12. schôdza

Ďakujem pekne za slovo. Ja chcem reagovať na tú časť pána ministra, jeho vystúpenia, pána ministra, ktorá sa týkala centier voľného času. Myslím si, že tak kolegovia z jednej alebo z druhej strany, by sme si mali naozaj úprimne povedať, že financovanie centier voľného času sa masívne zneužívalo.
Ak tu aj niekto aj argumentuje v prospech centier voľného času a ja chcem tiež argumentovať v prospech centier voľného času, treba povedať najskôr to A, nielen to B. A to a je, že financovanie centier voľného času sa naozaj masívne, ale masívne zneužívalo.
Ak nám v posledných rokoch rástli centrá voľného času ako huby po daždi, tak nerástli pre pekné modré oči našich detí, ale rástli preto, pretože boli kanálom, ako získavať finančné prostriedky. Takže, ak sme nechceli aj ďalej týmto spôsobom absolútne nekorektne a nespravodlivo vysávať peniaze zo štátneho rozpočtu, bolo treba urobiť zásah do centier voľného času. A potom sa môžeme baviť o tom, či ten zásah bol správny, primeraný, alebo ho bolo treba upraviť.
Preto ja aj vyzývam svojich kolegov, aby aj pri kritizovaní tohto kroku boli korektní a uznali, že zásah pri financovaní centier voľného času bol potrebný. Ja nechcem teraz zachádzať do detailov. No a potom sa môžeme baviť o tom, čo bolo dobré na tomto zásahu a čo bolo zlé.
Istotne, ak tu vystupoval pán primátor Martina, tak veľké mestá, tým tento zákon neublížil absolútne, pretože počet detí s trvalým pobytom vo veľkých mestách možno prevyšuje aj niekoľkonásobne počet detí v centrách voľného času, ktoré predtým mali.
Problém vznikol v obciach, kde počet detí s trvalým pobytom je oveľa nižší, ale k tomu sa vrátim v ďalšej faktickej.

Ďakujem veľmi pekne, pani podpredsedníčka. Kolegovia, kolegyne, pán navrhovateľ, pán spravodajca, pán minister, mňa mrzí, že sme sa dostali do takej určitej vytáčky a že sme odišli od nejakého merita veci k takým osobným veciam nie vždy celkom korektným a pravdivým. Ja sa v tejto chvíli modlím, aby nám Boh dal pokoj, aby sme mohli rozprávať k veci.
Takže prvá vec, oceňujem, že pán minister tu sedí dnes a že počúva, aj keď možno je to pre neho náročné počúvať a že možno o tých veciach rozprávať, aj keď možno sa vo viacerých veciach nezhodneme.
V poslednej dobe tá učiteľská téma dosť rezonovala. A teda aj tá téma školstva. A mnohí učitelia, s ktorými som hovoril, tak hovorili povedz toto alebo povedz tamto. Aj teraz, keď som sledoval rozpravu, tak mnohí či cez rôzne sociálne siete, alebo priamo do mojej schránky poslaneckej, posielali reakcie. Priamo sledujú túto rozpravu, takže by som teraz možno chcel hovoriť aj ako učiteľ.
Chcem povedať, že hoci som poslancom nejaké tie mesiace, tak 15 rokov som učiteľom a stále ešte učím na drobnučký úväzok. Aj teraz v pondelok ráno som učil. A je to možno naozaj dôležité, aby sme vedeli, že hovoríme o ľuďoch. O konkrétnych ľuďoch, ktorí vykonávajú svoju prácu. A že nehovoríme len o nejakých makroveciach, o nejakých štátnych programoch, o nejakom neosobnom školstve. Že sú to deti, mládež, učitelia. A chcel by som to vrátiť na túto rovinu.
Hneď na začiatku zareagujem, už som to hovoril viackrát ako učiteľ, vec, ktorá sa ma dotkla ako učiteľa, že keď sa hovorilo aj v rámci štrajku o tom, že učitelia majú viac ako 800 eur hrubého, tak ja chcem povedať za seba teraz ako učiteľ, že som mal 643 eur hrubého, čo bolo asi 500 čistého po pätnástich rokoch praxe pri plnom úväzku od januára 2012 na mojom platovom dekréte. Aby som mohol povedať aj za tých učiteľov, pre ktorých toto je bežný plat učiteľa na strednej škole.
Možno je to tým, že sme neštátna cirkevná škola a že tie sú menej financované a nezostane nám na nejaké osobné ohodnotenie alebo na nejaké veľké odmeny, ale toto bol teda môj štandardný plat. Nechcem tu ďalej hovoriť o nejakých svojich osobných veciach. To bolo na úvod, aby sme vedeli, že hovoríme o ľuďoch, o konkrétnych ľuďoch, ku ktorým sa rátam teda aj ja. Nehovoriac o tom, že som okrem toho rodič troch školopovinných detí a jedna dcéra je v materskej škôlke, takže sa ma to bytostne dotýka ako otca.
No a teraz poďme teda k tým systémovým veciam. A konkrétnym veciam. Takže, ja som si dnes znova vytlačil časť programu, programového vyhlásenia vlády a tú časť s názvom Znalostná spoločnosť, vzdelávanie a kultúra. Špeciálne je zaujímavý ten všeobecný úvod, pretože to je to, podľa čoho sa za tých osem mesiacov malo postupovať, bolo to tu schválené v Národnej rade. Mali sme o tom debatu.
Skúsim niekoľko, niekoľko možno poznámok, tak ako je tento dokument zostavený. Hneď prvá veta hovorí o tom, že výchova a vzdelávanie je základný pilier ekonomiky. Myslím, že to dobre naznačil aj pán poslanec Beblavý v úvode, keď hovoril o tom, že tak ako sa môžu rozsypať iné odvetvia štátu ako nejaká infraštruktúra, uvádzal príklad konkrétne Ruska, tak sa môžu rozsypať aj odvetvia, ktoré sú možno menej viditeľné, ale má to dopad rovnaký, podobný alebo niekedy aj väčší. A ja súhlasím s touto vetou z programového vyhlásenia vlády, že my potrebujeme investovať do výchovy a vzdelávania aj z dôvodu ekonomického. A ja to troška aj vysvetlím bližšie.
