Videokanál poslanca

Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci.
Po úvodnom slove navrhovateľky za klub Progresívneho Slovenska ku tomuto návrhu sme sa pripojili ako Sloboda a solidarita, uplynul už nejaký čas a medzitým sme si vypočuli tu rôzne prejavy a naozaj veľmi emocionálne, ktoré išli mimo toho, o čom je daný návrh.
Tak ja si dovolím vrátiť sa k tomu návrhu a zopár prešľapov pani ministerky si pripomenúť, lebo si myslím, že je na mieste, je čas, je pol dvanástej, od deviatej už ubehol nejaký čas, a ja rozumiem, že tým vstupom, ktoré tu zazneli, či už od pána podpredsedu Blahu, ale aj od pána podpredsedu Danka, osobitne od ministra Tarabu, vôbec neboli k veci, ale boli len o tom, aby sme zabudli akoby, k čomu sme sa tu vlastne stretli a prečo vyzývame pani ministerku, aby odstúpila.
A keďže k tomu zatiaľ nedošlo, tak sme podali návrh na jej odvolanie. Ja si dovolím zopár prešľapov a myslím si, že je dôležité, si ich zopár opätovne pomenovať. Hneď v úvode svojho pôsobenia pani ministerka poslala list českému kolegovi ministrovi kultúry Martinovi Baxovi, ktorý nemal hlavu ani pätu. Rovnako hneď v úvode jej mandátu súhlasila s nevpustením novinárov z Denníka N, Aktualít a SME na tlačovú besedu SNS. To určite ako osobitne ministerka kultúry by mala mať vzťah k slobode prejavu a prístupe k informáciám. Ako sama sa k tomu hlási a toto je jednoznačné popretie pochopenia jej úlohy na tejto pozícii.
Úvodný výrok ministerky znel: Kultúra slovenského ľudu má byť slovenská a žiadna iná. No ja by som chcela vidieť toho Slováka, ktorý by našiel, že vo svojich, medzi svojimi predkami nemá nikoho iného ako len Slováka. Ja by som chcela naozaj takú slovenskú rodinu vidieť, chcela by som vidieť jedného Slováka, ktorý žiadneho iného predka nemá. Takže ja by som chcela vidieť vlastne tú kultúru a neviem, pre koho vlastne by bola, keby sa teda opierala iba čisto o slovenské korene, lebo takú ani nemáme.
Ministerka dala peniaze, ktoré mali byť využité na boj proti dezinformáciám na opravu strechy Slovenskej filharmónie. Veď v poriadku, nech sa páči, obnovujme kultúrne pamiatky. Ja sa k tomu vrátim, ale zjavne aj tam, kde teda si vybrala túto prioritu, tak nevie ju zrealizovať a tento celý program je oneskorený. Boj proti dezinformáciám, kde inde by mal byť oňho naozaj úprimný zápas ako na ministerstve kultúry, kde by mal byť boj o pravdu? Kde je ten boj o pravdu? Ale rozumiem, keď pani ministerka s pánom poslancom Kotlárom má svoj vlastný kanál, ktorý potvrdzuje hoaxy a neoverené informácie naozaj hrubého charakteru, tak zjavne nemá záujem o žiadny boj, o pravdu a dezinformáciám osobitne chce dať plný priebeh.
Ministerke Šimkovičovej prekážal obraz Andreja Dúbravského, na ktorom sa objímajú dvaja muži, ktorý bol vystavený v Slovenskom rozhlase.
Veď, samozrejme, je tu priestor, aby sa rozhodla, aký obraz má vo svojej kancelárii, obrazy na ministerstve kultúry prípadne. Ale prečo v inej inštitúcii? Prečo zasahovať do slobody inej inštitúcie pri kultúre?
Ministerka kultúry ešte v decembri moderovala a propagovala, a treba to nazvať pravým menom konšpirátorskú internetovú televíziu Slovan napriek tomu, že je tu zjavne, bol tu konflikt záujmov. Teraz tam vystupuje akože ako hosť, ale zjavne tiež tu si pomýlila svoju rolu. Veď nemusela byť ministerkou kultúry.
Ministerstvo kultúry na oficiálnom profile na Facebooku vyzývalo, aby napísali, či by malo finančne podporiť obnovu pamiatok, alebo LGBTI akcie.
Následne, keď k tomu dostalo množstvo príspevkov, ministerstvo kultúry odstránilo všetky príspevky na facebookovej stránke s tvrdením, že facebooková stránka je permanentne v stave kybernetického ohrozenia. Treba si pripomenúť tiež kontroverzný zákon o galériách a múzeách, a vôbec máme tu teraz vlastne taký nešvár, že návrhy zákonov, ktoré sa týkajú rezortu kultúry namiesto toho, aby išli riadnym legislatívnym procesom, tak nám tu prichádzajú v podaní pána poslanca Michelka. Nebolo to inak, samozrejme, ani pri zrušení výberových konaní vo verejnoprávnych inštitúciách v koho podaní? Pani ministerky kultúry v rámci jej rezortu. Ministerka kultúry obnovila kultúrnu spoluprácu s Ruskom a Bieloruskom. Isteže asi v rámci slobody prejavu a osobitne asi tolerancii k ruskému agresorovi. Neviem, ako to mám inak chápať. A treba si potom, samozrejme, pripomenúť celý návrh novely o zmene RTVS, čo nie je novela o zmene RTVS, čo je nový zákon a napriek tomu, že je tu zjavný rozpor s európskym právom, tak ten presadzuje naďalej pani ministerka a domnieva sa zjavne, že verejnoprávna inštitúcia má byť tá, ktorá bude hlásať len tú slovenskú kultúrnu pravdu, ako ju vníma ona sama.
Treba, samozrejme, si spomenúť aj na odvolanie riaditeľky Bibiany a ustanovenie novej riaditeľky, svojej kamarátky z Kittsee. Toto je spôsob asi, ako treba odborne riadiť rezort ministerstva kultúry. Určite si treba spomenúť aj na Fondy na podporu umenia z podania pána poslanca Michelka, ktoré znamenajú, že namiesto odborníkov nám tu budú rozhodovať o kultúrnych projektoch politici. A tento zoznam nie je celý, ale ja som považovala za dôležité, si zopár týchto prešľapov pani ministerky pripomenúť, pretože po prejavoch predstaviteľov tejto koalície by mohli tieto prešľapy akoby upadnúť do zabudnutia.
Z tých prejavov, ktoré sme si tu vypočuli, ja by som si dovolila pripomenúť prejav pána podpredsedu Andreja Danka, ktorý nám rozprával o demokracii a právnom štáte. Ale toto je zásadné nepochopenie. Demokracia a právny štát je o slobode, o slobode. Kde inde má byť sloboda ako na ministerstve kultúry? Kde inde naozaj máme cítiť rovnosť, toleranciu, rešpekt k ľudskej dôstojnosti? Kde inde ako na ministerstve kultúry? Vlastne by sme mohli povedať, že ministra kultúry keď nevidíme, nepočujeme, tak je to možno to najlepšie, čo pre kultúru má znamenať. Jednoducho kultúra si má žiť svojim vlastným životom. Umelci nás poslancov, vládu majú a môžu kritizovať. Chodíme do divadla, aby sme sa smiali, áno, aj na sebe, áno, aj na sebe. A keď tam seba vidíme, znamená, že to umenie to robí dobre. A keď sa nevieme na tom zasmiať, znamená, že sme nepochopili, že sme v slobodnej, demokratickej spoločnosti, že je to správne a dobré, že umelci sa cítia slobodní kritizovať vládu, kritizovať poslancov. Toto je cesta pre slobodnú, demokratickú spoločnosť. A už z tohto, by som povedala, jediného momentu by v kultúrnej demokratickej spoločnosti minister kultúry mal odísť. Že nedokáže zniesť kritiku, nedokáže prísť do divadla a vidieť a počuť kritiku. Keď toto nedokáže, nemôže byť ministrom kultúry.
Ja som sa dozvedela od pána Andreja Danka, že my rozkladáme spoločnosť. Ale tí rozkladajú spoločnosť, kto do nej vnášajú nenávisť, tí rozkladajú spoločnosť, čo nie sú schopní uniesť slobodu ducha, tí rozkladajú spoločnosť, ktorí nie sú tolerantní, ktorí nemajú rešpekt k druhému. Minister kultúry by mal byť ten, kto sa nebojí pravdy. Minister kultúry by mal byť ten, kto sa nebojí odpovedať aj na otázky, ktoré sú nepríjemné. Osobitne ministerka kultúry by mala byť takým človekom. Ministerka Martina Šimkovičová ukazuje svojim každým dňom a každým svojim prejavom a konaním, že sa nemala stať ministerkou kultúry, a že by mala jednoznačne z tejto pozície odísť.
Treba povedať, že SMER, sa o ňom vždy tak tradovalo, kradne, ale vie vládnuť, akokoľvek sa nám to niekomu môže páčiť alebo nepáčiť. Prvá časť zjavne platí. SMER robí všetko preto, aby sa kradnúť dalo. O tom bola novela Trestného zákona a o tom je aj zákon o strategických investíciách, aby tí, ktorí zákazky dostali, za to neniesli žiadnu zodpovednosť, aby sa tu kradlo dobre a bezpečne. Druhá časť, vie vládnuť. Toto určite neplatí. Fico už nie je ten, čo býval.
Áno, Fico bol ten, ktorý nakoniec zobral Slovenskej národnej strane ministerstvo životného prostredia, pretože kradlo na ministerstve životného prostredia, pretože kradlo emisné povolenky, nemohol sa na to pozerať. Zobral ministerstvo životného prostredia svojmu koaličnému partnerovi. Dnes keď je kultúra vykradnutá, vyrabovaná, popretá, Robert Fico tomu tlieska. Je mu to jedno. Sociálna demokracia tu neexistuje v strane SMER. Asistencia HLASU tejto degradácii je symbolom a signálom, že nie je inou alternatívou.
Áno, ja súhlasím s predrečníkmi, že spoločnosť je polarizovaná, je rozdelená. Ja som presvedčená, že slobodná kultúra je cesta. Cesta by pomohla našu spoločnosť spojiť. Jednoducho umelci sú slobodní, môžu sa kriticky vyjadrovať. Mali by mať ten priestor, aby nám pomohli našu spoločnosť spojiť. Jednoducho sloboda ducha, ja v ňu verím, cez slobodu ducha a cez slobodné umenie môžme naozaj našu spoločnosť vzkriesiť. Diktát, ktorý nám presadzuje ministerstvo kultúry v podaní ministerky kultúry, je nebezpečný. Ale takýto diktát v kultúre neexistuje, unisono kultúra neexistuje. Tento diktát je vymyslený a takúto kultúru na Slovensku nikdy nepresadíte. Slovensko sa dokáže ubrániť. A je to jasné už len tým, ako sa kultúrna obec bráni. Stodeväťdesiattisíc podpisov za pár dní.
Môžete tu vymýšľať o tom, že je tam podpísaná možno Pamela Anderson, nech sa páči, nech sa páči. Spomínajte kľudne argumenty Bombica trestne stíhaného s medzinárodnými zatykačmi. Toto je vaša argumentácia? Toto používate? Stodeväťdesiattisíc podpisov, nech sa páči, kľudne, nech je tam aj desať vymyslených podpisov, stodeväťdesiattisíc podpisov z kultúrnej obce.
