20. schôdza

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené poslankyne, vážení poslanci, pán poslanec, prevzala som rezort v stave, keď súdy majú menej ako 30-percentnú dôveryhodnosť, kedy slušní, nepohodlní sudcovia boli zastrašovaní, kedy všetky prieskumy hovoria o tom, že slabá vymožiteľnosť práva nie je len problémom demokracie, ale aj podnikateľského prostredia a ďalšieho ekonomického rozvoja. A preberala som rezort v stave s dlhmi, len osemnásť, len na dlhu voči advokátom, tlmočníkom, obetiach trestných činov a svedkom to bolo 18 mil. eur. Prevzala som rezort v stave, keď navyše očakávania od novej vlády v tejto oblasti boli a sú veľmi vysoké, pričom pochopiteľne sme si od začiatku vedomí toho, že všetky kroky, ktoré urobíme, budú mať svoje efekty s určitým časovým odstupom.
Hneď v auguste sme prezentovali prvý a podľa mojej mienky veľmi dôležitý balík zákonov, ktorý smeroval k transparentnosti vo všeobecnosti a k otvorenosti justície a verejnej kontroly justície. Spomeniem predovšetkým zverejňovanie zmlúv ako plošné všeobecné opatrenie na zvýšenie transparentnosti a zúženie priestoru pre korupcie pri nakladaní s majetkom štátu. Ale vo vzťahu k justícii konkrétne predovšetkým balík zákonov, ktorý smeroval k tomu, aby aj súdy podliehali verejnej kontrole. Sú to zákony, ktoré zaviedli verejné rokovania Súdnej rady, zverejňovanie súdnych rozhodnutí na internete od 1. januára budúceho roku, verejné výberové konania na predsedov súdov, ktoré prvé práve teraz prebiehajú, verejné výberové konania na sudcov, zverejňovanie štatistických údajov o činnosti jednotlivých súdov a sudcov, zverejňovanie rozhodnutí prokuratúry, verejné výberové konania na vedúcich prokurátorov, verejné výberové konania na prokurátorov, zavedenie funkčných období vedúcim prokurátorom.
Som presvedčená o tom, že cesta otvorenosti a transparentnosti je cestou, ktorá vytvára priestor pre verejnú kontrolu, zvyšuje tlak na kvalitu rozhodnutí a zužuje priestor pre korupčné a klientelistické správanie. Pochopiteľne, len otvorenosťou justície všetky naše problémy nevyriešime. A myslíme zároveň aj na podnikateľov. Od zajtra bude na internetovej stránke ministerstva spravodlivosti prístupný elektronický Obchodný vestník, ktorého elektronická podoba bude právne záväzná s jednoduchým full-textovým vyhľadávaním. Predložili sme do parlamentu novelu zákona o konkurze a reštrukturalizácii, novelu zákona, ktorá rozširuje právnu pomoc pre nemajetných, novelu Trestného poriadku a Trestného zákona, ktorá by mala zrýchliť trestné konanie a zamedziť obštrukciám zo strany účastníkov konania a advokátov. Možno malé opatrenie, ale predsa len, našimi internými predpismi sme vytvorili cestu pre vznik takzvaných rodinných súdov, to znamená, sudcovia sa budú špecializovať na rodinnú právnu agendu. Pokračujeme ďalej, prídeme pred vás s novelou Občianskeho súdneho poriadku a verím, že v zime aj novela Exekučného poriadku nám pomôže zrýchliť súdne konania, ale hlavne zlepšiť vymožiteľnosť práva. A nie je to len o legislatíve, je to aj o iných opatreniach. Máme v pláne ambiciózny projekt elektronizácie justície vrátane elektronického doručovania súdnych rozhodnutí.
Myslím si, že keď toto sa nám podarí naplniť, tak za tie štyri roky môžeme spraviť významný krok k zvýšeniu dôveryhodnosti justície a k zlepšeniu vymožiteľnosti práva.
Ďakujem pekne.

Vážený pán predsedajúci, milí kolegovia, kolegyne, môj pozmeňujúci návrh, týkajúci sa vládneho návrhu zákona o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých nájomných vzťahov k bytom. V podstate je zameraný na jeden jediný bod. A ten hovorí to, že, ako to už kolega Janiš povedal vo svojom príspevku ako spravodajca, to, aby sa dosiahla spravodlivosť medzi všetkými druhmi nájomného, resp. teda bývania v maximálnej možnej miere, to znamená, aby aj tí, ktorí sú sociálne odkázaní, tí, ktorí bývajú v reštituovaných bytoch, tí, ktorí bývajú v rôznych komunálnych bytoch, čiže nevlastnia vlastné byty a nie sú, nepodliehajú voľnej tvorbe cien za nájomné, aby boli na jednej rovine. To znamená, aby neboli jedni na úkor druhých nejakým spôsobom znevýhodňovaní alebo zvýhodňovaní na jednej strane. A na druhej strane beriem do úvahy to, že predovšetkýchm v reštituovaných bytoch je potrebné plniť podľa zákona a podľa technických noriem určité služby, spĺňať určité parametre, či sú to revízie, či sú to rôzne opravy. No a jednoducho z tých nákladov, ktoré momentálne, alebo tie náklady, ktoré momentálne z tohto vznikajú a musia byť hradené, v drvivej väčšine nepostačujú na to, aby boli hradené z nájomného, ktoré momentálne v zreštituovaných bytoch je.
