Videokanál poslanca

Ďakujem pekne za faktické poznámky, špeciálne by som reagovala na pána poslanca Habánika.
Keď som hovorila o tom, že školstvo je v kríze, tak som tento výrok podporila citátom pána ministra. Takže nejakým spôsobom v istej oblasti ten názor sporu spolu zdieľame. Keby školstvo nebolo v kríze, nebolo by treba robiť urýchlene kurikulárne reformy a všetky zásadné zmeny. Čiže tá kríza tu je, ale beriem to ako fakt.
Pýtali ste sa ma, alebo zrejme ste vyjadrili nejaké očakávanie, že či zákon podporíme. Áno, my sme deklarovali že ho podporíme. Považujem to za minimum toho, čo môžeme v tejto chvíli pre učiteľov urobiť. Ale to neznamená, že k nemu nemáme nejaký súbor výhrad, tie tu komunikujeme v tejto rozprave. Neznamená to určite to, že keď sa nám niečo nepáči, že nechceme pomôcť učiteľom alebo deťom, ako sa vyjadril v predchádzajúcej rozprave pán minister. Ja som presvedčená, že pán minister mnohé veci myslí dobre, ale my ich myslíme dobre tiež, len máme rozličné názory na cestu, ako sa k dobrému cieľu dopracovať. A ja si myslím, že to nie je žiadna chyba, lebo v konfrontácii nejakých názorov a návrhov sa môže zrodiť lepšia kvalita. Ja to takto vnímam. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážený pán minister, vážené kolegyne, vážení kolegovia, toto bude v niečom taká variácia na to, čo sme už počuli, a niečo bude úplne originálne, to si nechám na záver. Faktom je, že vzdelávací systém našej krajiny je v kríze. To nemôže poprieť nikto, kto sa aspoň trochu pohybuje v prostredí škôl. Tuná samotný pán minister školstva označil výsledky v medzinárodnom testovaní PISA za náročnú, náročnú, aj náročnú, ale aj národnú tragédiu. Ja veľmi dobre rozumiem, prečo tak urobil a súhlasím s ním. Toto meranie totiž odráža výkonnosť vzdelávacieho systému pre dôležitú vekovú skupinu pätnásťročných, ktorí majú časť vzdelávania už za sebou, a medzinárodné meranie ukázalo vážne nedostatky v ich kompetenciách. A zároveň táto populácia má časť vzdelávacej cesty aj pred sebou a výsledky tohto merania naznačujú aj kvalitu budúcej pracovnej sily. A je nesporné, že kontext tohoto, o čom hovorím, s úrovňou ekonomického života krajiny je zrejmý. A teraz, prečo to hovorím? Lebo jedným z faktorov, ktorý toto ovplyvňuje, je kvalita a dostatok tých, ktorí vzdelávajú, a mám na mysli učiteľov. A budem hovoriť predovšetkým o nich, aj keď zákon sa týka aj iných kategórií zamestnancov ako pedagogických a teda aj iných kategórií ako učiteľov.
Najprv pár viet k nedostatku učiteľov a čiastočne aj k tomu, prečo nie všetci, ktorí v školách pôsobia, majú potenciál byť kvalitnými učiteľmi. Ide o paradoxný vzťah medzi prestížou učiteľského povolania a atraktivitou učiteľského povolania. Hovorím to preto, lebo značná časť ľudí považuje tieto dva termíny za synonymné a pritom nie sú. Podľa výskumov povolanie učiteľa patrí k tým prestížnym spolu s lekármi a spolu s vedcami. Prestíž totiž odráža spoločenskú dôležitosť toho povolania a nikto na Slovensku hádam si nedovolí povedať, že vzdelanie nie je všeobecne uznávaná hodnota. Problém je ale s atraktivitou učiteľského povolania, teda v príťažlivosti pracovať ako učiteľ. Treba povedať, že miera atraktivity je ovplyvnená mnohými faktormi ako kvalita pracovného prostredia, možnosť kariérneho rastu, ale najmä mzdami. A toto je jeden z hlavných dôvodov, prečo máme nedostatok učiteľov a nedostatok kvalitných učiteľov. Záver tejto časti je teda taký, že povolanie učiteľa je síce prestížne, ale neatraktívne. A na odľahčenie si dovolím uviesť ešte jednu časť z tohoto výskumu, z ktorého vyplýva, že k najmenej prestížnym povolaniam patrí povolanie alebo práca poslanca národného parlamentu, ale zároveň je aj veľmi atraktívne. Tu je ten pomer obrátený.
