Vážené dámy, vážení páni, pán predsedajúci, vážená koalícia, raz, dva, tri, štyri, päť, šesť, sedem, osem, vážený pán podpredseda vlády, ku ktorému sa vyjadrím, dúfam, že neodíde, a, vážení opoziční poslanci a poslankyne, môj predrečník mal veľmi zaujímavý, zábavný a faktické, presný prejav o tom, že prečo netreba podceňovať MPK a vlastne veľmi podrobne vysvetlil, akým spôsobom sa to MPK podieľa na kvalite poslaneckých alebo aj, teda hlavne vládnych návrhov. My sme dokonca mali v programe, že aj poslanecké návrhy by mali prechádzať nejakým MPK, ale keďže nie sme vo vláde, tak takéto veci nemôžeme aplikovať a nemáme väčšinu, ale teda k tomu sa budem vyjadrovať neskôr.
Môj prejav ma... prejav ale budem sa snažiť oveľa širšie koncipovať, ako to robil poslanec Hargaš, a to je na základe predvčerajšieho článku, ktorý som si prečítal o Slovensku. Totižto čítať články nie je len taká vec, že zaujímajú ma novinky zo sveta a, a tu a tam si niečo prečítam, ale čítať články je dôležité preto, aby sme vedeli, aké informácie o nás získavajú ľudia vo svete, na Slovensku, aké informácie získavajú naši priatelia, nepriatelia. A ja som si prečítal článok vo Financial Times, ktorý síce hovorí o prezidentských voľbách, to bol ten ako keby, tá, tá dejová línia, o ktorej, o ktorú sa ten autor zachytil, ale v skutočnosti tá hlavná vec, o ktorej písal, bolo, že aký boj prebieha na Slovensku. Boj medzi koalíciou – opozíciou, o koalícii, ktorá chce zrušiť súdne a iné orgány, ktoré sa snažia dodržiavať spravodlivosť na Slovensku, a o protikandidátovi a terajšej prezidentke, ktorá sa tomu snaží zabrániť. A v skutočnosti tento dlhý článok vlastne povedal čitateľovi o tom, že na Slovensku prebieha súboj o demokraciu, o právny štát, o to, že v skutočnosti súdne rozhodnutia už nebudú až tak nekúpiteľné, že súdne rozhodnutia, resp. prokuratúra bude nejakým spôsobom ovplyvniteľná alebo ovplyvniteľnejšia ako doteraz.
Ako som teda povedal, Financial Times čítajú rozhodovatelia, politici, ekonómia, ľudia z akademickej sféry, ovplyvňuje tisícky novinárov, ktorí v iných jazykoch informujú svojich čitateľov a tým pádom, dovolím si tvrdiť, že bez toho, aby som robil reklamu tomuto pravicovému denníku, svetovému denníku, tento článok má strašný dopad. A má dopad na budúcnosť našej krajiny, na to, že či sa budú na Slovensku uchádzať investori o investovanie na Slovensku, či tí investori budú budovať veľké alebo malé fabriky, budú sa rozhodovať, že či pôjdu do Poľska, alebo či pôjdu do Rakúska, alebo pôjdu aj do krajín, kde je drahšia pracovná sila ako na Slovensku, keďže dlhé obdobie čerpáme z toho, že v skutočnosti my vlastne našu pracovnú silu vyciciavame tým, že im dávame pracovné príležitosti, ktoré sú s nízkou pridanou hodnotou, a vlastne tie ozajstné pracovné príležitosti, ktoré sú pracovné príležitosti 21. storočia, zostávajú v iných krajinách, kde právny štát, domôcť sa súdneho rozhodnutia je oveľa bežnejšie, ako to je na Slovensku alebo ešte ako to bude na Slovensku.
My sami si tu a teraz vytvárame obraz o sebe, teraz v tomto parlamente, a bude to mať ekonomické, ako už som povedal, sociálne, ale aj demografické dôsledky. Národohospodársky sa dotknem len okrajovo, lebo bude asi pravdepodobne po mne rozprávať pán kolega Kišš, ktorý teda to rozobere na súčiastky, ale ja len poviem, že zníženie ratingov, ktoré sa na nás chystá, zdražie peniaze nielen investorom, slovenským investorom, ale aj tým ľuďom, ktorých sme sa pred troma alebo dvoma mesiacmi snažili dodotovať cez hypotéky a v zásade sme spravili len to, že dali sme im 1,2 milió... teda dali sme im niekoľko sto miliónov euro na to, aby sme dodotovali hypotéky, ale v skutočnosti o rok tie ich úroky budú drahšie ešte, lebo ekonomická politika, resp. politika reformy právneho štátu vlastne zvýši tie náklady nepriamo, ale zvýši.
