18. schôdza

Vážení páni poslanci, nemá zmysel, aby som odpovedal na všetky vaše otázky. Jednu odpoveď si predsa len dovolím povedať, na margo roku 1968, zhodou okolností to boli slovenskí a českí komunisti, ktorí po okupácii Česko-Slovenska v roku 1968 túto okupáciu pokladali za bratskú pomoc, a boli to zhodou okolností Maďari žijúci na Slovensku, ktorí sa s jarou v roku 1968 v Česko-Slovensku stotožnili, keď už hovoríme o histórii.
A, ináč, môžem zopakovať len to, čo som tu povedal. Tu ide jednoducho o spor dvoch koncepcií štátu. A môžete si o tom hovoriť, čo chcete. Proste toto je fakt.
A to, že ten koncept, ktorý tu vy prezentujete už 22 rokov, je konceptom nevraživým a konceptom, ktorý chce vytesniť menšiny, je jednoducho pravda. Tento zákon je zákon o právach menšín. Tak je namieste hovoriť o právach menšín. Pokiaľ bude reč o povinnostiach, či sa to týka menšín alebo väčšín, to je už troška iná otázka. Ale my si nemôžeme v tejto veci porozumieť, je tu priepasť, ktorá je nepreklenuteľná. A ja myslím, že ani nemá zmysel sa o to pokúšať.

Nech sa páči, pán poslanec Abrhan.

