12. schôdza

Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka, milí kolegovia, kolegyne, vážený pán minister, náš kolega, nereagoval som faktickou vzhľadom na to, že som sa chystal tuná do tejto rozpravy.
Hej, je zima v tejto sále. Ale to nemá to oblečené to tričko preto, lebo je zima, ale má tam jedno také občianske združenie Úsmev ako dar. Áno, je to organizácia, ktorá sa venuje, venuje deťom. Deťom, ktoré sú opustené, ktoré sú v detských domovoch. Poznám túto organizáciu a vážim si ich prácu. Len je škoda to, že naozaj takéto organizácie tu musia byť. A kde je problém? Problém je v nás, v ľuďoch - aj na seba prstom ukazujem - v nás rodičoch, ale aj v systéme, v systéme školstva.
Školstvo, chcem podotknúť, to nie je len nadobúdanie tých vedomostí, aby tou encyklopédiou, ktorú tuná ako tu spomínal, to je jedna vec. Ale dnešná spoločnosť naozaj je takto stavaná na tú profesionalitu, aby si bol, perfekcionalitu, aby si bol perfektný, aby si bol super, aby si bol, ja neviem, aby si mal koľko vedomostí a kdečo všetko, ale ty v skutočnosti nevieš žiť. Ty nevieš žiť. Škola, to nie je len to, kde ja nadobudnem vedomosti a teraz, aby som sa uplatnil na trhu práce, ale škola a školský systém má byť taký, ktorý ťa učí žiť, teda ťa aj formuje a vychováva. Aby ťa formovalo a vychovávalo v osobnosť.
Nemal som v pláne začínať práve tým, budem reagovať na kolegu Kaníka, ktorý tu už ako predostieral aj možno, aj ten pripravovaný zákon, kde za priestupky detí budú povinní rodičia odpracovať, hej, ten priestupok a takto vplývať ako možno alebo vytvárať nejaký istý tlak na výchovu ako v tých rodinách. Prepáčte, ale ja s tým nesúhlasím. Je to kolega z opozície, môj kolega, ale vidíte, mám iný názor. Nesúhlasím a veľmi s tým nesúhlasím. Zvlášť, keď je tu ešte aj spomenutá taká komunita tuná, ako sú Rómovia. O to viac s tým nesúhlasím. Predsa práca nemôže byť trestom. Práca je darom. Koľko ľudí dneska prosí, žiada, hľadá prácu. A my, aby sme tuná teraz ešte vytvorili to zákonom, to, že či už rodičia, alebo tak tie deti nie, lebo budú maloleté, budú trestaní prácou? Tak aká to je výchova? To nie je výchova, to je antivýchova. Tak teda to dieťa bude vnímať, aj tí svoji rodičia, aha, no tak on je trestaný prácou. A zvlášť v rómskej komunite. Viete, to sú rôzne vtipy o Rómoch, Rómovia kontra práca, hej, to nechcem ja o tom ani hovoriť, ani to, to sa nehodí, že by som tu hovoril, ale naozaj práca nemôže byť trestom. Nemôže byť trestom. Práca, jedine v jednom prípade pripúšťam, kedy môže byť tá práca trestom, a to je, ak strácaš slobodu, ak si väzňom. Ak sa stávaš väzňom vo väznici, tak aby si aj tvoril, no tak áno, možno týchto ľudí, ktorí si odpykávajú trest, tak tých by som to akceptoval, že môžu byť naozaj do tejto práce ako tlačení a trestaní.
Pozrite sa, dnešná doba ako vyzerá. Ja si tak myslím a to nie sú len rómske komunity. Pozrite sa, koľko mladých ľudí, koľko mladých rodín má problémy s výchovou. S výchovou svojich detí. A teraz si zoberte, že máte takého, poviem to v úvodzovkách, ale aj bez toho, takéhoto "nezbedníka" doma v rodine a vy ho nezvládate. Vy ho výchovne nezvládate. Koľko rodičov, dobrých rodičov, dobrí sú to, normálni ľudia, ale nezvládajú výchovu vlastných detí.
Teraz si zoberte, že sa bude správať neprimerane v tej škole. No ja si to neviem ani dostatočne predstaviť, že to budú dobre situovaní rodičia, tuná pán kolega je právnik, sa budú súdiť. Budú sa súdiť s tými školami alebo, ja neviem, s kým sa budú súdiť, jednoducho oni nepôjdu pracovať, hej, lebo to bude preňho čosi dehonestujúce alebo neviem čosi také. Pozrite sa, ja som to tuná tak spomenul, kolega Martin tu povie, že by si zavádzal možno tuná fyzické tresty. Nie, aj keď ma možno zaradíte do nejakého stredoveku, ale pozrite sa, milujúci otec je ten, ktorý aj potrestá svoje dieťa. No keď ty máš uši na zadku, no tak priložím aj svojmu synovi alebo priložím aj tej svojej dcére. Ja nehovorím o fyzickom týraní. Nehovorím o fyzickom týraní, ale o primeranom treste.
V Anglicku sa vážne zaoberajú takou otázkou alebo sa začali zaoberať takou otázkou, pán minister, že zavádzanie fyzických trestov do škôl, a nechcem k tomu ani nabádať, ani to, ale všetci vieme veľmi dobre. Ja som tiež vyrástol v školskom prostredí takom, kde mi aj flinkli, však, samozrejme, nedostal som zadarmo. A keď sme aj dostali aj zadarmo, neubudlo zo mňa, ale to sú, sú to paradoxne, sú to výchovné metódy, ktoré ťa posúvajú ďalej a formujú ťa v osobnosť. V tvojom živote ťa nečaká len to lízanie toho medu. To nie je len to ideálne, čo ťa bude čakať a budú ťa len nosiť ako na rukách a my vychovávame dnes v našich rodinách takých maznáčikov. To nie sú ľudia pripravení do života vôbec.
To nie že my deti nezvládame, tu treba s výchovou a vzdelávaním, pán minister, rodičov. Tu treba vychovávať a vzdelávať rodičov. Toto nám tuná už absentuje. Tu už je generácia, ktorá nezvláda východu svojich detí. Prečo to tak suverénne ako hovorím? No viete, brat sa zaoberá, práve pracuje v tej charitatívnej oblasti a zároveň aj v tej sociálnej, a práve týchto maznáčikov a veľakrát z veľmi dobre situovaných rodín, tam ich má v Žakovciach ako problémových ľudí, ako veľmi problémových. Oni mali, aj vzdelanie dosiahli, aj všetko dosiahli, ale prepadli gamblerstvu, alkoholu, rôznym závislostiam, bol zaťažený možno ako zlodej a podobne, na drogy. Nevedeli sa vpratať do kože. Toto je problém dnešnej doby. Tu si treba položiť tú otázku, že či dnešní rodičia zvládajú výchovu v našich rodinách.
