Ďakujem za slovo.
Vážení kolegovia, kolegyne, vážený pán minister, dnes rokujeme o niečom, čo bolo označené za teda zásadnú reformu v školstve na Slovensku a naozaj budeme hovoriť o závažných zmenách. A tiež ako moji kolegovia mám potrebu upozorniť na to, že rokujeme de facto v skrátenej rozprave, lebo tým, že bolo zlúčených sedem zákonov do jednej rozpravy, tak nám to výrazne obmedzilo čas, nám, ktorí sme tu zvolení a máme záujem sa k...
Ďakujem za slovo.
Vážení kolegovia, kolegyne, vážený pán minister, dnes rokujeme o niečom, čo bolo označené za teda zásadnú reformu v školstve na Slovensku a naozaj budeme hovoriť o závažných zmenách. A tiež ako moji kolegovia mám potrebu upozorniť na to, že rokujeme de facto v skrátenej rozprave, lebo tým, že bolo zlúčených sedem zákonov do jednej rozpravy, tak nám to výrazne obmedzilo čas, nám, ktorí sme tu zvolení a máme záujem sa k tým témam vyjadrovať. A ono je to, žiaľ, treba to vidieť v kontexte, že ono je to smutná vizitka práce tejto vlády, lebo toľké mesiace ste sa nevedeli dohodnúť na konsolidácii, až ste ju predložili na túto schôdzu v skrátenom legislatívnom konaní, čo odobralo vlastne v konečnom dôsledku čas na rozpravu k iným zásadným zmenám. A preto sa stalo, že dneska máme obmedzený čas k zásadným zmenám v školstve.
Využijem teraz mojich dvadsať minút na to, aby som hovorila aspoň o niektorých kľúčových veciach, ktoré sa týkajú regionálneho školstva, nestihnem, žiaľ, všetko a následne sa prihlásim ešte do ústnej rozpravy, aby som aspoň desať minút venovala potom vysokoškolskému zákonu.
Tieto zákony adresujú mnoho dôležitých problémov, to jednoznačne uznávame a musím uznať ministerstvu aj pánovi ministrovi aj istú odvahu naozaj otvoriť ťažké a dlhodobé problémy, ktoré v našom školstve máme. Hovorilo sa tu veľa o tom, čo najviac rezonovalo aj vo verejnom priestore a to sú zmeny v otázkach školských obvodov a v prístupe k neštátnym školám. Ja sa tiež na začiatku zameriam na toto a pozriem sa na to z optiky toho, aký môžeme predpokladať dopad na deti s rozmanitými potrebami. A myslím si totiž, že práve dopad na tých najzraniteľnejších je istý taký lakmusový papierik, na ktorom môžeme ohodnotiť vôbec akúkoľvek reformu v školstve. Žiaľ, pri viacerých týchto zmenách my dnes naozaj nevieme povedať, ako dopadnú v praxi, nie sú na to ani nijaké akoby relevantné odhady a máme preto dôvodné obavy, že ten cieľ, pre ktorý vlastne boli navrhnuté, sa v praxi nedosiahne. Naopak, tieto zákony prinášajú určité riziká, a dokonca si myslím, že hrozia kontraproduktívne dopady.
Hovorila som tento týždeň s mamou jedného autistického chlapca, ktorý je vo veku základnej školy, je na domácom vzdelávaní a ona o zákone povedala, že je to zákon, ktorý predpokladá ideálny stav školstva. A myslím si, že to vystihla, lebo tieto zmeny, aj tie zmeny o tých neštátnych školách sa akoby zameriavajú na okrajové časti nášho školského systému s predpokladom, že keď nejakým spôsobom okrešeme alebo upravíme tie okrajové časti, tak akoby sa nám nejako zázračne zlepšilo to jadro vnútri, lebo gro regionálneho školstva tvoria štátne školy, to je to jadro.