Aby sa, samozrejme, spravodlivosť nebude nikdy na 100 %, či je to prenajímateľ alebo nájomca, vždy budú nespokojní, vyplýva to z povahy veci, jednoducho nemožno, dá sa povedať, docieliť takú, by som povedal, univerzálnu spokojnosť. To neexistuje. Avšak myslím si, že dvadsať rokov bol dosť čas na to, aby sa tieto veci vyrovnali. A keď môžu dnes platiť ľudia, ktorí sú častokrát sociálne odkázaní, a sú v sociálnych bytoch, ktoré postavila určitá komunita, obec, alebo, povedzme, aj združenie, môžu platiť nájomné, ktoré je na úrovni cca 3,4 eura, to sú informácie, ktoré máme z príslušných miest, tak si myslím, že by to bolo férové, keby také niečo platili aj tí, ktorí sú v reštituovaných bytoch, a v nejednom prípade už to nie sú tí pôvodní vlastníci, alebo teda pardon, nájomcovia, ale sú to ich nasledovníci, či deti alebo vnuci, vnučky, prípadne iná rodina alebo možno aj niekto iný, kto rodinným príslušníkom nie je.
A práve z tohto dôvodu podávam pozmeňujúci návrh k vládnemu návrhu zákona o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých nájomných vzťahov k bytom a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov (tlač č. 317).
Za prvé. V čl. I § 4 odsek 1 písm. b) znie:
"b) v roku 2012 o 100 % z výšky nájomného vypočítaného pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona".
Odôvodnenie som už čiastočne povedal, ale prečítam ho ešte raz: Sto percent znamená dosiahnutie úrovne nájomného v sociálnych bytoch postavených samosprávou určených pre sociálne odkázaných. A preto považujeme za potrebné zjednotiť nájomné na približne rovnakú úroveň, nakoľko nepovažujeme za správne, aby nájomníci v reštituovaných bytoch boli zo zákona zvýhodnení oproti iným nájomníkom. Táto úprava sa dotýka približne tristopäťdesiat nájomníkov bývajúcich v reštituovaných bytoch.
Ďakujem.

Pán kolega Jurčík, môžem ti teda dopredu povedať, že jednoznačne s tvojím pozmeňovákom nesúhlasím a v žiadnom prípade nebudem za neho hlasovať, alebo teda budem hlasovať proti jeho prijatiu. Lebo títo ľudia sa vyskytli, keď to tak môžem povedať, v bytoch, ktoré teda dobre, možno spadajú pod nejaký iný režim, platia možno nižšie nájomné, ale to je chyba nás, chyba zákonodarcu. A túto chybu, ak nejakú sme urobili a chceme ju napraviť, tak myslím si, že je rozumné a ľudské ju naprávať postupne. A preto návrh, ktorý je v zákone alebo v novele zákona alebo teda v návrhu zákona, kde sa nájomné zvyšuje ročne o 20 %, si myslím, že tieto ľudské parametre spĺňa. Zvýšiť nájomné z roka na rok o 100 % je neľudské. A preto určite tento návrh nepodporím.

Ďakujem. Ja k tomu len toľko poviem, áno, môže sa to zdať byť v prvom momente takto, ako kolega hovorí, ale treba si uvedomiť, že tí ľudia mali dvadsať rokov na to, aby sme im to pripravili. Dvadsať rokov nerobili nič, len sa sťažovali. A teraz si to zoberme asi tak, že ten, ktorý ten byt vlastní, je zo zákona povinný, povinný, aby udržoval ten byt v takom stave, ako ho má udržovať. To znamená, má s tým spojené nejaké náklady. Ja nevidím ani najmenší dôvod, prečo by v dnešnej dobe niekto nemohol zaplatiť také isté nájomné, ako platia tí ľudia, ktorí naozaj nemajú strechu nad hlavou, a častokrát sú to mladí ľudia, ktorí jednoducho majú jedno, dve, dieťa, detí, pardon, a bývajú trebárs naozaj v komunálnych bytoch, sociálnych bytoch. Sú častokrát sociálne odkázané rodiny a platia dvojnásobok. Ako sme mali možnosť počuť, v drvivej väčšine alebo v dvoch tretinách týchto bytov už nežijú pôvodní nájomníci. Čiže inými slovami povedané, zneužívajú tí pôvodní nájomníci to, že v týchto reštituovaných bytoch bývala ich rodina a navyše veľmi lacno. A v konečnom dôsledku tí majitelia museli ten byt udržovať v takom stave, aby tam tí ľudia mohli bývať.
Neviem, či je neľudské to, z ich pohľadu možno áno. Ale je to ľudské, aby niekto na to dlhé roky doplácal? Mali možnosť naozaj sa na to prichystať. Povedzme si to asi tak, sú tisíce, desaťtisíce, možno státisíce rodín, ktoré si svoje bývanie vyriešili alebo si ho riešia, alebo si ho budú riešiť štandardným spôsobom. To znamená buď hypotékou, buď možno nejakou pôžičkou, alebo pomocou rodiny, alebo častokrát bývajú u rodičov, jak sa hovorí na poschodí a tak ďalej. Takže ja si naozaj nemyslím, že mali by sme tu mať privilegované skupiny ľudí, ktorí svojím spôsobom nemali... (Prerušené vystúpenie časomerom.)

