Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo. Aktuálne platný právny poriadok, zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách § 64 ods. 1 umožňuje prerušiť doktorandské štúdium, pričom následne odkazuje na študijné poriadky jednotlivých fakúlt a univerzít. Tieto študijné poriadky veľmi individuálne špecifikujú dĺžku prerušenia štúdia v prípade doktorandov a doktorandiek a väčšinou je možné toto štúdium prerušiť v prípade narodenia dieťaťa na dva roky, niektoré univerzity konkrétne myslia aj na prípady, keď chce rodič zostať s dieťaťom aj do veku troch rokov, ale hovorím, je to to minimum univerzít, ktoré na to myslí, nakoľko zákon jednotne tieto situácie neupravuje, rozhodla som sa na základe dopytu praxe a na základe oslovenia doktorandkami predovšetkým naprieč Slovenskom priniesť do parlamentu novelu, ktorá by ujednotnila tento prístup k dĺžke toho prerušenia štúdia, ktorého dôvodom je materská alebo rodičovská dovolenka pre všetky vysoké školy a univerzity na Slovensku, ináč tak to majú upravené aj iné krajiny, kde to nie je na tých univerzitách, ale je to priamo stanovené v zákone, pretože sa snažia ako keby chrániť túto špeciálnu situáciu, do ktorej sa môže doktorandka, doktorand dostať. 150-2
V prípade, ako som hovorila, že reagujeme na prípady aplikačnej praxe, ozvali sa nám práve tie doktorandky, ktoré chceli ostať na rodičovskej dovolenke do troch rokov veku svojho dieťaťa, avšak nebolo to vždy, že chceli, ale často boli aj nútené, pretože nevedeli nájsť napríklad nejaké zariadenie starostlivosti o svoje dvojročné dieťa, kedy naozaj mohli prerušiť to štúdium len na dva roky a ak chceli pokračovať vo svojom doktorandskom štúdiu, museli sa po tých dvoch rokoch vrátiť, ale viete, štát im negarantuje, že v dvoch rokoch to dieťa vie umiestniť do nejakých jaslí. Finančné prostriedky na tie jasle nemali, keďže vieme, aký vysoký je ten rodičák, no a aj keby sa vrátili naspäť na to doktorandské štúdium, tak zákon stanovuje nejakú minimálnu hranicu na to štipendium, nejakých 1 025 eur, tu v Bratislave nejaké školy dávajú nejakých 1 100 eur mesačne tým svojim doktorandom, ale aj tak, keď sa pozriete trebárs tu v Bratislave, kde je väčšina univerzít, aj tých doktorandiek, ktoré na toto upozorňujú, tak ak si tu chcú dovoliť nejaké súkromné jasle a dať to svoje dieťa vlastne v tých dvoch rokoch niekam umiestniť, tak z tých 1 000 eur, ktoré dostanú, si to nemôžu skrátka dovoliť. Tu sa pohybujú ceny jaslí, keď naozaj sa budem držať pri zemi, tak bavíme sa o 300 eurách mesačne a keď hovoríme naozaj o tej priemernej cene, tak hovoríme o 400-500 eurách na mesiac, čiže naozaj sú to vysoké sumy a tie doktorandky vlastne nevedia v tej situácii, čo robiť, lebo už ďalej mať prerušené štúdium mať nemôžu, a zároveň nevedia tú svoju životnú situáciu a starostlivosť o dieťa vyriešiť.