Lenže problém je, že toto vôbec nemusí nastať, lebo my máme v školstve mnoho problémov, ktoré tento balík zákonov nijako neadresuje, ani si nedáva tú ambíciu. Tu sa neriešia nízke platy učiteľov a nízka atraktivita učiteľského povolania. Nerieši sa nedostatok iných odborníkov v školstve. Nerieši sa, že mnohé štátne školy cielene nie sú ochotné alebo nevedia, ako vzdelávať deti, ktoré sa nejako odlišujú od normy a nechcú ich potom prijať. A nerieši sa ani tu už spomínaný nízky normatív, ktorý potom často musia kompenzovať zriaďovatelia, niekde sú to obce a niekde sú to cirkvi alebo súkromní zriaďovatelia, napríklad pokiaľ ide o starostlivosť o budovy. Alebo sa kompenzujú cez skryté poplatky, čo vie každý z nás, ktorí máme deti na hocakej škole, že minimálne všetky pomôcky, ktoré platíme na začiatku školského roka, to sú tiež skryté poplatky, ktoré v ideálnom svete by mal riešiť dostačujúci normatív.
Čiže pravda je, že všetky tieto problémy nám zostanú, ale idú sa nejakým spôsobom okresávať výnimky. Samozrejme, keď sú to extrémne prípady, že ide o porušenie zákona, o zlyhanie jednotlivcov, o tom sa ani nemusíme baviť, tam jednoznačne treba vyvodiť zodpovednosť. Ale my nemáme takýto typ systémového problému pri všetkých neštátnych školách a školských zariadeniach. A teraz otázka je, čo bude s deťmi, ktoré nenájdu vhodné riešenie v jadre systému, teda vo verejných školách, ale doterajšie vzdelanie sa im stane nedostupné napríklad preto, lebo to môže byť súkromná škola, ktorá ale z dôvodu vysokého nájmu, lebo sú v komerčných priestoroch, sa rozhodne nejsť cestou verejného poskytovateľa, ale rozhodnú sa cestou zvýšenia školného, čiže pre časť rodičov sa stanú finančne nedostupné. To by práve bol takýto kontraproduktívny a nezamýšľaný dôsledok tohto balíka a som presvedčená, že budú prípady, kedy sa presne toto stane.
Spomeniem prípad pani Lucie Kurekovej, jej prípad bol aj medializovaný, my sme sa s kolegyňou s ňou aj osobne stretli. Ona má syna tiež na autistickom spektre, ktorý nebol prijatý do spádovej školy. Obvolala 40 škôl, chlapec v povinnej školskej dochádzke a ona musela obvolať 40 škôl, aby našla školu, ktorá jej syna prijala. A našťastie mala tú energiu, čo málokto má, že išla do súdneho sporu so spádovou školou a nakoniec ten súd vyhrala a spádová škola musela toho chlapca prijať.
Toto sú problémy, ktorým my čelíme v našom školstve a nesúvisia s neštátnymi školami. Práveže máme mnoho súkromných aj cirkevných škôl, ktoré veľmi ochotne prijímajú deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami a vedia im poskytnúť kvalitnejšie vzdelanie. A ja znovu zdôrazňujem, toto nie je čierno-biely boj, to neplatí tak, že verejné verzus neštátne školy a niekto je dobrý a niekto je zlý, nie. V oboch tých akoby skupinkách nájdeme rozmanité školy, tak ako musíme vzdelávať rozmanité deti. A možno si poviete, možno pán minister si povie, že veď to vyrieši tá dohoda o verejnej službe, lebo je pravda, že ten zákon umožňuje aj takúto nejakú strednú cestičku.