A teraz späť k téme. K súčasnému mzdovému ohodnoteniu učiteľov mám iba pár poznámok, lebo už tu mnohé podstatné veci odzneli. Z asymetrického vzťahu pomedzi prestížou a atraktivitou vyplýva jediné. Kým platy učiteľov nenarastú skokovo do tej miery, aby boli príťažlivé pre viac uchádzačov o prácu v školách, než je ich skutočná potreba, tak národná tragédia, ja to tak vidím, bude mať ďalšie dejstvá.
Dobrým príkladom je Poľsko, kde sa pred mnohými rokmi uskutočnila reforma vzdelávania v regionálnom školstve a jej súčasťou v tom čase bolo výrazné navýšenie platov, čo spôsobilo prílev kvalitných zamestnancov do škôl a tlak na zvýšenie tých učiteľov, ktorí už v školách boli a ktorí mali potenciál sa rozvíjať. Lebo v opačnom prípade by dopadli ako veľká časť tých, ktorí boli zo škôl vytlačení. A u nás o personálnej konkurencii nemôže byť ani reči. Školy sú v mnohých prípadoch nútené zamestnať aj uchádzača, pri ktorom je už v prijímacom pohovore zrejmé, že nie je nositeľom kvalitného riadenia vzdelávania na úrovni žiaka a triedy. A napokon musím poznamenať, že ani o post riaditeľov nie je dostatočný záujem.
Výberových konaní sa často zúčastňuje jeden uchádzač a sú prípady, kedy sa ho nezúčastní nikto. A je to nepochybne preto, lebo ak si niekto zváži vzťah medzi náročnosťou práce učiteľa na jednej strane a benefitom na strane druhej, tak to rozhodnutie je jednoznačné. A budem to ilustrovať tohoročnou analýzou portálu platy.sk. Priemerný ponúkaný plat v profesiách, ktoré si vyžadujú vysokoškolské vzdelanie a sú vhodné pre absolventov, čiže hovorím o začínajúcich, je tento rok 1 940 eur. Mladí pedagógovia nastupujú do škôl s tabuľkovým platom 1 161 eur, čo je o 800 eur menej než priemer ponúkaný absolventom s rovnakým vzdelaním. Priznávam úplne otvorene, že toto porovnanie nie je korektné podľa môjho názoru preto, lebo nemožno ani v rámci absolventov vysokých škôl porovnávať neporovnateľné, napríklad komerčnú a verejnú sféru, technické, netechnické odbory, ale tie ďalšie údaje, ktoré poviem, sú trochu zdvihnutým prstom.
Pedagógovia sa musia uspokojiť s platom porovnateľným s profesiami ako cukrár, chyžná či kontrolór kvality. Paradoxne aj záhradníci, robotníci, sekretárky či pracovníci pneuservisu môžu očakávať lepšie finančné ohodnotenie. A povedzte mi, prečo by niekto mal za týchto okolností niesť zodpovednosť za bezpečnosť detí, za ich výchovu a vzdelávanie, za plnenie požiadaviek na neustále vzdelávanie sa, za to, že nie je pánom svojho času, za to, že je pod tlakom vedenia školy, že je pod tlakom rodičov, že je pod tlakom žiakov a mať honorár ako chyžná. Tak to je naozaj zdvihnutý prst. Otázka v kontexte toho, o čom sa teraz rokuje, znie, či zvýšenie v tomto roku o 800 eur, čo je teda mimoriadna odmena, a 7 % od septembra, teda na štyri mesiace, a v budúcom roku o 5 plus 2 % niečo na veci zmení. No ja som presvedčená, že nezmení. Bavili sme sa o tom na stretnutí s reprezentáciou učiteľských asociácií a na otázku, ako vnímajú výsledok dohody odborov s vládou, tam nepadali výroky plné hnevu alebo sklamania. Zo slov prítomných bolo cítiť pocit hanby, poníženia, dokonca rezignácie, že sú každoročne nedôstojným predmetom alebo objektom handrkovania o drobné, ktoré v konečnom dôsledku ich situáciu zásadným spôsobom nezmenia. Čiže takto to je.