V ďalšom odseku programového vyhlásenia vlády je veta, že konkurencieschopnosť Slovenska je závislá od konkurencieschopných ľudí, ktorí sú vzdelaní, zruční, tvoriví a adaptabilní. Niečo o tom hovoril aj pán poslanec Poliačik. A ja by som chcel poukázať na tú konkurencieschopnosť a na jeden problém, ktorý si myslím, že bol dobrý, aby si vzal do pozornosti pán minister,
Ja som sa zamýšľal ešte predtým, ako som sa stal poslancom Národnej rady ako učiteľ o tom, že aké máme my ako učitelia vlastne možnosti a obmedzenia, keď formujeme mladú generáciu. A uvedomil som si s prekvapením jednu vec, že vlastne typický učiteľ je vlastne, keď to tak zjednoduším, typický zamestnanec, povedzme zamestnanec štátu so všetkým, čo k tomu patrí. To znamená, má určité pracovné miesto, relatívne garantované, s nejakým pomerne jasným pracovným rozvrhom, aj rozvrhom hodín napríklad. Takisto s určitým garantovaným, aj keď nie vysokým platom. A má teda mentalitu zamestnanca. Ale fakt je taký, že to, čo potrebujeme v tejto krajine, sú ľudia, ktorí majú, tak ako to hovoril Martin Poliačik, mentalitu ľudí ktorí sa vedia postarať o seba, ktorí vedia podnikať.
Mnohí z vás takú mentalitu máte. A viete, o čom to je. A som rád, že ste aj tu v parlamente. A predstavte si, že ak budeme naozaj tlačiť školstvo do takého štátneho modelu, úplne prirodzene, bez ohľadu na to, že budú predmety ako základy podnikania alebo neviem aké ďalšie, tak ten učiteľ najviac formuje tie deti a mládež tým svojím postojom. Tým svojím pohľadom na život.
Takže bolo by dobré upriamiť možno pozornosť týmto smerom. A pracovať, pracovať na tejto zmene mentality, čo je veľmi náročné. Preto dávam do pozornosti, že bolo by dobré myslieť aj na to, že súkromné školy, s ktorými sa spája to nie moc obľúbené z vašej strany slovko biznis, vlastne môžeme byť radi, že ich v systéme máme. A myslím, že my radi sme, ale práve naopak, podporiť ich, a podporuje aj ten súkromný prvok ten biznis prvok v takej tej konštruktívnej forme, aby učitelia vedeli aj takýmto spôsobom alebo aj celé školy poukazovať študentom na takéto nastavenie. Pretože, to je vhodné pre dnešnú spoločnosť, ktorá je trhová.
Moja predstava je, že by malo byť úplne normálne, spontánne, vlastné mladému človeku, ktorý končí povedzme strednú školu, maturuje, že má už predstavu, ako sa uchytí na trhu, čo by chcel robiť, má chuť podnikať. Bohužiaľ, tá mentalita učiteľov ako zamestnancov sa úplne bežne prenáša, nie je to síce jediný zdroj, ale dosť významný, prenáša do študentov, ktorí aj po absolvovaní vysokej školy, mnohí z nich sú proste len typickými zamestnancami, ktorí hľadajú miesto. Ponúknite mi miesto, ponúknite mi plat, a keď nie, úrad práce. (Potlesk.) Toto je drahé.
A hovorím to, aj ľudia vám poviem, ja nemám mentalitu podnikateľa. Ja mám mentalitu toho zamestnanca. Ja som to 15 rokov robil po škole. Bol som dva mesiace nezamestnaný, lebo zamestnávali až od septembra. Ja som skončil v júni. Ale, ak to nezmeníme, tak môžeme meniť rôzne veci a toto tam stále bude.
Ak hovoríme o konkurencieschopnosti pri učiteľoch, ale aj pri školách, tak tu nezabezpečí rozhodovanie úradníkov, a, bohužiaľ, ani nízke platy. Ja poznám veľa ľudí podnikateľov, ktorí majú zarobené. Sú úspešní v živote. A veľmi radi by odovzdávali svoje skúsenosti mladým ľuďom povedzme aj ako učitelia, ale nemôžu, alebo podľa mňa nemali by robiť to ako charitu.
Znova, už tu zaznelo, že veľakrát je v školách mnoho nezaplatenej práce. Ono je to asi aj v iných odvetviach. Aj lekár veľakrát robí viac, ako je je v popise jeho práce. Mnohí ďalší to robia, viac, ako je v popise ich práce. Aj mnohí úradníci napríklad. Ale, ak chceme pritiahnuť ľudí, tak je potrebné ukázať nejaký spôsob ohodnotenia toho, že máme o to záujem, je to veľmi dôležité, je to kľúčové, či už aj finančným ohodnotením, alebo nejak inak.
Toto nie je vina učiteľov, že sú to typickí zamestnanci. To je v nastavení systému a štátu. Vraciam sa späť k programovému vyhláseniu vlády k 5. ods., skúsim ho prečítať celý. Sú to dve vety: "V školstve považuje vláda za rozhodujúce zabezpečenie výraznejšej úlohy a postavenia učiteľov všetkých stupňov škôl v spoločnosti. Preto okrem odborného a sociálneho aspektu sa musí zvýrazniť aj ich celospoločenská pozícia, to jest politická, odborná a laická podpora učiteľskej profesie a, samozrejme, aj jej finančné ohodnotenie a zvýšenie spoločenského postavenia. Preto bude systémovo riešiť zlepšenie odmeňovania pedagogických, odborných a nepedagogických zamestnancov podľa ich kvality a v závislosti od možnosti štátneho rozpočtu."
Som sa už na to pýtal v jednej faktickej poznámke. A ja som nemal na mysli tie kredity. Viete, ja vám poviem úprimne, že ja, keď som počul o tom vzdelávaní a o tých kreditoch, ja som si povedal od začiatku, že to budem ignorovať. Pozor, nie vzdelávanie, ale tie kredity.
Ja vám poviem úprimne, vždy som bol schopný popri učiteľskom zamestnaní v pohode uživiť svoju rodinu. Skromne, ale v pohode. A nepotreboval som sa hrať na kredity. Potreboval som sa vzdelávať. To bola moja nevyhnutná potreba. A zúčastnil som sa dobrovoľne mnohých a zúčastňujem dobrovoľne mnohých nejakých vyučovaní alebo workshopov, ktoré mi pomáhajú. Ale podľa mňa hodnotenie kvality sa nemôže myslieť len tým, že sa nastaví nejaké zbieranie bodov. Je to také socialistické. Možno je to v niečom aj dobré, ale vieme, že to sa dá ľahko obísť.
Podľa mňa to nie je ľahká úloha. Ale treba porozmýšľať nad tým, ako dokážeme ohodnotiť, že toto je kvalitný učiteľ, ktorý si zaslúži, vymyslím si, tristo eur osobné ohodnotenie. A potom to môže ísť dopredu. Nie je to ľahké, ale toto je podľa mňa cesta. Nielen stanoviť nejaké kredity, ktoré sa nazbierajú, lebo si absolvoval toľko a toľko prednášok, toľko a toľko školení, tak si lepší učiteľ. Lepší učiteľ je podľa jeho práce, podľa jeho výsledkov. Nie podľa nejakých pečiatok v nejakom zošite.
