11. schôdza

Ďakujem vám pekne, pani predsedajúca. Ja si myslím a nehovorím to ani rád, že, že veľkej časti, nehovorím, že všetkým v SMER-e, ale veľkej časti SMER-u tá situácia v súdnictve vyhovuje. Vyhovuje. Áno, s pánom Harabinom sa verejne ukazovať je problém asi v tomto čase, ale keď sem príde do parlamentu, tak s mnohými vysokými predstaviteľmi si dajú po troch Brežnevoch na chodbe, tri také vrúcne vrhy, čiže ja si myslím, že ten stav vyhovuje. A či je to spôsobené aj tým, že potom je možné veci na súdoch vybaviť, to je vec, na ktorú sa môžu líšiť názory, je to vec špekulácie. Ale keď si zoberiete celý ten príbeh SMER-u od roku 2006, tak vždy, keď sa SMER mohol postaviť na stranu dnešného justičného establishmentu, tak to urobil. Vždy a neomylne. Keď sa mohol postaviť medzi tých sudcov, k tým, čo sú odvážni a hovoria a sú spravodliví, a vybrať si potom tú druhú časť, ktorá ovláda súdnictvo, vždy si vybral jednoznačne a neomylne, vždy tých druhých. A robí to dodnes.

Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, vážení kolegovia, rozmýšľam, že kde začať, aby som to, čo chcem povedať, povedal tak, ako to chcem povedať a na nič nezabudol. Tak sa pokúsim čo najmenej odbáčať, ale drobné poznámky na začiatok predsa len si dovolím. Pre mňa téma spravodlivosti je dosť dôležitá, teda tak dôležitá, keď by som povedal, že keby som bol možno aj v Ohňovej zemi alebo vo vnútrozemí Číny, tak by som sa snažil sem prísť. Poviem neskôr vo vystúpení, že prečo je spravodlivosť ako hodnota dôležitá. Samozrejme, to nezdieľajú všetci, to tu vieme aj vidíme. Dokonca tu máme excesy, že niekto nezdieľa nič vôbec, to znamená, máte tu, vo vláde majú ministra, ktorému spadne most, stane sa tragédia a ani brvou nemihne a venuje sa štátnickým povinnostiam na pláži ďalej, tak to je taký druhý extrém. No ale však v takejto krajine žijeme, o tom vieme, je to vecou priorít. Chcem ešte povedať takú, aj takú zaujímavú skutočnosť, že čo vlastne, keby človek bol voľajaký fatalista alebo neviem čo, tak to že je možno až znamenie, hej, že, že ako tie veci proste takto zvyknú docupnúť. To, čo som dneska aj hovoril, že vlastne máme jedinečnú šancu urobiť to, čo ešte tento parlament nikdy nedokázal, ľuďom ukázať naozaj a v skutočnom svetle, že o čo tu ide. Hej, že sme mohli nie že spojiť hlasovanie, to sme sa nepochopili, ja som chcel, že v rámci jedného hlasovania by sme dali úplne jasne najavo, o čo v tomto parlamente ide. Správa o chudobe, správa o tom, že teda tu mohlo sa pomôcť pol milióna ľuďom, ktorí sú odkázaní, a kvôli neschopnosti, povedzme si pravdu, kvôli neschopnosti, budeme pátrať koho, sa to nepodarilo na tento rok ani na budúci, to znamená tým chudákom sme nezabezpečili múku i keď sme mohli. Od nás sa nič nechcelo len to zadministrovať, nemuseli sme platiť. Nezvládli sme to, ale mnohí ruky sme si išli pretrhať, polámať v skrátenom, tu mimoriadne neviem čo, z Bruselu sa míňajú paušály, roamingy, že proste tej Pente treba naozaj vyjsť v ústrety, lebo však to treba jasne dať najavo. Veď by to bolo úplne krásne, to bolo krásne, symbolické, že to takto pekne spojiť a by bolo jasné, že tento parlament komu slúži a akým záujmom. Aby sme tých ľudí nejako zbytočne nelakovali.
Ešte aj takú ďalšiu poznámku poviem, nedá mi, možnože mi niekto na začiatok povie, že také nadšenie mám, pretože teda že dochádzku a neviem čo. Nie je to o nadšení, je to o nejakom zmysle tej práce, čiže oprostený som už toho nadšenia a pripúšťam, že nie všetko, pripúšťam aj výhrady starých matadorov, ktorí povedia, že sedia tu, keď ide ich téma, pracujú vo výboroch a všetky tieto, všetko pripúšťa, ale aj tak mi to nesedí. Hej, aj tak mi to nesedí. Lebo včera, keď tu boli témy o zdravotníctve, najväčší zdravotnícki odborníci chýbali. Ale včera, keď tu bola téma o chudobe, už len politicky by som to odporúčal každému, lebo keď o chudobe, lebo však chudoba vás volí, hej, od bohatých beriete peniaze a chudobných lakujete, aby vás volili, a pod zámienkou, že jedných ochránite pred druhými. Hej, čiže už kvôli tej chudobe by ste tu, by sme tu mali sedieť. Hej, že to nesedeli sme tu. A dneska rozprávame o treťom pilieri alebo jednom z troch pilierov štátu, znova nesedíme. Čiže viete, to mi je tak, hľadám tie odpovede, že kde asi, v čom je chyba, že kde ste, v Parndorfe, po kaviarňach, a ja poviem ďalšiu nekolegiálnu, nekolegiálnu myšlienku, ktorou znova si narobím ďalších kamarátov v mojom fanklube. Vyjadrujem presvedčenie, že 30 až 40 poslancov, teraz keby sa niekde z tohto pléna niekde našli, tak nafúkajú. Nafúkajú. (Potlesk.) Môžeme rozprávať kto koľko, niektorí veľa, takže to by museli ísť... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Pán poslanec, hovoríme o stave v justícii, dobre. Vás poprosím, áno.