No a teraz to, čomu sa chcem venovať ako poslednej veci. Budem hovoriť o vplyve hodnotenia pedagogického zamestnanca na jeho funkčný plat. Je fakt, že vedúci pedagogickí zamestnanci majú už pomerne dávno povinnosť každoročne hodnotiť svojich pedagogických aj odborných zamestnancov. Podľa zákona 138/2019, to je o tých pedagogických odborných zamestnancoch, okrem iného mal výsledok slúžiť ako podklad pre odmeňovanie. Doposiaľ však malá časť škôl výsledok hodnotenia reflektovala buď v osobnom príplatku, možno ešte menšia časť v odmene a veľká časť v ničom, lebo nemali na to zdroje. Návrh zákona, o ktorom dnes rokujeme, výsledok hodnotenia, ak sú dosiahnuté prvé dve úrovne, premieta do nejakej obligatórnej časti funkčného platu v nejakom rozpätí. Samostatný komentár si zaslúži naozaj podľa mňa nie veľmi racionálny nápad odvodiť výšku príplatku za hodnotenie od príslušného platového, od príslušnej platovej triedy a platového stupňa pedagogického zamestnanca. Ako tu už bolo povedané, pán kolega Horecký hovoril, že zrejme sa autori inšpirovali zákonom o štátnej službe a ten bol trochu ešte rozumnejší v tom, že sa zamestnancovi poskytovala jednorazová odmena bez ohľadu na jeho zaradenie do platovej triedy a bez ohľadu na jeho služobnú prax. Čiže v podstate dvaja zamestnanci v rôznych platových triedach, s rôznou dĺžkou služobnej praxe mohli sa dopracovať k tomu istému výsledku. Tuná to tak úplne nie je.
Nechcem komentovať, či 2 % sú dostatočné, už to tu odznelo, na to, aby teda bolo motiváciou. Samozrejme, že okrem výške tejto sumy problém spočíva aj v objeme finančných prostriedkov, ktoré majú školy k dispozícii na osobné príplatky. Treba povedať, že tie sa v značnej miere priznávajú, alebo môžu priznať podľa tých istých kritérií, ktoré sa používajú pri hodnotení pedagogického zamestnanca. Z toho, čo som teraz povedala, jasne vyplýva, v čom vidím problém. Ja osobne nie som proti tomu, aby sa výkon zamestnanca odrazil v jeho plate. Stotožňujem sa s kľúčovou časťou obsahu výroku Miltona Friedmana, ktorý povedal, časť z neho musím odkomentovať, povedal toto: „S úctou k platom učiteľov, hlavný problém nespočíva v tom, že by v priemere boli príliš nízke," s tým sa nestotožňujem, to je iná realita ako slovenská, „ale v ich prílišnej uniformite a strnulosti. Zlí učitelia sú značne preplácaní a dobrí učitelia sú značne nedoplácaní. Platové tabuľky majú sklon byť uniformné a určované podstatne viac vekom, získanými titulmi a certifikátmi než zásluhami." S týmto sa ja do bodky stotožňujem.
To potvrdili aj moje pracovné skúsenosti, kedy som zaznamenávala priepastné rozdiely v kvalite učiteľov nielen medzi školami, ale aj v rámci tej istej školy. Napriek tomu sa výsledky periodického hodnotenia pedagogických zamestnancov vo väčšine škôl u všetkých učiteľov viazali na najvyššie úrovne podľa odporúčania vzorového pracovného poriadku, teda na úroveň mimoriadne dobre a úroveň veľmi dobre. Hodnotitelia takto vysoko hodnotili všetkých možno preto, lebo za výsledok väčšinou nikto nedostal nič, tak čo by si tam robili nepriateľov. Ak by hodnotitelia hodnotili rovnako učiteľov aj po prijatí novely zákona, tak by to znamenalo, že každý dostane príplatok za hodnotenie na úrovni svojej platovej triedy a platového stupňa v tej minimálnej podobe, ktorá tam je.