Čiže bol by som rád, keby, keby toto bolo nejak predstavené, že ako to bude fungovať. A aby to fungovalo. Aby sa jasne stanovila, aká je kvalita alebo čo je kvalita, ktorú chceme.
Ďalší odsek, hneď nasledujúci hovorí takú dôležitú vec: "Vláda si uvedomuje že nevyhnutným predpokladom ďalšieho rozvoja školstva bude tiež obnova disciplíny na základných a stredných školách založenej na prirodzenom vzore a autorite, ako aj v skvalitnení prípravy budúcich učiteľov a odborných zamestnancov na vysokých školách."
Viete, to je dôležitá vec, ale keď tam napíšete, že na prirodzenom vzore a autorite, to sa dá ako zariadiť, že tam budú takí učitelia? No odporúčam, aby sa na to pozeralo už pri príprave učiteľov. Dnes, čo sa týka pedagogických fakúlt, mal som česť s mnohými praktikantmi ako učiteľ v praxi, s ktorými som teda tak prižmúril oči alebo aspoň jedno oko, a som sa snažil tak milosrdne, citlivo naznačiť, že sú aj iné zamestnania, kde sa dá, kde sa človek môže uživiť, a bolo by fajn, pretože bolo jasné, že tí ľudia nezvládali, a nemali ten dar, nemali ten talent. Každý má dar a talent na niečo iné.
Čiže ak to chceme zabezpečiť, v tom prípade musíme úplne jasne nastaviť, ale veľmi konkrétne a prakticky, nielen to deklarovať, aby za učiteľov išli ľudia, ktorí majú dar učiť, ktorí majú tú prirodzenú autoritu. A zároveň je podporovať. A nie ubíjať tým, že učiteľ nemá skoro žiadne práva, ale má strašne veľa povinností. A ešte navyše, úradníci, inšpekcia, už to tu bolo spomínané, stále na toho učiteľa nejakým spôsobom tlačia.
Ja vám poviem, že keď som počul slovo inšpekcia, metodici a proste nejaké takéto úradnícke ministerstvo, tak vždycky som si predstavil: jéminenky, to budú zase problémy, to zas bude len niečo také ako keby, čo ma, čo ma zaťaží, a nie predstava, že, fíha, príde niekto, kto mi pomôže a bude sa mi lepšie pracovať a pomôže to našej škole. Hoci, samozrejme, je to možno pocitová vec a mnohokrát to aj pomôže, ale to nastavenie asi nie je celkom najideálnejšie.
Potom je tam jeden odsek, ktorý by som teda chcel. Ja sa, ja sa k tomu programovému vyhláseniu vraciam preto, lebo, lebo sa po tých 8 mesiacoch zhruba, môžme teda urobiť taký malý odpočet, keďže hovoríme o tej téme, tak sa k tomu vraciam. Je tam jedna veta v ďalšom odseku, ktorá teda ma úplne zaskočila: "V rámci daných možností bude zvyšovaný objem finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu so zameraním na posilnenie školstva, vedy a výskumu, s cieľom zvýšenia ich kvality a efektivity." Ja sa ospravedlním, ja som si to v tom prvom alebo pri schvaľovaní programového vyhlásenia vlády nevšimol, ale táto veta je úžasná. To je tak alibistická veta, tak o ničom veta, že si ani neviem predstaviť, ako by sa dalo vyhodnotiť, že toto, že s týmto sa niečo urobilo, resp. je tam hneď zamontované, že s tým sa nič nedá urobiť, takže by som privítal aj tú rozpracovanejšiu konkrétnu vec, ktorá už vraj na výbore sa teda preberala.
Ďalšia vec je, v ďalšom odseku, tým už skončím s programovým vyhlásením vlády, je výraz, aby vzdelávanie nebolo len výhodným biznisom z peňazí daňových poplatníkov. O tom sme tu viedli spor. Ja osobne si myslím, že biznis do školstva patrí. My sme sa tu preli už prednedávnom v rozprave o tom, že či zdravie má byť biznis. Nemyslím si, že zdravie má byť biznis, ale zdravotná starostlivosť môže mať nejakú biznis súčasť. A takisto aj školstvo. Myslím si, že vniesť do toho biznis je dobré. Keď sme teraz rozprávali o tých centrách voľného času, boli tu prednesené konkrétne údaje z konkrétnych miest, obcí, tak si uvedomme, že biznis je niečo, čo ľudí zamestnáva. Ak to centrum voľného času fungovalo, tak tam zamestnávalo ľudí. Ja poznám veľa ľudí, ktorí sú zamestnaní v tých centrách voľného času. Jasné, že sa dá zneužívať všeličo možné. Vieme, že hlavne príjmy zo štátneho rozpočtu sa veľmi radi, veľmi radi ľudia ich zneužívajú. Ale ak to utneme alebo u niektorých a u mnohých tých centier to zrušíme, tak mnohí ľudia, ktorí nič nepodvádzali, chceli pracovať s deťmi a chceli to mať ako svoje zamestnanie, prídu o prácu. Okrem ich osobného problému to znamená aj problém pre štátny rozpočet. A tie peniaze, ktoré boli využívané v tých konkrétnych centrách, tak sa roztratia niekde v obecných rozpočtoch a nie som si istý, či za jedno stratené miesto v nejakom zrušenom centre voľného času automaticky vyprodukujeme na úrovni samosprávy nejaké iné, iné pracovné miesto. Čiže si myslím, že to má dopad na nezamestnanosť. Už sme o tom hovorili aj v rozprave o dani z príjmu, o štátnom rozpočte, že proste, ak chceme byť sociálni, štedrí, podporovať školstvo, zdravotníctvo, čo sú veci platené zo spoločných peňazí daňových poplatníkov, tak musíme ten biznis podporovať. A on patrí aj do toho školstva, aj do toho zdravotníctva. V rozumnej miere, o ktorej môžme debatovať, aby bola zdravá, aby nebola, nebola zneužívaná. Bohužiaľ, ale sú tu veci, aj dnes sme tu videli veci, nebudem ich opakovať, ktoré hovoria o tom, že všelikde inde, to až tak vládu netrápi, že sa odlievajú rôzne milióny a robia sa všelijaké biznisy pre všelijaké firmy, ktoré by teda, ktoré by teda tiež mohli byť označené ako nevýhodný biznis, ale na rozdiel od tohto biznisu neprinášajú úžitok pre deti a mládež, ale len pre nejakých konkrétnych finančných žralokov alebo finančné skupiny.
Ďalšiu vec, ktorú by som chcel teda vyjsť, okrem toho dokumentu hodnotenia programového vyhlásenia vlády, je vyjadrenie petičného výboru, kde sú zastúpení vlastne zástupcovia rodičov, potom Združenia katolíckych škôl Slovenska a Asociácie súkromných škôl a školských zariadení. Oni zajtra prídu do parlamentu, budete mať môcť sa s nimi porozprávať o ich postojoch. Ja by som chcel prečítať stručný, stručné vyjadrenie, ktoré zaslali a ktoré myslím, že patrí do tejto debaty.
