Vážené poslankyne, poslanci, pani ministerka, pán predsedajúci, dovoľte mi, vyjadriť sa za klub Progresívneho Slovenska. Asi to teda budem mať na dvakrát, keďže teda počas obednej pauzy si to prerušíme.
Ja musím povedať, že som si nikdy nemyslela, že keď budem mať raz 50 rokov, tak bude naša kultúra v takej strašidelnej situácii, v akej som teraz. A to som ešte aj zažila poslanecký prieskum v Slovenskej národnej galérii, čo bol pre mňa teda celkom formatívny zážitok.
Keď som mala 15 rokov, bola Nežná revolúcia, otvoril sa nám svet, konečne sme mohli cestovať a rozvíjať sa. Mohli sme a mnohí z nás to aj aktívne robili, posúvať hranice kvality umenia, mohli sme sa konečne aj naozajstne autenticky a profesionálne porovnávať či prezentovať Slovensko vo svete. Mohli sme a aj sme to mnohí robili vlastnou prácou, príkladom, energiou, či dokonca častokrát aj vlastnými financiami, komunikovať o Slovensku, o tom, čo u nás máme hodné podpory a zachovania, a rovnako tak o všetkom novom, ktoré vzniká a z pohľadu budúcnosti vlastne tradície tvorí. V mnohom nám štát vedel pomôcť, ale v mnohom aj veruže nie, či už neznalosťou prostredia, alebo neochotou, či nekompetentnosťou. Ale jedno však treba povedať, že niekam, aj keď pomaly, ako by to bolo dobré... aj pomalšie, ako by to bolo dobré pre našu konkurencieschopnosť, niekam sme sa posúvali. Fond na podporu umenia, ktorý vznikol za ministra Maďariča, za ministra SMER-u, pomohol rozvinúť kultúru a tradície v regiónoch, okrem reálnych skúseností nám to hovoria aj čísla.
Najviac podporených projektov za roky 2016 – 2023 bolo v Žilinskom a Banskobystrickom kraji. Nie je pravda, že by to bola Bratislava, nieže by som jej to nedopriala, ale skrátka fakty sú fakty.
Vznik Audiovizuálneho fondu doslova pomohol vstať z popola mečiarovcami zničenej oblasti filmu. Začali sa točiť pôvodné produkcie a konečne film vstával z kolien. Konečne sa dokončila aspoň tá jediná rekonštrukcia verejnej kultúrnej národnej a erbovej inštitúcie, Slovenskej národnej galérie, a to ešte aj s medzinárodným úspechom a aj domácim uznaním. Slovenské národné divadlo vykazovalo historické úspechy napr. v návštevnosti, finančne bolo stabilizované a jej vedeniu sa podarilo získať prostriedky z plánu obnovy na rekonštrukciu dielní. Skrátka, niečo sa dialo, nejak sme sa posúvali, a teda dokonca vznikla aj dlho očakávaná koncepcia a stratégia kultúry 2030, ktorú má pani ministerka niekde v šuflíku.
No ale liberálna demokracia je systém, ktorý umožní v demokratických voľbách prísť k vláde, k moci aj ľuďom profitujúcim iba z toho, že ich pozná signifikantné množstvo ľudí v médiách a je to vlastne úplne jedno cez aké zdroje. V prípade 4. vlády Roberta Fica, čiže v prípade tejto, sa k moci dostali nekompetentní ľudia, úplne mimo reality, prípadne vo vlastnom svete divokých konšpirácií alebo aj chladného cynizmu, ktorým manipulujú ľudí náchylných veriť už hocičomu, keďže sa im z vlád Roberta Fica žije čoraz ťažšie.
Aj preto sa po roku tejto vlády nachádzame v bode, kedy sa deje presne to, na čo sme upozorňovali. Nebude lepšie, bude horšie, bohužiaľ. No a tak tu stojím a musím prehlásiť, že vláda sa vykašlala na ľudí okrem pár svojich vyvolených. Vždy som si myslela, že programové vyhlásenie vlády má byť dôležitým dokumentom, na ktorom sa zodpovedne pracuje a ktorý sa má po schválení aj zodpovedne dodržiavať. Ale zodpovednosť je zjavne to posledné, čo vláda Roberta Fica zaujíma.