Výzva premiérovi z kultúrnej obce z posledných dní po tom, čo tu bol takzvaný deň kontroly na ministerstve kultúry. Hneď následne na to sa kultúrna obec postavila a jasne dala odkaz ministerke ako aj premiérovi, a žiadala ich o ospravedlnenie sa za tieto výroky, ktoré zazneli na tlačovej konferencii.
A jasne povedali z kultúrnej obce, pokým politici, najmä vy, pán premiér a pani ministerka kultúry, nebudete schopní prejaviť toleranciu a rešpekt k iným názorom a predstaviteľom menšín, naša spoločnosť bude vedená do kultúrnej ničoty, nenávisti, polarizácie a záhuby, a to s vami na čele a aj s pani ministerkou kultúry po vašom boku.
Toto je zrkadlo, ktoré nám dáva kultúra a je dôležité, že nám ho dáva. A ja som presvedčená, že kultúra toto prežije, pretože v demokratickej spoločnosti sme a dovolím si reagovať aj na slová pána podpredsedu Blahu a podpredsedu Danka. Áno, máte pravdu, prehrali sme voľby parlamentné, aj prezidentské, je to pravda. Pravdou tiež je, že tá prehra nie je veľká. Ste tu v pomerne tesnej väčšine. Áno, máte pravdu, váš kandidát v prezidentských voľbách dostal 1 400 000 hlasov. Náš kandidát dostal 1 200 000 hlasov. To nie je veľký rozdiel. Áno, je to rozdiel 200 000 hlasov. Je to pomerne dosť, ale súčasne nie príliš veľa. Len to ukazuje, že spoločnosť je polarizovaná, je rozdelená. Ale keď budete dupať kultúru, nie je to cesta pre to, aby sme z tejto polarizácie vyviazli.
Strana Sloboda a Solidarita osobitne pri tomto návrhu sa cíti poctená, že sme mohli priložiť naše podpisy k návrhu na odvolanie ministerky kultúry. Strana Sloboda a Solidarita už to má vo svojom názve, pre nás sloboda je kľúč a tam, kde slobodu hľadáme a vždy bude mať miesto a musí mať miesto, je Ministerstvo kultúry. Preto určite všetci naši poslanci a poslankyne budú hlasovať za odvolanie ministerky kultúry, ktorá sa nikdy ministerkou kultúry nemala stať. Ďakujem pekne. (Potlesk v sále.)

Ďakujem veľmi pekne, pán poslanec.
Ja by som vypichla jednu vec, na ktorú ste upozornili, lebo asi s jednou vecou sa môžme zhodnúť s pani ministerkou, je, že treba obnovovať kultúrne pamiatky. No ale potom v čom sa jednoznačne ukazuje jej neodbornosť, je, že nebola schopná doteraz vyhodnotiť projekty výziev programu ministerstva kultúry Obnovme si svoj dom. Ja k tomu budem hovoriť viac. Je tam ohrozených 22 miliónov eur, toto sa ešte nestalo, aby takto meškal tento program, to znamená, je zjavné, že aj tam, kde teda pani ministerka tvrdí, že má prioritu, tak nie je schopná a spôsobilá robiť veci riadne a včas. Takže je zrejmé, že aspoň teda tam, kde sa rozhodla, že tú prioritu svoju má, tak by bolo dobré, aby tomu venovala svoj čas a energiu. Ale sa tak nedeje, takže potom je otázka, že ako máme vlastne vyhodnotiť tú jej odbornosť, keď chceme byť akokoľvek láskaví a budeme sa sústrediť len na to, čo sama považuje za dôležité.
No ale ani tam je jasné, že sa jej teda nedarí. Toľko zatiaľ.
Ďakujem pekne.

No, ja by som si určite oveľa viac priala, keby sme takúto debatu mali niekde inde ako priamo s návrhom, ktorý by znamenal zásah do života ľudí, ktorí nie sú ani deti, hej, ktorí nemenia každý rok, že veď bavme sa o tom, samozrejme, ale to, čo tu povedal pán poslanec Škripek, však to vôbec, to neprichádza do úvahy. A to, čo ste povedali, pani poslankyňa Záborská, veď vy neprichádzate s tým, aby sa to nemenilo, vy prichádzate s tým, aby to nebolo možné vôbec. Takže ako, sa mi zdá, že my sa tu nepočúvame. Zjavne je tu nejaká obrovská hrádza medzi nami.
Je tu malá skupina ľudí, ani nie jedno percento, ktoré sa trápia preto, že sa poriadne nevedia zaradiť v rámci rodovej identity. Nevieme si ani predstaviť, tí, čo nemáme toto trápenie, akými úzkosťami táto skupina ľudí prechádza. Ak sa čo len trochu začneme zaoberať práve týmito príbehmi, tak vidíme, že sú to naozaj veľmi-veľmi ťažké ľudské osudy. To, čo chcete vy teraz urobiť, je, že chcete zmeniť štyridsaťročnú právnu úpravu, ktorá týmto ľuďom aspoň čiastočne uľahčovala život. Tak prečo do toho zasahujete, keď vidíte, keď sa tu rozprávame, že prinajmenšom, prinajmenšom môžete vnímať a vidieť, že nie všetko možno o tom viete.
A to, čo tu rozprával pán poslanec Škripek, však to sa vôbec netýka detí. Veď ako to, čo vy tu rozprávate, je, že prosím vás, nerobte tu strašiaka, kde ten strašiak, kde ten strašiak nie je, ale takáto, takáto možnosť u nás proste vôbec teraz nie je. Takže nehľadajme strašiakov a neubližujme tým ľuďom, ktorí... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne. Pani poslankyne, páni poslanci, keďže som bola vyzvaná, aby som povedala niečo aj k tej právnej časti, (reakcie z pléna a potlesk) veľmi rada.
Áno, môžem povedať, čo si myslím ako právnička o vážnom probléme právnom. Keď ste povedali, že nijak to nesúvisí s vierou, tak si povedzme, sme v demokratickom a právnom štáte, rešpektujeme ústavu, medzinárodné záväzky, tak prečo je tu problém s tým, čo navrhujete. No, právne je to problém preto, lebo v ústave máme zakotvené napríklad zákaz diskriminácie, to znamená, inak nazerať na ľudí, ktorí môžu byť iní, a tu vidím problém, že toto je zásadné iné správanie sa k ľuďom, ktorí sú transrodoví. Pretože keď zabezpečíme takúto právnu úpravu, tak im zásadne zasiahneme do ich životov a meníme to, čo už dnes zásadne majú, lebo vy viete, však to chcete zmeniť vlastne touto právnou úpravou. Zasiahneme im do ľudskej dôstojnosti, to máme priamo garantované v ústave, to znamená, ľudia majú právo žiť podľa svojho najlepšej viery a presvedčenia, ak nikomu inému do iného života nezasahujú a priamo to súvisí s ich identitou, tým, kým sú, a ak im do toho štát zasiahne, a to zásadne spôsobom, že potom sú v takej úzkosti, že si siahajú na život, a to súvisí práve s týmito transrodovými osobami, tak určite je právo na ľudskú dôstojnosť mať právnu úpravu, ktorá ľuďom umožní, ak sú vlastne v takomto rozpoložení zložitej rodovej identity umožniť im, aby sa z nej vymanili. A nielen, aby sa z nej vymanili, by som povedala medicínsky, ale aby sa s nimi vymanili, z nej aj právne, aby sme ich proste prijali takými, akí sú.
A súvisí to, samozrejme, aj s pojmom rodová identita ako pojmom, ktorý, či sa nám to páči, alebo nepáči, my už ho máme. Máme už v právnej úprave aj rod, máme ho aj priamo v zákone, aj v zákone o zákaze diskriminácií priamo už pracujeme s pojmom rod a tam spadá určite do tejto definície aj rodová identita. Či s tým súhlasíme, alebo nesúhlasíme, už to je súčasťou našej právnej úpravy. Už sme prijali medzinárodné zmluvy a dohovory, kde sme sa zaviazali aj k týmto ľuďom pristupovať tak, aby ľudskú dôstojnosť mali. Môžem teraz spomenúť tie dohovory, ktoré sú nám najznámejšie. Dohovor, Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tam sme našli nespočetné množstvo už rozhodnutí, ktoré súvisia práve aj s tým právom týchto ľudí mať aj v občianskom preukaze aj ich meno, aj ich rodné číslo, ktoré im umožňuje začleniť sa do spoločnosti. Vzdelávať sa. Mať plný spoločenský aj pracovný život, ktorý vedia títo ľudia realizovať.
Ja si teraz nespomínam presne na názov toho prípadu, ale keďže sa blížim k päťdesiatke, už to je naozaj dávno a to som študovala ešte právnickú fakultu, takže to som bola naozaj taký mladší ročník a už vtedy, si pamätám, že bolo rozhodnutie proti Francúzsku na Európskom súde pre ľudské práva, kde Francúzsko prehralo a súviselo to práve s právnym uznaním osôb, ktoré prechádzali takouto tranzíciou. Takže to si len pamätám, že proste tých rozhodnutí určite je nespočetne veľa, ktoré súvisia s právom týchto osôb, aby sme ich nediskriminovali, aby sme im umožnili začleniť sa do spoločnosti a... takže právne váš návrh nijako neobstojí. Ak by nebodaj sa našla väčšina v tomto parlamente, som presvedčená o tom, že by mal byť úspešný aj návrh na Ústavnom súde a takýto návrh by tu bol zmietnutý zo stola pre neústavnosť s ústavou aj s medzinárodnými záväzkami a ak by sa nebodaj by sme sa tu zastavili, tak určite by sme na Európskom súdnom dvore mali problém. Tým, že sme členský štát Európskej únie, sme sa zaviazali aj ku Charte základných práv a slobôd, to znamená je ich priamou súčasťou, aj k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, aj to vlastne patrí už teraz k tomu, že to máme rešpektovať ako členský štát Európskej únie.
Ten zoznam tých, by som povedala, tých nástrojov, ako zamedziť tomu, aby takáto právna úprava bola súčasťou nášho právneho poriadku, je nespočetne veľa a zavarili by sme si určite ako členský štát Európskej únie.
