Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Vážení kolegovia, kolegyne, a verím, že počúvajú aj ďalší, ktorí možno nie sú teraz, teraz tu v rokovacej sále, dovoľujem si teda predložiť novelu školského zákona č. 245/2008 s cieľom zjednodušiť nástup dieťaťa so zdravotným znevýhodnením do spádovej školy. Týka sa to aj škôlok, teda materských škôl aj základných škôl. A predkladám návrh istého podporného mechanizmu, ktorý vlastne uľahčí prípravu školy na vzdelávanie dieťaťa so zdravotným znevýhodnením. Dneska to tu už odznelo, verím, že práve podpora nejakým spôsobom zraniteľných skupín, ľudí so zdravotným znevýhodnením, detí, by snáď mohla byť jedna z tých tém, ktorá nás bude viacej spájať ako rozdeľovať.
Zámer pre túto novelu bol inšpirovaný príbehmi od ľudí z praxe, a preto aj začnem jedným takým konkrétnym príbehom. Je to príbeh, ktorý bol aj medializovaný, niektorí si ho možno pamätáte. Keď začínal tento školský rok, čiže na jeseň roku 2023, tak šesťročný chlapec Pavol, ktorý je nechodiaci, je na vozíku a zároveň má normálny intelekt, je úplne rovnaký ako jeho spolužiaci, akurát, akurát nevie, nevie chodiť. Tak ho chceli jeho rodičia zapísať do jeho spádovej školy, tam, kde žijú, vo Veľkých Kostoľanoch pri Piešťanoch, a táto škola ho pri zápise odmietla, povedali, že nemajú preňho vytvorené podmienky a preto tým rodičom odporúčajú, aby chlapec išiel do špeciálnej školy. Aj podľa súčasnej právnej úpravy spádová škola nemôže odmietnuť dieťa len za to, že má zdravotné znevýhodnenia. Čiže takýto prípad by mohol ísť aj na súd. Je v rozpore so školským zákonom, v rozpore s princípmi antidiskriminácie.
Napriek tomu vieme všetci, ktorí sa nejakým spôsobom venujeme problematike detí so zdravotným znevýhodnením, vieme, že sú to desiatky, ak nie stovky rodín každý jeden školský rok, ktoré riešia tento problém, kde zapísať svoje dieťa. Lebo v praxi sa stane to, že rodičia prídu, chcú zapísať dieťa, riaditeľ povie, no ale my, žiaľ, nemáme vytvorené podmienky, to by bolo strašne zložité, my ho tu nemáme ako dostať do tej školy, my tu nemáme odborný personál. Jednoducho množstvo dôvodov, pre ktoré sa to nedá, a máloktorý rodič ide do konfliktu. Lebo vie, že ak to dieťa nakoniec aj do tej školy nastúpi, to budú tí učitelia, ktorí ho budú dennodenne učiť, to budú tí iní rodičia. A veľmi veľa rodičov v tomto momente ustúpi.
V spomínanom prípade toho Paľka na vozíku rodičia neustúpili, vytvorili aj mediálny tlak, aj za pomoci centra včasnej intervencie, ktoré dlhodobo navštevovali, sa teda ďalej domáhali svojho práva, aby chlapec bol prijatý a aj sa im to nakoniec prijalo, teda podarilo, chlapec prijatý bol a v súčasnosti je prvák. Ten súčasný stav je teda taký, že školský zákon na jednej strane hovorí, že dieťa má byť, má právo byť prijaté do spádovej školy, ale na druhej strane vieme, že v praxi to naráža často na odpor zo strany tej školy a treba uznať, že to neni nejaká zlá vôľa toho riaditeľa, riaditeľky alebo nejaká nenávisť k deťom so zdravotným znevýhodnením alebo nejaká snaha potrestať tých rodičov, ale je za tým často úprimná nevedomosť, ako to dieťa vzdelávať, istý taký nezvyk, veď sme tu nikdy nemali dieťa na vozíku, tak ako ho môžeme prijať. Sú za tým aj obavy, možno čo povedia iní rodičia. A je za tým aj často akoby naozaj nejaký technický problém typu, že máme tu veľa schodov do tej školy a teraz nevieme si predstaviť, čo s tým, čo s tým dieťaťom na vozíku.
V súčasnosti teda môže ísť dieťa do spádovej školy, pokiaľ nejde do spádovej školy, môže ísť do špeciálnej školy, ak má nejaké zdravotné znevýhodnenie, alebo taká tretia okrajová možnosť je, že môže ísť na domáce vzdelávanie. A naozaj sa u nás v praxi deje teda to, že sa často vyvíja tlak na tých rodičov, keďže spádová škola povie, že dieťa nevie prijať, tak potom vzniká tlak na to, buď aby išli do špeciálnej školy, alebo to niekedy končí domácim vzdelávaním. A určite sú prípady, kedy špeciálna škola je opodstatnená, ja v žiadnom prípade nie som nejaká, nechcem brojiť celkovo voči systému špeciálnych škôl, ale treba to vždy veľmi citlivo zvážiť a týka sa to, to rozhodnutie nemá závisieť iba od samotnej diagnózy dieťaťa, ale od situácie celej tej rodiny. Naozaj poznám rodiny, kde žijú povedzme v nejakej malej obci alebo vyslovene niekde na lazoch, v okrajových častiach, pre tie rodiny voziť dieťa do špeciálnej školy, ktorá väčšinou je najbližšia niekde v okresnom meste, je obrovská záťaž aj pre tú rodinu, časová, finančná, a často si to vôbec nemôžu dovoliť. A tam potom často dochádza k tej tretej možnosti, a to je to, čo nazývame nútené domáce vzdelávanie, že vlastne v spádovej škole ho nechcú, voziť do špeciálnej školy ho je príliš zložité, dokonca aj tam ho niekedy nechcú, dokonca ani špeciálne školy nemáme všetky bezbariérové a výsledkom je nútené vzdelávanie, teda nútené domáce vzdelávanie, tak.
