12. schôdza

Ďakujem pekne, pán predseda. No, pán poslanec Dostál, musím vám povedať, že v tomto prípade bubo existuje. Existuje strašidlo, a tým strašidlom ste vy a ďalší politici, ktorí sa usilujú vystrašiť občanov Slovenskej republiky maďarskej národnosti, že je tu zákon, ktorý im nejakým spôsobom škodí, alebo ktorý ich nejakým spôsobom negatívne postihuje. Takže, bohužiaľ, my sa usilujeme práve poukázať neustále na to, že vy ste strašidlo, vy ste to bubo, ktoré sa usiluje vyvolať falošné dojmy ohrozenia v občanoch Slovenskej republiky, ktorí sa hlásia k národnostným menšinám, napríklad v tomto prípade k maďarskej.
Naopak, my sa usilujeme neustále zdôrazňovať, že ten zákon, ktorý dnes platí, je tu na ochranu práve ich, na ochranu slovenských občanov bez ohľadu na ich národnosť, ale dokonca ešte väčšiu ochranu občanov Slovenskej republiky, ktorí sa hlásia k národnostným menšinám. Práve chceme, aby zostali v štátnom zväzku so Slovenskou republikou, aby zostali občanmi slovenskej národnosti, pretože iba vďaka tomu im Slovenská republika môže poskytovať plné občianske, politické, sociálne a ekonomické práva a môže im poskytovať ochranu, napríklad aj ochranu zachovania si vlastného jazyka, vlastnej kultúry a všetkého ostatného, k čomu sa ako príslušníci národnostných menšín hlásia.
A musím povedať, že z tohto hľadiska, že práve ich zotrvanie v štátnom zväzku so Slovenskou republikou im poskytuje výraznejšiu ochranu, keďže žijú na území Slovenskej republiky, než keby prijali občianstvo inej krajiny. A práve preto opakujem, že tento zákon je zákon na ochranu všetkých občanov Slovenskej republiky a nie tak, ako vy sa ich usilujete vystrašiť, nie je to zákon, ktorý je namierený proti nim.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Pán kolega Dostál, keď ste išli k rečníckemu pultu, ste si možno všimli, že všetky kamery sa na vás sústredili. Očakávali samozrejme, že ak budete hovoriť za státisíce svojich voličov, že to je najpodstatnejšie, čo tu zaznie v tejto sále.
Ale teraz vážne. Ak som vás dobre pochopil, tak ste povedali, že je treba zrušiť tie ustanovenia, resp. účinnosť celej novely, ktorá bola prijatá na zlý maďarský zákon, Orbánov. Ak som dobre pochopil, tak ste proti tomu, aby sa Orbánov zákon nazýval zlým, pretože ho považujete za adekvátny aj z hľadiska jurisdikcie Maďarskej republiky, aj z hľadiska medzinárodného práva, aj z hľadiska medzištátnej zmluvy z roku 1961, ak sa nemýlim. Ak som vás dobre pochopil, tak uznávate deklaráciu, ktorá vlastne bude výsledkom tejto novely za čosi, čo by malo byť adekvátnou odpoveďou Slovenskej republiky voči tomuto maďarskému zákonu.
A teda sa pridávate, a znovu to zopakujem, k tej konštrukcie a príkladu pána poslanca Gála, že stačí prijať deklaráciu, že niečo nepočujem a tým pádom to neexistuje. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Stále nerozumiem, ako vlastne, o čom už tak dlho tento parlament rokuje, pretože si myslím, že nielen na Slovensku, ale v celej Európskej únii existuje štandardná legislatívna všeobecná právna úprava na získanie štátneho občianstva, a je to nielen na Slovensku, ale v celej Európskej únii. A nechápem, prečo by ráno mal vstať pán Orbán, prezident Maďarska a dal špecifickú úpravu o prijatí práve maďarského jazyka a celá Európska únia a hlavne Slovensko, kde teritoriálne tento návrh zákona zasahuje a my jednoducho sme prijali to protiopatrenie, pretože Slovenská republika uznáva všeobecnú právnu úpravu získania štátneho občianstva takú, akú máme a zároveň uznáva legislatívu, pretože tak isto je to podložené aj v legislatíve Európskej únii. Ale ešte raz opakujem, ráno sa pán Orbán zobudí, vymyslí zákon, ktorý sa čiste týka maďarského jazyka a my ako Slovensko si nemôžeme dovoliť prijať ani protiopatrenie.  A ak ho prijmeme, pán Orbán príde na Slovensko, stretne sa s pani premiérkou a my opätovne sa tu zaoberáme už niekoľko hodín a niekoľko dní, doslova by som povedala, zákonom, ako ho nazval aj môj predrečník, pána Orbána, ktorý sa ráno zobudil a povedal, že prijatie maďarského občianstva bude asi tak.
Takže, ja si myslím, že skutočne sa zamyslime nad tým, či sme členmi Európskej únie, zamyslime sa nad tým, či sme suverénny slovenský štát a zamyslime sa nad tým, či jeden občan iného štátu, aj keď je to prezident, bude do budúcna takéto normy určovať nášmu štátu. A myslím si, že tieto kroky nie sú ojedinelé a tieto kroky budú pokračovať. My jednoznačne dodržiavame zákony ... (Vystúpenia prerušené časomerom.)

