7. schôdza

Ďakujem pekne, pán podpredseda. Chcem sa poďakovať pánovi spravodajcovi Horváthovi, lebo podľa môjho názoru vystihol podstatu toho súčasného stavu, ktorý je v tom, že súčasný stav je tiež podľa mojej mienky protiústavný a bráni rastu zamestnanosti, pretože som presvedčený, že je absurdné niekomu prikazovať niečo, k čomu sa nezaviazal. Je to proti slobode podnikania, je to proti zdravému rozumu a jednoznačne to bráni rastu zamestnanosti na Slovensku. Takže takisto vítam iniciatívu pána poslanca Kaníka, jeho kolegov a rád ju podporím. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, pôvodne som sa nechystala prihlásiť do tejto rozpravy, ale keď sa takto vedie schôdza, ako sa vedie, že sa tu hráme ako v televíznej relácii, na rýchlu ruku, tak to ma nebaví, tak sa radšej prihlásim do rozpravy.
Extenzie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa. Hlavným účelom rozširovania záväznosti kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa na ďalších zamestnávateľov je ochrana zamestnancov, zabezpečenie rovnakého štandardu pracovnoprávnych a mzdových, ako aj vyrovnaných konkurenčných podmienok zamestnávateľov v určitom odvetví s obdobným predmetom činnosti a s obdobnými ekonomickými a sociálnymi podmienkami. Myslím si, že budete všetci súhlasiť, že ak je firma, ktorá má obdobné podmienky, vyrába obdobný produkt a podniká v Bratislave a podniká na východnom Slovensku, tak by mali zamestnanci mať obdobné sociálne podmienky, čo sa, vážení, nedeje.
Pán Beblavý spomenul zamestnávateľov ako chudákov. Ja nebudem rozprávať o chudákoch, ja si vážim každého zamestnávateľa, ktorý vytvorí čo len jedno pracovné miesto, aj sám pre seba, ale, samozrejme, nastavme si určité pravidlá a povedzme si, ako sa rozširujú extenzie alebo kolektívne zmluvy vyššieho stupňa, akým spôsobom, aká je ich momentálna právna úprava. Nie je to pravda, že je to bez nejakého vedomia alebo svedomia, alebo kohokoľvek zo zamestnávateľov, že o tom nevedia. Pre objektívnosť procesu rozširovania záväznosti kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa na ďalších zamestnávateľov je pri ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny zriadená tripartitná komisia, podotýkam, tripartitná, to znamená, že pozostáva zo zamestnávateľov, zamestnancov a ministerstva práce, komisia pre rozširovanie záväznosti kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa ako poradný orgán ministerky práce, sociálnych vecí a rodiny, alebo ministra momentálne, v ktorej sa prerokováva každá žiadosť o rozšírenie záväznosti kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa. K rozširovaniu sa môžu vyjadriť zástupcovia odborov, zamestnávateľov, ako aj zástupcovia štátu. Takisto táto reprezentatívnosť je krytá § 7 v zákone o kolektívnom vyjednávaní. Čiže to je z roku 1991. A nie je pravda, že by sa niečo dialo pod rúškom tajomstva, nie je pravda, že sa niečo deje bez toho, aby sa na firmu, ktorá nemá na to ekonomické podmienky, mohla rozšíriť zmluva vyššieho kolektívneho stupňa. Chcela by som povedať, že doposiaľ sa ešte nestalo, aby na základe extenzie nejaká firma skrachovala, doposiaľ sa ešte nestalo, aby sa na základe extenzie prepúšťali zamestnanci. Preto si myslím, že každá firma, ktorá má ekonomické podmienky na to, tak táto firma môže byť zaradená, tak ako som povedala, aby nevznikali rozdiely aj regionálne, do extenzií a do zmluvy vyššieho stupňa.