Spomeniem tu, bol tu spomenutý už naozaj pred nejakým tým časom, dovolím si to pri tejto príležitosti spomenúť, Jána Bosca, bol to taliansky katolícky kňaz, ktorý pôsobil v Turíne. Venoval sa opustenej mládeži, venoval sa zvlášť chlapcom, neskôr aj dievčatám cez Máriu Mazarelovú, venovali sa aj potom aj dievčatám. On osobne sa venoval mládeži. Akej mládeži? Mládeži takej, ktorá bola odmietaná. Kým? Vtedajšou spoločnosťou, to je koniec 19. storočia, ale veľakrát boli odmietaní vlastnými rodičmi.
Zoberme si, ako fungujú dnešné deti v mnohých rodinách. Všetko tie deti majú, lebo otec, mama sme vyťažení v práci a všetko tým deťom chceme dať. Ale na druhej strane týmto deťom chýba láska. Veľakrát oni to vnímajú aj ako také, skrze také odmietanie. Tieto deti sú veľakrát odmietané. Odmietané tým, že otec, mama nemá na mňa čas. A tie deti veľakrát chcú upozorniť na to - otec, mama, ešte som tu aj ja. Preto robia také nezbedy. Preto príde a možno opľuje tú učiteľku v tej škole alebo jej povie zle, ale to preto, aby na seba upozornil, že otec sa viac má venovať mne, lebo aj ja som tuná a matka takisto. To nie sú len tie peniaze a to nie sú len tie hmotné statky.
Kolega Kaník tu spomenul tiež tie tehotenstvá v 8-9. ročníku. Aj bol istý náznak k niektorým tým komunitám. Možno sa pohoršíte, možno, že nie. Pozrite sa, pre mňa to není tá najväčšia tragédia, hej, toto tehotenstvo. Samozrejme, by som nechcel, aby moja dcéra bola tehotná v 14-tich rokoch alebo v 15-tich rokoch. Ale tí, ktorí ste starší, pán minister, prepáčte, však máte nejaké tie roky, za to nehanbite, ale skúste sa zaniesť tak vo svojej mysli a vo svojej pamäti ku starým rodičom a skúste si to tak prehodnotiť, koľko rokov mala vaša stará mama, keď sa vydávala? No naša babka mala 17 a bola normálne vydatá. Úplne, hej, nežije už dneska, v sedemnástich rokoch dievčatá boli vydaté. 20-ročné to už boli staré dievky, hej. Takže ten pohľad, trebárs ja nechcem teraz už tuná tak pani ministerka na mňa pozerá, že teraz 14-15-ročné, že by boli deťmi. (Ruch v sále.)
Naopak, na druhej strane tu je tlak spoločnosti taký, že túto matku odpíšeme. Ty máš 14, ty máš 15 rokov, no tak ju tlačiť na potrat. Není veľakrát tá matka za tým, ale veľakrát sú práve ďalší tí ľudia, mohol by som menovať, kto všetko. Obyčajne sú to traja, piati a až desiati ľudia. Takže toto nevnímam ako tú najväčšiu tragédiu, ale som chcel povedať to, že tejto mládeži, týmto deťom sa chceme, je potrebné venovať. Nielen ich vzdelávať, nielen ich vzdelávať, ale ich prijímať, akceptovať. Ten učiteľ musí prijímať toho žiaka cez svoje srdce. Ak učitelia budú milovať svojich žiakov, svojich študentov, určite sa vo svojom živote nestratia. A to jak aj povedal aj pán Mikloško, to nie je len to vzdelávanie, to je tá cesta na ten vrchol. Cesta na vrchol nevedie len cez to perfektné, a že sa vo svojom živote nepotkneš a nepomýliš, ale tvoja cesta na vrchol vedie práve aj cez pády. Ale ten učiteľ, ten vychovávateľ, ten rodič, aby to dieťa povzbudzoval k čomu? Aby vždycky nabralo silu a odvahu, keď padne na kolená, aby sa dokázalo postaviť. (Ruch v sále.)
Ja tu mám takú poznámku, len takú krátku. Toto všetko riešime tuná v parlamente, ale je tu kríza, kríza morálnych hodnôt. Kríza autority. Deti si nevážia rodičov, študenti alebo žiaci si nevážia svojich učiteľov, vysokoškoláci tiež veľakrát si nevážia svojich univerzitných profesorov. Toto sa tuná jednoducho vytráca. Učiteľ, kňaz a richtár kedysi v dedine v každej obci, to boli autority. O nich sa nediskutovalo, sa to rešpektovalo a bolo to sväté. Čo povedal pán učiteľ alebo pán richtár, alebo pán farár, tak to platilo. Dneska, dneska je tu problém. Tuná vám môže dneska rozprávať aj rektor Karlovej univerzity alebo Univerzity Komenského a nemáme ho za nič a stávajú sa ako posmechom.
Ja tu budem, využijem ten čas, pán minister práve odišiel, ale ak ma počuje, tak mám tuná takú poznámku, to ja nenarážam, že odišiel, však má právo aj na biologické potreby, aj ja potrebujem občas odísť, tak to je normálne. Ale dotknem sa tuná tej témy, tých učebníc, hej, ktoré tuná ako spomenul. No naše deti, však ich máme 7 a teraz stredoškolákov máme dvoch, jedného maturanta máme teraz ešte, ale ja keď sa pozerám, ako sa učia a učia sa z internetu a z monitoru, kde na nich žiari ako ten počítať, sám som z toho nervózny a sa pýtam: "Čo toľko sedíš pri tom počítači?" - "No lebo nemáme knihy, chýbajú učebnice." No tak nám chýba v tomto štáte základná vec, ako sú učebnice. No tak viete, román si môžte prečítať aj z internetu. Ale čo to za spoločnosť vyrastie, keď nezoberie a neotvorí knihu, veď tie deti máme k tomu viesť, aby si dokázali zájsť do knižnice, otvoriť knihu, zalistovať v nej a čítať. Rovnako tie učebnice. To nemôže byť len ten internet, z ktorého ja nadobúdam nové vedomosti. Je to jedna zo základných vecí, ktorú si ani neviem predstaviť, žeby tí učitelia mohli učiť. No ale tá doba je taká, že, žiaľ, títo učitelia musia učiť bez týchto učebníc. A som rád, ja neviem teda, že či to bolo aj stredné školstvo. Pán minister to nespomenul, ak ma počuje, by som poprosil, ak by mi doplnil túto informáciu, že či to sú aj dotlačené tie učebnice, predpokladám, zvlášť, že by to malo byť pre to stredné školstvo.