Pôjdem opačným smerom. Pani poslankyňa Vaľová, opäť sa tu dostávame do tej diskusie, že prečo ideme novelizovať nejaký zákon, ktorý platí na území Slovenskej republiky. Hovorili sme o tom, povedzme v zákone o štátnom jazyku. No, nejdeme to robiť preto, že si to želá niekto, niekde inde v nejakej inej krajine, nech už je to Orbán alebo ktokoľvek. Ideme to robiť preto, lebo chceme vytvoriť dobré podmienky pre našich slovenských občanov. Je za tým vnútorná potreba.
Pán poslanec Faič, hovorili ste, že ak ste ma dobre pochopili, tak som proti tomu, aby sa Orbánov zákon nazýval zlým. Chcem vám povedať, že ste ma zle pochopili, chcem vám povedať, že ste ma nepočúvali, keď som tu vystupoval, k tej vašej novele, kde som povedal a trvám na tom a naozaj si to myslím, že ten Orbánov zákon je zlý. Nič to nemení, ale na tom, že za zlú považujem aj slovenskú minuloročnú reakciu.
No, a k pánu poslancovi Ondrušovi a k tej polemike, či bubo existuje alebo neexistuje. No, mohli by sme sa spýtať príslušníkov menšín, či ich viac straší a desí moje strašenie alebo vaša reálna politika a politika vášho donedávna koaličného partnera SNS, ale to asi to nemôžeme urobiť, sa ich takto spýtať. Ale práve v tom pohľade na to, či bubo existuje alebo bubo neexistuje, sa líši pohľad na primeranosť takej alebo onakej reakcie. Ak si myslíte, že bubo existuje, tak samozrejme vaša reakcia je ustráchaná, lebo sa bojíte. Pokiaľ viete, že strašidlá neexistujú, môžete sa správať sebavedome. A sebavedomá je aj tá reakcia, s ktorou prichádza skupina koaličných poslancov v podobe novely, o ktorej teraz rokujeme. Ďakujem.

Pán predseda, dámy a páni, dovoľte mi, aby som vám v krátkosti, naozaj bude to veľmi krátke, možno zľahka načrtla moje motívy, ktoré nebudú nejako presne možno definovať nejaké priame cesty, ako sme sa k tomuto dostali, ale možno len taká úvaha, čo sa vo mne dialo, keďže sme sa rozhodli postaviť k danému problému tak, ako sme sa rozhodli.
Každopádne štátne občianstvo je téma, ktorá zamestnáva časť našich obyvateľov v súčasnosti a zároveň rozdeľuje spoločnosť. Deje sa to vždy v určitých vlnách, v periódach. Vnímame nejaké politické tlaky, ktoré jednak vyplývajú z priameho zainteresovania na probléme, ale i z nepriameho zainteresovania na probléme. A do tejto skupiny sa zaraďujem i ja.
Prečo sa vlastne teraz staviame na zadné, keďže došlo k nejakej koaličnej dohode. Možno, že by ste povedali, že nás sa to priamo netýka alebo nemá týkať, nie sme ani maďarskej národnosti, nepožiadali sme o druhé občianstvo. Dôvodov by sa určite mohlo nájsť veľa, ale nebyť maďarského zákona, ktorý na mňa naozaj pôsobí, akoby chceli posilniť svoju krajinu Maďari tým, že sa pokúsia o veľké Uhorsko. Myslím to obrazne, pretože verím, že súdnosť stále majú, tak problém maďarských Slovákov, keďže som zo severu, vnímam ako boj dvoch národnostne založených strán. A nebyť odpovede našej slovenskej strany na maďarský zákon, zrejme by sme sedeli v kľude v ľaviciach.
Príde mi to, ako správanie sa podľa príslovia: Aké požič, také vráť. Je pre mňa stále paradoxné, až nepochopiteľné, že Slovenská národná strana má najviac hlasov a je najhustejšia práve v oblastiach, ktoré spolužitie s Maďarmi ani nemusia riešiť. Je to preto, že Slovenská národná strana sa chce správať národnejšie ako celý národ alebo chce byť patrónom nášho národa. Len ten spôsob je často čudný, až neprijateľný.
Na druhej strane chápem postoj maďarských strán, ktoré cítia potrebu zastať si svojich, hlavne hlasy svojich voličov. Som rada, že dochádza k zmene, aj keď zmenu, ktorú predkladá koalícia, nie je pre mňa tým najsprávnejším kompromisom v tejto chvíli. Chcela by som, aby sa náš zákon upravil tak, aby sa stratila svojvoľnosť pri udeľovaní alebo žiadaní o občianstvo, ale aby zároveň každý mal možnosť požiadať o občianstvo, ak má spomínanú väzbu na daný štát.
No, čo je to väzba. To je naozaj na polemiku, asi na dlhú polemiku, ako to najsprávnejšie zadefinovať. Je tak isto ťažko povedať, ale dôležitejšie ako toto, ako tá špecifikácia je vytvoriť podmienky pre našich spoluobčanov tak, aby nemali vôbec dôvod žiadať o iné občianstvo. Ale to je zrejme dnes iba utópia.