Ja by som skôr vlastne sa venoval tej blbej nálade, ktorá na Slovensku začína byť úplne jasná. To, že vy si poviete, že je to blbá nálada, ktorá je len v jednej časti politického spektra, 2,6 mil., ako to prerátal pán kolega Hargaš, nie je to tak. Tá blbá, blbá nálada je, je všeobecne v celej krajine, a to, že možno 60 % voličov SMER-u je spokojných s touto vládou, alebo s krokmi, ktoré robí, nevydrží, nevydrží dlho. Mňa najviac trápa, trápi tá blbá nálada, ktorá sa týka tých ľudí, tých mladých ľudí, ktorí majú do budúcnosti túto krajinu živiť, ktorí majú sa podieľať na našich dôchodkoch, ktorí majú vytvárať hodnoty, ktorí tu majú zakladať spoločnosti, ktorí tu majú učiť naše deti, ktorí tu majú sa starať o nás, keď budeme starí, a tí mladí ľudia v tejto krajine nechcú zostať, odchádzajú. Podľa prieskumu spred pár mesiacov, ktoré som si prečítal, 50 % mladých ľudí zo Slovenska plánuje odísť. Ja neviem, že ako vy to vlastne beriete, lebo to nie je nejaký, nejaký fake news, to je proste prieskum verejnej mienky, podľa ktorých sa riadite aj vy, vaši politickí stratégovia. Takže buď nám, vám na tom nezáleží, alebo si myslíte, že to nejak opravíte, ak vám na tom nezáleží, tak je to strašný cynizmus, ak si myslíte, že to nejak opravíte, tak vám prajem pevnú vôľu, lebo už tu začínate robiť veci, ktoré sa opraviť až tak ľahko nebudú dať.
Ale ešte zúžim to moje sústredenie sa na mladých ľudí, ktorí odchádzajú študovať do zahraničia. Oni odchádzajú študovať do zahraničia kvôli dvom dôvodom. Po prvé preto, že majú pocit, že slovenské vysoké školy im neposkytnú dostatočný kvalitný, alebo dostatočne kvalitné vzdelanie pre ich budúcnosť, či už na Slovensku alebo v zahraničí, a tu nechcem nadávať na slovenské vysoké školy, ja mnohých rektorov a rektorky osobne poznám, ja si myslím, že oni nemôžu robiť lepšie vysoké školstvo, lebo nemajú na to prostriedky. Lebo štátny rozpočet im nedáva dostatočnú dôležitosť, aby robili lepší výskum, lepšie vzdelávanie, aby mali lepšie podmienky študenti na internátoch a tak ďalej a tak ďalej.
Podľa prieskumu Inštitútu vzdelávacej politiky, teda štátnej inštitúcie, za posledných osem rokov odchádza študovať do zahraničia jedna pätina všetkých študentov, ktorí študujú, na vysoké školy. Keď si, keď si to chcete predstaviť, že ako to je v iných krajinách, tak jedna pätina je druhý najhorší, najhoršie skóre z celej Európskej únie. A vy si poviete, že kto je ten prvý. No prvé je Luxembursko, lebo je to taká malá krajina, že tam je jedna vysoká škola a oni sa spoliehajú na to, že vlastne tí ich študenti, ktorí tam vlastne sa narodia, tak budú študovať vo vedľajších krajinách, to znamená, že oni sú na to naprogramovaní. To znamená, že sme najhorší v celej Európskej únii. Ale nieže sme len najhorší, lebo to je 20 %, za nami je po o... je 8 % nižšie Lotyšsko, ktoré síce má s tým tiež problém, ale tiež je trošku na to naprogramované, lebo tí ľudia chodia študovať do Fínska, do Švédska a v zásade majú tie, tá krajina má nejaké dohody s inými, inými krajinami, ktoré im v zásade to vysoké školstvo poskytuje. Na Slovensku my máme takéhoto „priateľa" Česko, ktoré je vlastne náš bývalý štátny súpútnik, mali sme spoločný štát, lenže tí ľudia, ktorí odchádzajú študovať do Čiech, tam do veľkej miery aj zostanú, lebo je to blízka krajina, môžu mať blízko ku rodičom, majú, nemajú až taký jazykový problém, a my vlastne z našich daní financujeme Čechom budúcnosť. A mne to nevadí kvôli tomu, že by som závidel tým Čechom, vadí mi to kvôli tomu, že my sa snažíme budovať lepšie Slovensko a absolútne si neuvedomujeme tento, tento rozdiel, teda tento, tento, tento vážny problém.