Čo sa týka možno tých názorových rozdielov, že ísť cestou vzdelávania, aby sme mali stredné školstvo. Ja sa dostanem aj k univerzitnému vzdelávaniu, aj k doktorandskému štúdiu. Či by sme mali ísť cestou tou, že viac detí, aby študovalo na tých stredných odborných školách, na učňovkách, alebo by to mali byť gymnazisti alebo podobne. Pán minister, keď tuná vystúpil, keď si to tak pamätám cez to všetko, tak si to aj cením, aj vážim, že keď povedal, že vystúpi len raz a že viac sa neprihlási, tak medzitým vystúpil ešte raz alebo dvakrát, alebo druhýkrát sa chystá, už neviem, ale je to dobre, lebo nám dopĺňa tieto informácie. A ja som sa aj poznačil takú jednu informáciu, že končí 44 178 študentov alebo žiakov základných škôl. Na stredných odborných školách je vyše 83-tisíc voľných miest. To je nepomer. To je nepomer.
Myslím si, že tu sú ešte nie sú spomenuté tie gymnáziá, ktoré sú tu. No, pozrite sa, všetci lekármi nemôžme byť. Všetci nemôžme byť právnici, nemôžme byť všetci členovia parlamentu, nemôžme byť všetci ministri. Ale ja to poviem tak, odpusťte mi tak humorne. Voľakto v tej republike musí aj robiť, hej. A to je to remeslo, tak aj súhlasím s kolegami. Znie to ako klišé alebo nejaká fráza, ale remeslo má zlaté dno. Každú prácu, zapamätaj si, ktorú robíš poctivo a zodpovedne, nemusíš sa za ňu hanbiť. Či ju robíš vlastnými rukami alebo vlastnou hlavou, ak je zmysluplná a si užitočný pre túto spoločnosť, za žiadnu prácu sa nemusíš hanbiť. Čo mi chýba? Veľmi mi chýba tuná taká vec, a to nebudem teraz viniť tuná ani tohto ministra, ale to je obdobie takmer 22-och rokov, 20-tich rokov, že skutočná reforma školstva tu nikdy nebola. Tu nebol minister, ktorý by zobral odvahu a reformoval toto školstvo. Nebola. To boli len kozmetické úpravy. To je nič.
Ak my, keď budeme vychovávať alebo budú končiť absolventi či už stredných škôl, alebo učňovských škôl, alebo vysokých škôl a nebudú umiestnení na trhu práce a to budú zase absolventi, ktorí skončia na úradoch práce, to nie je cesta. To nie je cesta. Pán minister porovnával to, aj rozprával tuná, sa mi to tak páčilo a súhlasím s tým a ja sa ale zároveň tu vyvstáva otázka z toho. Ako je to možné, že naše deti sú tak flexibilné a v zahraničí, pán minister, obstoja. Ja sa pýtam, ako je to možné? Prečo neobstoja tu u nás? Tento parlament je tu na to, aby my sme vytvárali podmienky pre týchto študentov, pre týchto žiakov, aby boli oni uplatniteľní na trhu práce, aby ich práca bola aj adekvátne zaplatená, aj ohodnotená. Samozrejme, aj toho učiteľa. Ale to nie je len ten učiteľ, ktorému, ktorý nemá docenenú prácu. Učiteľ, byť učiteľom to nie je byť len zamestnancom, byť pracovníkom, ale učiteľ je predovšetkým povolanie. To je povolanie. Stávaš sa učiteľom. Tak jak pán Mikloško to povedal, že z takej 100-percentne profesionálnej ako učiteľskej rodiny, ja som z takej na polovicu. Otec bol robotník, mamička učiteľka, ale tá učila takmer 45 rokov v školstve. Naozaj aj svoje zdravie nechala v tom školstve pre tie deti, ale myslím si, nie preto, že to bola naša mama, ale poviem to preto, že patrila, zaradila sa k tým učiteľom, ktorá milovala svojich žiakov. Ako som to zistil? Zistil som to ešte ako mladý chlapec alebo malý chlapec, keď ma viedla za ruku a v meste sme sa stretli s bývalými absolventmi základnej školy, ona učila na jedna až štyri. To je tam vždycky najväčšia a najťažšia práca. Tam sa formujú. Tam sa formujú tie fundamenty budúcich osobností našich detí. A keď ju pozdravili, veľmi úctivo: "A, pani učiteľka, ako sa máte?" A proste tak.
A vtedy nebolo nič výnimočné, že ten učiteľ aj vyťal tomu žiakovi. Nič výnimočné nebolo. Neubudlo z týchto detí. A cez to všetko, ak je to človek, ktorý ťa úprimne miluje a keď ťa spravodlivo potrestá, človek je ochotný prijať tento trest. Áno, nič nie je zadarmo. Ja som to už tuná tiež rozprával. Aj tvoje vzdelanie, aj tá cesta nás ten pomyselný vrchol je cesta veľakrát cez mnohé prekážky, ktoré musíš prekonávať.
Vzdelávanie a školský systém má ťa naučiť ako tieto prekážky prekonávať.
