Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Ku kvalite štátneho rozpočtu Slovenskej republiky na rok 2025 a k výhľadu na ďalšie dva roky sa určite kompetentnejšie vyjadrili moji kolegovia, ktorí v tejto oblasti disponujú dlhoročne získanou expertízou. Určite bude lepšie, ak sa vo svojom príspevku zamieram na tie časti rozpočtu, ktoré majú saturovať vzdelávanie, vedu a výskum.
V súvislosti s nedávnym úmrtím profesora Traubnera reprízovali...
Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Ku kvalite štátneho rozpočtu Slovenskej republiky na rok 2025 a k výhľadu na ďalšie dva roky sa určite kompetentnejšie vyjadrili moji kolegovia, ktorí v tejto oblasti disponujú dlhoročne získanou expertízou. Určite bude lepšie, ak sa vo svojom príspevku zamieram na tie časti rozpočtu, ktoré majú saturovať vzdelávanie, vedu a výskum.
V súvislosti s nedávnym úmrtím profesora Traubnera reprízovali jeho medailón v Slovenskom rozhlase a medzi iným pán profesor povedal, že vyspelá spoločnosť je taká, ktorá je tvorená zdravými, vzdelanými a kultúrou formovanými ľuďmi. V kontexte čias, ktoré žijeme v tomto priestore, a v čase, kde je zdravotníctvo, vzdelávanie a kultúra v stave klinickej smrti, sa zdá, že sa k týmto spoločnostiam nepripojíme. A aj v tomto prípade som prenechala komentár z prirodzených dôvodov k téme zdravotníctvo pánovi Dvořákovi a k téme kultúry sa vyjadrí zrejme pani Jaurová.
A teraz teda k tomu vzdelávaniu. Začnem svojím hlbokým zážitkom z rokovania, z minulotýždňového rokovania výboru pre vzdelávanie, vedu, mládež, šport a cestovný ruch. Zámerne uvádzam celý názov, lebo pôvodne som bola veľmi pohoršená tým, čo všetko možno prilepiť k téme vzdelávania a vedy a čo v podstate vyjadruje aj postoj tejto koalície k významu vzdelávania. Ja pre seba nazývam náš výbor Ein Kessel Buntes a možno si niektorí pamätajú, že to bol kabaretný program nemeckej televízie z čias socializmu. Ale v tomto prípade, v prípade toho minulotýždňového zasadnutia tohto pestrého kotlíka, to bolo pre mňa veľmi užitočné. Okrem iného teda po prvýkrát sa do programu rokovania dostal návrh rozpočet, okrem teda návrhu rozpočtu ministerstva školstva, veľkého rozpočtu, dostal sa aj rozpočet ministerstva cestovného ruchu a športu a, samozrejme, teda aj Slovenskej akadémie vied.
Čo teda užitočné priniesol tento pestrý kotlík? Ukázalo sa, že minister Drucker si je vedomý, že sa v otázke valorizácie platov pedagogických a odborných zamestnancov neplní programové vyhlásenie vlády, v ktorom sa teda vláda zaviazala ku každoročnej valorizácii, a mieni hľadať rezervy vo vlastnom rezorte. A k tomu neskôr, lebo mne absolútne nie je zrejmé, kde nájde v rezorte cirka, necelých teda 400 miliónov eur. To naozaj neviem.
V ďalšom kole s ťažkosťami predstavil rozpočet štátny tajomník ministerstva cestovného ruchu a športu pán Krišanda. Veľmi nedôveryhodne vysvetľoval vyčíslené náklady na mzdy, kde priemer na zamestnanca sa pohyboval na úrovni 2 500 eur. Jeho tímu sa nepodarilo vysvetliť ani náklady na obstaranie informačných technológií v časti systémy vnútornej správy vo výške 825-tisíc, čo sú rádovo vyššie náklady v porovnaní s inými ministerstvami.
Jeho vysvetlenie, že ide o vstupné náklady novovznikajúceho ministerstva, sa ukázali ako úplne, úplne nepravdivé, pretože je zjavné, že v rozpočte na roky ´26 a ´27 sa ráta s tou istou sumou. A pre porovnanie ministerstvo školstva v tejto položke má 400-tisíc eur. Ministerstvo školstva s rozsiahlym rezortom 400-tisíc eur, ministerstvo športu a cestovného ruchu, respektíve naopak, 825-tisíc eur.
