Videokanál poslanca

Ďakujem pekne.
Takže ja sa pokúsim jednak predstaviť taký ten iniciačný kontext, následne teda čo najzrozumiteľnejšie vyšpecifikovať dôvody, a potom teda aj to, k akej zmene, zmene ten návrh smeruje a čo konkrétne v Trestnom zákone novelizuje alebo má za cieľ novelizovať.
Takže ten iniciačný kontext. Ja sa obávam tak trochu (povedané so smiechom), že odkedy bola prijatá tá veľká trestná novela, tak asi nezažijeme schôdzu Národnej rady, kde by sa či už teda poslaneckým návrhom z radov koalície, alebo opozície sme sa nevracali k tomu zneniu, v akom, v akom teda bola schválená. Priniesla teda naozaj, naozaj veľmi zásadné, zásadné zmeny a tým, že bola prijatá v skrátenom legislatívnom konaní, tak mám za to, že neboli zohľadnené mnohé disruptívne následky, ktoré či už zamýšľane, alebo ako vedľajší efekt privodila. Dokazuje to aj to, že ešte teda skôr, ako bola schválená tá veľká novela, tak bola niekoľkokrát pozmeňovaná a následne, aj keď bola teda už schválená, tak prišlo niekoľko novelizácií vo veľmi krátkom čase.
A ja ich tu musím spomenúť, tie, tie novelizačné zákony, pretože práve tie zaviedli niektoré ustanovenia, voči ktorým smeruje môj návrh. Čiže pamätáme si teda zákon č. 47/2024 Z. z. vo veci premlčania trestného stíhania trestných činov v prvej, druhej, tretej a deviatej hlave, kde teda zákonodarca až dodatočne zvážil, že pri týchto skupinách trestných činov by skrátenie premlčacích lehôt nebolo vhodné a primerané. Následne teda prišla novela č. 214/2024 Z. z. vo veci opätovného posilňovania ochrany finančných záujmov Európskej únie, keďže veľká novela priniesla štvorkombináciu zmien, teda kumulatívne zníženie trestných sadzieb, zvýšenie hraníc škôd ako, ako kvalifikačných znakov, zmenu zásad a podmienok ukladania trestov, skrátenie premlčacích lehôt. No a to teda v kumulatívnom výsledku spôsobilo oslabenie trestnoprávnej ochrany finančných záujmov Európskej únie.
Budem túto novelu aj tú nasledujúcu pre zjednodušenie nazývať ako euronovely, aby sme sa teda potom rozumeli v tom ďalšom mojom výklade. Takou tou ďalšou teda euronovelou bola novela č. 353/2024 Z. z. taktiež vo veci opätovného posilňovania ochrany finančných záujmov Európskej únie, pretože tá predošlá úprava, tie predošlé zásahy sa ukázali ako nedostatočné.
No a teraz čo tie euronovely priniesli a na čo náš návrh reaguje. Tie euronovely vymedzili skupinu konkrétnych trestných činov, ktoré majú, ak teda ich páchateľ spácha za následok jednak prísnejšie a tresty a prísnejšie podmienky ukladania trestov, a to aj vo vzťahu k obligátornosti ukladania trestu odňatia slobody, a do istej miery v niesli nové škálovanie škôd. K tomu sa tiež ešte dostanem, lebo teda zvlášť pri tom treste odňatia slobody sa zavádza nová hranica 50- a ešte... 100-tisíc, myslím. Ale dostanem sa k tomu. 50-tisíc, áno. A teraz čo to vlastne, hej, kde, v čom je ten problém, že prišlo k takémuto následku alebo k takejto špecifikácii konkrétnych trestných činov, pre ktoré sa vytvára osobitná právna ochrana, alebo teda prísnejší systém ochrany, ochrany finančných záujmov. No dostáva sa to do rozporu jednak s ústavným imperatívom v čl. 20 ústavy, ktorý hovorí, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. A čo je ešte teda zvlášť na pováženie – a to, a to naozaj veľmi prízvukujem – dostáva sa to aj do rozporu s čl. 323 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktorá, ten článok teraz odcitujem: „Členské štáty prijmú rovnaké opatrenia na zamedzenie podvodov poškodzujúcich finančné záujmy Únie, aké prijímajú na zamedzenie podvodov poškodzujúce ich vlastné finančné záujmy.“
Čiže zmluva o fungovaní Európskej únie vyžaduje, aby finančné záujmy Európskej únie, ale aj teda národnej, mysliac tým verejné financie Slovenskej republiky, alebo teda členského štátu, a vlastnícke práva, majetkové hodnoty, finančné záujmy fyzických a právnických osôb v danom štáte požívali rovnakú, rovnakú ochranu. A my sme teda, hej, viazaní týmto čl. 325.