"Najnovšie prijaté novely zákonov týkajúce sa školstva zásadne a negatívne menia fungovanie základných škôl, stredných škôl a školských zariadení. Sme vážne znepokojení stavom, vývojom a financovaním vzdelávania na Slovensku. Práca učiteľov je hlboko nedocenená, školy sú existenčne ohrozené, finančné prostriedky určené na vzdelávanie a mimoškolskú činnosť sa presúvajú a používajú na celkom iné účely. Rodičia alebo študenti, ktorí sa chcú slobodne rozhodnúť o svojej vzdelávacej ceste, strácajú možnosť voľby. Sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery zaručené Ústavou Slovenskej republiky sú vo vzťahu k výchove a vzdelávaniu ohrozované. Zodpovednosť za vzdelanie a uplatnenie sa legislatívne presúva zo samotných žiakov a ich rodičov na samosprávy. Deti sa stávajú rukojemníkmi štátu, ktorý bude rozhodovať o tom, aké vzdelanie, v akej škole si vyberú." Je tu potom naznačená ich iniciatíva alebo ambícia vyzbierať 100 000 podpisov od občanov Slovenskej republiky, ktorým na slovenskom školstve záleží, a potom požiadať teda oficiálnou cestou poslancov Národnej rady, aby sa touto situáciou zaoberali, aby zmenili spôsob financovania školstva.
Pokračujem z tohto dokumentu: "V záujme zachovania a zvýšenia kvality vzdelávania a výchovy na Slovensku a s cieľom dosiahnuť, aby každé dieťa a občan Slovenskej republiky mal prístup k vzdelaniu na všetkých druhoch a typoch škôl a školských zariadení bez ohľadu na zriaďovateľa, sme spustili túto petíciu, nazvanú "Petícia za spravodlivé, hospodárne a nediskriminačné financovanie slovenského školstva" a žiadame vás, našich zákonodarných zástupcov, aby boli:
1. prijaté také zákony, ktoré zabezpečia pre všetkých zamestnancov v školstve adekvátne navýšenie miest zodpovedajúce náročnosti a významu ich povolania;
2. aby boli odstránené zo školskej legislatívy ustanovenia, ktoré umožňujú odlišné zaobchádzanie s neverejnými školami a školskými zariadeniami v porovnaní s verejnými;
3. aby boli samosprávy miest a obcí legislatívne zaviazané povinnosťou rovnakým spôsobom, spravodlivo, transparentne a adresne financovať všetky školy a školské zariadenia v rámci Slovenskej republiky bez ohľadu na to, kto je ich zriaďovateľom."
Hovoria o tom teda, že zajtra na záver, že zajtra doobeda o 10.00 prídu do Národnej rady a chcú teda s nami o tom hovoriť ako s poslancami, tak vás, kolegovia, srdečne pozývam, aby sme ich prijali, aby sme s nimi hovorili podľa svojich možností.
Toto je druhá vec, ktorá je podľa mňa veľmi dôležitá a to je pomer štátnych a neštátnych škôl teda cirkevných a súkromných. Viete, zdá sa mi, že mnohí z nás, i keď viem, že aj pán minister, pokladáme za štandard a za normálku štátne školy a taká alternatíva, určitá exotika sú školy cirkevné a súkromné. Viete, ja si myslím, že to spokojne môže byť aj naopak. Kto povedal, že štát musí mať, musí mať školy v rukách? Štát má dozerať na to. (Reakcia v pléne.) Verejné. Ďakujem. Ja ešte použijem tú starú terminológiu. Dobre. Verejné, že musia byť takéto a že to nemôže byť, že to nemôže byť naopak. To právo patrí rodičom. Rodičia sú zodpovední za výchovu svojich detí a majú si, majú si právo slobodne vybrať. Štát má dozerať na to, aby táto možnosť tu bola, aby bola koordinovaná, aby bola nejaká zmysluplná, ale nie je to právo štátu, je to právo rodičov. Ak rodičia žiadajú, že chcú mať školy cirkevné, súkromné a chcú tam dať deti, tak toto je prvoradé, na čo treba brať ohľad. Nehovoriac o tom, že štát v skutočnosti je len spoločenstvom občanov a má len tie peniaze, ktoré od nich vyberie, to znamená, že treba na nich brať ohľad na týchto občanov, rodičov, ktorých deti sú, deti sú vlastne žiakmi škôl.
Troška sa ešte dáme do tej, do tej ekonomickej stránky, pretože, si myslím, že to súvisí aj s tým, s tým neverejným charakterom, súkromným charakterom školstva. Pán, pán Blaha nie je tu teraz, hovoril pri rozprave, pri niektorých tých ekonomických zákonoch o tom, uvádzal taký príklad, kde štát musí zasiahnuť, lebo IT-čkár má neviem aký plat a zdravotná sestra a učiteľ majú nízky plat. Viete, ja som ho vtedy pozeral na monitore a nemohol som pribehnúť a dať si faktickú a možno to bolo lepšie, lebo by som asi bol moc emocionálny. Veď práve preto je problém s financovaním tých sestier a tých učiteľov, pretože je to v štátnych rukách. Ja som presvedčený o tom, že dobrý, dobrá miera podnikavosti, môžme nazvať teda biznisu, je tým, čo môže pomôcť zlepšiť aj kvalitu, aj platy spomínaných sestier alebo učiteľov.
Takisto poviem a som za to, som za dofinancovanie školstva. Vysvetlím to. V Ústave Slovenskej republiky je garantované bezplatné vzdelávanie. Som za to, je to veľmi dôležitý základný prvok, ktorý tento štát môže dať svojim občanom, zvlášť teda deťom a mládeži, ale v školstve, a teraz idem hovoriť ako učiteľ, je veľa úkonov, ktoré priamo so vzdelávaním nesúvisia. Sú administratívne. Napríklad je úplne normálne, že v zdravotníctve sa tieto administratívne úkony spoplatňujú. Ak chcete dostať potvrdenie o tom, že môžte byť držiteľom zbrane alebo chcete potvrdenie o zdravotnom stave na vodičský preukaz, tak sa to spoplatňuje a nie je to málo. V školstve je tiež mnoho vecí, ktoré môžu byť financované. Chcem zdôrazniť, že pri zachovaní všetkých sociálnych ohľadov, k tomu sa ešte dostanem, nie som za nejaký divoký kapitalizmus v školstve, ja sám mám, opakujem, 3 školopovinné deti a jedno dieťa v materskej škôlke a poslanecký plat mám len 8 mesiacov, takže donedávna som to platil z učiteľského platu a, viem, že je to veľmi náročné, napríklad začiatok školského roka, takže určite sa prihováram za tú, za ten sociálny rozmer, ale poviem vám dva príklady ako učiteľ.