Nás v Progresívnom Slovensku však zodpovednosť definuje a programové vyhlásenie vlády berieme vážne. Kolegyňa Zora Jaurová tu už popísala dôvody odvolávania Martiny Šimkovičovej. Ja nám tu teraz rozoberiem programové vyhlásenie vlády a ukážem, ako si ministerka Šimkovičová s nikým nevoleným úradníkom Machalom a nad nimi Robert Fico, urobili z programového vyhlásenia vlády úplne úbohý zdrap papiera.
Minister Taraba nám tu pred chvíľou za vládu deklaroval, že, citujem: „Ministerka postupuje vo všetkých svojich krokoch úplne v súlade s programovým vyhlásením vlády.“ Rovnako tak ministerka kultúry pred chvíľou nám tu deklarovala, že základom je pre ňu programové vyhlásenie vlády. Čiže sami si tým potvrdili, že ministerka by mala byť odvolaná. A prečo? Pretože ministerka ide presne proti programovému vyhláseniu vlády.
PVV (skratka) má názov: „Lepšie, bezpečnejšie a pokojnejšie žiť“. Nežije sa nám ani lepšie pri Ficovej drahote, po znížení trestov ani bezpečnejšie. A s večným huckaním a pichaním do najtemnejších zákutí ľudských pudov premiéra Fica, ministerky Šimkovičovej, ktorú sme aj pred chvíľou počuli, aj vás, pán Danko, či iných členov vlády a koalície, sa nám nežije ani pokojnejšie. Či zachytili ste niekto opak? Ja som si istá, že nie.
Som si istá, že ani vy, voliči a voličky koalície, sa lepšie nenajete s pocitom radosti z pomsty, ktorú vykonáva ministerka Šimkovičová na ľuďoch z prostredia kultúry. Nejde to, nefunguje to. Pomsta proste nie je riešením. Pomstu vykonáva totiž aj na všetkých vás, ktorí ste možno na chvíľu uverili, že ničenie je cesta. Možno je, ale je to cesta do pekla. Nie je to cesta k lepšiemu životu, lepšej budúcnosti vás, vašich detí či vnúčat. Po roku vlády to vidíte určite aj vy celkom jasne.
Keďže sme pri odvolávaní ministerky kultúry, tak nasvietim časť programového vyhlásenia vlády o kultúre. Poďme sa teda pozrieť, k čomu sa ministerka zaviazala a čo v skutočnosti robí. Citujem programové vyhlásenie vlády:
„Pri príprave a uskutočnení systémových zmien a opatrení budeme pokračovať v dialógu s kultúrnou verejnosťou, zástupcami samosprávy, relevantnými subjektami verejného a súkromného sektora.“
V skutočnosti sa na ministerstve zamkli a rozhodujú sa, ako sa im za chce bez akéhokoľvek dialógu. Konkretizujem: nediskutujú s odborníkmi pri tak zásadných zmenách, ako je zrušenie verejnoprávnej televízie RTVS, vznik novej, Kunsthalle, zmeny vo Fonde na podporu umenia, Audiovizuálnom fonde. Nediskutovalo sa nič o zatvorení kaštieľa v Budmericiach, o výmene v SNG, v SND, návrhy zákonov dávajú ako poslanecké bez poctivej odbornej diskusie a tak ďalej a tak ďalej a má to následky. Má to následky také menšie, absurdné, ako napr. že krajčírky Národného divadla šijú kostýmy v kaviarni, obuvnícka výroba je v bufete, patinačná dielňa v zasadačke činohry.
A viete, prečo sa to stalo? Ministerka totiž prerušila kontinuitu nastavovania práce v divadle v čase veľkých zmien kvôli rekonštrukcii, zo dňa na deň odvolala riaditeľa bez akejkoľvek náhrady. Tá absurdita je neuveriteľná. Proste nikoho za neho nemala a divadlo bolo dlhé týždne bez vedenia, čo je v rozpore so zákonom, a to povolanie sa, samopovolanie sa pani ministerky za štatutárku, tak to už je len naozaj čerešnička na torte. Je to skrátka celá sieť súvisiacich vecí a áno, aj nové vedenie Národného divadlo to má celkom ťažké, lebo táto diskontinuita, ktorá tam bola práve pri sťahovaní dielní, má za následok práve to napríklad, že krajčírky šijú niekde v kaviarni divadla.
