===== ... ospravedlňovania neúčasti žiakov na vyučovaní prinesie efekt v ich častejšej prítomnosti v školách. Nemyslím si to a nedávna história tomu dáva za pravdu. Ale najprv teda k samotnému návrhu ministerstva. Návrh ministerstva, ktorý dva systémy ospravedlňovania neúčasti žiakov na vyučovaní odvodil od priemernej absencie žiakov školy za referenčné obdobie, vnímam ja osobne so značnými rozpakmi. Na jednej strane naozaj si uvedomujem nárast mieri absencie a problémy, ktoré sa s ňou spájajú. Takže rozmýšľať o riešení je na mieste. Ale nemyslím si, že metóda, ktorou tento problém riešime, prinesie želaný efekt. Dokonca podľa mňa toto administratívne riešenie ja ho mám v úvodzovkách a preto to hovorím, je vo svojej podstate chybné, lebo je založené na princípe kolektívnej viny. Návrh totiž vytvára dve kategórie škôl podľa vzťahu medzi priemernou absenciou žiaka k referenčnej hodnote priemernej absencie, ktorú určuje ministerstvo. V praxi to bude znamenať, že školy, ktoré neprekračujú referenčnú hodnotu absencií, môžu absenciu svojich žiakov hodnotiť podľa tolerantnejších pravidiel ako školy, ktoré v priemere túto referenčnú hodnotu prekračujú. To sme počuli aj v úvodnom slove pána ministra. Prečo ide o problém? Ja vnímam absenciu žiaka ako individuálnu záležitosť, ale návrh ju rieši kolektívnym nariadením. Keďže opatrenia prijímame voči všetkým žiakom školy a nie extrémnym absentérom. Pokojne sa môže stať, že dvaja žiaci, ktorí v danom čase vymeškajú rovnaký počet hodín, pričom jeden z nich bude žiakom školy s vysokou mierou priemernej absencie a jeden zo školy s nižšou mierou priemernej absencie, budú svoju neprítomnosť ospravedlňovať rôznym spôsobom. To sa mi nezdá v poriadku, že žiaci v rovnakej situácii, v rôznych školách budú podliehať rôznemu režimu ospravedlňovania. V tomto kontexte chcem poznamenať, hoci tiež pán minister o tom hovoril, ale mal na to iný názor ako teraz poviem ja, že aj súčasnou právnou úpravou bolo možné postihovať a podčiarkujem to slovo postihovať a zámerne nehovorím riešiť, nadmernú absenciu a nepoužívať pritom relatívne komplikovaný systém. Tak ako povedal pán minister, súčasná právna úprava umožňuje ospravedlniť päť po sebe idúcich dní a najviac desať vyučovacích dní v mesiaci bez lekárskeho potvrdenia. Na prvý pohľad sa zdá, že je to príliš veľkorysé, ale ja si myslím, že tomu tak nie je. Keby školy naozaj mali odvahu používať ďalší odsek a pracovať s termínom odôvodnené prípady a vtedy, vtedy už bolo možné požadovať lekárske ospravedlnenie a to napríklad vtedy, ak u jednotlivého žiaka sa v ďalšom mesiaci zopakuje absencia vo väčšom rozsahu ako v tom predchádzajúcom. A teraz to kľúčové, prečo si myslím, že tieto opatrenia alebo toto opatrenie zrejme mnoho na veci nezmenia. Tá informácia, s ktorou pracujem, vychádza z ministerstva, ktoré tvrdí, že týchto rigoróznych pravidiel sa budú držať cirka 5 % škôl. Je zrejmé, že spomínaných 5 % škôl sa viaže najmä na školy, kde sa vzdelávajú žiaci z marginalizovaných komunít a je to aj logické vzhľadom na to, čo som hovorila pri tej štatistike o predčasnom ukončovaní školskej dochádzky. Teraz ak by som to mala premietnuť na celú marginalizovanú komunitu, tak z celkového počtu osôb, ktoré predčasne ukončili školskú dochádzku až 83 % pochádza z marginalizovaných rómskych komunít a to je strašne veľké číslo a v tomto kontexte to naozaj vyzerá tak, že je to dobré a logické opatrenie. Ale chcem povedať, že včera pán Horecký hovoril, že my namiesto toho, aby sme riešili príčiny, riešime symptómy, dnes s tým operoval aj pán minister a veľmi sa mu to v istej situácii páčilo. Tak ja si myslím, že my týmto zákonom robíme to isté. Máme tu napríklad skupinu škôl, ktorá sa koncentruje práve do oblasti, kde žijú marginalizované rómske komunity a ktoré stále majú dvojzmennú prevádzku a teraz ja by som bola zvedavá, akú motiváciu majú žiaci chodiť na popoludňajšie vyučovanie, akú motiváciu a koľko vlastne fyzických a duševných síl majú učitelia učiť v druhej zmene kvalitne a normálne no tak asi nie. Nikto nespochybňuje, že je dôležité, aby takéto osoby chodili do školy, ale v prvom rade je potrebné odstraňovať príčiny, prečo absentujú. Nie je nič čudné na tom, že vzhľadom na podmienky, v ktorých žijú, možno sú chorľavejšie ako deti zo štandardného