Momentálne je 32-tisíc študentov v zahraničí, z toho, ako som povedal, jedna pätina sa už nikdy nevráti. Keď sa už nikdy nevráti jedna pätina, tak štátni analytici vyrátali, že s jedným talentovaným 25-ročným človekom, ktorý sa rozhodne nežiť v našej krajine, stráca Slovensko cca 2,8 mil. eur. Dve celé osem milióna eur. To je strašne, strašne veľa. To je napríklad, keď to tak rátam, šesť bytov premiéra. Alebo je to, ja neviem, ani, ani, ani to nechcem prerátavať, lebo vlastne to už je strašne veľa. A teraz keď si vynásobíme tých 2,8 mil. číslom ľudí, ktorí sú v zahraničí, a keď si dáme preč nejaké, nejaké, keď to nejak zaokrúhlime, tak nám to vyráta, že, vychádza, že cca 10 mld. ročne, 10 mld. ročne strácame na tom, že máme najschopnejších ľudí s najväčším potenciálom v zahraničí. Desať miliárd ročne, predstavte si, čo to asi tak je. Desať miliárd ročne znamená, že cca každý rok by sme vedeli postaviť 200 až 300 kilometrov diaľnic. Pán Raši, ktorý tu, odišiel a znova prišiel, by mohol chodiť do Košíc diaľnicou. Neprer... nepretržitou. Nemuseli by sme outsoursovať Maďarsko. Mohli by sme za tých, za tých 10 mld. mať viete koľko 13. dôchodkov za rok? Desať. Tých desať 13. dôchodkov by sme mohli mať za rok, keby tí mladí ľudia necho... neodchádzali do zahraničia. By sme mohli mať dvojnásobné dôchodky, keby sme nemali 13. dôchodky. To znamená, že tí ľudia, ktorých sme tu zachraňovali minule, minulé schôdze, by mali oveľa väčšie dôchodky, keby my sme nevyháňali naším právnym prostredím mladých ľudí do zahraničia.
Ja s... ja vám poviem takú vec, že, že ja som sa vlastne s tým, čo tu teraz hovorím, mi prišlo až tak smutno, že, že som sa zo svojho vlastnou pre... prejavu rozcítil. Lebo, lebo keď sa rozprávate s mladými ľuďmi, dneska ráno som bol v nemocnici a som sa pýtal sestričky, ktorá mi dávala injekciu, že teda ako sa má a tak ďalej a ona že vlastne jej deti, dvojičky, maturujú a že už majú, už sú prijaté do Holandska. Potom som sa bavil s doktorkou, ktorá teda analyzovala tie moje výsledky, povedala, že tak sa teší, lebo sa jej syn a dcéra vrátili na, na sviatky na, na Slovensko. Na každej jednej chate, kde tak chodíme, sú také otcovské chaty, neviem, či to poznáte, také že ´S tebou mě baví svět´ a tak ďalej, boli sme nejakí desiati, mnohých z tých ľudí možno aj poznáte, mnohí sú aj takí známi, a tak sme sa bavili, že ako s tou krajinou bude a že čo s tými deckami a tak ďalej a, a väčšina z tých ľudí povedala, že ja už na to kašlem, už len nech decká sú v pohode, ja tu nejak dožijem a tak. A tie naše decká sú medzi 9 a 15 rokmi. A niekto povedal, že ale ony aj tak všetci pôjdu do zahraničia, a my že nie, že to nie je pravda a tak ďalej. Tak sme si ich tak zavolali, normálne že podľa vekovej štruktúry a sme sa pýtali, že, že mnohí z nás sa nebavili s tými deťmi, že kde chcú ísť študovať, lebo sú malé, hej, keď máte 13-ročné decko, tak sa s nimi nebavíte, že kde chce ísť vaše decko študovať. A od 13 alebo 12 rokov tie deti do 15, v tom intervale, každé, bez toho, aby som sa s nimi niekedy bavil, povedali, že chcú ísť študovať do zahraničia. Je to proste neuveriteľné. Je to že strašná hanba. Tí, ktorí ste tu poslanci už dlhšie obdobie, či už koaliční alebo aj opoziční, všetci máte na tom svoj podiel, lebo vlastne to vzdelávanie je to, čo nám zabezpečí budúcnosť našej krajiny, zabezpečí prosperitu, zabezpečí to, aby aj tí starší ľudia sa mali dobre, aby mal kto vyrábať tie ich dôchodky a my absolútnym spôsobom toto podceňujeme. A ja už sa tak čudujem, že ma tu nikto nepreruší, lebo si poviete, že čo toto všetko má spoločné s, s vlastne skráteným legislatívnym konaním, ktoré tu... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Šimečka, Michal, podpredseda NR SR
Ja som vedel, že pán poslanec príde k pointe. (Smiech.)
