Videokanál poslanca

Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, tak sa mení program tejto schôdze, dobehol som, ale stihol som, pretože považujem tento návrh zákona za veľmi dôležitý, pretože sa dotýka strategického záujmu Slovenskej republiky. Už som vás o tomto presviedčal viackrát, pokúsim sa o to aj dnes.
Najskôr uvediem kontext, v ktorom predkladá vláda tento návrh zákona. Je to zákon o pedagogických odborných zamestnancoch. V súčasnosti nám chýba 1 400 učiteľov a prognóza sa zhoršuje. Na budúci rok to má byť až 2 000. Niektorí učitelia, alebo niektoré aprobácie sú osobitne ohrozené, nedajú sa takmer obsadiť vo veľkých mestách, ako je napr. fyzika, matematika, informatika alebo angličtina. Je veľmi časté, že si na doplnenie úväzku učitelia slovenského jazyka majú niekoľko hodín fyziky. Majstri odborného výcviku na toľko preferovaných stredných odborných školách majú priemerný vek môj, to znamená 56 rokov. Ak títo ľudia odídu do dôchodku, môžeme zabudnúť nielen na nejaký pokrok v oblasti hospodárstva, zabezpečenia dostatku kvalifikovaných odborníkov, ale vôbec aj na udržateľnosť tej kvality školstva, ktorú dnes máme a o ktorej hovoríme, že nie je dostatočná.
V roku 2023 som naozaj v krízovom čase slúžil ako minister školstva a vtedy stavovské organizácie podporili veľkú novelu školského zákona. Stručne pripomeniem, v tejto novele nešlo o zvýšenie ich platov, v tejto novele sa prijímali historicky, po tridsiatich rokoch, nové veci, ktoré doposiaľ učitelia riešili iba spontánne, a to podporné opatrenia. Spontánne riešili tzv. individuálny prístup k žiakom a ich potrebám a teraz sme im to dali do zákona a oni cez svoje stavovské organizácie povedali áno, chceme svoju prácu robiť náročnejšie, lepšie. Bol som hrdý vtedy na svojich kolegov učiteľov, a to je kapitál, ktorý táto krajina nesmie premrhať.
To je ten kontext, v ktorom je predložený tento návrh zákona. Lebo skutočne kľúčovým faktorom pre školstvo sú učitelia a, samozrejme, ďalší zamestnanci v škole. Na konferencii Eduforum, ktorej som sa nedávno zúčastnil, bol aj pripojený riaditeľ odboru vzdelávania a zručnosti OECD pán Andreas Schleicher. Tento muž nám predstavil veľmi precízne dáta, napr. v jednom prieskume, ktorého sa zúčastnilo 26 krajín, sa Slovensko umiestnilo na úplne poslednom mieste. V čom? S hodnotou 5 % z učiteľov, ktorí si myslia, že učiteľská profesia je v spoločnosti cenená. Na 26. mieste, poslednom z relevantných krajín OECD.
Tí, najúspešnejšie krajiny, ktoré sú najsilnejšie vo výsledkoch vo vzdelávaní a nemajú problém s hospodárstvom s vyššou pridanou hodnotou, majú násobné platy oproti nám, tak je takéto percento takmer 70, u nás je to 5. V Českej republike je to 12. Keď porovnám učiteľský svet so svetom zdravotníkov, tak priznám, že lekári, zdravotníci majú vyšší, nazvime to, vyjednávací potenciál. Každý z nás, kto sa ocitol v núdzi, alebo jeho blízky človek potreboval zdravotnícku starostlivosť, nebodaj nejakú urgentnú, život zachraňujúcu starostlivosť, tak dá všetko nabok, ale nedávajme nabok budúcnosť tejto krajiny. Každý jeden lekár musel chodiť do školy a musel sa na svoju profesiu pripraviť. On sa na ňu nepripravuje až na lekárskej fakulte. To, ako je mentálne vybavený mladý človek pred vstupom na vysokú školu alebo na trh práce, ten jeho rast sa odohráva od základnej školy cez strednú školu. Tam sa rozdávajú karty, s ktorými hráme celý život. Aj my sme tak vyrástli.
