9. schôdza

Vážený pán predsedajúci, páni ministri, kolegyne, kolegovia, mám jednu interpeláciu, ktorú aj interpelujem, ale chcem požiadať pána ministra zdravotníctva o zjednanie nápravy. V minulom volebnom období sme v roku 2009 a 2010 dvakrát novelizovali zákon o ochrane a podpore verejného zdravia a z tohto, ktorý vytvoril dve kategórie meračov alebo ľudí na odbornú spôsobilosť v danej oblasti, a preto moja interpelácia, pán minister zdravotníctva, je na vás.
Interpelujem vás vo veci aplikácie zákona 355/2007 o ochrane a podpore zdravia, verejného zdravia, a to konkrétne jeho častí týkajúcich sa osôb vykonávajúcich merania faktorov životného prostredia a pracovného prostredia na účely posudzovania ich možného vplyvu na zdravie. Ďalej budem uvádzať len merači.
Podľa predmetného zákona sú spomínaní merači odborníkmi, na ktorých sa vzťahuje § 15 ods. 1 písm. a) a § 16 ods. 4 spomínaného zákona. Ak vypršala uvedeným meračom doba platnosti osvedčenia odbornej spôsobilosti pred 31. májom 2010, podľa platného zákona museli získať najprv osvedčenie o akreditácii, aby následne opäť vymohli vykonať skúšku odbornej spôsobilosti.
Získanie osvedčenia o akreditácii finančne zaťažilo meračov, vyše 5 000 EUR a navyše si podľa zákona budú musieť pravidelne obnovovať akreditáciu, čo v praxi znamená, že budú pravidelne finančne zaťažovaní. Avšak prechodné ustanovenie toho istého zákona v § 63a, de facto, udelilo, predĺžilo istej skupine meračov osvedčenia o odbornej spôsobilosti na neurčitý čas, čím vznikla druhá špecifická skupina meračov, ktorým žiadne prechodné ustanovenia spomínaného zákona nestanovuje, dokedy majú povinnosť získať aj osvedčenie o akreditácii podľa § 16 ods. 4 písm. b). Bolo to v prvej polovici roku 2010.
Vážený pán minister, interpelujem vás, či merači, na ktorých sa vzťahuje prechodné ustanovenie podľa § 63a zákona 355, teda tí, ktorí prechodným ustanovením získali osvedčenia o odbornej spôsobilosti na neurčitý čas, majú povinnosť získať aj osvedčenia o akreditácii alebo im k ich činnosti stačí len osvedčenie o odbornej spôsobilosti. Ak by zákon č. 355 o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia v praxi vytvoril dve skupiny meračov, z ktorých len jedna bude zaťažená povinnosťou pravidelnej akreditácie, a tým aj finančne, nejedná sa o diskrimináciu jednej skupiny a zvýhodňovanie druhej skupiny subjektov podnikajúcich v danej oblasti. Toľko moja interpelácia. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán podpredseda, vážené pani poslankyne, páni poslanci, vážení členovia vlády, interpelujem pána ministra vnútra Slovenskej republiky pána Lipšica.
Vážený pán minister, skôr ako položím otázku, ktorá je grom mojej interpelácie, chcem uviesť celú záležitosť obšírnejšie. Začiatkom novembra 2006, povedal vtedajší predseda vlády Robert Fico, čaká nás možno niekoľko zaujímavých dní. Dňa 15. novembra 2006 v popoludňajších hodinách predviedli advokáta Ernesta Valka na políciu. Stalo sa tak na základe trestného oznámenia, ktoré polícia evidovala ešte od júla 2006. Nepýtam sa, prečo došlo k predvedeniu až po štyroch mesiacoch. Len na to poukazujem, pretože je to veľmi dôležitý fakt. Potom ako policajti vykonali, ako predviedli Ernesta Valka, vykonali prehliadku Valkovej advokátskej kancelárie a zabavili výpočtovú techniku s nosičmi dát a dokumentácie. Slovenská advokátska komora proti postupu polície protestuje. Polícia nepripúšťa, že sa dopustila protizákonného konania. Odvoláva sa na to, že pri zadržaní veci bol prítomný aj člen Advokátskej komory. Prípadom advokáta Valka sa zaoberala aj policajná inšpekcia. Vyšetrovala totiž zásah v priestoroch právnickej kancelárie. Vojenská prokuratúra začala trestné stíhanie, a to za zneužitie právomoci verejného činiteľa. 17. 11. 2006 sa prokurátor stotožnil s návrhom vyšetrovateľa úradu boja proti organizovanej kriminalite na vzatie do väzby advokáta Ernesta Valka, a to napriek tomu, že skutok sa podľa trestného oznámenia stal ešte v júli. Takže, ak podľa vyšetrovateľa a prokurátorky, v novembri existoval dôvod na väzbu pre obavu, že budú v trestnej činnosti ďalej pokračovať, prečo polícia nezabránila pokračovaniu tejto trestnej činnosti počas štyroch mesiacov nekonania? Ďalej Ernest Valko bol obvinený z vydierania. Následne okresný súd neprijal argumenty vyšetrovateľa a prokuratúry a zamietol návrh na vzatie Ernesta Valka do väzby. Prokurátor podal sťažnosť na rozhodnutie okresného súdu, avšak krajský súd sa rovnako nestotožnil s návrhom vyšetrovateľa na vzatie Ernesta Valka do väzby.
17. 8. 2007 v kauze Valko nastal zvrat. Obvinili tých, čo obviňovali advokáta Valka. Október 2007, vyšetrovateľ ukončil vyšetrovanie údajného vydierania účtovníčky aj Vitekovcov a umožnil obvineným preštudovať spis. 7. apríla 2008 právnik Ernest Valko už nečelí obvineniam z vydierania. Dozorujúca prokurátorka zastavila stíhanie prípadného vydierania.
9. apríla 2008 šéf Úradu boja proti organizovanej kriminalite Ján Vaľo, vyšetrovateľ, ktorý prípad Ernesta Valka od začiatku riešil, odchádza z postu šéfa na vlastnú žiadosť k 15. aprílu 2008. Dôvody, pre ktoré odchádza z funkcie však nezverejnil. Bezpečnostný analytik hovorí: Ján Vaľo nesie vážnu zodpovednosť za nezákonné postupy v kauze Rehákovcov. V čase zatknutia pána Valka bol šéfom Úradu boja proti organizovanej kriminalite ako riadiaci manažér spoluzodpovedný za nezákonné postupy.