Štefunko, Ivan, poslanec NR SR
... a má to spoločné to, že vlastne 75 % ľudí, ktorí odchádza z tejto krajiny, odchádza kvôli ekonomickým a neviem akým dôvodom, ale 25 % ľudí odchádza aj kvôli tomu, lebo majú pocit, že na Slovensku nie je správny právny štát. Že sa cez korupciu dostanete oveľa ďalej ako, ako sa dostať správnou a poctivou prácou. Aj toto všetko, čo tu vlastne dnes robíme, prispieva ku odchodu mladých ľudí, lebo tí ľudia majú pocit, že v spravodlivom štáte sa im bude pravdepodobne lepšie dariť ako v nespravodlivom, v tom štáte, ktorý znižuje tresty za zločiny, a to nehovorím, a ja, my netvrdíme, že všetky zníženia trestov, ktoré vy navrhujete, sú zlé. Však my sme povedali, samozrejme, treba niektoré veci prispôsobiť, ale treba to, o tom diskutovať, treba o tom diskutovať relatívne dlho. Hovoríme o tom, že, že trest za, keď nejaká matka ukradne nejakú horalku pre svoje deti, tak samozrejme, že nemá ísť do väzenia a ak v minulom trestnom systéme jej to hrozilo, tak proste to treba odstrániť. Ale keď niekto systematicky tuneluje štát a ešte aj v nejakom organizovanom systéme, tak takémuto človeku znižovať tresty je proste výsmech. A nieže je to výsmech, je to proste takisto zločin, za ktorý by sa malo ísť do väzenia. Lebo to je práve to, akým spôsobom si nastavujeme motiváciu daných ľudí. To, že proste nejaký človek v nejakom jednotlivom zlyhaní proste urobí chybu a ide do väzenia a ako keby zostane tam desať rokov, tak to je asi problém. Ale ak niekto proste plánovane robí zleč... zločiny a tomu, ktorý to plánuje, znižujeme tresty do budúcnosti, tak to je pozvánka na robenie zločinov.
A o tomto my tu rozprávame, preto vám rozšrubovávame tie vaše zmeny, dokonca ale hovoríme, že aj keď, keď chcete si to schváliť, tak to robte poriadne, robte to tak, aby tu bolo to MPK, aby o tom diskutovali ľudia, aby o tom mimovládne organizácie mohli analyzovať, že aké to môže mať dôsledky. A to už nehovorím o tých veciach, že na to nemáme pripravený ani súdny, ani, ani, ani celkovo justičný systém.
Teda summa summarum, táto reforma nemá čo dočinenia len s prokuratúrou a súdnym systémom, ale má čo dočinenia s celou budúcnosťou krajiny, a preto si myslíme, že by mali ľudia chodiť protestovať do tých, do tých ulíc a na námestia, lebo takto môžu vyjadriť to znepokojenie a my veríme, že budete na to počúvať. To znamená, že zajtra o osemnástej v dvanástich mestách vás pozývam na protest proti týmto zmenám, ktoré chystáte.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)
