Dobre, ďakujem pekne. Ja by som sa chcela vyjadriť k tomuto bodu rozpravy, k výročnej správe o stave hospodárstva, ale ja sa obávam, že my tu žijeme jeden smutný príbeh, ktorý ale teda žijeme dlhodobo, v podstate celý môj dospelý život od pätnástich rokov, kedy teda bola revolúcia, ja som tak verila tomu, ako sa veci môžu zmeniť a potom prišiel Mečiar a bral nám tu energiu, aby sme zachránili sa aspoň v tých základných štruktúrach a dostali sa...
Dobre, ďakujem pekne. Ja by som sa chcela vyjadriť k tomuto bodu rozpravy, k výročnej správe o stave hospodárstva, ale ja sa obávam, že my tu žijeme jeden smutný príbeh, ktorý ale teda žijeme dlhodobo, v podstate celý môj dospelý život od pätnástich rokov, kedy teda bola revolúcia, ja som tak verila tomu, ako sa veci môžu zmeniť a potom prišiel Mečiar a bral nám tu energiu, aby sme zachránili sa aspoň v tých základných štruktúrach a dostali sa do Európskej únie. A potom prišiel Robert Fico so svojou svoločou, pätnásť rokov už tu je a on už v tejto chvíli likviduje a aj vy, bohužiaľ, poslanci a poslankyne koalície, nielen aktívny a taký naozaj že život plný príležitostí nielen našej generácie, ale už aj našim deťom. A chcela by som sa vyjadriť na konkrétnych príkladoch, aby ste aj porozumeli tomu, že o čo vlastne tu ide práve pri tej výročnej správe o stave hospodárstva Slovenska.
Ono len v januári sa do bankrotu prepadol aj známy výrobca prémiových odevov z Ružomberka I-Legal Art a táto firma bola na trhu na Slovensku v podstate okolo takmer 40 rokov a už to proste nevládala. Tak ako to nezvládli iné firmy ako Ecco, Makyta, Cerna, Zornica a tak ďalej, mnohé z nich už si síce nechali nejaké meno, ktoré bolo slávne, ale robia už len nákup a predaj, žiadnu výrobu. Kedysi bol textilný priemysel, na tom by sme sa mohli zhodnúť, na Slovensku výkladnou skriňou Slovenska, začalo to už viac ako pred sto rokmi, keď sem prišli rôzni podnikatelia z Európy a naozaj spravili tu zo Slovenska výkladnú skriňu. No ale v súčasnosti tie podniky už nie sú schopné konkurovať zahraničným a napríklad ako spomenutá Makyta, ona tu bola 85 rokov a teda už definitívne svoje brány zavrela, mala 125 zamestnancov už na konci. Ďalších 300 zamestnancov stratilo prácu v nemeckom závode Eterna v Bánovciach nad Bebravou, kde sa šili košele, alebo v roku 2024 oznámila aj čadčianska textilka s vyše 200 zamestnancami, tá vyrábala pančuchový tovar pre známe európske značky a tak ďalej, majiteľ dokonca výrobu presúva do zahraničia. Hovorím o textilnom a odevnom priemysle aj preto, pretože som v ňom dlho fungovala a viem, o čom hovorím.
No a je to skutočne preto, že 14 rokov Ficových vlád absolútne ignorovali dokonca aj vlastné dokumenty, ktoré mali vytvorené, napríklad asi 10 rokov dozadu, aj viacej, si myslím, že to je, asi 13, vznikla správa o stave kreatívneho priemyslu Slovenskej republiky ešte za pána ministra Maďariča. Tá napríklad spomína, že podpora módneho dizajnu a jeho integrácia do väčších prezentácií, ako napríklad aj tie, v súčasnosti napríklad olympijské, k tomu sa dostanem, môže priniesť exportné a marketingové efekty, potenciálne zvýšenie obratu a pracovných miest, napríklad hovorí o tom, že je potreba zaradiť podporu exportu a internacionalizácie kreatívneho priemyslu do hospodárskych a ekonomických politík štátu, podporovať účasť na výstavách, veľtrhoch, medzinárodných prezentáciách a dosiahnuť, aby sa kreatívny priemysel stal dôležitou súčasťou reprezentácie Slovenska v zahraničí...
