11. schôdza

S ďalšou faktickou poznámkou Jozef Viskupič.

Ďakujem. Možnože to bude tradícia, neber to osobne, ale skutočne niektoré tvoje výroky v pléne sú natoľko podnetné, že si nemôžem odpustiť a tuná je jedna vec, o ktorú sa obávam úplne spoločne s tebou. Neviem, možno pri tejto debate o spravodlivosti a zákonnosti a stave justície už zaznelo, že také okrídlené, že fiat iustitia pereat mundus, spravodlivosť zvíťazí, aj keby svet zostal v ruinách, voľne preložené. Preto si myslím, že to, čo si spomínal v tom prejave, je veľmi dôležité a možno smutné a dúfam, že sa nikdy nestane to, čo predpokladáš v snahe možno vystríhať pred tým javom, že pomaličky, pôsobením tak, ako to funguje, tak, ako sa u nás kritizujú a dejú rozpravy, niekedy pod symbolmi nech si štekajú, alebo psy štekajú, karavána ide ďalej, tak znechutíme stále viac a viac ľudí.
Tiež sa mi už často nechce hovoriť v tom množnom čísle a nebyť nejako falošne kolegiálny a nehovoriť znechutíme, ale znechutia. Ešte stále zotrvávam v tej rovine, že čosi sa dá urobiť, ale úplne rovnako ako ty sa bojím zajtrajšieho hlasovania, pretože demaskovať sa takým výrazným spôsobom, ako sa podarí možno našim parlamentným kolegom zajtra, nemá obdobu. Tak ten kúpeľ v Coca-Cole pravdepodobne bude dostatočným symbolom na to, čo sa tu udeje aj pod rúškom spravodlivosti a debaty o niektorých zákonoch zajtra.
Ďakujem.

Reakcia na faktické poznámky. Nech sa páči, Alojz Hlina.

Ďakujem veľmi pekne. Je to pravda, teda ak to bolo tak pochopené, tak sa ospravedlňujem, chvalabohu, nie všetci majú trojku plech. Ale ja som to ani tak nemyslel, ale ak to tak vyznelo, tak to korigujem, dobre, že určite to nie je tak. Ale takú drobnú poznámku, že ale ono je to také, a nechcem, taký múdry výraz, ma napadne, že sa tam hodí, a poviem to tak: Ono je to také príznačné, že pre túto spoločnosť, na kolegu pána Mičovského, že ja uznávam, že naozaj, niekde sa nahrádzajú tie bronzové tabuľky plastovými preto, lebo však vieme prečo, že to zvykne miznúť, ale tu, v tomto prípade, na ktorý som ja hovoril, v Paláci Motešických to nesedí, lebo tam by to nemizlo. To hovorí len o tom, že s akými osobnosťami to máme tú česť. Hej, že proste tam to nebolo tento nejaký, že kvôli tomu, aby to nezmizlo, nie, oni to proste tak žijú ten svet, oni vedia, že môžu vybaviť 10 bytov, ktoré vlastne neexistujú, že ich skolaudujú, oni vedia, že nikto nič neurobí, oni sa nikoho neboja, ničoho neboja, tam vytopia x ľudí, tam chudákom, neviem, čo tam bývali x rokov, zničia im životy, to nevadí, lebo oni vedia, že to môžu. O päť budov ďalej je Generálna prokuratúra, keď som sa u pána Tichého o tom rozprával, keď som bol za ním kvôli Trnkovi, tak ani o tom nevedel, teda tvrdil, že o tom nevedel. Viete, to sú, naozaj títo ľudia, títo ľudia si dajú za sklo do výkladu kreslo Lorena, neviem za koľko, ale určite nie za 100 eur, ale na fasádu plastovú tabuľku, ktorá sa javí ako bronzová. To je tá úbohosť, to je to rozkrytie toho, že s akými osobnosťami to v tomto prípade máme tú česť. Ale to je, žiaľ, aj s inými osobnosťami, ktoré sa tvária, že sú a máme tú česť, to nie sú tí Morganovci, Keneddyovci, ktorých ich deti už hrali na klavíri a učili sa po francúzsky, ešte horšie ako ich rodičia.

Ďalším vystupujúcim v rozprave podľa poradia je pán Jozef Mikloško. Nech sa páči.

