústavného práva rodiča na nepretržitú prítomnosť s dieťaťom, keďže ústava hovorí, že dieťa od rodiča môže oddeliť len súd. Ja som si túto výhradu všimla, venovala som jej naozaj veľkú pozornosť. Oslovila som všetkých významných právnikov v republike a som vďačná, že mi všetci odpísali, zdvihli telefón, poslali svoj právny názor. No a všetci do jedného sa zhodli, že je táto veta v tejto, v tomto znení dôležitá, pretože záleží na tom, aby formulácia, samozrejme, plnila svoj účel, ale zároveň môže predvídať možný stret s inými základnými právami, napríklad, ako som už spomenula v úvode, to právo na život, na ochranu zdravia.
Uvediem to na príklade akútneho operačného zákroku alebo iného život zachraňujúceho úkonu, kedy je tá prítomnosť rodiča, samozrejme, pomocou, ak sa to dá, ale ak sa nedá, tak je druhoradá. Lebo prioritou je v tom momente záchrana života dieťaťa. To je ako keď príde záchranka. Záchranár má povinnosť komunikovať, všetko si dať odkonzultovať so zákonným zástupcom, ak poskytuje prvú pomoc, ale v prípade ak ide o život zachraňujúci úkon, resuscitáciu a podobne, vtedy proste koná a nerieši prítomnosť rodiča, ale rieši záchranu toho života. Čiže tam nám do stredu, do stretu pripadajú dva, dva ústavné, dve ústavné práva, ktoré som si chcela byť istá, že sú vhodne upravené v rámci tejto úpravy a že to vytvorí balans medzi týmito právami. Potvrdili mi to, samozrejme sa nebránim diskusii, ak by to prešlo do druhého čítania, o precizovaní tejto úpravy. Ale naozaj, ak to naozaj niekoho zaujíma, som ochotná poskytnúť a odkomunikovať právny názor ľudí, s ktorými som komunikovala túto zmenu aj ďalej.
Do zákona nemožno presne vymenovať, čo všetko sa pod takýmto hraničným zásahom do práv myslí. Ako mi bolo povedané ústavnými právnikmi, proste žiadny zákon nemôže vyzerať ako nejaký recept na bábovku a dať tam presné ingrediencie a popísať všetky situácie, ktoré by mohli nastať, lebo sa nikdy nepodarí popísať a zahrnúť tam všetky situácie, ktoré by mohli nastať. Práve preto tam musí byť dostatočne vytvorený priestor aj pre to dieťa, aby si mohlo tie svoje práva naplniť v kooperácii so svojím rodičom. Ale, samozrejme, aj pre tú druhú stranu, aby mohla naplno vykonávať ten svoj medicínsky výkon.
Čo však vie štát v týchto prípadoch, hraničných prípadoch urobiť, je popísať najčastejšie vzniknuté situácie, ako napríklad resuscitácia, operačný zákrok, narkóza a tak ďalej, kde vie krok po kroku v nejakom metodickom pokyne usmerniť zdravotníka a priblížiť rodičovi, ako bude takáto situácia vyzerať. Nie je to nič neštandardné. Majú to takmer všetky krajiny EÚ. Teraz v medzirezortnom pripomienkovom konaní to majú aj Česi presne takto zadefinované. Napríklad ako vyzerá uplatňovanie právo, práva maloletého pacienta na prítomnosť blízkej osoby na psychiatrických oddeleniach, pri transporte dieťaťa, pri narkóze. Ja to tu aj mám, ak by to niekoho zaujímalo, tento metodický pokyn so sebou. Má 15 strán. A vlastne je tam veľmi podrobne napísané, ako pristupujú k uplatňovaniu tohto práva, sú tu aj všetky štúdie podložené, prečo toto právo má význam, a je to v gescii ministerstva zdravotníctva, samozrejme. Takže naozaj veľmi komplexný materiál. Ja si myslím, že ak by sa nám podarilo zhodnúť na tejto novele, druhým krokom by malo byť práve prijatie takéhoto metodického pokynu, kde sa vieme naozaj tou českou úpravou, ktorá je veľmi precízna, doslova inšpirovať. A vyriešila by mnoho nezrovnalostí, ktoré, ktoré kladú otázniky a, a dopyty v tejto téme, najmä zdravotnícke zariadenia. Tam to všetko riešia.