Vrátim sa teda na začiatok ešte k tomu čl. 20, čo z neho vyplýva, pretože ja teda namietam v prvom rade, aj to bola taká ta hlavná motivácia, že tu prichádza k porušeniu ústavy, a teda k porušeniu... porušenie európskeho práva. Ten čl. 20 vyžaduje, alebo teda nám, hej, hovorí, že právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah vlastníckeho práva, a súčasne, že právo všetkých vlastníkov požíva rovnakú právnu ochranu. A to teda potvrdzujú aj viaceré nálezy Ústavného súdu. Za všetky teda môžem spomenúť ÚS 36/2005, ktorý teda výkladom, ktorý sa opak... ktorý sa zaoberá výkladom čl. 20 ods.1 ústavy, a skonštatoval, že bolo by s ním v rozpore alebo je s ním v rozpore taká právna úprava, ktorá preferuje jedného vlastníka alebo jednu skupinu vlastníkov pred inou skupinou vlastníkov a vytvára medzi nimi nerovný, právne nerovný vzťah.
Čiže tuná sa Ústavný súd zaoberal rovnosťou medzi, medzi vlastníkmi ako subjektmi vlastníckeho práva. Spomeniem ešte jeden nález Ústavného súdu, ktorý v tomto kontexte teda judikoval nielen teda tú rovnosť vlastníkov, ale aj čo do druhu vlastníckeho práva, mysliac tým teda či to budú, akcie alebo to bude hnuteľný majetok, alebo to budú, hej, iné typy, iné typy majetkových hodnôt a finančných záujmov. Samozrejme, že nemyslí sa tým rovnaká ochrana, keď si zoberiem, ja neviem, nehnuteľnosť, tak bude požívať, samozrejme, iný spôsob ochrany, ako keď je niečo vyjadrené abstraktne, hej, na, na účte, alebo teda v podobe, v podobe akcií. Ale pokiaľ ide o tú právnu ochranu, tak bez ohľadu na to, v akej forme tým má, aká je tá forma majetku, ktorým, ktorý má byť chránený, tak musí byť mu zabezpečená rovnaká právna ochrana. Je to v podstate pozitívny záväzok štátu. Je to jeho teda povinnosť, aby vytváral takú právnu ochranu aj normami trestného práva, ktorá zabezpečí takto garantovanú rovnosť čo do subjektov vlastníctva aj čo do druhu, aj čo do druhu teda obsahu, obsahu vlastníckeho práva. Tento pozitívny záväzok štátu bol vlastne konštatovaný Európskym súdom pre ľudské práva v prípade Blumberga verzus Lotyšsko.
No, ja len pripomeniem to, čo si teda staršie ročníky pamätajú a majú v neblahej pamäti, že to odlišné alebo také to škálovanie ochrany vlastníckeho práva si pamätáme jedine zo socialistického režimu, hej, že od teda doby, kedy, kedy režim padol, kde ústavným imperatívom, tak ako som ho citovala, vyžadovaná, vyžadovaná rovnosť v ochrane. Tu by som, tu by som teda ešte predtým než prejdem k jednotlivým, jednotlivým tým článkom, si neodpustím takú poznámku. Viete, že nechcem, aby to zvádzalo k tomu, že tak tá Európska únia nás nútila pod hrozbou nevyplatenia, alebo teda zadržiavania zdrojov z plánu obnovy k tomu, aby si vydobyla prísnejšiu ochranu svojich finančných záujmov, a teda Slovenská republika vlastne nemala ako inak postupovať, len teda spôsobom, že zaviedla takýto duálny systém ochrany trestnoprávnej ochrany vlastníckych práv a majetkových hodnôt. No nie je to tak, hej? Európska únia žiadala zaviesť sankcie, ktoré sú primerané, odstrašujúce, hej? A teda nehovorila, že má (povedané so smiechom), má vniknúť systém, ktorý spôsobí nerovnosť v ochrane. Úlohou Slovenskej republiky bolo, že tak ako teda zvýšila tú ochranu vlastníckym, a teda finančným záujmom Európskej únie, tak rovnako prísne alebo tými, hej, účinnými a odstrašujúcimi sankciami mala chrániť vlastnícke práva, majetkové hodnoty a finančné záujmy Slovenskej republiky, resp. verejných financií a majetkových vlastníckych práva slovenských občanov a právnických osôb. Toto sa malo stať, hej?