Predstavte si, že som triedny, teda bol som triedny učiteľ, a boli študenti, ktorí preto, že si to mohli dovoliť, tak si podali prihlášky na povedzme 5 alebo 6 vysokých škôl, kde zaplatili tej vysokej škole. Neviem, aké sumy teraz bežia, lebo ja som išiel dávno na vysokú školu a moje deti sú ešte na základnej škole, ale tipujem že okolo 20-30 eur to spokojne môže byť. Dobre hovorím? Neviem. Keby napríklad mal možnosť triedny dostať za vypísanie takej prihlášky nejakú sumu, nízku, povedzme symbolickú, z ktorej časť by zostala jemu a časť škole, tak by bol aj určitý rozdiel a aj určitá absolútnosť v tom, že niekto si dá 5 prihlášok, niekto si dá 1. V niektorej triede si dá takéto prihlášky na vysoké školy, teda počet študentov krát počet prihlášok, čo ja viem, je ich tam 100 a v niektorej 50, je tam rozdiel a ten učiteľ dostane rovnaký príplatok za triednictvo, ktorý v mojom čase, ktorý bol relatívne nedávny bol 25 eur hrubého za to, že som bol triedny.
Ďalšia vec sú napríklad upomienky, kde poštou doporučene musí škola odoslať o tom, že žiak nespĺňa kvalifikačné požiadavky. Napríklad je, vychádza mu známka nedostatočný pri, pri pri konferencii trištvrteročnej aj štvrťročnej a platí to škola, hoci vlastne v istom zmysle je to, je to nesplnenie tých základných kritérií žiakov. Ja som bol teda na gymnáziu, ale väčšinou tých upomienok bolo preto, lebo tí žiaci boli leniví, nechcelo sa im a vedeli, že do pol roka to nejako vyhrabú na tú štvorku alebo trojku, ale škola to musela zaplatiť z vlastných peňazí. Čiže navrhujem, aby napríklad na týmto sa začalo vážne uvažovať, aby tieto možnosti boli. Samozrejme, ak to budú ľudia, ktorí preukázateľne budú mať sociálny status, teda status, že potrebujú sociálnu pomoc, tak aby to bolo brané, brané do úvahy.
Zase ako príklad takého sociálneho rozmeru je príspevok na ZRŠ v rámci školy, kde sa platí nejaká suma povedzme okolo 20 eur, ale tí, ktorí o to požiadajú, môžu dostať, nazvem to, zľavu, zľavnenie na polovicu alebo dokonca úplne odpustenie tejto sumy, prípadne ak majú viac detí na tej istej škole, tak prvý platí plnú sumu, ďalší platí už len nejakú symbolickú sumu. Viem, že to funguje na mnohých školách, je to úplne bežné, čiže takýmto spôsobom som za to. Nemyslím si, že to nie je sociálne.
Niekedy sa môže stať to, napríklad u nás v Žiline, neviem, či je tu pán primátor Choma, je, že je potom taký rozdiel medzi cirkevnými a štátnymi zariadeniami, že napríklad cirkevná škôlka v Žiline má veľké problémy a v istej situácii, neviem teraz najnovší vývoj za posledné dni, lebo tu stále sedím v Bratislave, ale viem, že bol čas, keď museli platiť taký ten príspevok na škôlku aj v trojnásobnej výške ako verejné škôlky. Moje dieťa teda chodí do štátnej škôlky alebo mestskej, nie do cirkevnej, ale viem o tomto probléme. Myslím, že by sa na to malo pamätať.
Na záver by som chcel povedať to, že, alebo podčiarknuť to, že vzdelanie je v prvom rade právom a rozhodnutím rodičov zaplatené z ich daní. Preto som za to, aby v tejto veci sa dbalo na to, že rodičia majú mať to právo, majú byť brané do úvahy ich pohľady, ich názory, ich potreby, ich vyjadrenia a tiež brať do úvahy, že vzdelanie, investícia, pokiaľ to všetko bude bezplatné, to znamená, zaplatíme to všetci z daní v úplnej, 100 % miere, tá miera uvedomenia toho, že vzdelanie, investícia bude pokuľhávať od materskej škôlky až po vysokú školu, som presvedčený, že ešte dlho nebude dosť peňazí zo štátneho rozpočtu pri súčasnom stave a trende ekonomiky, ak budeme uvažovať o financovaní tak ako doteraz.
Preto vyzývam aj ministra školstva, ale aj ostatných ministrov vlády, nás, aby sme skutočne si uvedomili, že nemôžme donekonečna odbíjať problémy v školstve, že nie je dosť peňazí. Tak nájdime iné spôsoby. Hľadajme. Nie preto, aby sme trápili rodičov alebo učiteľov, ale preto, aby to fungovalo, pretože ako - a zase sa vraciam k tomu programovému vyhláseniu vlády - aj naša ekonomika závisí od toho, ako bude fungovať výchova a vzdelanie. Ďakujem.

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka. Ďakujem aj tebe Richard. Si ďalší z poslancov, ktorí prinášajú do tejto siene zákonnosti nielen brilantné rečnícke výkony, čo je teda oceniteľné, ale predovšetkým vlastnú nezameniteľnú životnú skúsenosť z odboru, ktorý zjavne žiješ a ktorému rozumieš. Ja si myslím, že to je dôležité a aj keď nemôžeme byť všetci odborníci na všetko, tak je hodné, aby všetci počúvali takéto prejavy, ktorí majú záujem, aby sa veci hýbali dopredu.
A teraz to konkrétne, čo ma zaujalo. Ja už som dnes v inej súvislosti pri tejto diskusii hovoril, že oceňujem, keď by mali prísť do riadenia školstva nielen pedagógovia, ale odborníci na riadenie. Zároveň tu pomerne často zaznieva túžba, úplne oprávnená, aby do školstva, aby prichádzali učitelia, ktorí budú osobnosťami, autoritami, ktorí tam nebudú chodiť do zamestnania, ale do povolania. Viete, čo by sa stalo, keby sme skutočne dostávali do riadenia škôl takýchto profesionálnych manažérov? Aké by boli ich prvé kroky aj v dnešnej finančnej situácii? No minimálne také, že by tých učiteľov rozdelili aspoň do troch skupín a zaviedli by personálne hodnotenie, ktoré by úplne jasne rozdelilo špičku, ktorá je navysoko nadpriemerná, priemer, kde sa ocitne najviac učiteľov, a podpriemer, kde teda bude musieť byť určitá skupina, pretože každá skupina má aj svoj podpriemer. A možno tie peniaze by rozdelil tak, že by tej jednotke skupine výrazne pridal, dvojku by nechal tak, ako je, a trojke by sa nebál ubrať. Myslím si, že toto je jeden zo spôsobov, ktorý by sme mali úplne prakticky využiť práve v tejto dobe. A ja si myslím, že veci do seba zapadajú.