Vrátim sa k judikatúre Českej republiky, pretože som si ju našla, pretože som si myslela, že sa práve na toto budete odvolávať. Ale povedzme pravdu, že judikatúra Českej republiky, to je úplne iný prípad a pojednáva o úplne inom prípade ako o tom, kedy poslanci, vaši poslanci, dali na Ústavný súd extenzie a návrh taký, ako sme ho vlastne my predložili, dodnes Ústavný súd nevyriekol žiaden rozsudok. A ak by bol totožný s tým v Českej republike, tak si myslím, že by ho Ústavný súd vyriekol totožne na Slovensku ako totožne v Česku. Jednoducho tam ide o spôsob konania, nie o procedúru, procedúra nebola nikdy napadnutá, teda ide o spôsob konania. A ak by to tak bolo, tak Česká republika by potom nemala extenzie a tie by boli dodnes zrušené, ale Česká republika má dodnes extenzie, má dodnes vyššie kolektívne zmluvy. A dodnes tento proces tam nebol zastavený, pretože Ústavný súd v tejto veci nevydal takéto rozhodnutie, ktoré sa tu snažíte podsúvať tejto snemovni a občanom Slovenskej republiky. Chcela by som povedať, že Slovenská republika má vyššími kolektívnymi zmluvami pokrytých 29 % zamestnávateľov, zatiaľ Česi to majú na 60 %, vážení. Takže neprirovnávajte Českú republiku ku Slovenskej, lebo, ako hovoria Česi, je to nebe a dudy. A my ešte dneska chceme jednoducho zrušiť aj tých 29 %, ktorými sú vlastne pokrytí zamestnávatelia.
Samozrejme, ja, keďže som v sociálnom výbore, a určite aj moji kolegovia sme proti tomu, aby sa ktorákoľvek firma likvidovala. A nikdy sme nepristúpili k takým opatreniam, aby to bolo pre firmy likvidačné, pretože jednoznačne, ako som povedala, je tam tripartitná komisia, kde sú zamestnávatelia zastúpení. A tí sa môžu vyjadriť k tomu, či daná firma môže alebo nemôže mať extenziu.
A teraz tak trochu z inej... (Hlas poslanca.) Pán kolega, ja viem, že sa ti páčim, už si mi to viackrát povedal. Prosím ťa, nevyrušuj ma, už šiestykrát tu so mnou komunikuješ. Keď niečo chceš, tak ma počkaj vonku, nekomunikuj so mnou. (Smiech v sále.) Ale sústavne tu rozpráva so mnou, komunikuje, ja komunikujem so snemovňou. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Oboch vás chcem upozorniť, aby ste si toto laškovanie nechali niekde inde. Pokračujte, prosím, pani poslankyňa.

Upozornite kolegu, nech nerozpráva so mnou a nech nevykrikuje. Ďakujem.
Chcela by som povedať, že jednoznačne bolo z vašej strany pertraktované stále, že kolektívne zmluvy vyššieho stupňa zlikvidujú zamestnávateľov, Zákonník práce zlikviduje zamestnávateľov, minimálna mzda zlikviduje zamestnávateľov. Jednoducho ste rozprávali, čokoľvek sme my navrhli v tejto snemovni, všetko bolo zlé, všetko malo katastrofický scenár a všetko likvidovalo zamestnávateľov. Keď sme sa pýtali zamestnávateľov, či majú problém so Zákonníkom práce, dočkali sme sa kladnej odpovede. Nikto nemal s tým problém. Viete, s čím majú problém zamestnávatelia? Toto ste výborne nastavili. Pán Mikloš pol roka keď tu sedel v poslaneckej lavici, vykladal, ako treba znížiť odvody, pol roka vykladal, že treba znížiť odvody, že to je tá najlepšia vec, ktorú môžeme pre zamestnávateľov urobiť. Ja sa k tomu prikláňam. A keď nesedíte na tejto strane a sedíte na tejto strane, skúste to takisto preniesť do zákonov, nerozprávajte veci, že kolektívne zmluvy vyššieho stupňa budú niekoho likvidovať, pretože kolektívne zmluvy vyššieho stupňa iba navodia štandard firmám, sú ekonomicky silné, ktoré môžu ľuďom dať lepšie sociálne štandardy, lebo ja spájam jednu vec. Povedzte mi, ktorý podnikateľ alebo ktorá firma pristúpi k lepším sociálnym opatreniam bez toho, aby musela ak si je vedomá, že jej to zníži zisk. Chcem tú firmu vidieť. Takže jednoznačne skúste znížiť odvody. A tak pomôžete zamestnávateľom. To, čo ste pol roka vykrikovali pred voľbami, skúste teraz urobiť, my sme za. A toto bude jednoznačne dôkaz, že so zamestnávateľmi to myslíte vážne, že myslíte vážne, že chcete jednoznačne podporiť, aby zamestnávatelia zamestnávali viacej zamestnancov. A myslím si, že veľmi výstižný článok bol taký, že, pán Kaník, zamestnávatelia sa tešia, lebo ide pán Kaník a spol. rušiť kolektívne zmluvy vyššieho stupňa. Dodatok je: Zamestnanci plačú. Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán predsedajúci. No vypočuli sme si tu aj kultúrnu vložku na tému nahovárania si, keď si nahovára jeden druhého. Ale myslím si, že k tomu by som sa nerád vyjadril.