No len tu sa dostávame k tomu, čo vnímam ako ďalší problém tejto legislatívy. Pôvodný návrh, ktorý prišiel do MPK bol veľmi tvrdý a po všetkých výnimkách, ktoré vznikli v MPK, výsledný produkt je tak chaotický a tak nepriehľadný a v konečnom dôsledku bude netransparentný, lebo niektoré školy si na ministerstve vybehajú dohodu a budú mať potom viac financovania a niektoré školy si nevybehajú dohodu a nebudú mať viac financovania. Tie podmienky zákon nakoniec ani neupravuje, bude to upravovať nejaká podzákonná norma, ale v konečnom dôsledku vy ste, pán minister, v úvodnom slove povedali, že chcete teda zabrániť roztrieštenosti pravidiel, to je také pekné slovo, ťažké roztrieštené pravidlá, no ale v konečnom dôsledku pokiaľ ide o neštátne školy a verejných poskytovateľov a dohody o verejnej službe, tak sa zavádzajú nové roztrieštené pravidlá a naozaj dneska nevieme, aký to bude mať dopad. A obávame sa teda, že vo výsledku niektorým deťom vezmeme alternatívu, ale nevieme im zaručiť, že tie základné školy, to jadro školského systému, sa ako celok stanú kvalitnejšie a inkluzívnejšie.
Otázny je podľa mňa v tomto aj dopad práve k deťom zo sociálne znevýhodneného prostredia a deťom z marginalizovaných rómskych komunít. O tom už dôsledne hovorila moja kolegyňa Kosová a ja len upozorním na to, že pokiaľ chceme zabrániť tomu, aby súkromné školy vznikali ako nástroj segregácie, teda aby nevznikali a zabrániť tomu, že by existovali ako nástroj segregácie, tak tento zákon to v konečnom dôsledku nezakazuje, len to robí drahšie. Čiže stále on umožní, aby si rodičia zriadili súkromnú školu vedľa rómskej osady, ktorá legitímne žiadne rómske dieťa neprijme, akurát teda dostanú od štátu o niečo menej peňazí a o niečo viac si zaplatia tí rodičia, čiže to bude nakoniec iba pre tých bohatších. Ale, žiaľ, tento zákon takéto správanie škôl vlastne nezakazuje.
Na záver teda tejto časti poviem, že áno, my oceňujeme ten zámer zapojiť neštátne školy do nejakého férovejšieho vzdelávania aj detí s rozmanitými potrebami a z toho čo sme s tými školami, veď pravidelne sme v kontakte, aj k tomuto zákonu sme boli v kontakte, vnímame, že aj tam je ochota, aj pri asociácii súkromných škôl, aj pri asociáciách cirkevných škôl je ochota o tom diskutovať, ale naozaj tento návrh, tak ako je nakoniec predložený, nepovažujeme za najšťastnejší.
Aby som teda nehovorila len o téme neštátnych škôl, pozriem sa ešte na iné dopady obzvlášť teda vo vzťahu k deťom so špecifickými potrebami. Až po MPK prišla do novely školského zákona zásadná zmena v oblasti podporných opatrení a poradenského systému. Niektoré hodnotíme pozitívne, myslím si, že pri tých podporných opatreniach to, že sa vrátilo vlastne k pôvodnému zneniu, ktoré bolo pri tvorbe Plánu obnovy, že sa podporné opatrenia delia na tri úrovne, všeobecné, cielené a špecifické, myslím si, že to je dobrý krok. Tu by som však chcela upozorniť na to, že nám vypadli dve špecifické podporné opatrenia a to podľa mňa trošku súvisí a to ilustrujem, lebo to trošku aj súvisí práve s tou otázkou, ako sa dajú vtiahnuť neštátne školy. Zo zákona vypadli podporné opatrenia, ktoré sa týkajú prekonávania fyzických bariér, to je obzvlášť pre deti, ktoré sú na vozíku a podporné opatrenie diétna strava pre deti, ktoré majú nejaké závažné alergie a nemôžu sa bežne stravovať v školskej jedálni. A ja za tým vidím, neviem, ale predpokladám, že to súvisí so snahou konsolidovať a s tým, že sa nedalo zaručiť, že by sa teda zabezpečilo financovanie týchto podporných opatrení na všetkých školách, tak sa to zo zákona dalo úplne von.