Vážený pán minister, vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, dovoľte mi začať moje vystúpenie nadviazaním na predchádzajúcu debatu. Ani ja nepodporím pozmeňujúci návrh pána kolegu Jurčíka, napriek tomu, že apeloval na nespravodlivosť, ktorá sa deje voči vlastníkom. Myslím si, že jeho pohľad je jednostranný. Preto som veľmi rada, že z tejto strany snemovne zazneli dnes aj iné, menej zjednodušujúce pohľady. Nie je celkom možné hovoriť, že tí ľudia mali dvadsať rokov na to, aby sa pripravili. Štát mal dvadsať rokov na to, aby napravil krivdu, ktorá sa stala vlastníkom, a nekonal. Mnohí z týchto ľudí žili pod tlakom neustálych súdnych procesov, z ktorých množstvo nie je dodnes vysporiadaných, a chcem zdôrazniť, že títo ľudia si svoju bytovú situáciu riešili. Riešili si ju v minulosti tak ako ich generační súpútnici, pretože väčšinou ide o ľudí v strednom veku. A množstvo z tých ich rovesníkov tú situáciu riešili spôsobom, ktorý bol ešte omnoho výhodnejší z hľadiska nákladov na peniaze štátu, resp. daňových poplatníkov. Napríklad podľa zákona 182 pri prevode bytov za veľmi výhodných podmienok.
Ja chcem súhlasiť s mnohým z toho, čo zaznelo vo vystúpení poslanca Lászlóa Nagya. S mnohým, ale nie so všetkým, pretože jedno si dovolím rozporovať a s jedným zásadne nesúhlasím. Na predkladaný zákon môžme mať rôzne názory. Ja ho nepovažujem tiež za ideálne riešenie a neviním z toho ministerstvo dopravy a v tomto prípade najmä výstavby. Ale určite to nie je zákon o vypratávaní bytov. To by som vnímala skôr ako zbytočné šírenie paniky. Nikto týchto nájomníkov z bytov nevypratáva. Naopak, je to zákon, ktorý im umožňuje bytovú náhradu v prípade, že nevedia svoju bytovú situáciu riešiť inak. Tento zákon, ako som už povedala v mojom vystúpení v prvom čítaní, má niekoľko nesporných predností.
Prvou z nich je, že je to vôbec pokus konečne niečo s týmto problémom robiť, konečne prevziať nejakú zodpovednosť za jeho riešenie a konečne vstúpiť do toho dlhého reťazca vŕšiacich sa nespravodlivostí.
Druhou prednosťou tohto zákona je, že je koncepčne postavený tak, že ukazuje jednoznačne kto má nárok na akú bytovú náhradu. To znamená, kto má na čo nárok z hľadiska jeho postavenia, z hľadiska jeho rodinnej situácie. Čiže odlišuje jednočlenné domácnosti od viacčlenných a jasne hovorí, koľko je štát ochotný a schopný dať na kompenzáciu ich bytovej situácie. Pretože výpočty, ktoré boli publikované z inej strany, považujem ja osobne za špekulácie. Minule sa ich zastávala pani kolegyňa Tomanová, ktorá tu dnes pri tomto prerokúvaní ani nie je, a čudujem sa, že ani nevystúpi s pozmeňujúcim návrhom, ktorý avizovala, ale tieto výpočty sú postavené na tom, že má každý dostať podľa metrov štvorcových plochy bytu, ktorý teraz obýva. To ja považujem za zásadné nespravodlivé, až naozaj špekulatívne, pretože keď jeden človek býva v byte s rozlohou 120 až 160 metrov štvorcových, čo sú prípady z reality, je absurdné, aby jeho bytová náhrada zodpovedala veľkosti tohto bytu.
Za možno najväčší prínos tohto zákona považujem to, že rieši situáciu tej najviac dotknutej a najohrozenejšej časti reštituovaných nájomníkov alebo nájomníkov reštituovaných a privatizovaných bytov. Je to tá časť nájomníkov, ktorá je dnes v dôchodkovom veku, tá časť nájomníkov, z ktorej mnohí boli vlastníkmi, ktorí rovnako už nie sú pôvodní, tak ako nie sú niekde aj tí nájomníci pôvodní, pán poslanec Jurčík, mnohí boli týmito vlastníkmi šikanovaní, perzekuovaní takým spôsobom, ktorý hraničí s kriminalitou a ktorý ich doviedol do naozaj neuveriteľných situácií, kde žijú bez vody, bez kúrenia, v úplne neobhospodarovaných, nezrekonštruovaných domoch a bytoch. Takže tým, že tento zákon hovorí o bytovej náhrade, rieši situáciu tých, ktorí sa už tej bytovej náhrady dožadujú mnohé roky. Chcem tu teda znova zdôrazniť, nie je to tak, že dvadsať rokov neriešili. Mnohí z nich sa dožadovali bytov od obcí, špeciálne teda od obce, kde je tento výskyt najfrekventovanejší, a tou je mestská časť Bratislava - Staré Mesto, ale aj od mesta Bratislavy. A len máloktorí, pokiaľ viem, naozaj len veľmi ojedinele, na prstoch jednej ruky spočitateľné prípady sú prípady tých, ktorí uspeli. Takže to vidím zas jednoznačné prednosti.