Ak by to teda malo pokračovať tak, ako to dnes v mnohých školách chodí, tak sa očakávaný účinok nedostaví a rovnostársky systém odmeňovania ostane zachovaný. Ak by to malo byť inak, tak je potrebné školské prostredie pripraviť na zmenu. A koho konkrétne? No hodnotiteľov aj hodnotených. A nehovorím to len tak. V roku 2020/´21 som iniciovala prieskum v základných školách, cieľom ktorého bolo zistiť, ako vnímajú pedagogickí zamestnanci význam a kvalitu ročného hodnotenia ich činnosti a zároveň aj ich pripravenosť premietnuť do ich odmeňovania výsledky hodnotenia a nahradiť tak príplatok za profesijný rozvoj, lebo to raz skončí. Napriek tomu, že prerušenie prezenčného vzdelávania v dôsledku covidu neumožnilo získať plánovanú vzorku, čiastkové výsledky zberu viedli k týmto záverom.
Iba 43 % respondentov by súhlasilo s tým, keby príplatok za profesijný rozvoj bol nahradený príplatkom, ktorý bude odrážať mieru rozvíjania kompetencie žiakov, teda kvalitu ich výchovnovzdelávacej práce. 78 % respondentov by dôverovalo, ten kondicionál podčiarkujem, by dôverovalo výsledkom hodnotenia, keby hodnotenie uskutočňovali ľudia, ktorí pristupujú k svojim kolegom bez predpojatosti. A 65 % respondentov by dôverovalo výsledkom hodnotenia, keby hodnotenie uskutočňovali ľudia, ktorí absolvovali dôslednú prípravu v oblasti hodnotenia ľudských zdrojov a získali tak schopnosť zvládať objektívne hodnotiace procesy. A po tomto všetkom na záver v tom dotazníku 74 % respondentov sa stotožnila s nasledovným výrokom: „Nech by sa akýmkoľvek spôsobom zdokonalil systém hodnotenia pedagogických zamestnancov, prajem si, aby príplatok za profesionálny rozvoj zohrával tú istú úlohu v odmeňovaní ako v súčasnosti."
Čo teda tieto zistenia znamenajú? Po prvé, učitelia nedôverujú hodnotiteľom ako ľuďom a ani ako profesionálom, ktorí vedia hodnotiť. A, po druhé, učitelia nechcú byť hodnotení za to, ako vedia zužitkovať v triedach to, čo sa naučili v rámci aktivít spojených s ich profesionálnym rozvojom, ale prajú si odmeňovanie odvodené od získaných vzdelávacích certifikátov. Jednoducho je to presne tak, ako to povedal Milton Friedman. Ale chcem povedať, že im to nemám za zlé, lebo majú svoje skúsenosti. A čo sa malo stať, aby bola šanca na stotožnenie sa so systémom odmeňovania založeného na výsledkoch hodnotenia? Nemusí to byť také, ako je teraz v našich predstavách podľa vzorového pracovného poriadku, lebo každá škola si môže ten systém kritérií upraviť, ako len chce. Ale čo sa malo stať? Možno by bolo dobré, keby školy získali nejaký vzorový prepracovaný systém hodnotenia, ktorý by si upravili na svoj obraz. Po druhé, ministerstvo možno malo zabezpečiť, aby všetci hodnotitelia získali potrebné kompetencie na to, aby vedeli objektívne, s nadhľadom hodnotiť všetky prvky toho zložitého pracovného systému, v ktorom sa učitelia pohybujú. Možno ministerstvo malo pilotne nechať zbehnúť jeden až dva roky hodnotenia a potom zaviesť príplatok. Ale najmä je treba urobiť osvetu, v rámci ktorej sa dosiahne stav, kedy sa zmenia nálady a názory učiteľov v tejto veci.
