28. schôdza

Ďakujem pekne, pán predsedajúci, vážená snemovňa. Celkom pochopiteľne, keď sa jedná o veľmi blízke návrhy, tak odznie mnoho z toho, čo by človek povedal priamo k predrečníkom. Je teda iste nie namieste opakovať celú tú históriu. Ale musím povedať, že ak by sme začali s dátumovaním a s tým, kde bol Štefánik a kde bol Masaryk 28. októbra a kde bol Hodža a kde bol Hlinka, tak nedôjdeme nikam. Je veľmi cenné, že sa 30. októbra slovenskí národovci prihlásili k spoločnému štátu. Je zvlášť cenné, že sa bolo k čomu prihlásiť. Hovorím to s plnou úctou k ľuďom, ktorí sa zhromaždili v dvorane Tatra banky a podpísali Martinskú deklaráciu. Keď si pozrieme ten text, tak pod ním je podpísaný Ján Krivoš. To je môj prastarý otec. Prišiel z Liptovského Mikuláša do Martina ako slovenský vlastenec, ako sa vtedy vravelo - pansláv, podpísať to, že chceme byť spolu a že sa k tomu hlási. Prišiel tam Hlinka a povedal svoju pamätnú vetu o tisícročnom manželstve. Neskôr prišiel Hodža, v tom čase hádam najschopnejší skutočný slovenský politik a dodal deklarácii trošku upravenú tvár.
Ale je úbohým sofizmom, na základe dátumových debát a otázok úrovne - bol Štefánik, či ktokoľvek v Prahe - akýmsi spôsobom spochybňovať udalosť, ktorá sa stala. Chcel by som povedať, že ak sme hovorili viacerí z nás o míľnikoch na našej ceste, tak záležalo na našich predkoch a od istého momentu aj na nás, čo sme potom minúc tie míľniky, s tým, čo sme mali v rukách, urobili. Samozrejme, dajú sa napísať bachanty spisov o prvej česko-slovenskej republike. O tom, čo v nej mohlo byť inak a lepšie. Dajú sa napísať vedecké štúdie o tom, kde sa v Slovenskom národnom povstaní odohrali veci, ktoré ho nepochybne nectili. Dá sa nepochybne napísať hrubá kniha o tom, čo sa dialo po 17. novembri z našej demokratickej vôle. To ale nič nemení na tom, že tie míľniky tým potriesnené nie sú. Legionári, ktorí cedili krv za vznik Česko-slovenskej republiky, nie sú zodpovední za liehové aféry, za korupciu, ktorá i vtedy bola, za všetko možné, čo sa za 20 rokov v živote krajiny s 15 miliónmi obyvateľmi odohrá. Tí, ktorí sa vybrali do hôr bojovať za demokratický štát, a tí, ktorí ich podporovali pri všetkej chudobe a biede chlebom či slaninou a potom končili vo vápenke v Nemeckej, nie sú zodpovední za sfalšovanie dejín, ktoré sa odohralo v rámci neskoršieho prepisovania histórie Slovenského národného povstania. Tí tam nešli preto, aby z toho niečo mali. Tak ako tí legionári. A tým, že znevažujeme udalosť, znevažujeme ich, pretože z pozície generála po bitke hodnotíme to, čo sa stalo potom, a pripisujeme to legionárom, obetiam z vápenky v Nemeckej alebo študentom v Bratislave pred univerzitou, či pred úradmi a na Národní tříde. Lebo len to robíme, ak znevažujeme tie dátumy. Seba znevažujeme od toho posledného dátumu, ale nemáme znevažovať tých študentov.