Ale stalo sa teda to a to je pre mňa absolútne v tomto bode až také, také kuriózne, keď si teda pripočítam rétoriku pána premiéra, ktorý veľmi rád hovorí, hej, o tom zlom bruselskom diktáte, a nakoniec keď mu ani diktát ne... bruselský diktát nediktuje a nekáže (povedané so smiechom), práve naopak, nechce po ňom, aby zaviedla, aby Slovenská republika zaviedla dvojkoľajnosť v ochrane vlastníckych práv, tak Slovenská republika urobí presne toto, hej? Jednak ide proti teda zmluve o fungovaní Európskej únie, ktorá nás zaväzuje k tomu, aby sme zabezpečili rovnakú, doslova tam je slovo že rovnakú ochranu, a dostaneme sa do bodu, kedy teda na konci dňa ten zlý Brusel, hej, má, má prísnejšiu ochranu finančných záujmov, teda keď sú, keď sú narušené trestnou činnosťou, než má zabezpečený majetok a majetkové práva, finančné záujmy slovenského občana, hej, že tomuto ja vôbec nerozumiem. By som bola veľmi rada, keby niekedy tento, túto bizarnú, hej, bizarný spôsob a bizarné, bizarný postup, akým sa Slovenská republika vysporiadala s požiadavkou Európskej komisie, keby sme sa niekedy, hej, dopátrali, čo bolo tým dôvodom, prečo sme zaviedli tú dvojakú ochranu, pretože ako som povedala, je to, ja si myslím, že, že veľmi ľahko priechodné aj na, aj na Ústavnom súde, kde, kde sa dá proste docieliť, hej, konštatovanie protiústavnosti.
A teraz skúsim prejsť k tej osobitnej časti. Nebudem, samozrejme, prechádzať úplne každý, každý článok, ale tie najdôležitejšie, s tým, že chcem ešte vopred, vopred deklarovať, že snažila som sa to nejako harmonizovať s ohľadom na to, aby sa vo výsledku príliš nezarezalo do toho, ako to už je, hej? Lebo ja si osobne myslím, že veľké, hej, zásahy do zákonov zvlášť tohto typu sa nerobia z opozície, nerobia sa poslaneckými návrhmi, nerobia sa bez verejnej diskusie. My sme to kritizovali, keď sa to tu teda dialo minulý rok. Čiže snažila som sa, aby teda bola zachovaná tá idea, ktorú, hej, vláda schválila tou veľkou amnestujúcou novelou, ale zároveň, aby sme teda odstránili tento podľa mňa túto ústavnú protiústavnú, protiústavné status quo právne. Čiže konkrétne teda sa môj návrh dotýka zmien v § 34 ods. 4, ktorý hovorí o zásadách ukladania trestov. Je tam taká veta sú tam zase vymenované tie trestné činy, ktorými sa poškodzujú finančné záujmy Európskej únie, a nasleduje teda veta, že má pri určovaní druhu a trestu za tieto trestné činy, ktorými prichádza k poškodzovaniu finančného záujmu vlastne prihliadať súd na to, aby zabezpečil ochranu finančných záujmov Európskej únie.
1. Súd vždy musí prihliadať na práva poškodeného, lebo v tomto prípade tu je teda Európska únia poškodená. Je to aj také doslova trochu zbytočné ustanovenie, ale dobre, hovorím, aby sme veľmi nerýpali do toho tak, ako to už je, lebo to potom si, hej, budeme robiť v inej konštalácii iným spôsobom a inou, hej, iným mechanizmom, procedúrou. Urobili sme tam vlastne len veľmi krehkú zmenu, že sme do tej vety, že teda má súd prihliadať, aby trest zabezpečil ochranu finančných záujme Európskej únie, tak sme dali, že aj Slovenskej republiky, hej, že nezmazali sme tú vetu, len sme dorovnali Slovenskú republiku a Európsku úniu. Dobre, to je tento článok.