Preto by som vás rada poprosiť o podporu nášho pozmeňovacieho návrhu, ktorý prednesie neskôr Igor Matovič a potom možno sa snažiť hľadať cestu, ako tú potrebu alebo to chcenie ľudí získať iné občianstvo, naozaj na to nemali dôvod.
Takže v súčasnosti súhlasím, že nesmieme trestať ľudí, ktorým nevieme zabezpečiť tie vhodné podmienky, no na druhej strane nedovoľme úplne bezdôvodne žiadať o niečo, na čo nie je v iných krajinách žiaden nárok.
Verím, že príde čas a maďarská vláda sa pod tlakom Európy rozhodne svoj zákon, ktorý sa týka občianstva, rovnako ako sa rozhodla teraz, s tlačovým zákonom, upraviť ho tak, aby jednoducho náš zákon stratil opodstatnenie a nebude ho treba vtedy pripravovať, upravovať pardon. Ďakujem.

Dobrý deň. Ďakujem za slovo, pán predseda. Vážení kolegovia poslanci, kolegyne poslankyne, ja som sa prihlásila do rozpravy k tomuto zákonu z toho dôvodu, že považujem túto tému za veľmi dôležitú pre nás všetkých, a to bez ohľadu na to, do ktorého politického spektra patríme.
Aj dnešná rozprava, aj rozprava, ktorú som sledovala ešte v minulosti v predchádzajúcom parlamente, vtedy, keď sa prijímal zákon, teda novela zákona o štátnom občianstve ma ubezpečila o tom, že v podstate skutočne z našej strany ide iba o reakciu na maďarský zákon. A chápem, aj aké obavy slovenský parlament viedli k prijatiu novely nášho zákona o štátnom občianstve vtedy, a aké rezonujú aj počas dnešnej rozpravy.
Napriek tomu si myslím, ako právne vzdelaný človek a aj ako občianka Slovenskej republiky, že viac sa zaoberáme počas rozpravy, minulej aj terajšej, maďarským zákonom a maďarskou právnou úpravou, než obsahom našej reakcie na kroky Maďarskej republiky. Ja si myslím, že našu právnu úpravu je potrebné zhodnotiť a my by sme si ju v prvom rade mali zhodnotiť tým starým latinským "qui prodest", komu prospeje.
Podľa môjho názoru súčasná právna úprava sa míňa tomu cieľu, ktorý bol deklarovaný ako cieľ, pre ktorý bola prijatá. Na rozdiel od predrečníkov si myslím, že momentálny právny stav je proti záujmom Slovenskej republiky. Teoreticky umožňuje napríklad, že naši spoluobčania maďarskej národnosti, keby sa prihlásili podľa svojich pocitov preto, že majú väzby na svoje pôvodné korene, k maďarskému občianstvu, potom zo zákona automaticky stratia naše slovenské občianstvo a v podstate vytvoria na území Slovenskej republiky jeden územný kompaktný celok, ktorý bude obývaný občanmi, ktorí nebudú občanmi Slovenskej republiky, budú občanmi iného štátu, Maďarskej republiky a zároveň budú občanmi Európskej únie.
Z hľadiska medzinárodného práva nič nebráni takýmto občanom, aby požiadali napríklad aj o teritoriálne vyčlenenie územia Slovenskej republiky a budú mať na to legitímne právo. Najmä my im vytvoríme takéto podmienky pre to, lebo budú na tomto území žiť s pocitom vylúčenia, lebo my sme im automaticky zo zákona za nejaký prejav vôle alebo citu, alebo nostalgie, alebo pocitu k svojim koreňom, ktorý prejavili, zobrali a odňali naše štátne občianstvo.
Ja si myslím, že táto reakcia naozaj nie je správna. A nielen z právneho hľadiska, ale hlavne preto, že ak máme záujem mať Slovenskú republiku takú, aby sa v nej ľudia cítili dobre, tak potom by sme sa naozaj mali k nim správať tak, že chceme a máme záujem o to, aby u nás žili. A aby s nami žili. A mali by sme im prejavovať, že tu nie sú nejaké dve kategórie alebo viac kategórií občanov na tomto území.
Aj z našej rozpravy vyplýva jednoznačne, že hovoríme o občanoch maďarskej národnosti. Hoci právna úprava, ktorú sme prijali, je všeobecná právna úprava, a tam sme si nedovolili to takto naformulovať, lebo veľmi dobre vieme, že to by bolo v rozpore s medzinárodným právom. Tak sme urobili právnu úpravu, ktorá sa vzťahuje na všetkých občanov Slovenskej republiky, ale v skutočnosti sa rozprávame len o občanoch, ktorí možno majú národnosť maďarskú alebo sa k nej hlásia, alebo sa tak cítia.
Ja si preto myslím, že pre Slovenskú republiku je oveľa bezpečnejšie nielen z právneho hľadiska, ale aj z takého vnútorného naplnenia toho štátu, aby sme prijali navrhovanú novelu, ktorou by sme odstránili ten nedostatok, že keď občan Slovenskej republiky prejaví záujem o iné štátne občianstvo, automaticky stratí väzbu na Slovenskú republiku a slovenské občianstvo.