===== obratu a pracovných miest. Napríklad hovorí o tom, že je potreba zaradiť podporu exportu a internacionalizácie kreatívneho priemyslu do hospodárskych a ekonomických politík štátu, podporovať účasť na výstavách, veľtrhoch, medzinárodných prezentáciách a dosiahnuť, aby sa kreatívny priemysel stal dôležitou súčasťou reprezentácie Slovenska v zahraničí. Akurát že by to nemohlo dopadnúť tak, ako to dopadlo, to znamená, že výlety pre rôznych papalášov, ktorí si odškrtnú, že išli sme na veľtrh a vyzerá to tam, ako to vyzerá, že si tam zopár ľudí proste dá vínko a potešia sa, potľapkajú sa po pleciach a domov nedonesú vôbec nič.
A skúsim teraz konkrétne. V týchto dňoch žijeme olympijským sviatkom, držíme palce všetkým našim športovcom a športovkyniam, ktorí aj v ťažkých podmienkach sa skutočne zodpovedne pripravujú a naozaj sa snažia reprezentovať Slovensko. My sme im za to všetci vďační. No ale teda a tak, ako je to veľkým sviatkom, tak deje sa aj to, že je ten otvárací ceremoniál, aj zatvárací, aj celé to vlastne okolo toho, čo sa deje celé týždne, tak ono vlastne je to reprezentácia tých jednotlivých krajín. Otvárací ceremoniál napríklad je obrovskou miliónovou príležitosťou pre prezentovanie sebavedomých a autentických aj odevných kolekcií. Tieto dávajú priestor lokálnym dizajnérom, budujú identitu, podporujú ekonomiku a hlavne dávajú cielenú príležitosť lokálnym dizajnérskym talentom. Ono naša ekonomika ide dolu vodou a my sa musíme chopiť absolútne každej príležitosti na podporu domáceho rastu. Ale Slovensko, ako vidíme, opäť posunulo celú zodpovednosť za vytvorenie odevnej kolekcie poľskej značke. Čiže pán Huliak, proslovenský hejslovák tam skacká v poľskej bundičke, hej? Od radosti, aby ste akože vedeli, že čo asi je výsledok tohoto celého.
V úplnom, je to proste naozaj proste problém, pretože napríklad olympijský výbor z verejných zdrojov získava financie, tento rok ich získal najviac vo svojej histórii. Malo tak skutočne jedinečnú príležitosť podporiť nielen športový, ale aj umelecký talent a lokálnu odevnú výrobu. To ešte ani nehovorím o paralympijskej výprave, ktorá mala byť rovnako oblečená, ako napríklad Česi to majú, že obidva tímy sú v rovnakých uniformách oblečené a je úplne jedno, čo si myslíte o tom, ako to vyzerá, hej, lebo už to vidím vo vašich hlavách, je to úplne jedno, proste malo to byť rovnaké. Paralympionici keď nastúpili k prezidentovi, tak to bola ešte vizuálne, bola to ešte väčšia tragédia ako naši olymipionici, bohužiaľ, ale teda hlavne je to vytvorené, oni si to dali vytvoriť zase v Taliansku.