To znamená, považujem tie míľniky, nie za míľniky toho, čo sme potom veľmi často, viackrát s plným našim kvázi demokratickým súhlasom absolvovali. Pretože tak ako po 17. novembri, tak aj po iných dátumoch musíme povedať, že sme vykročili preto, aby sme rozhodovali o svojich veciach. A ako sme o nich rozhodovali a k čomu to viedlo, nech hádže ani maličký tieň na tých, ktorí ten zápas vybojúvali a ktorých odkaz, keď tak chceme, sme možno kazili. Domnievam sa preto, že hovoriť napríklad v súvislosti s týmto zákonom o volebnej kampani - najlepšia odpoveď na to, či je to volebná kampaň, je to, keď všetci poslanci tohto parlamentu podobne ako pri zrušení priestupkovej imunity zahlasujú za tento zákon a urobia si volebnú kampaň. Ja nežiarlim na kolegu Harmana, Štefanca a Kaníka. Je mi úplne jedno, ktorý prejde. Nie je to moja volebná kampaň. Som za to, aby to bola volebná kampaň celej snemovne, pretože dejiny si nebudú pamätať prvého, druhého ani tretieho predkladateľa. Dejiny si budú pamätať, že táto snemovňa to prijala a tým to uznala. A ak toto nie je dostatočná motivácia na to, aby sme si uctili pamiatku tých, ktorí na Transsibírskej magistrále a v bitkách u Doss' Alto, Vouziéres, či Bachmači bojovali a cedili krv za to, aby sme mali slobodnú republiku, v prvej svetovej vojne. Ak toto nie je dôvod na to, aby sme stlačili tlačítko, tak nám dopomáhaj Pán Boh. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Ja si myslím, že nezaznelo v tejto snemovni žiadne znevažovanie 28. októbra a napokon ani nemôžeme znevažovať 28. október, lebo naozaj sa slovenský národ v Česko-slovenskej republike posunul na vyššiu úroveň a myslím si, že bol to nevyhnutný medzistupeň, aby neskôr mohla vzniknúť Slovenská republika, a ja to aj otvorene hovorím a nehanbím sa za to, môžeme aj Čechom byť za veľa vecí vďační. Ale myslím si, pán poslanec Osuský, že nahrádzať 28. október ako štátny sviatok namiesto 1. septembra - Dňa Ústavy je zas neúcta k inej historickej epoche, ktorá, podľa môjho názoru, je rovnako, ak ešte nie viac významná v našich dejinách. Takže zásadne nemôžem súhlasiť s týmto vašim návrhom a zásadne ho nemôžem podporiť. No a ešte k tomu argumentu o tom, že či bol, alebo nebol Štefánik v Prahe 28. októbra. O to vôbec nejde či bol, alebo nebol, no nebol v Prahe, lebo bol v zahraničí a na Slovensko sa vracal až v roku 1920, keď za tragických okolností zahynul. Ale čo je dôležité. V devätnástom. Ale čo je dôležité. Čo je dôležité, v Prahe nebol nijaký relevantný zástupca slovenského národa, ktorý by sa mohol 28. októbra prihlásiť k vznikajúcej Česko-slovenskej republike. To urobili slovenskí zástupcovia v Martine až 30. októbra. Takže aj z tohto, takého právneho hľadiska nemôžeme povýšiť 28. október nad 30. október, pretože tieto dva dni sú akoby dvojičky a patria k sebe.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja by som sa chcel pripojiť k diskusii veľmi krátko a pragmaticky. Samozrejme, štátne sviatky Slovenskej republiky sú významným momentom či už vo vzťahu k súčasnej generácii, ale hlavne, asi tak, ako to povedal kolega Kaník, k momentu, aby aj naša mládež si uvedomovala tieto sviatky ako dôležitý medzník a míľnik v živote krajiny. Ale nedá mi, aby som sa nevrátil k tomu momentu, že máme tu v podstate dva návrhy, sporíme sa o tom, či významnejší deň je 28 alebo 30. Padajú tu mnohé emotívne reči. Skutočne, vyzerá to, nevyzerá to veľmi dobre, ak sa neviete zhodnúť na jednom návrhu a potom v tom kontexte, že či 28, 30. Je to zbytočné spochybňovanie už aj nás ako vašich kolegov, resp. verejnosti ako takej. Nikto z nás nie je historik, a preto myslím si, že toto nie je rozhodujúci moment.