Preto pripomínam starú dobrú pravdu, že školstvo sa mnohým ľuďom vo verejnosti javí ako politika alebo futbal. Každý tomu rozumie, veď predsa každý chodil do školy, ale nie je to tak. Začnime ho brať vážne, pretože je tu kardinálna otázka, bude nás mať, bude mať kto učiť? Nenastane exodus učiteľov zo školstva? Pretože tie podmienky sa násobne sťažujú aj z objektívnych dôvodov. Umelá inteligencia nenahradí učiteľov, nie je to tak, že prirodzená inteligencia nám dochádza, tak nastupuje umelá. Kto chceme, aby vzdelával naše deti? Osobnosti? Alebo bude platiť kto to vie, ten to robí, kto to nevie, ten to učí a iné hanebné porekadlá, ktoré degradujú pozíciu učiteľov a hatia budúcnosť tejto krajiny.
Zákon 138/2019 o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch v tomto podaní predkladateľa, pána ministra školstva, pridáva povinnosť učiteľom pripravovať žiakov na súťaže. S tým sa dá opäť len súhlasiť a učitelia to doposiaľ robia dobrovoľne, verím, že to prijmú, ale všimnite si, pridáva ďalšiu povinnosť. Zo zákona sa vypúšťa po roku pozícia sociálny pracovník a činnosť prechádza sčasti pod kategóriu sociálny pedagóg. Viete, hovorí sa a štatisticky je to, samozrejme, pravda, že najviac ľudí, ktorí nepracujú v svojom odbore, sú tí, čo vyštudujú na vysokej škole sociálnu prácu alebo potom pedagogiku. My máme v školách nielen problémy s edukáciou, my máme na školách problémy aj s samoobslu... s obslužnými funkciami detí a netýka sa to len rómskych komunít z osád. My potrebujeme často hasiť problémy, ktoré nemajú len charakter edukácie a výchovy, ale aj sociálnej pozície detí, a to nielen zdravotne znevýhodnených, ale aj v ťažkých životných situáciách. A znemožníme ľuďom, ktorí nepracujú v svojom odbore, pracovať v školstve, aby sme ich jednoducho zamestnali a zároveň pomohli deťom.
Zákon pozitívne upravuje niektoré veci v oblasti vzdelávania cudzincov a cudzincami či uznávania kvalifikácie, alebo to, čo bolo už aj v predchádzajúcej novele zákona, pôsobenia umelcov a športovcov na školách. Vždy, keď vidím pozitívnu vec vo vládnych návrhoch zákona, lebo ide o spoločnú krajinu, nemám problém to pochváliť. Síce vládny návrh zákona zachováva pozíciu supervízora, ktorú som zaviedol, ako čiastočného riešenia pre chýbajúci stredný manažment na školách, ale kladie na tieto kľúčové osobnosti v našich školách, na tie prirodzené autority medzi učiteľmi, kladie na ne plošnú povinnosť špecializačného vzdelávania. A to je, prepáčte, typické pre viacero vládnych návrhov zákona, plošná povinnosť, plošné jednoduché riešenie. Hovoríme o tom v čase konsolidácie, v čase, keď máme málo zdrojov, nielen tých finančných, ale v prípade školstva aj ľudských. A nezaťažujme ľudí, z ktorých mnohí sú majstrami svojho remesla v tom, čo robia, aby museli vykonávať plošne povinnosť. Prosím vás, to sú ľudia, ktorí sú majstri vo vzdelávaní, nepodozrievajte ich, že oni nedokážu rozoznať, že sami sa potrebujú vzdelávať. Skúste to porovnať s rezortom hospodárstva. Viete si predstaviť taký mikromanažment, že by sme predpisovali, samozrejme, s výnimkou BOZP, aké povinné školenia má kto mať, aby fungovali fabriky alebo organizácie iné? Takto zošnorovaný rezort, najbližšie k tomuto je len zdravotníctvo. V školstve, kde sú tí ľudia, ktorí sú experti na vzdelávanie, tak im chceme predpisovať zákonom, kto sa kedy v čom musí vzdelávať. Je to nezmysel. Pričom tí ľudia nebudú mať problém žiadať si informácie a hľadať riešenie. Oni sa dnes delia na konferenciách, sú ochotní zaplatiť si zo svojho, aby sa delili s majstrami svojho remesla o know-how. A takéto konferencie sú a suplujú často tú štátnu starostlivosť o systém vzdelávania.
