Ďakujem za slovo pán predsedajúci. Aj som váhala, že či teda to svoje vystúpenie nezruším, lebo je otázka, aký má zmysel to, že časť sály je skalopevne presvedčená o tom, že návrh novely Ústavy nesleduje ten cieľ, za aký sa vydáva a to teda ale nehovorím o KDH, tam rešpektujem, že teda reprezentuje a prezentuje ich hodnoty a časť sály jednoducho je vopred rozhodnutá, ako bude hlasovať, nehľadiac na akýkoľvek argument. Ale treba si povedať, že Ústava je nejaký pôdorys, keby som to mala zobrať z nejakého geometrického hľadiska a ten pôdorys predurčuje charakter krajiny. Je to nejaký základ, ktorý definuje normy a pravidlá, podľa ktorých má táto krajina fungovať. A samozrejme uznávam, že nejde o nemenný dokument a že má reflektovať spoločenský vývoj, ale v tom pozitívnom zmysle. Tým chcem povedať, že návrhy na zmeny sa nemajú používať, ústavy, ako prostriedok politického boja. Boja o voliča, o zachovanie alebo uchopenie moci, ale majú sledovať vyšší cieľ. Ale nemyslím si, že jeden z tých predkladateľov, alebo tých, ktorí sa zúčastnili na tvorbe tohto návrhu, sledujú práve tento cieľ. A mimochodom, americká ústava, ktorá bola prijatá v roku 1788, čiže ma 237 rokov, má iba 27 dodatkov. Zatiaľ čo Ústava Slovenskej republiky, ktorá bola prijatá v roku 1992, čiže má 33 rokov, sa zmenila už 22 krát. A za zmienku stojí aj to, že bolo podaných 174 návrhov na jej zmenu. Táto frekvencia nehovorí o tom, že ten pôvodný text by bol taký zlý. Hovorí o tom, aký priestor poskytuje Ústava pre politický boj, pre rozhádanie spoločnosti a vytvorenie ilúzie, že iné problémy spoločnosť nemá. V návrhu novy, o ktorom teraz rokujeme a v pozmeňujúcich návrhoch k nemu, vidím jasne to, čo značná časť spoločnosti. V mojich predstavách ako keby sa zatiahol nepriehľadný záves medzi skutočné problémy, ktoré majú ostať nevidené a fiktívne problémy, ktoré majú byť nasvietené. Samostatným ale mimoriadne dôležitým bonusom toho celého je rozhádanie a rozbitie opozície. A to je problém. Sami navrhovatelia nie sú schopní niektoré návrhy dôveryhodne vysvetliť. Nedávno ma zaujalo vysvetlenie pani poslankyne Neveďalovej, vystupovala v nejakej diskusnej relácii, v jednej z televízii a na otázku, prečo má byť v Ústave zakotvená formulácia, že Slovenská republika uznáva len pohlavie muža pohlavie ženy povedala, že ľudia sú v tejto otázke zmätení a potrebujú istotu. Okrem tohto absurdného vysvetlenia som si položila otázku, či Ústava bude vždy reagovať na všetky pocity neistôt, ktoré ľudia budú mať. Tento návrh je z môjho pohľadu jedným z príspevkov k tomu, aby časť občanov nevnímala zložitý a pestrý svet v jeho mnohorakosti, ale naopak rozmýšľali len v nejakých binárnych kategóriách. A to je z pohľadu môjho, ako učiteľky, veľmi škodlivé. Mohla by som hovoriť o čomkoľvek v návrhu, čo ma trápi. Napríklad o tom, že niekto sa pokúša naplniť moju skutočnú identifikáciu so Slovenskom niečím, čo mi je bytostne cudzie. Z návrhu Ústavy som sa totiž dozvedela, čo vlastne bude tvoriť súčasť mojej národnej identity. Doteraz som si myslela, že moja národná identita je spätá s jazykom, ktorý ovládam najlepšie, v ktorom rozmýšľam, snívam, s nejakou historickou skúsenosťou tejto krajiny, či už bola dobrá alebo zlá, že je spätá s domovom, s blízkymi ľuďmi, že keď prechádzam hranice, tak už sa cítim doma a že mi záleží na tom, aby Slovensko bolo úspešnou a rešpektovanou krajinou. A odrazu mi navrhovaný článok, keď si prečítate dôvodovú správu, aj jeden z tých novelizačných článkov hovorí, že moja slovenská identita je