Zarazili ma slová „vyrovnané konkurenčné podmienky“. Už to len zakážme zo zákona. Je to tak trošku uletená vec preto, lebo keby sme ich mali nejakým spôsobom zo zákona alebo nejakého nariadenia dané v tom konkurenčnom prostredí, tak by sme dnes trošku boli ďalej ako v jaskyni alebo možno pred jaskyňou. Jednoducho to nejde, je to nezmysel. Samozrejme, môžeme uvažovať s tým, že ľavica má vždy iné videnie sveta, keď si myslí, že všetko treba organizovať, riadiť, najlepšie z centra, najlepšie po nejakom zásahu jedného centrálneho človeka. Nie je to tak.
Myslím si osobne, že minimálna mzda naozaj likviduje podnikateľské prostredie, ale to tí, ktorí nikdy v živote nestáli pred zamestnancami a neboli zodpovední za to, aby im dali prácu, aby im zabezpečili mzdu, výrobný program a odbyt, nemôžu pochopiť. Nemám im to za zlé, ale musím im to povedať.
A že nikto nemá problém so Zákonníkom práce. No ja som asi potom v inom štáte, lebo ja som sa stretol v drvivej väčšine so zamestnávateľmi, ktorí práve problémy so Zákonníkom práce majú, niektorí dokonca veľmi veľké.
Samozrejme, sme chceli znížiť odvody a chceme ich aj znížiť, ale, úprimne povedané, nemali sme o tom až tak veľa informácií ako dnes. A za tú dobu, odkedy sme prišli my, povedzme, ako SaS s týmto návrhom, uplynulo dosť veľa doby na to, aby sa tie podniky v tomto štáte tak veľmi zhoršili, že sme nútení dokonca zvýšiť DPH, aj keď to nechceme urobiť. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pani poslankyňa, vy ste sa vo faktickej poznámke na mňa osopili ohľadne čítania teda rozhodnutia českého Ústavného súdu. Tak dovoľte mi, aby som vám ho odcitoval, aby sme vedeli, o čom hovoríme: „Ústavní soud konstatuje, že dikce napadaného zákonného ustanovení nesplňuje požadavek úplnosti, jenž pro zákonné zmocnění k extenzi působnosti kolektivní smlouvy vyššího stupně plyne z principu proporcionality, a to deficitem úpravy reprezentativnosti kolektivního vyjednávaní.“ To znamená, že to, čo som presne vo svojom vystúpení povedal, povedal český Ústavný súd. Takže poprosil by som nabudúce raz uvažovať, než človek povie.
A druhá vec, čo by som povedal, je, že nie je náhoda, že Slovensko práve spomedzi ekonomík OECD zaznamenalo najväčší prepad zamestnanosti počas krízy, pretože práve všetky tie opatrenia, ktoré ste vy nastavili, boli nastavené na dobré časy, keď až tak nevadili, ale v okamihu keď to auto začalo schádzať z cesty, tak tie vaše opatrenia zabezpečili to, že buchlo do tej priekopy úplne natvrdo. A to je situácia, ktorú sme my dneska zdedili .