Som presvedčená, že touto novelou by sme prispeli k zlepšeniu možnosti skĺbenia pracovného a súkromného života študentiek a študentov doktorandského štúdia na Slovensku. Naozaj nie je to malý počet žien predovšetkým, ale nepochybujem, že sú aj otcovia doktorandi v týchto situáciách, ktorí na toto kontinuálne upozorňujú a rovnako ako som to hovorila aj pri zákone, kde sme riešili vlastne tie nezaopatrené deti a tú dĺžku štúdia, tak aj tu toto je vec, ktorú nerozumiem, prečo si neosvojí ministerstvo školstva, prečo sa na to nepozrie. Prečo takúto maličkú novelu jednoducho si neosvojí a neprijme alebo prečo tu nie sme schopní na tak malej veci sa dohodnúť a posunúť ju ďalej, pretože som presvedčená, že toto nie je niečo, na čom by sme mali mať nejaké rôzne politické názory. Je to vec z praxe, ktorá naozaj rieši ťažkú situáciu, do ktorej sa dostávajú predovšetkým matky, ktoré sa chcú starať o svoje dieťa, zároveň chcú pokračovať v doktorandskom štúdiu a zrazu túto situáciu pre študijné poriadky a pre diery v našej legislatíve nevedia jednoducho vyriešiť. Táto novela je naozaj len maličkým krokom, aby sme to nejakým spôsobom uľahčili týmto ľuďom a naozaj nemá ani žiadne negatívne vplyvy na rozpočet alebo na nejaké hospodárske dopady, naopak, môže výrazne pomôcť, pretože my dnes vieme, že keď sa naši študenti rozhodujú, že kde študovať, tak veľká časť z nich v tej dileme, či ísť do Česka, alebo na Slovensko, si vyberie Česko a jedným z dôvodov, prečo to tak je a už som to spomínala aj v minulosti pri mojej novele, kedy sme zarátavali štúdium do vyplácania materského, pretože v Česku to tak mali a veľa žien napr. medičiek si radšej vybrali lekársku fakultu v Českej republike, ak plánovali skoro začať rodinný život, lebo o tomto rozdiele vedeli medzi Slovenskom a Českom. Tak toto je ďalšia vec, kedy ak si majú vybrať, kde začnú doktorandské štúdium, tak uprednostnia Českú republiku, lebo tam to nie je riešené tak heterogénne a tak rôznorodo ako na Slovensku. Naozaj v tom majú poriadok a jednoducho pod dĺžku čerpania rodičovského príspevku vy môžete to štúdium prerušiť, kdežto u nás to nie je vo všetkých prípadoch garantované, takže do tohto aj v rámci toho konkurenčného boja, ktorý zvádzame s Českom o naše talenty, o našich študentov a bezpochyby ľudia, ktorí sú na doktorandskom štúdiu, sú talenty, ktoré musíme podporovať a mali by sme chcieť podporovať, by sme takéto maličké krôčiky k tomu, aby sme mali tie podmienky minimálne z hľadiska zosúladenia rodinného a pracovného života, v tomto prípade študijného, mali totožné alebo ešte lepšie než v Česku. To by mal byť podľa mňa cieľ pozrieť sa na takéto maličkosti a dať to do poriadku, aby sme im mohli konkurovať aspoň v nejakých oblastiach, lebo nie na všetko my ako poslanci máme dosah. Samozrejme, že väčšina je v gescii ministerstva, ale toto je malá neškodná zmena, ktorou tomu môžeme prispieť. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Cieľom novely zákona je zákonné ukotvenie možnosti prerušenia doktorandského štúdia po dobu poberania materského alebo rodičovského príspevku. Súčasná úprava totižto dĺžku prerušenia ponecháva na študijné poriadky jednotlivých vysokých škôl, čo znamená, že tieto študijné poriadky riešia túto dĺžku rôzne. Ten prístup je veľmi heterogénny, nejednotný a niektoré tie obdobia, na ktoré môžu doktorandi, doktorandky prerušiť v prípade rodičovskej dovolenky alebo materskej to štúdium, sa zhodujú s tou dĺžkou, ktorú priznáva aj zákon, niektoré sú oveľa kratšie.