V júli 2008 inšpekcia ministra vnútra definitívne rozhodla o policajnom zásahu v kancelárii Ernesta Valka, v novembri 2006 s tým, že pri zásahu polície došlo k pochybeniam. Podľa bratislavského vojenského obvodového prokurátora sa pochybenie malo týkať zaistenia servera a videorekordéra.
V auguste 2008 generálna prokuratúra po vyše štyroch mesiacoch opätovne vracia prípady vydierania na konanie a rozhodnutie dozorujúcej prokurátorke. 1. 10. 2009 trestné stíhanie Ernesta Valka generálna prokuratúra definitívne zastavila. 28. júla 2010 správa, policajným viceprezidentom bude bývalý funkcionár polície Ján Vaľo. Vybral si ho nový policajný prezident Jaroslav Spišiak. Vaľo sa funkcie ujme od septembra. 16. november 2010 predsedníčka vlády Iveta Radičová sa v mene vlády Slovenskej republiky i svojom ospravedlnila počas oficiálnej pietnej spomienky venovanej zosnulému advokátovi a bývalému predsedovi Ústavného súdu ČSFR Ernestovi Valkovi za to, že nezabránili bezpráviu a útoku na jeho česť. 22. november 2010 minister vnútra Slovenskej republiky Daniel Lipšic vyslovil ľútosť, že Ernesta Valka polícia zadržala v roku 2006 v spomínanej kauze bratov Vitekovcov, jeho konanie nebolo trestným činom, vyhlásil šéf rezortu a dodal, že išlo o nepotvrdené obvinenia.
Pán minister, ste členom vlády, na čele ktorej stojí predsedníčka vlády Iveta Radičová, ktorá sa 16. 11. 2010 v mene svojom, ale i v mene členov vlády ako celku ospravedlnila zosnulému advokátovi Ernestovi Valkovi za to, že nezabránili bezpráviu a útoku na jeho česť. 22. 11. ste sa pán minister, ako minister vnútra alebo ste vyslovili ľútosť nad tým, že Ernesta Valka polícia zadržala v spomínanej kauze s tým, že jeho konanie nebolo trestným činom.
Pán minister, šéfom úradu boja proti organizovanej kriminalite v čase zatknutia pána Valka bol Ján Vaľo, vtedajší viceprezident, terajší viceprezident Policajného zboru, ktorý je spoluzodpovedný za nezákonné postupy, za ktoré sa ospravedlnila predsedníčka vlády, a vy ste nad nimi vyjadrili ľútosť. Tak sa pýtam, pán minister vnútra, či ospravedlnenia a vyslovenia ľútosti nebohému Ernestovi Valkovi, treba vnímať reálne alebo len virtuálne.
Ak reálne, a o tom by som veľmi nerád pochyboval, potom sa pýtam, ako treba chápať zotrvávanie zodpovedného policajného funkcionára, ktorý ako riadiaci manažér je spoluzodpovedný za nezákonné postupy, za ktoré ste sa ospravedlnili na poste viceprezidenta Policajného zboru. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Chcel by som uviesť interpeláciu na pána ministra Jurzycu. Týka sa veci, ktorá je ešte z minulosti, novelou vysokoškolského zákona č. 131/2002, ktorú urobil vtedajší minister školstva pán Mikolaj, boli do zákona zavedené časti, ktoré skupina poslancov podala na Ústavný súd ako články, ktoré sú v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky.
Ústavný súd, musím povedať, že po veľmi dlhom čase, ale predsa 26. mája tohto roku rozhodol, že menované články sú v rozpore s ústavou a ja sa chcem na vás, pán minister, obrátiť v súvislosti najmä s tým, že pozastavil v § 89 odsek, ktorý sa týka vytvorenia dvoch skupín študentov externého štúdia, ktorí jedni platia a druhí neplatia. Dedičstvom tohto zákona je aj to, že následne nebude žiadnym spôsobom upravované vyberanie poplatkov pre externých študentov.
Preto, pán minister, sa na vás obraciam so žiadosťou o informáciu, akým spôsobom chcete toto dedičstvo riešiť, teda riešiť vyberanie poplatkov u externých študentov. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, vážený pán predsedajúci, ctené kolegyne, kolegovia, vážení páni ministri, ja mám dve interpelácie na pani predsedníčku vlády Ivetu Radičovú.
Prvá interpelácia je:
Vážená pani predsedníčka vlády, Slovenskú republiku v tomto roku postihli povodne veľkého rozsahu. Tieto povodne spôsobili obrovské škody obyvateľom v zaplavených územiach, ako aj poľnohospodárom. Tieto škody by sme mohli rozdeliť do dvoch základných kategórií, a to, škody spôsobené živlom a škody spôsobené rozhodnutím krízových štábov na úmyselné otvorenie hrádzí v snahe zabrániť škodám ešte väčšieho rozsahu.
Preto vás interpelujem, kedy vláda Slovenskej republiky odškodní organizácie poškodené takýmito rozhodnutiami a konkrétne, kedy bude odškodnený poľnohospodársky podnik, Poľnohospodár Nové Zámky, akciová spoločnosť, ktorému boli zaplavené pozemky rozhodnutím krízového štátu Obvodného úradu Nové Zámky zo dňa 3. 6. 2010. Týmto rozhodnutím spoločnosti Poľnohospodár, Nové Zámky, akciová spoločnosť, vznikla škoda na porastoch hybridnej osivovej kukurice na výmere 47 hektárov a ozimnej pšenice na výmere 21 hektárov v celkovej výške 165 578 tis. eur.
Povodniam by sme mohli povedať aj ohľadne odškodnenia samotných poľnohospodárov nielen spôsobených živlom, ale aj podmáčaním. Celková škoda, ktorá bola vyčíslená Slovenskou poľnohospodárskou a potravinárskou komorou je v rozsahu rádovo 100 mil. eur. Na odškodnenie poľnohospodárov boli vyčlenené peniaze v celkovej výške 5,8 mil., do dnešného dňa však nedostali ani poľnohospodári žiadne peniaze a nedostali ich ani tí poľnohospodári, ktorí boli poškodení nie živlom, ale rozhodnutím krízových štábov.
To nie je len otázka tohto jedného konkrétneho podniku, aj keď sa konkrétne pýtam naň, že kedy bude tento podnik odškodnený a všetky ostatné podniky, ktoré boli takýmito rozhodnutiami poškodené, lebo, ak príde odškodnenie za škody, už ak podnik neprežije situáciu, v ktorej sa nachádza, tak mu to bude platné asi tak, ako mŕtvemu zimník.
