Ďakujem pekne, pán predseda. Vážení kolegovia, špecifikom diskusií v tomto parlamente o závažných sociálno-ekonomických témach sa stáva to, že skutočná vecná a odborná diskusia neprebieha medzi koalíciou a opozíciou, ako, by som povedal, v parlamentnej demokracii je dobrým zvykom, ale medzi koalíciou a koalíciou. Dôvody sú na to dva. Jeden dôvod spočíva vo vnútornej podstate koalície, ktorá je názorovo rôznorodá a, by som povedal, zvolila do parlamentu viacero ľudí, ktorí sa témam, ktorým sa venujú dlhodobo odborne a majú k nim svoj názor. Ale možno ten závažnejší, pretože napriek všetkému tá koalícia je v mnohých veciach pomerne kohézna, je to, že opozícia nedokáže ponúknuť seriózne argumenty do diskusie a následkom toho naozaj je pomerne ťažké debatovať s partnerom, ktorý buď zjavne klame, alebo hovorí veci, za ktoré by už v takom prvom semestri na Ekonomickej univerzite došlo k vyhodeniu zo skúšky.
Nebudem to tu celé opakovať, ale ak pán poslanec Jasaň hovorí o tom, že zrušíme minimálnu mzdu, no tak klame, ten návrh neruší minimálnu mzdu a už vôbec nie pre tých ľudí, ktorí za ňu pracujú za tých 317 eur, ktoré aj pán poslanec Jasaň spomínal. Je to jednoducho lož, nedá sa to inak povedať. (Reakcia z pléna.) Nie. On hovoril 317 euro, že o to sa zruší. To jednoducho je lož, 317 eur, alebo koľko to je, sa nezruší, bodka. Klamete. Nemá význam to ani vykrikovať, ani to nejako zdôvodňovať, proste klamete.
Pán poslanec Ondruš, ak tú vašu tabuľku, ja teda oceňujem kolegov informatikov, že vám poskytli možnosť predviesť nám možnosti vášho počítača, ale musím povedať, že za interpretáciu tej tabuľky, ktorú ste predviedli, by vás naozaj vyhodili z každej normálnej ekonomickej školy už v prvom semestri, pretože dokazovať vzťah Zákonníka práce a zamestnanosti cez jednoduchý vzťah noviel v čase k zamestnanosti bez analýzy vplyvu ekonomického cyklu je niečo, čo, hovorím, tak v prvom ročníku by ani už neprešlo, a je mi ľúto, že sa snažíte zavádzať občanov týmto spôsobom, dúfam, že aspoň seba ste týmto nezaviedli. Ak áno, tak je mi to veľmi ľúto.
Takže dalo by sa ísť takto ďalej a ďalej v rozoberaní toho, o čom je tu hovorené zo strany opozície, ale pointa toho nie je ani navážať sa do opozície, ako skôr teda vysvetliť, prečo naozaj viac budeme asi diskutovať, pán minister, medzi sebou, lebo obávam sa, že zo strany opozície, či už konštruktívneho, alebo kritického, ale niečo, čo má zmysel, sa asi nedočkáte. V tomto, v tomto je mi to naozaj úprimne ľúto, lebo naozaj Zákonník práce je otázka, kde aj rôzne veľké politické sily tohto sveta majú k nemu čo povedať. A keď sa strana, ktorá zastupuje jednu takúto stranu spektra, rozhodne namiesto toho hovoriť lži a hlúposti, tak prichádzame všetci o veľa, pretože aj tú ľavicovú perspektívu by tu bolo treba vypočuť, ale kvalifikovanú ľavicovú perspektívu.
No a teraz k samotnej, samotnej veci. No, ak sa pozrieme na čísla, čísla o vývoji nielen zamestnanosti, ale aj čísla o vývoji jednotlivých typov pomerov, tak to, čomu čelíme na Slovensku, dneska nie je otázka toho, že aké sociálne výhody budú mať zamestnanci, najmä ak hovoríme o zamestnancoch v súkromnom sektore, ale koľko takých zamestnancov tu vôbec zostane počas krízy a najmä po kríze.
Ak sa pozrieme na otázku dopadu krízy na pomery vnútri, by som povedal, pracujúcich medzi samostatne zárobkovo činné osoby, medzi ich osoby pre ne pracujúce a medzi regulárnych zamestnancov, tak vidíme, že práve ten dopad, ktorý sledujeme, je dopad smerom práve k znižovaniu počtu zamestnancov, znižovaniu vôbec počtu ľudí, ktorí majú zabezpečené základné istoty. Časť toho, samozrejme, je dôsledkom aj prirodzených zmien na trhu práce, ktoré sú aj globálnejšieho charakteru, ale časť toho je dôsledkom jednak zle nastaveného odvodovo-daňového systému, čo je niečo, čo sa dnes koalícia snaží riešiť, o čom tu asi nie je treba viac povedať, ale časť toho je aj v dôsledku nastavenia Zákonníka práce. Ono je veľmi fajn povedať, že odstupné plus odchodné si nedáme, ale ak to znamená, že to stojí šesť platov znížiť stav zamestnanosti, tak to znamená, že možno ani žiadni zamestnanci nebudú. Tie čísla, ktoré vidíme, zatiaľ, bohužiaľ, ukazujú skôr týmto smerom. Čiže z tohto pohľadu, keby som chcel byť málinko ironický, tak by som mohol povedať, že pán minister Mihál, a teda vláda sa skôr ľavicovo snažia zachrániť stav zamestnancov na Slovensku namiesto toho, aby podporovali ich prechod v minulosti do veľkej časti do stavu samostatne zárobkovo činných osôb. Ja si však myslím, že je to v poriadku, pretože naozaj nemalo byť cieľom ani pravicovej vlády, ja som rád, že nie je umelo posilňovať ktorýkoľvek prvok, ale skôr nastaviť neutrálne postavenie.