Nevyužíva, žiaľ, tento vládny návrh zákona príležitosť zatraktívniť prácu v školstve. Keď som zavádzal stredný manažment, nebolo to len preto, aby nastala konečne racionálna deľba práce v organizácii, kde sú stovky ľudí a kde máte prepočítaný počet troch manažérov. To je absurdné! Nikde taký iný príklad nenájdete, len v školstve. Ako má tá kolegyňa, ktorá má plný úväzok, je triedna, má viesť predmetovú komisiu, má byť zodpovedná za súťaže, má byť uvádzajúcou učiteľkou pre mladé kolegyne, ako má toto robiť? Povedzte mi kedy. Kedy má s ňou hovoriť? Kedy má ísť do jej hodín? Kedy ju má brať na svoje hodiny? Potrebuje na to priestor. Nepoviem ani ň, ak bude poverený supervízor úplne novou vecou, spájania škôl alebo povedzme zavádzania nového kurikula. Aj keby ste mu to zakázali, bude chcieť ísť na školenie. Preto som navrhol pánu ministrovi kompromis päť rokov. Ak robí tú činnosť päť rokov, nenúťme ho ísť ako malé decko na školenie. Je to majster vzdelávania, on vie, čo potrebuje. A nakoniec mnohí z nich sú takí, že ich nemá kto školiť, lebo to, čo robia, vedia robiť najlepšie.
No, ako minister som tiež otvoril tému koeficientu regionálnej rovnováhy, ktorý sa premietol teraz do vládneho návrhu zákona ako kompenzačný príspevok. Oceňujem a som rád, že to nie je len o nákladoch, alebo dúfam, že to neskončí iba o nákladoch na bývanie. Chcel som, aby to bol koeficient náročnosti regionálnej, ktorý by podobne ako koeficient tepelnej náročnosti alebo kvalifikačnej náročnosti zohľadňoval na základe analytických dát potrebu v tom regióne. A tá nie je len o nákladoch na, osobných nákladoch na činnosti, ktoré sú nielen pedagogické, čo sa fakt líši v rôznych regiónoch, pričom tie školy dostávajú tie isté peniaze, ale je to aj o náročnosti klientely, ktorej slúžia učitelia. Sú statočné hrdinky v mojich očiach, učiteľky a učitelia, ktorý robia v blízkosti osád, ktorí vyťahujú tých ľudí zo začarovaného kruhu a chcú ich postaviť na svoje nohy, ale často sa stane, že práve tieto vyhoria a potom opúšťajú školstvo. Mali by dostať podľa mňa takéto školy viac peňazí cez túto náročnosť kvalifikačnej regionálnej rovnováhy, väčší príspevok do normatívu na osobné náklady.
Potrebujeme zabezpečiť funkčnosť škôl a zásadne zatraktívniť prácu v školstve. Naozaj to potrebujeme, inak sa rozlúčme s hospodárstvom s vyššou pridanou hodnotou a rastom životnej úrovne. Povedzte mi, ako sa to stane? Kde zoberiete tých odborníkov, ktorí toto budú vedieť? Kúpime si ich na dlh alebo čo? Veď máme opačný problém, ľudia nám utekajú, tí, čo sú súci.
Učitelia potrebujú masívnu podporu a školy potrebujú tiež, napríklad v učebniciach, učebných zdrojoch, možnosť zadať a objednať si službu. Nenachádzam toto v tomto vládnom návrhu zákona. Nie tak, že my im predpíšeme, majstrom vo vzdelávaní, plošné vzdelávania a pošleme ich, kam sa majú vzdelávať. Prečo to neurobíme opačne? Prečo tí, ktorí sú v tom majstri, si proklientsky neobjednajú na NIVAM-e u metodických centier toto chcem, toto potrebujem a nech im tá sústava poslúži. Viete si predstaviť, že by v potravinách niekto vám prikazoval, aké rožky si máte kúpiť alebo aké palivo máte tankovať na čerpacích staniciach? Nerobíme to, lebo vieme, že by to zle dopadlo. Nebuďme hlúpi a nerobme to v školstve!
Moje pozmeňujúce návrhy preto... ale ešte sa vrátim k jednému bodu, že, samozrejme, posilniť potrebuje aj príprava a vzdelávanie učiteľov už na fakultách, kde dodnes nemáte témy typu firemná kultúra, právne povedomie, líderstvo, komunikácia, aká je náročná dnes s rodičmi a často aj s kolegami a podobne. Tak máme o čom hovoriť a máme čo meniť. Preto by som bol rád, keby sa dal ten návrh zákona charakterizovať ako taký, ktorý zvyšuje atraktivitu tohto povolania, priťahuje talentovaných a mladých ľudí do učiteľského povolania a nezaťažuje ich plošne ďalšími povedzme neželanými a zbytočnými povinnosťami.