To znamená, že komu vlastne potom budeme vyčítať alebo ľudia, ktorí prídu o prácu z titulu toho, že vláda nenahradila škody, ktoré vznikli poľnohospodárom, nie povedzme zo zlých poveternostných podmienok, ale z úradného rozhodnutia, keď tento podnik zanikne, príde do likvidácie, ľudia prídu o prácu, a keď sa budú pýtať, kto za to je zodpovedný, kto nesie zodpovednosť, manažment podniku, ktorý si nevie poradiť so situáciou, ktorá mu vznikla alebo vláda, ktorá nekoná a potom povie, že príde odškodnenie rádovo za polroka, za rok alebo vlastne, kedy a už, keď ten podnik nebude existovať, tak to odškodnenie príde akurát tak pre likvidátorov alebo správcov konkurznej podstaty.
V tomto konkrétnom prípade, keď bola otvorená hrádza na pozemky bolo vypustených viac ako 107 tis. kubíkov vody, čo zaplavilo územie v rozlohe takmer 72 hektárov a vznikla tam totálna škoda. Čiže, to je prvá interpelácia.
Druhá interpelácia sa týka spoločnej poľnohospodárskej politiky.
Vážená pani predsedníčka vlády, poľnohospodárska politika je jedna z rozhodujúcich spoločných politík v Európskej únii a Európska únia vynakladá na ne takmer 41 % svojho rozpočtu. Všetky vlády Európskej únie jej venujú veľkú pozornosť, pretože podmienky spoločnej poľnohospodárskej politiky stanovujú, koľko ktorá krajina z týchto prostriedkov bude čerpať. Európska komisia a komisár pre pôdohospodárstvo Dacián Ciolos viedli tohto roku formálnu verejnú diskusiu s farmármi a záujmovými združeniami Európskej únie s cieľom zhrnúť výsledky o budúcnosti spoločnej poľnohospodárskej politiky do politického dokumentu, ktorý komisia zverejnila 17. novembra 2010.
Návrh, ktorý Európska komisia predstavila, pokladám iba za dobrý základ pre ďalšie rokovania, nakoľko vyjadrenia formulované v dokumente sú nekonkrétne, skôr všeobecné. Vzbudzujú skôr obavu, že by mohli viesť k výkladom, ktoré by rozdiel v dotáciách neodstránili.
Vážená pani predsedníčka vlády, preto vás interpelujem, čo ste urobili vy osobne, a čo vláda Slovenskej republiky pre to, aby ste vypracovali tzv. pozičný dokument, ktorý by bol akýmsi strategickým materiálom pre ďalšie rokovania o otázkach spoločnej poľnohospodárskej politiky. V tom dokumente by mali byť rôzne modulácie a prepočty možných návrhov a dopadov novej zreformovanej spoločnej poľnohospodárskej politiky na slovenských poľnohospodárov a potravinárov. Mal by slúžiť ako podklad pre vyjadrenia a vyjednávanie čo najlepších podmienok SPP pre Slovenskú republiku.
Pýtam sa vás, koľko, akých, a na akej úrovni prebehli rokovania o budúcej spoločnej poľnohospodárskej politike, a aj dopadoch na našich poľnohospodárov a potravinárov. Ktoré inštitúcie, vedecké ústavy, či univerzity ste požiadali o prepočty jednotlivých návrhov Európskej komisie a modulácií, a ako ste komunikovali, vy osobne alebo vláda s tými, ktorých sa spoločná politika najviac týka, a to sú poľnohospodári a potravinári, alebo ako a kedy chcete s nimi komunikovať. Ako sa do diskusie o budúcej spoločnej politike zapojili na úrovni vlády Slovenskej republiky, resp. rezortné ministerstvá prizvané poľnohospodárske samosprávne organizácie, profesijné zväzy a dotknutá verejnosť. Otvorených otázok ohľadne budúcej spoločnej politiky je totiž veľmi veľa.
O dôležitosti, a doslova až existenčnom význame spoločnej poľnohospodárskej politiky, sme sa mali možnosť presvedčiť už pri vstupe Slovenska do Európskej únie. Vlády, v tom čase pod vedením pána Dzurindu, nezvládli prípravu Slovenskej republiky na vstup do Európskej únie, najmä čo sa týka poľnohospodárskej politiky alebo bolo slovenské poľnohospodárstvo obetované na oltár Európskej únie. Dôsledok slovenskí poľnohospodári a potravinári pociťujú dodnes.
Ak porovnáme niektoré čísla, tak napríklad Slovensko dostalo vlani  0,9 % podpory poľnohospodárstva v prepočte na hektár poľnohospodársky využívanej pôdy, čo bolo okrem Slovinska najmenej z novo pristupujúcich krajín. Pritom do pôvodných členských krajín európskej pätnástky bolo alokovaných až 84,7 % celkovej podpory. Podpora na hektár poľnohospodársky využívanej pôdy v európskej dvadsať sedmičke vlani dosiahla úroveň približne 299 eur na hektár. No priemer bývalej európskej pätnástky dosiahol až 349 eur na hektár. Ale Rakúsko, ktoré je naším susedom až 519 eur a Nemecko 384 eur na hektár. Slovensko evidovalo podporu na úrovni iba 239 eur na hektár. Česká republika úroveň na hektár poľnohospodárskej využívanej pôdy dosiahla až 369 eur. Podľa Európskej komisie netto stropy priamych platieb po ich úplnom zavedení budú pre Českú republiku 40 tis. eur, to je na príjemcu asi 700 eur na hektár a pre Slovenskú republiku len 25 tis. eur na príjemcu, čo vychádza 420 eur na hektár. A to Česká republika má priemernú veľkosť farmy 84 hektárov a Slovenská republika až 134 hektárov. Ak by sme mali rovnaké podmienky ako Česká republika, tak by sme dostávali o niekoľko 100 mil. eur na spoločnú politiku pre Slovensko viacej, a to bez toho, aby Slovenská republika musela odviesť do Bruselu čo i len o 1 cent viacej.
Budúca spoločná poľnohospodárska politika by mala byť novým míľnikom v histórii spoločnej poľnohospodárskej politiky. Preto všetky krajiny vynakladajú obrovské úsilie na to, aby pripravilo svoju vyjednávaciu pozíciu čo najlepšie tak, aby ich poľnohospodári nemuseli zatvárať farmy, nemuseli obmedzovať výrobu, aby z budúcej spoločnej politiky vyšli víťazne.