Ja keď som vás dobre počúval, tak vašou snahou je vyzdvihnúť život a dielo Milana Rastislava Štefánika. A neviem že či 28. október alebo 30. október je ten moment, ktorý to presne dokáže zabezpečiť a či takto nepriamo, aj tá mládež na ktorú sa odvolávame to pochopí. Preto je tu možno otázka na mieste, či by nebolo lepšie urobiť pamätný deň 21. júl, myslím, to je dňom narodenia Milana Rastislava Štefánika. Lebo by to bolo jasný príklad pre mládež, jasné posolstvo, jasné znamenie, aby všetky generácie, nielen tieto, ale aj budúce vedeli, prečo tento deň je pamätným dňom a prečo sa spomína. A diskusia alebo takáto plamenná diskusia, pán kolega, ako ste predviedol, myslím si, že treba sa držať faktov. A fakt je ten, že 1. 9. je významný sviatok pre nás. Je to základ našej štátnosti a umocňuje to ešte ten moment, že začína školský rok. To znamená, že ak aj mládež... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Hádať sa o dátum v zmysle 28 alebo 30 je práve tá malichernosť, ktorá nesvedčí významným okamihom dejín. A nesvedčí ani veľkosti politikov. Určite by Milan Rastislav Štefánik nemal s tým problém. A keď teda toto je kameň úrazu, dajte pozmeňovací návrh, že štátny sviatok - Deň
vzniku Česko-slovenskej republiky nech sa oslavuje tridsiateho. To je naozaj taká malichernosť, ale vám, není toto hlavný problém. Aj z toho, ako teraz na to reagujete. Vidím, že toto je len zástupný problém. Takže, to, čo je dôležité je, že vznikla Česko-slovenská republika, ktorá položila základy štátnosti Slovenskej republiky. Že bez nej by Slovensko neexistovalo dnes. Možno by sme ani nerozprávali sa slovensky, ale úradnou maďarčinou, keby nevzniklo Česko-Slovensko. A ide o to, aby sme si uctili deň vzniku Česko-slovenskej republiky. To je štátny sviatok. O to ide a pamätný deň, pán Lazar, keď spomínal pamätný deň. Pamätný deň už máme - deň smrti Milana Rastislava Štefánika (Výročie úmrtia M.R. Štefánika - pozn. red.). Vie o tom niekto? Pamätné dni sú dni, ktoré bez väčšej odozvy u väčšiny občanov Slovenska prechádzajú. Pretože tomu sa venuje naozaj, no na školách sa to možno pripomenie, ale len štátny sviatok dáva skutočnú váhu danému výročiu. Ústava nie je základom našej štátnosti. Základom našej štátnosti bolo vyhlásenie Slovenskej republiky. Ústavu meníme niekedy aj behom 24 hodín. Že? Pamätáme si to z nedávnych okolností. Je to významný dokument. Nepochybne. Ale je to len dokument. Ktorý meníme, keď sa zídeme a zdvihneme ruky alebo zatlačíme tlačítko.

Ďakujem, pán predsedajúci. Tú debatu o tridsiatom som tu zažil, keď kolega z SDĽ-ky predkladal návrh na 28. október. Vďaka mu za to, vtedy nebola väčšia vôla, aby prešiel nami uvažovaný návrh o štátnom sviatku. A samozrejme, ten tridsiaty ste tam vniesli vy, páni kolegovia zo SMER-u, ten nebol tým, o čom sa tu hovorí. Takže nehovorte, že je rozpor. Ten ste tam nevniesli, ale ste ho zmienili. A pokiaľ ide o tie dátumy. Viete, človek je cenný v jeho, svojom diele. Človek je cenný v tom, čo vykonal a ak sa latinsky pekne hovorí "finis koronat opus", tak tragický osud generála Štefánika bol naplnený vznikom jeho dieťaťa - Česko-slovenskej republiky. A niet lepšieho dátumu, ktorým si pripomenieme statočný odboj Štefánika, Masaryka, Beneša, Štefana Osuského, Hlinku, všetkých tých, ktorí chceli niečo iné, ako to, čo bolo, ako to, že si uctíme deň ku ktorému svojim bojom smerovali. A nie dvadsať dátumov narodenia, ktoré si tiež máme pripomínať. Takže toľko na tému, čo je lepší dátum.