Ale ja si nemyslím, že toto je jazyk, ktorému, ktorý by vás zastavil, a preto som si dovolila nemať takýto právny vstup, pán poslanec Vašečka, pani poslankyňa Záborská, lebo si myslím, že takýto vstup ste očakávali od nás všetkých. Očakávali ste, že teraz budeme rozprávať o všetkých možných rozhodnutiach Európskeho súdneho dvora, Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne spomenúť zopár rozhodnutí z Ústavného súdu, ale vy o nich viete, ja sa domnievam, že vy o nich máte vedomosť. Vy viete, že to je problém, a napriek tomu sem prichádzate s týmto návrhom. A preto ja jediné, čo naozaj môžem vidieť, že ten dôvod je, že súvisí s vašou vierou. Neviem to nikde inde nájsť, lebo vy tieto argumenty poznáte, veď tu nie ste prvýkrát s týmto návrhom, už ste si to niekoľkokrát vypočuli. To znamená, zjavne právne argumenty vás nezaujímajú, vás nezaujímajú zábrany, ktoré sú v dohovoroch na ochranu ľudských práv a slobôd. Zjavne tu sú pojmy a slová, ktoré nepadajú na úrodnú pôdu. Neviem, ako to mám inak povedať. Takže je zbytočné, aby odo mňa ako bývalej ministerky spravodlivosti tu zaznievali právne argumenty. Lebo ja to teraz nerozprávam pre seba, nerozprávam tu pre sociálne siete, ja som úprimne tu vystúpila, lebo prehováram k vám. Lebo si myslím, že tým, že sem prichádzate s týmito návrhmi, týmto ľuďom ubližujete, že to nie je ako bežný návrh v iných prípadoch, že sa tu spolu kárame, že sa proste nezhodneme, ale tým, že prichádzate s týmto návrhom, ubližujete práve tejto skupine ľudí. Už tým, že sem prichádzate s tým návrhom, ich traumatizujete, ubližujete im. Jasne hovoríte, že neuznávate, že tí ľudia môžu mať takýto problém. Nie ste ochotní vlastne im vyjadriť rešpekt. To je jasné, že proste tým, že sem prídete, predložíte ten návrh, tak otvárate ich rany. Že ich nevieme prijať v spoločnosti. Proste tak to je a je zbytočné vlastne podľa mňa zjavne vám tu hovoriť právne argumenty. Nepočúvate na nich. Nemôže to byť o tom, že by ste ich nepoznali. To tak nie je. Tak ja neviem, ako vás zastaviť. A teraz ja vás nechcem zastaviť pri výkone vášho slobodného mandátu, veď, samozrejme, každý sem môžme prísť s čímkoľvek, ale ma to trápi, ma to proste bolí, že sem prichádzate a ľuďom, ktorí sa tu nevedia brániť, ubližujete. Tak si myslím, že asi, asi nerozumiete, že toto sa tu naozaj deje, lebo ja si nemyslím, že ste zlomyseľní ľudia, že chcete, aby sa naozaj niekto trápil. Nemyslím si to. Naozaj si to nemyslím, osobne si to nemyslím, že je taká pani poslankyňa Záborská. Naozaj si to nemyslím. A preto hľadám spôsob, ako sa k vám prihovoriť, lebo ja si myslím, že proste existuje spôsob, cesta, že vieme spolu stáť na jednej barikáde.
A tu by som chcela, aby sme sa spolu postavili, aby sme našli slová, v ktorých sa stretneme, aby sme našli slovník, v ktorom sa stretneme, aby sme pochopili, že nemáme možno používať niektoré slová, lebo tie sú pre vás nezrozumiteľné, tak ja hľadám ten slovník, hľadám tú cestu, aby sme zamedzili, aby sme zamedzili tomu utrpeniu ľudí, ktorí si to proste nezaslúžia a nevedia sa brániť, tak hľadám ten spôsob. Tak som použila zopár právnych argumentov, ale nemyslím si, že to je cesta.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne za všetky faktické poznámky. Ja si nedovolím tu niečo dávať, samozrejme, to je asi odkaz pre pána Vašečku aj pre pani Záborskú, určite nie som ten, ktorý by vám tu niečo hovoril z kresťanskej vierouky, ale si myslím, že ako keby to bolo nejaká brána medzi nami, hej, taká zábrana aj v tej komunikácii. A ten pojem rod v niečom ako keby tu bol taký zakliaty. A... lebo je to o tom, ako sa, samozrejme, ľudia cítia, hej, o tom je tá rodová identita, lebo v niečom to je také zakliatie, tá rodová identita. Aj pochopiť, porozumieť, prečo časť spoločnosti o nej toľko rozpráva, aby sme to prijali, že jedna vec je asi ako, čo sa dá zvonku zistiť, a druhá vec je, ako sa človek cíti, a o tomto je podľa mňa asi aj medzi nami nejaké veľké neporozumenie, že je, že tí, ktorí nechápeme, prečo ste sem s tým prišli, ako je to vôbec možné, je, že veľmi asi pozorne vnímame a počúvame, čo ľudia hovoria, ako sa cítia. Nechceme sa nechať oklamať možno niekedy tým prvým, ako človek vyzerá, nechceme sa tým nechať oklamať.
A považujem za dôležité, čo ľudia hovoria, a preto k tomu bola tá moja výzva, že je dôležité, ja sa teším, že aj vás oslovili ľudia a nijak to nepopieram, ani som si nemyslela, že vás neoslovia, ale možno sa treba práve o týchto ľuďoch rozprávať, keď, ktorým zmeníte životy, keby prešla takáto právna úprava, lebo im sa zásadne zmenia životy. A keď vy hovoríte, že nijakým spôsobom to nesúvisí ani s vierou, tak potom sa o tom naozaj rozprávajme že prečo. Prečo potrebujete teraz, aby takáto zmena v spoločnosti nastala, potom nerozumiem prečo.

Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážená pani predkladateľka a predkladateľ, neviem teraz presne, koľko vás je ako predkladateľov, dvaja ste, takže dobre si pamätám.
Ja len ako právnička aj ako človek, ktorý má, myslím, že celkom prehľad v rozhodnutiach, ktoré sa týkajú tejto témy, nielen našich inštitúcií, ale aj nadnárodných inštitúcií, trochu možno poviem z práva, ale budem sa snažiť možno hľadať reč, kde by sme sa mohli stretnúť. Lebo mám dojem, že sa tu rozprávame a ako keby sme sa rozprávali stále v dvoch rovinách.
Ja si nemyslím, že vy ste zlomyseľný človek, naozaj si to nemyslím. Ja si myslím, že ste dobromyseľný človek a že ste presvedčená, že toto je vaše poslanie. Naozaj si to myslím, že toto máte robiť, lebo je to dôležité a že to súvisí s vaším najhlbším presvedčením a vierou. To si myslím, že preto to robíte. A my, ktorí sa tu k tomu vyjadrujeme, možno nepoužívame jazyk, aby k vám prišiel. Sa mi zdá, že ani nechcem, ja ani vás nechcem ani urážať, lebo ja si myslím, že nechcete nikomu ublížiť. Myslím si to, že nechcete. A možno aj sa chcem ospravedlniť možno za niektoré vyjadrenia, ktoré tak možno cítite, že by sme si to o vás naozaj hlboko mysleli, lebo ja si to nemyslím, že vy chcete skutočne ublížiť ľuďom a chcete, aby trpeli. Nemyslím si to.
Myslím si, že je to ale také vážne, hlboké nedorozumenie. Nedorozumenie ohľadom veľmi malej skupiny ľudí. Tých ľudí je veľmi-veľmi málo. Je ich ani nie jedno percento v našej spoločnosti? Je veľmi málo pravdepodobné, že každý z nás niekoho stretne, ktorý patrí k tejto malej skupine ľudí. S ohľadom na to, čo si o nich väčšina myslí, títo ľudia robia všetko pre to, aby väčšina z tejto malej skupiny ľudí sa nepriznala, že k tejto malej skupine ľudí patrí. Takže to znamená, že keď ste sa s nimi aj stretli, je pravdepodobné veľmi, že vám to nikdy nepovedali, osobitne s ohľadom na to, že ste veľmi úprimná v tejto téme a necítili by pochopenie, porozumenie a necítili by nijakú potrebu vám priblížiť svoj príbeh, lebo by neverili, že mu uveríte. Ale ja si myslím, že toto je asi veľmi dôležité, poznať tie skutočné príbehy. Tie príbehy, ktoré vám tu povedali kolegovia, sú pravdivé, a kolegyne. Sú naozaj pravdivé. A myslím si, že je to cesta, ktorou je tu snaha priblížiť, čo sa deje týmto málo ľuďom u nás.
A ja si teraz dovolím iba trošku takého právneho jazyka. Žijeme v demokratickej spoločnosti, v právnom štáte. Za to sme bojovali v tom osemdesiatom deviatom naozaj bok po boku, či máme takú vieru, onakú vieru, ale to, čo nás spájalo, je, že sme verili, že proste má tu byť priestor aj pre náboženské presvedčenie, má tu byť sloboda aj náboženského presvedčenia, aj preto sme bojovali v osemdesiatom deviatom. Bojovali sme preto, že sme chceli, aby sa tu ľudia cítili dôstojne, aby mohli naozaj dôstojne žiť všetci, všetci, takí alebo onakí. Už sme nechceli šedý svet, chceli sme farebný svet. Aj pre vieru sme chceli farebný svet. A tá demokracia je o to silnejšia, o čo väčšina viac dáva priestoru tým, ktorí sú jednoducho v menšine. To jedno percento ľudí nikdy nedokáže tu mať toľko svojich priamych zástupcov. Nemá šancu si vlastne presadiť svoje práva, ak by to bolo o tom, že každý si má len svoje práva hájiť. Je ich tak málo. Je ich tak málo. To znamená, ak ich my neuznáme ako väčšina, tí ľudia nebudú mať priestor tu s nami dôstojne žiť. Proste nebudú. A tá sila demokracie je v tom, že či my väčšina to tej menšine priznáme. O tom je tá sila, či to my dokážeme, či to naozaj dokážeme spraviť.
A teraz ja chápem, že vo viere je zložité možno pre toto nájsť priestor. Tak ja hľadám možno tú cestu, ja tu teraz nebudem a nechcem na vás prehovárať rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva. Nechcem. Nechcem ani vyťahovať rozhodnutia Ústavného súdu, ktoré podľa mňa by sa na toto hodili. Nechcem tu rozprávať o zákaze diskriminácie ani práve na súkromný život, ani o ľudskej dôstojnosti. Toto všetko sú právne argumenty a tu vidím, keď sa o tom rozprávame, tak proste že sa tu nerozumieme, že toto sú možno pre vás také, ja neviem, možno niečo, čo si, čo vy nevidíte vo vašom svete? A ja myslím, že možno v čom by sme sa vedeli stretnúť, a veľa som nad tým rozmýšľala, je, že či ten priestor vlastne nie je aj cez tú vieru, ktorú ja, ja sa nepovažujem za neveriaceho človeka, považujem sa za veriaceho človeka, ale tak preto hovorím, či veriaci, či neveriaci, ale niečo v tej Kristovej náuke, čo ja vnímam, že asi máme zhodu, je povedané "dajte cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je božie". Tak možno nie úplne vo všetkom sa úplne zhodneme, ale či toto nie je možno to, kde by sme si povedali, že naše spoločné súžitie, aj keď možno nie vo všetkom to vidíme rovnako, ale nemôžme toto nechať tomu svetskému právu, nemôžeme toto nechať tej demokracii, tomu štátu, ktorý je oddelený od cirkvi, a nemôžme byť takíto prísni teda k tým, kto to chcú takto prísne, takto žiť, ale otvoriť, ale otvoriť ľuďom srdce, všetkým, aj tým malým, aj tej malej skupine ľudí. Lebo nenachádzam dôvod vlastne, prečo to neurobiť. A tu nenachádzam ani dôvod, prečo by vlastne tomu mala brániť vaša viera. Nenachádzam. Že keď sa pozerám aj na Kristovu vieru, tak ju vnímam ako vieru v lásku. To vnímam ako najväčšie prikázanie, viera naozaj v lásku. Ja to vnímam, to je najväčšie prikázanie. Tak keď otvorím srdce tejto skupine ľudí, tak prečo tým ľuďom neumožním žiť dôstojne? Lebo to, čo vlastne hovoríte, čo by mal byť problém v tej bežnej spoločnosti, tak to nie je problém prísť na bohoslužbu, veď tam vidím, že vlastne nehovoríte príbehy, ktoré by súviseli s tým, že to je nejaký problém, ktorý súvisí s vierou. To je problém, ktorý súvisí so zdravotnou starostlivosťou, tak k tomu máme zákony, ale ja teda, musím sa priznať, nevidím žiadny problém na ženskom oddelení, že sú tam tí ľudia, ktorí sa cítia silne ako ženy. Naozaj že, veď sa tak správajú ako ženy, veď, veď o tom to je, veď asi neriešim, že čo kde majú pod perinou, alebo že, akože je dôležité, ako sa správajú, ako sa cítia. Veď to je podľa mňa asi, asi kľúčové, že keď ten človek prejde tým celým zložitým procesom, na konci dňa chce, aby bol aj spoločnosťou prijímaný, či už ako žena, alebo či už ako muž, tak prečo mu to nedopriať? Ja tam nevidím, že v čom je problém vlastne tu v tej viere. Prečo tá viera tomuto robí problém? Keď inak máme to tu už 40 rokov. Štyridsať rokov máme možnú takzvanú právnu tranzíciu. To je to, čo, čomu chcete zamedziť, tak rozumiem, že chcete zamedziť, aby keď dôjde k tým všetkým zmenám u človeka, ktorý to má takto ťažké, takto ťažké pri určení tej rodovej identity, a ja chápem, že aj ten pojem je asi zložitý, lebo to, kde spolu narážame pri niektorých ako keby takých spoločenských bojoch, to je aj ten pojem rod. Že ja vnímam, že my keď tu rozprávame o rode, že asi aj toto je také vzdialené a cudzie, že my tu rozprávame o niečom, čo vám sa zdá vlastne, že nepatrí, nepatrí ani do práva, nepatrí do zákonov, že by sme to nemali mať.