Myslím si, že toto nie je dobrá právna úprava. A navyše, sme štát, ktorý má päť miliónov obyvateľov, maličký, v centre Európy, ktorý má zlú demografickú krivku. Ak občania maďarskej národnosti,ktorí cítia nejakú väzbu na svoje korene a neprihlásia sa k nej iba pod hrozbou zákona, teda neprihlásia sa k nej iba zo strachu, bude to v konečnom dôsledku znamenať oslabenie Slovenskej republiky a nie jej posilnenie, pretože strach nie je dobré puto.
Bolo načase, keby sa vzťahy vyriešili a vyčistili takým spôsobom, aby každý mohol slobodne prejaviť svoju vôľu, a aby sa aj po prejave vôle mohol cítiť plnoprávnym občanom Slovenskej republiky, a aby my sme sa k nemu takto aj správali, a aby sme si vážili jeho presvedčenie a tú skutočnosť, že sa cíti byť občanom Slovenskej republiky a chce ním byť.
Z tohto dôvodu zahlasujem za predkladanú novelu. Myslím si, že má hlboký nielen právny, ale aj štátoprávny význam, a že má aj hlboký ľudský obsah. Pokiaľ ide o pozmeňujúci návrh poslanca Matoviča a spol., pardon, že nevymenujem všetkých, nie som si ešte celkom istá, či môžem podať procedurálny návrh v rámci rozpravy, ale ak by to bolo možné, tak by som navrhla, aby sa hlasovalo z jeho pozmeňujúceho návrhu osobitne o bode 1 čl. I bod 1, v ktorom navrhuje, aby sa čl. 1 a bod 1 vypustil a osobitne, aby sa hlasovalo o bode 2, aby, ak sa to nedá, tak je mi to ľúto, potom na tom netrvám. Ale, keby si niekto osvojil tento návrh, že by sme hlasovali o týchto bodoch osobitne, tak by som to privítala.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán predseda. A najmä ďakujem pani poslankyni za tento fundovaný prístup. Zrejme ako prvýkrát sme počuli teraz ako v pléne to, že sa niekto pokúšal o oddelenie týchto dvoch problémov, že adresátom našich úvah alebo našich rečí tu v pléne je zvyčajne Maďarská republika, alebo maďarský parlament a málo sa zaoberáme s občanmi, ktorí sú zase ako prostriedkom na to, aby sme naše reakcie alebo reakcie Slovenskej republiky nejakým spôsobom vyjadrili alebo komunikovali.
A ďakujem vám aj za pomenovanie Matovič a spol. Ja si myslím, že ako toto je dobrý výraz, keď si prečítame, kto všetko sa nachádza pod predkladateľmi alebo medzi tými kolegami, ktorí s týmto návrhom súhlasili. Ďakujem vám.

Ďakujem za slovo, pán predseda. Ja som rád, že tak ako pri prerokovávaní našej novely zákona o štátnom občianstve minulý týždeň, aj teraz, je tu kultivovaná rozprava. Je to dobrý znak pre parlament.
Dovolím si položiť jednu otázku na pani poslankyňu Dubovcovú. Zdieľam s vami ten postoj, že sa občania vo vzťahu k občanom Slovenskej republiky, k ich právu slobodne sa rozhodovať o mnohých veciach, tých najpodstatnejších a samozrejme aj iné otázky. Ale chcem sa spýtať, pani poslankyňa, zaregistrovali ste predtým ako prijímal maďarský parlament zákon o štátnom občianstve, že by tento zákon vychádzal aj z požiadaviek a potrieb občanov Slovenskej republiky maďarskej národnosti? Zaregistrovali ste, čo len jeden počin, ktorý by k tomu smeroval? Zaregistrovali ste, čo len jeden počin o volebnom práve, ktoré sa má pri prijímaní ústavy v Maďarskej republike zavádzať? A takto to povedal na návšteve Slovenskej republiky maďarský prezident. Veľmi jasne a veľmi oficiálne a otvorene. Ďakujem.

Pán kolega, ďakujem veľmi pekne za otázku, ktorú ste mi položili. Áno, ja sa týmito otázkami zaoberám dlhý čas. A musím konštatovať, že sa zaoberám najmä naším zákonodarstvom, našimi zákonmi a našimi postojmi k určitým veciam. Myslím si, že je na mieste, aby Slovenská republika zareagovala na kroky Maďarskej republiky, ale nemyslím si, že vhodnou reakciou je práve zmena nášho zákona o štátnom občianstve.
Som presvedčená o tom, že diplomatickou cestou sa aj reaguje na tieto veci, a že budeme na tej diplomatickej ceste úspešní. A tiež som presvedčená o tom, že nejaké podrobnosti o uznávaní štátnych občianstiev je dobré dohodnúť v medzištátnej dohode, ktorá potom má platnosť nad zákonmi platiacimi v obidvoch republikách.