Hlina, Alojz, poslanec NR SR
To je k téme, určite. Čiže sto percent by to takto dopadlo. A to je tá vizitka, vizitka toho, hej, a teraz môžete na mňa hovoriť mladý nadšený, myslí si, že bohviečo, sedieť tu nemá zmysel, nepresvedčíte ma, vážení, už som tu trištvrte roka, nepresvedčíte ma. Keď poviete, že nie na tejto téme, ale na téme spravodlivosti ste tu mali sedieť, mali sedieť a počúvať, mali ste počúvať príbeh primátora Martina, ako kto chce ošáliť jeho mesto o aké peniaze a kto v akej súčinnosti s kým, však to sa nedá ani počúvať. To keby niekto napísal v paperbacku, že to je nejaká, že úplne naj, najlacnejšia stánková literatúra, tak tomu neuveríte, však to nemôže byť pravda. A je to pravda, však to tu hovoril. To ste si mohli vypočuť, mohlo vás to nabudiť, taký spravodlivý hnev, mohli ste sa pýtať a hovoriť: Tak toto nie! Lenže to bolo zbytočné, lebo však tu nikto nebol, nikoho spravodlivý hnev sa nenabudil. Takže viete, že v čom teda má význam, alebo v čom tkvie to, že vydáte nejakú energiu. Tak možno pre toho, tých 5 - 10 ľudí, alebo koľko to vlastne pozerá na nejakom okruhu, a pre tých ľudí vám odkazujem, vážení, nerád to musím povedať, nemajte kľudný spánok, je to horšie, ako sme si mysleli. To vám hovorím po trištvrteročnej skúsenosti v tomto parlamente. Je to horšie, ako som si myslel!
Ak máme dneska hovoriť o spravodlivosti a o základných otázkach, tak tá správa sa tak volá. Ináč to bola taká tá genéza toho, najskôr správa, potom odvolanie, potom zase správa, takže nakoniec hovoríme o správe o základných otázkach justície, aby sme teda hovorili o tom, o čom hovoríme. Tam treba povedať, že ja keď to trošku spojím, tak predkladateľom bol pán minister spravodlivosti a mňa stále nahovára Laco, môj kamarát, geniálny grafik, aby som dal návrh a tým začnem teda, teda budem pokračovať, nieže začnem, akoby doteraz som nehovoril o spravodlivosti, ale tým budem pokračovať, že aby som dal návrh do tohto parlamentu, že ministerstvo spravodlivosti je zlý názov, že sa to má volať ministerstvo legislatívy, že to je adekvátny názov. Viete, čo, čo na prvú, na prvú strelu vyzerá ako nie celkom opodstatnené, tak aj v diskusii, aj vo vnímaní toho celého v zásade títo umelci, oni majú veľmi senzitívne vnímanie, mi to príde ako na mieste. Čiže možno je naozaj čas sa dopracovať k tomu, že pre dobro vecí a vnímania, že čo vlastne je alebo nie je spravodlivosť, by sme ministerstvo spravodlivosti mali premenovať na ministerstvo legislatívy. Aby sme nerobili hanbu a nezneucťovali ten význam slova, hej, ja ho tu, to slovo samotné, hej, už keď že čo vlastne je alebo nie je spravodlivosť, pokiaľ sa bude vnímať, že spravodlivosť je to, čo vychádza z tej budovy, tak kazíme tú hodnotu, ten, ten pilier. Nekazíme ho len kvôli tomu teda, že aby sa pán minister spravodlivosti kvôli nemu, ale tak si myslím, že už to tu niekto spomínal, že na treťom, na štvrtom sú ešte iní, ktorí to vedia ešte lepšie ten význam slova naplniť, hej. Spravodlivosti, ale v úvodzovkách, samozrejme. Tých analýz k tej aktuálnej situácii, že aká je alebo nie je na Slovensku z pohľadu spravodlivosti, tu bolo dosť, tých prípadov je tiež dosť. Absurdít, niekedy úplne totálnych, ja máličko si nedovolím niektoré spomenúť, už som naznačil absurditu, že minister, ktorému spadne most, sa vyvaľuje ďalej na pláži, potom príde, a múdry ako rádio, a je z neho aj policajt, aj prokurátor, aj sudca. On sa z toho Kuvajtu, či z čoho vrátil a on všetko už vedel! Všetko vedel, proste, to vyšetril, proste povedal, ako to je a ako to bude. To je jeden exces, s ktorým sa konfrontujeme.
Samozrejme, všimnite si ďalší faktor, ktorý tu hrá veľkú rolu v našej spravodlivosti, je čas. Si pamätám z iných, tak z môjho doterajšieho pôsobenia, kde sa nejaké súdne posudky robili, že to sa dá sa relatívne rýchlo, hej, súdne posudky na to, že prečo to vlastne spadlo a že kto tam nebol, keď tam mal byť, budú niekedy údajne až na jar. Môžete mi povedať jeden rozumný dôvod, že prečo? Hej, nenájdete, ale ja vám poviem prečo. Preto, lebo to je, obchádza ako tieň našu spravodlivosť, to je čas. Lebo veci v korelácii s časom sa zvyknú meniť. Hej, hnev utícha, čo je veľmi dôležité, hej, tlak utícha, sa zmenšuje a potom to tam na to tak netlačí. Čiže asi to je celé, to je jeden príbeh, ako sa vysporiadať so spravodlivosťou a ešte dokonca na tom politicky zarobiť. Potom tých príbehov je strašne veľa.
Tu máme príbeh, príbeh tej režisérky, ktorá natočí, natočí film, a tí, čo sú v tej slonovej veži a ten, tú realitu nevnímajú, a však načo by ju aj vnímali, keď sa im nič nedeje a nič ani nemôže diať, tak jedna z tých obyvateľov slonovej veže dá žalobu, že čo vlastne si dovolila. Hej, že to je znova len zopár krajín, kde sa to dá, aj keď prísne za to môžeme rozprávať, že či mala, alebo nemala, hej. Ale v tom, v celom tom kontexte, tak ako to vypálilo, to je jednoznačným znakom tej arogancie alebo tej neschopnosti kontaktu s realitou tých ľudí, ktorí sú tam, že nevnímajú tú realitu a oni úplne natvrdo, proste, však moju majestátnosť niekto si dovolil natočiť v tak chúlostivej situácii, kde má konfrontoval niekto, že či som klamal, alebo nie, tak ideme, ideme na žalobu, neuvedomujúc si celé tie dôsledky, ktoré sú v tom spoločensko-sociálnom kontexte. Nevadí, Slovensko.
Ale ešte mi nedá, ešte poviem aj o tom, ja to hovorím na mikrofóne, tu si pomôžem tým mikrofónom, lebo tu sa zhodneme, že je čierny, a aj keď poviete, že je čierny, to sedí. Ale nemôžete to povedať, pokiaľ by tento mikrofón patril Lexovi a Lexa by si myslel, že je biely. Hej, to je základná chyba, hej, pokiaľ by bol Lexa a on tvrdí, že je biely, tak vy nemôžete povedať, že je čierny, to je celé. A keby ste to náhodou aj napriek tomuto upozorneniu zopakovali, tak dostanete pokutu. Úplne jednoznačne. Slovensko.