A to ja sa znovu pokúsim prihovoriť, nemôžme toto nechať tomu cisárovi? Nemôžme toto brať, toto je to svetské právo, možno nie úplne všetko sa nám páči, ale toto nemôžme brať, že toto je to cisárovo, je to, je to o tom, aby sme ľuďom umožnili dôstojne žiť, do viery nám to nezasahuje, tí ľudia sa tak rozhodli žiť, tak ja neviem nájsť vlastne, prečo takýto boj máte. Neviem nájsť vlastne, že prečo vlastne v tomto poslaní cítite takú silu, že treba to vlastne dokonať. Zmeniť, čo tu máme 40 rokov, čo tu nerobí žiadny problém v spoločnosti, robí nám tu ešte iné, ale to chcete zmeniť, to chcete sprísniť, ale nám to tu nerobí problém.
Ja neviem určite toľko z Písma svätého, ako viete vy, ale to, čo vnímam v tom Písme svätom, že je taký stály boj o pravdu a spravodlivosť, že to je možno to, čo nás spája, tá pravda a spravodlivosť. Tak v tom boji za tou pravdou a spravodlivosťou, ja si myslím, že je dôležité možno, aby ste vyhľadali tých ľudí, ktorí patria k tejto skupine, by ste mali s nimi možno priamu skúsenosť, aby ste si vypočuli ich príbehy, lebo to je ten boj o pravdu, že či naozaj možno v tom vašom boji či vám nechýba niečo, nejaký zážitok, ktorý ste jednoducho nemali. Ja si myslím, že možno ho treba vyhľadať, vypočuť si tie príbehy. Vypočuť si tie príbehy o tej úzkosti, o tom nepochopení, spoznať tých ľudí, za ktorých hovoríte a ste presvedčení, že toto je pre nich najlepšie a najsprávnejšie, lebo tí, ktorí tie príbehy počúvame, tak sme presvedčení, že takto sa nedá žiť, keď toto zmeníte, že tak sa pre nich nedá žiť. A že mnohí z nich, čo teraz majú úzkosť, tak ju budú mať ešte väčšiu. A tam, kde to boli pokusy o samovraždu, tak to budú úspešné samovraždy.
A ja si dovolím pripomenúť a myslím si, že si na to musíme pripomínať, čo sa stalo 12. októbra 2022. Musíme si to pripomínať, že vtedy boli úmyselne zabití, zavraždení dvaja mladí ľudia: Matúš Horváth a Juraj Vankulič. Práve pre nenávisť spoločnosti. Z nenávisti voči menšine, voči ľuďom, ktorí patria k tej menšine LGBTI+, čo rozumiem, že aj tento pojem vám môže prísť cudzí, prečo ho tu vymýšľame. Jednoducho je to označenie ľudí, ktorí k tejto menšine patria. A títo ľudia boli preto zavraždení, že jednoducho k tej menšine patria. Veď to je hrozné! Je to naozaj hrozné! A teraz uvažujete o prijatí právnej úpravy, ktorá týmto ľuďom, týmto ľuďom sťažíte život u nás na Slovensku.
Tak ja si vás dovolím vyzvať, naozaj vyzvať, aby ste úprimne vyhľadali tých ľudí, ktorí patria k tej menšine, ktorým ste sa rozhodli, že chcete zmeniť životy, tu na Slovensku chcete právne zmeniť právnu úpravu. Lebo ja som presvedčená o dobrom úmysle a som presvedčená, že keď si vypočujete tie príbehy, tie skutočné životné príbehy, že zmeníte aj tu názor a keď akokoľvek budete presvedčená, že je dôležité, aby aj títo ľudia viedli inak život, tak by ste mohli aspoň prijať to, nechajte to tomu cirkevnému právu a nechajte nám, aby sme sa tu riadili právom, ktoré patrí právu demokratickej spoločnosti. Lebo zatiaľ máme oddelený štát od cirkvi a myslím si, že aj v tomto sa zhodneme, že je to správne a dobré, tak potom jednoducho môžu byť otázky, v ktorých sa nezhodneme, môžu byť témy, v ktorých sa nezhodneme, lebo potom tu treba prijať, že treba niektoré oblasti nechať tak, ako patria do demokratickej spoločnosti, ktorá si ctí menšiny a chce im uznať rešpekt a dôstojnosť aj napriek tomu, že ich je veľmi-veľmi málo.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne, pán poslanec, za tento príspevok a ja si myslím, že si treba naozaj klásť otázku, že keď koalícia prichádza s menom Štefan Harabin, a to meno nebolo vylúčené, veď nikto z koalície nepovedal, že toto neprichádza do úvahy. Naopak, toto meno priniesol koaličný partner, váš, a nikto z vás nepovedal, tadiaľto nejde vlak, vôbec nie, nechávate to tak, voľne, aby sme sa s tým vžili, že toto je, proste prichádza do úvahy, pán minister Taraba sa usmieva. No je to váš nominant, ktorého, o ktorom uvažujete do Súdnej rady. A je to človek, s ktorým je spojená šikana, pomsta nepohodlných sudcov, aj ten príbeh, ktorý tu spomenul pán poslanec. A vy idete teraz odvolať členov Súdnej rady, tvrdíte, že pre nesvedomitý výkon im zverených právomocí a idete tam dať Štefana Harabina, o ktorom teda asi predpokladáte, že toto je ten, ktorý vám zabezpečí ten svedomitý výkon zverených právomocí. Tak to je tak absurdné, to je absurdné. A asi sa to, asi je to pravdepodobné, že ten Štefan Harabin príde, lebo nás na to pripravujete. Takže ja si myslím, treba si naozaj dobre pripomínať to obdobie, keď bol Štefan Harabin ministrom spravodlivosti, predsedom Súdnej rady, predsedom Najvyššieho súdu, nepustil kontrolu na Najvyšší súd, odmeňovanie sudcov na Najvyššom súde bolo netransparentné, boli vybraní sudcovia, ktorí dostávali obrovské odmeny, ktoré prevyšovali ich mesačné platy, o ktorých rozhodoval Štefan Harabin na základe jemu vlastných kritérií, ktoré neboli nikdy známe, prečo jedni sudcovia dostali obrovské odmeny a iní žiadne. Tak jediným spôsobom, ako zabezpečiť aj tú transparentnosť, bolo zrušiť odmeny, úplne... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, je mi ľúto, že pri tak vážnej téme, ktorá súvisí so zložením Súdnej rady, sme tu naozaj v takomto chabom zastúpení, teraz myslím vôbec ako členov zákonodarného zboru.
Súdna rada je kľúčový orgán. Nielen to, že je v ústave, je dôležité, ale je to jednoducho kľúčový orgán preto, aby sa niekto mohol stať sudcom, aby tým sudcom ostal a preto, aby niekto mohol kariérne ako sudca rásť. Preto, aby tu bola dôsledná previerka aj majetku, alebo keď tu sú pochybnosti ohľadom majetku a s tým súvisiace podozrenie z korupcie, aby tu bol orgán, ktorý môže toto prešetriť. Toto všetko je v rukách Súdnej rady a nemôžem povedať, že by toto bol úplný výpočet. Je to naozaj veľmi dôležitý ústavný orgán, ktorý pomáha tomu, aby súdna moc bola nezávislá, aby ste tu naozaj mali deľbu moci a mali sme tu demokratický a právny štát. A o to viac ma mrzí, že keď dochádza k odvolávaniu členov Súdnej rady Národnou radou, že sme tu naozaj v takomto chabom početnom zložení.
Ja si dovolím povedať na úvod niečo k tomu, čo je tu na jednej strane kritizované, ale neviem, že či aj využívané súčasnou koalíciou, a to je právna úprava, na základe ktorej tvrdí koalícia, že postupuje, keď dáva návrh na odvolenia členov Súdnej rady. A ja si dovolím povedať, v čom má pravdu a v čom nemá pravdu.
Má pravdu v tom, že dnešná právna úprava umožňuje odvolať členov Súdnej rada. Nemá pravdu v tom, že by to bolo jednoznačné ohľadom tých, ktorí sa stali členmi Súdnej rady predtým, ako nadobudla účinnosť nová právna úprava. O to viac, ak ten, kto chce odvolať týchto členov, tvrdil, v čase keď sa menila právna úprava, že členov Súdnej rady nemôžeme predsa nechať len jednoducho odvolávať, mali byť jasné dôvody a toto vlastne nepripúšťame a kritizujeme. No tak teraz tí odvolávajú členov Súdnej rady, pri ktorých je to prinajmenšom ústavne spochybnené, že sa to vôbec na nich môže uplatniť. Takže áno, je tu zmene právnej úprava. Ale tá zmena právnej úpravy bol účinná až potom, čo práve títo členovia Súdnej rady ňou už boli. A vieme z hľadiska aj teórie práva, právneho štátu, predvídateľnosti práva, že právna úprava platí do budúcna. A teda ak mali nejaké očakávané očakávania ohľadom toho, ako môžu, nemôžu zotrvať vo funkcii, no tak by sa na nich mala vzťahovať tá právna úprava, ktorá tu bola dovtedy, ktorú ste blahorečili ako členovia koalície a mali ste teda za to, že je dobré, že členov Súdnej rady odvolať nemožno a že tak vyplýva aj z rozhodnutí Ústavného súdu, teda niektorých z nich. Čím chcem povedať, že je neuveriteľne pokrytecké zo strany členov koalície teraz takýto návrh podávať a naviac s dôvodmi, ktoré sú vymyslené. Pretože skutkovo nijako neobstoja a ukazuje len to, čo robí táto koalícia, že ja sa domnievam, že práve umožniť parlamentu, vláde odvolať členov Súdnej rady bez toho, aby uviedla dôvody, je oveľa lepšie, ako to robiť takto, ako to robíte, takto zlomyseľne, nechutne. Pretože vy robíte teraz lynč voči ľuďom, ktorých chcete dostať zo Súdnej rady. Označujete ich za nesvedomitých pri výkone svojej právomoci. Ale čo to je nesvedomitý? Že nechodili na zasadnutia Súdnej rady? Že sa na ne nepripravovali riadne? Že nehájili justíciu na základe svojho najlepšieho vedomia a svedomia? Nič z toho nevyplýva. Nič z toho nevyplýva vo vašom návrhu. Ale tvrdíte, že boli nesvedomití pri výkone verejných právomocí. A toto ukazuje tú zlomyseľnosť, že chcete týchto ľudí očierniť, že sú to ľudia, ktorí sú nesvedomití, vlastne nestatoční by to mali byť ľudia.
