11. schôdza

Ďakujem, pani predsedajúca. No, nemohli sme dopozerať tancujúceho Harabina, ktorého nám tu predviedol pán kolega Hrnčiar, a mne je to ľúto. Pani podpredsedníčka povedala, že to nesúvisí s danou témou. Ale súvisí. Táto zahanbujúca scéna totiž, podľa môjho názoru, vyjadruje geniálnou skratkou stav súdnictva, alebo skôr stav sudcovského stavu. Táto zúfalá krepčiaca karikatúra je ako najvyšší predstaviteľ sudcov zosobnením sudcovského stavu ako triedy v súčasnej dobe. Prepáčte, že to hovorím, ale tak to pociťujem. Pozerá sa na to trápne? Máte pocit trápnosti, kolegovia?
Správne, je to trápne, tak ako trápne a zahanbujúce je naše súdnictvo s celou jeho korupciou, so všetkými disciplinárnymi konaniami, s jeho najvyšším predstaviteľom. Naše súdnictvo momentálne je jedna krepčiaca trápna zahanbujúca karikatúra. Viac sa k tomu ani nedá dodať. To je geniálna metafora nášho súdnictva.

Ďakujem. Môj kolega filozof Fedor Blaščák nedávno mal rozhovor v denníku Sme, kde hovorí, že normalizácia bola postavená na budovaní sociálneho kapitálu, ibaže toho individuálneho, nie kapitálu spoločnosti ako celku. Menou, ktorou ste platili pri postupe na spoločenskom a ekonomickom rebríčku, boli známosti, vzťahy, schopnosť pracovať s lokálnym systémom osobných lojalít. Toto nám dodnes pretrvalo a nie je to skryté, ale viac-menej priznané, viacej priznané. Aj práve preto tu dnes panuje obrovská spoločenská nedôvera. A zaviedol jeden pojem, ktorý sa mi osobne veľmi páči, a to je neonormalizácia. Normalizácia neskončila v ´89 roku. Normalizácia nám tu žije v rôznych podobách dodnes.
Mnohí ľudia hovoria, že s komunistickým režimom sme sa mali v ´89 roku vysporiadať ostrejšie, a to, že sme to neurobili, resp., že to neurobili tí, ktorí mali vtedy možnosti, lebo však ja sám som bol dieťa, dnes cítime v súdnictve o to silnejšie, že sudcovia, ktorí rozhodovali komunistické, politicky vedené procesy, ešte stále súdia ľudí v tomto štáte, v tejto krajine. A kým sa toto neskončí, nemôžme povedať, že normalizáciu máme za sebou. Normalizácia tu žije a dočahuje na náš každodenný život. V súdnictve to platí násobne, násobne viac ako hocikde inde.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Veľmi krátko. Mrzí ma, pán poslanec, že ste nemohli ukázať všetky ukážky, ktoré ste chceli ukázať. Rozumiem tomu, že sa kolegom na to pozerá zle, ako povedal pán poslanec Šebej, ide z toho trápno, ale to, čo je podstatné a tak to vnímam, hlavne to pripomína vlastnú spoluzodpovednosť. Tie zábery boli z obdobia prvej Ficovej vlády.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pani predsedajúca. Pán minister, neviem, či je vhodné, alebo nie je vhodné tu premietať nejaké zábery v sále. Boli premietané aj v minulosti. Faktom je, že ony sú určitým symbolom a vo verejnej moci, vo verejnom živote symboly sú dôležité. Neviem si celkom predstaviť, že by predseda Najvyššieho súdu vystupoval v reláciách na počasie a tancoval ani v Hornej Volte, nieto ešte v krajine Európskej únie, ale možno, možnože je to len vec vkusu.