To, čo vidím ako, naopak, nedostatok, základný nedostatok tohto zákona, je, že vznikal v réžii len jedného rezortu a vznikal tak, že nerešpektuje aj iné možnosti riešenia tejto situácie. Tie možnosti predkladá na úrovni rezortu, ktorý je predkladajúci, ale myslím si, že k optimálnejšiemu riešeniu by sme sa boli dopracovali za spolupráce tak s rezortom práce a sociálnych vecí, ako aj s rezortom financií. Myslím, že sme mohli dôjsť k riešeniu, teda k viacerým variantom riešenia, z ktorých iste by boli ľahšie uspokojiteľné aj tie skupiny nájomníkov, ktoré s týmto zákonom nesúhlasia. To je taký koncepčný nedostatok. Ale taký pragmatický alebo praktický nedostatok vidím najmä v tom, že tento zákon na jednej strane umožňuje vyprázdniť nájomné byty v meste, v ktorom už existuje viac než desať tisíc prázdnych bytov, pretože tento problém sa skutočne týka najmä Bratislavy, a pritom zároveň podnecuje výstavbu nových bytov. Čiže máme tu, povedzme, že desať tisíc, ja sa domnievam, že viac prázdnych bytov. Vyprázdnime možno ďalšie stovky bytov a zároveň budeme nové byty stavať. Ja v tom vidím istú iracionalitu a myslím si, že práve preto bolo treba hľadať riešenie v oblasti iných rezortov, aby sme našli taký spôsob, ktorý nebude tlačiť na takéto pomerne málo hospodárne riešenie.
No a to, čo je ďalšou nevýhodou tohto zákona, je, že do reťazca tých nespravodlivostí a záťaží, ktoré boli vytvorené na jednej strane samotnými reštitúciami, teda samotným vyvlastnením, potom reštitúciami a tak ďalej, do tohto reťazca teraz zaťahuje aj obec. Obec, ktorá ale v skutočnosti nemá žiadnu zodpovednosť za súčasný stav. Chcem zdôrazniť, že toto riešenie vychádza z legislatívneho zámeru, ktorý bol prijatý za predchádzajúcej vlády, a mnohé opatrenia, ktoré v tomto zákone sú, sú poplatné tej logike a tej politike, ktorú predchádzajúca vláda reprezentovala. Jedným z týchto opatrení je snaha urobiť z tohto zákona zákon, ktorý zároveň rieši nielen bytovú ujmu a bytovú situáciu, ale aj sociálnu situáciu, a to tým, že sa vyžaduje, aby nájomca, ktorý sa bude uchádzať o bytovú náhradu, predložil deklaráciu majetku. Môj kolega Janiš vystúpil s tým, že deklaráciu majetku považuje za potrebné opatrenie, pretože ide o akúsi sociálnu dávku alebo sociálny bonus zo strany štátu, kde zvyčajne takúto deklaráciu vyžadujeme. Ja toto vnímam ako celkom osobitný prípad, kde táto deklarácia podľa môjho presvedčenia nemá svoje miesto. Jednak z dôvodov, ktoré uviedol pán kolega Matovič, z dôvodov, že občania, ktorí sú v inej situácii, dostávajú dnes stále byty podľa zákona 182/1993 Z. z. za veľmi smiešne peniaze a v ich prípade žiadnu deklaráciu majetku nevyžadujeme. To je akýsi taký ten, ten vyšší, možnože filozofický princíp, ale prečo myslím, že deklarácia majetku nie je potrebná, je najmä naozaj z dôvodov racionálnych a praktických. Tento zákon totižto z hľadiska posudzovania majetku nastavil také kritériá, do ktorých sa zmestí absolútna väčšina občanov, a som presvedčená, že tí, ktorí sa do nich nezmestia a chceli by sa zmestiť, si to do platnosti tohto zákona dokážu zariadiť. Takže myslím si, že deklarácia majetku je z tohto pohľadu na jednej strane nadbytočná a na druhej strane je zbytočnou administratívnou záťažou pre obce, ktoré celý tento proces, či už spracovania žiadostí, ale aj napokon zaobstarávania bytových náhrad, budú mať na svojich pleciach. Myslím si, že riziko, že pridelíme bytovú náhradu aj človeku, ktorý by si vedel svoju bytovú situáciu riešiť inými prostriedkami, je menej nákladné ako náklady, ktoré vzniknú overovaním stoviek deklarácií majetku. Pokiaľ by tento problém bol rovnomerne rozprestrený po celom území Slovenska a na väčšie mestá by pripadlo možno niekoľko desiatok takýchto deklarácií, bolo by to bez väčších problémov, ale treba si uvedomiť, že pre mesto Bratislava to znamená vyše sedemsto domácností, z ktorých nevedno aká, ale ja sa domnievam, že väčšia časť sa o bytovú náhradu bude uchádzať a tým pádom budú predkladať deklarácie, ktoré bude musieť obec overovať. Domnievam sa navyše, že bytová náhrada nie je pre ľudí, ktorí majú dostatočný majetok na to, aby si financovali deregulované nájomné, dostatočne atraktívna na to, aby vymenili svoj spravidla priestranný byt v centre mesta za takúto náhradu niekde na jeho okraji. Takže znova opakujem, vnímam to riziko, že sa do systému žiadateľov o bytovú náhradu dostanú aj ľudia, ktorí by mali prostriedky na iné riešenie svojej bytovej situácie, nepovažujem ho za dostatočné na to, aby sme túto deklaráciu vyžadovali. Preto teda v mojom pozmeňujúcom návrhu navrhnem tento paragraf zo zákona vylúčiť.
