Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážení ministri, dovoľte aj mne sa vyjadriť ku návrhu rozpočtu, a budem hovoriť ako inak o zdravotníctve, my tu máme dnes asi také zdravotnícke okienko, aj keď to zaujíma teda len opozičných kolegov, ale možno aspoň pán minister si to vypočuje, pretože má skúsenosť s týmto jedným najťažším rezortom.
Dovoľte mi na úvod povedať to, čo tu už odznelo, ale treba to opakovať stále znovu, že tento rozpočet je veľmi povrchný a nám nedáva priestor, aby sme vedeli, ako budú vynaložené prostriedky, ktoré sú naplánované. Tých prostriedkov je skutočne, keď si pozrieme minulé roky, pomerne dosť, 8 mld., ale viete v zdravotníctve, čo je dosť, to je vždy taká otázka, ktorá, ktorá môže, môže zavádzať. Ja som si robil dnes taký, taký rozbor, že koľko priemerne dávame na hlavu po prepočítaní na paritu kúpnej sily na obyvateľa na Slovensku na zdravotníctvo, a dávame 2 755 eur, to je predpoklad z roku 2022, takže to už je rok, ktorý je, môžme povedať, takmer pocovidový, alebo teda už boli len dozvuky covidu. A keď si to porovnáme s inými krajinami, tak napr. Česká republika v roku 2022 dávala na hlavu tiež po prepočítaní parity kúpnej sily 4 512 eur. Čiže náklady, teda nie náklady, ale zdroje, ktoré máme k dispozícii pre naše zdravotníctvo, sú na úrovni zhruba roku 2022 61 % z Českej republiky a keby sme sa porovnali s inými krajinami, napr. so susedným Rakúskom, tak zistíme, že dávame na zdravotníctvo len 38 % zdrojov, konkrétne keď chcem byť konkrétny, tak Rakúšania dávajú 7 275 eur v roku 2022 na zdravotníctvo.
Prečo to hovorím a prečo je to dôležité si uvedomiť, pretože my stále balansujeme na takej úrovni, že máme určité príjmy, určité peniaze, ktoré môžeme použiť, a potom tuná máme túžby nás všetkých ľudí a aj záväzky štátu, aby sme sa vedeli o občanov postarať na európskej úrovni, no a tie sú vo veľkom nepomere. Už vidíme aj podľa tých minutých zdrojov, alebo disponibilných zdrojov, ktoré máme v zdravotníctve, že za málo zdrojov sa nedá urobiť veľká muzika, ale tie lieky, rôzne pomôcky sú porovnateľné, stoja rovnako a naši ľudia chcú byť rovnako liečení ako ľudia v iných krajinách, nechcú horšiu liečbu, a preto je tu tento nepomer, nesúlad a všetky krajiny, ktoré nemajú dostatok finančných zdrojov, s týmto zápasia, ako vybalansovať disponibilné zdroje s tým, aké sú túžby a očakávania, očakávania ľudí.
No a čo urobila súčasná vláda, mala na to relatívne málo času, to treba objektívne povedať, a hoci treba rovnako povedať, že už predošlá vláda, my sme tu nemali obdobie bezvládia, ale predsa tu bola nejaká vláda pána Ódora a ona pripravila tzv. lego kocky k riešení návrhov, ako zastabilizovať finančnú situáciu, ktorá je na Slovensku. Z týchto lego kociek, ktoré mali byť možno takým základom na vystavanie takej konsolidačnej veže, ako by sme mohli naše financie lepšie nastaviť, mám pocit, že súčasná vláda urobila akúsi takú zamiešanú Rubikovu kocku, ktorá, keď poznáte Rubikovu kocku, tak aspoň ja, ktorý nevie presne tie hmaty, tak tým, že urobíte niekde jeden rad farebný, tak sa tešíte, že ako sa vám to podarilo, ale zbúrate vlastne druhú stranu, ktorá už možno začala vyzerať inak a lepšie. Čiže z môjho pohľadu tie aj konsolidačné opatrenia, o ktorých sme rozprávali v predošlých zákonoch, predošlom zákone, pripomínajú takú popletenú, popletenú farebnú, zamotanú Rubikovu kocku skôr ako kocky lega, ktoré tuná nechávala Ódorova vláda.