Ale skúsil by som povedať alebo zadefinovať, a na tom sa asi všetci zhodneme, také dva najzákladnejšie problémy, ktoré naša justícia má. Samozrejme, je to dĺžka súdneho konania a potom aj kvalita, zákonnosť, spravodlivosť jednotlivých rozhodnutí. Obidva tieto faktory výraznou mierou ovplyvňujú ekonomickú situáciu na Slovensku. Keď som v roku 2002 nastúpil na ministerstvo spravodlivosti, tak mi jeden známy povedal, že je to jeden z najdôležitejších ekonomických rezortov. A moja prvá reakcia bola, to si asi poplietol, to nie je ekonomický rezort. Ale tým, aká je vymožiteľnosť práva na Slovensku, ako štát presadzuje aj v súdnictve spravodlivosť, tak to má veľmi výrazné ekonomické dopady aj na vznik alebo zánik pracovných miest, aj na výšku investícií na Slovensku.
Poviem to na príklade. Ak živnostník musí počkať päť rokov, kým mu rozhodne súd o jeho pohľadávke, tak kým rozhodne a dajme tomu, že aj prisúdi, tak dávno skrachuje. Dávno je, dávno je zničený. Ak investor, ktorý investuje v dobrej viere na Slovensku, ak súdy ho pripravia o dobromyseľnú investíciu kvôli pravdepodobne skorumpovanému konaniu, tak ťažko sem príde ďalší investor, ktorý bude ochotný investovať. Poviem tiež príklad. Trenčianska - Mitická, ktorú cez súdne rozhodnutia získala jedna z najznámejších zločineckých skupín cez podľa môjho názoru skorumpované súdne rozhodnutia. Ak štát cez justíciu nevie garantovať investíciu, dobromyseľnú zákonnú investíciu, tak sa nemôžeme diviť, že z tejto krajiny v posledných rokoch, v poslednom roku konkrétne investície skôr odchádzajú, ako prichádzajú, a s nimi aj pracovné miesta. Dovolím si povedať, že ak sa radikálne situácia v súdnictve nezmení, tak desiatky tisíc nových nezamestnaných tu budú aj kvôli situácii v súdnictve.
Začnem otázkou dĺžky súdneho konania, pretože správa sa tomu venuje najdetailnejšie. A som rád, že správa konštatuje jednu vec, že dochádza k skracovaniu dĺžky súdneho konania, či v občiansko-právnych, obchodných veciach, PaNC, alebo aj v trestných veciach, a ten zlom nastal v roku 2004 - 2005. Dovtedy dĺžka súdneho konania stúpala, odvtedy má klesajúcu tendenciu, aj keď je stále príliš dlhá. Začala sa znižovať práve preto, že sa urobili viaceré reformy v súdnej organizácii, v súdnom manažmente, v procesných kódexoch, v posilňovaní súdov vyššími súdnymi úradníkmi, ktoré zvrátili zlý trend, ktorý tu bol možno od roku ´89 a ktorý bol spôsobený aj objektívne a bol spôsobený aj politickými rozhodnutiami. Keď v roku ´94 vláda Vladimíra Mečiara zrušila druhú vlnu kupónovej privatizácie, tak na súdy prišlo pol milióna žalôb. Čiže aj zlé politické rozhodnutia mali dopad na dĺžku súdneho konania. Ale som rád, že správa konštatuje, že nastal obrat aj keď už ho, samozrejme že z dôvodov asi politických, ďalej nekomentuje.
Čo by som ešte na tej správe ocenil, je, že aspoň v náznakoch, aj keď si myslím, že na to vláda nebude mať odvahu, načrtáva reformu systému prokuratúry. Na strane 10 sa dočítame, že je potrebné zavádzať do samosprávy prokuratúry aj externý faktor. Prokuratúra na Slovensku je rovnako ako súdnictvo izolovaný, do seba uzavretý systém. Prokuratúra sama seba definuje ako orgán sui generis. To je termín, ktorý používajú právnici vtedy, keď nevedia, čo rozumné majú povedať, lebo to znie tak učene, ale ono to vlastne neznamená nič. Ono to je len fráza a floskula. No neznamená to reálne nič, samozrejme.