Pokiaľ ide o našu predchádzajúcu právnu úpravu, považujem ju za veľmi dobrú, a to z toho dôvodu, že na základe pôvodného zákona o štátnom občianstve tu podľa mojich vedomostí nevznikli žiadne problémy. Takže, ja by som privítala, keby sme sa pokúsili vrátiť do toho predchádzajúceho obdobia a riešili problémy, ktoré vznikli medzi nami a Maďarskou republikou iným spôsobom.

Ďakujem za slovo, vážený pán predseda. Vážené kolegyne, kolegovia, dostávame sa ku koncu diskusie o návrhu zákona, ktorý má podľa môjho názoru nesmiernu dôležitosť. Zasahuje do nesmierne dôležitej sféry a tvorí jednu z podstatných náležitostí súčasnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky Slovenska.
Je pre mňa nepochopiteľné, že táto téma v kontextoch, o ktorých sa pokúsim hovoriť, je prakticky nie žiadnym predmetom pozornosti nášho ministerstva zahraničných vecí. Neviem si predstaviť štát, v ktorom tak zásadnú vec riešime, kde je aj stanovisko vlády, akože podporné, teda aj následne bez zodpovednosti vlády za výsledok, pretože je to vec poslaneckého zboru a nie vlády. A táto vláda, pán minister Dzurinda, ale dramatickým spôsobom ignoruje túto diskusiu a nezaregistroval som v poslednom období ani jeden jeho verejný prejav, ktorým by slovenskej verejnosti povedal, že akým spôsobom chce vzniknutej situácii zaujať úlohu ministerstvo zahraničných vecí, teda následne aj vláda. Hlavne, aké nástroje chce použiť pri riešení tejto situácie. Ako ju vôbec vníma túto situáciu. Do akej miery tie ohrozenia, riziká, porušenia medzinárodných zmlúv jednak multilaterálnych, ale aj bilaterálnej, to znamená hrubé porušenie zmluvy medzi Maďarskom a Slovenskom pri dôslednom mierovom spolunažívaní, a teda predovšetkým dobrom susedstve, aby som citoval aj z názvu tejto zmluvy.
Totálna absencia a vlastne to vyzerá tak, že pár poslancov sa amatérsky alebo odborne podľa, samozrejme, dispozícii jednotlivých poslancov, zaoberajú otázkou, ktorá má podľa môjho názoru zásadný vzťah k tomu, ako má vyzerať zahraničná politika Slovenskej republiky, ale hlavne životným záujmom Slovenskej republiky. Denunciácia akejkoľvek úvahy na túto tému sú spravidla vydávané časťou liberálnej opozície a samozrejme aj politickou reprezentáciou maďarskej menšiny, sú vydávané za akési prejavy nacionalizmu, častokrát rasizmu, dokonca, pričom používanie týchto slov spravidla je kontrolované iba veľmi, veľmi málo.
O čo ide. Vážené kolegyne, kolegovia, v Maďarsku bol prijatý, teda naozaj zákon o dvojitom občianstve, ale diskutovať o tomto zákone bez širších súvislostí, bez základných nuans vnútropolitického vývoja v Maďarsku, ktoré sú inak ako zásadnými otázkami bezpečnostnej politiky Slovenska, prakticky nie je možné. Veď, kto je Viktor Orbán? Aká je politická cesta Viktora Orbána od roku ´90? Aké sily reprezentuje? S kým spolupracuje? Aký je ideový obsah, ideový obsah aktivít, ktoré dnes už realizuje v pozícii predsedu vlády a s poslaneckým zborom, kde má možno šesťdesiat alebo možno viac percent poslancov, a kde jednoducho disponuje ústavnou väčšinou? Aké kroky môže urobiť Maďarsko pri realizácii týchto záujmov? Sú tieto záujmy štandardné, samozrejmé, patria do arzenálu európskeho politického uvažovania? Do akej miery predstavujú zásadné bezpečnostné riziká pre Slovensko, ako také?
Tieto otázky, už úplne a ďalší problém, ktorý tu ešte je. Mediálny priestor ako sprostredkovávame tento konflikt verejnosti, čo sa dozvedia občania? Ako to vyzerá s verejným priestorom? Je dostatočne pluralistický? Naozaj dochádza, aby dával priestor všetkým zásadným názorom, ktoré reprezentujú veľké skupiny poslancov tu, teda veľké skupiny voličov, vedieme polemiku o hodnotách, o ktorých sa hovorí alebo sú, alebo nie sú podávané skutočnosti iba jednostranne? Dokonca sú pravdivé otázky časti slovenskej verejnosti, ktoré hovoria o tom, že jednoducho verejný priestor Slovenska je kontaminovaný aj záujmami iných krajín, a že jednoducho v praktickej činnosti novinárskej na Slovensku, jednoducho tento moment cítiť. Je to pravdivé? Nie je to pravdivé?