Veľmi, veľmi, hej, taký citlivý je, je článok, ktorý sa, sa znovu v § 34 ods. 6, ktorý sa týka obligátornosti ukladania trestu odňatia slobody, pre neprávnikov – podmienky, za akých súd musí pristúpiť k trestu odňatia slobody, hej? V súčasnom znení, tak ako to je po týchto euronovelách sme sa dostali do absolútne takého až, až komplikovaného mechanizmu, kedy teda predmetné ustanovenie v súčasnom znení hovorí, že tie trestné činy znovu vymenované konkrétne, ku ktorým prichádza k poškodzovaniu finančných záujmov Európskej únie, a zároveň ak pri nich je spôsobená škoda, alebo teda získaný majetkový prospech nad 50-tisíc, to je presne tá situácia, kedy potom už súd musí uložiť trest odňatia slobody. Pre ostatné trestné činy, alebo teda trestné činy, ktoré porušujú, poškodzujú finančné záujmy Slovenskej republiky alebo občanov a právnických osôb v Slovenskej republike, tak pre nich platí, že sa trest odňatia slobody ukladá obligátorne len vtedy, ak prevyšuje osobitné časti zákona, zákona, horná sadzba 8 rokov.
Znovu hovorím, že nechceli sme to celé rozbíjať. Hľadali sme nejaký, nejaký priechodný kompromis, aby sme teda docielili to, čo som povedala – nejakým spôsobom vytvoriť to zrovnoprávnenie, takže, takže sme sa dokonca ani nedotýkali tej novozavedenej hranice 50-tisíc eur. Ja som sľúbila, že sa pri nej trochu pristavím, a toto je možno ten, ten moment. Tá, tá škoda sa tam, tých 50-tisíc eur, tá hranica vyplýva z čl. 2 ods.1 dohovoru vypracovaného na základe čl. K3 zmluvy o Európskej únii a o ochrane finančných záujmov európskych spoločenstiev, ktorý bol podpísaný v ’95. v Bruseli. Od tejto hranice sa vyžaduje možnosť, možnosť ukladania trestnoprávnych sankcií vrátane trestov odňatia slobody s možnosťou extradície. A hoci priamo z čl. 2 ods. 1 dohovoru takzvaného, teda PIF, priamo nevyplýva, že od hranice 50-tisíc eur má byť ukladanie trestu odňatia slobody obligátorne a povinné. Z neho vyplýva, keď si to teda som pozerala aj, aj v pôvodnom anglickom znení, aj v slovenskom preklade, z neho vyplýva, že súd má možnosť uložiť trest odňatia slobody, tak v tomto prípade teda pri tej euronovele zákonodarca tou druhou euronovelou túto škodu nekoncepčne teda zaradil do nášho, nášho Trestného zákona, a to v súvislosti s pravidlami ukladania trestu odňatia slobody, kde teda zopakujem, pri tých európ... teda v úvodzovkách ich nazvem (povedané so smiechom), eurotrestných činoch, ak spôsobujú škodu alebo majetkový prospech nad 50-tisíc, je to dosť, aby sa teda, hej, trestali povinným odňatím slobody. Pri tých ostatných je to teda menej, menej prísne.
Takže my sme to, my sme sa to snažili korigovať spôsobom, ako som povedala, že aj, aj tam teda už nechať tých 50-tisíc, a navrhujeme to v znení: „Ak tento zákon neustanovuje inak, súd musí uložiť trest odňatia slobody za trestný čin pri ktorom rozsah trestného činu, spôsobená škoda alebo získaný majetkový prospech prevyšuje 50-tisíc eur, a za trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje 8 rokov.“
To znamená, že vypustili sme tie všetky vymenované trestné činy, a povedali sme si pri akýchkoľvek trestných činoch, kde teda prichádza k škode alebo k majetkovému prospechu nad 50-tisíc eur. Jedna kategória, kde sa teda bude ukladať obligatórne trest odňatia slobody, alebo teda pri tých trestných činoch, kde je tá horná sadzba 8 rokov. Čiže, čiže naozaj, naozaj sme to robili veľmi takým tým kompromisným, kompromisným prístupom.