Čo ma už menej na tejto správe nadchýna, je, že navrhuje správa vlády obnoviť inštitút justičného čakateľa. Aj keď naďalej, teda ďalej hovorí, že za súčasného zachovania otvorených výberových konaní, ale na koho, na čakateľov? Alebo potom na sudcov? Lebo problém, ktorý vznikol s čakateľmi, vznikol v celom súdnictve ten, že cez tento inštitút sa do justície začali dostávať takmer výlučne príbuzní súčasných sudcov alebo aj politikov. Považujem za absurdné, aby v demokratickom právnom štáte rozhodovali o tom, kto budú sudcovia, čisto justičné alebo politické elity a v princípe, aby sa pomaly sudcovské funkcie a mandáty v súdnictve dedili. Je absurdné, ak, poviem príklad, v Košiciach je, má predseda krajského súdu na súde, teraz to preženiem, takmer celú svoju rodinu. Argument sudcov, že ale veď však sú aj lekárske rodiny, sú aj inžinierske rodiny, no tak budú aj sudcovské, je nepochopením postavenia súdnictva! To nie je o právnických rodinách, to je o pilieri štátnej moci! Budeme aj poslanecké funkcie dediť, aj ministerské funkcie dediť?
Podľa mojej mienky cit pre spravodlivosť nie je geneticky prenosná informácia a takto to za vašej prvej vlády vyzeralo. Takto to vyzeralo! V princípe deti súdnych funkcionárov, členov Súdnej rady, niektorých politikov, to boli justiční čakatelia, ktorí by sa stali sudcami bez výberových konaní priamo a automaticky, keby sa uvoľnilo sudcovské miesto. Ideme tento systém zavádzať naspäť? Lebo to považujem v demokracii za absolútne neprijateľné, čo sa tu dialo za vašej prvej vlády! A ak by niektorí poslanci mali veľký záujem počuť aj mená, tak samozrejme, aj to je možné, ale nie je to asi pre účel tejto diskusie až také potrebné. Myslím si, že nikto tu nebude namietať, predpokladám.
Vyjadrím sa ešte stručne k otázke trestnej politiky, ktorá tu je zmienená tiež pri zmenách v Trestnom zákone, a otázok spojených s obštrukciami obvinených v Trestnom poriadku. Ja som už pri rokovaní o vládnom programe upozorňoval vládu aj pána ministra spravodlivosti, aby zvažoval, a ja to budem pozorne sledovať, zmeny v trestnej politike, pretože vďaka tomu, že máme, áno, pomerne vysoký počet osôb vo výkone väzby a trestu, máme rekordne nízky počet násilnej trestnej činnosti. Spomínal som, že v roku 2002, kedy došlo k prvým zmenám v Trestnom zákone, teda výraznejšie sa sprísnil postih pre násilný zločin a recidívu, došlo k poklesu násilnej trestnej činnosti o 50 % a ten pokles je vlastne každoročný. Vďaka prísnejším trestom pre násilné zločiny. Ak sú dlhšie tresty pre recidivistov, tak to znamená, že majú menšiu šancu páchať trestné činy, nie sú na slobode a tých prípadov, kedy niekoľko mesiacov po podmienečnom prepustení boli spáchané vraždy, lúpeže a znásilnenia, bolo príliš veľa. Takže by som odporúčal sa s tým nezahrávať až tak veľmi.
Alternatívne tresty sú fajn, ale povedzme si otvorene, alternatívne tresty, ako je trest domáceho väzenia alebo povinnej práce, by mali byť alternatívami k dnes najviac ukladanému trestu, a to je podmienečné odsúdenie, ktoré plní minimálny prevýchovný efekt, kde, samozrejme, tie alternatívy môžu byť oveľa, oveľa účinnejšie. Ale to nie sú alternatívne tresty k nepodmienečnému trestu odňatia slobody. Ja som spomínal už dávnejšie, že v našich väzniciach nemáme Jeanov Valjeanov a ani nedávny prípad známeho herca nie je toho príkladom. Vítam návrh, ktorý je tu, ktorý je tu uvedený a som zvedavý, ako sa zrealizuje, aby sa konečne nielen predložila právna úprava zodpovednosti právnických osôb v trestnom práve. Tá už predložená bola v tomto parlamente, ale aby ju parlament aj schválil. Je to dôležité aj kvôli tomu, aby bolo zrejmé, že každý - aj právnická osoba, akokoľvek vplyvná alebo bohatá - pokiaľ a keď poruší zákon, bude niesť zodpovednosť.