Keď som sa stretol pred, takmer dva roky to bude, pred univerzitou v Glasgowe v Škótsku so študentkou, ona sa nám prihovorila tá Zuzka, lebo začula slovenčinu, kde sme sa rozprávali s našimi deťmi, sme sedeli na lavičke, krásna, nádherná jar bola, tak sa potešila, že začula slovenčinu. Keď sa prihovorila, ja sa pýtam: "Kde študuješ?" - "No tu v Glasgowe na univerzite." - "A ktorý ročník?" Proste mi to priblížila. Bola absolventkou bakalárskeho štúdia pedagogickej školy v Nitre a si dopĺňala vzdelanie ďalej, ako študovala na to magisterskom štúdiu alebo master si dopĺňala, to v Glasgowe. A ja som sa jej opýtal, položil som jej takú základnú otázku: "Vidíš rozdiel medzi naším systémom školstva a tuná v Anglicku?" Hovorí, že áno. A sa pýtam: "Čo ti dáva táto škola?" A ona hovorí, obyčajnú vec mi povedala, ale akú múdru. A ja som aj to chcel v podstate počuť. Povedala: "Táto škola ma naučila a učí ma myslieť." Ja som sa usmial a jej hovorím, povedal som to pred dvoma rokmi, ja som jej to mohol povedať, tak jej hovorím: "Zuzka, vieš čo? Ale ty sa už nemôžeš vrátiť na Slovensko." A teraz ona na mňa pozrie: "A že prečo?" - "No preto, lebo ty pre našu krajinu budeš nebezpečná. Ty sa naučíš logicky myslieť, no tak ty budeš pre našu krajinu nebezpečná." Ja som to myslel, samozrejme, ako humorne.
Ale to vzdelávanie, to je to. To nie je len dosiahnutie a honba titulov, tak jak tu to bolo spomenuté. Ja to tiež hovorím. To nie je teraz to školstvo, vysoké školstvo je také, že to je len taký verklík, ktorý otáčaš, alebo mlynček a sa sypú ako tituly. Dneska mať tri tituly alebo či už pred menom, alebo za menom, dneska to, myslím si, že nie je problém. Prečo tento problém není, lebo úroveň školstva, zvlášť vysokého školstva takto strmhlav išla dole. Ja keď som mal možnosť tu ako zachytiť, my sme to školstvo nemali až také najhoršie, by som povedal, nechcem vyzdvihovať ten minulý režim pred rokom 1989, ale nastal tu istý zlom.
Bola tu vláda pána Mečiara, prepáčte mi, že ho takto spomínam, ale ja si na to veľmi živo ako pamätám, kde z večera do rána vznikli tzv. univerzity. No tak z učňovskej školy žeby vznikla univerzita z večera do rána, ja si to neviem predstaviť. Akademická obec na to upozorňovala, aby sa to nerobilo. Myslím si, že toto bola jedna z vecí, ktorá naše vysoké školstvo poznačila. Nevieme sa dodnes spamätať z toho.
Dneska dobrá stredná škola, aj som sa stretol dnes so študentmi, dobrá stredná škola je lepšou a dosiahnutie tej maturity a lepšie ťa pripraví na život ako niektorá vysoká škola alebo tzv. pseudouniverzita.
My už tých univerzít máme už toľko, že ja teraz neviem, pán minister, 15 ich je, alebo 19? Koľko? Dvadsať. No 20 univerzít! No teraz sa to - ďakujem, pán minister - teraz sa to aj vaším návrhom aj čosi zredukovalo. Pán minister, ja dovolím si byť ešte možno viac odvážny, nebude to také veľmi politické, ale spokojne, keď to zredukujete na 5 univerzít pre celé Slovensko, spokojne to môžete urobiť. Úplne v pohode. Päť univerzít. Pretože tieto mnohé univerzity nespĺňajú kritériá univerzity.
To kedysi jak sa pozeralo na univerzitu, to bola skutočná univerzita. My riešime lietajúcich profesorov. Však, samozrejme, že ich nemôžeme mať! Pán minister, ako ich môžeme mať, odkiaľ ich naberieme, keď máme dvadsať univerzít? A to sme spomenuli len univerzity. To sme vynechali vysoké školy. Odkiaľ ich naberieme?
Zas na druhej strane, pán minister, viete ak nebudú tí lietajúci profesori, no tak jednoducho mnohé akreditácie nebudú pokryté na tých univerzitách, lebo jednoducho niet tých vysokoškolských pedagógov.
Ja viem, že to je ťažká téma, a školstvo, rezort školstva je zvlášť veľmi, veľmi ťažkým. A ja nemám takú naivnú predstavu, že pán minister Čaplovič vyrieši teraz tuná školstvo. A to ho nepodceňujem. Ja si ho vážim, aj každého z vás, ako tuná kolegov, ale dovolím si povedať, no 4 roky, viete, je to malá doba, ale však, samozrejme, povzbudzujem každého z ministrov, aby mal tu odvahu a nabral tu odvahu a reformoval to školstvo.
My sme mali tiež deti, ktoré študovali aj študujú v zahraničí. Ono do toho zahraničia obyčajne sa dostanú tí ľudia, to nie je veľakrát, že je to zo solventnej rodiny a teraz otecko alebo mamička to zaplatia. Veľakrát je to preto, že tie schopnosti tam majú ako tie deti. Takže mám tú spätnú väzbu aj v rámci štátov Európskej únie, asi aká úroveň vzdelávania je na stredných školách. Mohol by som vám tuná hovoriť o stredných školách, rovnako aj o univerzitnom vzdelávaní. A keď našich detí, keď sa pýtam, náš 17-ročný syn mi povie: "Tatko, vieš to je úplne iné. To je tak, ako keby učitelia a pedagógovia prešli špeciálnym odborným výcvikom." My máme na gymnáziu jednu ukážkovú triedu didaktickú s počítačmi a tak, ale na škole, na akadémii na ktorej študoval, oni mali každú jednu triedu takú. Každú jednu triedu.
Samozrejme, nie je to len v technickom a materiálnom zabezpečení týchto škôl, ale musíme mať predovšetkým kvalitných pedagógov. Dobrých učiteľov. Ale ja tak, to je taká výzva aj pre učiteľov, aby neboli len kvalitní. A tá kvalita nie je len cez to odovzdávanie tých vedomostí, ale aby tí učitelia boli predovšetkým milujúci učitelia.
Ak vy budete milovať svoje deti, ja vám to garantujem tuná od toho rečníckeho pultu, že tieto deti sa v živote nestratia. A o to ide. Tak jak Janka Žitňanská to tu spomenula, spomeniem aj, kolegynka, aj teba, a to je naozaj pravda, aby ten vzdelávací systém bol taký, bol som pozorný, aj keď som nereagoval, aby o 30 rokov, keď ja dosiahnem vek 30 rokov, a vyštudoval som, ja neviem, som skončil Univerzitu Komenského, filozofické vzdelanie a bol som, ja neviem, či už vedecký, alebo pedagogický smer, v tridsiatich rokoch aby som bol schopný na trhu práce sa trebárs aj preorientovať, ale uplatniť sa. Uchytiť sa v tom živote. Nie, že ja teraz v tridsiatich rokoch stratím prácu, a teraz sa len obrátim len na úrad práce, a len štát, alebo ten úrad práce je ten, ktorý je povinný, lebo ja som, chudáčik, stratil som prácu. Nie, aby si bol pripravený tak do života, aby si ty bol schopný obstáť, na tom dneska, prepáčte, "divokom trhu práce".