Takže dávam na zváženie, aby sme tú autoritu učiteľa možno vybudovali aj v dnešnej ekonomickej kríze aj takýmto spôsobom. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Podobne ako kolega Mičovský, ja by som chcel oceniť kultivovaný výstup, kultivované vystúpenie pán kolegu poslanca. Myslím si, že zaujalo každého osobne, aj mňa najmä preto, že mal naštudovaný náš vládny program, a práve, práve chcem povedať, že práve minister školstva tento vládny program plní. Koniec koncov už sme myslím prijali päť alebo šesť noviel zákonov školských, či už to bola novela o celoživotnom vzdelávaní, novela zákona o odbornom vzdelávaní a príprave, novela zákona o financovaní a tak ďalej, či zákon o Fonde na podporu vzdelávania. Takže už tej práce za tých osem mesiacov bolo urobenej dosť. Môžeme mať na to, samozrejme, každý rôzny názor. Zaujalo ma ale aj to, že si povedal, že mnohí podnikatelia by chceli preniesť svoje skúsenosti do škôl a svoje poznatky. Áno, ale veď tú možnosť majú. Sú vytvorené pilotné centrá, sú vytvorené cechy automobilového priemyslu, drevárskeho priemyslu a tak ďalej. Čiže oni môžu. Myslím si, že sme zákonom o odbornom vzdelávaní pripravili aj možnosť cez Fond na podporu odborného vzdelávania. A práve cez podnikateľov toto sa mi zdá nebolo dotiahnuté do úplného konca. Takže možnosti určite majú. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Vážený pán poslanec, prvá poznámka k tomu, čo si povedal. Žilina, cirkevná materská škola má trojnásobný poplatok oproti verejným materským školám. Ja som sa o túto tému zaujímal. Áno, je to pravda. Ten trojnásobok ale nevychádza z nejakej ekonomickej klasifikácie, ale je dôsledkom nejakého politického trucu zo strany farnosti ako zriaďovateľa tejto materskej školy. A túto sumu si vyslovene vymysleli na to, aby ukázali, že je nejaká diskriminácia vo financovaní zo strany mesta. Čiže vôbec táto suma nezodpovedá nejakým reálnym potrebám. Poznám dobre tú situáciu a naozaj je to len otázka politického zápasu, nemá to žiadne ratio. Druhá poznámka. Spomínal si viacero administratívnych úkonov, ktoré by sa dali spoplatniť a tým by sa nejako zlepšila ekonomická situácia v školách. No ja si myslím, že musíme nabrať odvahu v Slovenskej republike a pristúpiť k niečomu oveľa razantnejšiemu a tým je redukcia počtu škôl. Jednoducho školská sieť, tak ako je nastavená, je nastavená na určitý počet detí a vieme, že počet detí nám za tých iks rokov klesol na polovicu, ale školská sieť zostala v podstate dvojnásobná. Mám teraz na mysli v základnom školstve málotriedky, ktoré majú 10-15 žiakov, a pritom majú piatich zamestnancov. No jednoducho to je absolútne nereálne, neracionálne, hlúpe, nespravodlivé, neviem aké, ak toto chceme ďalej držať. Poďme najskôr zredukovať počet takýchto škôl a verím a som presvedčený, že sa zvýši kvalita tých škôl, do ktorých deti prejdú. Bude oveľa viac peňazí v školstve. Toto, čo dnes robíme, to je doslova mrhanie verejnými financiami.

Ďakujem. Pán poslanec Vašečka, tri veci.
Prvá. Naozaj váš príspevok bol kvalitatívne úplne iný a kvalitnejší ako vašich predrečníkov.
Po druhé. V mnohých veciach sa zhodneme. Myslím si, že napriek politickým spektrom každý by sme dopriali učiteľom zvýšenie o viac percent. Ale keď sa chceme na druhej strane správať zodpovedne, tak naozaj tých päť percent ja vnímam ako pozitívne v tejto dobe.
A tretia. Taká výtka smerom k vám. Táto vláda dostala mandát na štyri roky. Pán minister Čaplovič je čele svojho rezortu osem mesiacov a vy tu teraz chcete od neho, aby vám dal odpočet svojej práce za štyri roky. To sa mi zdá nekorektné. Musíme počkať naozaj dlhšie obdobie, aby sme nejaké výsledky dlhodobejšie spoznali. Takže v tomto sa mi to zdalo nekorektné od vás. Ďakujem.

Ďakujem. Zopár poznámok. Tiež ako oceňujem vystúpenie bez červeného plátna pred sebou. A určite v niektorých veciach sa aj budeme spolu súhlasiť. Možná, že určite by sme si vedeli porozprávať o kreditnom systéme a jeho efektivite. To určite. Na druhej strane - niektoré veci, s niektorými vecami nesúhlasím, ako mnohokrát sa tu spomína tá zlá samospráva a čo všetko zlé robí. Ďalšia vec. Ste spomínali, že bude petícia, resp., že prídu zástupcovia súkromných aj cirkevných škôl a teda že považujú zákony, ktoré sme prijali za zlé. Poviem naopak, ja sa stretávam so zástupcami štátnych alebo verejných základných škôl, ktorí zase vysoko hodnotia tieto prijaté zákony. Pretože zas možná oni majú pocit toho, že skôr sú diskriminovaní voči cirkevným a súkromným školám. (Reakcia v pléne.) Vydrž, kľud. (Smiech v sále.)
Takisto nesúhlasím veľmi s tým, že sa teraz nejak do popredia derie to, že rodičia, že rodičom štát chce určovať, že kde si majú deti dať, do ktorej školy a aké vzdelanie a podobne. Určite nejaké nasmerovanie podľa mňa nie je zlé, ale vždy, podľa mňa, zostane ten rodič to gro a rozhodujúci činiteľ, kde si to svoje dieťa dá.
A posledná taká poznámka. Manažéri v škole. Je to nie zlý nápad a ako určite by sa dalo o tom rozprávať. Ale myslím si, že naši riaditelia v mnohých, drvivých škôl sú.