Pečniansky les. Obľúbená moja téma, kde donútil sudca Najvyššieho súdu zapísať do katastra zápis, 24 hektárov lesa ohodnotených na 15-tisíc eur, no to nikto neuverí, to keby chcel točiť, to nenatočí, na základe okrem iných skutočností aj na základe splnomocnenia, ktoré bolo odfotené a bez pečiatky, proste bez náležitostí. To je znova precedens a viete, že pokiaľ budeme takto pokračovať, že budeme na základe takýchto splnomocnení, čiže je dosť možné, že raz prídete domov a vlastne neprídete domov, lebo zistíte, že nie ste doma, ale že už niekto iný je u vás doma, lebo však. To je precedens znova, hej? Niekto na základe takého splnomocnenia vykoná taký úkon, čiže to je judikát. Kolega Gál ma opraví, ja nie som právnik. Ale to znamená, je to použiteľné a obzvlášť, keď je to z takej inštitúcie, inštancie, ktorá je najvyššia, z Najvyššieho súdu. Znova, Slovensko. A ešte môjho psa by som mohol hovoriť, strelí z dvoch metrov, tvrdiť, že som nevidel, že či som ho trafil, rozstrieľať ho na rešeto a prokurátor, neboj nič, povie, že v poriadku. Viete, teraz povieme: Pes. Čo pes? Ale pokiaľ teraz povieme pes a necháme to tak, tak nabudúce to nemusí byť pes, nabudúce to môže byť niekto od vás z dediny, dokonca to môže byť niekto od vás blízky.
Viete, to je to, hej, že, lebo tá moc a tá chuť a to, to sebavedomie rastie v čase, hej? To znamená, nič sa mi nestalo, nič sa neudialo, však koho by to zaujímalo, aj toto celé prejde, celá správa o chudobných, aj táto správa prejde jedným trápnym uznesením a znova nič. Znova nič. Nula bodov. Znova, zas niečo, budeme na niečo silné čakať, znova nič sa neudeje. Nikto nezahučí, nikoho nevyhodia, nikomu neznížia plat, znova ten pocit beznádeje v tých ľuďoch, ktorý majú a majú ho dlhodobo, že sa v tejto krajine nič nezmení, len posilníme. Čiže vlastne je to svojím spôsobom kontraproduktívne, hej?
Možno aj ja si poviem, však, ako som to hovoril, nakoniec aj ten Lipšic je na vine, že vlastne tu doniesol to, že tá Penta chce na tom zarobiť, lebo však iba zbytočne otravujeme spoločnosť. To, že tá správa o chudobných, tiež v zásade je tu zbytočné, lebo však to je kontraproduktívne. Nakoniec sme, ešte tuto nakoniec v tej absurdite to dokončíme úplne do geniálna, lebo nám nechýba veľa, hej? Tu blednú závisťou svetoví tvorcovia absurdných divadiel, v tomto parlamente, a nechýba nám veľa, aby sme boli dokonalí, na nobelovku. Na Nobelovu, hej, že to dokončíme tak. Čiže nakoniec prídeme na tú, na ten systém, že netreba, lebo zbytočne iba iritujeme tých zopár ľudí, ktorých to ešte plus-mínus zaujíma.
Tých príbehov, tej absurdity toho nášho systému je strašne veľa. Nechcem zaťažovať od toho, čo tu bolo spomínané, tie maturitné večierky a la, a la Harabin až po Trnku aj s jeho kovbojskou spravodlivosťou a je toho naozaj dosť.
Ak takto povýšime, v úvodzovkách, právo, takto nastavíme spoločnosť, že takto ho má vnímať, že právo je sieť, cez ktorú, na ktorej sa malá muška zaletí, zachytí, ale veľký vták preletí. Pokiaľ tak to nastavíme a ešte to vytuningujeme, lebo tuná vieme všetko vytuningovať, tento výrok sa používa, tak dá sa povedať, že v takých nejakých kruhoch, ale na Slovensku ho môžeme kľudne vytuningovať viac. Nieže malá muška sa na sieti zachytí, to už sieťou tie mušky budeme naháňať častokrát aj nevinné a nieže veľký vták preletí, ale tučný moriak prekročí, lebo však nebude lietať, však zbytočne energiu, však len to tak zľahka prekročí. To bude, zdá sa, ten stav, ku ktorému my sa blížime vo vnímaní a ponímaní práva a spravodlivosti.
Ale čo potom? Zodpovedal si niekto tú otázku, že čo potom? Aké sú riešenia? Čo nastúpi? Kovbojská spravodlivosť Trnku? Krvavá spravodlivosť? Pästné právo? Poznáte niečo také ako pästné právo? Pán spravodajca, počuli ste o tom? (Reakcia z pléna.) To je, existuje. Existuje trestné a pästné. Tak ideme týmto smerom sa k tomu dopracovať? Prosím? (Reakcia z pléna.) Pripúšťam, že môže existovať aj scestné.
Ešte aby teda som mal ten pocit, že veci majú význam, tak niektoré veci poviem, že o akých príbehoch, alebo o čom treba a nezobrať tým ľuďom tú nádej, nezobrať, nebyť pesimistický, nezobrať im to presvedčenie, že veci majú význam alebo nemajú význam, lebo na konci je fakt už potom len nešťastie. Majú význam, určite, netreba zúfať, netreba sa úfať, majú význam, určite, aj keď sa stretnete s takou obrovskou ignoranciou, s akou sa stretnete. Aj keď tí, ktorých ste si zvolili, aby tu sedeli a za tú spravodlivosť bojovali, nakupujú darčeky v Parndorfe a chľastajú po kaviarňach, tak aj tak to má význam. Verte tomu, že má to význam kvôli vám, kvôli vašim deťom, kvôli tejto krajine. Má význam sa postaviť veciam, postaviť sa im čelom a vydržať.
Ja poviem len jednu moju skúsenosť, nie, aby to nebolo pochopené zle, že sa chválim. V tých mojich predchádzajúcich skúsenostiach som toho zažil dosť. Zažil som aj také niečo, že nám za bieleho dňa prišli ľudia a rozbili nám bar. Za bieleho dňa. Nemaskovali sa. Nič. Len mali také rukavice na, na rukách. Za bieleho dňa. To znamená, mali v sebe pocit, že my môžeme. Mali v sebe to: My? Nám? Za bieleho dňa, v najrušnejšej ulici, v tej prevádzke bolo sto ľudí, ak nie viac, prišli a rozbili bar, lebo oni mali to presvedčenie, že môžu. A to je to. To je to, že my toto sekundárne spôsobíme. No, mali trošku problém, lebo narazili na tvrdú hlavu, ako som ja, ale ja vám poviem, že v čom je problém!