No, svoje pozmeňujúce návrhy, ktoré predložím aj na konci tohto príspevku, tak som prednášal aj vo výbore pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport a vtedy som dostal odpoveď, pán minister, že hoci boli deň vopred doručené, že to je krátky čas na to, aby ste sa nimi seriózne zaoberali. Tak ubehlo niekoľko dní, dnes ich predložím znovu a pripomínam, že tie moje pozmeňováky nie sú o veľkých systémových veciach, ktoré som tu naznačil, pretože rozumiem tomu v svojom veku a so svojím vzdelaním, že je rozdiel byť koaličný poslanec alebo teda pán minister, je rozdiel byť opozičný poslanec, ktorý nemôže priniesť riešenia komplexné na úrovni vládneho návrhu zákona. Tak aspoň som upozorňoval na nejaké pochybenia alebo zlepšenia, ktoré sú takto dosiahnuteľné (Rečník luskol prstami). Pričom tu v tejto sále sme rokovali v skrátenom legislatívnom konaní o veľkých veciach, komplexných veciach, ako je konsolidácia verejných financií alebo Trestný zákon len tak, bez MPK, bez dlhodobej prípravy.
Teraz, ak dovolíte, zdôvodním svoje pozmeňujúce návrhy a potom ich prednesiem. Tých bodov nie je veľa, sú len štyri. Prvý rieši, čo som už naznačil, aby sme zatraktívnili prácu v školstve, aby špecialista v kategórii, napríklad triedny učiteľ, vedúci predmetovej komisie, aby človek, ktorý robí, ja neviem, koordinátora prevencie na škole alebo inú špecializovanú činnosť, nemusel nahradiť plošné vzdelávanie desaťročnou praxou, ale aby stačilo päť rokov. Pretože pre mladého človeka, ktorý sa rozhoduje o prácu v školstve, je desať rokov jednoducho večnosť. Päť rokov vám stačí na to, aby ste sa prihlásili na pozíciu riaditeľa školy. Tak navrhujem, aby sme urobili túto úpravu.
Potom v článku... teda druhý bod môjho pozmeňováku sa bude týkať vloženia do zákona katolíckeho pedagogického a katechetického centra, aby tiež mohlo byť autorizovanou oprávnenou osobou, ktorá poskytuje vzdelávanie a tiež atestačné vzdelávanie pre svojich klientov. KPKC, katolícke pedagogické centrum, jednoducho vytvára kurikulum tak, ako to robí NIVAM, v oblasti vzdelávania náboženstva a náboženskej výchovy. Dokáže poskytovať funkčné vzdelávanie pre riaditeľov. Určite dokáže teda poskytnúť, v spolupráci s vysokými školami a odborníkmi v danej oblasti poskytnúť aj atestačné vzdelávanie, keď robí aj na inovatívnych vzdelávaniach všetkých druhov, ktoré náš zákon pozná.
Ďalší bod pozmeňováku sa bude týkať práve toho kompenzačného príspevku, kde vládny návrh zákona predpokladá alebo respektíve ukladá povinnosť prerokovať v pedagogickej rade, ak je zriadená, ten účel, spôsob vyplácania tohoto kompenzačného príspevku, o ktorom som hovoril. Nuž, ja navrhujem zmenu, aby bolo prerokované v rade školy toto vyplácanie kompenzačného príspevku. Dôvod je jednoduchý. V rade školy sú všetci aktéri vzdelávania, je to samosprávny orgán školy, ktorý často rieši aj pedagogicko-organizačné zabezpečenie výchovno-vzdelávacieho procesu, rozpočet školy, vôbec vzťahy medzi jednotlivými aktérmi, ako sú žiaci, učitelia, iní zamestnanci, rodičia, zriaďovateľ a ďalšie orgány, pričom pedagogická rada ani nemusí byť zriadená. To znamená, že v prípade, že by nebola zriadená, tak ani niet kde prerokovať tento návrh zo strany riaditeľa na vyplácanie kompenzačného príspevku. Napokon je to citlivá vec. Nezvykneme v rôznych zamestnaniach, pokiaľ nie sme verejní činitelia, priznávať svoje príjmy, detailne riešiť, kto čo dostane za čo, za toto sú zodpovední vedúci pracovníci. Ak si myslíme, že nevykonávajú túto funkciu poctivo, eticky a profesionálne, vždy je možnosť ich nezvoliť na ďalšie funkčné obdobie alebo dokonca pri pristihnutí pri takom konaní odvolať z titulu porušenia zákona alebo etického kódexu.
Ďalší bod môjho pozmeňováku sa týka práve pozície supervízora, kedy navrhujem, aby sa, a to je kompromisný návrh, aby sa plošná povinnosť absolvovať špecializačné vzdelávanie netýkalo všetkých supervízorov, aby sa netýkalo tých, ktorí päť rokov vykonávajú činnosť, pre ktorú sú poverení touto pozíciou zo strany riaditeľa.