Vo všetkých krajinách Európskej únie sú zostavené tímy a komisie, ktoré vyhodnocujú všetky návrhy, ktoré prichádzajú z Európskej komisie, prepočítavajú dopady nielen návrhov z Európskej komisie, ale aj sami pripravujú návrhy tak, aby boli čo najprijateľnejšie pre ich farmárov. Tieto komisie najčastejšie pracujú pod vedením, buď prezidenta krajiny, ako je vo Francúzsku, alebo väčšinou predsedu vlády.
Bohužiaľ som nezaregistroval u nás takmer žiadnu diskusiu ani na úrovni vlády, ani na úrovni rezortného ministerstva poľnohospodárstva nielen zo samosprávnych organizácií, profesijnými zväzmi, ale ani so samotnými poľnohospodármi a potravinármi. Často sa ma pýtajú poľnohospodári, či ste zabudli slovo poľnohospodárstvo, lebo z vašich úst ho ešte nepočuli, alebo či ste zanevreli na tento sektor a požiadali ma, aby som vám tlmočil žiadosť mnohých poľnohospodárov, aby ste zostavili pracovné tímy k budúcej spoločnej poľnohospodárskej politike a zobrali záštitu nad týmto procesom prípravy Slovenskej republiky na budúcu SPP a dali tejto života dôležitej téme vážnosť, akú si zaslúži.
Pokiaľ viem, nie je vypracovaný žiadny pozičný dokument, ktorý by mal určité východisko, bol určitým východiskovým bodom pre rokovania, pre kľúčové otázky, ktoré sú pre našich poľnohospodárov a potravinárov najdôležitejšie. Mnohé z nich sú pre nás priam kľúčové.
Napríklad taký keping, to je zastropovanie príjmov pre farmy. Je to problematika, ktorá sa týka najmä veľkých fariem, teda fariem, ktoré, dnes je možné v rámci EÚ nájsť najmä na Slovensku, v Českej republike a vo východnom Nemecku. Je teda pre Slovenskú republiku veľmi významná otázka a hľadanie spojencov naprieč Európskej únii nebude jednoduché. Na Slovensku totiž hospodárime na farmách s priemernou výmerou 135 hektárov, v Českej republike priemerná výmera na farmu predstavuje 84 hektárov, pričom priemer Európskej únie je iba 13 hektárov. Nehovoriac o tom, že až 70 % fariem v Európskej únii má veľkosť do 5 hektárov. Naši poľnohospodári by v rámci nového systému dotácií nastaveného pre takéto veľké farmy opäť tratili.
Jediným výstupom nášho Ministerstva pôdohospodárstva, rozvoja a vidieka Slovenskej republiky, tzv. Bratislavská deklarácia prijatá na rozšírenom zasadnutí krajín V4, v ktorej je uvedené, že budúca spoločná poľnohospodárska politika by mala byť jednoduchá, spravodlivá, trhovo orientovaná, transparentná, obhájiteľná v očiach verejnosti. Samé deklarácie, ktoré nehovoria nič o pripravených riešeniach a ktorá pozícia pre Slovensko by bola výhodná. Jedná sa len o zhrnutie základných obrysov návrhu budúcej SPP, o ktorej sa navyše diskutuje už celé týždne, ak nie mesiace, ale nie na úrovni Slovenskej republiky.
Pozrime sa, ako to vypadá napríklad v Českej republike. Minister pôdohospodárstva Českej republiky Ivan Fuksa k otázke budúcnosti spoločnej poľnohospodárskej politiky pravidelne organizuje stretnutia formou okrúhleho stola, a to jednak za prítomnosti zástupcov nevládnych organizácií, ako aj zástupcov vybraných rezortov akademickej sféry a úzko tak s tými partnermi spolupracuje pri príprave pozície Českej republiky pre strategické jednania na pôde Rady Európskej únie.
Výsledkom tejto úzkej spolupráce je mimo iného dokument schválený vládou Českej republiky začiatkom novembra, ktorý v základných rysoch naznačuje akú pozíciu bude Česká republika v rámci jednaní o budúcej podobe SPP zastávať. Tento materiál hodlá naďalej aktualizovať v nadväznosti na konkrétne návrhy predložené Európskej komisie. Koncom mesiaca novembra sa uskutočnilo 4. stretnutie, ktoré bolo zamerané na prediskutovanie dlho očakávaného oficiálneho oznámenia Európskej komisie.
Na veľmi podobnej báze pracujú aj zvyšné ministerstvá pôdohospodárstva krajín V4. Taktiež bolo vypracované spoločné stanovisko Nemecka a Francúzska k spoločnej poľnohospodárskej politike. Z informácie z neformálneho zasadnutia Rady ministrov vyplýva, že toto spoločné francúzsko-nemecké stanovisko k SPP po roku 2013 vyvolalo viacero reakcií, predovšetkým zo strany Poľska, ktoré ako sa pôvodne zdalo malo vydať spoločné stanovisko spoločne s Nemeckom a Francúzskom, avšak sa tak nestalo. Poľský minister Marek Sawicki doslova povedal, že stanovisko obhajuje záujmy Francúzska a Nemecka a nie záujmy z ostatných krajín. Zdá sa pravdepodobne, že v reakcii na to, by Česká republika, Slovensko, Poľsko a Maďarsko mohli vypracovať svoje vlastné spoločné stanovisko. Do určitej miery tomu však momentálne bráni odlišný postoj Slovenska v niektorých otázkach.
Poľsko nalieha na svojich partnerov V4, aby spoločne vypracovali vlastné stanovisko budúcej SPP v novembri. Nie je však celkom isté, či k tomuto prišlo. Problémom sa javí byť názorová nejednotnosť v otázke vyrovnania úrovne priamych platieb. Zatiaľ, čo pre Českú republiku a Poľsko je vyrovnanie priamych platieb prioritou číslo jedna, pre slovenskú vládu nie je vyrovnanie úrovne priamych platieb hlavnou prioritou. Riešením je vyrovnanie priamych platieb, nakoľko rozdiely stále zostávajú, povedal minister Zsolt Simon, poukazujúc na deformácie vychádzajúce zo systému národných doplnkových platieb a na existenciu rozdielnych produkčných systémov Európskej únii.
Slovenská republika je v súčasnosti v zložitej rozpočtovej situácii a jednou z jej priorít je rozpočtová disciplína a znižovanie rozpočtového deficitu a vzhľadom k tomu je Slovenská republika opatrná aj v otázke expandovania druhého piliera, nakoľko prináša záväzky spolu financovania.