tvorená odpoveďami na kultúrno-etické otázky, ktoré nám povedia, ako má vyzerať súkromný život, ako má vyzerať manželstvo, ako má vyzerať rodičovstvo, partnerské vzťahy, výchova a vzdelávanie, ochrana života. A chcem k tomu povedať toľko. Ak by vaše odpovede na tieto vraj kultúrno-etické otázky mali tvoriť moju národnú identitu, s nadsázkou hovorím, že ja sa takej identity budem musieť vzdať. Vďakabohu, že tomu tak nie je, pretože ústavný orgán by nemal zavádzať a presviedčať ľudí, že to, čo je súčasťou základných práv a slobôd, napríklad právo na súkromie, právo na rodinný život, právo na informácie, sú nejaké kultúrno-etické otázky, ktoré tvoria identitu slovenského národa. Základné práva totiž tvoria identitu slobodnej občianskej spoločnosti a pre mňa ako pre človeka, ktorý sa hlási k slovenskej národnosti, je nesmierne dôležité, podstatné, aby som žila v takej krajine, ktorá priznáva práva všetkým občanom, v súlade so základnými právami. A to je tiež nedeliteľnou súčasťou môjho conditio humana. Aj tu musím upozorniť na vnímanie demokracie politikmi SMER-u. V tej istej debate, o ktorej som hovorila. Na poznámku moderátora, že niektoré ustanovenia ak sa príjmu, budú mať negatívny dopad na menšiny, pani Neveďalová povedala, že rozhodujúci je názor väčšiny a želanie väčšiny. To vychádzala z toho prieskumu SANEP. Lebo názor väčšiny je rozhodujúcou alebo podstatou demokracie. A to ma prekvapilo, že dnes niekto, kto sa mnoho rokov pohybuje v prostredí Európskeho parlamentu, si zamieňa modernú demokraciu s tyraniou väčšiny. To ma tiež prekvapilo. Osobitne by som sa chcela venovať téme výchovy a vzdelávania, lebo aj do nej istým spôsobom zasahuje predložený návrh. Na prvý pohľad sa zdá, že nie je nič zlé na tom, ak v Ústave bude záväzok, medzitým to už teda zrušil, neviem či zrušil, uvidíme pri hlasovaní, jeden z pozmeňujúcich návrhov, teda ak v Ústave bude záväzok, aby vzdelávacie programy, podľa ktorých sa v školách učí, boli v súlade s Ústavou. Platí to aj teraz, lebo školská legislatíva nikdy nemohla byť v rozpore s Ústavou, čiže ide o nejaké redundantné ustanovenie. Problém je však v tom, že v tzv. odpovediach na kultúrno-etické otázky, ktoré má podľa návrhu Ústava obsahovať, dôjde k rozporu medzi ich obsahom a súčasným vedeckým poznaním. A pripomínam, že najmä v oblasti spoločenských vied. V tomto kontexte a hovorím to naozaj s istou mierou irónie, bude potom potrebné zmeniť aj školský zákon, kde sa uvádza, že zákonný zástupca dieťaťa má právo, aby sa v škole alebo v školskom zariadení poskytovali deťom a žiakom informácie a vedomosti vecne, mnohostranne a v súlade so súčasným poznaním sveta. Podotýkam, že toto právo rodič si nemusí vymáhať a škola je povinná automaticky ho napĺňať. Jeden z návrhov v tejto veci ide ešte ďalej a dáva rodičom možnosť ovplyvniť účasť dieťaťa na vzdelávaní, ak by náhodou po tejto zmene Ústavy ešte súčasťou vzdelávacích programov ostali témy, spojené s intímnym životom a sexuálnym správaním. Osobne ma mrzí, že v tomto návrhu je zakódovaná pochybnosť, či školy v týchto témach pôsobia v prospech detí. A keby som chcela byť ostrejšia, tak by som povedala, že je tam zakódované presvedčenie, že škola môže byť miestom, kde sa deformuje hodnotový svet jej zverencov. A aby toho nebolo málo, tak sa uvažovalo, už viem že sa neuvažuje, ale uvažovalo sa o ďalšom pozmeňujúcom návrhu, ktorý sa týkal výhrady vo svedomí a mohol sa vzťahovať aj na učiteľov. Čo by po prijatí tejto skupiny zmien mohlo nastať v našich školách? Čo nezmení štát
=====