Vážený pán predsedajúci, pán podpredseda vlády, panie poslankyne, páni poslanci, myslím, že sa zhodneme, že od roku 1989, keď v pléne diskutujeme na tému jazykového zákona alebo na tému zákona o používaní jazyka národnostných menšín, toto rokovanie je sprevádzané zaujímavou a miestami až vzrušujúcou diskusiou, čo znamená, že táto téma je nielen citlivá, ale aj politicky živá. Stále dokáže oslovovať množstvo voličov, a preto jej strany venujú náležitú pozornosť. Napriek tomu si myslím, že 80 % občanov takéto zákony ani nepotrebuje. Pokúsim sa vysvetliť tento svoj názor.
Každý z nás iste zažil situáciu, keď pri rodinnom obede alebo inej rodinnej udalosti ako pozvaný hosť sa ocitol človek zo zahraničia. Bolo prirodzené, že pokiaľ rodina bola sama, tak konverzácia prebiehala v slovenskom jazyku. Keď však prišiel hosť, buď začala rodina komunikovať v jazyku, ktorému hosť rozumel, ak sa s ním dorozumieť vedeli ostatní členovia rodiny, alebo sa našiel jeden člen rodiny, zväčša ten, ktorý daného hosťa pozval. A ten potom hosťovi prekladal, o čom sa diskutovalo, alebo, ak sa chcel zapojiť do diskusie, tak príp. aj odpovede ostatným členom rodiny. Podobne je to aj v každej slušnej spoločnosti. Už zo slušnosti sa volí jazyk, ktorému rozumejú všetci členovia spoločnosti. Ak to nie je možné, tak sa komunikuje v jazyku, ktorému rozumie najviac členov spoločnosti, a ostatným sa diskusia prekladá, niektorým členom spoločnosti, aby sa aj oni mohli zapojiť do diskusie, aby sa v tejto spoločnosti cítili konformne. Na uvedené skutočnosti nikto nepotrebuje zákon, stačí slušnosť. Navyše treba zdôrazniť, že príslušníci národnostných menšín nie sú v Slovenskej republike hosťami, ale riadnymi a platnými občanmi. Ak teda sa vieme slušne správať k hosťom, ktorí ku nám prídu, prečo by sme sa nevedeli správať k svojim občanom? Preto si myslím, že 80 % občanov aby sa dokázalo takto správať, ani zákon nepotrebuje. Zákon potrebujú občania, ktorí tieto zásady nerešpektujú. Tým treba stanoviť podmienky. Treba tiež otvorene povedať, že takíto občania sa nájdu aj na strane menšín, aj na strane väčšinového národa, lenže žiadny zákon nedokáže riešiť všetky životné situácie. A preto je to podľa môjho názoru tak citlivé.
Iste uznáte, že nie je normálna situácia, ak rokovanie zastupiteľstva prebieha v jazyku národnostnej menšiny, ak tam sedí poslanec, ktorý tento jazyk neovláda, rovnako ako nie je normálne, ak vedúci pracovník zakáže, aby sa jeho podriadení medzi sebou čo i len rozprávali v jazyku národnostnej menšiny. Nie je normálne, aby ovládanie jazyka národnostnej menšiny bolo podmienkou prijatia do zamestnania vo verejnej správe, takisto aby bol niekto diskriminovaný len preto, že sa hlási k niektorej národnostnej menšine.
Návrh zákona sa snaží hľadať riešenia v zdravotníckej i sociálnej oblasti, v oblasti ozbrojených zložiek i vo vytváraní možností používania jazykov národnostných menšín v úradnom styku vo verejnej správe. Ako som už povedal, žiadny zákon nedokáže riešiť všetky situácie, ktoré prináša život. Na nás ľuďoch bude záležať, ako budú tieto situácie prebiehať. Ak napr. pri dopravnej nehode zasahujúci policajti budú komunikovať v jazyku národnostnej menšiny a všetci im budú rozumieť, nevidím v tom problém, ale ak čo len jediný účastník tento jazyk neovláda, tak policajti musia komunikovať v úradnom jazyku s možnosťou prekladu. To isté sa vzťahuje na komunikáciu v úradnom styku vo verejnej správe. Samozrejme, v stanovených obciach v prípade potreby je možné zabezpečiť tlmočenie do jazyka národnostnej menšiny. Z uvedeného je zrejmé, že o výklad mnohých ustanovení v tomto zákone bude prebiehať diskusia aj po prijatí tohto zákona, diskusia o správnosti jednotlivých formulácií. To však, čo by malo byť jasné, je stanovenie zoznamu obcí, v ktorých je možné uplatňovať používanie jazyka národnostných menšín.
Všetci veľmi dobre vieme a dobre si pamätáme, ako ťažko sme dospievali k dohode na 20 %. A bola to spoločná dohoda vtedajšej koalície, ktorú rešpektovali i nasledujúce vlády. Preto by bolo najlepšie túto dohodu nerušiť a ponechať túto hranicu. Na druhej strane je zrejmé, že počet obyvateľov hlásiacich sa k jednotlivým národnostným menšinám sa mení. Nemyslím si, že by bolo správne znižovať počet obcí, v ktorých je možné používať jazyk národnostných menšín. Preto sme v rokovaniach navrhli, aby sme počkali na nové výsledky sčítania ľudu a podľa toho nastavovali parametre tak, aby k zníženiu počtu obcí nedošlo. Keďže sme neuspeli s týmto návrhom, tak sme uvažovali a hľadali sme riešenie. Jeden návrh bol 15 %, ktorý je uvedený, my sme uvažovali, že možno bude stačiť 18 %. Nevedel som vydokladovať ani matematicky ani ničím, lebo to sú odhady, nevieme, ako sčítanie ľudu dopadne. Čiže všetky tieto návrhy boli len návrhmi odhadov. Najideálnejšie riešenie by bolo počkať si na to sčítanie. Napriek tomu vo výbore som predložil tento návrh na 18 %. Musím povedať, že ani jeden z poslancov strany SMER za tento návrh nezahlasoval. Pán poslanec Maďarič aj Podmanický tento návrh vtedy podrobili ostrej kritike. A pritom nešlo o nič iné, len o to, aby sme zachovali status quo, čo sa týka počtu obcí. Chcem pripomenúť, že dnes tento zoznam vychádza zo sčítania obyvateľov z roku 1991. A takisto aj počas vlády, v ktorej bol Robert Fico, v ktorej bol SMER, už bolo uskutočnené sčítanie obyvateľov roku 2001. A takisto aj počas vašej vlády, páni poslanci, sme zachovali status quo a toto kvórum sa nemenilo. Čiže ani nám o nič iné v tomto nešlo, len o to, aby status quo aj v tejto oblasti sme zachovali. Z toho dôvodu väčšina diskusií pri stanovovaní kvóra, ale i celkovo pri prijímaní tohto návrhu zákona sa však dotýkala diskutovania len o maďarskej menšine.
Ja osobne si myslím, že tento zákon ak bude problémový, tak bude problémový vo vzťahu k rómskej menšine, zvlášť na Spiši a na východnom Slovensku. A ak sa budeme ním znovu a znovu zaoberať, tak práve v tom vzťahu, že sa obávam, či bude vôbec v týchto lokalitách vykonateľný. A k týmto problémom, myslíme si, sa budeme musieť vrátiť. Aj z tohto dôvodu, s ohľadom na Spiš a východné Slovensko, podporujem konzervatívnejšiu úpravu, ako je v predloženom návrhu. Preto som podpísal návrh, ktorý predkladá pán poslanec Matovič, ktorý vlastne zachováva súčasný stav ešte na ďalších desať rokov. Verím, páni poslanci, že tento návrh podporíte. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

S faktickými poznámkami na vystúpenie pána poslanca Abrhana sa hlásia poslanci v poradí, kde je posledný pán poslanec Švantner a prvý pán poslanec Jarjabek.
Nech sa páči, pán poslanec Jarjabek.