A posledná vec, čo by som možno pokúsil sa opäť vysvetliť, je, že ja mám pocit, že vy úprimne nechápete, ani vaši kolegovia to tak nechápu, že slovenský systém kolektívneho vyjednávania je postavený na veľkej miere slobody, kde si traja ľudia môžu založiť odbory a v podstate traja ľudia môžu založiť zamestnávateľský zväz. V takom systéme nemôžete mať rovnaké práva a v podstate verejnú moc im zverovať ako v systémoch, kde od odborov aj zamestnávateľov požadujete vysokú mieru reprezentatívnosti a kde na to, aby niečo zmohli, musia zastupovať 51 % zamestnancov. To sú úplne iné systémy a úplne iné logiky. A keď i ch zmiešate, tak vyvoláte situáciu, kde traja ľudia teoreticky môžu sa rozhodnúť, že 100 000 ľudí sa bude podľa niečoho správať. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo, pán podpredseda. Pani poslankyňa Vaľová, zaujala ma jedna veta okrem mnohých vo vašom vystúpení, ktorú si dovolím odcitovať: "Firma, ktorá má ekonomické podmienky na to, tak tam môže byť zaradená.“ Myslím si, že toto je presná charakteristika toho, v čom sa odlišuje vaše a naše chápanie tejto situácie, pretože vy stále chcete niekoho zaraďovať k niečomu, dirigovať, vy chcete diktovať podmienky aj proti vôli tých, ktorí sa dohodnú na inej forme kolektívneho vyjednávania, príp. na inej dohode so svojimi zamestnancami. Toto je základný problém. Pokiaľ stále budete presadzovať takúto formu, ktorá pôjde zhora, a nebudete rešpektovať základnú formu sociálneho dialógu, ktorá sa má odohrávať na úrovni firiem a podnikov, no tak určite neprídeme ku konsenzu, pretože ja som úplne presvedčený a hlboko presvedčený, že forma centralizácie a presadzovania násilnej formy kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa aj na tých, ktorí s tým nesúhlasia, vedie len a len k zhoršeniu podnikateľského prostredia a len a len k zhoršeniu tvorby pracovných miest na Slovensku, teda de facto k nárastu nezamestnanosti. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne všetkým, ktorí reagovali.
Pánu Štefancovi a pánu Beblavému odpoviem jednou vetou. Nemôže to byť násilná forma, ak o tom rozhoduje tripartita. Tripartita sú zamestnávatelia, zamestnanci a ministerstvo, sú to zástupcovia, ktorí sú tam riadne zvolení a ktorí tam fungujú a posudzujú tieto zmluvy.
Ďalšiu vec chcem povedať, že nemiešajme to tu, prosím vás pekne, pán Beblavý, stojím si za tým, že viacej musíte čítať a menej rozprávať, lebo ste to sám prečítali, že chýba úprava reprezentatívnosti. Veď my ju máme v tej tripartite, vážení, veď to upravuje § 7, že je to zamestnávateľ, zamestnanec a vlastne ministerstvo. Česi majú úplne iný model.
A takisto, pán Beblavý, zase vám poviem, viacej čítajte a menej rozprávajte. Traja ľudia nemôžu vytvoriť odbory, traja ľudia môžu vytvoriť zamestnaneckú radu, ale tá nemôže zo zákona kolektívne vyjednávať. Takže je to úplne niečo iné, čo vy tu rozprávate, ale vám to odpustím, vy ste ešte mladý, tak ja si myslím, že už do konca volebného obdobia tieto výrazy vám nebudú cudzie a budete sa vedieť v tých základných veciach pri kolektívnom vyjednávaní orientovať.
A čo sa týka pána Jurčíka, chcela by som povedať, že povedali ste, že sme v diere. No, vážení, máme 29 % zamestnávateľov pokrytých kolektívnymi zmluvami. Česi to majú pokryté nad 60 %. Tak potom oni sú kde? V tundre? Alebo kde sú? V akej diere sme to? Vážne, sme v diere, pretože naši zamestnanci, ktorí pracujú a ktorí môžu mať sociálne výhody, ani tieto nebudú mať, ak sa zrušia tieto extenzie, ani tých 29 %, ja vám garantujem, nebude pokrytie a títo ľudia budú pracovať v úplne odlišných ekonomických podmienkach ako Česi.
A ešte niečo poviem. Vážim si každého zamestnávateľa, ktorý vytvorí pracovné miesto, prosím vás, poďme dole z odvodmi, pol roka ste po tom kričali, tak to urobme.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, pôvodne som aj ja, tak ako, myslím, to bola pani poslankyňa Tomanová, chcel, ale bez pejoratívneho významu, nazvať túto novelu kaníkovskou, jednoducho z toho dôvodu. že Ľudovít Kaník raz ako minister a teraz ako poslanec je predkladateľom tohto návrhu. Ale aby sa pán poslanec Beblavý necítil dotknutý, pokojne to môžem nazvať aj novelou kaníkovsko-beblavovskou, lebo zdá sa, že je vás dosť málo, páni, ktorých opakovane tento problém trápi tak, že navrhujete obmedzenie rozširovania kolektívnych zmlúv.