V mojom pozmeňujúcom návrhu sa dotýkam aj jedného znova praktického momentu. Zákon hovorí len o tom, že prenajímateľ dá nájomcovi výpoveď. Je však odôvodnený predpoklad, že nie všetci prenajímatelia, teda, nazvime ich vlastníci bytov, využijú túto možnosť, že ju nezanedbajú a že teda všetci tí nájomníci, ktorí by sa chceli uchádzať o bytové náhrady, budú mať túto výpoveď ako prvý predpoklad toho, aby sa o ne uchádzali.
Takže dovolím si prečítať môj pozmeňujúci návrh, ktorý, ako som povedala, rieši jednak túto administratívnu, toto riziko, že by do systému nevošli nájomníci, ktorí reálne majú právo uchádzať sa o bytovú náhradu, jednak ruší deklaráciu majetku a jednak istým spôsobom, aspoň málo sa snaží kompenzovať to, čo obec ako doteraz žiaden aktér tohto procesu a rozhodne nie vinník tohto procesu bude musieť znášať, a to tým, že aspoň úhradu za sťahovanie, ktorú má obec uhrádzať teda, nájomníkom, prenesie na bedrá štátu.
Takže pozmeňujúci návrh k vládnemu návrhu zákona o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých nájomných vzťahov k bytom a o doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov (tlač 317) sa mení a dopĺňa nasledovne:
Bod 1. V čl. I v § 3 odsek 1 sa na konci pripája táto veta: "Ak prenajímateľ nájomcovi do 31. decembra 2011 výpoveď z bytu nedoručí, môže nájomca vypovedať nájom rovnakým spôsobom do 30. júna 2012.".
Odôvodnenie: Nájomníkom sa umožňuje podať v stanovenej lehote výpoveď z nájmu, ak tak neurobí nájomca. Cieľom je predísť situáciám, kedy by v dôsledku nekonania nájomcu nájomník stratil možnosť uchádzať sa o bytovú náhradu.
Bod 2. V čl. I sa vypúšťa § 6. Ostatné ustanovenia sa primerane prečíslujú.
Odôvodnenie: Vypúšťa sa povinnosť nájomníkov deklarovať majetok. Majetkové pomery, ktoré sú v návrhu zákona podmienkou materiálnej bytovej núdze, sú nastavené tak, že sa dá predpokladať, že veľká väčšina nájomníkov túto podmienku spĺňa. U tých, ktorých majetok je väčší než predpokladaná podmienka materiálnej bytovej núdze, je možné očakávať, že pred bytovou náhradou uprednostnia obnovenú nájomnú zmluvu s trhovým nájomným. Administratíva spojená s deklarovaním majetku a kontrolou deklarovaných údajov by bola nákladnejšia, než prípadné riziko, že bytovú náhradu dostane aj majetný nájomník. Z hľadiska spravodlivosti treba pripomenúť, že ani prevod bytov za výhodných podmienok podľa zákona č. 182/1993 nepredpokladá testovanie majetku žiadateľov.
Bod 3. V čl. I v § 5 odsek 2 znie:
"(2) Materiálnou bytovou núdzou je stav, keď nájomca a ani žiadna zo spoločne posudzovaných osôb nemá vlastný byt podľa odseku 3."
Bod 4. V čl. I v § 8 odsek 3 znie: "Prílohou predbežnej žiadosti je kópia nájomnej zmluvy alebo iného dokladu, ktorý preukazuje právo nájmu. Prílohou žiadosti je kópia nájomnej zmluvy alebo iného dokladu, ktorý preukazuje právo nájmu."
Bod 5. V čl. I v § 9 odsek 5 sa vypúšťa veta: "Rozhodnutie obce o priznaní nároku na bytovú náhradu musí obsahovať aj poučenie o povinnosti podľa § 6 odseku 3".
Bod 6. V čl. I § 16 sa za slovami "vzor žiadosti" vypúšťa čiarka a dopĺňa sa spojka "a". Vypúšťa sa text "a vzor deklarácie majetku".
Odôvodnenia k bodom 3 až 6: Sú to legislatívno-technické úpravy súvisiace s bodom 2, ktorým je teda vypustenie deklarácie o majetku.
Bod 7. V čl. I v § 11 odsek. 3 sa za slová "obstaranie náhradných nájomných bytov" vkladá text "a úhrada nevyhnutných a preukázaných výdavkov spojených so sťahovaním". Odôvodnenie: Náklady na sťahovanie budú obci uhradené formou dotácií. Zákon vystavuje obce mimoriadne vysokým nárokom, súvisiacim s administrovaním procesu a obstarávaním bytových náhrad, pričom obce za nezrovnalosti v nájomných vzťahoch, ktoré sa zákonom riešia, nenesú nijakú zodpovednosť. Preniesť na obce aj náklady spojené so sťahovaním je neprimerané.
Žiadam, pán spoločný spravodajca, aby sa hlasovalo osobitne o bode 1, ďalej spoločne o bodoch 2 a 6 a osobitne o bode 7 môjho pozmeňovacieho návrhu.
Ďakujem vám za pozornosť.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Máte určite pravdu v tom, že tá situácia pre tých ľudí nie je ideálna. Rozhodne nie je. Ale ja znovu musím pripomenúť aj tú druhú stránku mince a skúsiť si zároveň odpovedať na otázku: odkiaľ majú brať, keď už sa teda bavíme o konkrétnych veciach, odkiaľ majú brať majitelia domov trebárs peniaze na údržbu, na prevádzku, na opravy a možno aj na servis, trebárs výťahu, keď im na to z toho nájomného ani len, povedzme, z polovičky, alebo z tretiny dokonca, nevyjde? Ako toto treba riešiť? A títo reštituenti nemajú možnosť ísť za štátom a povedať mi, štát, daj mi peniaze na to, aby som ten dom mohol udržiavať. Lebo štát povie, to je tvoj majetok, tak sa staraj. A keď sa chce starať, tak je obmedzený zákonom. Ako z tohto von?