Ešte by som sa chcela, chcela dotknúť tých článkov, ktoré sa týkajú podmienečného odkladu. V tom pôvodnom znení, tak ako to je tak ako to je teraz, máme v § 49 ods. 1: „Ak tento zákon neustanovuje inak, súd môže podmienečne odložiť výkon trestu odňatia slobody neprevyšujúceho tri roky.“
Následne ide § 2, ktorý znovu vymenuje tie euro-trestné činy (povedané so smiechom), teda tie trestné činy, ktoré spôsobujú ujmu finančným záujmom Európskej únie, ale tu teda hovorí, že v prípade týchto trestných činov môže súd podmienečne odložiť výkon trestu odňatia slobody neprevyšujúceho dva roky, hej. Čiže znovu tu vidíte tú dvojakosť, tú dvojkoľajnosť v prísnosti a v ochrane. Mohli by sme, samozrejme, úplne otvoriť tú tému, že ako to vôbec má byť urobené, či dva roky, či tri roky, lebo ja si myslím, že takéto veci sa majú odvíjať od nejakej, z kriminologických výskumov, ktoré majú dať odpovede na to, že ako budeme s takýmito číslami šibrinkovať, ale teda už keď tu bola v tej priaznivejšej úprave pre trestné činy poškodzujúce finančné záujmy Európskej únie ustanovená, teda to obdobie dvoch rokov, tak ten náš harmonizujúci návrh je, že teda pre všetky trestné činy súd môže odložiť výkon trestu odňatia slobody neprevyšujúcich dva roky. Čiže sme sa vlastne prispôsobili tej, tej úprave, ktorá sa týka v súčasnosti len trestných činov poškodzujúcich finančné záujmy Európskej únie. (Krátka pauza.) Hej, no snažím sa vyberať veci, aby som nešla naozaj že úplne bod po bode. Hľadám iba také tie najdôležitejšie.
Chcem sa zámerne dotknúť jedného ustanovenia, ktoré teda tiež sme museli, museli v záujme dosiahnuť nejaký ten kompromis a odstrániť tú zavedenú nerovnosť, ktorého sme sa museli dotknúť aj nad rámec toho, ako, ako som to teda vôbec zamýšľala pretože, a teraz hovorím konkrétne o § 87, tam je taká zvláštna vec, že skúsim to povedať tak neprávnicky, ktorá sa teda týka aj zmeny premlčacích lehôt, hej, že a je tam vlastne vec, že dobre, tak my sme tou veľkou amnestujúcou novelou nastavili nejako tie premlčacie lehoty. Potom sme teda zistili, že pre Európsku komisiu to je nie veľmi prijateľné, takže sa skrátili, a v tomto § 87 ods. 6, 7 a tie nasledujúce, hovoríme, že tak dobre, tak moment, už tým ktorým sme dali tie priaznivejšie podmienky našou veľkou amnestujúcou novelou berieme späť, hej, a ideme naspäť k tým prísnejším, ktoré sa teda budú týkať vymedzených trestných činov poškodzujúcich finančné záujmy Európskej únie – lenže toto sa nesmie robiť. V trestnom práve nemôžete zaviesť retroaktivitu a ešte teda, že, že to bude prísnejšie trestané, hej, že to je, normálne že som si ešte gramatickým výkladom cez všetky bodky, čiarky, že či to ja zle čítam, alebo že to ja nechápem. Ale teda bavila som sa aj s viacerými prokurátormi, aj s akademikmi, naozaj že toto je, toto je nevídaná vec, hej, že toto je úplne podľa mňa, keď sa toto v tomto znení dostane na, na Ústavný súd, toto je čisto na, na zrušenie.
Čiže znovu, keď sme chceli hľadať nejaký ten, ten kompromis, ako odstrániť to, že sú pre trestné činy poškodzujúce finančné záujmy nadstavené inak premlčacie lehoty, ako je to pri ostatných trestných činoch, ktoré teda poškodzujú záujmy Slovenskej republiky alebo, alebo občanov teda vo vzťahu k majetkovým a hospodárskym trestným činom, tak sme vlastne tú osemdesiatsedmičku, 6, 7, 8, vypustili, ona je vlastne, tým, ako sme to naformulovali, to ostalo aj tým pádom bezpredmetné a už to tam nebolo nutné. A navrhli sme tam znenie, aby sa, tak ako je vlastne tá prísnejšia premlčacia lehota, 20 rokov, stala vlastne rovnakou aj pri trestných činoch v tej hospodárskej a majetkovej hlavy, týkala rovnako, ak poškodzujú finančné záujmy Slovenskej republiky, alebo teda právnických, fyzických osôb na Slovensku. Hovorím teraz o 20 rokoch, ak ide o zločin, za ktorý Trestný zákon dovoľuje uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej 10 rokov.