A potom nasledoval reprezentant akadémie vied, ktorý okrem iného uviedol, že sa zvyšuje administratívna záťaž jeho ľudí, počet ktorých sa v dôsledku konsolidácie znížil a ktorí zabezpečujú činnosti s administrovaním výkonnostných zmlúv. Výkonnostné zmluvy je veľmi dôležitý prvok moderného financovania tejto inštitúcie. Ich mzda je na úrovni 1 600 eur.
A nezaangažovaný divák by tieto tri jednoaktovky, ktoré sa odohrali na výbore, mohol vnímať ako nejaký gogoľovský smiech cez slzy a to preto, lebo jeden vie, že má málo, a ide hľadať. Iný má veľa a nevie prečo. A tretí má málo, ale ten už rezignovane ani nič nepýta. Čiže takto to tam vyzeralo. V tomto pestrom kotli kedysi tematicky čistého výboru pre vzdelávanie, mládež a šport sa teda rokovalo o rozpočtoch a víťazom bolo ministerstvo cestovného ruchu a športu, bez ktorého by sme sa v ťažkých časoch určite zaobišli. A porazenými ostali vzdelávanie a veda, na ktorých stojí budúcnosť tejto krajiny.
A darmo štátny tajomník ministerstva financií tvrdil, že tým víťazom je ministerstvo školstva. Pokúsim sa dokázať analýzou výdavkov regionálneho školstva, regionálneho školstva, že sa pán štátny tajomník mýlil. Výber toho segmentu z celkového rozpočtu ministerstva školstva súvisí s tým, že výdavky na regionálne školstvo tvoria až 65 % celkového rozpočtu ministerstva.
A teraz čo je pravda? Pravdou je to, že budúcoročné výdavky sú rozpočtované v regionálnom školstve na úrovni 3 mld. 866 mil., čo je 832 mil. eur viac ako v roku 2024. To je 21,5 %, to vyzerá ako ohromné veľké číslo. Ale v skutočnosti však takmer 560 mil. je presun financií zo samospráv v dôsledku zmeny financovania materských škôl. Aby som bola korektná, ministerstvo k tejto sume nad rámec delimitácie z vlastného rozpočtu pridáva cirka 53 mil.
Ďalších 40 mil. je určených na krytie výdavkov spojených s novelou zákona o odborných a pedagogických zamestnancoch. Ide o zvýšenie, ktoré súvisí s kompenzačným príspevkom pre niektoré kategórie zamestnancov. Ale k tejto téme sa tiež ešte neskôr vrátim.
Ďalších 20 mil. súvisí s krytím výdavkov na zvýšené zdravotné odvody pre zamestnávateľov regionálneho, v školstve. Viete, že z 10 % stúpli na 11 % a teda ministerstvo to dofinancováva.
Viac ako 6 mil. bolo pridaných v súvislosti s vyšším počtom žiakov než v uplynulom období, ide teda o normatívne prostriedky. Kto teda tejto téme úplne nerozumie alebo, alebo nikdy sa ňou nezaoberal, tak školy sú financované dnes na základe normatívu, ktorý celkový objem tých prostriedkov sa odvodzuje od počtu žiakov. A ten normatív sa delí na dve časti. Je mzdový normatív a prevádzkový normatív. A teraz chcem povedať, že tá jednotková hodnota prevádzkového normatívu sa nezmenila. Takže nie je vôbec zrejmé, ako si školy poradia so zvýšenou DPH na 23 % a s očakávaným rastom nákladov na teplo a plyn. Už len tieto obligatórne výdavky sú v celkovom súčte okolo 686 mil. eur. Zvyšok tvoria výdavky, ktoré majú síce pozitívny charakter, ale ministerstvo nemalo inú možnosť, ako ich zaviesť, keďže viaceré z nich súvisia so záväzkami plánu obnovy a odolnosti. Najväčšiu položku tvoria tie prostriedky, ktoré sú smerované do podporných opatrení, to hovoril aj pán minister Kamenický dnes v úvodnom slove, ktoré sú zvýšené takmer o 122 mil. eur, a ďalších 6 mil. eur súvisí so zavedením právneho nároku na materskú školu v prípade detí od 4 rokov veku. A teda v súčte s predchádzajúcimi nevyhnutnými výdavkami sme už na sume viac ako 800 mil.