Ja ešte na konci, ešte mám čas? (Rečníčka sa obrátila na predsedajúceho.) Ja ešte na konci zodpoviem niektoré praktické otázky, ktoré sa v rámci diskusie o tejto téme opakujú. Prvá je napríklad, čo ak nemocnice nemajú pre rodičov lôžka, alebo je stolička pre, pri lôžku dieťaťa dostatočným naplnením tohto práva? Má nemocnica riešiť stravu? Má nejakú starosť navyše o toho rodiča? Čo ak dieťa pri sebe nechce? Čo ak je tu dôvodné podozrenie, že rodič dieťa týra alebo zneužíva? Čo môže vtedy robiť nemocnica a tak ďalej a tak ďalej. Vlastne tieto otázky všetky vznikajú. A je dobré si na nich dať odpoveď.
Myslím si, že práve toto by malo byť obsahom toho metodického usmernenia, lebo v Českej republike presne tieto otázky zodpovedáva toto usmernenie, ale na Slovensku v rámci diskusie zodpoviem ja právnym výkladom. Ak má na to zdravotnícke zariadenie vhodné podmienky, je prítomnosť rodiča ideálne realizovaná formou pobytu spolu s maloletým pacientom. Pre porovnanie so Slovenskom. Do šesť rokov veku dieťaťa je tam, je napríklad v Česku pobyt rodiča v nemocnici hradený z verejného zdravotného poistenia. U starších detí si hradí rodič pobyt sám, ale môže požiadať v závislosti od diagnózy alebo stavu dieťaťa o odsúhlasenie pobytu poisťovňou. A ak to uzná za dôvodné, poisťovňa mu takisto takýto pobyt uhradí. Na Slovensku, žiaľ, toto nie je súčasťou verejného zdravotného poistenia. Ale ako hovorím, toto je niečo, o čom by sme tiež sekundárne potom mali otvoriť diskusiu. V prípade, ak nie je možné zabezpečiť prítomnosť rodiča pobytom, je prítomnosť zabezpečená, a to naozaj vo všetkých krajinách, kde už toto právo funguje, čo sú všetky krajiny EÚ okrem nás, zabezpečená aspoň tak, že je k lôžku hospitalizovaného pacienta umiestnená stolička alebo kreslo. Väčšina krajín už pristupuje k tomu rozkladaciemu kreslu. Ale, samozrejme, tá stolička je naplnením toho práva. Ako to riešia v zahraničí, keď je napríklad na izbe viac ako jeden pacient? No ak sú tam dvaja, tak to nebýva žiaden problém. Dokonca ani pri troch nebýva. Ale, samozrejme, ak sa stane, že v niektorých zariadeniach je tých pacientov viac, tak potom je vhodné podporiť súkromie nejakou prenosnou plentou alebo, alebo podobným provizórnym riešením. Tak to riešia napríklad v Českej republike viaceré zariadenia, komunikovala som s nimi, majú s tým dobrú skúsenosť.
Nie je porušením práva na nepretržitú prítomnosť, ak je zákonnému zástupcovi vlastne neposkytnuté lôžko alebo strava, lebo toto nie je podmienkou toho práva. Naozaj tu pri tom práve de facto ide o to, aby mal ten rodič možnosť držať to dieťa za ruku, byť pri ňom. O to tam ide. A nespomínajú sa tam žiadne ďalšie benefity. To je naozaj otázkou rozvoja, otázkou rozvoja toho nášho zdravotníckeho systému, toho, kam sa chceme posúvať a, samozrejme, malo by to byť želateľným cieľom. Ale tam nevieme povedať, v akom časovom horizonte sa nám takýto štandard podarí dosiahnuť.
Je treba spomenúť aj fakt, že maloletý pacient s náležitou rozumovou vyspelosťou môže tiež prejaviť vôľu, aby konkrétny zákonný zástupca či iná blízka osoba u nich počas hospitalizácie neboli. V takom prípade je nutné toto prianie rešpektovať a vyhodnocuje sa to individuálne. Ak vám dieťa, v práve sa to používa najmä pri deťoch od dvanásteho roku veku a vyššie, vie už s plnou vážnosťou vzhľadom na svoj rozumový vývoj povedať, že ja tu nechcem byť s rodičom, chcem tu byť sám, tak toto právo dieťa má. Treba ho rešpektovať, treba to odkomunikovať. Tu by som upriamila pozornosť aj na § 8 zákona o sociálnoprávnej ochrane, kde sa spomínajú aj zdravotnícke zariadenia ako orgány, ktoré sú povinné poskytnúť dieťaťu okamžitú pomoc pri ochrane jeho práv, keby napríklad dieťa upozornilo na to, že ho rodič zneužíva, ubližuje mu alebo mu jeho prítomnosť nevyhovuje. Čiže všetky tieto situácie máme upravené v iných právnych predpisoch. Čiže toto už, tieto otázky už vyriešené máme. Stačí sa len pozrieť na ďalšie, ďalšie právne úpravy.