A na záver chcem povedať, že to nie je prvý raz, kedy ministerstvo prijíma zmeny, ktoré sú vo svojej podstate alebo z istého uhla pohľadu racionálne a možno to aj dobre myslí, ale nedomýšľa dôsledky, lebo o nich nerozmýšľa, respektíve nepozná aktuálny stav v danej oblasti. A potom sa akýkoľvek dobrý zámer minie účinku a tak je to aj v tomto prípade.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo.
V súvislosti s otázkou stanovovania nesegregovaných školských obvodov je úplne legitímna aj otázka, či ich tvorba má ostať v rukách obcí a samosprávnych krajov. V Českej republike, ktorá takisto čelí infringementu, je na túto tému momentálne veľmi živá debata. V Českej republike je ministerstvo vnútra dozorovým orgánom nad stanovovaním všeobecne záväzných vyhlášok, to je obdoba našich VZN-iek, a zohľadňujú, či je dodržiavaný zákon, vrátane ako sa uplatňuje kritérium zákazu segregácie. Napriek tejto kompetencii bolo pre české ministerstvo vnútra veľmi komplikované vykonávať túto svoju dozorovú povinnosť, pretože ako mali vykonávať nejakú abstraktnú kontrolu, keď nemali dáta a nepoznali miestne súvislosti? Ale situácia sa zmenila. Minulý mesiac, áno, už je jún, čiže v máji bol novelizovaný český školský zákon, kde sa urobil k riešeniu tohto problému prvý zásadný krok. Podľa uvedenej novely sa spádové obvody budú zakresľovať do systému RÚIAN, čo je register územnej identifikácie adries a nehnuteľností, podobne ako volebné obvody. A bude teda verejne k dispozícii mapa spádových obvodov a bude možné s ňou pracovať. A tento systém potom aj ministerstvu vnútra umožní identifikovať problematické školské obvody, ak sa ukáže ich segregačný charakter. A odtiaľ je už iba krok, aby tú činnosť robil štát a nie obce. Čiže možno aj toto je nejaká inšpirácia... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, pán podpredseda.
Vážený pán minister, vážené kolegyne poslankyne, vážení páni poslanci, ja naozaj budem veľmi disciplinovaná a vyjadrím sa výlučne ku podstate tohto návrhu – skrátenému legislatívnemu konaniu.
Podľa predkladateľa tým zásadným dôvodom, prečo takýto návrh zákona vznikol, a teraz nemyslím návrh na skrátené legislatívne konanie, ale samotná vecná podstata toho návrhu spočíva v tom, že predkladateľ mieni znížiť riziko predčasného ukončovania školskej dochádzky. Chcem iba vysvetliť, že predčasné ukončenie školskej dochádzky znamená iba toľko, že osoba, ktorej sa tento výraz týka alebo tento status týka, nedosiahne ani na výučný list a je ťažko zamestnateľný, ak vôbec je zamestnateľný. Predčasné ukončenie školskej dochádzky je spojené teda s nezamestnanosťou, je spojené so sociálnym vylúčením, s chudobou, podlomeným zdravím, čiže nikto nespochybňuje, že ide naozaj o veľmi vážny problém.
Teraz ale ja chcem riešiť otázku, či je v tomto prípade dôvod na skrátené legislatívne konanie a nabudúce keď prídeme k samotnej vecnej podstate zákona, sa budem venovať tomu, či riešenie, ktoré prináša minister, významným spôsobom prispeje k riešeniu tohoto zásadného problému.
Podľa § 89 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku skrátené legislatívne konanie možno vyvolať iba za mimoriadnych okolností, kedy môže dôjsť k ohrozeniu základných ľudských práv a slobôd alebo bezpečnosti, alebo hrozia štátu významné národohospodárske škody, tak vtedy môže dôjsť k skrátenému legislatívnemu konaniu. A z uvedeného ustanovenia teda jasne vyplýva, že skrátené legislatívne konanie má vyplývať z mimoriadnych okolností.