A možno ešte niektoré spomeniem. Potom mi došli také, že, že, naozaj, najviac oči kolúce. V podstate aj v § 40 ods. 3 tam bolo, tam tá súčasná dikcia znie, že v prípade prečinov podľa... znovu teda vymedzenie konkrétnych trestných činov, pri ktorých dochádza spáchaním k poškodzovaniu finančný záujem Európskej únie, možno upustiť od potrestania páchateľa, len vtedy, ak sú splnené podmienky podľa predchádzajúcej vety a zároveň rozsah prečinu, spôsobená škoda alebo majetkový prospech získaný prečinom neprevyšuje 50-tisíc eur. A my teda navrhujeme, v prípade prečinov, ktorých spáchaním dochádza k poškodzovaniu finančných záujmov Európskej únie a Slovenskej republiky, čiže už aby sme tam nerozbíjali ten koncept, tak ako to tam je aj s tou škodou v súčasnosti zavedené, tak sme tam, hej, pichli aj tú Slovenskú republiku, a fyzických a právnických osôb možno upustiť od potrestania páchateľa len vtedy, ak sú splnené podmienky a tak ďalej, spôsobená škoda alebo majetkový prospech získaný prečinom neprevyšuje 50-tisíc eur. Takže tam, kde sa dalo a stačilo vložiť „a Slovenskej republiky“, tak sme išli touto cestou. Niekde sme naozaj teda museli zmeniť povedzme tie roky, ktoré sa týkajú podmienečného odkladu, alebo sme museli zmeniť to premlčanie a riadiť sa tou úpravou, teda ktorá je prísnejšia, resp. ktorá prísnejšie chránila hodnoty, finančné záujmy Európskej únie.
Ja by som možno v závere iba tak chcela apelovať, že naozaj ja som rada, že tu je teraz predsedajúci pán, pán podpredseda Gašpar, aj keď neviem, či to celkom úplne počúval (povedané so smiechom), lebo, lebo naozaj viem, že sa v tomto vyznáte, a ak ste to naozaj počúvali, tak sa dá z toho odčítať, že zámerom tohto návrhu nie je úplne vám rozbiť to, čo by si naozaj, teda aj z môjho pohľadu zaslúžilo rozbiť, a jedného dňa sa to bude musieť rozbiť, ale nie dnes, nie poslaneckým návrhom a nie bez odbornej diskusie. Je to naozaj niečo, čo sa snaží odstrániť, predpokladám, že možno aj nezamýšľaný vedľajší účinok a negatívny vedľajší účinok takého rozsahu a takej intenzity, že sa dostáva do kontrapozície s ústavným imperatívom a so samotnou Zmluvou o fungovaní Európskej únie, že toto je ten zámer tej, toho predkladaného návrhu zákona. Si myslím, hej, ak by bola vôľa, tak aj v radoch koalície je dosť ľudí, ktorí si teda vedia k tomu sadnúť a prejsť si tie články, tak ako sme ich navrhli, a pozrieť sa na to, že či by to teda naozaj bolo pre vás natoľko neznesiteľné, aby sa to skorigovalo a dostalo do súladu, lebo to je toho pointou. Ja osobne si nemyslím, že tá celá novela, tak ako sa spravila, však sme o tom my veľakrát diskutovali, mala urobiť takýmto spôsobom, a to už teda nehovorím ani o tom procesnom hľadisku, ale už sa to stalo. A toto, čo vlastne, hej tá moja iniciatíva je viac menej len snahou korigovať, jak to, jak to hovoria v Trnave, že, že to je len taký že „damage control“, hej (reakcia z pléna), že už keď ste to teda... (Povedané so smiechom.) Tak hovoria v Trnave. (Povedané so smiechom.) Že už keď sauž keď sa, to teda hej, stalo tak, ako sa to stalo. A ako som na začiatku povedala, vidno to aj z toho, z tej repetetívnosti tých poslaneckých návrhov alebo aj, aj vládnych noviel, že vzniká neustála potreba korigovať tie následky veľkej amnestujúcej novely. Tak toto je tiež ten priestor, ktorý podľa mňa by nemal uniknúť pozornosti vládnych teda či už poslancov, alebo, alebo vlády ako takej, o to