Problém je v tom, a teraz hovorme o tom, že či to úplne necháme tú spoločnosť zničiť? Problém je v tom, že pri tomto konkrétnom príklade, keby som pokračoval, čo sa stalo, respektíve nestalo, že kapitán kriminálky zmaril rekogníciu, normálne zmaril, to je v spise, že jeden z nich bol bývalý policajt a vypísal mu, kvôli rekognícii mu vypísal maródku jednému, medzitým sa ostrihal, vyzeral ináč, to by jeden neuveril, čo je v tejto krajine možné!
To by jeden neuveril, koľko ľudí za mnou chodilo a mi naznačovalo, že či viem vôbec, kto to je. Normálne sa čudovali, že či vôbec viem, že kto to je! Ako ťažko a ako po chlpatej deke to šlo a nakoniec to prišlo pred súd a tam som sudcovi povedal: Vážený pán sudca, ja som prežil za Kaukazom a v ďalekých odľahlých krajinách sveta veľa času, ale toto nie je Kaukaz a už vôbec nie za Kaukazom alebo blízko. Toto je stredná Európa a bol by som rád, keby to tak zostalo.
A to chcem povedať, že to je to, to sú tie príbehy, že nenechávajte tých ľudí, ktorí, ešte je ich tu možno zopár, niektorí, ktorí ešte cítia, že má sa zmysel niečomu postaviť. Nenechajte ich rezignovať načisto, že ich necháte rezignovať na spravodlivosť, že nemá. A vy to dokazujete tým, lebo vás to nezaujíma. Lebo to už je len koniec, to už je tá vzostupná špirála dobrej a spravodlivej občianskej spoločnosti, ktorá, koho by to dneska už trápilo, ale je to fakt.
To vás chcem upozorniť na to, že týmto smerom, týmto smerom, keď nájdete nejaký príbeh, ako mne tu niekto volá stále a už naozaj si dám tú prácu, pôjdem do tej Prievidze, kde je, že vraj je niekto schopný nejakého chudáka, ktorý má dieťa na vozíčku alebo proste je choré, a je schopný pomocou súdov od neho vymáhať 200-tisíc korún, či eur dokonca, neviem, proste hroznú sumu, ktorému, chudákovi, to sťahujú z dôchodku a je to celé, ak je toto pravda, toto sú tie príbehy, ktoré stoja za to, nie kvôli Markíze, nie, kvôli, kvôli nášmu vnútornému svedomiu stojí za to ho dokončiť ten príbeh a nech si to tí ľudia medzi sebou povedia, že malo to význam, ešte sa to dokončilo, že oplatilo sa za tým ísť.
Lebo keď toto necháme a budeme tým ľuďom dávať to, čo im dávame, ako ich teraz tuná, čo im predkladáme, čo zajtra schválite, ani brvnom nemihnete, ešte budete mať pocit, ako dobre ste urobili, tak naozaj, na konci je nešťastie. Nemusíme, bude o niečo neskôr ako 21. decembra, ale bude na konci. Viete, že tá spoločnosť sa naozaj, naozaj zničí.
Nechcem vás už otravovať tým, čo zvyknem hovoriť tým mojím koktailom, nie tým sociálnym, keď ho namiešate a miešate, miešate, nebojíte nič, miešate, hej? Správa o chudobe vás nezaujíma, zajtra zahlasujete za trápne, trápne uznesenie, že nič sa nestalo, hej? Potom zase zajtra schválite niekomu, že 27 miliónov eur na pätnásť rokov, nevadí, treba, lebo však treba vrátiť to, čo sa niekde, niekde požičalo. Viete, toto keď namiešate a ešte tam pridáte tej vašej arogancie a je jej čoraz viac, tak hazardujete aj s mojou krajinou, ja vás na to upozorňujem! Ja mám tu tiež svoje deti, ja tu mám tiež svoje záujmy. Hazardujete aj s mojou krajinou, tak budem, budem to srdnato brániť, lebo to je asi úlohou ľudí, srdnato sa brániť ľuďom, ktorí sú nezodpovední, ktorí síce dostali nejakým, možno aj čiastočne chybou protivníka, ale moc do rúk, ale hazardujú s ňou. A vy s ňou hazardujete, lebo miešate koktail, na ktorý, na konci je problém.
Treba na to upozorniť. Treba na to upozorniť, že, ja viem, že skôr či neskôr sa tu postaví niekto a povie, že v kauze Gorila sa nič nevyriešilo. Normálne natvrdo to povie a znova, ani brvnom nemihne, povie, že nič sa nestalo, ale nebude si uvedomovať ten sociologický dopad toho, toho výroku. To nebude len, že Malchárkovi sa nič nebude diať a bude sa ďalej škeriť na všetkých a iných, ale ten sociologický dopad na spoločnosť v tom, že tá spoločnosť sa len utvrdí v tom, čo teraz tuší. To znamená, že je to nespravodlivé, že je to absolútne nespravodlivé, že právo je sieť, kde malého budete naháňať za to, že nezaplatil, nezaplatil načas účet za telefón, ale veľkým sa nič nestane, ba práve naopak, ako to tu už bolo spomenuté, našli ropu v štátnom rozpočte prostredníctvom súdov.
Tohto sa bojím, že to urobíte, že aj toto tu niekto s kamennou tvárou predstaví a potom ináč nastane aj ďalšia, ďalší fenomén sociologickej spoločnosti, že vzniknú tuná viacerí proroci, viacerí všelijakí vlastníci geniálnych nápadov a riešení a budú mať aj ľudí okolo seba, ktorí ich budú počúvať. A na konci bude to, že, že v týchto laviciach budú sedieť ľudia, ľudia, na ktorých by ste to nikdy nepovedali. Toto len zopakujem, že neschopnosť štandardnej politiky je priama a spojená nádoba s nárastom popularity extrémistov.
K tomu receptu, ak zajtra schválite to, čo tu sa volá, ja už ani neviem ako, ekologicky, tak to všetko vznešene znie. Človek by až sa zamyslel, hej? Ak to zajtra schválite, tak prestanem veriť tomu, čo doteraz som ochotný veriť, že premiér nevie o niektorých veciach a že nemieša tento koktail, že to je všetko proste vec, pri tej robote sa stane, že niekto mu ubehne bokom, hej? Do zajtra som ochotný tomu veriť. A potom už nie.