Vážený pán podpredseda, vážený pán minister, neviem, prečo tu už svietia štyri adventné sviečky, to je nejaká sabotáž. Bude to až na budúcu nedeľu, jednu by sme ešte mali sfúknuť. Ja by som bol rád, keby ma počúval pán minister spravodlivosti, lebo na neho to bude, ale už som si zvykol, že na moje otázky väčšinou nikto neodpovie. Ale keď vás môžem, pán minister, veľmi si vás ctím a vážim, požiadať, že by aspoň tie najdôležitejšie veci ste si zapísali, budem veľmi rád, keď zajtra pán minister alebo možno ešte dnes na to zareaguje.
Ja skôr budem mať svoj príspevok vo forme takých odtrhov, možno aj menej súvisiacich, ale už keď mám toľko rokov, tak som všeličo zažil aj so súdnictvom, a teda niečo o tom môžem povedať. Ja si myslím, že príčina stavu aj súdnictva, tak ako stavu ekonomiky, finančných špekulácií, krízy, je dnes nedostatok morálky. Ak sa smrťou všetko končí, ak nič nie je nad nami, potom je logické, že svet môže byť džungľa a je džungľa a potom všetko je dovolené. Potom heslá ako urob to, využi, čo sa dá, zober, ak ťa nevidia, oklam, ak je to v tvoj prospech, sú úplne logické v tomto myslení. Jeden múdry salezián v Petržalke, don Šebo, raz povedal, že ak prvá generácia je k etike, k morálke, k duchovným veciam ľahostajná, potom druhá je už silno neetická, nechcem povedať, že ateistická, lebo to nie je to isté, samozrejme. A tretia generácia, to sú už kriminalita, samovraždy, drogy, neúcta k životu. Ja si myslím, že teraz je boj o charakter štvrtej generácie, keď to rátam niekedy od začiatku totality.
Teda zlepšenie situácie vo všetkých oblastiach nášho života vidím v návrate k etike, k morálke, k spravodlivosti, pre veriacich k Bohu. V tomto smere sme skutočne všetci na jednej lodi a my v parlamente v prvej línii. Ako môže, neviem si predstaviť, že môže dôjsť v súdnictve, že niekto dá niekomu obálku v prospech nejakého nespravodlivého rozhodnutia. Neviem si celkom predstaviť,  komu to treba dať a kedy a prečo. Myslím si, že ani cent z takejto obálky nebude nikdy, by som povedal, požehnaný, neprinesie úžitok nikomu, skôr zlo a nešťastie aj pre darcu, v úvodzovkách, aj pre obdarovaného, v úvodzovkách.
Ako môže v právnej krajine byť spor medzi predsedom Najvyššieho súdu a vládou Slovenskej republiky v Štrasburgu? Ako je možné, že sudcovia sa vzájomne, v úvodzovkách, odsudzujú za platy rovné platom Špeciálneho súdu a Ústavný súd ich v tomto podporí. To sa mi zdá byť Kocúrkovo. Ako je možné, že chorý Miško Kováč, ktorý statočne vydržal obrovský tlak s hodinami pred svojím Prezidentským palácom, dostane pokutu možno že právne v poriadku, ale eticky absurdne, 3 319 eur a po 15 rokoch súdov sa má ospravedlniť za únos svojho syna! Činnosť exekútorov je tu nový fenomén, niekedy iste pozitívny, ale zapríčiňuje väčšiu vymáhateľnosť práva, ale niekedy konajú naozaj bezohľadne, neveľké dlžoby alebo procesné chyby zapríčinia, že ľudia sú vyháňaní z bytov, strácajú domy. Poznám prípad ľudí z detských domovov, detí a mládeže, ktorých nachytajú načierno v autobuse. Jeden, dvakrát upomienky ignorujú a potom je ticho, oni menia adresy, behajú kde-kade, nemajú výdrž na jednom mieste byť dlho a potom príde pálka na 3-tisíc, 4-tisíc eur, aj viac, ktorá ich vlastne zaťaží na celý život, aj keď v troch zamestnaniach robia. Poznám takého chlapca, do smrti bude v podstate platiť.
Tam som si prečítal v správe, že exekútori mali 552-tisíc prípadov, to je veľmi veľa na Slovensko, a 548-tisíc vybavili. Aj otázka, ako to vybavili, by ma samozrejme zaujímala.