A úplne na koniec. Kolega Lazar tu zmienil: "Lebo vtedy začína školský rok." Ja som tu bol ten, ktorý oponoval svojmu koaličnému ministrovi vo veci vysvedčení, ktoré majú byť slávnostnou udalosťou. A prvý september má byť dňom, keď nie je voľno, ale keď deti dostanú novú tašku, dajú sa do parádneho a idú do školy. Takto v tejto krajine bolo desiatky a desiatky rokov a tým nikto neznevažuje pamätný deň, ktorým je vznik Ústavy Slovenskej republiky. Odhliadnuc od toho, že na rozdiel od tej americkej tá naša potrebovala o pár rokov deväťdesiatosem prijatých... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo. K tomuto vystúpeniu som dospel na základe vystúpenia pána Osuského. Nevedel som, že sa rozvinie takýmto spôsobom rozprava k tomuto predmetnému návrhu zákona alebo k predmetným návrhom zákonov. A vlastne chcem nadviazať na to, čo som povedal ako spravodajca pri prerokovávaní prvého návrhu zákona. A síce to, že nie je dobré, keď na vládnej lodi vzniknú dva návrhy zákonov síce v poslaneckých laviciach na tú istú tému, a predkladatelia sa nevedia dohodnúť na znení návrhu zákona, hoci deklarujú, že treba tento predmetný návrh zákona schváliť. Nemýlia sa ani v dňoch, nemýlia sa ani v tom, či má byť deň pamätným alebo či má byť deň štátnym sviatkom. Chcel som poukázať len na to, pán Osuský, že aj návrhy tohto zákona sú svedectvom toho, ako ste sa nevedeli dohodnúť a akým spôsobom ste vládli. A naďalej v tom pokračujete. Viete, ja vôbec nespochybňujem ani 28 október. Myslím si, že 1. september má svoju vážnosť, a nemyslím si, že na základe toho vášho návrhu by 1. september nemal byť štátnym sviatkom. Práve naopak, ja si myslím, že by mal naďalej zostať a vyzdvihnúť vlastnú cestu slovenského národa ako takého, ktorou dospel až k svojmu samourčovaciemu právu, na to, že má svoju vlastnú Slovenskú republiku. A v súvislosti s tým potom môžme rozvinúť diskusiu o všetkých medzníkoch na ceste k tejto samostatnosti. Aj môžme diskutovať o 30. októbri. Aj o tom, že v tento deň ešte Slováci, ktorí boli na zhromaždení v Martine nevedeli, že aká alebo v akej podobe bude Česko-Slovensko vznikať a v budove Tatra banky vlastne len hovorili o tom, že ako sa prihlásia a ako naformulujú vlastne tú deklaráciu a výzvu slovenského národa. Ale nie o tomto je. O tomto sú tie návrhy zákonov, ktoré, ešte raz hovorím, svedčia o tom, ako ste vládli, ako ste sa nevedeli dohodnúť, ako sa neviete ani v tejto chvíli dohodnúť a akí ste individualisti. Všetci ste individualisti, tak ako ste predniesli tieto návrhy zákonov. Každý hráte na svoju kartu, každý chcete byť veľkými osobnosťami, ale v mene dobrej veci sa neviete dohodnúť. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Pán kolega, mrzí ma, že tento sviatok, tento návrh, túto udalosť a tých, čo za ňou stáli, znevažujete úvahami o zlepencoch, nedohodách, individualistoch a všetkom podobnom. Viete, najlepšie poslanca poznáš podľa toho, nie aké reči vedie, ale ako hlasuje. Za čo hlasuje, čo podporuje, čo topí, čo si váži, čo zhadzuje zo stola. Ja vám svojim hlasovaním o týchto návrhoch dokážem, že vonkoncom nežiarlim na kolegu Kaníka, Štefanca a Harmana, a budem hlasovať za ich návrh, ak niet väčšieho dôkazu toho, že mi nezáleží na osobnej sláve, tak nech je hlasovanie za tzv. konkurenčný návrh dôkazom toho, že nie som žiarlivá subreta z treťotriednej operety a bude veľmi dobré, pán poslanec, ak si vyberiete jeden z tých dvoch návrhov a podporíte ho. Podporíte ho a ukážete, že dokážete podporiť niečo, čo sa vám nezdá vraj zlé, ale kde sa vraj len ukazuje naša revnivosť a individualizmus. Vyberte si ktorýkoľvek a podporte ho. Ja vám verejne poďakujem a znova hovorím, ukážeme tak, že nežiarlime jeden na druhého, ale nám ide o vec a vec je uctenie si odkazu a pamiatky tých, ktorí to chceli pre nás lepšie a pre to aj niečo urobili, a pripusťme, že to v ťažších a horších podmienkach hrozby žalárov a šibeníc a guliek ako dezertérom z rakúsko-uhorskej armády v porovnaní s pekným, teplým posedením v Národnej rade, keď sa prijímala ústava. Neznevažujem ju, ale tí ľudia si úctu zaslúžia.