A poviem teda, že keď nie, že znova tých možností koľko máte na to, aby ste, aby ste ešte niečo urobili, tak to poviem, ale to už končím, mám tu ešte niečo napísané, ale myslím, že to nemá celkom až taký zmysel hovoriť. Poviem k tomu, čím som začal, na začiatku hovoril, že to ministerstvo tej spravodlivosti, asi teda to ministerstvo legislatívy, ja si dovolím, nie je tu pán minister spravodlivosti, ale ja mu to takto symbolicky chcem odkázať, odovzdať. Ja som dal raz dávno urobiť také tabuľky so žalmom 37 a je tam napísané, že: "Bol som mladík, teraz som starec a nevidel som spravodlivého, že by bol opustený, a jeho deti žobrať o chlieb." Neviem, ako vám, mne sa tento žalm strašne páčil a ja som týchto tabuliek dal urobiť veľa a ináč takto poviem, že z bronzu. (Vystupujúci zaklopal na tabuľku.) Počkajte, takto. (Vystupujúci opäť zaklopal na tabuľku.) Hej?
Prečo to hovorím? Ale hovorím to nie zbytočne, lebo iný prípad vám poviem, Motešického, to znovu súvisí so správou, Motešického palác v Bratislave, možno vaši kamaráti, možno niekoho, ja neviem, koho všetkého kamaráti, tým ľuďom nebolo zakázané nič. Tí ľudia skolaudovali desať bytov, ktoré neexistovali. Tí ľudia si teraz, nie, znova, tie byty neboli, ale skolaudovali ich a boli na LV-čku. Toto jeden by nepochopil. Ináč, o desať domov ďalej od Generálnej prokuratúry. Viete, a to je ten paradox, a títo ľudia si dajú do výkladu kreslo za, neviem, 15-tisíc eur, ale pred dvere si dajú plastovú tabuľku, čo sa tvári ako bronz. Viete, to je tá úbohosť. To je presne to, čo tu častokrát je vidno, hej? Takíto šuflikanti. Takýto aušus, rozumiete. Tvári sa to ako bronz a je to úplne úbohý plast. To je častokrát aj tu, to pozlátko, že sa to tvári na niečo a pozriete, rozkryjete a je to totálny aušus.
Čiže ja nedávam ministrovi žiaden aušus. To je bronz. Stojí aj peniaze, ale som ochotný to pre dobro tejto krajiny jemu venovať, nech si to dá na stôl. Ja mu to dám osobne, pán minister, nebudem to dávať vám, hej, že teda keď niekedy ho stretnem, tak mám pocit, že to, možno to vyhodí, neviem, ale keď pre mňa to má tú rovinu, že som to urobil. A teraz poviem teda, že pokiaľ zajtra nemihnete brvou a zahlasujete za to, aby, neviem, či ešte príde aj Jahnátkova správa, že, že teda že chudobní, načo im je múka, múka, takí chudobní, zas sa budeme trápiť s nejakými chudobnými, nie? Chudobných dáte úplne trápne uznesenie, že nič, hej, a potom šupnete tých, aby tí ľudia mali ešte viac, ako majú, lebo však oni potrebujú a vy ste tu od toho, aby ste to urobili a na tej ubytovni ste to nacvičili, pozor, pohov, tak potom to je pre mňa tým jasným signálom, že premiér o tom vie. A potom teda urobím len takú vec, ktorú znova, že čo ešte môžete urobiť, že to vykričíte, niekto to počuje, tak len avizujem teda, aby nebolo zle, že vo štvrtok mu pôjdem odovzdať, odovzdať darček v podobe bedničiek. Som kúpil jeden nápad v podobe bedničiek Coca-Coly, toľko teda, aby sa dalo v nich kúpať, aby teda, lebo to už nestačí iba na pitie, to už sa treba v nich aj kúpať.
Ale ešte jednu vec tam odovzdám a možno to bude také, lebo ľudia majú tie symboly radi, ešte aj vlajku s pentagramom mu odovzdám. Viete, že to je vec, ktorá, ako takú, dať tomu takú tú expresiu, silu toho výrazu, aby si tí ľudia povedali, že kam až a ako ďaleko sme schopní v tej svojej nejakej zaslepenosti dôjsť a ako vieme hazardovať s touto, mimochodom, veľmi peknou krajinou, ktorú ja mám naozaj veľmi rád. Takže ak nechcete už nič viac počuť, tak pre túto chvíľu budem, žiaľ, končiť a lúčiť sa s vedomím toho, že som povedal to, čo som chcel povedať, a s vedomím toho, že neviem, ako to ďalej bude pokračovať, že či aj zo mňa sa stane taký istý, ako sa stávajú z vás, to znamená, či aj ja budem mať časom miesto žalúdku trojku plech a nebudú mi niektoré veci vadiť. Žiaľ, zatiaľ mi vadia a nebudem sa vám za to ospravedlňovať. Garantujem, budem to stále hovoriť, nebudem sa za to ospravedlňovať.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Na vystúpenie pána poslanca sú faktické poznámky. Jeden, dva, tri, štyri, končím možnosť prihlásiť sa.
Nech sa páči, Július Brocka.

Pán kolega Hlina, ja vás, chcem vám poďakovať a zároveň vás ako váš služobne starší kolega povzbudiť, udržte si tento cit a zmysel pre spravodlivosť. Naozaj, chcem to oceniť aj toto dnešné vaše vystúpenie, ale jednu vec ste možno nezbadali, že v sále nie je pán poslanec Madej. Tak vyzývam pána poslanca Madeja, ktorý nám dal priestor, že môžeme diskutovať o stave justície na Slovensku, aby sa vrátil do sály, aby tieto vystúpenia tých, ktorí chcú diskutovať o stave justície, počul. Aby sa tu nehral na nejakého frajera, ktorý nás tu zhodí svojím smiešnym vystúpením, že opoziční poslanci neboli na rokovaní výboru, že tam bol priestor na diskusiu. Ja nie som členom ústavnoprávneho výboru, ale chcem sa zapojiť do diskusie. Kde ste, pán poslanec Madej? Ukážte sa, ste v Auparku alebo v Avione? Alebo v Tescu nakupujete vianočné darčeky? Hanbite sa.

Vážený pán podpredseda, ďakujem za slovo. Lojzko, kamarát náš bývalý, oddielový kolega, s jednou vecou nesúhlasím a s ostatnými áno. Poviem ti, s ktorou nesúhlasím. Tie tabuľky, nemáš celkom pravdu, že tie umelohmotné sú až také zlé, lebo sú, sú chvíle, keď v tejto krajine ich treba použiť. Ja mám tiež rád symboly a tabule a poviem ti, že často som menil významným lesníkom tabule bronzové za umelohmotné, asi tušíš, z akého dôvodu. Tie bronzové strašne rýchlo treba meniť a veľmi majú krátku životnosť a keď použiješ epoxidovú, čo sa tvári ako bronz, tak našťastie je tých pár miest, ktoré mám teraz pred očami, napríklad prvému lesníckemu profesorovi na svete Wilkensovi, tá je stále tam, hoci tá bronzová zmizla veľmi rýchlo. Ale to len entré.