K Trestnému poriadku len jedna poznámka. Poviem to veľmi otvorene, ako si to myslím. Myslím si, že pokiaľ chceme trestný proces zefektívniť, odstrániť, odbúrať obštrukcie a v tomto musím povedať, že nespôsobuje obštrukcie väčšinou prokuratúra, ale obhajoba, tak bude potrebné sa výraznejšie zamyslieť nad rozsahom oprávnení obhajoby v prípravnom konaní a nad verejnou obhajobou. A to som veľmi zvedavý, pán minister, že či ministerstvo spravodlivosti príde s takýmto návrhom. Keď som prišiel s návrhom v Trestnom poriadku v roku 2005 verejnej obhajoby, tak to parlament naprieč politickým spektrom vypustil a myslím si, že žiaľ, samozrejme nie všetci, zďaleka nie všetci, ale sú, žiaľ, advokáti, ktorí zneužívajú procesné právo a obhajoby v rámci prípravného konania a myslím si, že tempo spravodlivosti by nemali diktovať ani obvinení, ani ich obhajcovia. Tempo spravodlivosti.
A tým by som sa vrátil k tomu, čo podľa mňa je najzákladnejší problém. A to je naozaj ten faktor ľudský, nie zákony. U nás máme pocit, mnohí politici, ale aj právnici, že ak je nejaký spoločenský problém, jeho riešenie spočíva, že zmeníme zákon. Zmeníme zákon a vyriešime problém. Zákony sú dôležité a potrebné, ale zďaleka nie sú všeliekom. Myslím, že na Slovensku máme priemerne dobré zákony, ako majú iné krajiny Európskej únie. Tam problém nie je. Len je to také najjednoduchšie aj pre politikov, aj pre právnikov povedať: Zmeňme zákon, prijmeme zákon, dáme tlačovku, vyriešené, vybavené, super. Obávam sa, že to také jednoduché nie je. A vždy mi to pripomína jeden spot z 90. rokov v televízii, na ktorý rád spomínam, ak si pamätáte, a to si mnohí asi pamätajú v tejto sále, kedysi ešte za bývalého režimu robil spravodajstvo o poľnohospodárstve pán Maťašovský. To bol taký redaktor v Slovenskej televízii, ktorý chodil po tých družstvách a fúkal tam pšenicu. A v 90. rokoch robil takú reportáž, myslím že z Liptova, ale nemusí to byť Liptov, o nízkej dojivosti kráv. Robil reportáž a pýtal sa tých družstevníkov, čo hovoria, kde je tá základná príčina nízkej dojivosti kráv. A vyšiel taký družstevník z kravína v montérkach, bagančiach, dal mu mikrofón a pýta sa ho: Tak povedzte nám, kde je podľa vás tá, ten najvyšší dôvod, tá príčina tej nízkej dojivosti kráv. On sa tak zamyslel a povedal: V legislatíve. Nebude to celkom tak a myslím si, že, myslím si, že nie je vždy najväčší problém v legislatíve, ale v ľuďoch.
Spomeniem tri príklady z pomerne krátkej doby. Kauza Mello, kauza Harabin, kauza Kováč. Tam bol problém v zákonoch? Bol Mello prepustený z väzby, pretože bol zlý zákon a Trestný poriadok? Nie! Bola to procesná chyba sudcu, úplne evidentná, za ktorú bol potrestaný, síce je v talári na doživotie, ale bude mať na jeden rok znížený plat o 50 percent. A doživotne bude mať zabezpečený výkon svojho sudcovského mandátu.