Takže chcela by som predstaviť návrh, ako to zosúladiť s našou legislatívou, dôvody, pre ktoré to chceme urobiť, a rada by som tieto detaily popísala ako prvá v rámci rozpravy. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Jedna dôležitá vec tam nezaznela a keďže ja ako rodinný príslušník tu pána poslanca o tomto počúvam už dva mesiace naozaj veľmi detailne o každej položke každý deň, tak musím doplniť, že čo tam, čo tam nezaznelo, a to je suma, ktorá by na Slovensku vyriešila podľa mňa ten najväčší problém, ktorý nás oddeľuje od tej civilizovanej časti Európy, a to sú chatrče. Na Slovensku ešte stále časť ľudí a sú to najmä vylúčení Rómovia žijúci v týchto vylúčených komunitách, žijú v chatrčiach bez vody, bez elektriny. Jednoducho veľmi v provizórnych podmienkach, ktoré sú nedôstojné, kde sme videli aj v uplynulom období tragédie, kde zhoreli deti, kde jednoducho naozaj by sme mali všetko ako spoločnosť spraviť, aby sa už žiadne dieťa do takejto chatrče nenarodilo a aby sme týmto ľuďom pomohli von z tohto začarovaného kruhu chudoby. A riešenie toho, aby sme týchto ľudí dostali z chatrčí je vyčíslené. Na Slovensku by stálo 90 miliónov eur, aby sme jednoducho vybudovali bývanie, ktoré po vzore obcí, kde sa to podarilo, by bolo dôstojné a aby sme jednoducho zmenili, zmenili tento štandard bývania, aby sme zmenili návyky týchto ľudí. A my sa tu pozeráme na plytvanie peňažných prostriedkov v sumách ako 60 miliónov vysádzanie stromčekov, 20 miliónov nejaký Rómsky mediálny dom, 10 miliónov informatívne stretnutia k sociálnym podnikom. Naozaj sa v tejto miliarde, my sa naozaj bavíme o miliarde, šialená suma peňazí, nenájde proste človek, ktorý by buchol po stole a povedal, poďme riešiť najväčší zásadný problém a to sú škôlky, školy, bývanie, jednoducho to, na čo by sme mali všetci dbať, že by bola priorita, tomu nerozumiem.

Čakám. Ďakujem veľmi pekne. Viete čo, mňa niekedy aj mrzí, že vlastne tieto novely prinášame my z opozície a vlastne podľa mňa ten istý email, tá istá rodina, ktorá sa obrátila na nás, a ktorá sa vlastne snaží nejak domôcť svojho práva, sa obrátila určite aj na ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, možno aj na vás, niektorí kolegovia z koalície, kde by malo, samozrejme, politicky asi aj vyššiu šancu, že to prejde. Ale toto sú naozaj ako keby vážne diery v našej legislatíve, ktorú my môžeme zlepšiť ako zákonodarcovia, a ja by som bola veľmi rada, keby sa tak stalo.
Pretože napríklad v tomto prípade, na ktorý nás upozornila jedna rodina, ide o sirotu, ktorá nemohla poberať sirotský dôchodok, pretože sama tá osoba bola dlhodobo v nemocnici, a teda skončila povinnú školskú dochádzku vlastne oveľa neskôr. Nie preto, že by, že by, že by chcela, ale jednoducho bola tak dlho hospitalizovaná a mala tak vážny zdravotný stav, že tú povinnú školskú dochádzku skončila neskôr, než zákon predpokladá. A je to problém, pretože dnes na základe zákona nie je dieťa, ktoré ukončí povinnú školskú dochádzku a pokračuje v štúdiu na základnej škole, považované za nezaopatrené dieťa. A napríklad, ak chcete poberať sirotský dôchodok, tak vy musíte byť nezaopatreným dieťaťom. A toto dieťa, keďže nemalo ešte skončenú povinnú, teda, nemalo skončenú povinnú školskú dochádzku, teda pokračovalo na základnej škole, hoci malo už vyšší vek, stratilo právo na sirotský dôchodok. Ale ak by pokračovalo na štúdiu na strednej škole, tak tento štatút by malo a bolo by ďalej nezaopatreným dieťaťom. Čiže naozaj je tu taká nelogická diera v zákone, ktorá oberá, nehovorím, že je to veľké percento, ale určite sú tu deti, ktoré sú v ťažkej životnej situácií. Napríklad toto je veľmi ťažký prípad, kde vlastne stratila táto osoba nárok na všetky druhy pomoci kvôli tomu, že stratila ten, ten status nezaopatreného dieťaťa a nie svojím zavinením, ale dierou v zákone. Ja som presvedčená, že toto je niečo, čo by sme znova akože mali my tu v Národnej rade chcieť zmeniť. Je to maličká vec, môžeme to dávať podľa mňa akože úplne v kľude aj poslaneckým návrhom, pretože to rieši veľmi konkrétne situácie, ale, ale nie je to niečo, na čom by sme sa tu mali politicky hádať, ale nájsť cestu, ako to dostať do našej legislatívy, aby sme naozaj eliminovali takúto skupinu ľudí, ktorá tými dierami v zákone prichádza o pomoc v ťažkej životnej situácii po strate rodiča.