No a ako to vyzerá teda v tom zdravotníctve? Áno, vieme o tom, že do zdravotníctva pôjde takmer miliarda viac. Na úkor koho? Na úkor predovšetkým ekonomicky aktívnych osôb, tie budú platiť zhruba o 800 mil. viac. V tých 800 mil. je tých 400 mil. plus-mínus navýšenie odvodov za ekonomicky aktívnych a plus sú to navýšené mzdy o infláciu, kedy naši zamestnávatelia zvyšovali mzdy a na základe toho rástli aj tieto odvody. No a zhruba o 30 mil. dostane rozpočet viac aj za poistencov štátu. Čiže, a otázka je, čo z týchto 8 mld. my dokážeme urobiť pre pacienta alebo pre systém ako taký. No a tu je problém, pýtali ste sa viacerí, že nevieme čo a kam to pôjde. Áno, je to pravda, zdravotníctvu ako tak komplexnému a zamotanému rezortu, možno najťažšiemu rezortu v rámci vlády sa venovala skutočne jedna strana, alebo strana a čosi a jedinú vec, ktorú máme k dispozícii, je tabuľka, ktorú sme si vyžiadali na výbore pre zdravotníctvo. Ak dovolíte, pokúsim sa niektoré veci z tejto tabuľky prečítať.
Čo sa týka tých výdavkov, ktoré budú míňané v zdravotníctve, tak najväčší výdavok pôjde na ústavnú zdravotnú starostlivosť, zhruba 37,5 %. Čiže 37,5 % všetkých zdrojov budeme vynakladať na naše nemocnice, na nemocničnú zdravotnú starostlivosť, je to zhruba rovnako ako po minulé roky, či je to veľa, alebo je to málo, no ono je to vždy, vždy otázka. V tých nemocniciach by som sa trošku pristavil. Samozrejme, to navýšenie je spôsobované jednak valorizáciu platov zdravotníkov, na druhej strane rástli, samozrejme, aj výdavky na energie a rovnako musíme povedať, že tie naše nemocnice vyzerajú, žiaľ, ako vyzerajú, majú veľmi, veľmi zlú schopnosť šetriť energiami, keď si pozriete, ako sú prehrievané tieto staré budovy, ako sa svieti v týchto nemocniciach, ako tieto náklady sú zbytočne vyhadzované do vzduchu, tak vplýva to, samozrejme, aj na tento rozpočet, čiže je to taký komplex. No a na druhej strane potom sú to aj neefektívne vynaložené zdroje.
Ako prvý moment a argument tých neefektívne vynaložených zdrojov, by som poznamenal, že my máme sústavné zadlženie štátnych zdravotníckych zariadení a neviem, či viete, že je to obrovský problém, o ktorom sa možno hovorí len tak na chvíľu a potom to opäť utíchne. Ale znamená to asi toľko, že naše nemocnice nedokážu platiť svoje záväzky načas, to znamená, že tá klasická splatnosť faktúr 30 dní sa nedodržiava a niekedy tie splatnosti sú extrémne a vďaka tomu sa do verejných obstarávaní ani neprihlasujú viaceré firmy, pretože pre nich by to bolo devastačné, nemôžu si dovoliť, nemôžu si dovoliť čakať 240-270 dní na to, kedy sa im splatí faktúra, takže sa buď do toho verejného obstarávania neprihlásia a potom sa vo verejných obstarávaniach, napr. na niektoré lieky, ale aj pomôcky, prihlási jedna, maximálne dve firmy. Tie, ktoré sú ochotné riskovať takúto dlhú dobu, dokedy dôjde ku zaplateniu tejto faktúry. No ale nič nie je zadarmo a tieto firmy si priložia, prihodia tzv. rizikovú prirážku a každý liek, každú ampulku, mnoho takýchto rôznych nemocničných alebo teda tých, takýchto výkonov my preplácame. Preplácame zhruba možno o 20 %, no a potom čo sa s tým stane? Tieto firmy, keď chcú rýchlejšie keš, tak zoberú firmy, ako je napr. firma BFF, nejaká firma, ktorá skúpi ich pohľadávky, dá im ten keš a firmy, ktoré sú na to pripravené, potom očakávajú, že v určitom období príde štát a ich oddlží. A pozor, neoddlží teda len istinu dlhu, to znamená to, čo vlastne ony zaplatili, ony sa ešte väčšinou dohodnú aj s tými nemocnicami, že odkúpia tú pohľadávku o niečo nižšie, ako bola cena istiny, a potom čakajú, že ich štát oddlží. A pozor, väčšiu ich oddlží aj s 10-percentným ročným zúročením. To znamená, že my na takýto dlh, ktorý tuná sumujeme a budujeme, vynakladáme ďalšie obrovské prostriedky len na to, aby sme ich dofinancovali každých päť-šesť rokov. Absurdný stav. Toto sú peniaze, ktoré mali byť vynaložené na zdravotnú starostlivosť a, žiaľ, končia vo vreckách takýchto firiem ako je firma BFF a iné.
