Vážený pán predsedajúci, pán minister, vážené kolegyne a kolegovia, rozprava k novele Trestného zákona v parlamente trvá už niekoľko týždňov. Ja osobne som sa k nej v prvom čítaní kriticky vyjadrovala hneď v úvode a to v prvý rokovací deň v tomto roku. Odvtedy sa kontinuálne pripravujeme ja aj moji kolegovia a kolegyne na rozpravu v druhom čítaní, keďže sa dalo predpokladať, že bude schválené aj jej druhé čítanie.
Ja nie som právnička, som stavebná inžinierka, som tu v parlamente nováčik, ale mám za to, že toto je poslanecká práca, okrem iného predkladať zákony, predkladať pozmeňovacie návrhy, pripravovať sa do rozpravy k predloženým návrhom, diskutovať o predložených návrhoch. Ako spomínala aj kolegyňa predo mnou a vy ste na to vlastne poukazovali, že vás to nudí.
Pripraviť si príspevok do rozpravy alebo poznámku k rečníkovi nie je pre bežne inteligentného alebo vzdelaného človeka, akým som určite aj ja, nadľudský výkon, keďže ja aj ako nie právne vzdelaná osoba to v spolupráci napríklad s mojím asistentom zvládnem. Ak si teda koaliční poslanci myslia, že nám s týmto musí pomáhať umelá inteligencia, tak problém nie je na našej strane.
Dnes som sa ale rozhodla svoje odborné zhodnotenie tejto novely v rozprave nepoužiť, aby ste sa nemali možnosť vyhovárať, že vás to nudí. Veľmi si vážim všetky príspevky mojich kolegov a kolegýň z opozície, ktorí vyobracali túto novelu a už aj je pozmeňujúci návrh z každej strany. Poukázali na väčšinu, ak nie všetky škodlivé aspekty tejto novely, na chýbajúce časti venujúce sa aj iným oblastiam Trestného zákona a ja im za to veľmi ďakujem. Je zrejmé, že táto novela Trestného zákona nemá nijakým spôsobom pomôcť bežným ľuďom, ľuďom na Slovensku, ale naopak, má pomôcť vybraným vašim ľuďom k beztrestnosti.
Ja som sa rozhodla svoje minúty v rozprave využiť tak, že vám v krátkosti poviem o svojom zážitku z protestu v Liptovskom Mikuláši, na ktorom som bola minulý štvrtok. Pochádzam z Oravy, kde momentálne žijem, tak mi bolo cťou prihovoriť sa ľuďom na severe Slovenska. Bola som rada, že môžem podporiť ich odhodlanie bojovať za spravodlivosť na Slovensku a zároveň mi to opäť dodalo nádej, ktorú často strácam po tom, čo tu vidím tento dej v parlamente a to, čo tu proste každodenne, dennodenne stvárate. Po mojom vystúpení prišla za mnou pani, ktorá mala cez 70 rokov, mala problém s chôdzou, prišla s dvomi paličkami, ale povedala mi, že musela prísť. Musela prísť vyjadriť svoj nesúhlas s krokmi tejto vládnej koalície a verte mi, že teraz som povedala slušnú verziu tejto vety. Hovorila mi o tom, že ako mladá žena zažila ruskú okupáciu v šesťdesiatom ôsmom, hovorila o tom, ako na ňu a jej priateľov mieril tank. To si my tu ani nechceme, ani nechcime predstaviť, a predsa sa to deje teraz až príliš blízko našich hraníc na Ukrajine, to je odkaz pre pána Fica, že sa to naozaj deje. Hovorila, samozrejme, aj o ťažkom živote počas komunizmu, aj o revolúcii v osemdesiatom deviatom a hovorili sme aj o mečiarizme, ale aj o roku 2018, ktorý bol aj pre mňa osobne veľmi zlomovým rokom. A na konci nášho rozhovoru sa spýtala, kedy sa bude dať v tejto krajine konečne normálne žiť. Ono nepoužila slová skvelo, úžasne, najlepšie na svete, lebo si je vedomá tej reality, ktorú tu máme. Použila slovo "normálne", lebo to by bola aspoň aká-taká záruka, že to časom môže byť lepšie. A ja, ako tu aj teraz stojím, sa hanbím za to, že som jej na túto otázku nevedela odpovedať. Ona možno ani nečakala vtedy tú odpoveď, bola to taká rečnícka otázka. Ja sa hanbím, pretože vidím tú dennodennú realitu tu v parlamente, ktorá mi ukazuje, že najbližšie roky to lepšie, ale ani normálne nebude. Pretože pre vládnu koalíciu je normálne napísať si zákon pre pár vybraných ľudí, ktorí nedokázali žiť čestne a v medziach zákona. Normálne by podľa mňa bolo namiesto toho riešiť reálne problémy tých najzraniteľnejších ľudí na Slovensku, ako tu spomínali sme aj, aj teraz. Veľký problém násilia, sexuálneho násilia v domácnostiach, nič, ani zmienka o tom, že by sa to išlo riešiť najbližšie dva roky teda.
Napríklad pre vládnu koalíciu je normálne, že jej členovia majú nevysvetliteľné príjmy. Pre vládnu koalíciu je normálny papalášizmus, napríklad keď za nejasných okolností jej člen spôsobí dopravnú nehodu a transparentne nevie vysvetliť, čo sa stalo.
Tá pani má už značnú časť života za sebou, ale ona stále bojuje a chcela by sa dožiť toho, aby sa v tejto krajine žilo dobre. Jej, nám, nám všetkým, jej deťom, jej vnukom, jej vnučkám, robí to hlavne pre nich. A my, moji kolegovia a kolegyne, to, čo tu už týždne robíme, robíme presne pre to isté. Pre tú lepšiu budúcnosť ľudí na Slovensku a som hrdá na vás všetkých aj všetky.
Na zaver chcem povedať dve veci. Chcem veriť, že sa niekedy dočkám normálneho života v tejto krajine, že sa nebudem musieť báť viesť svoje dieťa k čestnosti, k rešpektu, k pracovitosti a k boju za spravodlivosť, aby tým nestálo v ceste za mocou niekomu, kto si myslí, že zabiť niekomu deti je normálne. Chcem v to veriť a to mi nikto z vás nevezme.
A druhá vec, som presvedčená o tom, že aj vy poslanci a poslankyne koalície máte blízkych, máte rodiny alebo deti a chcete pre ne presne to, chcete pre ne presne to isté. A aj keď budete za túto novelu Trestného zákona hlasovať, som presvedčená, že tieto naše výčitky v sebe máte a budete ich mať, len vám bude zostávať veriť len v to, že keď sa, nedajbože, niečo stane, budete musieť hľadať pomoc a podporu u vašich ľudí a nie v právnom štáte, ktorý plánujete touto novelou dostať na kolená. A vtedy vám ale nikto nemusí garantovať spravodlivosť.
Ďakujem za pozornosť.