Poviem ešte jeden príklad z Trestného zákonníka, Trestného poriadku, ktorý je určite vážny nedostatok na zamyslenie. Úmrtie dieťaťa pri autonehode. Možno sem nepatrí, ak ale je úmrtie zavinené niekým iným, na odškodné za to náš Trestný zákon nepamätá. Stalo sa to mojej rodine, rýchlo idúce auto v meste prebehlo cez široký zelený pás do protismeru, posádku demolovalo, polročný vnuk na mieste zomrel, tí ostatní trvalo dobití, dostali desať-, dvadsaťtisíc korún odškodné, ale za zomrelé dieťa nič. Obhajca vinníka nám povedal: Čo chcete, veď to dieťa je dávno mŕtve. Po ôsmich rokoch na základe aproximácie práva z okolitých krajín, a nie na základe našich zákonov, sa predsa niečo vyriešilo, ale otázka, koľko stojí ľudský život, zostala. Dnes by mal ten chalan dvanásť rokov, mohol hrávať futbal.
Či tá novela Trestného zákona by nebola od veci, na odškodnenie všetkých, ktorým zomrie dieťa pri takýchto príležitostiach. (Zvonenie telefónu.) Toto je môj mobil, niekto mi volá. Už si ho zhasol, dobre.
Správa vlády, ktorú sme tu čítali, prináša aj zaujímavé informácie, asi by sme ju nemali, keby opozícia neprišla s touto svojou iniciatívou. Myslím, že takéto správy by mali byť pravidelne aj v iných rezortoch, napr. ľudské práva, prokuratúra, školstvo, kultúra, šport. Vláda by mala sama iniciatívne dávať do parlamentu na prevetranie nejakú tému, nielen ide o kritiku a zhadzovanie sa vzájomné, ale prevetranie niektorej témy a nielen vtedy, keď si to parlament vyžiada alebo vyvzdoruje. Chcem ešte upozorniť na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu. Myslím si, že podľa správ je to cez sedemsto prípadov tam momentálne. Je to príliš mnoho. Ja si myslím, že tých prípadov je viacej. A veľmi často sa dozvedáme, že štát musí platiť. Neviem, či máme zmapované, koľko takých prípadov sme prehrali, kto to zavinil, prečo sa to zdržalo, prečo sa u nás opakovane zle rozhodlo, proti logike a spravodlivosti. Nemali by tí, ktorí to zapríčinili, byť braní aj na hmotnú zodpovednosť?
Prieťahy, dlhé konania súdov. Čo by sa dalo prijať na zníženie týchto dôb? Počul som taký návrh, zaviesť inštitút dočasných sudcov, ktorí boli vybratí z kvalifikovaných odborníkov, na súdy, ktoré práve vykazujú najdlhší čas vybavovania súdnych prípadov. Nie je to možné? Ja myslím, že by sa aspoň urýchlilo niečo, keď o jednoduchom spore sa rozhoduje desať rokov a je to trápne. Viem, že sme hovorili o učiteľoch, ja som si dovolil podotknúť, že neúcta k nim začala v hlbokej totalite, keď učitelia museli byť slúžkami režimu, zapisovali psov, naháňali do JRD, odháňali deti z náboženstva. Nie je to podobné aj u sudcov? Neboli sudcovia vtedy tiež služobníci socializmu, najmä nositelia týchto ideí, príslušníci Komunistickej strany, nepokračujú do dneska, nie je to kontinuita aj cez ich deti alebo deti ich detí, alebo ich známi, alebo známi ich známych?
Myslím si, že toto by bola tiež zaujímavá téma pre nejakú vedeckú prácu alebo doktorát o stave súdnictva a o príčinách tohto stavu. Mám vypracovanú takú analýzu všetkých ministrov spravodlivosti od revolúcie. Bolo ich myslím osem alebo deväť. Štyri roky vydržal pán minister Liščák a Ján Čarnogurský, bez titulov hovorím, tri a pol roka pán Lipšic, tri roky pán Harabin, Lucia Žitňanská jeden a trištvrte roka a predtým päť mesiacov. Pán Hanzel deväť mesiacov a pán Borec osem mesiacov. Takže to je široká paleta ľudí. Mám aj zoznamy zákonov, ktoré sa počas nich schválili, ich správy či informácie do vlád a parlamentu. Tiež by bola zaujímavá štúdia, nejaká magisterská alebo doktorská, ktorá by povedala, ktorý minister akým spôsobom prispel alebo neprispel k tejto situácii, ktorá tu je. Dávam takýto podnet. Za kladné považujem inštitút rodinných sudcov, špecializovaných na túto rodinnú a detskú problematiku, napr. pre osvojenie, adopcie, striedavú starostlivosť atď., toto patrí k podpore rodiny a k riešeniu problémov rodiny, ktorých je tiež veľa.