Dneska som sa stretol so študentmi, keď ešte tak môžem chvíľočku. (Ruch v sále.) Boli to absolventi gymnázia, teda nie absolventi, ale boli to štvrtáci bratislavského gymnázia, lýcea, pán minister, nesúviselo to vôbec so štrajkom a nič. Oni tu boli na návšteve. A mal som tu česť sa s nimi stretnúť aspoň tak jak slepá kura k zrnu, jak sa povie, tak som sa nejak tak primotal, dvaja kolegovia od nás išli, tak som išiel aj ja, s mladými ľuďmi rád sa stretávam... (Neutíchajúci ruch v sále. Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Ďakujem pani podpredsedníčka. Mne to nevadí. Ja, toto je pre mňa škola života, ten parlament, skutočne áno... (Prerušila predsedajúca.)

Áno. Ďakujem. Ďakujem. Ste veľmi zlatá a láskavá, si to cením.
Ale, áno aj toto je pre mňa škola života. Jak kolega Dodo Hlina tu hovorí, aj ja sa učím hovoriť tuná do betónu. (Smiech v sále.)
A kolega Kaník, keď hovoril, že, hej, trebárs tá cesta represie, tak ma to tak napadlo. Tých trestov. Trestať prácou. Trebárs rodičov, ktorí urobia priestupok v tej škole. A že na konci toho tunela je svetlo. No, není tuná ten Ľudo, ale povedal by som mu na to (reakcie z pléna), áá, tu je, aha, tu si, pardon, pán kolega, tak na konci toho tulena, nie tuleňa (hovorené so smiechom), pardon. (Smiech v sále. Reakcie z pléna.) Viete, no viete, ja som rybár, no tak tie asociácie predsa len fungujú a tuleň, ten je super rybárom, ten loví tresky a lososy. Dobre. To nezačínam tu tému, hej, to o rybačke, to by sme neskončili ani do rána. (Smiech v sále.)
Ale to chcem povedať pánovi kolegovi, teda na konci tohto tunela nie je svetlo. Tam je železobetónová stena, na ktorú narazíme. Tam není svetlo. To nesúhlasím s tým. Aj keď príde tento návrh zákona, ja budem hlasovať proti nemu, keď aj kolegovia tuná, dúfam že sa neurazíte, hej. Však nerozpadne sa koalícia preto, ani nič sa nestane.
Takže, ja nezahlasujem. (Smiech v sále.) Práca nemôže byť trestom. A to je pre mňa také veľmi ako rozhodujúce. To nie je výchovné, ale to je antivýchovné . Práca nemôže byť trestom. A nemôžeme to ani v náznaku tak len naznačiť. Kolegovia, to sa na mňa nehnevajte, ale to nemôže tak byť. A teraz tie deti, ktoré robia tie lotroviny, a sú nezvládnuteľné, tak ich otec je trestaný tou prácou. A oni to vnímajú, aha, náš otec bol potrestaný a prácou. Práca je darom. Je darom a nie trestom. Hej, tak tom som len tak si dovolil.
K tým študentom, keď sa vrátim, tak dali mi otázku, že čo si myslím o dnešnom školstve. Čo si myslím o dnešnom školstve. Tak dovolil som si pár takýchto poznámok im tam povedať. Mladí ľudia sú pre mňa vždycky takou vzpruhou. Človek tak omladne. Ale však už ani neviem v tejto chvíli, že čo som im to hovoril, ale som im hovoril, aby predovšetkým žili statočne, spravodlivo a dobre. Aby nebola to len honba za titulmi, tak ako keď som sa zúčastnil jedného okrúhleho jubilea strednej umeleckej školy, pätnáste výročie to bolo, kde ma pozvali, a teraz keď vystupovali tam rôzni pozvaní hostia, a to boli samé tituly a zhodou okolností to boli tituly väčšinou magister a PhDr. a pod. a proste to znelo veľmi ako honosne a pani riaditeľka vo svojom príhovore hovorí, že vaším cieľom je študovať, zmaturovať, potom na vysokú školu. A proste takto.
Tak ja som to trošku dovolil si aj poopraviť aj tú pani riaditeľku a tak hovorím, tvojím cieľom nie je dosiahnuť tituly. Tvojím cieľom je byť dobrým človekom. Byť dobrou matkou. Byť dobrou manželkou. Byť dobrým otcom. Byť dobrým manželom. Obyčajná vec. Obyčajná vec, ale aká veľmi potrebná a nevyhnutná. My keď nebudeme mať dobré rodiny, my nebudeme mať dobré deti a, pán minister, keby sme prijali aj neviem jaké zákony ako v školstve, nezvládneme to. Nezvládneme to, lebo nám chýba základ v rodinách. My potrebujeme vzdelávať mnohé tieto rodiny. My potrebujeme vzdelávať rodičov. Rodičia sa dnes nehanbia priznať k tomu, že nezvládame tie deti. Však u Maroša v Žakovciach končia takí darebáci, kde prídu a povedia: "Pán farár zoberte už toho syna, lebo ja už ho nezvládam. Už neviem, že čo s ním robiť!"
Ono, aj tá láska možno to odznelo tuná aj z mojej strany ako nejaké také klišé, a to som ešte len pri úvode, teraz ako som chcel začať. (Smiech v sále.) Tak dúfam, že to ešte vydržíte, ale... (Ruch v sále a reakcie z pléna.) No. (Ruch v sále a reakcie z pléna.) Viete, ja vám to poviem takto, prepáčte mi to, ale že táto téma školstva, vzdelávania, výchovy, to je nevyčerpateľná téma. Ja to určite nevyčerpám tuná. Úplne v pohode by som mohol do rána rozprávať, naozaj do polnoci. Teraz aj takú kondíciu mám. No keď mi trošku pohár vody potom podáte, tak by som mohol rozprávať aj ďalej. (Smiech v sále.) A keď mi nedáte piť, tak už odpadnem tuná, takže už potom. Ale mne sa páčilo, ako kolega Beblavý spomenul tuná tú hydroelektráreň v Číne, ktorá sa pretrhla. Áno, toto hrozí tuná aj tejto spoločnosti. Takáto hydroelektráreň, ktorá sa tuná pretrhne. Sa tu pretrhne a tá riava nás tuná zaplaví a zničí nás. To je. To je naozaj, ten príklad sa mi veľmi ako páčil, lebo to je tá hydroelektráreň. A to je aj tá investícia do školstva. Do školstva sa nemusíme báť investovať. Ale, to nie sú len peniaze, lebo peniaze všetko nevyriešia, keby sme tam aj neviem koľké milióny, neviem, koľko je v rozpočte, vyše dvoch miliárd, 2 mld. 200 mil. zhruba? Tri milióny? (Ruch v sále. Smiech v sále. Reakcie z pléna.) 2,450 mld., aj s eurofondmi. Tak to nie sú tie 2,450 mld., ale to je tá investícia, tak aj iná, ten ľudský potenciál, ktorý tuná nemôžeme my vynechať. (Neutíchajúci ruch v sále.)