Čiže toto je, toto je obrovský problém, no a potom je ďalší problém v efektivite nemocníc. Tá efektivita našich nemocníc je skutočne relatívne, relatívne nízka a je spôsobená mnohými problémami. Máme problém v s tým, že máme nedostatok sestier a prebytok lekárov, to je jeden extrém, alebo naopak dostatok sestier a málo lekárov, a potom sa deje to, že sa zatvorí polovica oddelenia napríklad. No a čo môžete urobiť? Väčšinou tých lekárov tam necháte, keď vám chýbajú sestry, lebo poviete si, teraz ja nemôžem vyhodiť polovicu lekárov, pretože radšej by, mal by riaditeľ zabezpečiť dostatok sestier a potom môžeme viac operovať, môžeme viac prijímať pacientov a tak ďalej. No a takéto, takýchto problémov je v rámci týchto našich štátnych nemocníc veľmi veľa, k tomu sa dostávajú, samozrejme, ďalšie problémy, hlavne oblasti toho pracovného prostredia, prečo tí mladí u nás nechcú pracovať. No lebo tu máme ešte stále také klanové prostredie, my tu máme ešte stále starých bardov slovenskej medicíny, ktorí nechcú nejak pustiť mladých ľudí k tomu, aby prinášali nejaké nové, nové myšlienky technológie, ideí do zdravotníctva, no a pod nimi sa veľakrát veľmi ťažko pracuje. Každý má tu určité záujmy, nechce ďalších vzdelávať, nechce im ukázať to, čo sa naučil on, pretože aj on musel o svoje výslnie bojovať, tých problémov v tých nemocniciach je naozaj neskutočne veľa.
No a bez toho, aby sme tam urobili nejaký audit, zistili, že či vôbec títo naši lekári alebo zdravotníci stále nachádzajú v zdravotníckom zariadení, keď majú, či náhodou nie sú vo svojich súkromných ambulanciách, toto je nevyhnutné takisto zistiť, aby sme vedeli, či tieto zdroje, ktoré chceme vynakladať na nemocnice, sú použité efektívne a správne. Veľký balík problémov, obávam sa, že táto vláda neponúka žiadne riešenia na to, ako chce celú túto situáciu v ústavnej zdravotnej starostlivosti riešiť.