Ďakujem pekne za slovo. Ja si myslím, že treba veľmi jasne povedať a zdôrazniť, že tento návrh je aj po vecnej stránke zlý. Je zlý z toho dôvodu, že navrhuje zaradiť medzi štátne sviatky 28. október, teda deň, kedy bola v Prahe vyhlásená Česko-slovenská republika. V tom čase nebol v Prahe prítomný žiadny relevantný slovenský zástupca, ktorý by mal právo nejakého zastupiteľského orgánu Slovenskej republiky povedať áno k vznikajúcej Česko-slovenskej republike. Urobili to zástupcovia deklaračného zhromaždenia 30. októbra v Martine. Tí sa prihlásili k Česko-slovenskej republike. Takže ak aj po vecnej stránke navrhovať vznik Česko-Slovenska za štátny sviatok, tak to mal byť 30. október a vôbec to nie je nejaká malichernosť, pretože aj pri vstupe do Európskej únie oslavujeme deň nášho prístupu do Európskej únie, nie deň vzniku Európskej únie, lebo pre nás sa stala Európska únia až 1. mája vznikajúca. Takže tento návrh je zlý a len chcem doplniť a možno to mal povedať pán poslanec Senko, že nebolo žiadnych nejakých 90 noviel ústavy alebo niečo podobné. Naša ústava sa za tých 20 rokov menila veľmi málo krát a boli tu ešte prípady, kedy boli nutné a neboli spôsobené nejakou chybou ústavy a bol to vstup do Európskej únie, bola to priama voľba prezidenta, bola to tá situácia z tých posledných dní, keď vláda bola v nedôvere a ústava to neriešila. Čiže tá naša ústava sa ukázala práve naopak za 20 rokov ako veľmi stabilný prvok na slovenskej politickej scéne a ja si myslím, že štátny sviatok Ústavy Slovenskej republiky patrí medzi naše štátne sviatky.

No väčšinou to tak chodí, že keď niekto nechce niečo, tak potom hľadá také zádrapky procedurálne, problémy, chybičky, a to nebolo tak, a to bolo ináč a hľadá sa v detailoch a v postupoch. Taký ako právnik, keď si chce spochybniť, vie, že to tak nie je, ale musí spochybniť niečo, čo je zjavné. Tak, tak to je aj s vystúpením aj kolegov zo SMER-u voči tomuto návrhu. Plne sa pripájam k tomu, čo povedal kolega Osuský. Tu vôbec nejde o súťaž, zrodili sa dva návrhy bez toho, že by sme to spolu konzultovali a vedeli o tom, že niekto iný pripravuje obdobný návrh a vôbec to nevadí. Veď sú o tom istom, tým istým smerom zahlasujte, za ktorý chcete, vyberte si. Ide o podstatu, a keď máte pocit, že niečo tam treba zmeniť alebo upresniť, super v druhom čítaní, nech sa páči. Pozmeňovací návrh a keď to bude zmysluplné, radi to podporíme. Nepáči sa vám vypustenie Dňa Ústavy ako štátneho sviatku? Navrhnite iný štátny sviatok, ktorý by bol vhodnejší na vypustenie. Vôbec sa tomu nebudem brániť. Podstata veci je, že naozaj, a to viem, že sa zhodujeme v tom, keď nie so všetkými, tak asi s väčšinou asi aj zo strany SMER. Bez Česko-Slovenska by nebolo dnešného Slovenska. Neboli by sme tu vôbec, nesedeli by sme v tejto Národnej rade a o to nám ide. Tento rozhodujúci a významný deň, kedy sa prelomilo niečo, čo bolo dovtedy, tak ako Hlinka povedal, to neosvedčené tisícročné manželstvo a započalo sa budovanie niečoho nového, čo dospelo až k vzniku samostatnej Slovenskej republiky, ktorej záujmy všetci chceme hájiť. O toto nám ide a na tomto zjednotíme svoje sily. To, že som individualista, na to som hrdý. Veď práve vďaka v spojení indivíduí dosahujeme vyššiu kvalitu, nie sme stádo.

Ďakujem. Samozrejme, že aj pán Osuský, aj pán Kaník chcú nasmerovať pozornosť úplne inde, ako bolo moje vystúpenie. Ja si na tom trvám a trvám na tom, že ak chcete, aby bol návrh nejakého zákona úspešný, tak je to normálna práca medzi poslancami, že keď viete, že pripravujete nejaký zákon a chcete, aby ten návrh zákona bol úspešný a prešiel, tak sa hľadá zhoda naprieč poslancov bez príslušnosti k rôznym politickým stranám a nie to, že ešte dva totožné návrhy vzniknú na vládnej lodi, ak sa to tak dá nazvať. Práve preto trvám na tom, že tieto dva predmetné návrhy zákonov sú iba vašimi individuálnymi snahami o zviditeľnenie sa pred voľbami na základe toho, že chcete predkladať takýto návrh zákona. Osobne si myslím a s tým ja zase s vami nesúhlasím, že prvý september ako štátny sviatok pre Slovenskú republiku má byť, a preto ani s jedným, ani s druhým návrhom zákona v takej podobe ako je, nesúhlasím.