Kauza Harabin. Bol prípad, keď pán Harabin vysúdil zatiaľ na prvom stupni 150-tisíc eur, pokiaľ sa nemýlim, za to, že prokuratúra potvrdila pravosť jeho rozhovoru s narkobarónom Bakim Sadikim. Potvrdila to v situácii, keď v tomto parlamente chceli kvôli tomu, že pán Mečiar spochybnil pravosť tohto prepisu, poslanci aj SMER-u hlasovať za to, aby tí, ktorí návrh na odvolanie pána Harabina predložili, boli trestne stíhaní. A tento návrh, ktorý neprešiel len kvôli tomu alebo vďaka tomu, že nebol parlament uznášaniaschopný, a medzitým pán generálny prokurátor potvrdil pravosť prepisu, tak potom uznesenie zrazu proste už sa o ňom nehlasovalo. To bol dôvod, že pán premiér vykrikoval, že si nenechá on kritizovať svojho ministra spravodlivosti falzifikátmi, ktoré niekto vyťahuje a treba tých ľudí trestne stíhať. Kvôli tomu bola potvrdená pravosť prepisu! A kvôli potvrdeniu pravosti prepisu Generálna prokuratúra prehrala spor o ochranu osobnosti, čo je úplne absurdné!
Tretí prípad bola kauza Kováč, kde súd prišiel k záveru, že pokiaľ nie je niekto právoplatne odsúdený, tak niekto nemôže vyjadriť svoj názor na takú osobu. Ak by tento prístup mali aj americké súdy, tak by dedičia Al Caponeho sa dostali k obrovským miliónom za ochranu osobnosti, k obrovským miliónom. Lebo Al Capone bol odsúdený len za nejaký drobný daňový delikt. On nebol mafián, on nebol vrah, on nestál na čele zločineckej skupiny. To mu nikdy nebolo dokázané. A našťastie tieto právne názory fungujú len na našich súdoch, nanešťastie teda, musím povedať.
Mrzí ma, že tu už nie je pán minister Borec, lebo som mal na neho ešte pár konkrétnych vecí. Možnože aj ministerstvo kultúry je blízke spravodlivosti, ale poviem, čo som, čo som chcel povedať. Keďže problém je v ľuďoch, tak si myslím, že ak necháme, aby do sudcovských funkcií menovala buď justičná alebo politická elita, tak sa z tohto bludného kruhu nedostaneme. Na čele Najvyššieho súdu je dnes na Slovensku klamár a osobný priateľ mafiána. To nie je podozrenie. To je fakt. Pán Harabin má zvláštny koníček nechať sa usvedčiť z klamstva a z kamarátstva so šéfom albánskej drogovej mafie. A minister spravodlivosti je ticho! Nezávislosť súdu je pohodlné alibi na mlčanie, nech by v tom kresle namiesto Štefana Harabina sedel aj Baki Sadiki.
Generálna prokuratúra nemá na čele nikoho. Jeden z kľúčových postov v tejto krajine v boji proti mafii a korupcii zostáva neobsadený napriek tomu, že parlament nakoniec zvolil kandidáta na vymenovanie. A minister spravodlivosti je ticho! Nezávislosť prokuratúry je pohodlné alibi na mlčanie. Žeby nemal názor, alebo mu očividné prejavy nespravodlivosti neprekážajú? Aj kvôli tomu zvolala opozícia schôdzu, ale vládna väčšina ju zablokovala.
Spravodlivosť na Slovensku je už roky rozdelená na dva svety. V prvom svete vládnu sudcovia a prokurátori s pofidérnymi kontaktmi. Je to svet zvláštnych rozhodnutí, v ktorom sudcovia zakážu vydať knihu o Gorile, v ktorom sa mafiáni prepúšťajú na slobodu, v ktorom ani šesť rokov nestačí na to, aby sa verejnosť dozvedela, či vysokoškolskú študentku prepadli, alebo si bitku iba vymyslela. Je to svet, kde masová vražda spáchaná na predmestí Bratislavy je predmetom pre divadlo sudcov a prokurátorov. Je to zábava. Je to sranda. Je to fun.