Keď dovolíte, ja by som tiež na úvod v nadväznosti na pani poslankyňu Vaľovú stručne vlastne vysvetlil, ako to dnes vyzerá. Takže keď príslušný zväz zamestnávateľov podpíše kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa s príslušným odborovým zväzom, napr. Zväz elektrotechnického priemyslu s Odborovým zväzom KOVO, tak jeden z týchto dvoch subjektov môže, čo stačí, požiadať, aby táto kolektívna zmluva platila aj v podnikoch, na ktoré sa kolektívna zmluva vyššieho stupňa nevzťahuje, pretože tie podniky nie sú členmi príslušného zväzu zamestnávateľov. Túto žiadosť predloží ministrovi práce. Ten ju nechá posúdiť tripartitnou komisiou, v ktorej sú opäť aj zamestnávatelia, aj odborári, a až na základe tohto odporúčania sa opäť on sám rozhodne, či platnosť kolektívnej zmluvy rozšíri na všetky podniky v odvetví alebo nie.
Aby som bol naozaj korektný, tak ako nás pán poslanec Beblavý vyzval, tak musím krátko zareagovať na to odporúčanie OECD. Pán poslanec, ak nás teda vyzývate ku korektnosti, tak musím povedať, že v tom prípade, čo ste vy povedali o odporúčaní OECD, ste vy asi tak korektný, ako bol Boris Jeľcin abstinent, lebo síce OECD naozaj takéto odporúčanie vydala, a dokonca máte aj pravdu v tom, že členmi OECD sú Nemecko a ja neviem ďalšie štáty, Francúzsko a tie, ktoré ste menovali, ale pravda je taká, že mechanizmus rozširovania, ktorý máme na Slovensku, s menšími obmenami používajú všetky európske štáty, a to aj členovia OECD. A dôvodov je niekoľko. Z nich jedným je vytváranie rovnakých nediskriminačných podmienok pre zamestnancov v rovnakom odvetví, iným je zamedzenie nekalej konkurencie, lebo ak jeden podnik dodržiava isté sociálne štandardy, mzdové, pracovné a tak ďalej, a druhý nie, tak ten druhý celkom pochopiteľne môže svoje výrobky ponúkať lacnejšie, ale za cenu tzv. sociálneho dumpingu.
Rád by som pripomenul, že tento princíp sa v medzinárodnom meradle používa bežne. Štáty napr. obmedzujú dovoz z krajín, ktoré nespĺňajú napr. politické kritériá pri dodržiavaní ľudských práv alebo práve sociálne kritériá pri dodržiavaní práv zamestnancov. Tento mechanizmus je dokonca taký bežný, že podľa porovnávacej štúdie Európskeho inštitútu pre sledovanie kolektívnych pracovných vzťahov neexistuje v Európskej únii krajina, v ktorej by v posledných dvoch dekádach existoval reálny tlak na rušenie či obmedzovanie rozširovania kolektívnych zmlúv. Výnimkou z tohto pravidla je iba Veľká Británia, kde toto rozširovanie zrušila ešte vláda Margaret Thatcherovej. Takže po odchode konzervatívcov z vlády túto otázku otvorili odborári, samozrejme, v tom zmysle, aby sa rozširovanie opäť vrátilo do legislatívy. Ak máme byť korektní, tak si povedzme aj, že pán spravodajca má pravdu, ak hovorí o tom, napr. že toto rozširovanie vo Švédsku neexistuje. Ale treba povedať, prečo to tak je. Totiž Švédsko nie je jedinou krajinou, ktorú by ste takto mohli menovať. Treba povedať, že rôzne princípy rozširovania kolektívnych zmlúv sa používajú v Európe s výnimkou Nórska, ktoré ale nie je členom Európskej únie, Švédska a Veľkej Británie. A teraz, Veľkú Britániu som spomenul. Tam to proste zrušila Margaret Thatcherovej. A severské krajiny jednoducho nemajú dôvod, aby mali takýto mechanizmus rozširovania, a to z veľmi jednoduchej príčiny. Severské krajiny majú už samotnými kolektívnymi zmluvami pokrytú takú obrovskú časť podnikov, resp. zamestnancov, že vlastne už nemajú ani na koho poriadne tie zmluvy rozšíriť. Tam