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Tak, ako som povedala v mojom vystúpení, myslím si, že optimálne riešenie pre tento príbeh neexistuje, rovnako sú ukrivdení vlastníci ako aj nájomníci. Úplne s tým súhlasím, že ich právo je užívať vlastníctvo a štát by im to mal umožniť. Na druhej strane ale práve preto si myslím, že ak im to štát má a chcel umožniť spôsobom, ktorý navrhujete vy, to znamená radikálnym zvýšením nájomného, mal zároveň pripraviť aj nástroj pre tých, ktorí nemôžu jednoducho z materiálnych, sociálnych dôvodov zniesť takéto bremeno, a pripraviť teda nástroj, ktorý by dokázal čiastočne kompenzovať takýmto, nazvem to, krutým spôsobom deregulované nájomné.

Ďakujem pekne, vážený pán podpredseda. Ctená snemovňa, ďakujem aj za relatívne rozsiahlu, ale takú sústredenú diskusiu o téme, ktorá nie je ľahká. Možno aj preto bola dlho, dlho odkladaná. A neriešiť ju by bolo nezodpovedné aj nespravodlivé. Ale riešiť ju realisticky je náročné. Ideálne riešenia nie sú naporúdzi, ale to len preto hovorím, lebo je to náročná téma. A ja som presvedčený, že je treba vidieť v tom širšom, aj časovom, aj obsahovom obraze, pretože týka sa na jednej strane vlastníkov a na druhej nájomníkov. A samozrejme štátu, čo si spôsobil v minulosti, štát by mal pomáhať a riešiť. A tým štvrtým, koho prizýva k riešeniu, ku konkretizácii nového prístupu, je obec, obecná samospráva. A to považujem za korektné a zároveň aj späté s tým, čo bude rokované následne v budúcich bodoch, teda konkrétne zákon o poskytovaní dotácií pre, na obstaranie náhradných nájomných bytov a jeden zo zákonov, aj nepriamo bol spomínaný, ktorý sa týka a bude týkať podpory sociálneho bývania.
Ten prístup nie je rezortný, on je vládny, takým je aj samotný materiál, ale aj celý prístup doteraz, dokonca presahuje alebo spája ako keby dve obdobia vládnutia, aj to minulé, aj to súčasné. A ak sa pozrieme na to z tohto pohľadu, tak žiadalo si to aj odvahu, aj rozvahu. Prikročiť k riešeniu, ale aj ho vyvažovať. Nechcem dlho hovoriť, považujem toto riešenie za vyvážené, pragmatické, realistické.
Vzťah medzi majiteľom a nájomníkom možno zmeniť dohodou, tomu nič nebráni. A tam, kde to nie možné alebo dosiahnuteľné, tam to treba riešiť. A o to sa usilujeme za asistencie, za pomoci obce, ale nie jednosmerne, že by obec dostávala len povinnosti, ale aj podporu a pomoc. Vlastníctvo garantuje ústava. A to je jedno z východísk slobodného štátu, slobodnej spoločnosti, ktoré naozaj si zaslúži plnohodnotný rešpekt. Čo my chceme okrem toho napomôcť, a tento zákon to vlastne rieši, je kontinuita práva na bývanie, teda nie narušenie jeho pokračovania, alebo aby sa niekto ocital na ulici, ale na jednej strane naplniť a rešpektovať právo vlastníka užívať svoje vlastníctvo a na druhej poskytnúť dotknutým reálne konkrétne primerané náhradné bývanie.
Čo sa týka majetkovej deklarácie, tu ide o to, že štát má konať v primeranej miere a poskytnúť túto pomoc. A preto potrebuje aj overenie, či je to naozaj potrebné, resp. nárokovateľné. Lebo tu nejde o riešenie hmotnej núdze, ale bytovej núdze, materiálnej bytovej núdze. A preto toto posúdenie je súčasťou seriózneho prístupu.
K niektorým pozmeňujúcim návrhom. Rád by som povedal, že spoločná správa mnohé z prístupov alebo pohľadov pomenúva alebo vylepšuje, napríklad to skrátenie na obdobie 2016 pomáha zrýchľovať proces, ale nie neúmerne. Považujem ju ako príspevok za vyváženú a pozitívnu, tak ako ju spoločný spravodajca predniesol.
Väčší problém je s niektorými prístupmi, ktoré boli jednotlivo pomenované. Napríklad pán poslanec Šebej, ktorý síce aj uviedol, že je to asi zložitejšie, pretože Ústava Slovenskej republiky hovorí explicitne - vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu, a to platí aj pri spolupodielníctve medzi osobou a obcou. Takže tu sa má ako keby zasiahnuť do podielového spoluvlastníctva a je to problém, lebo tu ide o výsostný vzťah dvoch subjektov a ich mieru práv a povinností môže upravovať len vzájomná dohoda alebo veľkosť podielov. Občiansky zákonník upravuje možnosti zrušenia podielového spoluvlastníctva buď dohodou, alebo rozhodnutím súdu na návrh jedného alebo niektorého z podielových spoluvlastníkov. Takže takýto návrh môže podať len podielový spoluvlastník. A preto návrh zákona o ukončení niektorých nájomných vzťahov k bytom je svojou povahou súkromno-právnou úpravou a týmto pozmeňovákom by sa tu vnášalo nie vhodným a nie prijateľným spôsobom verejnoprávny prvok, ktorý by mohol vykazovať známky protiústavnosti. Pre dosiahnutie účelu návrhu zákona nie je dôvod rušiť podielové spoluvlastníctvo, to je totiž až následná otázka, ktorú návrh zákona ani nemal ambíciu riešiť. A preto to tu hovorím, lebo s týmto návrhom sa nedalo ani len súhlasiť.