No a teraz k samotnému obsahu. Chcel by som povedať veľmi krátko len tri alebo štyri veci. Prvá vec je jedna vec, čo je asi ten najzásadnejší môj osobný, môj osobný problém s tým návrhom, a to sú diferencované výpovedné lehoty podľa dĺžky pracovného pomeru. Pán minister, sme o tom diskutovali, myslím, že neprichádzam s ničím, o čom, o čom neviete. To považujem za práve snahu, keď snaha byť sociálny, snaha byť ľudský, ktorú by som vám neupieral, ani vláde, môže mať nakoniec nešťastnejšie dôsledky ako niekedy štandardný postup. Vysvetlím.
Ten návrh obsahuje situáciu, kde podľa dĺžky pracovného pomeru budú rôzne dĺžky výpovednej lehoty, až po päť, až po respektíve odstupné, podľa toho, ako si vyberie zamestnanec, až po päť mesačných platov alebo päť mesiacov výpovede pri dlhodobých pracovných pomeroch. To znie dobre. To každý z nás by sme mali podporiť, tak keď niekto dlho robí, aby bol potom, aby bol dlhšie chránený. Len pozrime sa, čo je toho dôsledkom. Dôsledkom toho je, že ak zamestnávateľovi náhodou vďaka recesii, vďaka výpadu výroby sa zmenší možnosť práce, ktorú vie poskytovať svojim ľuďom a bude musieť niektorých prepustiť, tak si ich postaví a nebude ich prepúšťať podľa toho, kto je výkonnejší, ktorý možno sa na tú prácu viac hodí, ale, no osobitne v kríze, v ťažkých časoch prepúšťa toho, kto je na prepustenie lacnejší. Na prepustenie lacnejší budú najmä v tomto modeli mladší zamestnanci, krátkodobejší zamestnanci. Pričom sú to práve tí zamestnanci, o ktorých vieme zo štatistík, že majú na Slovensku najväčší problém so zamestnávaním. Slovensko má práve zlé čísla v zamestnávaní mladých ľudí. Napriek všetkému v zamestnaní starších ľudí paradoxne na tom nie sme až tak zle ako pri zamestnávaní mladých ľudí a takisto sme na tom pomerne zle v tzv. neštandardných úväzkoch a to sú ľudia, ktorí budú tiež týmto diskriminovaní.
Aby to neznelo ako teória, pozrime sa na, najmä na krajiny v južnej Európe, ktoré majú rôzne, rôzne pracovnoprávne, by som povedal, štruktúry, ale často podobného typu a ich dôsledkom je práve to, že mladí ľudia sú na trhu práce dlhodobo znevýhodnení, pretože na ňom nevedia nadobudnúť nejakú formu solídneho postavenia, pretože práve oni sú využívaní na to, aby v prípade nárastu výroby boli prijímaní a v prípade poklesu výroby boli hneď prví pri prepustení, čo naozaj nie je dobré ani pre nich, ani pre spoločnosť.
Ekonomické štúdie aj pomerne renomovaných medzinárodných inštitúcií ukazujú, že takýto trh práce síce mierne zvyšuje rast zamestnanosti v dobe boomu alebo teda ekonomického zlepšenia, ale takisto ho výrazne zhoršuje v období recesie. To znamená, že posilňuje výkyvy na trhu práce bez toho, aby nejak výraznejšie prispel k čistej tvorbe miest.
Z tohto dôvodu toto je jediné vážne ustanovenie v tom návrhu, ktoré ja osobne by som chcel apelovať aj na pána ministra, aj na kolegov poslancov, aby sme ešte zvážili. Nejaká miera rozdielu asi je prirodzená. Ale tá miera, ktorá tam je, vlastne od jedného mesiaca do piatich mesiacov odstupného alebo výpovednej lehoty je veľmi veľká a naozaj vytvára veľmi veľkú motiváciu pre zamestnávateľov primárne prepúšťať mladých ľudí, teda ľudí, ktorí sú kratšie v pracovnom pomere. To znamená, že ak už nevieme ten rozdiel zrušiť, aspoň ho zmenšíme tak, aby sme toto riziko obmedzili.