Tu by som chcela pripomenúť alebo upozorniť na to, že keď vznikal systém podporných opatrení a ja som vtedy bola pri tom ako úradníčka ministerstva školstva, ako pracovníčka na Pláne obnovy, tak tá filozofia zahŕňala aj nejaký regionálny princíp. Keď sa narodí dieťa, ktoré je nechodiace, ktoré je na vozíku, áno, ideálne by malo ísť do svojej spádovej školy, ale pokiaľ tá škola je silne bariérová, to tak poviem, naozaj má tam veľa schodísk, stará budova, nie je možné ju nejak finančne efektívne rekonštruovať, tak v súčasnosti to bremeno väčšinou nesú rodičia. To je ako s tým prípadom, kde mama obvolala 40 škôl, aby našla školu. Sú to tí rodičia, ktorí potom zúfalo obvolávajú a de facto sa doprosujú a hľadajú riešenie, že kde vezmú na vzdelávanie ich dieťa, aby nezostalo na nútenom domácom vzdelávaní. Tá filozofia, ktorá viac-menej v zákone aj je už teraz, aj sa preklápa, je, že túto zodpovednosť by mal prebrať štát. Túto zodpovednosť majú prebrať regionálne úrady školskej správy. Oni sa majú stať tí zodpovední, oni majú mať prehľad o danom regióne, kde sú bezbariérové školy, kde sú školy napríklad, ktoré podávajú diétnu stravu a to sa môže týkať aj ďalších podporných opatrení. Oni majú vedieť, či tie školy majú kapacitu, oni majú zavolať tomu riaditeľovi a potom po dohode s rodičmi oni môžu tej škole nakázať, toto dieťa musíte zobrať. A štát im preplatí dopravné. To je už teraz. Toto napríklad tiež mohol byť jeden z nástrojov, ako vtiahnuť neštátne školy do toho, aby boli inkluzívnejšie a na tento regionálny princíp poskytovania podporných opatrení. Čo sa, žiaľ, stalo, že v tejto novele zákona tieto dve podporné opatrenia vypadli úplne, čiže rodičia tých detí nielenže si nemôžu zažiadať o bezbariérovosť na svojej škole, ale vlastne aj vypadli z tohto princípu, aby ich odbremenila RÚŠS-ka a aby iný úrad a štát mal zodpovednosť za to, nájsť im školu.
Zároveň sa mení aj systém poradenských zariadení, delenie poradenských úrovní, je to v zákone a tento zákon spája dve úrovne dokopy, takzvaná tretia a štvrtá úroveň. Tretia úroveň je práca s intaktnými deťmi v poradniach, to sú preventívne programy, testovanie školskej zrelosti, práca s nadanými deťmi a podobne a štvrtá úroveň je vo všeobecných poradniach, ale práca už so zdravotne znevýhodnenými deťmi alebo deti v riziku, to už sú deti, ktoré potrebujú napríklad dieťa s náročnou komunikačnou schopnosťou, ktoré je de facto nehovoriace, síce už v školskom veku a potrebuje intenzívnu logopedickú starostlivosť. Tieto dve úrovne sa teraz spojili do jedného, lebo sa povedalo, že veď sa dejú pod jednou strechou. No lenže to je iný typ činnosti.
