Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Aj som váhala, že či teda to svoje vystúpenie nezruším, lebo je otázka, aký má zmysel to, že časť sály je skalopevne presvedčená o tom, že návrh novely ústavy nesleduje ten cieľ, za aký sa vydáva, a to teda ale nehovorím o KDH, tam rešpektujem, že teda reprezentuje a prezentuje ich hodnoty a časť sály jednoducho je vopred rozhodnutá, ako bude hlasovať, nehľadiac na akýkoľvek argument.
Ale treba si povedať, že ústava je nejaký pôdorys, keby som to mala zobrať z nejakého geometrického hľadiska a ten pôdorys predurčuje charakter krajiny. Je to nejaký základ, ktorý definuje normy a pravidlá, podľa ktorých má táto krajina fungovať. A, samozrejme, uznávam, že nejde o nemenný dokument a že má reflektovať spoločenský vývoj, ale v tom pozitívnom zmysle. Tým chcem povedať, že návrhy na zmeny sa nemajú používať ústavy ako prostriedok politického boja, boja o voliča, o zachovanie alebo uchopenie moci, ale majú sledovať vyšší cieľ.
Ale nemyslím si, že jeden z tých predkladateľov alebo tých, ktorí sa zúčastnili na tvorbe tohto návrhu, sledujú práve tento cieľ. A, mimochodom, americká ústava, ktorá bola prijatá v roku 1788, čiže má 237 rokov, má iba 27 dodatkov, zatiaľ čo Ústava Slovenskej republiky, ktorá bola prijatá v roku 1992, čiže má 33 rokov, sa zmenila už 22-krát. A za zmienku stojí aj to, že bolo podaných 174 návrhov na jej zmenu. Táto frekvencia nehovorí o tom, že ten pôvodný text by bol taký zlý. Hovorí o tom, aký priestor poskytuje ústava pre politický boj, pre rozhádanie spoločnosti a vytvorenie ilúzie, že iné problémy spoločnosť nemá.
V návrhu novely, o ktorom teraz rokujeme a v pozmeňujúcich návrhoch k nemu, vidím jasne to, čo značná časť spoločnosti. V mojich predstavách ako keby sa zatiahol nepriehľadný záves medzi skutočné problémy, ktoré majú ostať nevidené a fiktívne problémy, ktoré majú byť nasvietené. Samostatným, ale mimoriadne dôležitým bonusom toho celého je rozhádanie a rozbitie opozície. A to je problém.
Sami navrhovatelia nie sú schopní niektoré návrhy dôveryhodne vysvetliť. Nedávno ma zaujalo vysvetlenie pani poslankyne Neveďalovej, vystupovala v nejakej diskusnej relácii v jednej z televízii a na otázku, prečo má byť v ústave zakotvená formulácia, že Slovenská republika uznáva len pohlavie muža a pohlavie ženy, povedala, že ľudia sú v tejto otázke zmätení a potrebujú istotu. Okrem tohto absurdného vysvetlenia som si položila otázku, či ústava bude vždy reagovať na všetky pocity neistôt, ktoré ľudia budú mať.
Tento návrh je z môjho pohľadu jedným z príspevkov k tomu, aby časť občanov nevnímala zložitý a pestrý svet v jeho mnohorakosti, ale, naopak, rozmýšľali len v nejakých binárnych kategóriách. A to je z pohľadu môjho, ako učiteľky, veľmi škodlivé.
Mohla by som hovoriť o čomkoľvek v návrhu, čo ma trápi. Napríklad o tom, že niekto sa pokúša naplniť moju skutočnú identifikáciu so Slovenskom niečím, čo mi je bytostne cudzie. Z návrhu ústavy som sa totiž dozvedela, čo vlastne bude tvoriť súčasť mojej národnej identity. Doteraz som si myslela, že moja národná identita je spätá s jazykom, ktorý ovládam najlepšie, v ktorom rozmýšľam, snívam, s nejakou historickou skúsenosťou tejto krajiny, či už bola dobrá, alebo zlá, že je spätá s domovom, s blízkymi ľuďmi, že keď prechádzam hranice, tak už sa cítim doma a že mi záleží na tom, aby Slovensko bolo úspešnou a rešpektovanou krajinou. A odrazu mi navrhovaný článok, keď si prečítate dôvodovú správu, aj jeden z tých novelizačných článkov hovorí, že moja slovenská identita je tvorená odpoveďami na kultúrno-etické otázky, ktoré nám povedia, ako má vyzerať súkromný život, ako má vyzerať manželstvo, ako má vyzerať rodičovstvo, partnerské vzťahy, výchova a vzdelávanie, ochrana života.
