Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán podpredseda Národnej rady, pán minister, kolegyne, kolegovia, tak ako v závere každého roka, aj dnes máme na stole rozpočet na nasledujúci rok a s výhľadom na ďalšie obdobie.
V prvom rade musím uznať pánovi ministrovi predkladateľovi, že si naozaj dal prácu. Ministerstvo financií pripravilo dokument, ktorý z hľadiska transparentnosti znesie vysoké kritériá. Ten, kto chce, v tomto dokumente si nájde prakticky každú informáciu, pretože ministerstvo išlo s kartami von. O to viac zdieľam s ministrom financií Petrom Kažimírom účasť s jeho neľahkou úlohou dosiahnuť cieľ, ktorý si vytýčila už aj predchádzajúca vláda, znížiť budúci rok schodok verejných financií pod 3 % hrubého domáceho produktu a v nasledujúcich rokoch pokračovať v jeho poklese. Tu musím povedať vetu, ktorú používam asi osem rokov pri každom rozpočte, že každý deficit je žitie na dlh, a preto musíme smerovať k vyrovnanému či prebytkovému hospodáreniu. Je to veľmi dôležitá snaha, pretože keď si uvedomíme, že v nasledujúcich rokoch stúpne dlh verejnej správy vysoko nad 50 % hrubého domáceho produktu, okrem iného to bude znamenať, že náklady na obsluhu štátneho dlhu budú každým rokom narastať a v roku 2015 sa dostaneme do situácie, keď na obsluhu dlhu budeme musieť vynaložiť 1,7 mld. eur, čo je viac ako 10 % alebo bude viac ako 10 % zo všetkých výdavkov štátneho rozpočtu. Preto budem vítať každý rozumný krok, ktorý zastaví špirálu zadlžovania a posunie nás do stabilnejšieho prostredia.
V úvodných vetách však musím konštatovať a zdôrazniť, že nesúhlasím s mnohými opatreniami, ktorými sa vláda podujala konsolidovať verejné financie už tento rok či v nasledujúcich rokoch. Na mnohých z nich je aj podpis pána ministra. Z jeho pohľadu ide o pochopiteľné správanie. On si v prvom rade musí konať svoju prácu, ktorou je ozdravovanie verejných financií, čo sa najjednoduchšie dosahuje mechanickým zvyšovaním sadzieb alebo vymýšľaním nových povinností pre daňovníkov, preto sa dá z jeho pohľadu pochopiť, že siaha po vyšších daniach a poplatkoch a podporuje zmeny poistného do štátnej dôchodkovej schémy. No na druhej strane sa mu dá vyčítať nedôslednosť alebo slabá pozícia, že nežiada u iných kolegov z vlády, ministrov reformy, ktorými by mohli znížiť svoje výdavky.
Takže celkovo súhlasím s tým, že vláda sa rozhodla konsolidovať verejné financie a hoci mnohými rozpačitými krokmi, ale predsa sa snaží vytvoriť zo Slovenska plnohodnotného a spoľahlivého člena eurozóny. Skutočne v našej situácii ani niet inej cesty. Napokon k tomu sa vláda Roberta Fica prihlásila už pri jednom z prvých rokovaní v apríli tohto roka, keď síce ešte neschválila návrh Miklošových východísk k rozpočtu verejnej správy na roky 2013 až 2015, ale naznačila, že bude pokračovať v konsolidačnom úsilí svojej predchodkyne.
Ministerstvo financií predložením tohto materiálu na rokovaní vlády pripustilo, že sa musí držať pôvodnej politiky, ktorú presadzovala vláda Ivety Radičovej. Neskôr po drobných úpravách materiálu z dielne svojho predchodcu podklad Petra Kažimíra vo vláde sa schválil a stal sa východiskom na ďalšie roky. Tým sa zreálnili, ba, dá sa povedať, pochovali politické sľuby strany SMER – sociálna demokracia z predvolebnej kampane. Tie síce boli pretavené do programového vyhlásenia vlády, ale už dnes sa ukazujú ako vágne sľuby.
Možno mi budú predstavitelia vlády a vládni poslanci vyčítať, že hodnotiť plnenie programového vyhlásenia v prvom roku pôsobenia vlády je priskoro a že si mám počkať až na záver celého štvorročného obdobia. Ja však vidím už teraz, že nejaké zásadné zmeny v prístupe nemožno očakávať, lebo máme na stole materiál, ktorý z hľadiska budúcich východísk v reálnej politike je kľúčový.