Chcem povedať, že stalo sa iba to, čo bolo nevyhnutné. Nič viac. Do vzdelávania v roku ´25 pôjde menej ako rok predtým. Ak to zoberieme cez podiel hrubého domáceho produktu, v minulom roku to bolo 4,5 %, v roku ´25 to bude, to budú 4 % HDP, v Českej republike je to 5 %.
Pre mňa nezodpovedanou otázkou však ostáva efektivita prostriedkov, ktoré smerujú práve do podporných opatrení, keďže finančné prostriedky majú slúžiť okrem iného na zvýšenie počtu pedagogických asistentov a iných podporných profesií. Ich počet má síce vzrásť, ale neriešia sa však problematické otázky týkajúce sa ich zneužívania vo vyučovacom procese. V praxi sa, bohužiaľ, na rôznych školách potvrdzuje, že asistenti suplujú činnosť učiteľov, ktorí sú v danom čase neprítomní, alebo dokonca nahrádzajú tých, ktorí v systéme chýbajú. A to je naozaj veľký problém.
Ďalšia vec, nie je vôbec jasné, aký je optimálny počet tých pedagogických zamestnancov a podporných zamestnancov, ktorí majú zabezpečovať poskytovanie nárokovej podpory deťom a žiakom a podľa ktorého by sa dalo posúdiť, do akej miery napĺňame záväzky, ku ktorým sme sa zaviazali v pláne obnovy a odolnosti. Čiže vynakladáme na tento účel viac ako 130 mil. eur, ale negarantujeme žiadnu efektivitu.
Do kategórie výdavkov, kde existujú pochybnosti o efektivite vynaložených prostriedkov, patrí aj kompenzačný príspevok pre pedagogických a odborných zamestnancov, ktorý má v budúcom roku dosiahnuť výšku takmer 100 mil. eur, 99, a má stabilizovať niektoré skupiny zamestnancov. A v čom spočíva problém hneď na prvý pohľad? V tom, že nie úplne férovo minister školstva zarátava celú sumu na kompenzačný príspevok do zvyšovania platov všetkých pedagogických a odborných zamestnancov v budúcom roku. Lebo väčšine ľudí pracujúcich v školstve totiž tento príspevok finančnú odmenu vôbec nezvýši. A druhý problém, pozitívny účinok kompenzačného príspevku je otázny aj preto, lebo neexistuje analýza, ktorá by potvrdzovala, že stabilizuje chýbajúcich pedagógov v systéme. Výskumy zo zahraničia skôr naznačujú, že je to neefektívny nástroj, pokiaľ učitelia nebudú zaviazaní ostať nejaký čas v tej škole, v ktorej ten príspevok poberajú. A toto na Slovensku neplatí. Učiteľ sa kedykoľvek môže presunúť zo zamestnania v istej škole aj do iného sektoru, ako je sektor vzdelávania, bez akejkoľvek náhrady.
No a keďže sme pri platoch, tak zásadnou prekážkou podpory zákona o rozpočte okrem tých systémových nedostatkov, ktoré spomínali aj moji kolegovia predrečníci, je nesplnenie záväzku v programovom vyhlásení, a to jest teda tá každoročná valorizácia platov pedagogických a odborných zamestnancov. Viete, ja by som na mieste odborárov za žiadnych okolností nepristúpila na dohodu, že učitelia v budúcom roku dostanú jednorazový príspevok 800 eur a v ďalšom roku 5-percentné zvýšenie. Požiadavky školských odborárov na 10-percentné zvýšenie platov sú opodstatnené a je to absolútne minimum toho, čo by sa malo udiať. No a teda prečo by sa tak malo udiať, aj to treba povedať. Máme čerstvú, hoci už recyklovanú skúsenosť, že si nevieme predstaviť nemocnice bez lekárov a sestier. A rovnako platí, že môžeme mať špičkovo vybavené školy, bez učiteľov, psychológov a ďalších nemôžu plniť svoj účel. A dnes sme v situácii, že v najbližšej budúcnosti bude chýbať najmenej 2-tisíc učiteľov a nebude ich mať kto nahradiť. Pýtali sa, disponujeme všelijakými výskumami, prieskumami a tak ďalej a z posledného výskumu, nebol to len prieskum, medzi študentami, absolventami stredných škôl, ktorí kedysi koketovali s myšlienkou, že by vstúpili do pedagogických služieb a neurobili tak, tak polovica z nich uviedla, že si túto profesiu nevybrali z dôvodu nízkych platov. Tretina sa rozhodla nezvoliť si ho pre nízku úroveň spoločenského uznania a štvrtina pre vysokú mieru pracovného stresu. A to je v súlade so skutočnosťou, teraz sa presúvame na vysoké školy, ktoré pripravujú ľudí do pedagogických služieb, do sektoru vzdelávania, a v roku 2021 sa na učiteľských pozíciách zamestnalo menej ako 39 % absolventov pedagogických študijných programov. To znamená, že naozaj školstvo je pred personálnym kolapsom.