Za záporne pokladám, ako to správa priznáva, že rada pre mediáciu nevykazuje žiadnu činnosť. Pýtam sa: Prečo? Mám tiež námet, aby zákon o výkone trestu domáceho väzenia sa prípadne navrhol. Minule som bol na kultúrnom vystúpení v trnavskej väznici a táto návšteva ma o tom ubezpečila.
Vítam pani ministerku, budete iste tlmočiť pánovi ministrovi. Opatrenia na zlepšenie dôvery súdov, myslím, že doteraz je asi 28, 29 %, je to veľmi nízka dôvera a iste s tým súvisia aj opatrenia nutné na zrýchlenie práce súdov. Dnes v čase elektroniky, internetu a nových technológií stále ešte spory trvajú veľmi dlho. Dovoľte, vážení prítomní, záverom môjho vystúpenia ešte poznamenať, že kde nás môže doviesť sloboda bez hraníc, bez etiky a morálky, ten trend tu stále vidíme. Ja Ameriku mám rád, mnohokrát som tam bol, je to zem veľkých ľudí, veľkých vedcov a všelikoho, ale tam vidno, kde sloboda bez hraníc môže štát a národ dostať. Šesťkrát som bol v Spojených štátoch, v najstráženejších amerických väzniciach, urobil som o tom viac reportáží, ale teraz o to v podstate nejde. Našiel sa aj taký, ktorý bol odsúdený na sedemdesiat, osemdesiat, šesťdesiat rokov. Tam, kde je sloboda bez hraníc, tam sú väznice preplnené, budujú sa stále nové. Sú to často továrne s minimálnou mzdou. Pred pätnástimi rokmi tam mali jeden a pol milióna väzňov, tri a pol milióna v podmienke, nemyslím, že by sa to odvtedy zlepšilo. Amerika - zem veliká, kde na stotisíc obyvateľov vo svete, na prvom mieste, čo sa týka počtu väzňov, pred pätnástimi rokmi bolo 455.
Viete, na ktorého ministra spravodlivosti budem najviac spomínať vo svojom živote a vždy zostanem jeho priateľom, aj keď nás delí desaťtisíc kilometrov? Volá sa Ramsey Clark, minister spravodlivosti USA za Johnsovej vlády, na rozhovory s ním a na to, že sa vykašlal na svoju advokátsku kariéru a išiel obhajovať ľudí nespravodlivo odsúdených na dlhé roky. Nikdy nezabudnem aj na to, že v podstate tento boj o nich sme vyhrali.
Viete, čo Ramsey Clark, a týmto si popularitu nezískam, urobil po vojne v Iraku? Keď videl, ako sa správajú ešte pred súdom a ako súdia Saddáma Husajna, sadol na lietadlo a na vlastné náklady išiel do Iraku a bol obhajcom Saddáma Husajna pred jeho odsúdením. Ja si myslím, že taký má byť minister spravodlivosti, advokát tam, kde si myslí, že je nespravodlivosť, a taký bol Ramsey Clark. Dúfam, že raz budeme mať aj my takého ministra, možnože ho teraz máme.
Sloboda má svoje hranice, treba sa snažiť o návrat morálky, etiky a spravodlivosti. Pravda nás oslobodí a v tomto si treba uvedomiť, že sme naozaj všetci na jednej lodi, opozícia aj koalícia.
Ďakujem.

Faktická poznámka, pán poslanec Brocka, končím možnosť sa prihlásiť. Pán poslanec.