Opakuje sa situácia z funkčného obdobia prvej vlády Roberta Fica, keď sa jeho kabinet snažil riešiť všetky problémy cez štátne peniaze, a neschopnosť riešiť problémy po nástupe svetovej, finančnej a hospodárskej krízy sa preukázala napr. aj spustením enormnej štátnej podpory pre také oblasti, ako bola napr. podpora predaja nových automobilov, a, samozrejme, v priebehu dvoch rokov 16-percentný prepad rastu HDP, resp. jeho pokles. Dôsledky tohto zadlžovania pociťujeme na schodkoch štátneho rozpočtu a nebývalom raste zadlžovania dodnes. Nič to nemení na veci, že chod štátu stále dominantne určoval štátny rozpočet, presnejšie povedané, vládny rozpočet. Od tejto akoby nemennej axiómy sme sa stále neodklonili a iba pokračujeme v technokratickom pohľade na štát, na úlohu vlády a jednotlivých ministerstiev, všetko počítame cez príjmy a výdavky. Tento spôsob zmýšľania sa preniesol smerom nadol, do všetkých oblastí spoločnosti. A všade sú napäté pomery vo financiách a vyhovára sa na ne pomaly každý. Či navštívite štátny úrad, školu alebo nemocnicu, nikde niet dosť peňazí. Pritom kritickí ekonómovia tvrdia opak, že hlavným problémom súčasného sveta je príliš veľa peňazí a mrhanie nimi privádza do kolapsu celé štáty a rovnako sa stáva aj hlavným problémom Slovenska.
Nechcem sa púšťať do odbornejších, dokonca filozofických úvah ako niektorí moji kolegovia, chcem len naznačiť, že prešľapujeme na okraji priepasti a problémy sa snažíme riešiť starými metódami, ktoré postupne strácajú účinnosť. Bilancujeme príjmy a výdavky, počítame deficity, zoraďujeme ich do tabuliek, medziročne vyhodnocujeme. Spoliehame sa na to, že suché počty nám umožnia vyliečiť sa alebo, ako sa hovorí, čísla nepustia.
Len veľmi krátko sa vrátim do posledných dvoch rokov vlády Roberta Fica. V priebehu dvoch rokov táto vláda zadlžila Slovenskú republiku o 5 % hrubého domáceho produktu. Ako ľahko bolo zadlžovať a ako ľahko je teraz konsolidovať. A len pripomínam zaťaženie občanov, podnikateľov, zamestnávateľov, živnostníkov na znížení deficitu o 3 % HDP za vlády Ivety Radičovej a aké je zaťaženie týchto ľudí, občanov Slovenskej republiky, zamestnávateľov, podnikateľov, živnostníkov pri súčasnom konsolidovaní o necelé 2 %. A čo bude ďalej? Ešte stále žijeme nad pomery dobre cez 2 miliardy eur, a to ešte sme na vyrovnanom rozpočte, ak ho niekedy dosiahneme. Zabúdame však na oveľa dôležitejšiu vec, ktorá je týmto problémom nadradená a ktorá ich azda ako jediná dokáže vyliečiť. Mierim tým na ucelenú štátnu hospodársku politiku, ktorá by zohľadnila náš potenciál, vzala do úvahy svetové trendy a použitím cielených nástrojov sa uplatňovala. Hovoril o tom moji predrečníci dvaja, aj Mikuláš Dzurinda, aj Ivan Mikloš, a to o tom, aká bola hospodárska politika vlád, hlavne druhej vlády Mikuláša Dzurindu na začiatku tejto dekády. Viem, že v minulosti aj za vlády Roberta Fica boli pokusy vytvoriť čosi takého, pretože táto vláda vykonala jeden neúspešný pokus. A to, že sa nakoniec nič nekonalo, svedčí o tom, že tieto pokusy nemali pevný základ a nezohľadňovali prednosti Slovenska, nebrali do úvahy svetové trendy a nakoniec ani nedokázali osloviť.
Dovoľte mi, keď som povedal A, povedať aj B, pretože občas sa hovorí, že opozícia len kritizuje. Tak skúsim byť aj konštruktívny. Moji kolegovia predrečníci tu už dva týždne rozoberajú to, že súčasná vláda kazí to, čo je funkčné, fungujúce, a tie problémy, ktoré nefungujú sa nesnaží riešiť. Nebudem hovoriť o zhoršujúcom sa podnikateľskom prostredí v súvislosti s pracovným právom, zvyšovaním daní, poplatkov, odvodov a nebudem hovoriť ani o tom, že ak chce byť spoločnosť úspešná, musí mať jedny z priorít vzdelanie, vedu, inovácie. O tom tu tiež už hovorili niektorí moji kolegovia.