Toľko z mojej strany, mám tu toho viac. Aj tých prípadov mám viac popísaných, ale nebudem vás tým zaťažovať. Ja chcem z tohto miesta len vyzvať, že ak by bol minister práce, sociálnych vecí a rodiny ochotný napríklad to zahrnúť do nejakých svojich noviel, ak sa ako koalícia rozhodnete, že za toto hlasovať nechcete, veľmi rada pomôžem, vysvetlím, posuniem tie prípady. Ale bude mi ľúto, keď sa nám nepodarí tieto diery v zákone o sociálnom poistení vyriešiť, pretože my vieme o nejakých ôsmich prípadoch, ale to sú naozaj deti, ktoré sú v ťažkej životnej situácii, a aj podľa mňa pre tých osem detí dáva zmysel proste ten, ten zákon zmeniť a vyriešiť to. Že ak niekto z koalície má záujem sa toho chytiť, veľmi rada pomôžem, a vieme to aj stiahnuť z hlasovania. Viete si to nejakým spôsobom zahrnúť vy, aby to prešlo. Tu nejde o politické body, ale aby sme to fakt vyriešili. Budem rada, ak, ak si to niekto z koalície vezme k srdcu.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán predsedajúci, tak teda viac k mojej navrhovanej novele.
Hlavným dôvodom, prečo túto novelu zákona predkladám spolu s kolegami, je snaha o zlepšenie podmienok pre ľudí a osoby so zdravotným znevýhodnením. Navrhujeme zvýšenie hranice príjmu, pri ktorej týmto osobám vzniká nárok na kompenzačný príspevok z trojnásobku sumy životného minima na päťnásobok sumy životného minima.
Vychádza to z našej komunikácie vlastne s ľuďmi, ktorí, ktorí majú zdravotné znevýhodnenie, ktorí žiadajú alebo sú poberateľmi takýchto príspevkov a ktorí dlhodobo upozorňujú, že inflácia stúpa, napríklad aj minimálna mzda stúpa, priemerná mzda stúpa, ale táto hranica, ktorá sa posudzuje vlastne ako, ako trojnásobok životného minima je, je v skutočnosti dlhodobo na tej nízkej úrovni, a teda týmto osobám vzniká nárok na kompenzačný príspevok čoraz ťažšie, pretože pri posudzovaní hranice príjmu sa do úvahy berú aj príjmy ostatných členov domácnosti, takže nielen vlastne tie príjmy, ktoré majú tie dané osoby. Takže v praxi sa naozaj za uplynulé dva-tri roky stáva, že ľudia so zdravotným znevýhodnením cez to sito tesne prepadávajú a nárok na kompenzačný príspevok strácajú, čo je pri ich situácii naozaj veľká strata a veľký problém, ukazujú to aj štatistiky, až 70 % najmä rodín s deťmi, ktoré majú nejaké zdravotné znevýhodnenie, potvrdzuje, že sa museli kvôli, kvôli takémuto stavu a chorobe zadlžiť. Zároveň až 40 % z týchto rodín sa ocitlo v situácii, kedy si museli peniaze požičať viac ako päťkrát. Až 58 % rodín s deťmi uviedlo, že sa ich mesačné náklady dané na starostlivosť kvôli zdražovaniu zvýšili o viac ako polovicu, teda 50 %.