Ja sa chcem spýtať, vážená pani premiérka, s kým postoje vlády a ministra pôdohospodárstva Slovenskej republiky v otázke spoločnej poľnohospodárskej politiky na Slovensku boli konzultované? Alebo si myslíte, že naši poľnohospodári nemusia byť ani len informovaní o rokovaniach o tak závažnej téme ako je spoločná poľnohospodárska politika? Alebo sa domnievate, že vôbec sa ich netreba pýtať ani na názor, ani konzultovať s nimi a prejednať, a aké by to malo dopady na naše poľnohospodárske podniky.
V tejto chvíli, teda v týchto dňoch a týždňoch nezastupiteľná diplomacia jednotlivých krajín jednak na úrovni Rady ministrov, ale aj na poli poľnohospodárskej samosprávy v rámci Copa Cogeca. Aj preto všetky štáty nových členských krajín EÚ snažia finančnými príspevkami udržať finančne poddimenzované samosprávne organizácie v tejto pre ne rozhodujúcej inštitúcie, samozrejme s výnimkou Slovenska. Naše ministerstvo pre mňa z nepochopiteľných príčin práve v týchto dňoch vypovedáva právoplatnosť zmluvy s piatimi slovenskými samosprávnymi organizáciami v sume približne 122 tis. eur, na základe ktorej mali uhradiť členstvo v Copa Cogeca za rok 2010 v organizácii združujúcej poľnohospodárov v celej Európskej únii.
Uzatvorením zmluvy pre rok 2011 údajne minister pôdohospodárstva a regionálneho rozvoja o takejto zmluve ani neuvažuje. Znamená to, že naše poľnohospodárske organizácie ako je Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora, Združenie poľnohospodárskych družstiev a obchodných spoločností, Združenie vlastníkov pôdy agropodnikateľov Slovenska, Zväz roľníkov, agropodnikateľov a ďalšie prestávajú byť od 1. januára 2011 členmi Copa Cogeca, a to aj napriek osobnej intervencii generálneho tajomníka Peka Pesonena u slovenského ministra pôdohospodárstva počas ich rokovania v Bruseli. Smutné skutočnosti.
Tieto zistenia sú o to závažnejšie, že celý proces reformy spoločnej poľnohospodárskej politiky má vyústiť už v júli 2011 vypracovaním dopadovej štúdie a návrhov konkrétnych legislatívnych predpisov. Slovenskí roľníci teda nebudú pritom, nebudú môcť reálne ovplyvniť prijímané dokumenty, nebudú sa môcť vyjadrovať a pripomienkovať ich, to im ako nečlenom organizácie Copa Cogeca jednoducho nebude umožnené. Ostáva teda druhá platforma rokovania ministra pôdohospodárstva s týmito organizáciami za okrúhlym stolom. K tomu sa však súčasný minister akosi nemá. Dá sa povedať, vznikla patová situácia pre slovenských roľníkov.
Vážená pani predsedníčka vlády, v mene slovenských poľnohospodárov a potravinárov, vás chcem požiadať, aby ste prevzali kuratelu nad týmto pre Slovensko, tak významným sektorom. Ide o veľa, ide o budúcu podporu poľnohospodárskej politiky, ktorá bude ovplyvňovať život našich roľníkov do roku 2020. Aj o budúcej podobe sa bude rozhodovať už v priebehu nasledujúcich šiestich mesiacov.
Vážená pani predsedníčka vlády, tu si dovolím povedať, že nestačí komunikovať len do vnútra Slovenskej republiky, ale aj s partnermi v rámci V4, či V12. Veď Slovenská republika má v Rade ministrov iba sedem hlasov a kvalifikovaná väčšina v Rade ministrov je 255 hlasov. V rámci V4 máme 58 hlasov rovnako ako Nemecko a Francúzsko spolu, teda lídri, ktorí budú mať veľký vplyv na budúcu podobu spoločnej poľnohospodárskej politiky. Je potrebné rokovať naprieč celou skupinou štátov označených ako V12.
Vážená pani premiérka, prevezmite prosím, záštitu nad sektorom, ktorý zamestnáva 4 % ľudí, tvorí 3 % celkového HDP. Ak však vezmeme do úvahy celý agrokomplex, vrátane služieb sprostredkovaných a na poľnohospodárstve participujúcich odvetviach, ide z 15 % podielom na HDP a 17 % podielom na zamestnanosti o najsilnejšie odvetvie hospodárstva.
Poľnohospodárstvo v úpadku znamená zvyšovanie nezamestnanosti a s ním spojené vyľudňovanie vidieka. Slovensko je pritom spolu s Fínskom najlesnatejšou a najvidieckejšou krajinou Európskej únie a prosperujúce poľnohospodárstvo je preň životne dôležité. Ak necháme upadnúť poľnohospodárstvo, nebude prosperovať ani vidiek. Bez prosperujúceho vidieka nie je možné robiť úspešnú regionálnu politiku.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Pán podpredseda, ďakujem za slovo. Vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, hneď na úvod si dovolím uviesť, že moje vystúpenie k novele zákona o štátnom jazyku bude mať aj politický rozmer. Jednak preto, lebo v strednej Európe otázka jazyka vždy bola a ešte aj dlho bude aj otázkou politickou, ale predovšetkým preto, že dnes platný zákon o štátnom jazyku, ktorý chce vláda Ivety Radičovej zmeniť, bol vulgárne spolitizovaný zo strany Maďarska a SMK. Bol nimi vytvorený lživý obraz nášho zákona o štátnom jazyku a týmto lživým obrazom bol zaplavený svet, boli ním zastrašovaní ľudia, a to všetko len preto, aby sa chránili a presadzovali maďarské politické ciele.
Náš zákon si totiž v Budapešti vyhodnotili ako prekážku na ceste k ich politickým cieľom. A tie ciele sú pomerne jasne čitateľné, pretože úplne čitateľné sú nástroje na ich naplnenie. Zo strany Maďarska je to predovšetkým zákon o dvojitom občianstve a hneď za ním potvrdený zámer udeliť občanom Slovenskej republiky, ktorí získajú maďarské občianstvo, aj volebné právo v Maďarsku.