Čo sa týka vyjadrení pani poslankyne Rosovej, že a keby sme stimulovali novú výstavbu, tá nie je cieľom, to vás ubezpečujem. Skôr je dôležité, aby štát garantoval aj reálnu finančnú podporu k riešeniam a tie boli hľadané v obci tak, ako je to rozumné, primerané. A to budeme riešiť v tom druhom zákone, kde napríklad aj rekonštrukcia alebo úprava bytov, resp. nebytových priestorov na bytové je prijateľným a nielen prijateľným, ale naozaj jedným z potrebných spôsobov. Ak treba, tak aj cez pozmeňovacie návrhy. Lebo cieľom je zabezpečiť konkrétnu a reálnu kontinuitu práva na bývanie. Tu nejde teraz o výstavbu v prvom slova zmysle alebo v prvom rade.
Chcem dodať na záver, že tie viaceré úpravy môžu napomôcť k celkovému riešeniu. Potrebujeme ho, najhoršie by bolo, opakujem, neriešiť. Bolo by to nespravodlivé a nezodpovedné. Takže chcem vyjadriť presvedčenie, že toto rokovanie plus následné, ale aj ďalšie, avizované na jeseň zo strany sociálnej sféry, teda cez zákon o podpore sociálneho bývania, môže mnohé témy aj tu diskutované konkrétne a lepšie riešiť. Neodporúčam a naozaj môžem aj osobne povedať negatívne stanovisko k tomu, aby sa, skokovo bolo riešené to postupné, nami navrhované viackrokové upravené nájomné. A práve tu môže byť veľmi výrazná podpora zo strany sociálnej politiky cez zákon o podpore sociálneho bývania, čo sa aj budeme usilovať definovať. Tie časové posuny si myslím, že skôr pomôžu postupne príprave celej zmeny, lebo je náročná, dajú obciam a jednotlivcom istý priestor na konanie podľa definitívne schválených zákonov.
Ešte raz chcem poďakovať za konštruktívnu atmosféru. Vďaka.

Áno, ďakujem, pán podpredseda, využijem možnosť spravodajcu vyjadriť sa k rozprave a nejak túto rozpravu aj celý tento problém zhodnotiť. V rozprave vystúpilo päť poslancov a boli podané tri pozmeňujúce návrhy. Ja sa k niektorým z polohy gesčného výboru a spravodajcu vyjadrím. Päť rokov vládny návrh zákona - a vyjadrím sa k pozmeňujúcemu návrhu pána Jurčíka - päť rokov je tam zvyšovanie nájomného a 20 percent. Toto hovorí návrh zákona. To značí, že po piatich rokoch budú nájomníci v reštituovaných domoch na výške, úrovni nájomného, ktoré je dnes regulované v komunálnych, sociálnych bytoch, ktoré boli stavané s pomocou štátu. Tu sa štát za tých dvadsať rokov dostal do takej schizofrenickej polohy a ten stav je taký, že tam, kde je vlastník súkromník, tam štát zareguluje nájom od 1,4 do 1,8 eura. A tam, kde je vlastník obec, ten istý štát, potvora štát, si pre svoje domy zareguluje nájomné, ale na úrovni 3,4 eura. Ale pri týchto domoch, ktoré sa stavajú po roku 2000, tie domy, bytové, sú pomerne nové, kde náklady na údržbu toho domu a prevádzku a dodržania regulovaného stavu vyhradených technických zariadení, a tak ďalej a tak ďalej, sú v týchto starých domoch enormne vyššie. Skôr by som, logické by bolo, kebyže to nájomné v tých starých domoch je vyššie, aby sa dali opravovať a udržiavať, ako to nájomné v tých nových domoch. Túto je schizofrénia štátu veľmi veľká, ale dá sa odstrániť.
Pozmeňujúci návrh pána kolegu Šebeja, ja som sa k nemu vyjadril, v tom slova zmysle, že tento návrh posúva riešenie o ďalších päť, šesť, sedem rokov. Vyvoláva ďalšie súdne spory ohľadom prerozdelenia tých častí, podielových častí v tých spoločných domoch a tým pádom časť vlastníkov bytov tento zákon jednoducho nerieši a budú riešené v budúcnosti. A ja zastávam názor, že pre všetkých, ktorí platia dane, a teda hlavne pre mladých ľudí a mladé rodiny, vyriešením tohto problému, aj keď po dvadsiatich rokoch, ale dnes alebo v tomto období znížime ich budúce hroziace náklady na škody, ktoré bude musieť štát platiť za to, že obmedzil právo užívať súkromný majetok bez náhrady. Teda prihováram sa za všetkých tých mladých ľudí, aby sa nemuseli, tí, ktorí bývajú v trhovom nájomnom alebo vo vlastnom na hypotéku, aby sa nemuseli skladať ešte väčšou mierou ako daňoví poplatníci na pokutu alebo škody, ktoré hrozia štátu. Preto sa prihováram k tomu, aby sme ten problém vyriešili čím skôr.