Môžme ísť na ďalšiu oblasť, lieková politika. V liekovej politike my ideme dávať zhruba 20 %, to je druhá najväčšia položka v rámci nášho rozpočtu pre zdravotníctvo. Vynakladáme peniaze na lieky, ktoré častokrát nemajú dostatočnú evidenciu. Nemajú dostatočnú evidenciu na to, aby sme mohli s čistým svedomím povedať, vážení, tento liek je skutočne ten, ktorý vám pomôže a ktorý je lepší ako alternatíva. A máme tu paradoxy, máme tu paradoxy, že lieky, ktoré sú možno relatívne lacné, ale sa používajú veľmi často, tak platíme za nich pomerne veľké peniaze, klasickým príkladom sú lieky napr. na vysoký krvný tlak, kde by sme v týchto terapeutických skupinách niektorých vedeli vybrať tie najlacnejšie, tie financovať a tie najdrahšie by museli byť len na určitý príplatok pacienta. Takýmto spôsobom by sme vedeli ušetriť zdroje, ktoré by sme vedeli potom použiť napr. na inovatívne lieky. Na lieky, ktoré teraz chýbajú a ľudia sa musia pokútne k týmto liekom dostávať cez rôzne výnimky alebo konexie, kontakty, alebo robia zbierky. Teraz to je neuveriteľné, keď sa pozriete na zbierkové portály, tak sústavne beží nejaká zbierka a tí ľudia ani niekedy nevedia, na čo sa zbierajú, že či to je naozaj liek, ktorý má nejakú evidenciu, či to je naozaj liek, ktorý tomu pacientovi pomôže, ale chcú urobiť dobre, vedia, že to slovenské zdravotníctvo sa zadýchava a že je to veľmi zlé, no tak chcú pomôcť a možno niekedy financujú aj lieky, ktoré ale nemajú dostatočnú evidenciu na to, že sú potrebné pre tohto pacienta. Ale zase, politicky je to veľmi nepríjemné povedať pacientom pravdu do očí, no a radšej financujeme aj lieky, ktoré možno tú evidenciu nemajú.
Urobili sme jeden dobrý krok, za toto treba naozaj pochváliť bývalú vládu, vznikol inštitút NIHO, ktorý sa zaoberá práve aj touto otázkou efektivity alebo teda pridanej hodnoty liekov. Takže toľko k liekom, dalo by sa o tom hovoriť naozaj dlho, mám päť minút.
Ďalšia veľká oblasť, najväčšia oblasť je ambulantný sektor. Ambulantný sektor, doňho pôjde u špecialistov zhruba 16 % z celého rozpočtu a okolo 6 % pôjde na ambulantnú zdravotnú starostlivosť. Opäť, mohli by sme povedať, toto je kľúč, hlavná oblasť zdravotníctva, pretože tí naši všeobecní lekári sú tí, ktorí vidia pacienta prvýkrát, sú to tí, ktorí veľakrát by mali manažovať celú zdravotnú starostlivosť, ako sa bude ďalej pacient hýbať v systéme a tu sme presvedčení o tom, že toto je kľúč ku zmenám, ku zásadným zmenám v zdravotníctve. Nenašiel som tam žiadne navýšenie v tejto položke. Podľa tohto, podľa tohto rozdelenia zdrojov je to zhruba na úrovni tak, ako po minulý rok. A nevidel som tam ani žiadne snahy o nejakú zmenu, zmenu napríklad len čisto kapitačnej platby, ktorá je podľa mňa veľmi nešťastná, lebo nemotivuje. Naši všeobecní lekári, musím to povedať takisto úprimne, že aj z dôvodu toho, že nemajú dobre nastavený finančný model, robia rôzne preventívne prehliadky a veľakrát, dovolím si povedať bonmot, starajú sa o zdravých ľudí a nie o chorých, o ktorých by sa starať mali. Primárna prevencia, veľakrát sa tu spomína primárna prevencia. Viete, ale my musíme aj tú primárnu prevenciu merať, čo z tej primárnej prevencie. Nedáva zmysel mladých, zdravých ľudí tuná preháňať každý rok, každé dva roky na preventívnu prehliadku. Mimochodom Nemci majú každé tri roky preventívnu prehliadku platenú z verejného zdravotného poistenia. Prečo nie? No preto, lebo tá preventívna prehliadka berie čas pre chorých ľudí, ktorí by mali byť u tých všeobecných lekárov. Čiže zase z dôvodu času nebudem ďalej rozvádzať tento problém, ale ambulantná zdravotná starostlivosť nie je dostatočne ani popísaná, ani pokrytá finančne v tejto oblasti.