Na inom mieste toho istého vládneho návrhu zákona máte, že športové zväzy potvrdzujú aktivitu, alebo umelecké potvrdzujú aktivitu niekoľkoročnú človeka, ktorý ide do školstva robiť, lebo sme radi, keď tam prídu odborníci a osobnosti, tam je to v poriadku. A zrazu kľúčová osoba v školstve, ktorá robí túto činnosť päť rokov, nemôžeme potvrdiť jej túto kompetenciu, ktorú nadobudla praxou, tak ako to, mimochodom, aj zákon o celoživotnom vzdelávaní, o ktorom budeme rokovať neskôr, predpokladá. Čiže nemusíme už všetko hrať jednou kartou cez formálne vzdelávanie, ale aj cez neformálne, dokonca informálne a napĺňame v živote heslo learning by doing. Poznám tých učiteľov a viem, že každý z nich je pilierom tej školy. Je veľmi dôležité, aby sme ukázali, že si týchto ľudí ceníme, že nespochybňujeme ich kompetenciu. Naopak, že ponúkame túto kariérnu cestu mladým ľuďom, ktorí si povedia: Učiteľ? Dvadsať, tridsať, štyridsať, koľko rokov budem robiť to isté s minimálnym posunom v plate, s minimálnym kariérnym rastom? Nemôže byť každý riaditeľ a dnes už ani nechce. Dneska máte v mnohých oblastiach problém získať kandidáta na riaditeľa, dobrého kandidáta.
No, toto sú naozaj iba štyri body tohoto môjho pozmeňovacieho návrhu, ktorý prednášam teraz, ktorý prednesiem o chvíľku v pléne, práve teraz tu. Ako vidíte, nie sú to veľké systémové veci, ktoré potrebujeme v školstve, pretože som v súčasnosti jednoducho opozičný poslanec. Môžem prispieť tak, ako mám, z pozície konštruktívnej opozície, upozorňovať na to, čo treba, pomáhať pri budovaní, zveľaďovaní, skvalitňovaní školstva v prospech celej republiky, nie nejakej jednej strany. A to, čo môžem urobiť konkrétne, je priniesť niekoľko zlepšovacích alebo teda opravných návrhov, čo som v tejto chvíli urobil.
Ak dovolíte, teraz mi zastavte čas, idem teda predniesť ten pozmeňujúci návrh. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Žiga, Peter, podpredseda NR SR
Prosím, zastavte čas pánovi poslancovi.

Horecký, Ján, poslanec NR SR
Pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Jána Horeckého, Martina Šmilňáka k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 138/2019 Z. z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 138/2019 Z. z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sa mení a dopĺňa takto:
1. V čl. I bod 16
V § 35 odsek 5 v písmenách d), e) sa slovo „desať” nahrádza slovom „päť".
2. V článku I bod 20 sa vkladá nový bod 21, ktorý znie:
„21. V § 59 ods. 2 sa za písmeno e) vkladá nové písmeno f), ktoré znie:
„Katolícke pedagogické a katechetické centrum,”.
Písmená f), g) a h) sa preznačia na písmená g), h) a i).
Doterajšie body sa primerane prečíslujú.
3. V čl. I bod 25
V § 79a v odseku 6 sa slová „prerokuje v pedagogickej rade, ak je zriadená” nahrádza slovami „prerokuje v rade školy”.
4. V čl. I bod 31
V § 90g ods. 3 sa za prvou vetou vkladá druhá veta, ktorá znie: „Povinnosť podľa prvej vety sa nevzťahuje na zamestnanca, ktorý nepretržite najmenej päť rokov vykonáva činnosť zhodnú s činnosťou, pre ktorú bol zaradený do kariérovej pozície supervízor, na základe poverenia riaditeľom školy alebo riaditeľom školského zariadenia v oblastiach a rozsahu vymedzených v poverení pre riadiacu činnosť.”
V § 90g ods. 4 sa za prvou vetou vkladá druhá veta, ktorá znie: „Povinnosť podľa prvej vety sa nevzťahuje na učiteľa prvého stupňa, ktorý nepretržite najmenej päť rokov vykonáva činnosť zhodnú s činnosťou, pre ktorú bol zaradený do kariérovej pozície supervízor, na základe poverenia riaditeľom školy alebo riaditeľom školského zariadenia v oblastiach a rozsahu vymedzených v poverení pre riadiacu činnosť.”
Ďakujem, skončil som.