tými zmluvami je pokrytých približne 90 % zamestnancov. Mimochodom, rozširovanie sa prakticky nepoužíva ani v ďalších dvoch nám oveľa bližších európskych krajinách, v susednom Rakúsku a v neďalekom Slovinsku. Ale prečo? Tam je zase bezmála 100 % zamestnávateľov čiže podnikov pokrytých samotnými kolektívnymi zmluvami vyššieho stupňa, pretože podľa ich legislatívy majú povinné členstvo v obchodných a priemyselných komorách. A obchodné a priemyselné komory majú zo zákona povinnosť viesť kolektívne vyjednávanie. Čiže zastupujú to, čo u nás robia zamestnávateľské zväzy a združenia. Čiže opäť v podstate niet ich na koho rozširovať, lebo už keď sa podpíšu tie kolektívne zmluvy, tak v podstate pokrývajú, ako som povedal, v podstate 100 % podnikov. No a v prevažnej väčšine krajín sa zmluvy rozširujú tzv. verejným aktom. Čiže buď je to rozhodnutie, alebo uznesenie, nariadenie alebo výnos nejakého vládneho orgánu, napr. ministerstva práce, alebo nejakého orgánu, ktorý podlieha ministerstvu práce.
Ale to, čo je dôležité, je to, že ani minister, ani jeho poradný orgán nemôže pri rozhodovaní o rozšírení platnosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa rozhodovať svojvoľne. A aby vôbec sa mohlo uvažovať o tomto rozšírení, musia byť splnené viaceré podmienky. O niektorých sa tu hovorilo. To je napr. tá reprezentatívnosť. Čiže ak ju podpísalo málo podnikov v rezorte, tak sa jednoducho rozširovať nesmie, nesmie sa rozširovať ani na podniky, v ktorých je menej ako 20 zamestnancov, nesmie sa rozširovať na podniky, ktoré sú v konkurze, ktoré sú v reštrukturalizácii. A takisto je tam veľmi dôležité, že tam musí byť zachovaná klasifikácia tých pracovných odborov podľa už teda platnej podpísanej kolektívnej zmluvy. Takéto podmienky máme v zákone aj my. Lenže v niektorých európskych krajinách, aby sme pán kolega Beblavý boli úplne korektný, poviem, sú tie pravidlá dokonca ešte prísnejšie. Napr. niektoré spolkové štáty NSR prijali také zákony o verejnom obstarávaní, ktoré vyžadujú od dodávateľov v odvetviach stavebníctva a dopravy, že musia dodržiavať príslušnú kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa, inak nedostanú verejnú zákazku. V Taliansku zase súdy musia posudzovať platové požiadavky pracovníkov v podnikoch, ktoré nemajú kolektívnu zmluvu uzavretú podľa taríf, ktoré sú dohodnuté v kolektívnych zmluvách v rámci príslušného rezortu. A vo viacerých európskych krajinách existuje systém, kde keď sa posudzuje pri verejnom obstarávaní, či ponúknutá cena je neprípustne nízka, tak sa vychádza aj z toho, akú mzdu majú v danom podniku. A tá mzda musí byť na úrovni alebo nad úrovňou dohodnutou v kolektívnych zmluvách vyššieho stupňa. Takže náš dnes platný zákon o kolektívnom vyjednávaní v tých ustanoveniach, v ktorých definuje rozširovanie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa, je v porovnaní so zvyškom Európy štandardný, dokonca v niektorých krajinách je to ešte oveľa prísnejšie, stanovuje množstvo podmienok, ktoré musí byť najprv splnené, a až potom sa posudzuje, či vôbec minister dostane odporúčanie ich rozšíriť alebo nerozšíriť. A navyše sám minister sa nakoniec rozhodne, či to urobí alebo neurobí. V tejto súvislosti len poviem konkrétny príklad. Pán minister Mihál to už po svojom nástupe aj využil, keď 27. júla zrušil rozhodnutie svojej predchodkyne o rozšírení kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa medzi Zväzom strojárskeho priemyslu a Odborovým zväzom KOVO.