A tu sa dostávame k tomu návrhu, ktorý prinášam. Mnohé, dalo by sa v tejto téme priniesť mnohé návrhy, ktoré by zároveň aj dosť veľa stáli. Môžme sa baviť o odborných zamestnancoch, o debarierizácii, o pomôckach. Toto je návrh, ktorý sám osebe nič nestojí, finančne myslím. Lebo je relatívne jednoduchý, cieli na to, že využime dobrú vôľu, podporme dobrú vôľu a hľadajme riešenia tam, kde sa dá. Čiže zákon akoby pracuje, nazvem to, so zdrojmi, ktoré dnes máme, ale chce ich lepšie využiť. Spočíva to konkrétne v tom, že vytváram, navrhujeme možnosť, aby rodičia, resp. zákonní zástupcovia dieťaťa so zdravotným znevýhodnením už s väčším časovým predstihom tú školu oslovili a dali im vedieť, že bývame vo vašej spádovej oblasti, máme dieťa, ktoré má nejakú špeciálnu výchovno-vzdelávaciu potrebu vyplývajúcu zo znevýhodnenia, to môže byť, že dieťa je nechodiace, potrebuje bezbariérový prístup, je na vozíku, to môže byť, že dieťa je nevidiace, to môže byť, že dieťa je na autistickom spektre, to môže byť, že dieťa má Downov syndróm. A poďme vlastne osloviť tú školu s tým, teraz to poviem tak ľudsky, poďme sa na to spoločne pripraviť. A tento bod môže nastať už rok, dva alebo aj tri roky, zatiaľ sme, ten návrh je, že môže nastať už tri roky pred samotným nástupom toho dieťaťa.
To znamená, že napr. v prípade materskej školy to môže byť viac-menej hneď, ako sa dieťa narodí, pokiaľ sa s tým postihnutím už narodilo, alebo s tým znevýhodnením. A prídu za tým riaditeľom a dajú v podstate oznámenie o plánovanom nástupe tohto dieťaťa. A cieľom je sadnúť si včas za jeden stôl a porozprávať sa o tom, čo to dieťa potrebuje. To znamená, že na strane rodiča vznikne nejaká možnosť, môže to využiť, nemusí to využiť, keď o tom nevie, tak to nevyužije, ale vznikne tá možnosť včas osloviť toho riaditeľa školy a povedať: Plánujem k vám zapísať moje dieťa, moje dieťa je nechodiace na vozíku. Čo vieme urobiť pre to, aby ste mi o tri roky nepovedali, že nemáte vytvorené podmienky? A keď rodič túto možnosť využije, tak na strane riaditeľa vznikne povinnosť teda rodiča zavolať za jeden stôl, prizvať ideálne aj ďalších odborníkov, v zákone sú vymenovaní, ide predovšetkým o práve, ak dieťa navštevuje službu včasnej intervencie, pediater to môže byť, odborní zamestnanci zo špecializovanej poradne, ktorí to dieťa poznajú, sadnú si za jeden stôl a povedia si. Niekedy ten riaditeľ ani nevie, čo je to vlastne za diagnózu. Vysvetlia si, čo presne to dieťa potrebuje. Ako je zatiaľ socializované, ako napríklad funguje v škôlke. Čo by potrebovalo, čo sa týka orientácie v priestore napríklad. A niekedy tá prvá reakcia môže byť tak trošku šok, ako som spomínala, že často pre tých aj riaditeľov je to istý šok. Že aha, nejaké nezvyčajné dieťa nám sem má prísť. A chceme vytvoriť čas na to, aby si aj tak čisto ľudsky ten šok spracovali, aby sa o tom dieťati dozvedeli viac, aby spoznali tých rodičov, aby zistili, čo potrebuje, a aby sa začali pripravovať. A potom vlastne majú pripraviť istý taký akoby plán, plán nástupu.