Platy učiteľov na Slovensku sú v súčasnosti nižšie než platy ostatných vysokoškolsky vzdelaných pracovníkov. Je to zhruba teda o necelú tretinu. Po celoštátnom štrajku učiteľov v roku 2022 došlo v roku 2023 k dvom zvýšeniam platov, v januári o 10 % a v septembri o 12. A zdá sa, že to bolo veľa. Ale napriek tomu, napriek týmto zvýšeniam sa reálne mzdy učiteľov nezlepšili. Naopak, vďaka rekordnej inflácii klesli o 5 %.
A tiež sa vrátim k jednej veci, ktorú sme tu prerokúvali nedávno. Išlo o rast minimálnej mzdy. Ja nemám nič proti tomu, aby tie najnižšie platové skupiny, príjmové skupiny teda zarábali viac, ale v kontexte s platom začínajúceho učiteľa prichádza k istému paradoxu. Začínajúci učiteľ, je to vysoko kvalifikovaná profesia, ktorá sa viaže s ukončením druhého stupňa vysokej školy, tak nástupný plat je 1 161 eur. A v roku 2027 by minimálna mzda pre nízkokvalifikované skupiny zamestnancov sa mala priblížiť k tisícke eur. Toto naozaj nie je fér.
A kto chce komprimát toho, ako vyzerá stav slovenského školstva, tak mu odporúčam, aby si prečítal aspoň nadpisy kapitol materiálu, ktorý sa volá Revízia výdavkov na základné a stredné školy, ktorý bol zverejnený minulý týždeň. Pár z nich zacitujem. Jedna kapitola, názov: "Výsledky základných a stredných škôl sú slabé a za málo peňazí". Ďalšia kapitola: "Výsledky zaostávajú aj za podobnými krajinami, nielen tými najvyspelejšími". Ďalšia kapitola: "Výdavky na základných a stredných školách sú nižšie ako v okolitých krajinách". A ten istý dokument, ktorý teraz citujem, obsahuje aj posolstvo UNESCO z roku 2015, ktoré deklarovalo toto: "Vzdelávanie ako základ dlhodobej prosperity spoločnosti by malo patriť medzi najdôležitejšie oblasti verejných politík". A ja sa pýtam, prečo to neberieme úplne s plnou vážnosťou a prečo tomu nechceme uveriť.
Minule som sa stretla s jedným riaditeľom, ktorý bojuje s nedostatkom personálu a povedal jednu vec, ktorá je na prvý pohľad ako smiešna, vtipná, ale je hrozná. Povedal mi, že vieš, v akej som situácii? Keď nájdem človeka, ktorý dokáže vo varnej kanvici priviesť vodu k bodu varu, tak u mňa bude učiť fyziku. Tak k tomuto sme sa dostali.
Ja teda hovorím, zaplaťme učiteľov, aby ich bolo toľko, že sa v systéme uplatnia tí dobrí. Efektívne a s rozvahou financujme chod škôl a potom čakajme na zázraky. Bez toho sa nestane nič. Pokiaľ školský rozpočet, a nehľadiac na tie ostatné súčasti, nebude obsahovať podporné finančné mechanizmy pre učiteľov, tak nemyslím si, že niekto z mojich kolegýň a kolegov by za takýto rozpočet niekedy zahlasoval.
Ďakujem pekne. (Potlesk v sále)
Skryt prepis