A tuto vyjadrujem obavu, že ak sa zlúči aj financovanie a potiahne sa ten normatív smerom nadol a povie sa, že aj keď robíte so zdravotne znevýhodnenými, tak dostanete iba nižší normatív, teda to nie je normatív v zmysle ako pre školy, ale to výkonové financovanie poradní, tak už teraz finančne podfinancované poradne ešte viac vlastne necháme finančne vykrvácať, neviem to inak povedať. A hrozí nám, že sa nám ešte viac zhorší nedostupnosť týchto zariadení. A my potrebujeme poradenské zariadenia, to je kľúčový prvok celého školského systému, pokiaľ ide o podporu duševného zdravia, pokiaľ ide o prevenciu toho, aby nám deti s rôznymi znevýhodneniami nezlyhávali v školstve. My tie poradne potrebujeme a tu chcem upozorniť na to, že veľa sa hovorí o súkromných školách. Súkromné školy nám tvoria asi 10 % celého systému. Súkromné poradne nám tvoria skoro polovicu systému. Čiže dajme si pozor na to, aby sme ich nezruinovali, lebo keď ony začnú zatvárať dvere, lebo povedia, že ony sa už finančne nevedia utiahnuť, tak ten poradenský systém nám skolabuje a my nemáme náhradu. Tuto naozaj treba dbať na to, aby bol zachovaný, lebo plní dôležitú funkciu.
No a úplne na záver už pre krátkosť času iba stručne sa ešte pozriem na tému výchovných zariadení, doterajších špeciálnych výchovných zariadení. Viacerí viete, už som sa minulý rok intenzívne venovala téme reedukačných centier, veľmi to vtedy rezonovalo aj v dôsledku tých odhalení generálnej prokuratúry, bolo vtedy prisľúbené, že príde reforma, reforma meškala, ale teda teraz máme na stole nejaké návrhy zmien, je škoda, že tieto návrhy legislatívne nejdú ruka v ruke s nejakou ucelenou koncepciou. A podľa mojich informácií na ministerstve aj vznikla koncepcia, ktorá ale z nejakého dôvodu nikdy nebola predložená vláde, nikdy nebola zverejnená, čiže my nevieme posúdiť týchto pár legislatívnych zmien v kontexte toho, čo sa plánuje s celou sieťou. To, čo však zo zákona vieme vyčítať, je, že chýba znovu riešenie pre pedopsychiatrických pacientov. My máme teraz veľa detí v reedukačných centrách, ktorí v skutočnosti patria na pedopsychiatriu, sú to deti s ťažkými poruchami psychiatrického charakteru a to, že majú potom poruchy správania, je iba dôsledok. Ale oni v skutočnosti by nemali byť v reedukačných centrách, ani im nevedia v tých reedukačných centrách poskytnúť primeranú starostlivosť a ešte tam trpia medzi inými spoluchovancami. Pre tieto deti by mali byť pedopsychiatrické liečebne a ja viem, že to už trošku zachádzame do rezortu zdravotníctva, ale tento zákon ruší liečebno-výchovné sanatória a pred pol rokom, keď sme zvolávali mimoriadny výbor v tejto veci, tak vtedy ste, pán minister, predložili nie koncepciu, ale prezentáciu, v ktorej bolo uvedené, že vznikne aj špecializované liečebné centrum. Taký bol prísľub, teraz to v tom zákone chýba.
Čiže otázka je, čo a registrujem, že ste mali tlačovku s ministrom Šaškom, myslím, že minulý týždeň, kde sa hovorilo o tom, že niečo bude, no to sú vždy také prísľuby, bude koncepcia, bude pracovná skupina, bude všeličo, ale keď už tuto sa ide meniť tá sieť, lebo sa idú rušiť liečebno-výchovné sanatória, otázka je, aké riešenie je navrhnuté pre pedopsychiatrických pacientov. Sú tam, samozrejme, aj niektoré iné pripomienky k reedukačným centrám, napríklad to, že by tam nemali patriť deti mladšie ako dvanásť rokov a ďalšie, ale teda končí mi čas.
Myslím si, že naozaj tento zákon adresuje mnoho dôležitých problémov, mnoho aj dlho odkladaných problémov, to určite uznávam, ale tie riešenia, ktoré sú prinesené, žiaľ, nie vždy naozaj ten systém zlepšia a skôr máme dôvodné obavy, že prinesú mnohé riziká. A to je dôvod, prečo teda nevieme tieto zákony v prvom čítaní podporiť.
Ďakujem pekne.
Skryt prepis