A chcem k tomu povedať toľko. Ak by vaše odpovede na tieto, vraj, kultúrno-etické otázky mali tvoriť moju národnú identitu, s nadsázkou hovorím, že ja sa takej identity budem musieť vzdať. Vďakabohu, že tomu tak nie je, pretože ústavný orgán by nemal zavádzať a presviedčať ľudí, že to, čo je súčasťou základných práv a slobôd, napríklad právo na súkromie, právo na rodinný život, právo na informácie, sú nejaké kultúrno-etické otázky, ktoré tvoria identitu slovenského národa. Základné práva totiž tvoria identitu slobodnej občianskej spoločnosti a pre mňa ako pre človeka, ktorý sa hlási k slovenskej národnosti, je nesmierne dôležité, podstatné, aby som žila v takej krajine, ktorá priznáva práva všetkým občanom v súlade so základnými právami. A to je tiež nedeliteľnou súčasťou môjho conditio humana.
Aj tu musím upozorniť na vnímanie demokracie politikmi SMER-u. V tej istej debate, o ktorej som hovorila, na poznámku moderátora, že niektoré ustanovenia, ak sa prijmú, budú mať negatívny dopad na menšiny, pani Neveďalová povedala, že rozhodujúci je názor väčšiny a želanie väčšiny. To vychádzala z toho prieskumu SANEP-u, lebo názor väčšiny je rozhodujúcou alebo podstatou demokracie. A to ma prekvapilo, že dnes niekto, kto sa mnoho rokov pohybuje v prostredí Európskeho parlamentu, si zamieňa modernú demokraciu s tyraniou väčšiny. To ma tiež prekvapilo.
Osobitne by som sa chcela venovať téme výchovy a vzdelávania, lebo aj do nej istým spôsobom zasahuje predložený návrh. Na prvý pohľad sa zdá, že nie je nič zlé na tom, ak v ústave bude záväzok, medzitým to už teda zrušil, neviem či zrušil, uvidíme pri hlasovaní, jeden z pozmeňujúcich návrhov, teda ak v ústave bude záväzok, aby vzdelávacie programy, podľa ktorých sa v školách učí, boli v súlade s ústavou. Platí to aj teraz, lebo školská legislatíva nikdy nemohla byť v rozpore s ústavou, čiže ide o nejaké redundantné ustanovenie.
Problém je však v tom, že v takzvaných odpovediach na kultúrno-etické otázky, ktoré má podľa návrhu ústava obsahovať, dôjde k rozporu medzi ich obsahom a súčasným vedeckým poznaním. A pripomínam, že najmä v oblasti spoločenských vied. V tomto kontexte, a hovorím to naozaj s istou mierou irónie, bude potom potrebné zmeniť aj školský zákon, kde sa uvádza, že zákonný zástupca dieťaťa má právo, aby sa v škole alebo v školskom zariadení poskytovali deťom a žiakom informácie a vedomosti vecne, mnohostranne a v súlade so súčasným poznaním sveta. Podotýkam, že toto právo rodič si nemusí vymáhať a škola je povinná automaticky ho napĺňať.
Jeden z návrhov v tejto veci ide ešte ďalej a dáva rodičom možnosť ovplyvniť účasť dieťaťa na vzdelávaní, ak by náhodou po tejto zmene ústavy ešte súčasťou vzdelávacích programov ostali témy spojené s intímnym životom a sexuálnym správaním. Osobne ma mrzí, že v tomto návrhu je zakódovaná pochybnosť, či školy v týchto témach pôsobia v prospech detí. A keby som chcela byť ostrejšia, tak by som povedala, že je tam zakódované presvedčenie, že škola môže byť miestom, kde sa deformuje hodnotový svet jej zverencov. A aby toho nebolo málo, tak sa uvažovalo, už viem, že sa neuvažuje, ale uvažovalo sa o ďalšom pozmeňujúcom návrhu, ktorý sa týkal výhrady vo svedomí a mohol sa vzťahovať aj na učiteľov. Čo by po prijatí tejto skupiny zmien mohlo nastať v našich školách?
Čo nezmení štát, a mám na mysli obsah vzdelávania v súlade teda s odpoveďami na kultúrno-etické otázky, to môže zmeniť rodič a čo nezmení ani štát, ani rodič, tak by mohol zmeniť učiteľ s výhradou vo svedomí. A zdá sa, že aspoň, pri všetkej biede, o čom tu hovorím, aspoň k tej poslednej veci teda nepríde.
Ak prejde ktorákoľvek z týchto zmien, školy prestanú byť priestorom, kde sa naozaj vzdeláva mnohostranne, kde sa ľudia netvária, že v spoločnosti a v otvorenosti v ľudských vzťahoch nedošlo ku zmenám. Jednoznačne k tým zmenám prišlo a svedčí o tom vývoj poznania v spoločenských a medicínskych vedách. Svedčí o tom aj generačný vývoj základných práv a slobôd.