Pán poslanec Mikloško, počúvajúc vaše vystúpenie, chcel by som oceniť prítomnosť poslancov ústavnoprávneho výboru zo SMER-u, pani poslankyňu Kučerovú a Vittekovú, ktoré jediné tu boli počas vášho vystúpenia v sále a sú takpovediac asi ochotné diskutovať s opozíciou o stave justície na Slovensku. Pán poslanec Madej asi už nakúpil, už je tu aj pán poslanec Madej, ale ešte stále mi tu chýbajú štyria poslanci zo SMER-u, z ústavnoprávneho výboru, ktorí ráno chceli s nami diskutovať na ich výbore a ich tu nevidím. Čiže by som vás poprosil aj, samozrejme, pána predsedu Národnej rady, že mi tu tiež chýba aj minister spravodlivosti, pán minister Borec, lebo diskutujeme o stave justície na Slovensku v tejto chvíli, nie o stave zdravotníctva.

Pán poslanec Mikloško, chcete zareagovať? Nie. Poprosím pána poslanca Štefanca, ktorý je písomne prihlásený do rozpravy.

Ďakujem pekne, pán predseda. Ctené dámy, vážení páni, pán minister nám trošku opeknel, tak pani ministerka, rád vás tu vítam. Dovoľte mi, aby som povedal pár slov na tému justícia. Justícia do veľkej miery ovplyvňuje stav podnikateľského prostredia, stav toho, koľko budeme mať na Slovensku pracovných miest, či bude práca odchádzať, alebo prichádzať na Slovensko. Pán spravodajca vo svojom vystúpení hovoril, že diskusia na túto tému je rozvírenie akejsi pokojnej hladiny. Nuž dovolím si nesúhlasiť s tým, pretože vieme, že v súčasnosti máme na Slovensku najvyššiu nezamestnanosť od roku 2004. Od júla 2004 máme najvyššiu nezamestnanosť. Musíme hovoriť o tých príčinách, hľadať, prečo to tak je, a prinášať riešenia práve, aby sme zlepšili tento neradostný stav. Samozrejme, že je to aj kvôli daniam, odvodom. Samozrejme, že je to kvôli zlému pracovnému právu, ale je to aj kvôli zlej situácii v súdnictve, kvôli zlej vymožiteľnosti práva, kvôli situácii s nezávislosťou súdnictva, ktorá je až kritická.
Pomôžem si niekoľkými štatistikami, dámy a páni. Už viackrát spomínaný index globálnej konkurencieschopnosti nás zaradil na 71. miesto na svete v tomto roku, mimochodom, pred šiestimi rokmi sme boli 37. Jednou z položiek, ktorá nás ťahá dolu, je práve nezávislosť súdnictva. V poslednom hodnotení sme boli najhoršie v Európskej únii hodnotení v tomto porovnaní. Čo sa týka nezávislosti súdnictva, sme najhorší v Únii! A keby len to, pri pohľade na túto tabuľku nás predbehli nielen kandidáti do Únie, ale aj rozvojové krajiny. Za všetkých menujem Ugandu, Tanzániu, Zimbabwe, Mali, Mauretániu. Podľa nezávislých hodnotení, podľa svetového pohľadu v týchto krajinách je lepšie súdnictvo ako na Slovensku. Skutočne aj to dokazuje fakt, že niečo je tu zlé, situácia je kritická. A treba sa dívať dopredu, namiesto neustálych osočovaní, kto za to môže. Je realitou, že za posledných dvadsať rokov veľa zmien nenastalo s výnimkou poslednej vlády Ivety Radičovej, keď pani ministerka, teraz exministerka Žitňanská predkladala sériu zákonov, ktoré mali spoločného menovateľa, tlak na súdnictvo cez verejnú kontrolu.
Osobne si myslím, že práve to je spôsob, ako zlepšiť tento stav. Ďalší index, index podnikateľského prostredia hovorí o tom, či sa na Slovensku podniká lepšie alebo horšie, a od roku 2001 sa každého štvrť roka pýtajú tých, ktorí tvoria pracovné miesta, podnikateľov, manažérov, čo sa na Slovensku zlepšilo a čo zhoršilo? Tento index sa skladá z tridsiatich položiek, z ktorých jedna položka je vymožiteľnosť práva a funkčnosť súdnictva.