zvlášť, že som hlboko, naozaj hlboko presvedčená, a hovorím to bez akejkoľvek ideologickej motivácie, politickej motivácie, hovorím to teraz naozaj ako, ako právnička, dokonca to nehovorím ako, hej, z pozície tej, ktorá si myslí, že je najmúdrejšia, všetku múdrosť sveta zjedla, ale aj teda po konzultácii s prokurátormi z Generálnej prokuratúry, z rôznych teda aj, aj oblastí justičnej obce, že toto je naozaj na 99 %, hej, zrušiteľné Ústavným súdom, tieto konkrétne ustanovenia, lebo tam je naozaj tak krikľavý ten, ten rozpor, tá kontrapozícia s ústavou, a teda aj so samotným právom Európskej únie. Podotýkam, že, že, samozrejme, tú časovú dobu, tú časovú linku si pamätáme, hej, o čom som hovorila ja, neposudzoval Ústavný súd, lebo to tu vtedy ešte, táto novela, sa ešte neposudzovala a nebola predmetom posudzovania Ústavným súdom. Čiže je tu ten priestor skorigovať to legislatívne, upraviť to teda už tým, že si to predložíte, ako, ako uznáte za vhodné. Kým uznáte za vhodné, bez toho teda aby to muselo skončiť na Ústavnom súde, ale ak, ak teda vám to z akýchkoľvek príčin príde, ako, ako niečo, s čím sa nechcete zaoberať, tak ja teda by som to kľudne potom nechala, nech to rozhodne Ústavný súd, pretože si naozaj myslím, že toto si občania tejto republiky nezaslúžia ani právnické, ani fyzické osoby. A vôbec ani republika ako taká, lebo tu sa bavíme o slabšej právnej ochrane aj majetku Slovenskej republiky, verejných financií Slovenskej republiky, ako som povedala, preto nevidím dôvod, lebo Európska komisia, Európska únia od nás nežiadala, že pre Slovákov nižšie a pre Európsku komisiu, hej, že vyššie trestné sadzby. Ona chcela rovnaké, akurát, že zase takisto v duchu európskeho práva my sme viazaní ukladať po... ukladať v trestnom práve sankcie, ktoré sú primerané, ktoré sú ale aj odstrašujúce. Oni musia aj odstrašiť, hej, jednak teda aj toho páchateľa, aby to neopakoval druhýkrát a neprišlo k recidíve, a jednak teda aby to odstrašilo aj tých ostatných. A Európska komisia mala za to, preto nám to vytkla, že no moment, pri týchto trestných činoch, ktoré sa nás teda, hej, týkajú, je úplne evidentné, že sankcie, tak, ako ste ich nastavili, nie sú v súlade s európskym právom a s tým, ako my požadujeme, aby európs... aby, aby sankcie v trestnom práve plnili účel.
Ako som už povedala, nechcem to zopakovať vo vláčnom, hej, verzii, znovu už len skrátene. Našou úlohou bolo, aby sme s tou požiadavkou Európskej komisie pracovali tak, že teda naozaj aj tým všetkým ostatným trestným činom, ku ktorým prichádza k poškodzovaniu finančných záujmov, majetkových hodnôt, vlastnícky práv, dali rovnakú právnu ochranu, akou sme teda pri tých euronovelách dopriali ochrane finančných záujmov Európskej únie.
Ďakujem. Skončila som.

Ďakujem pekne za slovo.
Ja teda predkladám návrh zákona, ktorým sa majú meniť ustanovenia Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. v aktuálnom znení, a to v rozsahu, spôsobom a dôvodmi, ktoré bližšie predstavím v rozprave, do ktorej sa týmto prihlasujem aj ako prvá.

Ďakujem za slovo.
Takže zdravím ešte raz pána ministra, pána predsedajúceho aj vás, ctení kolegovia a kolegyne.
K tomuto prednesenému návrhu v podstate by som chcela len upozorniť na, na veci, ktoré nevyvolávajú úplne pocit bezpečia, ale, naopak, skôr, skôr zvádzajú trochu, trochu k pochybnostiam, ale možno to pán minister rozptýli a presvedčí ma, že to asi iba nejak možno zle, zle čítam.