Čiže skutočne sa touto novelou snažíme pomôcť tým, ktorí tú chudobu denne žijú, ktorí to sociálne vylúčenie pociťujú, nie je to ich vinou, ale, ale vlastne vinou toho zdravotného stavu, ktorý, ktorý zažívajú, ktorý majú a s ktorým nevedia skrátka pohnúť, pretože je veľmi náročný a tento kompenzačný príspevok je niečo, čím by sme im my ako štát mali túto situáciu uľahčiť, ale ako hovorím, prax ukazuje, že sa tieto rodiny v čoraz vo väčšej miere prepadávajú tým sitom pri žiadaní o tento kompenzačný príspevok.
Veď nepochybujem, že mnohým z vás neušli tie príbehy, kde napríklad mám s deťmi, ktoré si požiadali o iný príspevok, potom im to prepočítali a prišli o tento kompenzačný príspevok, pretože už im to, už im to nevyšlo pri novom napočítaní, čiže toto je naozaj prax, ktorá sa dnes deje, a ja touto novelou zákona chcem vyjsť v ústrety realite a vlastne, vlastne tomu, aby tento príspevok mal opodstatnenie, aby bol adresný, pretože adresnosť tej pomoci je niečo, čo my v Slobode a Solidarite prízvukujeme, nerobiť tú pomoc helikoptérovo, plošne, ale naozaj snažiť sa pomôcť tým, ktorí v tom site chudoby prepadávajú. Pretože už som to povedala viackrát v minulosti, chudoba je pre štát drahý špás. Keď nebudeme dbať na to, aby tí, ktorí sú na tej hranici toho pádu do chudoby, keď nebudeme dbať na to, aby sa, aby sa dokázali udržať v tej, v tej hladine, kedy sú schopní živiť svoju rodinu, kedy sú schopní dôstojne žiť zo svojich príjmov a viesť život bez toho, aby sa prepadli napríklad na ulicu alebo aby sme hovorili o celom bezdomovectve rodín a deti skončili v ústavnej starostlivosti, ak nebudeme vedieť predchádzať týmto tragédiám, tak sa, tak sa náš sociálny systém nemôže (povedané so smiechom) v skutočnosti nazývať sociálnym, pretože toto je jeho základná funkcia, ktorú by sme mali napĺňať, a dnes sa to, žiaľ, aj pri skupine týchto rodín, ktoré prepadávajú tým sitom a ktoré sa snažím touto novelou riešiť, nedeje.
Tak poďme sa spoločne konštruktívne pobaviť o tom, ako to vieme zmeniť. Moja rukavica hodená je tento návrh, kľudne príďte s inými nástrojmi, ako to zlepšiť, ale nemali by sme byť ľahostajní k tomu zväčšujúcemu sa percentu ľudí, ktorých tá pomoc obchádza a ktorí naozaj žijú na hranici chudoby nie svojím pričinením, ale jednoducho objektívnymi skutočnosťami, ktoré ich pripútali na lôžko alebo k inej ťažkej diagnóze.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán predsedajúci.
Kolegyne, kolegovia, ide naozaj o veľmi stručný návrh novely. Navrhujeme v nej zvýšenie hranice príjmu, pri ktorej je možné osobe s ťažkým zdravotným postihnutím poskytnúť peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov. To sú napríklad zvýšené výdavky na diétne stravovanie, výdavky spojené s hygienou alebo s opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia, so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla či so starostlivosťou o psa so špeciálnym výcvikom.
Aktuálne je táto hranica príjmu nastavená ako trojnásobok sumy životného minima, ja navrhujem jeho zvýšenie na päťnásobok, a to v dôsledku inflácie a ďalších faktorov, ktoré popíšem ďalej v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvá, pán predsedajúci.
Ďakujem.

vymazať 94.
Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
V krátkosti. Na Slovensku má skúsenosť s nejakou formou násilia každá piata žena a sexuálne násilie na Slovensku zažilo vyše 100-tisíc žien. V kontraste s týmito číslami sú údaje o nahlásených a vyriešených prípadoch. Len 11 % žien uviedlo, že sexuálne násilie ohlásilo na polícii. Za posledných päť rokov eviduje slovenská polícia 125 prípadov vrážd a zabití žien, z nich až 43 spáchali ich partneri či expartneri, teda viac ako tretinu. Ženských obetí fatálneho partnerského násilia je takmer trikrát viac než tých mužských. Závažnému vyhrážaniu a stalkingu čelilo až deväťkrát viac žien než mužov. A takto by sa dalo pokračovať ešte veľmi dlho.
Jednoducho sú to ženy, ktoré sú dnes terčom nenávisti v našej spoločnosti a ukazujú to aj čísla a štatistiky.
V ochrane a vytvorení adekvátnych podmienok pre bezpečný život žien však zaostávame. Často snahy o poukázanie na túto tému skončia výsmechom alebo odpoveďou, že sa tým aj tak nič nevyrieši. Sama to viem, pretože som pred niekoľkými rokmi predložila v tejto sále návrh, aby sme zvýšili ochranu tých najzraniteľnejších obetí trestných činov a od samotných bývalých prezidentov Policajných zborov som počula, že tým sa to nevyrieši. Nuž, prax ukazuje inak. Som rada, že táto zmena bola prijatá a spätná väzba z praxe je, že bola dôležitá.
Takýchto zmien však musíme urobiť ešte oveľa viac, aby sme aspoň priblížili ten štandard, ktorý majú v iných európskych krajinách, aj štandardu u nás na Slovensku a v rámci našej legislatívy. Žiaľ, táto koalícia naozaj robí pre ženy zatiaľ málo. A zároveň jej vrcholní predstavitelia, nie všetci, ale niektorí neraz ženy urážajú. Tu hovorím najmä o pánovi Huliakovi, ktorý to spravil aj v tomto pléne niekoľkokrát. A mne to je veľmi ľúto. Aj na toto reagovalo toto uznesenie, pretože naozaj slová dnes už ministra Huliaka boli v tom čase ďaleko za čiarou a je dôležité, aby sme aj týmto spôsobom nepovzbudzovali tú hrubosť voči ženám, ktorá sa v spoločnosti deje a ktorú nám ukazujú aj čísla a ktorú nám ukazujú aj tragické príbehy uplynulého roka.
Verím, že toto uznesenie je naozaj, ako by som to povedala diplomaticky, tak diplomatické a tak všeobjímajúce, že sa na naozaj v ňom vieme nájsť všetci, ktorí sme či koalícia, alebo opozícia. Nie je tam nič, čo by nás malo vyrušovať, a preto mám takú, takú možno politicky naivnú, ale predsa len túžbu, aby sme sa všetci na tejto podpore žien v boji proti násiliu na nich a hrubosti voči nim dokázali spojiť a vysloviť s týmto spoločné áno. Bol by to jasný signál, že násilie na ženách na Slovensku netolerujeme.
Myslím si, že to nie je veľa, čo žiadam a že sme stále kultivovaná skupina ľudí a kultivovaná spoločnosť, ktorá si toto môže stanoviť za dôležitú prioritu.
Ďakujem veľmi pekne.

vymazať 94.
Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
V krátkosti. Na Slovensku má skúsenosť s nejakou formou násilia každá piata žena a sexuálne násilie na Slovensku zažilo vyše 100-tisíc žien. V kontraste s týmito číslami sú údaje o nahlásených a vyriešených prípadoch. Len 11 % žien uviedlo, že sexuálne násilie ohlásilo na polícii. Za posledných päť rokov eviduje slovenská polícia 125 prípadov vrážd a zabití žien, z nich až 43 spáchali ich partneri či expartneri, teda viac ako tretinu. Ženských obetí fatálneho partnerského násilia je takmer trikrát viac než tých mužských. Závažnému vyhrážaniu a stalkingu čelilo až deväťkrát viac žien než mužov. A takto by sa dalo pokračovať ešte veľmi dlho.