Myslím si, že existuje ešte minimálne jedna oblasť a chcel by som ju povedať ako jeden z príkladov, na ktorú by malo Slovensko staviť a kde má veľkú perspektívu. Všetci vieme, že je problém v zamestnanosti na vidieku, všetci vieme, že poľnohospodári majú problém, všetci vieme, že od energetickej bezpečnosti sme závislí do budúcnosti. A tým chcem povedať, že nejde o nič nové. V mnohých štátoch vyspelého sveta to už pochopili. A keď niekedy sa chceme vyrovnávať štátom Európskej únie, hlavne tým vyspelým, tak netreba chodiť ďaleko, stačí sa pozrieť neďaleko za hranice, kde štáty ako Nemecko, Rakúsko, Dánsko stavajú na politike dôsledného uplatňovania politiky využívania rozvoja obnoviteľných zdrojov energie. Hovorím to preto, pretože mám informácie, že v krátkej dobe máme riešiť, aj tu v parlamente možno, zhoršenie podmienok pre obnoviteľné zdroje energie. Tieto krajiny vo využívaní rozvoja a rozvoji obnoviteľných zdrojov to myslia úplne vážne. Veď si len zoberme príklad Nemecka, priemyselnú veľmoc a lídra svetového exportu. O desaťročie tam prestane fungovať posledná jadrová elektráreň. Tým nechcem povedať, že by sme mali ísť týmto rapídnym smerom, pretože v Nemecku sa o tomto hovorí a rieši sa to už takmer desaťročie. Pritom táto husto obývaná, urbanizovaná, priemyselná krajina je od energetických zdrojov bytostne závislá, nedisponuje žiadnymi ropnými poliami, nemá žiadne dostatočne významné zdroje uhľovodíkových palív. Napriek tomu odstaví celý jadrový program. (Podobný krok by napríklad susedné Francúzsko úplne zdecimovalo.) Prečo si to môže dovoliť? Lebo svoju ekonomiku postupne preorientováva na obnoviteľné zdroje. Prečo by sa touto cestou nemohlo uberať aj Slovensko? Riešeniu problémov, ktoré máme, riešenie rozvoja obnoviteľných zdrojov môžu veľmi pomôcť. Možno niekto povie, že na to nemáme zdroje, technológie, skutočné predpoklady. Tvrdím však úplný opak, máme tu všetko. Sme napríklad jedna z najviac zalesnených krajín Európy. V lesoch nám hnije obrovské množstvo biomasy, ktoré sa často berie ako odpad po ťažobnej činnosti. Podobne je to v poľnohospodárstve, kde sú biologické zvyšky z hospodárenia na poliach a v maštaliach zväčša stále iba príťažou, hoci by mohli byť dôležitou surovinou na ďalšie spracovanie, a to nehovorím o nevyužívanej pôde, o trvalých trávnatých porastoch, ktoré zarastajú, mulčujú sa, užívateľ zoberie platbu na plochu a nie je z toho žiadna pridaná hodnota. Dnes už existujú úspešne odskúšané a čoraz širšie používané technológie vo svete, napríklad v neďalekom Bavorsku či Rakúsku, ktoré dokážu z lesného poľnohospodárskeho odpadu vyrábať metán. Je to presne ten istý plyn, ktorý za veľké peniaze dovezieme plynovodmi, väčšinou z Ruska. Od odborníkov mám prepočty, že ak by sme v nasledujúcich rokoch začali využívať technológie na spracovanie biologických zložiek do vnútornej siete, mohli by sme dodávať toľko biometánu, ktorým by sme mohli nahradiť celý súčasný dovoz zo zahraničia bez ohrozenia poľnohospodárskej bezpečnosti či už obyvateľstva alebo živočíšnej produkcie. Toto všetko sa dá prepočítať na peniaze, koľko nás napríklad stoja dodávky zemného plynu z Ruska a koľko by namiesto toho mohli získať naši ľudia na vidieku. A len si predstavme tie pracovné miesta. Nemôže všade viesť diaľnica, nemôžu všade vznikať priemyselné parky.
Podobne sa dá uvažovať aj o využívaní slnečnej energie. A teraz nemyslím na ten nešťastný pokus vybudovať na Slovensku slnečné elektrárne. Tento pokus vytrhnutý zo šľachetného úmyslu rozšíriť zachytávanie slnečnej energie dopadajúcej na našu krajinu mu urobil skôr medvediu službu, lebo veľkorysou podporou štátu pre investorov neúmerne zdražil elektrickú energiu a zbytočne zabral mnohé úrodné polia. Mierim skôr na masové zachytávanie slnečnej energie na nevyužívaných plochách, napríklad na strechách budov. Využitie slnka má úžasnú perspektívu, o tom sa už hovorí všade, snáď len nie na Slovensku. A nejde tu o žiaden fantastický scenár. Spomeniem len asi pred mesiacom publikovanú informáciu, že v Spojených štátoch už úspešne beží výroba automobilov na elektrický pohon, ktoré si po stovkách prejdených kilometrov nenatankujú benzín do nádrží, ale nabíjajú si baterky na slnečných staniciach. A je po nich obrovský dopyt, ktorý už začína byť aj v Európe.