Toľko z mojej strany. Ak by mal niekto záujem sa v tejto problematike zorientovať hlbšie, doniesla som výpis vlastne všetkých štúdií, ktoré som ja využívala pri vzdelávaní sa o tejto téme. Všetky sú buď v angličtine, alebo v češtine. Čiže to vám viem poskytnúť. A takisto ten metodický pokyn z Českej republiky, ktorý je obsiahly, detailný. Podľa mňa veľmi dobre napísaný. Ten mám tiež k dispozícii.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Milí kolegovia, predkladám novelu, ktorá má za cieľ maloletým pacientom garantovať právo mať počas poskytovania zdravotnej starostlivosti pri sebe blízku osobu. Samozrejme, predovšetkým sa tým myslí rodič. Napriek tomu, že toto právo deťom vyplýva z medzinárodných zmlúv a záväzkov, kde je Slovenská republika signatárom, stále na Slovensku prevláda značná nerovnosť a heterogenita v uplatňovaní tohto práva naprieč zdravotníckymi inštitúciami.
Túto novelu som už raz v minulosti predložila. No žiaľ, v rámci nejakých politických diskusií som často dostala odpoveď, že ako keby po tejto zmene nebol dopyt, že to nie je téma dňa. Čo mňa osobne mrzelo, pretože ja odkedy som túto tému otvorila, naozaj na dennej báze dostávam aj negatívne, najmä negatívne zážitky, s ktorými sa rodičia delia, kedy boli oddelení od dieťaťa, čo to spôsobilo vlastne na psychickom zdraví a správaní toho dieťaťa po odlúčení, ale takisto to sú posttraumatické stavy, ktoré to spôsobilo u rodičov. Dokonca sa na mňa obrátili dospelí ľudia, tínedžeri, ktorí si prešli takýmto odlúčením počas hospitalizácie od rodiča a dodnes z toho majú traumu.
Čiže zbieram tieto zážitky, sú veľmi ťažké a práve preto si hovorím, že to nechcem nechať tak, a aj kolegom, vám, som chcela dokázať, že táto téma naozaj patrí na stôl, treba o nej hovoriť, a preto som vyvolala o nej verejnú diskusiu petíciou na podporu tejto novely, kde sa v priebehu šiestich dní podpísalo pod ňu takmer 55-tisíc ľudí. Spustila som ju minulý piatok a dnes tam bolo takmer 55-tisíc podpisov. Takže naozaj toto je dôkazom toho, že táto téma mnohých najmä rodičov trápi.
Priestor hlbšie do problematiky využijem v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvá, aby ste na mňa mohli reagovať.

Ďakujem pekne. Ja by som chcela len zareagovať na faktickú poznámku pani Vaňovej. Áno, komunikovala som s viacerými zamestnávateľmi, ktorí vlastne prišli aj s tou inšpiráciou, aby sme sa pokúsili o nejakú zmenu, lebo vnímali takú krivdu, že ak ide o závody, ktoré majú trebárs v Poľsku, Česku, Rakúsku, v okolitých štátoch, tak dokážu túto službu svojim zamestnancom sprostredkovať. U nás, keď to poviem veľmi vulgárne, povedia, že sa im to neoplatí, lebo štát na tento výdavok nemyslí. Takže, takže áno, chceli zrovnať tie podmienky najmä veľkí zamestnávatelia, ktorí si môžu dovoliť takéto zariadenia v rámci nášho regiónu, lebo, ako hovorím, všade je to takto upravené, u nás nie.

Ďakujem. Začnem s reakciou na pána Blcháča. Toto je dobrá otázka. Tieto škôlky fungujú v podstate ako súkromné škôlky, čiže nemajú žiadny nárok ako keby žiadať od obce alebo mesta nejaký príspevok. Čiže nie, tam skôr vidím výhodu pre mesto a obec, keď odľahčia vlastne tú kapacitu detí, tak berú na seba povinnosť aj hradiť a vlastne riešiť prevádzkové náklady za takúto podnikovú škôlku, čiže tam to je podľa mňa len benefitom pre danú komunitu a pre danú samosprávu.
Veľmi pekne sa chcem poďakovať všetkým, ktorí vyjadrili podporu tomuto návrhu, a toľko z mojej strany. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci.