Chcieť zabezpečiť na celom území Slovenska to, aby sa v dôležitých veciach verejného styku komunikovalo aj štátnym jazykom, to zjavne narúša predstavu maďarskej politiky o občanoch Slovenskej republiky maďarskej národnosti, ktorí čím menej budú komunikovať alebo vnímať informácie v slovenskom jazyku, tým viac budú inklinovať politicky k inému štátu, ktorý im mieni priznať aj volebné právo. A to už nehovorím o tom, že prekážkou určitých maďarských cieľov sú aj Slováci, ktorí žijú na slovenskom juhu, sú tam vo väčšine a napriek tomu sú často nútení vo verejnom styku komunikovať alebo prijímať informácie v maďarskom jazyku.
Náš zákon o štátnom jazyku nikomu nemienil ukazovať, ako to tvrdila pani poslankyňa za MOST - HÍD, kto je na Slovensku pánom a dôkazom toho je aj to, že dokázal rozšíriť ochranu národnostných menšín zavedením zmien v prospech menšinových jazykov. Aj to sa uvádza v stanovisku Benátskej komisie.
Tento zákon má predovšetkým zabezpečiť právo ľudí na informácie aj v štátnom jazyku. Toto právo sa roky porušuje a nedodržiava, a to najmä v samosprávach na slovenskom juhu, kde sa verejnosť často a v rôznych formách verejného styku informuje iba v jazyku menšiny. Tento stav sa zhoršil najmä za osem rokov vlád Mikuláša Dzurindu, pokiaľ tu ešte je, som rád, ktorej súčasťou bolo aj SMK. Táto prax porušovania práv Slovákov bola prehliadaná, tolerovaná, alebo priamo krytá najvyššími štátnymi orgánmi. Až v poslednom období sa trend diskriminácie Slovákov znížil a podiel na tom mal aj súčasný zákon o štátnom jazyku.
Touto novelizáciou vláda Ivety Radičovej vracia dominanciu jazyka národnostnej menšiny na jazykovo zmiešaných územiach a podporuje beztrestnú prax porušovania zákona a práv Slovákov, najmä z toho dôvodu, že sankcie v zákone boli dané do polohy alebo v tom návrhu do polohy právnej neistoty, pretože sa nemusia uložiť. Je to prakticky na ľubovôli ministra, čo je podľa mňa právna rarita. Pritom ako ukazuje prax, hrozba sankcie má schopnosť dokonca preventívne ochrániť práva Slovákov a všetkých občanov Slovenskej republiky, ktorí chcú komunikovať aj v štátnom jazyku.
Novela prináša aj ďalšiu závažnú zmenu v oblasti ochrany štátneho jazyka, a to tým, že príslušné štátne a samosprávne orgány už nebudú mať povinnosť chrániť štátny jazyk. A nie je to len vecne nesprávna zmena, je to aj ďalší závažný symbol a negatívny signál, že sa máme zmieriť s protiprávnym stavom v oblasti uplatňovania zákona o štátnom jazyku.
Vládnym návrhom tak isto stratí slovenský jazyk prioritné postavenie v obciach, kde žije 20 % príslušníkov národnostnej menšiny. O čo viac pozmeňujúce návrhy poslancov pána Viskupiča a pána Dostála idú ešte ďalej a nepriznávajú slovenskému jazyku prednostné postavenie na celom území Slovenskej republiky. Neviem, kde žijú títo páni poslanci, ja žijem na Slovensku, v Slovenskej republike, ktorej štátnym jazykom je podľa ústavy slovenský jazyk. A aj bez ústavy som presvedčený, že Slováci majú právo na prioritné a prednostné postavenie svojho jazyka na celom území Slovenskej republiky vo verejnej sfére. A tomuto sa musí podriadiť aj biznis, páni zo strany Sloboda a solidarita. Vy, však opäť svojimi návrhmi dostávate Slovákov do polohy prosebníkov, podporujete ich diskrimináciu na jazykovo zmiešanom území, kde maďarská menšina v samospráve diktuje všetko a nemálo Slovákov sa jej darí aj asimilovať.
Čiže dôvodom tejto novelizácie nie je ani ochrana štátneho jazyka, ani lepšia vymožiteľnosť práva na informácie v štátnom jazyku, dokonca ani odstránenie údajného strachu a šikanovania občanov, ako predstiera pán minister. Rád by som takéto šikanovanie zo zákona videl. Žiadne neexistuje.
Dôvodom nie je ani hľadanie zlatého stredu, ako sa tu prezentovali niektorí koaliční poslanci. Nemali by ste zabúdať, že Budapešť nás už za navrhované zmeny pochválila. Pána ministra Dzurindu potľapkali v Budapešti. Skutočnými dôvodmi tejto novelizácie sú politické záujmy strany MOST - HÍD v súboji o voliča s SMK a ilúzia našej vlády, že takýmto bezdôvodným splnením požiadaviek v Budapešti sa reálne zlepšia slovensko-maďarské vzťahy, pretože skutočnosťou je to, že čo Budapešť a maďarská politika a maďarská silná loby nedosiahli neuveriteľne mohutnou agresívnou a lživou kampaňou proti Slovensku, proti nášmu zákonu, to dostáva Budapešť od vlády Ivety Radičovej zadarmo a na tácke a na úkor práv občanov Slovenskej republiky.
A odpoveď Budapešti na našu ústretovosť bola príznačná, potvrdila zámer udeliť občanom Slovenskej republiky s maďarským občianstvom volebné právo v Maďarsku. Že je v tejto chvíli medzi Slovenskom a Maďarskom diplomatické ticho? To je výrazom slabosti vlády Ivety Radičovej.
Takže, táto novela oslabuje práva občanov Slovenskej republiky, najmä Slovákov na jazykovo zmiešanom území a povzbudzuje Budapešť, aj jej spojencov na Slovensku pri napĺňaní zámeru privlastniť si občanov Slovenskej republiky maďarskej národnosti. Túto novelu treba odmietnuť z vecných, aj z politických dôvodov.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem. Počkám, kým si sadne pán Maďarič.
Pán Maďarič, ja by som vás len chcel poprosiť o objasnenie jedného pojmu, s ktorým som sa stretol teraz prvýkrát, a to s asimiláciou slovenských občanov alebo občanov slovenskej národnosti na južnom Slovensku, či o tom máte nejaké exaktné fakty, lebo s tým sa stretávam prvýkrát.
Ďakujem.

Ďakujem. Vážený pán poslanec, ja si myslím, že teraz si naozaj trafil správne to, aká taktika sa v tomto parlamente začína používať.