To podstatné, asi to, čo povedal aj predhovorca pán Brocka. Ja som sa ti už raz poďakoval v tejto sieni zákonnosti a urobím to teraz druhýkrát. Ľudskosť, ktorá ide z tvojho presvedčenia, je nadovšetko oproti tým poznámkam, ktoré občas v kuloároch začujem, že aká si ty neriadená strela. Si človek, ktorý sem patrí, to som ti už povedal a ja som veľmi rád, aj keď možno niektoré veci nezdieľame rovnako, a to nie je ani potrebné, že si tu. A si myslím, že to, čo si povedal, ak mám len trocha citu a svedomia, bez ohľadu na to, kde patríme, tak nás to núti k zamysleniu, a to je dobre.
Ďakujem ti.

Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Vážený pán poslanec Hlina, kamarát náš bývalý aj súčasný a dúfam, že aj budúci, aj po tejto mojej faktickej poznámke, poprosím ťa, nezovšeobecňuj, lebo ten plech, tú trojku plech, čo zvykneš povedať, hovoriť, viacerí z nás nemáme v žalúdku. Viacerí nás, z viacerí nás sú znechutení z tejto situácie, nielen, čo sa týka justície, ale čo sa týka slovenského parlamentarizmu a demokracie. Máme lepšie aj horšie chvíle, niekedy sa vzdávame toho neustáleho boja, čo zvádzame aj tuná, ale zvádzame to asi sami s kým? Oponent tu nie je. Dúfam, že ani nebude, lebo naším spoločným nepriateľom je pasivita, nespravodlivosť a zlá aplikácia zákonov.
A čo sa týka toho, tej poslaneckej práce. Už bol spomenutý ten ústavnoprávny výbor. Viete, vymedziť nejakých 20 minút, 30 minút na to, aby sme predebatovali v ústavnoprávnom výbore stav justície, tak toto je nehoráznosť! Že za 30 minút máme vo výbore, ktorý je výslovne daný na to, na takú problematiku, niečo za 30 minút, o ktorom tuto už diskutujeme neviem koľko hodín a ešte pár hodín aj budeme, tak to je čistý formalizmus! A táto parlamentná demokracia nemá byť o formalizmoch, nemá o tom, aby sme si vyfajkli, že sme tam boli, že sa podpíšeme, ale nič povedať nevieme.

Ďakujem. Možnože to bude tradícia, neber to osobne, ale skutočne niektoré tvoje výroky v pléne sú natoľko podnetné, že si nemôžem odpustiť a tuná je jedna vec, o ktorú sa obávam úplne spoločne s tebou. Neviem, možno pri tejto debate o spravodlivosti a zákonnosti a stave justície už zaznelo, že také okrídlené, že fiat iustitia pereat mundus, spravodlivosť zvíťazí, aj keby svet zostal v ruinách, voľne preložené. Preto si myslím, že to, čo si spomínal v tom prejave, je veľmi dôležité a možno smutné a dúfam, že sa nikdy nestane to, čo predpokladáš v snahe možno vystríhať pred tým javom, že pomaličky, pôsobením tak, ako to funguje, tak, ako sa u nás kritizujú a dejú rozpravy, niekedy pod symbolmi nech si štekajú, alebo psy štekajú, karavána ide ďalej, tak znechutíme stále viac a viac ľudí.
Tiež sa mi už často nechce hovoriť v tom množnom čísle a nebyť nejako falošne kolegiálny a nehovoriť znechutíme, ale znechutia. Ešte stále zotrvávam v tej rovine, že čosi sa dá urobiť, ale úplne rovnako ako ty sa bojím zajtrajšieho hlasovania, pretože demaskovať sa takým výrazným spôsobom, ako sa podarí možno našim parlamentným kolegom zajtra, nemá obdobu. Tak ten kúpeľ v Coca-Cole pravdepodobne bude dostatočným symbolom na to, čo sa tu udeje aj pod rúškom spravodlivosti a debaty o niektorých zákonoch zajtra.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Je to pravda, teda ak to bolo tak pochopené, tak sa ospravedlňujem, chvalabohu, nie všetci majú trojku plech. Ale ja som to ani tak nemyslel, ale ak to tak vyznelo, tak to korigujem, dobre, že určite to nie je tak. Ale takú drobnú poznámku, že ale ono je to také, a nechcem, taký múdry výraz, ma napadne, že sa tam hodí, a poviem to tak: Ono je to také príznačné, že pre túto spoločnosť, na kolegu pána Mičovského, že ja uznávam, že naozaj, niekde sa nahrádzajú tie bronzové tabuľky plastovými preto, lebo však vieme prečo, že to zvykne miznúť, ale tu, v tomto prípade, na ktorý som ja hovoril, v Paláci Motešických to nesedí, lebo tam by to nemizlo. To hovorí len o tom, že s akými osobnosťami to máme tú česť. Hej, že proste tam to nebolo tento nejaký, že kvôli tomu, aby to nezmizlo, nie, oni to proste tak žijú ten svet, oni vedia, že môžu vybaviť 10 bytov, ktoré vlastne neexistujú, že ich skolaudujú, oni vedia, že nikto nič neurobí, oni sa nikoho neboja, ničoho neboja, tam vytopia x ľudí, tam chudákom, neviem, čo tam bývali x rokov, zničia im životy, to nevadí, lebo oni vedia, že to môžu. O päť budov ďalej je Generálna prokuratúra, keď som sa u pána Tichého o tom rozprával, keď som bol za ním kvôli Trnkovi, tak ani o tom nevedel, teda tvrdil, že o tom nevedel. Viete, to sú, naozaj títo ľudia, títo ľudia si dajú za sklo do výkladu kreslo Lorena, neviem za koľko, ale určite nie za 100 eur, ale na fasádu plastovú tabuľku, ktorá sa javí ako bronzová. To je tá úbohosť, to je to rozkrytie toho, že s akými osobnosťami to v tomto prípade máme tú česť. Ale to je, žiaľ, aj s inými osobnosťami, ktoré sa tvária, že sú a máme tú česť, to nie sú tí Morganovci, Keneddyovci, ktorých ich deti už hrali na klavíri a učili sa po francúzsky, ešte horšie ako ich rodičia.