Hovorila som, že ten zákon sám osebe nič nestojí, zároveň ale je naviazaný na reformu podporných opatrení, ktorá bola v školstve prijatá minulý rok, a táto reforma podporných opatrení zaviedla, že školy si môžu žiadať o príspevok na podporné opatrenia. Je to niečo, čo sa už dostalo do legislatívy, ale ešte sa to len postupne rozbieha. Zrovna včera ministerstvo zverejnilo metodiku na budúci rok. A v súčasnosti ale môžu deti, teda môžu školy žiadať iba na deti, ktoré už sú zapísané. To znamená, že zápis prebehne možno v apríli. A rozhodnú, škola sa musí rozhodnúť, povedzme máj, jún a v septembri už má to dieťa nastúpiť. Čiže áno, tam presne vzniká to veľké riziko, že za ten krátky čas ten riaditeľ najprv je teda v šoku, že mu má nastúpiť nejaké dieťa, ktoré má špeciálne potreby, chvíľu sa rozhoduje, potom začne tlačiť na tých rodičov, no nechcete si to radšej rozmyslieť? A v podstate už aj keby chcel potom si zažiadať o ten príspevok a urobiť nejaké zmeny, tak veľa z toho k tomu septembru ani nestihne. A toto sa týka hlavne debarierizácie pomôcok, to môžu byť aj také praktické veci ako, že či dieťa môže mať vodiaceho psa v škole. A teraz kým si tá škola naštuduje, aké sú, aké sú k tomu hygienické predpisy, možno si vyžiada stanovisko od hygieny. A toto všetko sa teraz deje v tom veľmi skrátenom čase od zápisu v apríli do septembra.
Tento zákon umožní, alebo návrh je, aby sa teda umožnilo ten príspevok na podporné opatrenia žiadať už vo fáze, kedy tí rodičia podali vlastne tú informáciu o plánovanom nástupe dieťaťa. To znamená, že ak tam treba urobiť nejaké bezbariérové úpravy v tej škole, neni šanca stihnúť to za štyri mesiace, ale za dva roky už by sa to stihlo. Čiže ak ten rodič informuje školu včas, tá škola sa na to začne pripravovať a zažiada si o ten príspevok od rodičov, teda od ministerstva školstva už dva roky pre nástupom, tak je ten čas vlastne celú tú, celé aj napríklad nejaké stavebné úpravy aj v zmysle debarierizácie pripraviť.
A toto je tak akoby ľudsky prerozprávané to paragrafové znenie, viete si ho pozrieť, je to teda návrh nového, nového paragrafu, ktorý upravuje všetky tieto kroky. Ako som povedala, zavádza to nejakú možnosť pre zákonného zástupcu. Keď ho využije zákonný zástupca a rozhodne sa podať ohlásenie o plánovanom nástupe dieťaťa so zdravotným znevýhodnením, tak riaditeľovi vznikne povinnosť pozvať si tých rodičov, zvolať niečo ako okrúhly stôl, prizvať tam relevantných odborníkov a začať sa s nimi stretávať a pripravovať ten nástup. Aby potom, keď naozaj príde čas zápisu a čas nástupu dieťaťa do školy, aby na to boli pripravení ako na strane školy, tak na strane rodičov a tej rodiny.
Je to teda v istom zmysle malý krok, hovorím, neprináša to nejaké veľké nové investície, ale to je aj zámer. Je to návrh, ktorý neprináša ani žiadnu novú finančnú záťaž, ale umožňuje výrazne uľahčiť tú stresovú situáciu, do ktorej sa rodiny s deťmi so zdravotným znevýhodnením rok čo rok dostávajú, že nevedia, kde zapíšu svoje dieťa, a obávajú sa, že spádová škola to dieťa odmietne. Napriek tomu, že je to v rozpore so zákonom, vieme, že sa to deje a budú mať problém, kde to dieťa zapísať.
Deti so zdravotným znevýhodnením potrebujeme podporiť v tom, aby čo najviac rozvinuli svoj potenciál, aby každé z nich sa rozvíjalo najlepšie, ako vie. Keď je dieťa na vozíku, to neznamená, že by sa malo akokoľvek obmedzovať v svojom intelektuálnom výkone. Keď je aj dieťa, ktoré je na autistickom spektre, tak napriek tomu mu pomáha, alebo teda aj takýmto deťom pomáha, keď sa socializujú so svojimi rovesníkmi. Keď je dieťa aj nevidiace, tak stále mu pomôže, keď zostane so svojou rodinou a nie je tá rodina tlačená do toho, aby dieťa poslali možno už v škôlkarskom veku na internát, lebo máme dve špeciálne školy, špecializované pre deti nevidiace na Slovensku. A tieto deti naozaj často už v škôlkarskom veku alebo od prvej triedy tam idú na internát. Čo sa na nich zase podpíše, na ich emočnom vývoji. Jednoducho doprajme každej rodine a každému dieťaťu, aby sa dostalo čo najlepšie vzdelanie, aby malo tú možnosť sa socializovať so svojimi rovesníkmi. A toto je práve nástroj, ako pomôcť k tomu, že to začleňovanie dieťaťa do spádovej školy bude lepšie fungovať a že na to budú lepšie pripravení aj rodičia, aj samotná škola a aj bude možnosť včas si zažiadať aj o príspevok z ministerstva.
Ďakujem vám teda veľmi pekne a žiadam vás o podporu pre tento zákon. Naozaj je to zákon, ktorý pomôže znevýhodnenej skupine ľudí, detí so zdravotným znevýhodnením a ich rodinám.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