V druhom svete sú sudcovia a prokurátori, ktorí sa neboja verejne kritizovať falošnú solidaritu v justícii, ktorí sú ochotní vzoprieť sa priateľským odporúčaniam zhora a ktorí chcú poctivo robiť svoju prácu. Tieto dva svety sú úplne nezlučiteľné. A už dlho zvádzajú boj o podobu slovenského súdnictva. Ktorý svet vyhráva? Čísla, na rozdiel od šéfa Najvyššieho súdu, neklamú. Podľa prieskumu Inštitútu pre verejné otázky slovenským súdom nedôveruje 70 % občanov. Viac ako dve tretiny, to je zúfalé číslo! A po tohtoročných excesoch nášho súdnictva nie je najmenšia šanca, že sa to zlepší. Takže čo urobíme? Zmeníme znovu zákony a bude to lepšie? Myslím si, že nie. Myslím si, že dozrel čas na oveľa radikálnejšie zmeny. Dozrel čas na to, aby sudcov a prokurátorov volili občania.
A pani spravodajkyňa hovorí to, čo hovorí pán Harabin. Mafia. Pani spravodajkyňa, tento argument, či si to uvedomujete, tak ja vám to vysvetlím, je argument, ktorý, poviem to tak, dokazuje až príliš veľa. Vy si naozaj myslíte, že mafia ľahšie zorganizuje státisíce ľudí ako Súdnu radu, ako tento parlament? Ak naozaj, tak potom zrušme všeobecné voľby. Tento parlament prijíma zákony, trestné zákony, trestné sadzby, Trestný poriadok. Organizuje mafia voľby pre poslancov? Prezident má právo milosti, zmierňovať tresty. Organizuje jeho kampaň mafia? To naozaj myslíte vážne? To sa takto chcete vysmievať občanom, hovoriť im, že keď oni budú rozhodovať o sudcoch a prokurátoroch, tak ich bude ovplyvňovať mafia? To im naozaj chcete takto povedať? Lebo to hovoril aj pán minister v jednej reakcii pred pár mesiacmi a vylepšil to už len pán Harabin. Lebo podľa jeho názoru lepším návrhom z mojej dielne môže byť už iba to, aby sudcov volili priamo väzni v Leopoldove. Vy chcete porovnávať občanov, ktorí platia dane, vzdelávajú svoje deti, rešpektujú zákony, s väzňami v Leopoldove? To myslíte naozaj vážne?!
Súdna moc je treťou mocou v štáte. A preto v demokracii musí svoju legitimitu opierať o zdroj moci. A zdroj moci, pani spravodajkyňa, v tejto krajine sú ľudia, sú občania, žiadne elity, ani akademické, ani politické, ani justičné. A odporúčal by som aj vám, ako aj ministrovi, aby nekonzultoval tieto návrhy s tretím poschodím na Župnom námestí alebo so štvrtým poschodím, lebo ono to tak dopadne. Potom tie názory sú tak blbé, ako bol tento.
Dovoľte mi, ale ešte predsa len povedať jednu vec, ale keď znovu mi je ľúto, že tu nie je pán minister spravodlivosti. A to je prípad, ako ministerstvo zastupovalo Slovenskú republiku v prípade na štrasburskom súde v prípade Harabin proti Slovensku. Mám tu to rozhodnutie. Vždy je dobrým zvykom, že štát, aj keď dôjde k zmene vlády, obhajuje nejakú pozíciu, teda obhajuje pozíciu štátu. Poviem to teda v príklade, pani spravodajkyňa, aby ste vedeli, že ako sa pohybujeme. Keď bola kauza Gaulieder, bolo zrejmé, že ju prehráme, pán Fico bol vtedy náš agent. Zmenila sa vláda, padol Mečiar. My sme pozíciu krajiny obhajovali. Nešli sme do zmieru s pánom Gauliederom, nedali sme vyjadrenia, že jasné, proste, nech vyhrá, proste, však jasne máme argumenty, aj keď bolo zrejmé, že prehráme. Lebo to bolo úplne jasné, úplne každému, však?