Vážené kolegyne, kolegovia, politická zodpovednosť nás všetkých nás núti bez toho, aby sme roznecovali akékoľvek vášne, nás núti zaujať k tomu stanovisko, pretože, chcem ako základný motív svojho uvažovania povedať vec, ktorú cítim, aj v strane, ktorú reprezentujem. Zásadným predpokladom medzinárodných vzťahov je dobré spolunažívanie. Dobré spolunažívanie medzi štátmi je, má významnú pridanú hodnotu, upokojuje pomery, vytvárajú sa priateľské prostredia, výrazne sa vytvára lepší priestor pre hospodársku komunikáciu, pre rozvoj vzájomného turizmu, pre vedeckú výmenu, pre komunikáciu medzi občanmi, pre výber, pre výmenu kultúrnych a iných hodnôt a výdobytkov, zvlášť v krajinách, ktoré kedysi fungovali v jednom politickom spoločenstve. Táto hodnota je nezastupiteľná a nemá alternatívu.
Slovensko, pokiaľ viem, nevznáša voči nikomu žiadny územný nárok, má politiku dobrej susedskej spolupráce zapísanú vo svojom vienku ako základnú a primárnu politiku. Nemá žiadne výhrady voči nikomu, rešpektuje susedné krajiny, nemá, ale absolútne žiadnu požiadavku voči žiadnej krajine. Toto Slovensko už 20 rokov pertraktované v európskom prostredí ako krajina pomaly rasistická, ako krajina, ktorá je vnútorne zásadným spôsobom rozdelená, ako krajina, kde je veľká časť politickej reprezentácie, ale menšinovej časti občanov, pomaly už 20 rokov alebo minimálne 15 rokov, permanentne atakuje Brusel rôznymi, akože negatívnymi javmi, ktoré sa na Slovensku dejú a toto malé Slovensko, ktoré má veľmi malý geopolitický potenciál, ktoré si môže veľmi ťažko chrániť svoje záujmy, sa stáva pomaličky pre časť Európy agresorom.
Niečo tu, vážené kolegyne, kolegovia, logicky, ale nehrá. Na druhej strane sa objavujú názory a sú myslím, že tieto názory sú relevantné, že na juh od Slovenska existuje štát, ktorý ako jediný v Európe a už ako jediný vôbec, ako člen Európskeho spoločenstva, má veľmi výrazné prejavy politické, vnútropolitické v tom smere, že neuznáva výsledky druhej svetovej vojny, neuznáva hranice povojnového usporiadania.
Vážené kolegyne, treba citovať z prejavov, čo všetko sa povedalo v maďarskom parlamente, kde povedzme, že až 300 poslancov freneticky tlieskalo pri rôznych vyjadreniach. Mám vám ich prečítať? Budem naozaj veľmi, veľmi opatrný pri týchto vyjadreniach, lebo naozaj, už ak si niečo, ale absolútne neželám je to, aby sa zhoršovali vzťahy medzi našimi krajinami. Ale vyjadrenia, ktoré odzneli v maďarskom parlamente typu, a dokonca nie je vylúčené ani to, keď medzinárodný vietor bude priaznivo viať, tak v zmysle Helsinského záverečného aktu mierovým spôsobom môže sa uskutočniť zmena hraníc ľudovým hlasovaním, spoločnou vôľou tam žijúcich ľudí, ale takýchto vyjadrení je samozrejme, čítam len to najmiernejšie, takýchto vyjadrení je o potrebe budovať armádu, vážené kolegyne, kolegovia, preto aby, možné riešiť zásadnú traumu, ktorá sa v maďarskej spoločnosti diskutuje minimálne 20 rokov, to je to, tzv. trianonská trauma. Čo znamená trianonská trauma? Vyjadrenia parlamentu? Roztrhali maďarský národ. Je potrebné zjednotiť cezhraničie, aj cez hranice, aj politicky.
Mechanizmus, ktorý tu funguje, nebudem popisovať vlastnými slovami, aby som nebol obviňovaný z toho, že som subjektivistický a nebodaj, teda nacionalistický. Český komentátor, historik Ivan Šebestík napísal prednedávnom jeden článok.
Dovoľte mi, keďže veľmi výrazne charakterizuje isté momenty, nad ktorými sa minimálne treba zamyslieť, ako nad rizikami, tak tieto by bolo dobré možno odcitovať. Dovoľte mi využiť ten čas rokovania o tomto bode programu a niečo z tohto článku prečítať. Maďarský parlament sa chystá novelizovať zákon, podľa ktorého by Maďarom žijúcim v zahraničí bolo umožnené dvojité občianstvo. Zákon vyzerá nevinne a pokiaľ by ho niekto kritizoval, dá sa mu oponovať tým, že podobné zákony už existujú v iných krajinách, že nejde o nič špatné. Isteže, záleží ovšem na tom, ako sa to vezme. Prečo by napríklad Maďar žijúci na Slovensku nemohol mať vedľa slovenského, tiež maďarský pas. Keď sa na to pojme takto izolovane, tak vlastne každá námietka voči tomu vyzerá zlovoľne. Hovorí, ale tento autor zároveň, že tieto veci sa práve takto izolovať nesmú. Predstavujú podľa neho v skutočnosti iba začiatok procesu, ktorý býva spravidla nevyhnutný a nezadržateľný. Vôbec nejde o navýšenie práv národnostných menšín žijúcich mimo území niektorého štátu, ale skutočne, ale skutočne vždy a za všetkých okolností o starostlivo premyslený postup voči krajine, v ktorej menšina existuje. Vtedy sa častokrát nedeje nič zlého, často, práve naopak, napriek tomu sa problémy spolunažívaním odniekiaľ vynoria, napobtnajú a žijú vlastným nezadržateľným spôsobom. Pripomína to, hovorí skôr živelnú katastrofu, ako dielo ľudského myslenia.