Ďakujem za slovo, pán podpredseda parlamentu. Chcel by som reagovať na pána poslanca Abrhana v tom zmysle, pán poslanec, povedal si, že 80 % obyvateľov tento zákon nepotrebuje a že tých 20 % ho potrebuje. Ja si myslím, že tento zákona nepotrebuje nikto, potrebuje ho iba niekoľko politikov. Keby ho potrebovalo 20 %, tak určite by som tento návrh zákona podporil. A bolo by to pre mňa skutočne čosi, čo treba rešpektovať. Ale nikdy nikto neurobil žiadny prieskum, aby sme sa dozvedeli, skutočne ako je to s týmto návrhom zákona, koľko percent obyvateľov vlastne si tento zákon žiada. Takýto prieskum nemajú ani predkladatelia, ani sa oň nikdy nepokúsili. Je to jedna agenda politická, nič nehovoriaca nám ostatným, agenda jednej politickej strany.
Problémy, o ktorých tento zákon hovorí, riešilo zvykové právo. A skúsenosť s ním všetky problémy riešila takým spôsobom. Netreba jednoducho túto normu. Tento zákon je zlý, lebo zakladá normy a s ním aj isté sankčné opatrenia. Naruší tú krehkú stabilitu, ktorá v tomto prostredí, kde tento zákon zakladá problémy, bola.
Tento zákon zakladá konfliktnosť. A tá konfliktnosť príde s vymáhaním práva, ktoré tento zákon po jeho prijatí určí. A to bude práve tá konfliktnosť. My sa potom budeme baviť o tom, kto ho porušil, kto ho neporušil. A ja si práve začínam naozaj myslieť, že o túto konfliktnosť tým politikom, ktorí predkladajú tento zákon, ide, aby sa tá stabilita, ktorá veľmi krehká na tomto území existuje, na tomto zmiešanom území porušila. Taká je pravda, to je tá deštrukcia štátnosti, o ktorej hovorím.

Pán poslanec Podmanický.

Pán poslanec, ja chcem najskôr vysvetliť vaše slová o tom, že sme spolu s pánom poslancom Maďaričom na výbore hlasovali proti 18-percentnému kvóru, ktoré ste vy navrhovali. No hlasovali sme tak preto, lebo my si myslíme, že lepšie je nechať 20-percentné kvórum, tak ako je to v súčasne platnom zákone. Takže hlasovali sme proti znižovaniu či už na 18 % alebo na 15 %. Takže to je len na vysvetlenie.
Nie celkom som pochopil, ako chcete zachovať status quo, keď znižujete kvórum z 20 na 18 alebo na 15 %. Tomu celkom nerozumiem.
No a už vôbec potom nerozumiem tej ďalšej hypotetickej argumentácii, že sčítaním ľudu sa zníži počet maďarských obcí. No tak treba počkať naozaj na to sčítanie ľudu.
Ale, pán poslanec, podstata je úplne niekde inde. Ja som teda veľmi pozorne a naozaj netrpezlivo čakal na vaše vystúpenie, pretože bol som zvedavý, ako sa teda v konečnom dôsledku Kresťanskodemokratické hnutie postaví k tomuto kontroverznému a stále som akosi veril, že vy budete tí, ktorí určia tú konečnú verziu tohto zákona, resp. vy budete tí, ktorí tento nebezpečný zákon zastavíte. Keď sme boli vo vláde my, všetky tri vládne strany, tak panovala viac-menej zhoda v tej ochrane národno-štátnych záujmov. V tejto vládnej koalícii ste, pán poslanec, vy, Kresťanskodemokratické hnutie, asi jediná strana, od ktorej môžeme my oprávnene očakávať, že budete účinne hájiť národno-štátne záujmy. Bohužiaľ, mám pocit, že obchodné a privatizačné záujmy prevalcovali aj vaše hodnoty a vašu dobrú vôľu, ale, pán poslanec, presvedčte ma o opaku, presvedčte aj slovenskú verejnosť o opaku.

Pán poslanec Rafaj.

Ďakujem za slovo. Priznám sa, že tiež som celkom dobre nerozumel tej konštrukcii vystúpenia, okrem tej podpory návrhu, ktorý predloží pán poslanec Matovič, ale, pán poslanec Abrhan, keby možno sme rovnako ústretovo chceli pristupovať k iným menšinám, možnože by to občania ocenili podstatne viac. Mám napr. na mysli skupinu invalidov. Ak nejakému invalidovi chýba čo len jeden percentuálny bod, jednoducho nedostane podporu, na ktorú má nárok. Ak nejakému dôchodcovi chýba čo len jeden deň či dva alebo tri dni na výpočet dôchodku, jednoducho ho nedostane. A tak je to aj so sociálnymi podporami. A my tu plačeme na nejakom nesprávnom hrobe nad nejakým kvórom menšiny, ktorá podľa medzinárodných štandardov má nadštandardné postavenie a je definovaná ako politicky vyspelá menšina, ktorá nie je vôbec odkázaná na takýto systém podpory a ústretovosti. Tak od kresťanských demokratov by som skôr očakával sociálnu empatiu, a nie etnickú empatiu. Potom by sme si možno porozumeli. Ale skúsme skôr zvýhodňovať sociálne menšiny, a nie etnické menšiny, ktoré tak či tak majú zastúpenie v samospráve, v ekonomike, v akejkoľvek oblasti, v školstve, vlastnú kultúru, divadlá, jednoducho médiá. Ja ešte neviem o oblasti, naozaj kde by nemali komfort, a my sa tu handrkujeme o tom, či to má byť 18, 15 alebo 20 %. Veď to je smiešne. Veď tým ľuďom, čo sa na nás pozerajú... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec Viskupič.