Aké majú tieto moje slová súvislosť s rozpočtom verejnej správy na roky 2013 až 2015? Myslím si, veľký. Namiesto toho, aby sme prijali nejakú líniu, akou sa budeme v tomto štáte uberať, aby sme navrhli konkrétne kroky a opatrenia s časovým harmonogramom a jednotlivými úlohami pre rezorty a tomu prispôsobili financovanie, ideme na to úplne z opačného konca. Opäť len porovnávame, ktorý rezort dostane medziročne o koľko peňazí viac alebo menej, pohádame sa a niečo schválime, ale podstata sa nemení, i keď sa to začína vzletnými slovami pri programovom vyhlásení vlády. Takto prešľapujeme z roka na rok a necháme sa zavievať medzinárodnými pomermi dohôd, kde sa naša závislosť stále len zvyšuje. Z roka na rok, stále častejšie spomíname, ako sa rast bohatstva tohto štátu odvíja od exportu, a nie od domácej spotreby. Je to preto, že nemáme analýzu, čím disponujeme, z čoho môžeme vychádzať a kde môžeme byť lepší ako ostatní. Donedávna jedinou takouto čitateľnou líniou bola lacná a kvalifikovaná pracovná sila. Dnes to už prestáva platiť, Slovensko začínajú opúšťať investori a ani našim ľuďom sa nepáči, že zárobkami len pomaly dobiehajú ľudí na Západe. Potrebujeme inú doktrínu alebo víziu, ako chcete, tak to môžeme nazvať, a tejto vízii prispôsobiť reálnu ekonomickú politiku a štátny rozpočet urobiť iba nástrojom, ktorý by ju podporoval.
A ešte sa obrátim konkrétnymi poznámkami k predloženému materiálu.
V podstate súhlasím s hodnotením Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, ktorá oceňuje nastavenie jeho cieľov a poukazuje na jeho transparentnosť v pozitívnom zmysle, pozitívne hodnotím makroekonomické východiská, ale aj triezvo hodnotím riziko príjmov, ktoré naznačuje, že problémy môžu vzniknúť pri očakávanej optimalizácii daňových povinností právnických osôb, živnostníkov a pracovníkov na dohodu, ktorí budú zaťažení vyššími sadzbami. O tom tu hovorili takmer všetci moji predrečníci.
Problémy vidím v nepredvídateľnom vývoji v zdravotníctve, v školstve a v hospodárení samospráv, veľkou neznámou ostáva, čo sa bude diať so zdravotnými poisťovňami a ako sa budú ďalej v stagnujúcom systéme zadlžovať nemocnice.
Vývoj v sociálnom systéme je ďalšou hádankou. Nevedno, ako budú ľudia opúšťať už tak okrájaný 2. pilier a ako si s novým vankúšom v podobe prílevu zvýšených príspevkov do 1. piliera poradí. Sociálna poisťovňa, obce a vyššie územné celky síce podpísali cez svojich sprostredkovateľov s vládou memorandum o tom, že pri spravovaní verejných financií sa budú správať zodpovedne a ušetria 5 % na mzdách a 10 % na nákupe tovarov a služieb, hoci si ministerstvo financií vyčlenilo v rámci kapitoly Všeobecná pokladničná správa rezervu na otvorenie 2. piliera v objeme 229 miliónov eur a rezervu na možný zhoršený vývoj ekonomiky v roku 2013 v objeme 313 miliónov eur, ktorú sme už prakticky rozpustili, teraz nie je to len nedostatočné, ale je to v podstate úplne rizikové.
Sekery môžu vzniknúť aj vyššie, čo bude v prípade úprimnosti snahy vlády dosiahnuť konečný rozpočtový deficit verejnej správy pod 3 % hrubého domáceho produktu viesť k novým opatreniam. Sám sa neodvážim hádať, nakoľko zasiahnu tieto opatrenia príjmy alebo výdavky štátneho rozpočtu. Toto je pomerne ťažké odhadnúť aj z navrhovaného materiálu v súčasnej forme. Rada pre rozpočtovú zodpovednosť počítala, že konsolidácia by sa mala dotýkať zo 65 % na strane zvýšených príjmov a 35 % na šetrení vo výdavkoch verejnej správy. Ak vláda pod vplyvom meniacich sa okolností siahne ešte viac po zvýšených príjmoch, únosnosť opatrení nebude znepokojujúca, ako je to dnes, ale doslova likvidačná, a z tohto pohľadu nesie rozpočet verejnej správy na roky 2013 až 2015 obrovské riziká a aj preto ho nepodporím. Ďakujem za pozornosť.