Ja by som chcel apelovať na všetkých poslancov, ktorí tu teraz sedia a ktorí to aj prípadne počúvajú niekde v kuloároch, že tu sa začala taktika veľkých požiadaviek, aby sme potom mohli ísť na nejaký stret, o ktorom tuná hovoria poslanci zo SaS. Uvedomte si, že sú to krok po kroku stále viac a viac požiadaviek a ja sa bojím toho, kde to potom nakoniec skončí.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pán poslanec Somogyi, nie je výnimkou, že na Slovensku v obciach, na slovenskom juhu Slováci nemajú možnosť chodiť na slovenské omše. Nie je výnimkou, že v daných obciach nemajú možnosť poslať svoje deti do slovenských škôl. Nie je výnimkou, že sa boja uplatniť právo, aby sa na zastupiteľstvách komunikovalo v slovenskom jazyku. A to v určitých prípadoch, a najmä tam teda, kde má menšina väčšinu, je už len malý krok od toho, aby určití ľudia sa úplne tejto situácii prispôsobili a postupne aj v úplnosti komunikovali v maďarskom jazyku a postupne sa odčleňovali od slovenského jazyka, od slovenskej spoločnosti.
Tak som to myslel. A myslím si, že je to veľmi reálny prejav asimilácie.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, ctená snemovňa, nejdem predkladať pozmeňujúce návrhy k predloženému návrhu zákona. Chcel by som, tak skôr predložiť hádam isté zamyslenie na tým, ako to bolo, ako to je, a ako by to mohlo byť. A začal by som tým, že som veľmi rád a vážim si, že je tu prítomný, povzbudil ma faktickou poznámkou, pán kolega poslanec Rafaj s výkladom o Osuských v slovenských dejinách a politike.
Tak, aby som uviedol na pravú mieru, hrdo sa hlásim k svojmu prastrýcovi Štefanovi Osuskému, ktorý bol spolu s Edvardom Benešom signatárom Trianonskej dohody. Bol to múdry človek, ktorý mal svoje skúsenosti s tým v čom žil, a ako ukázal jeho ďalší osud, i s tým, čo tušil, a čo potom prišlo.
Štefan Osuský bol vylúčený zo všetkých škôl v Uhorsku, pretože vo veku necelých šestnásť rokov odpovedal na otázku školského inšpektora odkiaľ je, odpoveďou, že je Slovák z Brezovej pod Bradlom. Na opakovanú výzvu, v ktorej ho inšpektor žiadal potvrdiť, že je teda Maďar, svoju odpoveď zopakoval. A keď mu tento na to dal facku, tak on mu, pomerne nekonvenčne, tú facku vrátil. To malo preňho následok, ktorý som uviedol.
Odišiel do Ameriky. Vyštudoval vysokú školu, stal sa právnikom. Keď v Trianone podpisoval s Benešom Trianonskú dohodu gróf Aponyi v čase, ktorého sa táto epizóda jeho života odohrala, to celkom zrejme z pochopiteľných príčin nevydržal a krátko pred podpisom Trianonskej zmluvy sa vzdal vedenia delegácie a nakoniec ju za stranu Maďarska podpísali subalternejší predstavitelia ako bol sám veľký Aponyi.
Štefan Osuský vo svojom známom prejave alebo v tom, čo povedal na margo Trianonu, hovoril o tom, že to bolo vlastne také vyúčtovanie. Tak ako povedal Andrej Hlinka, že "tisícročné manželstvo sa nevydarilo". Áno. Nevydarilo sa. I kvôli ére, ktorá nastala koncom 19. a začiatkom 20. storočia a v ktorej bolo nie celkom prijateľné povedať, že si Slovák z Brezovej pod Bradlom.
Štefan Osuský však sa stal následne predstaviteľom Československej republiky, široko ďaleko najdemokratickejšieho štátu vo vtedajšom srdci Európy. Štátu, ktorý i keď vlastne štrukturálne prevzal niečo z toho, čomu sa hovorilo, žalár národov, pretože nebol etnicky čistý, ani jedna jeho časť, ani česká a moravsko-sliezska, ani slovenská, každopádne sa snažil byť vlasťou svojich obyvateľov.
Snažil sa byť demokratickou vlasťou a som hlboko presvedčený, že bol možno i pre demokraticky zmýšľajúcich sudetských Nemcov lepšou vlasťou, ako Hitlerova ríša.
Pravda je taká, že keď republika končila, tak Štefan Osuský bol ten, ktorý nevydal vyslanectvo Československej republiky v Paríži nemeckým diplomatom, ale pohroziac políciou, ich vyhnal z budovy veľvyslanectva. Iná vec je, že Francúzsko zakrátko nato prehralo svoju vojnu s Nemeckom a Osuský odišiel do Ameriky. Nikdy počas tých dvadsiatich rokov však nevidel Maďarsko ako suseda a iste ani nie spoluobčanov v Československej republike maďarskej národnosti ako svojich budúcich nepriateľov. Nemal teda krvavé oči, i keď mohol mať nepochybne isté zážitky zo svojej mladosti. Nebol nepriateľom Maďarov.
A preto je dobré, že si pripomíname jeho podpis pod Trianonskou zmluvou, ale nie je primerané zneužívať ho ako človeka, ktorého používame proti spolužitiu s maďarskými spoluobčanmi. Taký nebol. Nemal rád ešte viaceré veci. Veľmi nemal rád fašizmus. Nikdy by sa nestotožnil s totalitným slovenským štátom a vládou jednej strany. A ako mor nenávidel komunizmus.
Nevrátil sa nikdy do Československa, pretože vedel, čo príde a ono to prišlo. Nikto mu nemôže podsúvať, že bol nacionálne nenávistný šovinista, napriek tomu, že podpísal Trianonskú zmluvu ako výsledok mierových rokovaní vo Versailles.
Toľko to teda k Štefanovi Osuskému a už len pre kolegu Rafaja, službu národu napísal jeho bratranec a môj starý otec biskup Samuel Štefan Osuský. Vyšiel aj druhý zväzok, ktorý ale už bol potom rozmetaný v sadzbe. A hovoril o úlohe evanjelikov v zápase o národ. Toľkoto teda k historickej pozícii Osuských.
Nikto z nich nebol, ešte raz hovorím, ani nacionalista, ani šovinista, a preto sa s hrdosťou na nich môžem pozrieť. A neprijímam obvinenia, že sa mám červenať a oni, že by sa mali pohoršovať nad tým, na akej pozícii stojím.