Ale ono to má následky aj úplne kľúčové. Vedeli ste, napríklad že potichu sa tu chystá najväčšia reorganizácia kultúrnych inštitúcií od vzniku Slovenskej republiky? Ministerstvo kultúry v tichosti, bez akejkoľvek diskusie, o ktorej hovorí programové vyhlásenie vlády, chystá zásadnú reorganizáciu zriaďovaných kultúrnych inštitúcií. Proces sa, samozrejme, pripravuje pod taktovkou generálneho riaditeľa služobného úradu ministerstva kultúry Lukáša Machalu. Pozdravujem. Plánovaná zmena sa má dotknúť 300 nehnuteľností, 2 000 zamestnancov, 1,3 mil. návštevníkov a zbierkových predmetov v hodnote minimálne 0,5 mld. eur. Reorganizácia počíta so zásahom do kompetencií miest a obcí a samospráv a zoštátnením vybraných zbierkotvorných inštitúcií. Výsledkom má byť zrušenie erbových inštitúcií, ako napr. Slovenské národné múzeum, ktoré bolo založené ešte v roku 1893, má to byť zrušenie SNG z roku 1948 alebo Pamiatkový úrad založený v roku 1951. Namiesto nich majú vzniknúť štyri dnes neexistujúce slovenské národné subjekty. Je toto normálne robiť potichu?
Programové vyhlásenie vlády nič nepíše o tom, že vláda bude robiť potichu a bez komunikácie s odbornou verejnosťou a samospráv. Tam je totižto napísaný presný opak. Ministerka nekomunikuje ani so zástupcami a zástupkyňami štrajkového výboru platformy Otvorená Kultúra!, o ktorých sa tu tak pohŕdavo a nepravdivo vyjadrovala, čo je tiež znakom toho, aký prístup má pani ministerka k ľuďom vo svojom sektore. V sektore, ktorému má naozaj slúžiť, a nie ho ovládať a kŕmiť niekoho.
Otvorená Kultúra! sa pol roka snaží s ministerkou stretnúť. Nie je to hocikto. Otvorená platforma, pani ministerka, zastrešuje 4-tisíc ľudí, 400 organizácií po celom Slovensku v takmer 160 mestách. Tí už dvakrát prišli na výbor pre kultúru a médiá a ten nebol cielene koalíciou otvorený, nehovoriac o tom, že ministerka Šimkovičová neprišla na výbor už štyrikrát a takúto ignoráciu parlamentu si naozaj nedovolí ani premiér Robert Fico, a to už je čo povedať. Ministerka tento svoj sľub o komunikácii zvysoka ignoruje a my poslanci a poslankyne Národnej rady, ktorým sa má vláda zodpovedať, čiže aj ministerka, sa dožadujeme informácií. Ministerka opakovane odmieta odpovedať na otázky, či už na výbore pre kultúru a médiá, kam nechodí, alebo nezákonne ignoruje aj naše otázky cez tzv. dvestojedenástku.
Ešte aj tú hymnu ministerka nespraví procesne poctivo. Nový aražmán hymny sa má zadať práve po komunikácii s odbornou obcou a k výročiu, ku ktorému to bude vhodné, nielen ako zákazka pre človeka z podobných zakonšpirovaných kruhov. A ako vyzerá zmluva? Ako vyzerá objednávka? Komu pôjdu tantiémy za každé hranie? Vieme o tom viac? Je toto komunikácia s odbornou obcou, alebo nie? Ja si myslím, že tá odpoveď je úplne jasná, že nie je.
Ďalšiu vetu idem citovať z programového vyhlásenia vlády: „Vláda zabezpečí, aby fungovala systémová a dlhodobá podpora všetkých foriem slovenskej ľudovej kultúry. Za týmto účelom vláda prehodnotí inštitucionálny rámec finančnej podpory slovenskej kultúry tak, aby sa podpora dostávala čo najširšiemu okruhu subjektov pôsobiacich v kultúre. Vláda sa bude angažovať, aby sa zlepšila systémová podpora a rozvoj miestnej a regionálnej kultúry. Zasadíme sa o vytvorenie verejného dotačného systému pre regionálne, kultúrne a spoločenské organizácie v úzkej spolupráci so samosprávami.“
Neviem, či pani ministerka vie, čo tam je napísané, ale každopádne výsledok je taký, že sa nič také neudialo a, naopak, dlhé roky funkčný fond pre umenie, bol dlhé týždne zmenami ochromený. Rada, kde je väčšina už dosadzovaná ministerstvom kultúry po zmenách návrhu zákona, dvakrát nezasadala a výzvy sú spomalené. Ale to už vedia aj ľudia na Slovensku, vedia to aj poslanci a poslankyne HLAS-u. Napríklad pán Malatinec už verejne aj vyhlasuje, že ľutuje, že hlasoval, ako hlasoval. A ja teda nechcem hovoriť, že my sme vám to hovorili, ale my sme vám to fakt hovorili.