Táto vláda robí iné veci. Už ste to urobili raz v prípade pána Lexu, ešte keď vy ste boli na ministerstve, že ste menili vyjadrenie, že a tak asi, asi mal porušené právo podľa článku, tá väzba, no tak treba to. Urobili ste to aj teraz. Teda urobilo to ministerstvo spravodlivosti vašej vlády. Ja mám ten rozsudok, samozrejme, že v angličtine, ale na viacerých miestach je písané, že nová vláda, ktorá vznikla po parlamentných voľbách, poskytla argumenty k tomuto prípadu, ktoré sa výrazne odlišovali od tých, ktoré poskytla vláda bývalá, to je § 111 rozhodnutia. Paragraf 116 vláda ďalej, je to voľný preklad, tvrdí alebo teda už nespochybňuje ďalej sťažovateľove argumenty týkajúce sa aplikácie čl. 6 konvencie dohovoru, či ide o spor o civilné právo, civilné záväzky. Ďalej § 128, ďalší komentár vlády novej z 5. júna tohto roku. Vláda priznáva, čo sa týka možnej zaujatosti sudcov, že tam bola zmena v rozhodnutí Ústavného súdu v porovnaní s jeho predchádzajúcimi rozhodnutiami, a teda necháva rozhodnutie týchto vecí na súde. Paragraf 129 ďalšiu vec v tomto rozhodnutí necháva vláda aspekt tohto prípadu, že vyvoláva tak závažné otázky podľa dohovoru, že musí byť rozhodnutý tento prípad súdom. No to je jasné, že rozhodnutý súdom. To rozhodne aj tak.
Ja chápem, že vláda Roberta Fica sa nechce nejako zvlášť priznať k pánovi Harabinovi, no kto už by sa v tejto krajine až tak veľmi chcel, asi ani, asi ani pri vašich voličoch to nie je nejaká zvlášť obľúbená persóna. Ale vaše kroky, vašej vlády, svedčia o tom, že ten vzťah veľmi dôverný, možno platonický,  pokračuje ďalej. A je to škoda, lebo Slovensko týmto nie sa približuje k cieľu byť právnym štátom, ale sa od tohto cieľa vzďaľuje. Aj preto je môj názor ten, že čas kozmetických riešení zjavne uplynul. Ak sa nepostaví súdnictvo na Slovensku odznova, úplne odznova, aj personálne, ak sa nepretnú tie personálne prepojenia, ktoré bránia výkonu spravodlivosti, tak môžeme nejak meniť parciálne zákony, možnože to bude mať nejaký marginálny prínos, nejaký efekt, ale pomerne malý. Pokiaľ sa neodhodláme, aj keď nám to povedia naši občania, k tomu, aby sme urobili radikálne zmeny v súdnictve, aby sme súdnictvo postavili odznovu.
Ďakujem veľmi pekne.

Pán kolega, ja napriek tomu, že čo sa týka Trestného zákonníka a využívania alternatívnych trestov aj nastavenia mnohých vecí, hlavne ktoré sa týkajú drogovej kriminality, nesúhlasím a tak isto by som asi potreboval nejaké lepšie argumentárium v prospech priamej voľby sudcov a prokurátorov, tak so základnou líniou toho, čo ste hovorili, súhlasím. Ale napadla ma pritom jedna vec. Nie je to náhodou tak, že ten súčasný establishment v oblasti súdnictva je tak zabetónovaný, že už ani v moci SMER-u nie je niečo s tým spraviť? Pretože je možné, je možné, že si nakoniec zvolili byť kamarátom, lebo nemajú na to, aby zmenili pomery. A to by vypovedalo o ešte smutnejšej realite, než akú tu popisujeme doteraz, lebo to by vypovedalo o tom, že tie normalizačné praktiky, o ktorých som hovoril predtým, naozaj nemajú v súčasnej dobe protitlak, protizbraň a že tento vred na slovenskej spoločnosti zrejme bude musieť nejakým spôsobom vyhnisať sám, lebo už nie je človeka s dostatočne ostrým skalpelom, ktorý by bol schopný ho prepichnúť a to svinstvo vypustiť na svetlo Božie.
Ďakujem.