Tak ako Štefan Osuský pochopil, potom čo tu vládla jedna strana počas slovenského štátu, a potom dlho jedna strana, tá pravá marxisticko-leninská, že toto ťažko môže byť vlasť demokraticky cítiaceho človeka a zrejme v jeho chápaní sa Amerika stala jeho vlasťou, Spojené štáty: ubi bene ibi patria.
Ja sa domnievam, že jeho odkaz je dobrým odkazom, je odkazom človeka, ktorý i v zápase s Benešom chcel autentické spolužitie Čechov, Slovákov a ostatných v jednom štáte, bez poručníkovania najväčších a bez poručníkovania najmenším.
Myslím si, že tá vízia platí dodnes a doteraz. Našou povinnosťou nie je vracať aponyiovské hriechy a chyby dnes a v budúcnosti. Našou povinnosťou by malo byť snažiť sa žiť v civilizovanom demokratickom štáte so všetkými menšinami tak, aby mali pocit, ibi bene urbi patria, kde je dobre, tam je vlasť, aby naši Rusíni, Gorali, či Maďari nemuseli mať pocit, že sú v žalári národov, aby mali pocit, že sú tu s nami, tak ako som vo faktickej poznámke hovoril o mojej manželke, Viliamovi Schrojfovi alebo Václavovi Nedomanskom. Proste, oni všetci sme my. Nie sú o nič menej my ako my, ktorí sme Slováci.
Myslím si teda, že ak tu zaznieva meno Osuského, tak tu má zaznieť meno Osuského ako demokrata a nie ako nacionalistu alebo šovinistu. A bolo by dobré, aby sa i tí, ktorí na obidvoch brehoch vidia krvavými očami, snažili pozerať do budúcnosti tak, aby tento štát fungoval dobre pre všetkých občanov.
Možno, ako správne povedal kolega Blanár, možno nielen na úrovni konzumu, peňazí a podobných vecí, ale i v rovine dobrého pocitu. A keď hovoríme o tom, že navrhovaný zákon vraj bráni našim maďarským spoluobčanom zdokonaľovať sa v štátnej reči, tak na to hovorím jedno. Rodič, ktorý je súčasťou menšiny, nie je dobrým rodičom vtedy, ak sa nestará o to, aby jeho dietky vedeli jazyk, ktorý im otvorí možnosti.
Ja som tu pred časom bojoval za zavedenie angličtiny. Tá nie je u nás menšinovým jazykom, ale je rovnako dobré, aby zodpovedný rodič podporoval túto alternatívu. A príklad elegantnej slovenčiny Edit Pfundtner to ukazuje, že zodpovední rodičia naučili svoju Edit oboje a trvali na tom, aby bola dobrá v slovenčine. Dnes je v laviciach parlamentu a nemá problém.
Môj ctený kolega, profesor László Kováč, doktor medicíny, bývalý prodekan našej fakulty, by nikdy nemohol zastávať významnú rolu v slovenskej pediatrii alebo v akademických funkciách, ak by bol jazykovo obmedzený. Jeho rodičia i on sám to pochopili.
Rodič, ktorý svojmu dieťaťu neumožní vzdelať sa v potrebných veciach, je zlý rodič rovnako ako opilec, ktorý mu nedáva jedlo a nedáva mu odev. To znamená, že to nie je otázka štátu. To je otázka zodpovedného rodiča.
I v Amerike, slobodnej krajine, ak sa rozhodneš, že tvoje deti majú do smrti krájať cibuľu v čínskej reštaurácii v Chinatowne v San Franciscu, kľudne sa môžeš vyhnúť škole, ktorá ich naučí anglicky. Ich kariéra limitovaná na drevenú ťapšu a na nôž krájajúci cibuľu, nebude vyžadovať vzdelanie a znalosť angličtiny. Ale zažil som nasledovnú situáciu na otvorení veľkej svetovej výstavy poštových známok, o mne je známe, že trpím touto zberateľskou mániou. V roku 1997 tú výstavu otvárali dvaja najvýznamnejší predstavitelia americkej pošty. Prvý bol U.S. Post Master General. Človek veľkosti Shaquille O´Neilla, i jeho farby kože. Mal bratru 2,10 a bratru 130 kíl. Vedľa neho stál generálny pošt majster z Kalifornie, veľkého štátu. Ten mal na rozdiel od prvého, asi 156 centimetrov, bol malý, šikmooký, žltý Číňan. Hovoril bezchybne po anglicky. Je to ukážka ako slobodne sa rozvíjajúci človek si zvolí svoju cestu. Tento Číňan, ktorý samozrejme, zrejme netrpel tým, že by mu neumožnil niekto vzdelanie v angličtine, to dotiahol na vysokú funkciu a je možné, že bol pritom prvo generačný.
Chcem teda povedať, že nie štát, ale rodičia majú predovšetkým ručiť za to, že sa dietky naučia to, čo je im potrebné. Tak, ako sme tu hovorili o význame vysvedčení a nie o nejakom papieri, ale o parádnom dokumente, ktoré si v polroku pozrú starostliví rodičia a pozrú sa na známky a pozrú sa na dochádzku svojho dieťaťa a nie, že dostanú nejaké výpisy. Tak takisto sa starostlivý rodič stará, aby to dieťa bolo do života pripravené. A ešte raz hovorím, sloboda a zodpovednosť. Zodpovednosť za svoje deti, to je cesta a nie zákonná reglementácia. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem skôr za historický exkurz, aj teda za to vysvetlenie prínosu mena Osuských. Ja by som si dovolil, keďže sme boli skôr v historickom exkurze vyzdvihnúť, že dnes si ctená snemovňa pripomíname 175. výročie Pavla Mudroňa, iného veľkého muža slovenského národa, ktorý zakladal Maticu slovenskú a bol aj predsedom Slovenskej národnej strany a v roku 1900 bol odsúdený spolu s 22 ďalšími národovcami maďarskou vládou na tri mesiace väzenia za svoje presvedčenie. Takže, to len na margo toho, že boli nepochybne viacerí a máme sa v úcte skláňať pred tými, ktorí si ctili jazyk, jazyk svojich predkov.
My máme jeden problém. Niekedy v 9. storočí sme boli veľmi dobrí kresťania na prvom mieste, potom o 1 000 rokov na to, resp. 1 000 rokov na to, sme chceli byť dobrí Uhri, potom sme boli zapálení čechoslovakisti, potom zasa niektorí väčšinovo internacionalisti, no a dnes to vyzerá, že v kurze sú globalisti. Len kedy už budeme konečne Slováci.