sociálneho prostredia, ale to by zase smerovalo k podpore toho, čo hovorí pán minister, že keď sú chorľavejšie, nech idú teda k lekárovi. Ale hovorím to v inom kontexte a hovorím to v kontexte scivilizovania ich spôsobu žitia, že to je tá prvá podmienka. Nie je zriedkavé, že deti ostávajú doma aj preto, lebo keď prší, tak nemajú k dispozícii suché teplé oblečenie a topánky. Doma ostávajú aj dievčatá, keď nemajú hygienické potreby v čase menštruácie a nepochybne svoju možno aj najväčšiu rolu v tom zohráva aj fakt, že deťom chýbam motivácia vzdelávať sa, ktorá by bola podporovaná rodičmi. Asi treba najprv riešiť tieto problémy a potom je možné očakávať pravidelnejšiu návštevu škôl. Inak ešte na okraj. Byť prítomný v škole a aktívne sa zúčastňovať vzdelávania, sú úplne dve rozličné veci. Mimochodom podobne a samozrejme širšie než som teraz povedala, sú koncipované aj odporúčania Rady Európy, o ktorých som hovorila. Ešte pripomínam jednu vec, ktorá je všeobecne známa. Slovenská republika je krajinou s mimoriadnym vplyvom socioekonomických podmienok na školskú úspešnosť. Tento vplyv, ktorý je negatívny, nevyrieši rigorózna zmena prístupu k absencie žiakov. Pán minister hovorí, že je to len jeden z nástrojov a v hre sú aj iné. Ale tento nástroj nemá prichádzať ako jeden z prvých, ale ako jeden z posledných, ak by vôbec bol ešte vtedy potrebný. A teraz čo sa stane, keď tento zákon alebo táto zmena, tento režim príde do praxe. Ja odhadujem, že ani nič. Lebo možnože tie hodiny, ktoré doteraz fungujú ako ospravedlnené, sa prelejú do stĺpca neospravedlnené. Už aj dnes máme niektoré zákony, ktoré obsahujú sankcie za neospravedlnenú dochádzku, nedochádzku do školy, teda za absenciu. Ako príklad uvediem zákon 396/2002 Z. z. ktorým sa menil zákon o financovaní voľného času dieťaťa a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Táto zmena zaviedla do zákona 596/2003 priestupkovú zodpovednosť zákonného zástupcu za neospravedlnené hodiny v rozsahu viac ako pätnásť vyučovacích hodín v mesiaci alebo viac ako šesťdesiat vyučovacích hodín v príslušnom roku. A takýto priestupok podliehal finančnej sankcii a myslíte si, že tento nezmysel z dielne krajnej pravice, ktorá pomohla prijať samotný zákon, mal nejaký efekt? No logická odpoveď znie nie. A dôkazom je aj tento návrh zákona, ktorý reaguje na absenciu inak. Dokonca bránenie plneniu povinnej školskej dochádzky sa považuje za trestný čin s možnosťou odňatia slobody až na dva roky a ani tento mechanizmus nemá silu zabrániť nadmernej absencii. Tak ešte raz. Čo môžeme čakať od účinku návrhu, ktorým sa sprísňujú pravidlá ospravedlňovania neprítomností detí v školách. Možno zaťažovanie tých lokálnych pediatrov, ktorých je málo a špeciálne je s nimi problém v oblastiach, kde sa koncentrujú marginalizované komunity. Možno zvýšený počet neospravedlnených hodín ako som povedala, ale to bude všetko a bude to tak preto, lebo máme pred sebou veľmi jednoduché možno najjednoduchšie riešenie, ktoré podľa mňa naozajstným riešením problému nie je. Vyzerá to tak, že ministerstvo veľmi promptne reaguje na aktuálne problémy, včera som vysvetlila, že vôbec nejde o aktuálny problém, že ten tu máme niekoľko desaťročí a robí to veľmi rýchlo a na záver ešte jeden postreh. Pán minister si včera neodpustil dosť osobnú poznámku v reakcii na moje predchádzajúce vystúpenie, kedy som kritizovala skrátené legislatívne konanie vo veci riešenia absencie detí. Pán minister povedal, že ak odmietam riešenie, ktoré prináša, tak nechcem pomôcť deťom a mal na mysli chudobné deti z marginalizovaných komunít. Doposiaľ som neporozumela tej logickej operácii, ktorú použil pán minister, keď vecná kritika jeho návrhu viedla k definovaniu môjho postoja k deťom. Jednak a veľmi nerada to hovorím, možno to robím prvýkrát v živote, chcem povedať, že si rómske organizácie, ktoré mi udelili ocenenie Lúč z tmy za zlepšovanie postavenia Rómov, myslia iné. A jednak ide o prejav vysokej mieri sebahodnotenia, kedy pán minister predpokladá, že čokoľvek predloží, ide o funkčné a bezchybné riešenie. Ja som v tomto prípade pokornejšia. Neosvojujem si právo považovať svoje názory za neomylné. Ja si naopak o vás myslím, pán minister, že naozaj máte vôľu pomôcť tejto skupine detí. Problém je jeden jediný, že neviete ako. Ďakujem. (Potlesk.)