A z toho obsahu odôvodnenia vyplýva, ako keby to boli ľudia, ktorí nie sú ani autonómni, ktorí nevykonávajú, nevykonávali svoju funkciu nezávisle, nestranne, bez akýchkoľvek pokynov. A súviselo to nakoniec aj s vypočutím na ústavnoprávnom výbore, kedy ste sa ich dopytovali na skutočnosti, na rozhodnutia Súdnej rady, ktoré sa zjavne nepáčili, tak ste chceli vedieť, ako tam hlasovali pri týchto rozhodnutiach, tak ste jasne ukazovali, že áno, týchto členov Súdnej rady tam nechcete, lebo oni hlasujú inak, ako si predstavujete vy. No ja by som teda chcela vidieť ten dôvod, ako by ste ho naformovali do zákona, aby ste takto mohli niekoho odvolať zo Súdnej rady. Ako by znel ten dôvod? Iný názor na situáciu v justícii? Lebo to je to, na základe čoho ich odvolávate. Ale to určite by nijako neobstálo. Určite by v nijakých európskych štandardoch neobstál takýto dôvod. Lebo to je to, čo tu stále hovoríte.
Nepáčilo sa vám, ako sa vyjadrili v situácii ohľadom odvolania, odvolania predsedu súdu, Okresného súdu Bratislava III, no tak ich názor na tú situáciu bol nejaký, ten vyjadrili svojím hlasovaním, a to sa vám nepáči. Tak sa vám nepáči ich, ich názor. Tak ich názor, ich pohľad nerešpektujete a ja by som chcela vidieť naozaj ten dôvod na odvolanie, ako by ste naformulovali, lebo to sa nedá. To proste ten dôvod nijako neobstojí.
A to, čo vy tvrdíte, je, že títo členovia Súdnej rady nenamietali pri zmene ústavy ten text, ktorý mal byť proti Súdnej rade, a čo tiež nie pravda, oni ho namietali, Súdna rada práve vtedy prijala pripomienky, zaslala ich ministerstvu a práve títo členovia tu boli. Nemám žiadnu vedomosť o tom, že by hlasovali inak, ako podporili práve tieto pripomienky. Takže to vôbec nijak neobstojí. Namietate, že neuviedli pripomienky, ktoré v čase prišli neskôr, ako bola schválená zmena ústavy. No tak to je výborné. Tak ja by som chcela vedieť, že ako v čase sa mali presunúť do rozhodovania na Súdnej rade, kde inak boli kritickí k tomu textu ústavy, ale teda tvrdíte, že mali tam dať aj tie pripomienky, ktoré ale proste v čase boli neskôr. Tak ako ich mali, prosím vás, uplatniť v tom čase, ktorý bol predtým. Tak ja neviem, že ako by ste si tento dôvod dali textu zákona, že nevedia uplatniť všetko, čo by ste si predstavovali, to, čo ešte neexistuje?
A to len potvrdzuje to, že máte zlomyseľný výkon práva. A práve voči tomu mala byť imúnna tá právna úprava. Práve voči tomu, že tu bude zlomyseľný zákonodarca, zlomyseľná vláda, ktorá bez ohľadu na to, aké sú dôvody, proste keď chce niekoho odvolať, tak bude vymýšľať tie dôvody tak, aby ich napasovala do textu zákona, aby proste tých ľudí dala preč. A bude ich očierňovať, likvidovať. A práve voči tomu mala byť tá právna úprava imúnna. A preto bola takto nastavená. Pretože bolo zjavné s ohľadom na našu prax a skúsenosť, že keď nastúpila nová vláda, nový parlament a videli tam hodnotové nesúznenie s tými, čo boli členmi Súdnej rady, urobila všetko preto, aby došlo k obmene. To sa proste udialo a boli k tomu rôzne rozhodnutia Ústavného súdu. A práve preto, že k tomu takto dochádzalo, nech tá vláda bola takzvane prodemokratická alebo, alebo nie, nech sme z ktoréhokoľvek tábora, či opozičného, koaličného, dochádzalo k tomu vždy, to si treba priznať, to je proste pravda.
A je pravdou, keď nastúpila predchádzajúca vláda, tiež došlo k obmene členov Súdnej rady. Je pravdou, že nedošlo na základe odvolania. Boli, boli, skončilo ich funkčné obdobie preto, lebo sa vzdali. Takže nie, nebol využitý žiadny inštitút odvolávania. Takže mne vyčítať, že robíte to, čo sme robili my, nie je pravdou. My sme nikoho neodvolali. A je pravdou, že tí ľudia skončili preto, lebo uznali, že ten vzťah dôvery medzi parlamentom a medzi nimi ako členmi Súdnej rady tu nie je a rovnako tomu tak bolo, čo sa týka vzťahu s vládou. A tak to je a ja to priznávam. Je to tak.
A tak to povedal aj Ústavný súd v jednom zo svojich rozhodnutí, pretože tie rozhodnutia sú rôzne, že je v poriadku a legitímne, ak vyžadujeme vzťah dôvery medzi členmi Súdnej rady a medzi parlamentom a medzi vládou. A na tom bola postavená tá právna úprava, ktorá nakoniec aj bola schválená v ústave.
Takže ja nekritizujem to, že vy prichádzate a odvolávate členov Súdnej rady, aby sme si rozumeli, ja toto nekritizujem. Ja kritizujem to, ako to robíte. A dôležité je to, ako robíme veci. Ja si myslím, že to vidíme aj vo svojich životoch, že je úplne niečo iné, ako sa dožadujeme nejakých svojich práv, či to robíme násilím, alebo či to robíme rešpektujúco, právnu úpravu a právne nástroje, ktoré nám ponúka demokratický právny poriadok.
Ja netvrdím, že to robíte násilím, ale čo sa týka právneho textu, robíte to násilím. To znamená, nerobíte to fyzicky násilím, ale vy teraz znásilňujete ten text, pretože takto ten text nie je, aby ste si vymýšľali dôvody preto, aby ste niekoho chceli odvolať. Nie. Ten text vám umožňuje urobiť to slušne. Ten text vám umožňuje, aby ste sem prišli a povedali, nie, nemáme dôveru v týchto členov Súdnej rady a na základe toho ich odvolali. Bez toho, aby ste ich museli očierňovať. Áno, toto vám naozaj umožňuje ten text práve preto, aby ste to nerobili takto zlomyseľne.
A súčasne ja som presvedčená, nech by ten text bol akýkoľvek a boli by tam jasné dôvody, vy by ste týchto ľudí odvolávali na základe tých dôvodov, akokoľvek by boli napísané. A preto si stále myslím, že tá právna úprava taká, aká je, je najlepšia, akú proste Slovensko teraz vie ustáť. Jednoducho keď dôjde k obmene parlamentu, k obmene vlády, tak ja považujem za legitímne, aby si znovu vybral parlament aj vláda takých členov Súdnej rady, s ktorými bude súznieť hodnotovo.
A osobitne ako vidím, ako došlo k odvolaniu predsedu Súdnej rady Jána Mazáka, mám za to, že Súdna rada sa momentálne uberá spôsobom, ktorý pripomína taký inkvizičný spôsob fungovania Súdnej rady. A videli sme to aj pri vypočutí Pamely Záleskej. A z tohto ja mám naozaj vážnu obavu. Ale vy vládnete, vy za to nesiete zodpovednosť, aj za tých členov Súdnej rady, ktorých si tam zvolíte.
A ja si myslím, že demokracia a právny štát to nakoniec ustojí, ale keď dôjde k obmene, tak si myslím, že je legitímne, aby ten, ktorý príde, si mohol obmeniť aj členov Súdnej rady, ktorí sú tam za parlament, za vládu, či za prezidenta. A obávam sa toho, že keď tu bude zlomyseľný zákonodarca, tak urobí to, že teraz prijme tie dôvody tak, aby tam vlastne zabetónoval svojich predstaviteľov ako členov Súdnej rady a obávam sa, že zlomyseľne môže nastať aj to, že pred skončením funkčného obdobia títo ľudia sa vzdajú, aby ste si tam mohli navoliť znovu svojich a ten, kto príde po vás, nemohol si tam dať nových, nových predstaviteľov Súdnej rady a takýmto spôsobom bude zlomyseľne ovplyvňované zloženie, ktoré nebude korešpondovať ani s tým, že dochádza k obmenám na základe riadnych volieb a na základe mandátu od ľudí. Pre tie orgány, ktoré tam nominujú svojich predstaviteľov.
Dovolila som si mať tento úvod, aby bolo zrozumiteľné, prečo tu máme takúto právnu úpravu. A nie je pravdou, keď sa presadzovala táto právna úprava, že by táto právna úprava bola nejak zreteľne kritizovaná práve v tejto časti. Práve naopak. Demokratické spektrum očakávalo, že tu dôjde k zmene zloženia Súdnej rady po nástupe bývalej vlády a bývalého parlamentu a že dôjde práve k obmene.
Ja, samozrejme, vnímam dodatočnú kritiku, ktorá prišla, ktorá podľa mňa vo veľkej miere súvisí s tým, čo sa deje v postkomunistických krajinách, že jednoducho ten vzťah k právnemu štátu a k demokracii je nám taký vzdialený stále a ho hľadáme v sebe. Hľadáme v sebe, čo to vlastne tá demokracia a právny štát je. Sme mladá demokracia. Naozaj to v sebe hľadáme. Lebo nech akokoľvek napíšeme ústavu, nech akokoľvek napíšeme zákony, bez toho, aby sme mali toto v sebe, nedokážeme tie zákony aplikovať, implementovať tak, to znamená používať, aby sme v nich ten právny štát a demokraciu stále chránili. A ukazuje sa, že to, čo platí v iných krajinách, tam, kde s demokraciou a právnym štátom majú oveľa dlhšie skúsenosti, to sa jednoducho nedá tak ľahko uplatniť u nás.
A preto v nejakej miere je namieste, samozrejme, hľadať svoju cestu, ktorá je najlepšia pre Slovensko. Ale keď to budeme hľadať, nech máme akúkoľvek právnu úpravu spôsobom, že budeme zlomyseľní, že budeme klamať, tak ju nikdy nenájdeme. A to práve teraz robíte. Klamete národ. Očierňujete ľudí, ktorí si to naozaj nezaslúžia. Naozaj si to nezaslúžia. Andrej Majerník, ktorý, keby ste sa opýtali členov Súdnej rady, aj tých, z ktorých máte dojem a ste presvedčení, že s vami súznia, ja som presvedčená, že by ste ani jedného nenašli, ani jedného, ani jednu členku, ktorá by vám povedala, že Andrej Majerník je nesvedomitý. Jednoducho to nie je pravda. Všetci v Súdnej rade to vedia, či je to sudkyňa, či je to sudca, či je to akademik, všetci vedia, že Andrej Majerník je veľmi svedomitý, pracovitý človek, autonómny. Od nikoho by nikdy neprijal žiadny pokyn. A to nie preto, že to je advokát, že to je proste takýto človek, všetci to o ňom vedia. Ale vás nič nezastaví.