Totiž to, čo sa mení, a to, čo teda je hodné toho, aby sa tu teda spomenulo, je počet členov rady akadémie zo súčasných 10 na 17 s tým, že kľúč nominácií sa oproti pôvodnej úprave nenastavil teda vyslovene v prospech ministerstva, ale aj tak tou úpravou získa, že minister, o jedného zástupcu menuje viacej, resp. že bude mať 9 zo 17, čiže bude tam tá drobná prevaha.
Je zaujímavé inak spomenúť aj to teda, čo sa mne podarilo vysondovať z prostredia Justičnej akadémie, že ona o to nežiadala, o túto zmenu, že to nevychádza z nejakých požiadaviek jej fungovania, jej organizácie, alebo teda že by narážali na nejaké praktické problémy a tie by vyústili k potrebe legislatívnej úpravy v takomto znení. Ja sa trošku obávam toho, viete, že keď sa rozširuje počet orgánov nejakého, počet teda personálnych, hej, zastúpenia v niektorom orgáne s tým, že tam teda získava ďalší vplyv štátna správa, resp. priamo minister v tomto prípade, teda tam budú sa musieť dovoliť po schválení novely noví kandidáti, a to za Súdnu radu traja a za ministra spravodlivosti štyria, tak to trochu tak smrdí tou snahou rozrieďovať niektorý orgán a rozriediť ho o povedzme že politický poslušných, poslušných ľudí. Čiže toto rozširovanie rady, a zvlášť teda kľúčom, kedy pribudnú do nej už spomenutí zástupcovia nominovaní Súdnou radou a ministrom, vyvoláva, myslím, že celkom pochybnosti.
Mne, úplne mi je jasný účel aj toho ustanovenia, ktoré sa tam vkladá, a síce spolupráca s právnickými fakultami verejných škôl, vysokých škôl. Touto zmenou sa zvyšujú výdavky ministerstva v čase konsolidácie, čím a ktorými sa teda má podporiť expanzia zamestnancov právnických fakúlt. Ja rozumiem, že teda Justičná akadémia, sama som na nej učila, pracuje s už profesnou skupinou, hej, sudcov, prokurátorov a tak ďalej, a teraz sa tam vlastne majú, hej, dostať vyučovať zamestnanci, alebo teda pracovníci z vysokých, teda z právnických fakúlt, pozorujúc teda, hej, a dobre si pamätajúc na obdobie prijímania teda už spomenutej dnes veľkej amnestujúcej novely, kedy sa práve z akademických kruhov nie veľmi šťastne s touto reformou k nej vyjadrovali práve zástupcovia z vedenia, z vedenia fakúlt, to tiež nepôsobí veľmi dobre, ak prichádza potom ustanovenie, ktoré im sľubuje viacej peňazí.
A do tretice nemožno súhlasiť ani so zmenou kritérií na výber jej riaditeľa, ktoré teda upúšťajú po novom od toho, aby to bol sudca alebo prokurátor. Úplne nerozumiem, že čo je dôvodom takejto zmeny, pretože ako som povedala, je to inštitúcia, ktorá smeruje vzdelávanie na profesijné skupiny justičných orgánov, OČTK a prokurátorov, a mal by to byť teda niekto, kto rozumie nielen teda tým právnym a hmotnoprávnym a procesnoprávnym, hej, trendom, ale aj samotnej problematike a úskaliam v týchto profesiách. Čiže to mi je tiež také, že viac otvára pochybnosti, než, než by dávalo nejakých uspokojivých odpovedí.
Čiže summa summarum, ak teda, hej, dáme dohromady všetky tie tri miesta, ktoré som spomenula, to, že sa rozrieďuje rada, to, že sa vnáša, teda alebo sa mení, mení sa požiadavka na to, kto by mal byť vedúcou postavou v Justičnej akadémii. A čo je ešte teda veľmi dôležité, tam sa bude musieť zmeniť, zmeniť vedenie. To znamená, že Justičná akadémia navrhne nového riaditeľa, následne ho vymenuje minister spravodlivosti s tým, že po novom bude mať minister väčšinové zastúpenie – v úvodzovkách – „svojich ľudí“, tak ministrovi navrhnú človeka, ktorého chce už vopred minister vymenovať. To znamená teda, že Justičná akadémia, ktorá má zabezpečovať vzdelávanie a sudcov a prokurátorov, hrozí, že bude plne ovládaná ministerstvom spravodlivosti.
Ďakujem.