Zareagujem tuná aj na pána ministra Fronca, ktorý v tom školstve fungoval. A spomínal štátneho tajomníka. Ďakujem veľmi pekne, ďakujem. (Obsluha priniesla rečníkovi pohár vody. Potlesk.) Ďakujem. Nech vykrikujú tuná kolegyne, kolegovia, že končiť. Neviem. Niektorí mi hovoria, že mám pokračovať, iní že končiť, ale ja smerujem k tomu koncu. Všetko smeru je k tomu koncu.
No, že to bola, kde vytvoril komisiu, kde bola ľavicovo-pravicovo-liberálna komisia, taký ten mix. A pán minister použil tam farby, že to nemôže byť mix bielej, čiernej, a spomenul žltú farbu a z toho aby vznikla modrá. No, pán minister, viete ja som mal veľmi rád výtvarnú výchovu. My sme mali takú dobrú pani učiteľku. Prepáčte mi len takýto vstup, ona paradoxne z toho vznikne modrá.
A podľa toho pomeru aké farby tam dáte, keby ste čiernu len so žltou zmiešali, tak vám vznikne naozaj modrá. A keď pridáte tej bielej, tak máte svetlomodrú. A máte ten odtieň. A len tak ma to napadlo. Ale inými slovami som chcel povedať, že ak áno, pán minister, jak to tuná spomenul, že to sú CD-čka za tri milióny eur. Ani CD-čka vyrobené za 3 či 13 mil. eur, hej, alebo, alebo pani kolegynka, pani kolegynka, tak ani, ani toto nevyrieši naše školstvo, ani CD-čka za 13 miliónov eur.
Stredné školy, ktoré sú veľakrát, dvakrát drahšie ako sú gymnáziá. No viete, asi aj tá cesta tiež není celkom najvhodnejšia, aby sme prijímali možno nejaké reštrikčné opatrenia v skrze zákony, kde budeme takpovediac vytvárať tlak alebo nútiť študentov, že akú školu si majú vybrať, či majú ísť na gymnázia, alebo na učňovské školy. Ale treba tuná aj hovoriť a to je aj tá výchova, pán minister, v školách a treba hovoriť tuná, že ty sa nemusíš hanbiť živiť rukami, remeslom. Tak jak ste to spomenuli, remeslo má zlaté dno. Naozaj má zlaté dno a ty, keď máš zlaté ruky, tak uživíš seba, svoju vlastnú rodinu. Všetci lekári nemôžme byť. Tak jak na jednom príhovore na stužkovej, keď povedali, že možno z nás vyrastú bezdomovci, možno lekári, možno právnici a tak, no tak ja som tým mladým ľuďom podržal tak trošku stranu, ja vám držím palce, aby ani jeden z vás sa nestal bezdomovec a dneska si členom parlamentu, dneska si člen vlády, ale zajtra môžeš byť tým bezdomovcom reálne. Taký je život.
U brata sú naozaj docenti, profesori z akademickej obce a skončili ako bezdomovci. Dneska sa ľavá dve staneš bezdomovcom. A ukázať aj na seba prstom. Aj ja ukazujem na seba, aj mne sa to môže stať, aj tebe, aj komukoľvek sa to môže stať.
Bezpečnosť v školách, to bolo tiež tuná tak spomenuté. Viete, rezort školstva, dovolím si povedať, naozaj patrí tuná pánu ministrovi Čaplovičovi a nie ministrovi vnútra. Ak my začneme školstvo a rezort školstva riešiť cez ten iný rezort, ani 20-tisícová armáda, armáda, hej, "armáda policajtov" nám nepomôže ako vyriešiť túto vec. Je to naozaj rezort, ktorý je ťažký, je náročný, veľakrát naozaj tá polícia, žiaľ, musím povedať, že často zasahuje a práve aj na tých školách a najväčšou tragédiou je práve to, keď. No dobre. Najväčšou tragédiou je práve to, keď, keď končia mnohé tieto deti ako samovrahovia. Či už cez tú šikanu sú do toho dotlačení, alebo sú celkovým tým kontextom toho prostredia, ale veľakrát tieto deti nevedia naozaj kam z konope. Nemusí to byť veľakrát tá šikana, ale veľakrát je to odmietanie. To odmietanie je najťažším, čo vôbec v živote ťa môže postihnúť a postrehnúť, ak ťa nikto nebude chcieť, ak ťa každý bude odmietať, to je to najstrašnejšie, čo môže byť. Veľakrát a častým zjavom ,to nie je len v školstve, pán minister, ale je to aj v zdravotníctve. Veľakrát pacienti dožívajú v tak neúctivých podmienkach a sú odmietaní. A zapamätaj si, dneska si ministrom, ak ochorieš, dlhodobo si chorý, ak budeš rok, dva roky, všetci tvoji kamaráti, aj možno kolegovia z vlády poodskakujú z teba a budeš šťastný, ak ťa tvoja manželka, tvoje deti a tvoja najbližšia rodina neopustí. Budem končiť, keď tí kolegovia mi to tuná takto napísali, dobré skončím. (Smiech v sále.)