Proste chcete stáť pred vašimi voličmi, že odstraňujete nesvedomitých ľudí, nečestných, nestatočných, tak ste toto mali potrebu napísať do návrhu na odvolanie. Nemáte odvahu, nemáte proste odvahu sa pred nich postaviť a povedať, áno, využívame svoju moc a chceme ich dať dole. Nie ste schopný toto povedať. Nie ste to schopný povedať, sa tu smejete, ale nie ste, nemáte tú odvahu. Nie ste schopný pevne stáť na zemi, aby ste statočne toto povedali vašim voličom. Tak si vymyslíte klamstvo. Proste lepšie je niekoho okydať hnojom a povedať, takéhoto zašpineného sme tam predsa nemohli nechať. Tak ten, kto je čistý, tak ho proste zašpiníte, okydáte ho. A potom keď je taký okydaný, tak samozrejme, že ho musíme odvolať. A toto robíte. Ja som tomuto chcela zabrániť, aby ste to nerobili vy, ale aby sme vám to nerobili ani my.
Ja som voči žiadnemu členovi Súdnej rady, ktorý odišiel, nemala žiadne takéto hanlivé slová, ktoré vy tu máte. A presne tomu som chcela predísť. Aj som tomu predišla. Áno, na základe rozhovoru s tými členmi Súdnej rady, lebo som nechcela toto urobiť. Nechcela som ich očierňovať za to, že máme inú víziu, náhľad na to, čo je dôležité a dobré pre justíciu, a že som bola presvedčená, že máte tú legitimitu si tam dať svojich nominantov. A ja vám ju neberiem, naozaj vám ju neberiem. Ale keď to robíte takto zlomyseľne, tak musím na to poukázať. Lebo takýmto zlomyseľným výkonom sa nikde nedostaneme. Nech čokoľvek dáme do ústavy alebo do zákona, nebude možné, nebude to možné, aby sme statočne obstáli pri demokracii a právnom štáte. To sa proste nedá. Andrej Majerník si toto naozaj jednoducho nezaslúži.
A nech máte akékoľvek výhrady voči Jánovi Mazákovi, rovnako povedať, že bol nesvedomitý pri výkone zverených právomocí, nijako nesedí. Že to bol predseda Súdnej rady, ktorý, som presvedčená rovnako, keby ste sa ktoréhokoľvek člena Súdnej rady opýtali, členky, ktorá s ním hlboko môže nesúhlasiť, tak nedá sa povedať, že bol nesvedomitý, že nechodil do práce, že sa riadne naozaj nepripravoval so všetkou argumentáciou, čo s tým súvisí. A naozaj nijako nesedelo, aby mu Súdna rada nevytvorila ani priestor niekoľkých dní, aby sa mohol riadne pripraviť na obhajobu, keď ho chceli odvolať z pozície predsedu Súdnej rady. To nijako jednoducho nesedí.
Ja som, ja verím tomu, že lož má krátke nohy, že vy sa teraz rozbehnete, ale nedobehnete. Ja tomu verím a preto ja tu nie som ani skleslá, istým spôsobom ani sklamaná, lebo ste ma ničím neprekvapili. To, čomu sme chceli zamedziť, bohužiaľ, sa nestalo a len ma utvrdzujete v tom, že proste tá právna úprava tu v podstate u nás ani nemôže inakšia byť, aj keď sme teraz aj zo strany Európy, Európskej komisie navádzaní k tomu, aby sme tu menili tie dôvody, ja to rešpektujem, rozumiem tomu, ale myslím si, že to jednoducho tomu slovenskému priestoru to tu nijako nepomôže, keď takíto ľudia a takíto politici takto budú pracovať s textom ústavy a s textom zákona.
A ja si dovolím iba v krátkosti reagovať na zopár vecí, ktoré tu zazneli. To budú skôr iba také malé epizódy.
Jeden z príbehov, ktorý namietate a bol vyslovený aj pri vypočutí na ústavnoprávnom výbore, tak spomínate stále príbeh, ktorý súvisel s odvolaním predsedu Okresného súdu Bratislava III, ktorého som ja odvolala ako ministerka spravodlivosti. Áno, je to pravda. Teraz si dovolím povedať, ako to naozaj bolo. A ako to vyplýva aj z rozhodnutia o odvolaní, ktoré koluje na internete, sprístupnil ho samotný pán predseda, ktorý bol odvolaný, ja som mu za to vďačná, lebo tým, ak naozaj vás to zaujíma, pán poslanec Glück, tak sa môžte dozvedieť veľa vecí, ktoré sú nepravdivé, ako tie, ktoré ste tvrdili.
Ja som ho neodvolala za to, že by nespolupracoval s Nakou, ani za to, že nesprístupnil dokumenty Nake, to vôbec nie je pravda, za to vôbec nebol odvolaný. Ja som ho odvolala za to, že sa nelegitimizoval pred danou Nakou ako predseda súdu, že sa fakticky zatajoval, že keď bol pri výkone ich právomocí, tak tam pri tom stál. NAKA sa dohadovala so sudkyňou a on pri tom stál a nepovedal: dobrý deň, ja som predseda, môžme to vyriešiť, čo sa tu deje. Nájsť nejaké kroky k tomu, aby proste sa vyriešil tento spor, ktorý na súde nastal. Následne NAKA s ním chcela komunikovať večer, pán predseda súdu, prišla na súd, pán predseda súdu neprišiel, povedal, že nemá čas už večer prísť, to bolo okolo piatej alebo šiestej. Veď ja to rešpektujem. Dohodol sa telefonicky s Nakou, že na druhý deň ráno príde a spoločne sa na vec pozrú. NAKA prišla v oveľa skorších hodinách, stála pred miestnosťou, ktorá je určená pre takéto utajované spisy, keď prišiel pán predseda okolo deviatej ráno, ja už si to presne nepamätám, tak informoval pán predseda, že tento spis sa tu už nenachádza. Tak sa na to NAKA opýtala, prosím vás, ako sa z tej miestnosti vzdialil, keď my sme pred ňou stáli od skorých ranných hodín? Na to vám nemám odpoveď, jednoducho spis tu nie je, bol odovzdaný.
No, tak ja sa len pýtam, že bez ohľadu na to, aby som riešila tento prípad, ale ak by došlo naozaj k nejakej manipulácii na súde a NAKA by chcela urobiť nejaké úkony, tak tým, s kým komunikuje, je predsa predseda súdu. A bez ohľadu na to, ako to tu bolo, takto si nepredstavujem komunikáciu predsedu súdu s akoukoľvek inštitúciou, ktorá má nejaké podozrenie ohľadom akýkoľvek nekalých praktík a zhodou okolností tie sa vôbec netýkali súdu. Tu vôbec nebola pochybnosť o tom, že by na súde dochádzalo k nejakej manipulácii. Ale mala som za to, že tento spôsob manažovania súdu jednoducho nesedí, takto nemôže spolupracovať predseda súdu. Keďže som nedostala ani žiadne vysvetlenie dodatočne od predsedu súdu, áno, využila som ten nástroj, ktorý som mala ako ministerka spravodlivosti, a z toho dôvodu, že podľa mňa ten administratívny postup neobstál. Nie to, že či boli vydané spisy, neboli vydané spisy, či tam boli, to vôbec, o toto tu vôbec nešlo.
Tak ja len aby ste vedeli, že v tomto spočívalo odvolanie. Keď nastúpil minister spravodlivosti Karas, nestiahol žalobu, nestiahol vyjadrenie zo strany ministerstva spravodlivosti voči žalobe, ktorú si podal odvolaný, odvolaný predseda súdu. To len aby ste vedeli. To znamená, nechal tam stanovisko ministerstva, aby sa s tým riadne vysporiadal súd. A nie je ani pravdou, že by minister Karas potom tohto odvolaného predsedu znovu vymenoval, to nie je pravda. Pravdou ale je, treba povedať, na základe súdnej reformy došlo k zmene okresných súdov na mestské súdy a keďže pán predseda, jemu skôr svedčala trestná agenda, ako som porozumela, a mohol si vybrať, tak vlastne ani už nechcel byť predsedom na danom súde, ktorý sa menil na obchodný.
Takže to len si dovolím trošku uviesť do tých faktov, ktoré ste tu, ktoré ste tu dávali a ktoré ste ešte dávali za vinu Andrejovi Majerníkovi, tak najprv vás poprosím, pán poslanec Glück, najprv sa pozrite, ako to naozaj bolo, tie materiály sú riadne zverejnené na internete, nájdete k tomu množstvo naozaj jasných faktov, tak si to pozrite, kým budete tu obviňovať odvolávaného člena Súdnej rady, že niečo mal urobiť, alebo neurobil, keď ani neviete, čo sa vlastne stalo.
Tak tu som si dovolila tak trošku obšírnejšie len poukázať na to, že proste rozprávate tu naozaj veci, o ktorých nič neviete, ako sa udiali. A len máte potrebu jednoducho tých ľudí očierniť, poviete hocičo. Poviete, že nedali pripomienky, pričom ich dali, poviete, že mali nejaké pripomienky zohľadniť, tie v tom čase neboli známe, poviete, že nebol proti odvolaniu predsedu súdu, ktorý sprístupnil, ktorý bol odvolaný preto, že nesprístupnil spisy, ale to vôbec nie je pravda. Že tak ako keď máte nejaké námietky, tak, prosím vás, aspoň teda si trošku overte tie skutočnosti, keď už teda chcete tých ľudí očierňovať. Nech aspoň z niečoho vidím, že ako trošku viete, čo sa tu proste deje, alebo nemáte záujem, nemáte žiadny záujem, čo je pravda, a to sa skôr potom javí a potom je to skutočne len o zlomyseľnosti.
A ja naozaj aj pri tejto skúsenosti, ktorú teraz mám, aj po vypočutí na ústavnoprávnom výbore, aj po oboznámení sa s odvolaním členov Súdnej rady, tak sa pýtam, ako nastaviť vlastne tú právnu úpravu na Slovensku pre členov Súdnej rady, aby obstáli v takomto teste zlomyseľnosti. Ako to vlastne má vyzerať? Lebo to je až nedozierne, že čoho, prepáčte, čoho ste schopní. Že na papier dáte hocičo, pri vypočutí poviete hocičo, môžte naozaj to len oprieť o to, že nemajú tí ľudia dôveru. A ale neurobíte to, neurobíte to. Musíte proste ten hnoj na nich vyliať. A asi kým nedôjde k tomu inému nastaveniu politikov, že nechcú zlomyseľne vykonávať svoj mandát, tak ja sa domnievam, že žiadna právna úprava nám nepomôže. Že to nám nepomôže. To, čo nám pomôže, je vytriezvenie voličov, vašich voličov z toho, čo robíte, a ja verím, že sa nám to podarí.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za príspevky, vlastne, pán poslanec Pročko, prepáčte, vás teraz vynechám a budem reagovať tuto na pána spravodajcu.