Čo sa týka špecialistov máme tu prebujnelý systém posúvania pacienta v systéme. Keď sa pozrieme, že máme jedenásť návštev na hlavu na rok v slovenskom zdravotníctve, to je absurdný stav. Sme šampiónom spomedzi všetkých krajín, čo sa týka návštev lekára. A prečo je to tak? Pretože si toho pacienta v tom systéme akýmsi spôsobom pohadzujeme. Lekári si ho častejšie točia a nerobia to zámerne. Väčšina z nich to robí preto, aby prežila. Pretože tie platby sú nastavené tak, že za jedno normálne vyšetrenie nedokážete využiť alebo teda vyžiť, vyživiť ambulanciu, tak preto si ho pozývate častejšie, ako by ste mali. Toto sú veci, ktoré treba urgentne riešiť, pretože tie zdroje, ktoré my tuná máme a ktoré sa nám zdajú relatívne dostatočné, nebudú vynaložené efektívne a bude to veľký problém.
A posledné, posledné minúty by som chcel venovať ešte jednej zložke. To je mimochodom štvrtá oblasť, ktorá je v rámci tohto rozpočtu obrovská, a to sú SVaLZ-y, spoločné laboratórne a vyšetrovacie zložky. To sú cétečká, emerká, lieky, teda laboratórne vyšetrenia. My tu robíme defenzívnu medicínu. Veľakrát sa indukujú rôzne odbery, vyšetrenia, ktoré vôbec netreba, nie sú nevyhnutné, ale lekári sa veľakrát boja, boja sa úradu pre dohľad, že teda radšej to urobím, aby som niečo neprezrel. Niekedy je to možno aj nejaká, nejaká, nejaký zámer, nejaká dohoda s inými skupinami, ktoré robia tieto laboratórne vyšetrenia, ani to sa nedá vylúčiť. Ale väčšinou je to problém v tom, že sa robí nadspotreba aj týchto laboratórnych vyšetrení. Môj klasický príklad sú predoperačné vyšetrenia. No viete, že my chodíme zbytočne ku všeobecným lekárom na predoperačné vyšetrenie? Lebo potom vás bude vidieť ešte anestéziológ a v slušných, normálnych krajinách stačí anestéziologické predoperačné vyšetrenie a nemusia chodiť ľudia aj ku všeobecným lekárom. My si takto točíme týchto pacientov a potom nemáme lekárov. Hovoríme, že nemáme lekárov, nemáme termíny, nemáme peniaze. Tu treba jednoznačne upratať. Rovnako cétečká a magnetické rezonancie. Tu sa rozmohli magnetické rezonancie od doktorov, magnetov, všelijaké rôzne magnety, ktoré ponúkajú služby. A opäť, je to veľakrát ponukou indukovaná spotreba. Vy keď urobíte v nejakom mieste, štyri emerká postavíte, tak oni sa budú snažiť prežiť a budú si tých pacientov snažiť naháňať a budú vás ako pacientov motivovať k tomu, že urobte si tú magnetickú rezonanciu chrbta. Však koho dnes už nebolí chrbát? Ale čo, aký výsledok ja očakávam, keď budem mať výsledok magnetickej rezonancie? Čo mi to pomôže, keď operácia nedáva zmysel, tak prečo, prečo vlastne túto magnetickú rezonanciu mám robiť? Tam sú zdroje, ktoré by sme mali hľadať a hľadať racionálne riešenia.
Čiže posledné sekundy by som chcel zhrnúť. Tých problémov je naozaj nesmierne veľa. Tu potrebujeme jedno. To, čo hovoril aj František Majerský, my potrebuje určitý poriadok. My potrebujeme nastaviť pravidlá. Zase tu prišla garnitúra, ktorá z môjho pohľadu nevie, čo má robiť. Dostala nejaké zdroje a jednoducho bude teraz skúšať. Bude niečo točiť a mám pocit ako keby si kupovala sociálny zmier. Dostala tu peniaze, aby boli všetci ticho, aby lekári neštrajkovali, aby ambulantní boli v poriadku, aby bolo pohoda, ticho a kľud. Ale pohoda, ticho a kľud v tomto zničenom, zdevastovanom systéme znamená len stagnáciu a zhoršenie situácie pre pacienta.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