Vážené kolegyne a kolegovia, až do roku 2003 sme vlastne problém s rozširovaním kolektívnych zmlúv na Slovensku nemali. Tento systém nespochybňovali ani zamestnávatelia, ani pravicové vlády či pravicoví ministri. Obrat nastal až po nástupe pána Ľudovíta Kaníka na post ministra, ktorý začal blokovať rozširovanie zmlúv práve s týmto argumentom, že on bude rozširovať zmluvy iba na tie podniky, ktoré s tým súhlasia. Vtedy ho tripartitná komisia upozornila, že takúto podmienku zákon nestanovuje a on ako reprezentant štátneho orgánu musí postupovať podľa zákona. A tak sa pán minister, vtedy minister Kaník, rozhodol, že predloží do Národnej rady novelu, ktorá presne túto vec premietla do zákona. No a v tom období sa potom rozširovanie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa zastavilo.
Treba povedať, že už vtedy, a niet pochýb, že aj teraz konal pán Ľudovít Kaník vyslovene na objednávku časti, opakujem, na objednávku časti zamestnávateľov, z ktorých vznikla Republiková únia zamestnávateľov. Práve táto republiková únia sa dvakrát obrátila aj na Ústavný súd, aby rozširovanie zakázal. Už tu odznelo, že rozširovanie nerozhodol. Pritom bola tu už debata, podkladá sa najmä demagogické odkazovanie sa na rozhodnutie českého Ústavného súdu, pri ktorom treba povedať, že český Ústavný súd rozhodoval o inom zákone, než máme my dnes. A dnes platný zákon v Českej republike nikto takýmto spôsobom nenapáda a rozširovanie kolektívnych zmlúv tam majú. Tie dôvody sme, samozrejme, už počuli. A ja si myslím, že pri tých dôvodoch, podľa ktorých rozhodoval český Ústavný súd, je dôležité povedať, že práve dôvody, pre ktoré rozhodoval, a to, ako rozhodol, dokazuje, že ani naša právna úprava nie je v rozpore s princípom právneho štátu, ako to vo svojom úvodnom vystúpení povedal pán Kaník, pretože to, čo povedal český Ústavný súd, je, že je dôležité, aby sa rozširovali kolektívne zmluvy podľa jasných kritérií určených zákonom. Čiže ak máte v zákone vymedzené všeobecné, opakujem, všeobecné znaky, právne, ekonomické, štatistické ap. a tieto znaky sú splnené, tak musí platiť dané ustanovenie zákona na všetky právne subjekty, nie na tie, ktoré sa rozhodnú, že ten zákon sú ochotné akceptovať. A z tohto hľadiska, opakujem, práve rozhodnutie českého Ústavného súdu svedčí o tom, že naša právna úprava nie je v rozpore s princípom právneho štátu.
No už iba dodám, že Republiková únia zamestnávateľov, za ktorú tu dnes kope aj pán poslanec Kaník, bojuje proti tomuto zámeru verejne aj tak, že klame, podvádza verejnosť, ale aj samotné ministerstvo práce. Jeden príklad za všetky poviem. Napr. tento rok namietala rozšírenie kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa v oficiálnom dokumente tak, že so zdvihnutým prstom uviedla zoznam 1 400 firiem, ktorých by sa rozšírenie dotýkalo. Lenže do tohto zoznamu nahádzala aj plno firiem, ktoré nemôžu spĺňať podmienky pre rozšírenie z hľadiska pracovných odborov zamestnancov. Boli tam firmy, ktoré už mali kolektívnu zmluvu, boli tam firmy, ktoré boli v konkurze alebo v reštrukturalizácii, no a takisto tam boli firmy z úplne iných odvetví, ako sú napr. doprava, poľnohospodárstvo, drevovýroba, zdravotníctvo, potravinárstvo, služby a podobne. Čiže takúto hodnotu majú argumenty Republikovej únie zamestnávateľov, keď argumentujú proti tomuto rozšíreniu. Na záver len dodám, že RÚZ si dala vypracovať v Nadácii F. A. Hayeka analýzu, ktorá potvrdila všetky argumenty, o ktorých tu v súvislosti s rozširovaním kolektívnych zmlúv hovorím, vrátane toho, čo som povedal o iných európskych krajinách.