Pán poslanec, vy ste hovorili veľa všeobecných právd, o ktorých vieme všetci, tak ako sme tu a zaoberáme sa školstvom. Ale nepovedali ste tú základnú, a to, že v slovenskom školstve neustále nám klesá počet žiakov. Vy na druhej strane ste podporovali a priznali ste sa k tomu, že v školstve by mal byť primeraný obchod alebo biznis. Taký, ktorý by mal byť motivačný. Ja si to na rozdiel od vás vôbec nemyslím. Lebo ten biznis, ako ste ho vy nazvali primeraný, vôbec nie je tým, tou zárukou kvality. A dôkazom je napríklad systém, ktorý je v škandinávskych krajinách. Čiže, pán poslanec, ja som skôr pomýlený z vášho postavenia, pretože vy ste zároveň učiteľom v cirkevnej škole, kde ste rovnako sa priznali o nejakom biznise. A ja som dodnes cirkevné školy nevnímal ako školy, ktoré by robili biznis. Čiže z toho pohľadu skôr vnímam vaše vystúpenie, že škodíte tým cirkevným školám, že vôbec takéto niečo pripúšťate. Pretože si myslím, že oni majú osobité postavenie v systéme vzdelávania. A napokon všetci vieme, že je potrebné jednoducho zastaviť vznik škôl, keď nám klesá počet žiakov a toto dokázal pán minister Čaplovič urobiť. Nikto z predchádzajúcich ministrov nemal tú odvahu. Ani pán minister Jurzyca. Len sme sa tvárili, že všetko je v poriadku, ale pritom ten balík peňazí je stále rovnaký. A to je dôsledok toho, že dnes nie je dostatok peňazí na to, aby sme primerane ocenili učiteľov.
Čiže, pán poslanec, toto je môj pohľad na vaše vystúpenie. Ale predovšetkým si myslím, že neškoďte cirkevným školám.

Ďakujem za slovo. Ďakujem kolegom, ktorí sa ozvali. Skúsim, ak stihnem v tých dvoch minútach. Čo sa týka oceňovania. Jasné, že sú možnosti štátneho rozpočtu, že tých 5 % vieme reálne teraz dať a tak ďalej. Preto sa mi pozdáva príspevok pána Mičovského, ktorý hovorí o tej diferenciácii a o tom hodnotení kvality. Je to veľmi náročné, ale myslím si, že tade vedie cesta.
Ďalšia vec, kolega Goga hovoril o možnostiach ten odborný rozmer odborného vzdelávania podnikateľov. Ja som skôr myslel o tej takej podnikateľskej mentalite pre študentov alebo žiakov všetkých škôl, nielen pre odborných, aby mali teda, aby boli pripravení na toto, na súčasný svet, na toto trhové hospodárstvo.
Ďalšia vec. Pán Blanár, myslím, že si v zásade asi rozumieme a asi by sme vedeli ťahať spoločným smerom. Zdá sa mi, že možno som sa zle vyjadril a sme sa nepochopili nejak. Ale myslím, že by sme sa vedeli zhodnúť, keď si to vyjasníme.
Čo sa týka toho programového vyhlásenia vlády, že práve táto vláda ho realizuje. Budem teraz trochu tvrdší ako v tom vystúpení. Tá ďalšia časť regionálne školstvo, kde je opísané, kde sú opísané tie kroky. Ja som si uvedomil, keď som ho čítal, že naozaj že vláda ho plní, ale ja hovorím, bohužiaľ. Lebo ja sa nezhodujem s tými krokmi, ktoré sú tam podniknuté. Hoci s tými problémami, a to sme hovorili viackrát, sa zhodneme. Ale nie v spôsobe riešenia.
Nebránim sa, tak ako hovoril pán kolega Podmanický, redukcia siete škôl rozumná, samozrejme, v poriadku. Ale ide o to, ako to nastavíme a kto o tom bude rozhodovať.
A asi na záver, že nechcel som odpočet za 4 roky. Chcel som možno také hodnotenie, aj preto robíme túto schôdzu, za osem mesiacov a plus rozšíriť víziu. Teda ako ste sa ďalej dostali v tej vízii za tých osem mesiacov, konkrétne po tých skúsenostiach, ktoré máte. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne, kolegovia. (Smiech.)
Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ja mám skoro pocit, že všetci, ktorí tu vystupujeme, by sme mali na úvod povedať, že som v konflikte záujmov, pretože všetkých sa nás táto debata veľmi intenzívne týka. Ja mám tri deti, ktoré prechádzajú školským systémom už úspešne 20 rokov a mám s tým rôzne skúsenosti, lebo 20 rokov je už dlhá doba a zažila som ako rodič teda všeličo v tomto školskom systéme. Ale jedno je mi za tých 20 rokov jednoznačne zrejmé. A síce, viete, keď máte tri deti tak viete, že nie každé dieťa je rovnaké a nie každé dieťa má rovnaké potreby, a viete, že je strašne dôležité, aby ste ako rodič, ktorý najlepšie poznáte svoje dieťa, mohli ponúknuť svojmu dieťaťu taký spôsob vzdelávania, ktorý jemu najlepšie vyhovuje. A o toto by som veľmi nerada prišla. Moja najmladšia dcéra len začína v tomto systéme pôsobiť a bola by som veľmi rada, keby sme mohli ako rodičia usmerňovať tú cestu vzdelávaním tak, ako to bude naozaj potrebovať.
A keď ste ma tak pekne, keď ste ma tak pekne privítali a čo ma pomklo k tomu, že som začala osobne, tak možno budem pokračovať osobne. Pretože moja mama mi minule, sa ma minule spýtala, keď sme robili domácu úlohu s mojou najmladšou dcérou: "Prosím ťa pekne, to naše malé chúďa, to sa bude dúfam ešte dať robiť niečo s tými zmenami, čo robí súčasný minister, kým pôjde na ďalší stupeň vzdelávania?" Takže rôzne vnímajú tieto kroky aj ľudia, ktorí si už prešli svoje, aj ako rodičia s rôznymi školskými systémami, aj tí, ktorí si naozaj pamätajú, a ja si to tiež pamätám, ktorí si naozaj pamätajú aj to, že školský systém neponúkal teda vôbec žiadny výber a pamätám si dokonca ja aj to, ako mne moji rodičia hovorili: "Musíš mať samé jednotky, lebo my ťa inak na strednú školu nevieme dostať, pretože tvoji rodičia také postavenie nemajú." A preto pozorne vnímam, nakoľko ostane otvorený priestor v našom školstve pre naozaj to, aby som mohla aj môjmu evidentne poslednému dieťaťu naozaj vytvoriť taký priestor, aký zodpovedná jeho schopnostiam.