Pán spravodajca, je tam viacero kandidátov, kandidátok, kandidát, tak samozrejme, ja som už povedala, že my si z toho vieme vybrať a sú tam aj veľmi kvalitní, ale keďže ich je päť, tak môžme byť asi k niekomu z nich aj viac kritickí. A ja teraz nehovorím o právnej úprave k Súdnej rade, keď bude voľba členov Súdnej rady, vyjadrím sa k tomu, nedomnievam sa, že je tam schizofrénia, je to naopak, ale nechajme to tak, lebo, ale tá téma je iná. Takže teraz to nezmiešavajme dokopy, ničomu to neprospieva, sme pri voľbe kandidátov na sudcu Ústavného súdu, tam ostaňme. Len najhoršie je, keď tu budeme splietať teraz vzájomne viaceré témy a nebude sa vedieť v tom vyznať. Takže ja kľudne, počkajte s vašou pripomienkou, myšlienkou, vás pekne poprosím, určite si ju budete pamätať aj pri mojom príspevku k Súdnej rade, veľmi rada budem na to reagovať a veľmi rada si s vami vyjasním, objasním akékoľvek vaše nevysvetlené pre vás z mojej strany odpovede.
Ďakujem pekne.

Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, k voľbe ústavného sudcu ja si dovolím na úvod možno zopár takých všeobecnejších slov k tomu, že, najprv aj k tomu, prečo až teraz. Ja som veľmi rada, že aj pani poslankyňa Števulová na to upriamila pozornosť, pretože si myslím, že je dôležité si povedať, že prečo až teraz, keď od 1. októbra máme uvoľnenú pozíciu na Ústavnom súde. Vedeli sme o tom ako poslanci, aj predchádzajúci predseda parlamentu, treba povedať, Boris Kollár, dostatočne vlastne včas. Samozrejme, s ohľadom na ten čas aj priebeh skôr sa očakávalo, že tie kroky naozaj urobí až predseda parlamentu Peter Pellegrini. A treba povedať, že trvalo takmer štvrťrok, štvrťrok, aby povinnosť, ktorá jasne zo zákona hovorí bezodkladne sa vykonala, to znamená, aby bola vyhlásená voľba ústavného sudcu. A to súčasne slovami toho istého politika, ktorý prehlasoval, že treba navýšiť počet ústavných sudcov, lebo Ústavný súd nestíha. Takže ten istý politik na jednej strane štvrťroka takmer nekonal a na druhej strane neváhal verejne mať prehlásenia, Ústavný súd nestíha, je potrebné mu navýšiť počet ústavných sudcov.
Ja si dovolím, lebo si myslím, že je dôležité si to povedať. Po prvé, Ústavný súd nepotrebuje viac ústavných sudcov ako predpokladá ústava. A preto, lebo keď nejdeme rozširovať tie kompetencie, ktoré teraz má Ústavný súd, ale naopak, možno by sme zvažovali nad tým, že ich zúžime tak, ako aj hovorí Ústavný súd, a ja rovno poviem, v ktorej oblasti, a to je oblasť prieťahov v konaní, ktorá dlhodobo zo strany Ústavného súdu je kritizovaná, že tak ako je nastavená právna úprava, ja som ešte ako ministerka spravodlivosti už mala zopár alternatív, jednoducho naozaj týmito vecami je Ústavný súd zahltený. To znamená, skôr je namieste uvažovať nad tým, ako možno osobitne tento nadmerný počet vecí, ktorými sa venuje Ústavný súd a neukazuje sa ako potrebné, aby to musel riešiť až Ústavný súd. To sú prieťahy v súdnom konaní. Napríklad môže to byť cesta Najvyššieho správneho súdu, alebo to môže byť cesta, ako to inak napraviť, alebo riešiť ešte v rámci sústavy všeobecných súdov. Ale určite aj keby sme to nechali tak, ako to je, a pozreme si štatistiku, pracujeme s číslami, ktoré má Ústavný súd zverejnené, tieto štatistiky na svojej webstránke, môžte sa aj teraz pozrieť, môžte sa pozrieť na štatistiku za predchádzajúci rok, a to, čo nájdete, je, že Ústavný súd je schopný vybaviť viac vecí, ako mu cez rok príde. Viac vecí. Tak, prosím vás, načo mu treba dať viac ústavných sudcov? Je zjavné, že je oveľa rýchlejší ako ten počet vecí, ktoré mu prichádzajú.
A nemám obavu, že by došlo k navýšeniu počtu ústavných sudcov, pretože sú to len prehlásenia, keďže počet ústavných sudcov máme zadefinovaný jasne v ústave, potrebovala by k tomu súčasná koalícia ústavnú väčšinu, tú nemá. Sedemdesiatdeväť poslancov nestačí, aj keby tu všetci prišli do nohy. Takže sú to, samozrejme, len reči, ktoré ale nemajú žiadnu váhu. A osobitne ma to, samozrejme, zarazí, ak to počujem z úst predsedu parlamentu a už nielen kandidáta na prezidenta, ale vlastne úspešného kandidáta, budúceho prezidenta Slovenskej republiky, ktorý namiesto toho, aby si splnil zákonnú povinnosť, bezodkladne konal, tak má reči, ktoré sa nijak nezakladajú na pravde a sú len o zbytočnom politikárčení a politizovaní celého Ústavného súdu. Pretože navýšenie počtu ústavných sudcov, aj keby k tomu došlo, no tak je jasné, že by si ho volila, vlastne volilo toto zloženie parlamentu, takže vlastne tá politizácia toho Ústavného súdu, tak by k nej došlo.
Súčasne podľa mňa je potrebné povedať, že ja sa domnievam, že to súčasné nastavenie Ústavného súdu akokoľvek, akokoľvek bolo veľmi zložité za posledné obdobie, tak sa ukazuje, že to zloženie je naozaj schopné a spôsobilé prijímať rozhodnutia, ktoré sú tak kritizované, ale sú aj blahorečené. A ja sa domnievam, že tak koalíciou a opozíciou. To by určite vedel povedať aj tu pán spravodajca, že vie blahorečiť viaceré rozhodnutia Ústavného súdu, veď viackrát nám ich tu spomínal, takže určite sú aj blahorečené, aj z posledných nakoniec tlačových vystúpení pána premiéra aj s ministrom spravodlivosti, aj s nejakými trestne stíhanými osobami, o tom tiež vie niečo povedať pán spravodajca. Tak naozaj sú aj blahorečené a potom sú aj kritizované tou istou koalíciou. To znamená, Ústavný súd si svoju rolu robí zjavne veľmi, veľmi dobre.
A to zloženie, ktoré teraz je, sa javí, že by sme mohli povedať, že aj politicky vyvážené. Akokoľvek si môžeme povedať, že my nevolíme na Ústavný súd politikov, môžme to povedať, samozrejme, ale volia ich politici, nakoniec tá voľba prechádza cestou parlamentu, nakoniec má tú poslednú bodku prezident v rukách, sú to politici, tí, ktorí dostali priamo mandát od ľudí, ale tí vyberajú sudcov Ústavného súdu. A samozrejme, v istej miere to politické zafarbenie, ktoré či už koalícia, alebo prezident má, tak istým spôsobom sa určite pretaví aj do toho výberu kandidáta.
A teraz ja nehovorím v tom, že to bude politik, ale v tom, že jednoducho to filozofické presvedčenie, ak dáme bokom, že ja sa budem teraz pozerať na to veľmi idealisticky a láskavo, že máme spoločné hodnoty ako demokratické strany bojujúce o právny štát, ale predsa len v tom nastavení ľavice napríklad, pravice, máme iné filozofické nastavenia a toto sa môže pretaviť vlastne pri hľadaní tých vhodných kandidátov na Ústavný súd. A je dobré, keď sa obmieňa aj politické zafarbenie parlamentu aj prezidenta a tak dochádza k voľbe ústavných sudcov, a to istým spôsobom potom naozaj reprezentuje to zafarbenie aj hodnotové celej spoločnosti. Takže treba to vnímať veľmi citlivo. Každá osoba, ktorá nastúpi na Ústavný súd, je dobré, aby zohľadňovala vlastne aj to zafarbenie, ktoré spoločnosť má. Teraz ale myslím tým súčasne veľmi vážne to, že, to, že zastávame hodnoty demokracie a právneho štátu, je absolútne kľúčové. Pretože nato sme zriadili Ústavný súd, nato sme zriadili Ústavný súd po osemdesiatom deviatom, lebo sme chceli, aby Ústavný súd plnil rolu garanta ústavnosti, garanta ochrany demokracie a právneho štátu.
Teraz ideme voliť jedného ústavného sudcu, alebo jednu ústavnú sudkyňu. A mohlo by sa javiť, že to možno nie je až také podstatné, veď je to jeden z tej celej skupiny sudcov, ktorí rozhodujú v pléne, alebo rozhodujú v senáte, ale nie je tomu tak. Nie je tomu tak. V pléne pri ťažkých rozhodnutiach môže rozhodnúť jeden hlas, pretože rozhoduje väčšina. Ten jeden hlas môže byť úplne kľúčový pri rozhodnutiach, ktoré môžu byť najťažšie pre spoločnosť. A rovnako v senáte, ktorý rozhoduje ako trojčlenný, ten jeden hlas môže byť kľúčový, pretože väčšina rozhoduje, či tí dvaja, samozrejme, ak je to jednohlasné, tak o tých prípadoch nehovorím, ale ak rozhodujú dvaja v senáte proste, proste jednoducho väčšina sa nájde pri dvoch a nie pri troch, tak je jasné, že je úplne dôležité, kto sú vlastne tí traja členovia senátu.
A v tejto súvislosti ja si dovolím aj do budúcna navrhnúť, ja si myslím, že by bolo dobré, keby sme vedeli aj pomer hlasov, či už pre plenárne rozhodnutia, alebo pre senátne rozhodnutia. Naozaj si myslím, že by to bolo správne a dobré. Nemáme toto zatiaľ v právnej úprave, pretože je to spájané aj s tou kritikou, že sudcovia budú pod tlakom. Bude zrejmé, v akom pomere sa rozhodovalo, no ale potom sa zbytočne šíria reči, že v akom pomere sa to asi rozhodovalo. To, že vieme v niektorých prípadoch názory sudcov Ústavného súdu, ktorí vlastne majú opačné stanovisko, alebo nebodaj chcú dať podporné stanovisko, ale iné odôvodnenie, tak ho zverejňujú a tak sa vlastne dozvieme, ktorý sudca ako hlasoval, to nijako nemení na tom, že nevieme ten pomer hlasov v tých, osobitne v tých ťaživých rozhodnutiach. A podľa mňa je to veľmi dobré, aby sme to mali, aby sme vedeli napríklad, či v týchto ťažkých rozhodnutiach to bola jednoznačná väčšina, alebo to bola veľmi ťažko získavaná väčšina pri rozhodovaní Ústavného súdu a danej otázke. A ja si len v tejto súvislosti dovolím odkázať na Európsky súd pre ľudské práva, kde to presne vieme, kde vieme presný pomer hlasov a domnievam sa, že keď je tohto schopný Európsky súd pre ľudské práva, rovnako by sme mohli my mať takúto právnu úpravu.