Dotknem sa Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre. To ako tak v rámci takej kazuistiky. No pozrite sa, pán minister, táto škola, neviem, nemám presnú štatistku a to není ani podstatné v tejto chvíli, že koľko absolventov skončí. Tu je kolega s právnickým vzdelaním. Pozrite sa dneska, koľko právnikov končí, treba nám toľko právnikov? Potrebuje tento trh práce toľko právnikov? 4 fakulty právnické, 4 sú nie, či 5, no tak 6, lebo súkromné keď sú, no ale verejné sú asi 4. Potrebujeme toľko právnikov? Potrebujeme toľko inžinierov, poľnohospodárov? No ak tá škola sa zamerá skutočne na potreby praxe a vychová možno roľníkov súkromne hospodáriacich alebo farmára, ktorý sa bude živiť prácou a bude živiť sa na pôde a bude živiť a starať sa aj o túto krajinu a dopestuje, ja neviem, biologické zdravé potraviny, no tak prosím, tak má zmysel táto škola, ale keby boli sme si urobili štatistiku, že koľko absolventov naozaj, to len ako príklad uvádzam, hej, tých škôl je ako plno takých, ale koľko absolventov naozaj aj pracuje v tom poľnohospodárstve. Možno by sme boli zhrození z toho, že koľko málo týchto absolventov naozaj reálne pracuje aj v tom odbore, čo skončili.
Celkom na záver spomeniem, to je to doktorandské štúdium, ktoré tuná je, či je to externá forma alebo denná forma. To poviem zo skúseností, nemusím krajinu však menovať, aby ste mi potom zase nepovedali, že uvádzam nejaké také príklady, zámerne to tak zamlčím, ale v Európe tuná v neďalekých našich susedných krajinách a štátoch na doktorandské štúdium nedostávajú vysoké školy, neviem o tom, ja myslím si, že ani korunu. Nedostávajú na doktorandov. Na doktorandské štúdium dostávajú konkrétne firmy. Ak študuješ na Technickej univerzite, strojárenská firma dostane ten balík peňazí a to je tá, ktorá zadáva zákazku vysokej škole, univerzite, dáva problém vedecký, akademický, ktorý škola musí vyriešiť. To sú doktorandi, to sú študenti, ktorí sa konkrétnou kazuistikou zaoberajú. Ak ju vyriešia a to je práve tá firma, tá postupne a to je paradoxne z rezortu alebo kapitoly školstva, to je to, čo tá firma potom vypláca ako na tie náklady tých konkrétnych doktorandov. To sú skutoční páni profesori. Naozaj sa zaoberajú serióznou vedeckou činnosťou. Áno, veda a výskum zaostáva aj tuná v tejto krajine. Myslím si, že nie je ani tak nedostatok peňazí v školstve, ako jeho adresné, dobré a spravodlivé prerozdelenie.
Reforma školstva, pán minister, na to naozaj je potrebná odvaha, ja vás k nej povzbudzujem, žiaľ, musím skonštatovať za tých posledných 22 rokov, nemali sme jedného jediného ministra školstva, dúfam, že aj tu mi to pán minister odpustí, nechcem sa nikoho naozaj dotknúť a nerád by som bol, ak by sa moje slová niekoho dotkli, ale školstvo neprebehlo skutočnou transformáciou.
Jak ešte na záver, tak teda ja vyzývam k tomu, aby úplne, naozaj aby to neboli maturitné ročníky, my máme tie deti, tých maturantov, že zakaždým jak sa posúvajú tie deti v tých maturitných ročníkov, tak zakaždým je iný systém, napríklad pri maturách. To není cesta. Naozaj ísť možno do susedných krajín, nevymýšľať vymýšľané veci, jednoducho nehanbiť sa za to, čerpať zo skúseností z krajín, kde majú dobré pozitívne výsledky, a to, čo je dobré, tak to aplikujem na potreby aj reálnej praxe.
Ja som tak možno tak viac hovoril. Viete, ja som bol dlhé roky, asi 20, vyše 20 rokov v školských radách, takže k tej škole som mal tak blízko či už na základných školách alebo na tých stredných školách, tak v tej školskej samospráve, celkom v dobrej kondícii som bol, už teraz toho školstva, trošku tak menej sa tomu venujem. Tak mi to tak odpusťte, takýto býva. Želám vám taký večer pohodový. (Smiech v sále. Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne. Zjavne pultík nechce Pištu pustiť. No ale vážne. Ty si niekedy pred 30 minútami rozprával o tých fyzických trestoch, Pišta, spomeň si a chcel som ťa, chcel som ťa naozaj upozorniť, ako hovorí môj otec, hamuj. Hamuj, lebo fyzický trest dieťaťa je krajným, krajným zlyhaním toho dospelého človeka, ktorý je zodpovedný za jeho výchovu a je zodpovedný za to, aby sa z neho stal dobrý človek. A v momente, keď či už rodič, alebo učiteľ musia sa k nemu uchýliť, tak niekde nastala chyba a ja som si vedomý toho, že žijeme vo svete, kde, bohužiaľ, ešte stále udrieť dieťa je považované za súčasť výchovy, ale nemali by sme sa zmieriť s tým, že v takomto svete budeme žiť stále. Takže bez ohľadu na názorové rozdiely, bez ohľadu na svetonázorové rozdiely, hamuj, prosím Ťa, v tejto téme, lebo neexistuje, neexistuje dobrý argument, ktorý by vedel obhájiť to, že akokoľvek neposlušné dieťa, ktoré na seba púta pozornosť, je legitímne udrieť. Nevravím, že sa to nedeje, ale opakovane tvrdím, je to zlyhanie, zlyhanie buď rodiča, alebo toho učiteľa, ktorý to spraví. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Štefan, ty nie si obyčajný človek, ty si výnimočný človek. Ja som síce trošku neskôr prišiel do sály, ale chcel som sa spýtať, aký si to vlastne mal ten zážitok s tou študentkou v Glasgowe? Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Ja len tak možno na upriamenie, že dostal som upozornenie, že padla prvá časová opona a že môžme teda aj tie vystúpenia niesť v takom tvrdšom duchu. To som len chcel tak na odľahčenie. Ďakujem.

Vážený pán poslanec Kuffa. Viete, vy vždy keď vystúpite, začnete s tým, že nechcel som vystúpiť a nechcel som začať s tým, s čím som začal a nechcel som povedať to, čo som povedal. Ja neviem, ale rozprávate 40 minút, ja neviem, kedy vystúpite s tým, čo ste chcel povedať, kedy vystúpite, keď ste chcel povedať a, prepáčte, stále hovoríte: "iba tak ma to napadlo". Ja vás chcem pekne poprosiť a možno vám dať takú radu aj za kolegov, ak si tu skutočne máme vážiť jeden druhého, tak bolo by dobré, keby sme sa na to vystúpenie pripravili, pretože všetci sme chodili do školy, všetci sme mali kamarátov, študentky, študentov, a keby ste možno niekedy prišli tak pripravený, nie že teraz vás to napadlo a každú chvíľu vás niečo napadne a potom fakt rozprávate 50 minúť, len všetci nevieme, o čom. Ako v dobrom to ozaj myslím, takže budem veľmi rada, ak naozaj na budúcej schôdzi už vystúpite a bude to také konzistentné a skutočne, to, čo chcete povedať, bude také naozaj jednoliate a zrozumiteľnejšie. Ďakujem.