Ten proces totižto je taký, ak vám ide v hlave to, že má to byť športová uniforma a tak ďalej, to nie je pravda. Na olympijskom ceremoniáli je to tak, že máte nejaký reprezentačný odev, potom máte nejaký odev na voľný čas a potom máte individuálne športové oblečenia. Ten reprezentačný odev môže byť akýkoľvek, môžte si to, čokoľvek vymyslieť, môže to byť najväčšia kreativita, bláznivosť, pretože bude vás vidieť milióny ľudí a vy môžete prezentovať slovenskú výrobu, slovenského návrhára, slovenský, slovenskú kreativitu. Potom je oblečenie na voľný čas, ktorý sa predpokladá, že bude ako keby voľnočasové športové, veď logicky ide o športovcov a potom sú tie individuálne športové. Do toho prichádza marketing, ktorý je na celom svete vizibilný v jeden čas. Môžu sa tie odevy predávať online, offline, po bapshopy a tak ďalej, jednoducho my ako Slovensko by sme mohli dať na dlhé mesiace prácu ľuďom u nás v našich výrobách krajčírom, technológom, grafikom, hocikomu, kto vlastne zapadá do tohto reťazca. A že je tých profesií naozaj veľa, viem povedať z vlastnej skúsenosti. My napriek tomu sme to proste odhodili a posunuli sme to poľskej značke, ktorá nám tu dá pár desiatok odevov, ktoré nám dá zadarmo, a potom si už všetko ostatné rieši sama. A to ja pritom naozaj nehovorím, že tá poľská značka robí zle, pretože robí logicky svoj vlastný biznis. Tá je ako keby nezaujímavá.
To, čo je zaujímavé teraz v tejto rozprave, čo chcem tým povedať, je, že olympijský výbor dostáva financie z nášho spoločného rozpočtu a mal by sa minimálne pozrieť na to, ako do toho zainteresovať náš dizajn a našu výrobu. A to ešte nehovorím o zahodenej príležitosti typu Trenčín. Teraz budeme mať naozaj krásne, krásny ceremoniál, to myslím úplne vážne, v Trenčíne, ktorý sa stal Európskym mestom kultúry v roku 2026. A vy keď si poviete Trenčín - mesto, čo vám napadne? Trenčín, mesto módy, že? A Trenčín, mesto kultúry mal pôvodne dokonca aj vo svojom takom tom VidBooku prepojenie olympiády v Miláne a dizajnu, ale, samozrejme, nemohol sa k tomu dopracovať, pretože kašlal na to, bohužiaľ, aj vláda za pani ministerky kultúry Milanovej, ale, bohužiaľ, úplne najviac to dorazila ministerka Šimkovičová, ktorá síce teraz tam príde asi v pekných topánočkách si to tam odklopkať, ale urobila presne nula celá nič pre to, aby sme prepojili tieto dve perfektne vizibilné udalosti.
Mám málo času, vedela by som o tom hovoriť ďalej. Je to ale proste veľmi konkrétny príklad na tom, ako my dlhé roky zahadzujeme príležitosti, ako dlhé roky nedávame dôraz na to, že my tu potrebujeme kultúru a dizajn a nemôžeme my hovoriť, že ten herec je dobrý a ten herec je zlý, a však to nie je o tom, tu je proste, tu je jednoducho podhubie, celé kultúrne, umelecké, kreatívne, ktoré potrebuje dostať príležitosti. My tu nemáme byť arbitri toho, či sa nám niečo páči, alebo nepáči, my tu máme vytvárať príležitosti, aby tí ľudia mohli vymýšľať, inovovať, aby mohli nakoniec na základe toho, že sa vytvorí nejaká emócia a tým pádom aj emócia o krajine, aby vedeli doniesť prácu, reálnu prácu ľuďom u nás na Slovensku, aby skutočne každá krajčírka vedela, a to vám hovorím, že by vedela, keby vyrábala veci pre hokejistov alebo pre niekoho, že jej práca má zmysel a keby jej zamestnávateľ jej zároveň mohol za to aj adekvátne zaplatiť. Nestáli by sme dneska pred výročnými správami, ktoré nám hovoria o tom, ako tu naše podniky musia zatvárať, lebo nie sú konkurencieschopné. No keď nemáte jednoducho čím zaujať, tak naozaj niekedy aj toto je problém. Ale my všetci, samozrejme, vieme, že problém je udusenie ekonomiky, je to štrnásť rokov, teraz pätnásty rok vlády Roberta Fica, ja už naozaj sa neviem dočkať, kedy už táto vláda skončí, pretože zahodené príležitosti sú smutnou vizitkou našej krajiny a potom akurát tu máme tak festival podpriemeru.
Ďakujem.
Skryt prepis