Ale ja sa pýtam, o akú náhlu a mimoriadnu udalosť v tomto prípade ide, ak nárast počtu osôb, ktoré predčasne ukončujú školskú dochádzku, je v Slovenskej republike pozorovateľný veľmi dlho? Svedčia o tom domáce štatistické údaje, k nim veľmi podrobne nabudúce, a aj to, že Slovenská republika spolu s ostatnými krajinami Európskej únie už v roku 2011 prijala záväzok, že do roku 2020 zníži podiel takýchto osôb na 10 %. V čase, keď sme tento záväzok prijímali, tak Slovenská republika na tom bola veľmi dobre. Takýchto osôb, podiel takýchto osôb u nás činil zhruba 6 %. Ale medzi rokmi 2014 a 2018 namiesto toho, aby 6 % klesalo, tak sa podiel takýchto osôb zvýšil o 2 % a naďalej rástol. To znamená, že nevznikli žiadne náhle a mimoriadne okolnosti, ale Slovenská republika mala dosť času, aby tento problém veľmi systematicky riešila. Iná otázka je, či tento problém vyrieši administratívne opatrenie, ktoré priniesol pán minister.
Chcem povedať, že rovnako vysoká absencia najmä v tých školách, kde prevažná časť žiakov pochádza zo sociálne znevýhodneného prostredia, alebo lepšie povedané z marginalizovaných rómskych komunít, tak takáto absencia u nás nie je žiadnou novinkou. Vždy bola vyššia ako v školách, v ktorých sa vzdelávali deti aspoň zo štandardného sociálneho prostredia. A tak ako rastie absencia žiakov vo všetkých školách, tak je menej viditeľná tam, kde bola predtým nižšia, a je oveľa viac viditeľnejšia tam, kde vysoká už bola predtým.
Napokon ešte jedna z tých posledných poznámok. Ministerstvo školstva má k dispozícii rezortný informačný systém, kde sa nachádzajú dáta o každom žiakovi a každej škole vrátane absencie, či už ide o individuálnu úroveň žiaka alebo inštitucionálnu úroveň školy. A teda otázka je, že čo doposiaľ robili analytické útvary ministerstva, keď teraz je potrebné toto riešiť v skrátenom legislatívnom konaní. A ja súhlasím s tým, že s fenoménom predčasného ukončovania školskej dochádzky treba bojovať, samozrejme, že nie v skrátenom legislatívnom konaní a nie tým skratkovitým spôsobom, ktorý ponúka ministerstvo školstva, ale o tom veľmi podrobne nabudúce.
Tento návrh, ohlasujem to teda za celý klub Progresívneho Slovenska, určite nepodporíme.

Ďakujem za slovo.
Áno, pridávam sa k vám, pán poslanec Čaučík, je naozaj povážlivé, povážlivá tá bohorovnosť, s akou sa stavia koalícia k odporúčaniam domácich aj európskych autorít. Ja pridám teda ešte jedno stanovisko, ktoré má presne týždeň, presne týždeň. 9. apríla komisár pre ľudské práva Rady Európy Michael O'Flaherty povedal toto, obrátil sa na slovenský parlament a odporúčal mu odmietnuť tento návrh zákona, pretože ohrozuje občiansku spoločnosť, a teraz ho budem citovať: „Vzhľadom na to, že diskusia o návrhu zákona o neziskových organizáciách pokračuje, úctivo žiadam poslancov Národnej rady, aby neprijímali ani pôvodný návrh zákona, ani žiadne pozmeňujúce návrhy, ktoré nie sú plne v súlade so záväzkami Slovenskej republiky vyplývajúcimi z Európskeho dohovoru o ľudských právach." Pokračoval: „Je obzvlášť dôležité, aby sa všetky ďalšie kroky smerujúce k regulácii neziskových organizácií uskutočňovali v úzkej spolupráci s občianskou spoločnosťou a za jej účasti."
Ani jedno sa z toho nestalo. Ani jedno. Jednoducho túžba zlikvidovať občiansku spoločnosť je taká silná, že žiadna autorita nemá dostatočnú váhu pred slovenskou vládou, aby tie veci zmenila. Jednoducho vláda vsadila všetko na jednu kartu a robia to tak všetky autoritárske režimy, keď hrajú o svoju politickú existenciu bez ohľadu na to, čo to urobí s charakterom štátu. A ja si myslím, že preto nebolo dobré a nemali sme úplne dovoliť, aby sa odložil návrh na odvolanie vlá... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo.