Vážený pán podpredseda, vážený pán minister, neviem, prečo tu už svietia štyri adventné sviečky, to je nejaká sabotáž. Bude to až na budúcu nedeľu, jednu by sme ešte mali sfúknuť. Ja by som bol rád, keby ma počúval pán minister spravodlivosti, lebo na neho to bude, ale už som si zvykol, že na moje otázky väčšinou nikto neodpovie. Ale keď vás môžem, pán minister, veľmi si vás ctím a vážim, požiadať, že by aspoň tie najdôležitejšie veci ste si zapísali, budem veľmi rád, keď zajtra pán minister alebo možno ešte dnes na to zareaguje.
Ja skôr budem mať svoj príspevok vo forme takých odtrhov, možno aj menej súvisiacich, ale už keď mám toľko rokov, tak som všeličo zažil aj so súdnictvom, a teda niečo o tom môžem povedať. Ja si myslím, že príčina stavu aj súdnictva, tak ako stavu ekonomiky, finančných špekulácií, krízy, je dnes nedostatok morálky. Ak sa smrťou všetko končí, ak nič nie je nad nami, potom je logické, že svet môže byť džungľa a je džungľa a potom všetko je dovolené. Potom heslá ako urob to, využi, čo sa dá, zober, ak ťa nevidia, oklam, ak je to v tvoj prospech, sú úplne logické v tomto myslení. Jeden múdry salezián v Petržalke, don Šebo, raz povedal, že ak prvá generácia je k etike, k morálke, k duchovným veciam ľahostajná, potom druhá je už silno neetická, nechcem povedať, že ateistická, lebo to nie je to isté, samozrejme. A tretia generácia, to sú už kriminalita, samovraždy, drogy, neúcta k životu. Ja si myslím, že teraz je boj o charakter štvrtej generácie, keď to rátam niekedy od začiatku totality.
Teda zlepšenie situácie vo všetkých oblastiach nášho života vidím v návrate k etike, k morálke, k spravodlivosti, pre veriacich k Bohu. V tomto smere sme skutočne všetci na jednej lodi a my v parlamente v prvej línii. Ako môže, neviem si predstaviť, že môže dôjsť v súdnictve, že niekto dá niekomu obálku v prospech nejakého nespravodlivého rozhodnutia. Neviem si celkom predstaviť,  komu to treba dať a kedy a prečo. Myslím si, že ani cent z takejto obálky nebude nikdy, by som povedal, požehnaný, neprinesie úžitok nikomu, skôr zlo a nešťastie aj pre darcu, v úvodzovkách, aj pre obdarovaného, v úvodzovkách.
Ako môže v právnej krajine byť spor medzi predsedom Najvyššieho súdu a vládou Slovenskej republiky v Štrasburgu? Ako je možné, že sudcovia sa vzájomne, v úvodzovkách, odsudzujú za platy rovné platom Špeciálneho súdu a Ústavný súd ich v tomto podporí. To sa mi zdá byť Kocúrkovo. Ako je možné, že chorý Miško Kováč, ktorý statočne vydržal obrovský tlak s hodinami pred svojím Prezidentským palácom, dostane pokutu možno že právne v poriadku, ale eticky absurdne, 3 319 eur a po 15 rokoch súdov sa má ospravedlniť za únos svojho syna! Činnosť exekútorov je tu nový fenomén, niekedy iste pozitívny, ale zapríčiňuje väčšiu vymáhateľnosť práva, ale niekedy konajú naozaj bezohľadne, neveľké dlžoby alebo procesné chyby zapríčinia, že ľudia sú vyháňaní z bytov, strácajú domy. Poznám prípad ľudí z detských domovov, detí a mládeže, ktorých nachytajú načierno v autobuse. Jeden, dvakrát upomienky ignorujú a potom je ticho, oni menia adresy, behajú kde-kade, nemajú výdrž na jednom mieste byť dlho a potom príde pálka na 3-tisíc, 4-tisíc eur, aj viac, ktorá ich vlastne zaťaží na celý život, aj keď v troch zamestnaniach robia. Poznám takého chlapca, do smrti bude v podstate platiť.
Tam som si prečítal v správe, že exekútori mali 552-tisíc prípadov, to je veľmi veľa na Slovensko, a 548-tisíc vybavili. Aj otázka, ako to vybavili, by ma samozrejme zaujímala.
Poviem ešte jeden príklad z Trestného zákonníka, Trestného poriadku, ktorý je určite vážny nedostatok na zamyslenie. Úmrtie dieťaťa pri autonehode. Možno sem nepatrí, ak ale je úmrtie zavinené niekým iným, na odškodné za to náš Trestný zákon nepamätá. Stalo sa to mojej rodine, rýchlo idúce auto v meste prebehlo cez široký zelený pás do protismeru, posádku demolovalo, polročný vnuk na mieste zomrel, tí ostatní trvalo dobití, dostali desať-, dvadsaťtisíc korún odškodné, ale za zomrelé dieťa nič. Obhajca vinníka nám povedal: Čo chcete, veď to dieťa je dávno mŕtve. Po ôsmich rokoch na základe aproximácie práva z okolitých krajín, a nie na základe našich zákonov, sa predsa niečo vyriešilo, ale otázka, koľko stojí ľudský život, zostala. Dnes by mal ten chalan dvanásť rokov, mohol hrávať futbal.
Či tá novela Trestného zákona by nebola od veci, na odškodnenie všetkých, ktorým zomrie dieťa pri takýchto príležitostiach. (Zvonenie telefónu.) Toto je môj mobil, niekto mi volá. Už si ho zhasol, dobre.
Správa vlády, ktorú sme tu čítali, prináša aj zaujímavé informácie, asi by sme ju nemali, keby opozícia neprišla s touto svojou iniciatívou. Myslím, že takéto správy by mali byť pravidelne aj v iných rezortoch, napr. ľudské práva, prokuratúra, školstvo, kultúra, šport. Vláda by mala sama iniciatívne dávať do parlamentu na prevetranie nejakú tému, nielen ide o kritiku a zhadzovanie sa vzájomné, ale prevetranie niektorej témy a nielen vtedy, keď si to parlament vyžiada alebo vyvzdoruje. Chcem ešte upozorniť na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu. Myslím si, že podľa správ je to cez sedemsto prípadov tam momentálne. Je to príliš mnoho. Ja si myslím, že tých prípadov je viacej. A veľmi často sa dozvedáme, že štát musí platiť. Neviem, či máme zmapované, koľko takých prípadov sme prehrali, kto to zavinil, prečo sa to zdržalo, prečo sa u nás opakovane zle rozhodlo, proti logike a spravodlivosti. Nemali by tí, ktorí to zapríčinili, byť braní aj na hmotnú zodpovednosť?