Vážené kolegyne a kolegovia, domnievam sa z právneho hľadiska, že zmenou len ods. 1 v § 7 a ponechaním odsekov 2 až 12 a § 7a tohto zákona nastáva v systéme úplný zmätok. Ak máme postaviť rozširovanie kolektívnych zmlúv vyslovene iba na súhlase zamestnávateľa, tak potom je úplne zbytočné skúmať aj tie ďalšie skutočnosti, aj tie ďalšie podmienky, či vôbec sú splnené v zákone. Z tohto pohľadu je právne čistým riešením len vypustenie § 7 a §7a, teda úplne vypustenie systému rozširovania, alebo teda ponechanie súčasnej právnej úpravy, pretože je zbytočné a administratívne náročné zisťovať, či tá žiadosť o rozšírenie kolektívnej zmluvy spĺňa nejaké zákonné podmienky, keď napokon aj tak sa rozhodne samotný zamestnávateľ, či s tým rozšírením súhlasí alebo nesúhlasí.
Na záver by som rád podčiarkol, že návrh pána poslanca Kaníka vychádza z filozofie, že zákon určí nejaké pracovnoprávne povinnosti, ale platiť budú len pre tých, ktorí s nimi súhlasia. Moja otázka znie, kde sa táto filozofia zastaví. Je to úplne rovnaké rozmýšľanie, ako keby aj minimálna mzda alebo povinnosti pri prepúšťaní mali platiť len na tie firmy, ktoré s nimi budú súhlasiť. Chcel by som apelovať na váš zdravý rozum. Chcel by som apelovať na fakt, že ani vaši politickí spojenci v iných krajinách Európy neprichádzajú s takouto požiadavkou. A chcem vás preto požiadať, aby ste nesúhlasili s návrhom, ktorý vážne poškodí nielen pracovníkov v mnohých podnikoch, ale aj veľa moderných, serióznych firiem, a to len kvôli obhajobe egoistických záujmov zopár neserióznych podnikateľov.
Vážené dámy a páni, preto vás chcem požiadať, aby ste nepodporili tento návrh zákona, a podávam v zmysle rokovacieho poriadku aj procedurálny návrh, aby sme tento návrh zákona vrátili predkladateľovi na dopracovanie. Ďakujem za pozornosť.

Pán poslanec Ondruš povedal na adresu predkladateľov, že je vás málo, čo vás opakovane trápi rozširovanie kolektívnych zmlúv. Tak ja by som doplnil obraz. Je nás viac, čo nás to trápi. Mňa to trápi tiež. A som rád, že kolegovia prišli s touto iniciatívou. A koľko nás je v skutočnosti, uvidíme pri hlasovaní o tomto návrhu zákona v pléne.
Pán poslanec Ondruš tu predviedol typicky ľavicové myslenie a nepochopenie toho, čo je to vnucovať niekomu niečo. Vnucovať niekomu niečo neznamená, že mu to vnucujem fyzickým násilím alebo hrozbou zastrelenia alebo niečo podobné. Vnucovať niekomu niečo je, že ho nútim zákonom napr. alebo iným právnym predpisom, alebo inou mocou štátu robiť niečo, čo by sám dobrovoľne nerobil. Toto je pekný príklad rozdielneho prístupu pravice a ľavice. Pri veciach, pri ktorých chce ľavica regulovať, nútiť niečo ľuďom, pravica ich chce ponechať na ich slobodné rozhodnutie a na ich dobrovoľnú dohodu, pretože dobrovoľné dohody sa v spoločnosti dejú bežne a fungujú oveľa lepšie, ako keď sa štát snaží niečo podobné regulovať. Ja sa teším, že takýchto zákonov bude ešte viac a že je to len prvý krok k slobodnejšiemu trhu práce.
A aby som teda aj niečo pochválil. Zazneli vo vystúpení pána Ondruša aj inšpiratívne nápady, napr. mali by sme sa podľa mňa určite zamyslieť nad tým, či možnosť rozširovania kolektívnych zmlúv úplne nezrušiť. To zrušenie by sa mi zdalo ešte lepšie riešenie. A podobne inšpiratívne sa mi zdali tie myšlienky o zrušení povinnej minimálnej mzdy alebo uvoľnení povinnosti pri prepúšťaní, a teda smerom k flexibilnejšiemu trhu práce.