O týchto zmenách sa má diskutovať a do diskusie majú byť zapojení všetci, aj žiaci. Ak zmeny ústavy, ktoré sa týkajú výchovno-vzdelávacích programov prejdú, škola prestane byť miestom, kde sa podľa jedného z princípov školského zákona má uskutočňovať príprava na zodpovedný život v slobodnej spoločnosti a v duchu porozumenia a znášanlivosti. Pretože ako môžete niekomu a niečomu porozumieť a tolerovať, ak o tom nehovoríte a nehovoríte o tom v kultivovanom prostredí školy?
Samozrejme, že kľúčová zmena spočíva v návrhu na ignorovanie medzinárodných dohovorov, rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, Súdneho dvora Európskej únie, pokiaľ pôjde o kultúrno-etické otázky. Uvedené nadnárodné právo aj európska judikatúra totiž jasne definuje, za čo v oblasti výchovy a vzdelávania zodpovedá štát a kde sú hranice ingerencie rodičov. Ja som tu nie tak dávno, pár mesiacov to je, veľmi rozsiahlo hovorila.
Takisto sa veľmi stručne vyjadrím k pozmeňovaciemu návrhu, ktorého podstatou je, že Slovenská republika uznáva len biologicky určené pohlavie muža a ženy. Z tých debát, ktoré okolo tejto témy sa rozpútali, sa dá usúdiť, že nech akákoľvek osoba prejde procesom tranzície, tak pre určenie jej pohlavia bude rozhodujúci typ chromozómu. A čo to v praxi môže znamenať? V mojej bývalej profesii v stredných školách som sa stretla možno s tromi-štyrmi prípadmi, kedy žiaci alebo žiačky prechádzali procesom tranzície. A viem o tom preto, lebo riaditelia škôl so mnou konzultovali spôsob ich vzdelávania počas tohto procesu a rozprávali o tých deťoch aj širšie. A vy si neviete predstaviť, čím si tieto mladé ľudské bytosti prešli. Najprv absolvovali súboj sami so sebou. Neskôr v kruhu svojich najbližších, kým ich teda prijali. A potom neskôr aj v prostredí, v ktorom sa vzdelávali. A musím povedať, že to školské prostredie malo pre tieto osoby viac porozumenia ako ľudia v tejto sále. A keď teda všetko toto zvládli vrátane ťažkých medicínskych procedúr, tak my im touto ústavou hovoríme toto: "Nech si trpel akokoľvek a nech si urobil čokoľvek, aby si konečne našiel sám seba, tak my ti každodenne budeme pripomínať, že to bolo zbytočné."
Ja sa nehlásim ku žiadnej konfesii, ale som presvedčená o tom, že pôvodná kresťanská etika je okrem iného založená na súcite a pomoci trpiacim, a nie na ich stigmatizácii. Ja si neviem predstaviť, že v nejakej klasickej demokracii v západnej Európe, napríklad, ja neviem, v Nemecku, by poslanci CDU alebo CSU hlasovali za takýto návrh. To si naozaj neviem predstaviť.
A na záver ešte jedna poznámka, ktorá má svoj pôvod v nedávnej debate na tému odmietnutia uznesenia, ktoré odsudzovali útoky Ruskej federácie na civilné obyvateľstvo Ukrajiny. K tej poznámke ma inšpirovalo vystúpenie pána Dostála a pani poslankyne Kolíkovej. Pán Dostál veľmi správne pripomenul, že na slovenskej politickej scéne sa stratila spoločenská dohoda o zahraničnopolitickom smerovaní krajiny, a rovnako upozornil na to, že sa začína diskutovať o tom, či široká pluralita politických strán je súčasťou demokratického zriadenia, je vhodný model pre Slovenskú republiku. Pani Kolíková vtedy poznamenala, že v súvislosti s dobyvačnými snahami Ruska my dnes nevieme povedať, kto je náš nepriateľ. A ja by som k tomu dodala, že konanie a postoj premiéra spôsobujú, že strácame priateľov a nielenže nevieme, kto je náš nepriateľ, my to ani nechceme vedieť.
A teraz čo to má s touto ústavou, s týmto návrhom? No, má to spoločné to, že my jednoducho nevieme, kto sme, nevieme, kam patríme, nevieme, kto je náš priateľ, nevieme, kto je náš nepriateľ, nevieme, čo je ušľachtilé a dobré, nevieme, čo je hodné odsúdenia, a pri tom všetkom blúznime o národnej identite. Hľadáme istotu v ústave v tom, či sme muži a či sme ženy.
A teraz ja sa pýtam, akú identitu má národ, ktorý nemá jasno v niektorých úplne jasných a základných veciach. Pán Bartek sa tu čudoval, že prezidentka Čaputová povedala, že prestáva rozumieť svojmu národu. No, musím povedať, že ja si myslím to isté.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