Nevraviac o tom, že čísla hovoria jasne, a opäť opakujem a budem to hovoriť dokola, že najviac podporených projektov FPU bolo z Banskobystrického a Žilinského kraja. A sú to projekty naprieč spektrom kultúry od tradičných, napr. folklórnych podujatí cez moderné a inovatívne projekty až po napr. miestne malé knižnice. Teraz sme v marazme, v akom fond pre umenie nikdy v živote nebol. A už len toto je hodné odstúpenia ministerky kultúry, ktorá nevie zastať svoju základnú úlohu.
A ďalej citujem: „Vláda sa zasadí, aby existovala efektívna a účinná ochrana práv a dôstojnosti človeka pred klamlivými a dehonestujúcimi tvrdeniami vo verejnom priestore.“
Pred malou chvíľou tu v Národnej rade sme počuli klamlivé a dehonestujúce vyjadrenia priamo od, z úst ministerky. Čo to máme v realite? Rozoštvávanie, hanobenie menšín, zosmiešňovanie, rozdeľovanie ľudí falošnými, vymyslenými dilemami typu, či dať, mimochodom, na už hotovú strechu filharmónie alebo pre LGBTI+ ľudí? O otrasných opakovaných výrokoch napr. poslanca Huliaka, tu radšej ani nebudem v tomto priestore hovoriť.
Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky a poslanci SNS opakovane útočia na pracujúcich v kultúre a umení, zastrašujú ich a vnášajú voči nim falošné obvinenia. Vyberajú si konkrétnych umelcov a umelkyne alebo projekty a tie sa v očiach verejnosti vykresľujú ako skazené, nehodnotné, nehodné podpory alebo útočia na kritikov a kritičky ministerstva a súčasnej vlády. Takže aj toto je v rozpore s programovým vyhlásením vlády.
Ďalšia veta, citujem: „Verejnoprávne médiá musia zabezpečovať nezávislú a objektívnu žurnalistiku. Zároveň musia podporovať kvalitnú pôvodnú slovenskú televíznu a rozhlasovú tvorbu. Za týmto účelom vláda presadí právny a ekonomický rámec rozdelenia Rozhlasu a televízie Slovenska na dve nezávislé verejnoprávne mediálne inštitúcie, Slovenskú televíziu a Slovenský rozhlas, prípadne zváži iné riešenie ako posilniť verejnoprávnosť RTVS.“
Dostali sme čo? Dostali sme Machalu, ktorý si zabezpečí, aby sme sem do Národnej rady dostali návrh zákona, ktorý mu špeciálne vydláždi cestu do Rady STVR. A to sa ešte nechal zvoliť ľuďmi, ktorí sú jeho kolegami alebo spriaznenými osobami zamestnanými priamo na ministerstve kultúry a v minulosti pôsobili v spoločných organizáciách. Zdá sa vám toto ako normálne? Bez konfliktu záujmov?
A teda k STVR. Ministerka, ktorú teraz odvolávame pre jej nekompetentnosť, nebola schopná ani v októbri dodať logo STVR, kde zmluva bola podpísaná 5. júla, aby bolo dodané na konci júna. Nie na konci júna nasledujúceho roku, aby ste si mysleli, ale ešte týždeň pred podpisom zmluvy. A my máme október a to logo je už reálne ako Colombova žena.
Verejnoprávnosť STVS už nie realitou. Máme novú štátnu televíziu, ktorú si ministerka pripravuje na obraz SNS. Podotýkam strany, ktorá v prieskumoch momentálne nedosahuje ani 3 % a vo voľbách ledva preliezla do parlamentu. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