Prieťahy, dlhé konania súdov. Čo by sa dalo prijať na zníženie týchto dôb? Počul som taký návrh, zaviesť inštitút dočasných sudcov, ktorí boli vybratí z kvalifikovaných odborníkov, na súdy, ktoré práve vykazujú najdlhší čas vybavovania súdnych prípadov. Nie je to možné? Ja myslím, že by sa aspoň urýchlilo niečo, keď o jednoduchom spore sa rozhoduje desať rokov a je to trápne. Viem, že sme hovorili o učiteľoch, ja som si dovolil podotknúť, že neúcta k nim začala v hlbokej totalite, keď učitelia museli byť slúžkami režimu, zapisovali psov, naháňali do JRD, odháňali deti z náboženstva. Nie je to podobné aj u sudcov? Neboli sudcovia vtedy tiež služobníci socializmu, najmä nositelia týchto ideí, príslušníci Komunistickej strany, nepokračujú do dneska, nie je to kontinuita aj cez ich deti alebo deti ich detí, alebo ich známi, alebo známi ich známych?
Myslím si, že toto by bola tiež zaujímavá téma pre nejakú vedeckú prácu alebo doktorát o stave súdnictva a o príčinách tohto stavu. Mám vypracovanú takú analýzu všetkých ministrov spravodlivosti od revolúcie. Bolo ich myslím osem alebo deväť. Štyri roky vydržal pán minister Liščák a Ján Čarnogurský, bez titulov hovorím, tri a pol roka pán Lipšic, tri roky pán Harabin, Lucia Žitňanská jeden a trištvrte roka a predtým päť mesiacov. Pán Hanzel deväť mesiacov a pán Borec osem mesiacov. Takže to je široká paleta ľudí. Mám aj zoznamy zákonov, ktoré sa počas nich schválili, ich správy či informácie do vlád a parlamentu. Tiež by bola zaujímavá štúdia, nejaká magisterská alebo doktorská, ktorá by povedala, ktorý minister akým spôsobom prispel alebo neprispel k tejto situácii, ktorá tu je. Dávam takýto podnet. Za kladné považujem inštitút rodinných sudcov, špecializovaných na túto rodinnú a detskú problematiku, napr. pre osvojenie, adopcie, striedavú starostlivosť atď., toto patrí k podpore rodiny a k riešeniu problémov rodiny, ktorých je tiež veľa.
Za záporne pokladám, ako to správa priznáva, že rada pre mediáciu nevykazuje žiadnu činnosť. Pýtam sa: Prečo? Mám tiež námet, aby zákon o výkone trestu domáceho väzenia sa prípadne navrhol. Minule som bol na kultúrnom vystúpení v trnavskej väznici a táto návšteva ma o tom ubezpečila.
Vítam pani ministerku, budete iste tlmočiť pánovi ministrovi. Opatrenia na zlepšenie dôvery súdov, myslím, že doteraz je asi 28, 29 %, je to veľmi nízka dôvera a iste s tým súvisia aj opatrenia nutné na zrýchlenie práce súdov. Dnes v čase elektroniky, internetu a nových technológií stále ešte spory trvajú veľmi dlho. Dovoľte, vážení prítomní, záverom môjho vystúpenia ešte poznamenať, že kde nás môže doviesť sloboda bez hraníc, bez etiky a morálky, ten trend tu stále vidíme. Ja Ameriku mám rád, mnohokrát som tam bol, je to zem veľkých ľudí, veľkých vedcov a všelikoho, ale tam vidno, kde sloboda bez hraníc môže štát a národ dostať. Šesťkrát som bol v Spojených štátoch, v najstráženejších amerických väzniciach, urobil som o tom viac reportáží, ale teraz o to v podstate nejde. Našiel sa aj taký, ktorý bol odsúdený na sedemdesiat, osemdesiat, šesťdesiat rokov. Tam, kde je sloboda bez hraníc, tam sú väznice preplnené, budujú sa stále nové. Sú to často továrne s minimálnou mzdou. Pred pätnástimi rokmi tam mali jeden a pol milióna väzňov, tri a pol milióna v podmienke, nemyslím, že by sa to odvtedy zlepšilo. Amerika - zem veliká, kde na stotisíc obyvateľov vo svete, na prvom mieste, čo sa týka počtu väzňov, pred pätnástimi rokmi bolo 455.
Viete, na ktorého ministra spravodlivosti budem najviac spomínať vo svojom živote a vždy zostanem jeho priateľom, aj keď nás delí desaťtisíc kilometrov? Volá sa Ramsey Clark, minister spravodlivosti USA za Johnsovej vlády, na rozhovory s ním a na to, že sa vykašlal na svoju advokátsku kariéru a išiel obhajovať ľudí nespravodlivo odsúdených na dlhé roky. Nikdy nezabudnem aj na to, že v podstate tento boj o nich sme vyhrali.
Viete, čo Ramsey Clark, a týmto si popularitu nezískam, urobil po vojne v Iraku? Keď videl, ako sa správajú ešte pred súdom a ako súdia Saddáma Husajna, sadol na lietadlo a na vlastné náklady išiel do Iraku a bol obhajcom Saddáma Husajna pred jeho odsúdením. Ja si myslím, že taký má byť minister spravodlivosti, advokát tam, kde si myslí, že je nespravodlivosť, a taký bol Ramsey Clark. Dúfam, že raz budeme mať aj my takého ministra, možnože ho teraz máme.
Sloboda má svoje hranice, treba sa snažiť o návrat morálky, etiky a spravodlivosti. Pravda nás oslobodí a v tomto si treba uvedomiť, že sme naozaj všetci na jednej lodi, opozícia aj koalícia.
Ďakujem.

Pán poslanec Mikloško, počúvajúc vaše vystúpenie, chcel by som oceniť prítomnosť poslancov ústavnoprávneho výboru zo SMER-u, pani poslankyňu Kučerovú a Vittekovú, ktoré jediné tu boli počas vášho vystúpenia v sále a sú takpovediac asi ochotné diskutovať s opozíciou o stave justície na Slovensku. Pán poslanec Madej asi už nakúpil, už je tu aj pán poslanec Madej, ale ešte stále mi tu chýbajú štyria poslanci zo SMER-u, z ústavnoprávneho výboru, ktorí ráno chceli s nami diskutovať na ich výbore a ich tu nevidím. Čiže by som vás poprosil aj, samozrejme, pána predsedu Národnej rady, že mi tu tiež chýba aj minister spravodlivosti, pán minister Borec, lebo diskutujeme o stave justície na Slovensku v tejto chvíli, nie o stave zdravotníctva.