Jednoducho sú to ženy, ktoré sú dnes terčom nenávisti v našej spoločnosti a ukazujú to aj čísla a štatistiky.
V ochrane a vytvorení adekvátnych podmienok pre bezpečný život žien však zaostávame. Často snahy o poukázanie na túto tému skončia výsmechom alebo odpoveďou, že sa tým aj tak nič nevyrieši. Sama to viem, pretože som pred niekoľkými rokmi predložila v tejto sále návrh, aby sme zvýšili ochranu tých najzraniteľnejších obetí trestných činov a od samotných bývalých prezidentov Policajných zborov som počula, že tým sa to nevyrieši. Nuž, prax ukazuje inak. Som rada, že táto zmena bola prijatá a spätná väzba z praxe je, že bola dôležitá.
Takýchto zmien však musíme urobiť ešte oveľa viac, aby sme aspoň priblížili ten štandard, ktorý majú v iných európskych krajinách, aj štandardu u nás na Slovensku a v rámci našej legislatívy. Žiaľ, táto koalícia naozaj robí pre ženy zatiaľ málo. A zároveň jej vrcholní predstavitelia, nie všetci, ale niektorí neraz ženy urážajú. Tu hovorím najmä o pánovi Huliakovi, ktorý to spravil aj v tomto pléne niekoľkokrát. A mne to je veľmi ľúto. Aj na toto reagovalo toto uznesenie, pretože naozaj slová dnes už ministra Huliaka boli v tom čase ďaleko za čiarou a je dôležité, aby sme aj týmto spôsobom nepovzbudzovali tú hrubosť voči ženám, ktorá sa v spoločnosti deje a ktorú nám ukazujú aj čísla a ktorú nám ukazujú aj tragické príbehy uplynulého roka.
Verím, že toto uznesenie je naozaj, ako by som to povedala diplomaticky, tak diplomatické a tak všeobjímajúce, že sa na naozaj v ňom vieme nájsť všetci, ktorí sme či koalícia, alebo opozícia. Nie je tam nič, čo by nás malo vyrušovať, a preto mám takú, takú možno politicky naivnú, ale predsa len túžbu, aby sme sa všetci na tejto podpore žien v boji proti násiliu na nich a hrubosti voči nim dokázali spojiť a vysloviť s týmto spoločné áno. Bol by to jasný signál, že násilie na ženách na Slovensku netolerujeme.
Myslím si, že to nie je veľa, čo žiadam a že sme stále kultivovaná skupina ľudí a kultivovaná spoločnosť, ktorá si toto môže stanoviť za dôležitú prioritu.
Ďakujem veľmi pekne.

Však teraz bol 49 bod, jak sa dostali sme sa na 56? (Rečníčka sa obrátila na predsedajúceho.) Len ešte raz sa spýtam pre informáciu, ten zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu, to malo byť predtým. To je 447/2008. (Reakcia predsedajúceho.) Aha, tak to máme prehodené, okej.
Dobre, pardon. Ďakujem veľmi pekne. Na rokovanie Národnej rady predkladáme uznesenie, ktorým v prvom rade odsudzujeme akékoľvek prejavy násilia voči ženám a zároveň vyzývame vládu, ale aj Národnú radu týmto uznesením, aby prijala opatrenia, politiky a zákony, ktoré prospejú k ochrane žien.
Toto uznesenie sme predložili ešte v novembri minulého roka pri príležitosti medzinárodného dňa bojujúceho proti násiliu na ženách. Žiaľ, ako vidíte, je 11. apríl a až teraz sa dostalo na rokovanie, po takmer štyroch mesiacoch od jeho predloženia. Viac o dôvodoch predloženia tohto návrhu poviem v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvá.
Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo.

(Rokovanie o návrhu poslankýň Národnej rady Slovenskej republiky Martiny Bajo Holečkovej, Márie Kolíkovej a Vladimíry Marcinkovej na prijatie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky k odsúdeniu všetkých foriem násilia páchaného na ženách, tlač 622.)