Dámy a páni, toto je najhoršie hodnotená položka, ktorá má najnižší stav za posledných už teraz jedenásť rokov. Realitou je aj skutočnosť, že index podnikateľského prostredia v skutočnosti dnes je na najnižšej úrovni od roku 2001, čiže inými slovami percepcia podnikateľov je, že dnes sa najťažšie podniká na Slovensku od roku 2001. A jedným z dôvodov, mimochodom, tým najhoršie hodnoteným dôvodom, je zlá vymožiteľnosť práva a nefunkčnosť súdnictva. Aj to bol zrejme dôvod, prečo v tzv. wishliste pred poslednými parlamentnými voľbami sa na poprednom mieste objavila požiadavka od tvorcov pracovných miest, aby vymožiteľnosťou práva a funkčnosťou súdnictva, zlepšením v tejto oblasti sa zaoberali všetky parlamentné strany.
V poslednom období sme boli svedkami skutočne škandalóznych rozhodnutí, ktoré nenechávajú chladným žiadneho slušného človeka, ktoré evokujú dozvuky mečiarizmu. Je dobrou správou, že mečiarizmus odmietli občania v parlamentných voľbách ešte v roku 2010, ale je realitou, že najmä v súdnictve sa toho veľa nezmenilo. Považujem za dozvuk mečiarizmu, keď sa dozvedám, že pán exprezident Kováč sa má ospravedlniť Ivanovi Lexovi, aj keď všetci vieme, že čo bolo spôsobené Mečiarovými amnestiami.
Považujem za dozvuk mečiarizmu, keď Mečiarov nominant Štefan Harabin si sťažuje na svoju údajne zlú povesť a všetci sa mu máme skladať. Popritom, ako už viacerí rečníci povedali, je evidentne dokázané, že existuje dokonca v spise nahrávka jeho rozhovoru s Bakim Sadikim. A je do neba volajúce, že už takmer rok a pol nemáme generálneho prokurátora a že pán prezident ignoruje rozhodnutie tejto snemovne, ktorá legitímne zvolila generálneho prokurátora. Aj to prispieva k neistote, aj to prispieva k stavu na Slovensku, ktorý vytvára pocit neistoty. Aj keď boli sľubované istoty v posledných parlamentných voľbách a súčasná vládna strana práve s touto filozofiou uspela.
Je smutným faktom, že na čele Najvyššieho súdu za 24 hodín sme mali menovaného expolitika, ktorý bol ministrom spravodlivosti, a takmer rok a pol nemáme generálneho prokurátora, a teda že pánovi prezidentovi akosi vyschlo pero.
Nezávislosť súdnictva neznamená nekontrolovateľnosť. Preto je potrebné hovoriť o stave súdnictva aj na pôde parlamentu, preto je potrebné prichádzať s návrhmi riešení.
Ako som spomenul, užitočnou cestou je tlak verejnou kontrolou. Ešte pred desiatimi rokmi sme si nevedeli predstaviť, že budeme mať zákon o slobodnom prístupe k informáciám, cez ktorý sa dozvedáme mnohé informácie a vytvárame tlak na verejných predstaviteľov. Ešte pred tromi rokmi sme si nevedeli predstaviť, že budeme mať zmluvy na internete. A dnes máme omnoho viac informácií, ako sa narába s verejnými zdrojmi, ako sa narába s peniazmi občanov. To boli dôležité kroky na to, aby tu bol verejný tlak na politikov správať sa slušne, správať sa korektne. Som presvedčený, že práve tento tlak chýba stále v súdnictve, a preto sme svedkami takých rozhodnutí, ako to bolo v tomto roku.
Preto očakávam zo strany ministra spravodlivosti aj celej vlády takéto konania, ktoré pomôžu zlepšiť stav súdnictva. Očakávam, že reformy, ktoré začala pani Lucia Žitňanská, budú pokračovať, a nie, že ministerstvo spravodlivosti bude prešľapovať na mieste.
Je deväť mesiacov po voľbách, vláda, bohužiaľ, v tejto oblasti nebola aktívna. Je to oblasť, ktorá - či chceme, alebo nechceme - je veľmi citlivo vnímaná občanmi, úplne právom, ale ešte raz to poviem, je to oblasť, ktorá priamo vplýva na stav zamestnanosti, respektíve nezamestnanosti na Slovensku.
Preto budeme veľmi pozorne sledovať kroky vlády a budeme kontrolovať vládu aj v tejto oblasti nielen preto, aby sa zlepšili služby súdnictva pre občanov, ale aj preto, aby na Slovensku situácia, čo sa týka pracovných miest, bola stále lepšia.
Ďakujem pekne.