To bol osobný úvod a teraz ako vystupujúca za poslanecký klub SDKÚ - DS chcem povedať, nie, my tu dnes nie sme preto, aby sme hodnotili to, čo pán minister urobil za 8 mesiacov. My sme tu preto, aby sme sa rozprávali o tom, ako by mali vyzerať zmeny v našom školstve v tomto čase, v tomto čase krízy, keď naozaj táto vláda je v situácii, že robí rozhodnutia, ktorých dosahy budeme vidieť nielen za rok, nielen za dva, ale aj za 10 rokov. Rozhodnutia, ktoré sa dnes robia, zásadné rozhodnutia, aj v školskom systéme, ktoré sa dnes robia, rozhodujú o tom, aké bude Slovensko o 10 a možno aj o 20 rokov. A preto si myslím, že táto debata je mimoriadne dôležitá, pretože je úplne zrejmé, že tí učitelia a dnes už aj rodičia, ktorí ich podporujú, aj študenti, ktorí ich podporujú, dnes neprotestujú len za platy, ale protestujú a domáhajú sa lepšieho vzdelávacieho systému. Pretože, áno, dnes je kríza, ale svet nestojí. To si proste musíme stále dokola opakovať. Svet nestojí a naozaj platí to, čo hovorím často, že, áno, z tejto krízy tak ako z každej inej krízy niektoré krajiny vyjdú ako víťazi a niektorí ako porazení. A naozaj ako víťazi vyjdú len tí, ktorí v konkurencii s inými krajinami vytvoria lepšie podmienky. Vytvoria lepšie podmienky pre investície a podnikanie a vytvoria lepšie podmienky pre tvorivosť vlastných ľudí. Uvoľnia ten potenciál vlastných ľudí a to sa dá len vtedy, keď naši ľudia budú mať adekvátne vzdelanie. Hovorili sme o tom aj pri rozpočte. Hovorili sme o tom, že to, ako bude vyzerať budúcnosť Slovenska, to závisí od toho, aké bude podnikateľské prostredie, aká bude vymožiteľnosť práva, ako bude efektívne fungovať štát, aká bude flexibilita trhov, ale hovorili sme o tom, že to bude závisieť aj od toho, ako budú ľudia motivovaní tvoriť, myslieť, pracovať, vzdelávať sa a v neposlednom rade a možno na jednom z prvých miest, že to závisí od toho, ako bude vyzerať naše školstvo, ako bude vyzerať naša veda, ako bude vyzerať náš výskum. Pretože budúcnosť je naozaj vo vzdelaných a tvorivých ľuďoch, ktorí vedia využívať príležitosti a vedia aj príležitosti vytvárať. A preto o tom dnes hovoríme, pretože je to naozaj veľmi dôležité a dnes rozhodujeme o budúcnosti Slovenska. Preto školstvo musí byť priorita dnes každej vlády. Musí byť priorita vlády a tu mi nezostáva nič iné ako povedať, že no, to čo je priorita vlády, jednoducho vidno z toho štátneho rozpočtu. A buď tam, kde sú priority idú aj peniaze, alebo to inak nie je priorita. Proste to nepustí, tento princíp. A, samozrejme, sme tu aj preto, nielen preto, aby sme hovorili že školstvo je a musí byť priorita, ale aj preto, že nie je jedno, ako bude to školstvo vyzerať, a to je tiež rozhodujúca debata. Ale predsa len aj k tým peniazom. Pretože, stojím si za tým, že priority vidno z rozpočtu. Viete, premiér Fico apeloval na učiteľov a počula som to aj tu, aby si uvedomili, že ich zodpovednosť za krajinu je tiež veľká. Pretože štátna kasa je prázdna a splnenie ich nárokov by vlastne mohlo túto krajinu úplne položiť. No tak, bola by to legitímna veta a legitímna argumentácia, keby naozaj sme sa dennodenne nedočítali v novinách, kam idú milióny z verejných zdrojov. Bol by to legitímny apel na zodpovednosť učiteľov, keby sme nevedeli, že milióny majú ísť na jednu zdravotnú poisťovňu. Bola by to legitímna požiadavka, keby sme nevedeli, že možno vlastne tá istá suma pôjde na prehratú arbitráž. A bola by to možno legitímna požiadavka, keby ste, pán minister - kde je? - keby ste, pán minister, nevzbudili očakávania. Tento rok ste vzbudili očakávania a tento rok, pokiaľ si dobre pamätám, vo februári bola tiež kríza, bola. To určite uznáte. Ale teraz bude citovať. Pán, vtedy ešte nie minister Čaplovič, vtedy ešte tieňový minister Čaplovič veľmi razantne kritizoval predchádzajúce vedenie ministerstva školstva a pán, vtedy tieňový minister Čaplovič hovoril, že požiadavky učiteľov na zvýšenie platov boli legitímne. Hovoril: "Ministerstvo školstva nemalo však dosť zdrojov, lebo minister Jurzyca sa o svoj rezort nestaral." Citát pána Čaploviča. "Ak sa zvýšili platy lekárom a zdravotným sestrám, tak sa pýtam, kto ich vychoval, kto ich vzdelával? Kto iný ako učitelia? A oni ostali opäť na okraji politického záujmu a to je nespravodlivé!" zdôraznil tieňový minister školstva. A tieňový minister, citujem ďalej z článku, kritizuje, že "Jurzyca síce zvýšil platy o 6 %, ale učitelia prišli o rekondičné pobyty." A tento rok, pán minister, ste toto hovorili. Tak ja sa vás tento rok pýtam, prečo ste vzbudili tieto očakávania, plne si vedomí, že hovoríme o zodpovednosti a zodpovednom hospodárení, že hovoríme o tom, že sú časy krízy, že sme si plne vedomí toho, že treba šetriť. A ja musím povedať, áno, predchádzajúca vláda zvýšila platy učiteľom za tú dobu čo vláda, necelé nejakých 20 mesiacov len o 6 %. Ale zároveň k tomu musím povedať, že znížila deficit z 8 %, ktorý zdedila po prvej vláde Roberta Fica na 4 %. A to je 2-krát toľko, než je úloha tejto vlády na budúci rok. Preto sme tu dnes, pretože školstvo je a musí byť priorita. A čo je veľmi dôležité, máme šancu, že sa ňou naozaj môže stať. Pretože, tým, že sa spojili učitelia s rodičmi aj so študentami, tak sa to stalo naozaj spoločenskou témou a tie slová - budúcnosť je vo vzdelaní - zjavne už nie je dnes len fráza pre televízne diskusie, ale že si to uvedomujú nielen učitelia, ale aj študenti a rodičia. Preto je našou povinnosťou sa touto témou zaoberať, preto je našou povinnosťou verejne rokovať, preto je našou povinnosťou ukázať, že sme sa aj z tohto protestu poučili a uvedomili si, čo je naozaj pre túto krajinu dôležité a školstvo to nepochybne je. Nie, dnes tu nie sme preto, aby sme hovorili o tom, čo urobili predchádzajúce vlády a čo urobil minister Čaplovič za posledných 8 mesiacov, ale sme tu preto, aby sme pomenovali jasne túto prioritu, ale zároveň aj úplne jasne povedali, že dnes, dámy a páni zo strany SMER a pán minister Čaplovič, dnes je zodpovednosť na vláde Roberta Fica a na ministrovi Čaplovičovi, aké rozhodnutia príjme, aké rozhodnutia príjme tento parlament a je to zodpovednosť, ako bude vyzerať Slovensko o 10 rokov. Ďakujem pekne. (Potlesk.)