Čo je potrebné, tvrdí autor, k tomu, aby takýto problém vznikol. Predovšetkým musí na území niektorého štátu žiť národnostná menšina, ktorá na rozsiahlejšom teritóriu niekoľko regiónov získa majoritnú pozíciu, dokonca aj voči národu, ktorý je v krajine v štátotvornom postavení a má všade inde v iných regiónoch početnú prevahu. Na danom území o ňu však z rôznych dôvodov postupne často po dlhom vývoji príde. Ďalšou dobrou, aj keď nevyhnutnou podmienkou pre vznik problému je, aby región, v ktorom má menšinová majorita, ležal v tesnej blízkosti štátu, ktorý utláčanie tých svojich ľudí starostlivo sleduje a nepraje si nič iného, než sa ochrániť pred zlobou jej utlačovateľov. Heslá, pod ktorými sa zdanlivá starostlivosť o príslušníkov národnostných menšín odohráva, sú stále rovnaké. Nedostatok vyšších odborných škôl, absencia nápisov v materskej reči, nutnosť používať v úradnom jazyku majoritný jazyk, málo novín, málo časopisov, málo kníh, málo štátnych dotácií, málo regionálnych dotácií, údajné potlačovanie kultúrnych aktivít a ešte pár ďalších.
Väčšinou je to pravda iba z časti alebo vôbec. Privilégia, ktorými si majoritné nároky väčšiny predchádza, sa spravidla nezmieňujú. Pokrok v tejto oblasti je prehliadaný a dosiahnuté úspechy nestoja za nič. Myslím, že len veľmi ťažko nevidieť analógiu medzi takýmto postojom vnímania slovenskej politickej reality u nás.
Dôležité je, že s týmto procesom sa nedá ani veľmi čo robiť, lebo sa vždy bezpečne, tvrdí autor, utrhne z reťaze. Jeho pravidlá sú jednoduché a iba v 20. storočí sa zopakovali na niektorých miestach Európy spôsobom, ktorý pripomína, buď to opisovanie v škole alebo ukazuje spoločného projektanta. Národ, ktorý je týmto procesom vo svojom vlastnom štáte dotknutý reaguje podľa svojej vlastnej úrovne. Ak je aspoň trošku ľahko nacionalistický, tak konflikt k masívnej spokojnosti provokatérov akceleruje veľmi rýchlo.
Príkladom je napríklad Kosovo. To sa v období Juhoslovanskej federácie, ovšem ešte pred príchodom Miloševiča, ktorý sa rozhodol zachrániť Kosovo brutálnou silou, tešilo takej miere autonómie, že k úplnej samostatnosti chýbal, obrazne povedané, iba jeden milimeter, tvrdí autor. Napriek tomu boli kosovskí Albánci v krajine nespokojní. Dôvod je prostý. Ono totiž vôbec nejde o skutočné práva menšín. To sú, to sú skoro vždy v týchto prípadoch iba zámienky smerujúce k vyprovokovaniu štátotvorného národa k represiám, ktoré potom prejdú k zdanlivo legálnym ..... voči utlačovateľom. Presne tento scenár uplatňoval Konrad Henlein v 30-tych rokoch minulého storočia v Československu a veľmi podobne postupovali aj Albánci v Kosove, ktorých jediným programom bolo Veľké Albánsko a Juhoslávia nielen že nemohla ich nároky nikdy uspokojiť, ale ani nemohla.
Pre nacionalistov nemôže byť horší výsledok len ako ten, keď sú zvrchované, keď sú ich požiadavky vrchovatou mierou naplnené. Musia si okamžite vymyslieť nové požiadavky, až vyhodí, až vyložia na stôl tak vrcholnú nehoráznosť, že i ten najtrpezlivejší národ nakoniec urobí to, čo potrebujú. Teda sa nechá vyprovokovať k neuváženému a represívnemu konaniu a nakoniec vlastne príslušníci menšín vypadajú ako obete a ako bojovníci za nezávislosť.
Toto sú ale extrémne prípady, ktoré sa snáď už nikdy, tvrdí autor, v Európe nebudú opakovať, aj keď ich tieto praktiky úspech Kosova v podstate legalizoval a historicky rehabilitoval. Väčšinový národ, ale nemusí byť vždy iba tzv. nacionalistický, môže sa dokonca jednať o veľmi rozumný, tolerantný, vstriecny a vysoko demokratický národ. Napriek tomu mu to v jednaní s majoritnou väčšinou aj s ich ochrancami v zahraničí, nie je vôbec nič platné. Takáto rozumná a zmierlivá centrálna vláda znáša modré z neba, ale vďaky sa nedočká. Politicky zástupcovia minority vždy iba ohrnú nos a zabručia: No tak dobre, toto ste splnili, ale nemyslite si, že to stačí. Samozrejme, že nestačí, nikdy nebude stačiť. O práva menšín totiž vôbec nejde. Nebudem ďalej pokračovať v čítaní tohto článku. Je to nezávislý, nezávislý moravský historik, ak dovolíte, len jeho postrehy v danom prípade sú veľmi zaujímavé, a ak chceme korektne a objektívne posudzovať bezpečnostné riziká, ktoré Slovensko má, pravdepodobne nad tým porozmýšľať trošku musíme.