Rada by som priblížila vlastne dôvody, pre ktoré som sa rozhodla túto zmenu priniesť. V súčasnosti je veľký problém pre rodičov malých detí, najmä pri ženách, zapojiť sa do pracovného procesu, ak sú tie deti mladšie ako tri roky. Vieme, že dnes sú tie kapacity v škôlkach veľmi hraničné. Často sa dieťa najmä vo väčších mestách nepodarí umiestniť do škôlky, a to v skutočnosti bráni tej žene zapojiť sa do ekonomického procesu, vlastne nebyť závislá na štátnom rozpočte, príspevku štátu, ale vytvárať hodnoty, platiť dane, byť zamestnaná a mať popritom postarané o dieťa.
Jednou z najväčších prekážok, ako som už povedala, práve pri tejto ekonomickej činnosti žien v rannom detstve je nedostatočná kapacita, ale aj finančná náročnosť, ak by si vybrali nejaké súkromné zariadenia. Štát v súčasnosti nemá k dispozícii veľa rýchlo realizovateľných možností riešenia tohto stavu. A keď som hľadala inšpiráciu v zahraničí, že ako by sa dalo pomôcť štátu možno aj inými nástrojmi, aby sme túto situáciu skokovo zlepšovali, jedným zo spôsobov je, aby sa do tohto procesu čoraz väčšmi zapojili zamestnávatelia a aby boli motivovaní vlastne vytvárať si v rámci svojich priestorov, v rámci svojich závodov a tak ďalej firemné škôlky. Toto je model, ktorý napríklad veľmi dobre funguje v Českej republike. Tam je viac ako 400 takýchto zariadení. Na Slovensku nedisponujeme číslom, koľko takýchto zariadení máme, ale podľa môjho monitoringu je ich menej ako 20.
Čiže naozaj aj keď ide o nejakú daňovú výhodu tým, že takýchto zariadení máme na Slovensku absolútne minimum, tak ide aj o minimálne zaťaženie rozpočtu a skôr ide o pravidlo, ktoré by sme chceli zaviesť kvôli tomu, aby motivovalo firmy vytvárať si tieto škôlky a aby to naozaj do budúcna zvýšilo tie kapacity a prinieslo štátu hodnoty, najmä v tom ekonomickom zapojení žien do pracovného procesu a odľahčenie sociálneho systému a v konečnom dôsledku aj dotovania miest v štátnych škôlkach, pretože ak vytvoríme podmienky napríklad v iných zariadeniach, tak, samozrejme, aj tento výdavok štátu ako keby ukrátime.
Pre mňa je veľmi dôležitou výhodou, ktorú chcem spomenúť pri týchto zariadeniach, že dokážu kopírovať pracovný čas rodiča, napríklad ak ide o viaczmennú prevádzku alebo sa začína v skorých ranných hodinách. Aj toto je často prekážkou, prečo ženy nenastupujú do zamestnania, lebo nevedia nájsť zariadenie pre starostlivosť o dieťa, ktoré by bolo napríklad otvorené ráno 5.30 h, o 6 h, 6.30 h. Jednoducho s týmto sa boria aj zdravotné sestry a podobne. Tu vieme zabezpečiť, že ten zamestnávateľ by mal priamy záujem na tom, prispôsobiť vlastne zriaďovateľské otváracie hodiny toho zariadenia pre deti priamo v pracovnej dobe zamestnankyne alebo zamestnanca, aby ich mal v tom pracovnom procese, aby ich dostal do pracovného procesu čo najskôr.
Čiže toto je jedna z takých markantných výhod a, samozrejme, potom sú tam druhotné, napríklad pri dojčiacich ženách, že tá žena, ak to má v areály svojho pracoviska, môže dostať príležitosť nadojčiť to dieťa, pretože sú blízko seba. Rovnako môže to dieťa zaviesť cestou do práce vlastne na jedno miesto. Nemusí merať cestu do zariadenia predškolského a do práce, ale mala by to vlastne v jednom komplexe, pretože to predpokladá táto firemná škôlka a vlastne jej praktický význam. Takže toto sú všetko skúsenosti, pozitívne skúsenosti a dopady, ktoré majú s firemnými škôlkami v zahraničí a u nás tým, že nie sú nejako zohľadnené hlavne ich prevádzkové náklady vlastne v nákladoch danej spoločnosti, tak takmer nevznikajú a sú to výnimky. Ako hovorím, presné číslo nevieme. Ja len z toho, čo som našla z verejne dostupných zdrojov, tak som narátala 12 takých zariadení, ale pre istotu hovorím menej ako 20, lebo mohlo mi niečo ujsť. Ako hovorím, v Česku je ich už viac ako 400.
Ďakujem pekne.