Ja si v tejto súvislosti o tej vážnosti voľby sudcu Ústavného súdu dovolím upozorniť aj na to, že máme zásadnú zmenu kompetencie Ústavného súdu od 1. januára 2025, ktorá ešte nie je účinná. Ústavný súd bude mať jednu novú kompetenciu. Neviem, či sme ju zaregistrovali, ja som zistila, že viacerí nemajú o nej vedomosť, tak si dovolím využiť aj toto vystúpenie na to upozorniť. Od 1. januára 2025 bude možné, aby každý človek, ktorý bude presvedčený, že v jeho prípade došlo k porušeniu ľudských práv, a to z dôvodu zákona, ktorý je v rozpore s ústavou, bude môcť podať sťažnosť na Ústavný súd a fakticky sám vyvolať konanie o súlade zákona s ústavou. To znamená, že to, čo dnes máme my poslanci, a musí to byť tiež kvalifikovaný počet poslancov, 30 poslancov, aby sme podali vôbec takýto návrh na Ústavný súd, od 1. januára to bude môcť urobiť ktokoľvek vlastne. A bude môcť podať sťažnosť na Ústavný súd, ak bude mať presvedčenie, že zákon je v rozpore s ústavou, bude môcť napadnúť vlastne zákon s ústavou a môže skúsiť vyvolať konanie pléna. Bude sa musieť s tým stotožniť, samozrejme, trojčlenný senát, ale takáto právna úprava je účinná od 1. januára 2025 a o to viac je dôležité, kto bude ten človek, kto bude či kandidátka, či kandidát, ktorá teraz zasadne na Ústavný súd, pretože môže byť práve v tých trojčlenných senátov Ústavného súdu a môžu byť práve tým alebo tou, ktoré možno vo veľmi dôležitých veciach bude tým podnetným senátom, že otvorí zákon a otvorí túto otázku v pléne.
Ale vráťme sa, čo teraz vlastne, pred čím momentálne stojíme. Ktorá kandidátka alebo ktorý kandidát je vhodný za sudcu Ústavného súdu. Mňa osobne veľmi mrzí aj ten spôsob, ktorý predchádzal samotnému navrhovaniu kandidátov pre takúto vážnu, vážnu funkciu, ktorou naozaj je sudca Ústavného súdu. A treba povedať, že bolo zrejmé aj z toho spôsobu kladenia otázok, že ja si myslím, že ako keby to bolo v istej miere aj nepochopenie role sudcu alebo sudkyne Ústavného súdu, ktorú bude plniť. To, čo my môžme vidieť priamo zo životopisov, z motivačných listov, tak vieme si prečítať, ako si predstavuje svoje naplnenie na Ústavnom súde daný kandidát, kandidátka. Čo je tou motiváciou, môžme nad tým zaplakať, môže nás to potešiť, musím povedať, že niektoré motivačné listy naozaj boli, ako by som to povedala, nie tými, ktoré by sme si predstavili ako u kandidátov na Ústavný súd.
A čo sa týka vedomostí, tak, samozrejme, tie môžme v nejakej miere, a ani to nechcem povedať, že preveriť, lebo v niečom mi to príde až hanebné preverovať vedomosti kandidátov na sudcov alebo sudkyne Ústavného súdu. Že v niečom to vnímam, že vlastne ten kandidát, kandidátka na Ústavný súd, čo sa týka vedomostí alebo znalostí, že my sa môžme dopýtať, ten, ten spôsob, ten rozhovor, alebo to vypočutie by malo byť podľa mňa o tom vzájomnom hľadaní, oboznamovaní sa nás s tými kandidátmi, kandidátkami skôr možno v tom filozofickom presvedčení, v hodnotovom vymedzení. A je v niečom žalostné, keď vlastne pri tom vypočutí dôjdeme k poznaniu, že daná kandidátka alebo kandidát nevie toho veľa vlastne o doktrínach Ústavného súdu, akú vlastne má rolu Ústavný súd ako orgán naozaj ochrany a ústavnosti, že to nie sú naučené formulky, aleže tam vnímame nejaké originálne vnímanie práva, spravodlivosti. A teraz nieže by sme hľadali nejaký alternatívny iný svet, ale pri tých podaniach, ktoré prichádzajú na Ústavný súd, tak sa, tak sa očakáva určitá originalita.
A potom, bohužiaľ, pri niektorých vypočutiach to skĺzlo na preverovanie aj vedomostí a ale súčasne vlastne to, čo je najťažšie a nedá sa ani poriadne pri tom vypočutí urobiť, je nájsť kandidáta, kandidátku, ktorá je naozaj autonómna, má nezaujaté myslenie, nezávislé myslenie a to môžme, samozrejme, vyjadriť naším hlasovaním, ktorá kandidátka podľa nás takéto požiadavky, predpoklady spĺňa, ale toto je veľmi ťažké, toto je veľmi ťažké počas vypočutia zistiť, ale ukazuje to v prípade jednotlivých kandidátov ich životopis. A bez toho, aby som prezrádzala, koho my podporíme, náš klub, tak jednoznačne čo môžem povedať, je, bude pre nás dôležité, a to by som povedala, že to je ako nevyhnutný základ, považujeme za dôležité, aby človek, ktorý prišiel na Ústavný súd, niečo o tom Ústavnom súde naozaj vedel. Že vie, vie naozaj sa zapojiť do rozhodovania na Ústavnom súde ako človek, ktorý nebude využívať odborné kapacity Ústavného súdu na to, aby hľadali rozhodnutia a možno aby robil politické rozhodnutia, aleže to bude človek, ktorý autonómne bude vedieť sám vyhodnotiť, ktorým smerom sa majú uberať jednotlivé rozhodnutia vo veciach, ktoré prichádzajú na Ústavný súd. Nemalo by to byť o tom, že príde kandidát na Ústavný súd a bere to ako školenie. To by naozaj nemalo byť, že idem sa niečo naučiť. Môže to, samozrejme, vo svojej samotnej podstate tak byť, že človek s každou funkciou rastie a naozaj sa niečo naučí a niečo mu prinesie a nemalo by to byť o tom, že tam posielame človeka, ktorý tam ide na stáž. A je to trošku drahá stáž aj pre spoločnosť, ale ja by som skôr povedala, že ani nie finančne, aleže tá stáž je drahá pre nás všetkých, že nás to proste ako spoločnosť neposunie ďalej. Že možno zaplačeme spoločne nad rozhodnutiami potom, ktoré bude prijímať Ústavný súd, ak by sme takýmto spôsobom vyhodnocovali jednotlivých kandidátov.
To, čo my budeme používať za dôležité, je, aby daný kandidát mal osobnostné požiadavky jeho vlastnej autonómnosti a nezávislosti, na to budeme kľúčovo prihliadať pri rozhodovaní, koho podporíme ako kandidáta, kandidátku na Ústavný súd. Ústavný súd nepotrebuje viac sudcov Ústavného súdu, ale potrebuje, aby každý, kto sa dostal na Ústavný súd, tak bol naozaj ten, ktorý bude autonómny, ktorý bude mať svoj vlastný postoj pri rozhodovaniach či už otázkach, či je referendum v súlade s ústavou, či je zákon v súlade s ústavou. Keď bude v senáte a bude prijímať senátne rozhodnutia o akýchkoľvek otázkach, ktoré súvisia s ľudskými právami, že bude schopný aj s ohľadom na svoju predchádzajúcu pracovnú skúsenosť, nech má akúkoľvek, tak k tomu pristúpiť rovnako nestranne, nezaujato. A na toto sa budeme pozerať pri podpore kandidáta, kandidátky na Ústavný súd.
A opakovane zdôrazňujem, že myslím si, že určite si máme z čoho vybrať, ale myslím si, že nebola vytvorená taká atmosféra, aby viacerí, ktorí sú hodní tejto funkcie, sa vôbec prihlásili a boli nominovaní do funkcie na Ústavný súd a ústavnú sudkyňu. A koalícia vie možno prečo, ja vnímam aj z tej pozície, ktorú má koalícia, momentálne je, že asi, ja som zvedavá, aké bude hlasovanie, ale domnievam sa, že tam nebude podpora asi takmer žiadneho kandidáta. A to tiež považujem a si dovolím kritizovať, že osobitne z pohľadu, že na jednej strane koalícia tvrdí, že treba viac ústavných sudcov, a ja som teda zvedavá, aký bude výsledok, ale ak to bude tak, že bude jasné, že buď nenavrhla takého kandidáta, ktorého je ochotná podporiť, že neurobila preto nič, aby tam taký kandidát bol, že to proste nechala premrhať celý ten čas, alebo z tých kandidátov, ktorí sú tam, sa jednoducho rozhodne, že žiadneho teraz nepodporí, lebo kalkuluje s časom, že to chce urobiť neskôr. Toto je absolútne pokrytecké a je jasné, že je to potom len politická kalkulácia s tým, kto sa má stať sudcom Ústavného súdu a koalícii absolútne nejde o Ústavný súd a nejde jej o to, aby bol riadne a včas Ústavný súd v plnom zložení. A upozorňujem na to teraz pred hlasovaním, lebo to sa ukáže, ako sa k tomu postavíte.
Ak sa k tomu koalícia postaví spôsobom, že tu nikoho nepodporí, tak je jasné, že politikárči s touto funkciou. Jednoznačne s ňou politikárči, lebo najprv zdržovala čas, takmer štvrťroka si nechala na to, aby špekulovala, kedy vôbec vyhlási voľbu ústavného sudcu, a keď ju konečne teda vyhlási, ak neurobí nič preto, aby si teraz vybrala kandidáta, znamená, že nič neurobila preto, aby navrhla takého kandidáta, o ktorom bude ochotná hlasovať, znamená, že nechce obsadiť Ústavný súd, lebo politikárči s touto funkciou. A o to bude viac kritické to dobre sledovať, dobre sledovať, čo sa bude diať s touto funkciou v rámci akéhokoľvek obchodovania. Na akom mene nakoniec to skončí, ktoré bude ochotná táto koalícia podporiť.
Tak ja som veľmi zvedavá, ako naozaj dopadne toto hlasovanie. Pretože ak to dopadne jednoznačne tak, že koalícia nikoho nechce teraz podporiť, tak je to jednoznačné politikárčenie a obchod, na ktorý si treba dať veľký pozor, lebo každá, každá, každá osoba, ktorá je na Ústavnom súde, je dôležitá, každá. Tento jeden post je dôležitý a kľúčový. Môže to byť presne ten, ktorý bude na váhach, keď sa bude rozhodovať o veľmi dôležitých veciach, ktoré budú aj hýbať celou spoločnosťou.
Takže je to z mojej strany aj apel, pán spravodajca, aby ste boli naozaj zodpovední pri hlasovaní, keď ste už premrhali štvrťroka na to, aby ste, lebo to je zodpovednosť celej koalície, to nekonal Peter Pellegrini sám, však my to všetci vieme, že to bolo v zhode s celou koalíciou, že štvrťroka ste nechali plynúť, ste nechali uplynúť, aby vôbec tá voľba bola vyhlásená. Tak keď teraz premrháte aj tento čas na to, aby ste zvolili kandidáta, áno, treba mu dať viac hlasov. Potrebujete hlasy aj opozície, ale nikoho ste asi, ja neviem o tom, že by ste niekoho oslovili. Ja neviem o tom, že by ste sa naozaj snažili a že by ste nás oslovili s tým, že sú tu kandidáti, ktorí podľa vás to spĺňajú a chcete pre nich podporu, lebo viete, že sami tých hlasov nemáte dosť. Tak už to je vabank, ktorý robíte, lebo my to nemáme, ale vy s nami to máte, vy to, vy máte teraz kľúče od miešačky a vy viete, že keď neprejde prvá voľba, tak, samozrejme, je to len na vás. Ale ak necháte premrhať tento čas v prvom kole, tak je to jednoznačný obchod, ktorý môžme očakávať, že k nemu nastane.
A ja končím týmto apelom, pretože to, ako sa bude hlasovať o voľbe ústavného sudcu, tak bude ukážka, ako zodpovedne to myslíte s touto krajinou.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)