Druhý návrh, ktorý by som chcel dať do pozornosti kolegom aj pánovi ministrovi, už sme o ňom hovorili, je, naopak, nad rámec právnych ustanovení, ktoré tam sú, ale ideovo s nimi, myslím si, súladí. A to je otázka uplatňovania kolektívnych zmlúv pre manažmenty. Všetci, si myslím, sme zachytili rôzne kauzy od pani riaditeľky rozhlasu, resp. Rozhlasu a televízie Slovenska pani Zemkovej a jej odstupného, ktoré získala aj vďaka tomu, že sama podpísala kolektívnu zmluvu so zástupcom odborov tesne predtým, než jej vlastná organizácia zanikla. Všetci si takisto pamätáme kauzu košických teplární, viacnásobného odstupného tam. A takto by sa dalo ísť ďalej a ďalej do minulosti a hovoriť o jednom nominantovi tam, druhom nominantovi tu a o tom, ako v ničom nie sú manažmenty, najmä vo voľnom sektore, tak dobre ako v podpisovaní výhodných pracovnoprávnych podmienok, ktoré sa týkajú aj ich. Je to zneužívanie kolektívneho vyjednávania, pretože kolektívne vyjednávanie je primárne vyjednávaním medzi zamestnávateľom zastupovaným manažmentom a ostatnými zamestnancami, ktorých práva, ale aj iné záujmy majú byť týmto chránené. Ak top manažment rokuje o výhodách, ktoré sa budú týkať aj jeho, tak je jednak v konflikte záujmov a osobitne ten konflikt záujmov je bolestivý vo verejnom sektore, kde všetci sa môžu dohodnúť na úkor nás daňovníkov bez toho, aby sme sa mohli voči tomu bezprostredne brániť.
Z tohto dôvodu, a opäť si dovolím povedať, toto nie je nejaká pravicová poznámka, veľká legenda svetovej ľavice Franklin Delano Roosevelt, americký prezident - sociálny demokrat, osobne zakázal kolektívne vyjednávanie vo verejnom sektore počas svojho pôsobenia ako amerického prezidenta práve preto, že povedal, že kolektívne vyjednávanie vo verejnom sektore je na úkor toho tretieho, ktorý tam chýba, a to je daňovník.
Ja osobne by som nešiel tak ďaleko z dôvodov inej histórie, inej tradície, ale myslím si, že by sme sa mohli zhodnúť na to, že kolektívne vyjednávanie vo verejnom sektore, možno aj v súkromnom, tam nie je pre top manažmenty. A top manažmenty by nemali byť motivované prijímať kolektívne zmluvy, na základe ktorých ony samy budú potom benefitovať. To nech si s nimi rieši ich ten, kto s nimi vystupuje ako zamestnávateľ.
Preto by som chcel, aby sme v tejto novele prijali aj opatrenie, a o forme môžme, samozrejme, diskutovať, ktorým zavedieme to, že kolektívne zmluvy sa nebudú týkať top manažmentov, čo je definované ako štatutárny orgán a riadiaci pracovníci v jeho priamej pôsobnosti, automaticky. A je na diskusiu, či vôbec nie, alebo len po nejakých poistkách.
To sú také dve veci, ktoré by som ja osobne chcel do diskusie o Zákonníku práce priniesť. Mám ešte ďalšie body, ale nechcem s nimi zdržovať.
Na záver mi dovoľte povedať len dve veci. Prvá je, chcel by som pána ministra požiadať, aby pokračoval, myslím si, vo veľmi otvorenom ústretovom procese, ktorý naozaj viedol pri tvorbe tejto novely. A ja si myslím, že ak jeho niekto obviňuje z nejakého robenia jednostrannej novely, robia novely za zatvorenými dvermi, tak je to v tomto prípade veľmi nefér, lebo naozaj toto je taký typ novely, v ktorej minister už ovláda do detailov aj posledný paragraf, pretože jej venoval desiatky hodín, možno aj cez stovku to bude a naozaj o nej hovoril so všetkými možnými. Takže ja by som len chcel možno, pán minister, poprosiť, aby sme skúsili v tomto pokračovať ešte aj počas toho najbližšieho mesiaca. Ja si viem predstaviť, že už musíte byť z toho veľmi unavený, lebo naozaj ten záber je veľký, ale aby sme to spolu dotiahli, myslím si, dobrú novelu, aby sme dotiahli na novelu, ktorá naozaj bude vynikajúca a na ktorú aj vy budete môcť byť hrdý.
Záverom si dovolím podať jeden procedurálny návrh. Pán predseda Národnej rady navrhol prideliť túto novelu viacerým výborom, ale nenavrhol ju prideliť výboru pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport, ktorého som členom. Ja si myslím, že by bolo vhodné, keby tento výbor novelu prerokoval z toho jedného dôvodu, že tá novela rieši práve otázku reťazenia pracovných pomerov a týka sa tým pádom aj vedeckých a vysokoškolských inštitúcií a je potrebné si vydiskutovať, ako to urobiť, lebo ten návrh, myslím si, vyžaduje ešte nejaké menšie úpravy. Takže z tohto dôvodu, aj z dôvodu, samozrejme, celkovej dôležitosti by som si dovolil dať procedurálny návrh, aby sa medzi výbory, ktoré prerokujú v druhom čítaní po jeho prípadnom schválení, zaradil aj výbor pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport.
Ďakujem veľmi pekne.