Nadviažem na pani poslankyňu Plavákovú k téme zaradenie mimovládnych organizácií medzi povinné osoby podľa infozákona. Ona jasne povedala, že to považuje za diskriminačné. Odznelo tu aj to, že podobné postavenie vo vzťahu k čerpaniu verejných zdrojov majú napríklad aj podnikateľské subjekty a na nich sa tento zákon nevzťahuje. To už teda bolo povedané. A čo z toho vyplýva? Zákonodarca, samozrejme, o tom vie, čiže rozmýšľame, aký cieľ sledoval. No tak ponúka sa to, že prvoplánové bolo zaťažiť mimovládne organizácie a ochromiť ich činnosť, lebo vedia, že nie sú personálne vybavení na vybavovanie infožiadostí.
A teraz druhá poznámka. Vôbec neni isté, že občania si budú žiadať len informácie o financiách, ktoré sú z verejných zdrojov. Lebo ak občanovi dáte možnosť žiadať informácie od občianskych organizácií, vôbec neviete zaručiť, že si občania budú podľa infozákona žiadať len informácie o tom, ako sa nakladá s verejnými zdrojmi. A tuto je ďalšia záťaž pre mimovládne organizácie. Ak teda takej organizácii príde žiadosť, ktorá sa netýka nakladania s verejnými prostriedkami, tak musí vypracovať kvalifikovaný podnet, musí ho poslať orgánu, ktorý občanovi odpíše, že nemajú žiadne verejné dotačné zdroje.
A po tretie, mne vyplýva alebo nevyplýva, neviem, ako to je, a to je problém, nevieme, že či tento zákon bude fungovať aj retroaktívne, čiže či sa občania budú môcť pýtať na to, či dostali verejné zdroje aj pred účinnosťou tohto zákona. Takže tam vidím tri základné a veľké problémy, ktoré... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo.
Viete, keby to nebolo také smutné, tak je to strašne zábavné, lebo namiesto kvalitného návrhu a poctivej diskusie tu máme koalíciu, ktorá je stratená vo vlastnej argumentácii, v úvodzovkách, v prospech návrhu, lebo raz je tá argumentácia nejaká, na ďalšíkrát iná a tak ďalej. Ja si preto myslím, že pán Vančo má pravdu, že z toho pôvodného návrhu ostalo len to, čo je kľúčové a dôležité, a to je pomsta mimovládkam alebo znepríjemnenie života mimovládok a výstraha jej súkromných podporovateľov. A skúsim to dokázať.
Čoho sa koalícia vzdala? Vzdala sa označenia zahraničného agenta, vzdala sa označenia organizácia so zahraničnou účasťou, vzdala sa lobingu. A čoho sa nevzdala? Nevzdala sa prehľadu súkromných podporovateľov, samozrejme od istej sumy, a nevzdala sa možnosti šikanovať mimovládky jednak výkazníctvom a jednak zaťažením povinnosti podľa infozákona. Chcem povedať, že možnože tomuto budú konzervatívni politici z radov koalície viac rozumieť. Podľa Starého zákona dar má iba polovičnú hodnotu, ak je známy darca, a mnohí darcovia sa podľa toho aj správajú. Im stačí vedomie, že pomohli dobrej veci, a nemusia sa tým chváliť verejne. Toto je aj podstata dobročinnosti, neviem, či tomu rozumiete.

Ďakujem za slovo.