A tu patrí predkladateľovi ako, klobúk dole, a odvaha, že sa vysporiadal s týmto zákonom, aj keď do jeho kompetencie patrí len výstavba. Do jeho kompetencie nepatrí regulované, ako by som povedal, riešenie hmotnej núdze ľudí. To je vec ministra Mihála, práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý mal byť účastný takisto na tomto zákone, lebo ak niečo ideme zvyšovať, niečo robiť a ľudia sa ocitnú v hmotnej núdzi, on musí byť spoluúčastníkom tohto. A takisto je spoluúčastníkom, malo byť aj ministerstvo financií, lebo to regulované nájomné je v kompetencii ministerstva financií. To značí, že prevzal na seba pán prvý podpredseda vlády a skĺbil všetky tieto iné rezorty dokopy, len preto, že mu patrí bývanie a len preto, že jeho úlohou malo byť riešiť len náhradné bývanie pre prípad, že bude treba bytovú náhradu.
Vyjadrím sa aj k môjmu pozmeňujúcemu návrhu a aspoň sčasti pani kolegyne Rosovej. Dosť taká citlivá vec - deklarácia majetku. Nejaký, akoby bol strach vyložiť karty na stôl a povedať, viete čo, som na tom tak, že potrebujem bytovú náhradu. A ak štát dáva niekomu bytovú náhradu, teda dáva byt a hradí to z daní občanov, tak ten štát, keďže je to dávka štátu, má právo a povinnosť skúmať, či ten, komu dávam tento byt, je ozaj v takej núdzi, že tento byt potrebuje. Či náhodou jeho majetkové pomery nie sú ďaleko a ďaleko v inej úrovni. A podotýkam, že v tých nájomných bytoch býva 67 % ľudí v produktívnom veku. Tam bývajú deti a vnuci, teda možno aj majetní, ja sa nikoho nechcem dotknúť, ale ja si myslím, že štát má zasahovať a pomáhať tým, ktorí sú na pomoc odkázaní. To je úloha štátu, ktorú za štát nikto nemôže ani vykonávať. A preto je právom a povinnosťou štátu skúmať, komu dáva materiálnu pomoc. A ak by sme toto vypustili, tak úprimne poviem, že som na pochybách, či vypustením tohto ustanovenia neporušujeme iné právne predpisy pri nakladaní s majetkom štátu, lebo má ísť pomoc tam, kde ozaj je na to právny podklad a ozaj tým, ktorí ju potrebujú.
My sa na tento zákon, aj predkladateľ, aj gestorský výbor, pozeráme z takého širšieho hľadiska a od toho aj sme tu. Lebo na jednej strane máme nájomníkov, ktorí sa cítia byť týmto zákonom dotknutí a poškodení. Na druhej strane máme vlastníkov, ktorí sa takisto necítia komfortne v tejto situácii po dvadsiatich rokoch, a tiež sa cítia byť poškodení. Teda nájsť ideálne riešenie a dobré riešenie, aby boli obidve tieto skupiny spokojné a aby to aj štát bol, sa cítil v tomto komfortný, je veľmi, veľmi ťažké. Ale vďaka za tento zákon a za odvahu prvého podpredsedu vlády a jeho rezortu, že sa jednoducho do tejto veľmi emotívne citlivej veci pustil a že navrhol riešenie. Nemusí byť ideálne, každý máme na to svoj názor, ale aspoň sme sa pohli o krok späť. Ďakujem vám.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážený pán minister, vážené panie poslankyne, páni poslanci, ja by som vo svojom príspevku vás chcel požiadať o podporu pozmeňovacieho a doplňovacieho návrhu, ktorý by som chcel preniesť v poslaneckej snemovni. Pozmeňovací návrh sa týka uplatňovanie pravidla "trikrát a dosť" v rámci zákona č. 8/2009 Z. z.. Ja by som teraz prečítal znenie pozmeňujúceho návrhu.
V čl. I bod 45 § 92 odsek 3 nahradiť písm. c) novým písmenom c), ktoré znie:
"c) v priebehu posledných desiatich rokov trikrát poruší pravidlá cestnej premávky požitím alkoholu alebo inej návykovej látky alebo sa odmietne podrobiť vyšetreniu na ich zistenie, pričom tieto porušenia boli
po prvé - požitie alkoholu, pri ktorom bola nameraná hodnota najmenej 0,24 miligramu etanolu na liter vydýchnutého vzduchu pri dychovej skúške,
po druhé - požitie alkoholu, pri ktorom bola nameraná hodnota najmenej 0,51 stotín gramu etanolu na kilogram hmotnosti pri lekárskom vyšetrení, alebo
po tretie - odmietnutie sa podrobiť vyšetreniu na zistenia alkoholu alebo inej návykovej látky.".
V odôvodnení by som chcel uviesť, že pri tomto návrhu sa pri uplatňovaní tzv. pravidla "trikrát a dosť" pri doživotnom odobratí vodičského oprávnenia za tri porušenia pravidiel cestnej premávky požitím alkoholu, pri ktorých bola nameraná hodnota 0,5 promile alkoholu v krvi alebo odmietnutie dychovej skúšky alebo vyšetrenia na návykovú látku. Toľko návrh.
Ďakujem pekne za pozornosť.