Ako vyzerá národnostná politika u nás, ako vyzerá, ako vyzerajú medzinárodné dohody a dokumenty, ktoré túto politiku upravujú? Vážené kolegyne, kolegovia, dovolím si tvrdiť, že mnohí z vás nečítali tak zásadné, tak zásadné medzinárodné dokumenty, ako je Rámcový dohovor o ochrane národnostných menšín, ale aj niektoré ďalšie, ďalšie dokumenty, ktoré sú ako prioritne a základné a ktoré naznačujú, akým spôsobom Európa organizuje svoju národnostnú politiku.
Skúsme si pozrieť do tzv. úvodných ustanovení Rámcového dohovoru na ochranu menšín o tom, čo hovorí o menšinovej politike, ako má vyzerať. Majúc na zreteli, že vytvorenie ovzdušia tolerancie a dialógu je nevyhnutné na to, aby kultúrna rozmanitosť mohla byť zdrojom a činiteľom jej rozdeľovania, ale obohacovania každej spoločnosti. Máme pocit, že mechanizmus uplatňovania menšinových práv u nás na Slovensku spĺňajú toto kritérium menšinovej politiky, a teda nepriamo potom nástroja, ktorý má donútiť väčšinovú spoločnosť, aby realizovala menšinové práva? Nie je jej základným predpokladom to, čomu trošku hovoríme aj lojalita, čo, pán predseda klubu KDH Hrušovský povedal, že slovo, ktoré celkom nemám rád. Nie je náhodou obsiahnuté aj v tejto vete?
Ďalšie ustanovenie, ktoré tu je. Majúc na zreteli, že vytvorenie tolerantnej a prosperujúcej Európy závisí nielen od spolupráce medzi štátmi, ale vyžaduje si aj cezhraničnú spoluprácu medzi miestnymi a regionálnymi orgánmi bez ujmy na ústave a územnej celistvosti každého štátu. Sú to zásady, ktoré starostlivo sledujeme pri diskusiách na túto tému na Slovensku? Ak sa stanovujú zásady, ktoré sa majú rešpektovať a z nich vyplývajúce záväzky s cieľom zabezpečiť v členských štátoch ochranu národnostných menšín, tak zásadnou podmienkou je rešpektovanie štátnej zvrchovanosti a územnej celistvosti štátov.
Vážené kolegyne, kolegovia, toto sú základné výkladové ustanovenia pre Rámcový dohovor o ochrane menšín. Dovoľte mi, aby som ešte raz zdôraznil, že toto je jedna zo zásadných vecí, v akej atmosfére uplatňujeme národnostnú politiku, aké nástroje, metódy používame, a či naozaj metóda tolerancie, spolupráce, kultúrnej rozmanitosti a povznesenia duchovnej Európy je súčasťou týchto, týchto dokumentov. Do akej miery vnímajú, vnímame národnostnú politiku u nás vo väzbe na toľko žiadaný občiansky princíp, ktoré Európska únia vlastne urobila ako základný moment zjednocovania Európy pri rešpektovaní kultúrnej rozmanitosti, nezávislosti, jazykov, kultúry a všetkého ostatného. Je úlohou Európy pri rešpektovaní národnostných menšín ohrozovať stabilitu regiónov? Je úlohou Európy vytvoriť podmienky pri ochrane národnostných menšín, aby sa spochybňovalo povojnové usporiadanie Európy?
Vážené kolegyne, u nás je vždy veľký problém v tom, že do akej miery sú tieto riziká, kde hovorím aj o krokoch, ktoré sa odohrávajú na juhu našej hranice, do akej miery sú reálnym nebezpečenstvom pre Slovensko. Je to iba nezodpovedné vajatanie jedincov, patrí to k štandardom sociologických štatistík krajín, kde vždy tých 10 až 15 % obyvateľov má tendenciu viac inklinovať k ochrane národnostných práv a častokrát pritom používa málo akceptované prostriedky a nie je v súlade s hodnotovým systémom Európy? Alebo ide o nejaký iný moment. Aká je intenzita ohrozenia Slovenska v tomto zmysle? Čo vlastne možno očakávať, a kam asi bude smerovať konečný cieľ takýchto aktivít pokiaľ existujú?
Vážené kolegyne, kolegovia, kto sa chce korektne zaoberať bezpečnostnou otázkou Slovenska a zabezpečovať dve základné funkcie štátu, ochranu hraníc, územnej nezávislosti a suverenity svojho vlastného štátu, musí sledovať všetky aktivity v okolí, ktoré sú adresované vo vzťahu k jeho územiu, ktoré vyslovujú nároky na toto územie alebo na iné aktivity, ktoré sú v tomto území, ktoré napr. rozširujú právo upravovať pomery svojim občanom na susedné krajiny na princípe krvi.
Vážené kolegyne, ... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)