Pán poslanec Farkašovský prezentoval svoju úvahu o tom, prečo bolo potrebné priniesť tento zákon do parlamentu a veľmi sa hneval, keď ho niekto nazýva z opozície, že komplikuje alebo šikanuje mimovládne organizácie. A jeho záver bol taký, že tento zákon je potrebný preto, lebo tieto organizácie protestujú proti vládnej moci, čo má politický rozmer, pričom vládna moc získala svoju pozíciu v demokratických voľbách. To je také zhrnutie jeho vystúpenia a ja mám tiež podobnú úvahu, podobnú úvahu v tom, že si kladiem rovnakú otázku ako pán Farkašovský. Tiež rozmýšľam o tom, prečo pán Lučanský priniesol tento zákon, ako hovorieva pani Kolíková, pod pazuchou. A prišla som k záveru, že je to preto, lebo MVO-čky nastavujú zrkadlo verejným politikám ale bez ohľadu na to, kto vládne. A táto vláda z pohľadu personálneho obsadenia je jednou z najslabších, a nehovorím to preto, že chcem niekoho uraziť, a tejto slabosti zodpovedá aj kvalita a čistota rozhodovacích a riadiacich aktov. A teraz pán Farkašovský je kultivovaný, vzdelaný človek a určite mi nebude mať za zlé, keď zacitujem klasika a poviem, nehnevaj sa na zrkadlo, keď máš krivú hubu. Mimovládne organizácie naozaj nemôžu za to, ako vládnete. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo.
Vystúpenie pána Glücka mi v jednom momente pripomenulo slávne rádio Jerevan, ktoré bolo založené na paradoxnom vzťahu medzi úplnou lžou a čiastočnou pravdou. A to, čo má spoločné jeho vystúpenie s rádiom Jerevan, sa týka správy Európskeho dvora audítorov. Pán Glück povedal, že EDA prišla k záveru, že bolo spreneverených viac ako 7 mld. eur. Tak to vôbec nie je pravda. Monitoring sa týkal toho, ako sa míňajú peniaze v rokoch ´21 a ´23 v objeme 7,4 mld. Čiže nebolo spreneverených, ale rádio Jerevan povedalo, že bolo. Dôležité je, že EDA nenašiel žiadne dôkazy o tom, že by mimovládne organizácie využívali finančné prostriedky Európskej únie spôsobom, ktorý by porušoval právo Európskej únie.
Aby bolo jasné, aby sa tu už viac nespomínala EDA, povedzme si, o čo žiadala Komisiu. Žiadala o to, aby sa jasne definovalo to, čo sa považuje za MNO. To my vieme. Po druhé, žiadala pravidelnú aktualizáciu informácií o tom, ako sa vynakladajú finančné prostriedky z grantov, čiže verejné prostriedky, verejné prostriedky, nie súkromných prispievateľov. A po tretie, žiadala o to, aby sa kontrolovalo, či MNO konajú v súlade s hodnotami Európskej únie. A u nás MNO majú problémy práve preto, že konajú v súlade s hodnotami Európskej únie. A ako na tú správu reagovala Komisia? Povedala toto: Prijmeme rady, tie rady audítorov, ktoré budú minimalizovať administratívnu záťaž a sú primerané. A čo robíme my? My maximalizujeme administratívnu záťaž. (Potlesk.)

Ďakujem pani poslankyni Kosovej za komplexný pohľad na problematiku šikanovania, a spočiatku som jej chcela protirečiť, lebo som si myslela, že to nedotiahne do konca.
Keď si začala hovoriť o príčinách šikanovania, ktoré pramenia z osobnosti žiaka, tak to bolo málo. Keď si hovorila o tom, že zdrojom nastavenia toho dieťaťa môžu byť aj pomery v rodinách, kde si dieťa osvojuje nejaké vzorce správania, aj to bolo málo. Keď si hovorila o zhrubnutí spoločnosti, zhrubnutí jazyka, správania, aj to bolo málo, a nezabudla si na školu a tým sa ten kruh uzavrel, lebo škola je tu aj na to, aby vyrovnávala a vybalansovávala negatívne vplyvy rodiny a spoločnosti. Je s tým dieťaťom viac ako možno rodina. A existujú systémy merania, tzv. indexu otvorenosti školy, kde sa meria aká je angažovanosť učiteľov, ich sociálna blízkosť, direktívnosť a tak ďalej. A často vychádza z výsledkov tých meraní, že kde je uzavretá klíma, je kríza dôvery, nie sú tam demokratické pomery na školách.
A my keď sme merali mieru šikanovania, vždy to súviselo s mierou a s indexom otvorenosti školy, takže a toto je aj priestor pre náš výbor, pre školy samé, aby nejakým intenzívnejším spôsobom skúsili zabojovať proti rakovine, rakovine vzťahov, ktorou šikanovanie naozaj je.
Ďakujem.