Pán kolega, bolo to naozaj zaujímavé vystúpenie. Ja zareagujem na ten začiatok toho vystúpenia, lebo potom som už nestihol sledovať tok tvojich myšlienok, ale v tom úvode si hovoril o tom, že nesúhlasíš a nikdy nebudeš súhlasiť s tým, aby sa práca používala ako trest, aby práca bola trestom a aby sme takýmto spôsobom vychovávali. To nie je výchovné. Mýliš sa, kolega, veľmi sa mýliš. Práca má veľký výchovný účinok. Preto máme na školách technické práce, pestovateľské práce, pretože manuálna zručnosť rozvíja myslenie a myslenie podporuje manuálnu zručnosť. Vďaka tomu sme sa z opice vyvinuli na homo sapiens. Práve toto spojenie malo tento veľmi významný moment. Preto si myslím, že ak priestupok v úvodzovkách "potrestáme" alebo trest nahradíme prácou, má to veľký výchovný vplyv ako na rodiča, tak aj na mladistvého. Práca sa preto používa aj ako prevýchovný prostriedok vo väzniciach. Väzňov netrestáme bitím ani mučením, ale dáme im možnosť prísť na iné myšlienky a prevychovať sa prácou. A posledné, čo chcem ako lekár povedať, práca má aj veľký liečebný účinok, preto ju napríklad používame v liečbe psychiatrických ochorení. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Začnem od kolegu Novotného, nestihnem to asi na všetkých kolegov reagovať. No nič nové si mi nepovedal. Príď sa pozrieť do Žakoviec, tak tam uvidíš reedukačné centrum, kde práca je jedným z terapeutických prostriedkov. Ale ty si ma nepočúval, tak ako si to povedal, lebo si vyrušoval tam, ale mne to nevadilo. (Smiech v sále.) Aj tých väzňov som tam spomenul. Áno, tam je práca, kedy jednoducho sa nerešpektuje a musíš. Aj v Žákovciach, keď sa raz stane, že Vilo bezdomovcom, aj ty budeš zaradený do systému, nebudeš smieť piť, žiadne návykové látky a budeš musieť pracovať. Musieť pracovať. Ale keď nebudeš chcieť pracovať, no tak tam nebudeš môcť byť. Takže to mi nemusíš tu dávať školenie o tom, že tá práca, že jaký má výchovný moment, určite áno, ale si ma nepochopil, ale si nedával pozor.
K tým fyzickým trestom, áno, tiež je to také nepochopené, ale ja tak hovorím, je vždycky lepšie, ak toto dieťa vyrastie s výpraskom na zadok, ako keď sa to stane z tohoto človeka, že skončí v nejakej polepšovni, v reedukačnom centre alebo to skončí ako nejaký gambler alebo alkoholik, závislák a nakoniec v base. Vždycky je to lepšia cesta. Áno, je to krajná forma, ale skutočný otec je ten, ktorý aj potrestá svoje dieťa. Lebo tie deti v rámci výchovného systému nie sú stále len také, ktoré by robili všetko dobré. A rovnako aj učiteľ. Aby aj on mal tú kompetenciu, aby mohol to dieťa ako potrestať.
No na Janku Vaľovú len toľko chcem tuná reagovať. No viete, ja keď som tuná, celé hodiny tuná sedím ako v tejto sále a tu mám toľko podnetov, no tak mi to nedá ako reagovať. Ja som pripravený, aj ten koncept, keď ste nedávali pozor, ja som ho mal pripravený ten koncept. Ale toľko tých podnetov. Ja som nereagoval cez faktické poznámky, tak som to zhrnul do jedného príspevku. Hádam je to lepšie, ako keby som 20-krát vystúpil cez faktické.

Vážená pani predsedajúca, vážení kolegovia, dovoľte aj mne niečo povedať k tejto problematike. Bude to ťažké po predchádzajúcom. Skúsim byť teda krátky, stručný, vecný. A keď vydržíte, tak vám sľúbim, že sa neprihlásim do ústnej. (Reakcie z pléna.)Tak doporučujem nevyrušovať. A naozaj chcel by som aj tak to moje vystúpenie ladiť, že okrem toho, že skonštatujem, čo všetko je zlé, však ako keby ste to nepočuli, to bude stručné. Tak na konci chcem, lebo to podľa mňa to má zmysel aj, to má zmysel sedieť tu pol jedenástej, že keby sme sa aj niečo dozvedeli, čo sme nevedeli a prípadne, že sa aj dozvieme názor niekoho, ako sa to dá zlepšiť, resp. kedy ten niekto bude cítiť, že je to lepšie. No to ja skúsim na konci veľmi stručne a v troch bodoch, heslách povedať.
Na úvod chcem povedať, že som z prostredia, kde ísť na vysokú školu bol honor, hej. U nás na Orave, to kto šiel, to dakedy bolo, že za farára a na vysokú, to bol fakt veľký honor. A ja si to ešte pamätám, hej. Ale pomenilo sa to. Mňa na vysokú nezobrali hneď prvý rok. Ja som rok robil a robil som dobrú robotu. Som vykupoval dobytok. Z takej roboty sa neodchádza, ale ja som napriek tomu z tejto veľmi dôležitej a na Orave vysoko cenenej práce chcel ísť na vysokú školu, lebo bol to honor. Ale to bolo 23-24 rokov dozadu. Dneska sa to zmenilo a zmenilo sa to, keď to trošku zjednoduším, a ja mám takú tendenciu tie veci zjednodušiť, že nezoberú ho do roboty, ide na vysokú školu. To sa mi niekedy zdá, že systémovo sme asi tak niekde sa dopracovali. Čiže z toho jednej polohy, to znamená, že bolo honorom, nie že ani tak honorom, ale boli tam aj určité kritériá na to, že kto ide na tú vysokú. Tak teraz sme sa dopracovali na druhú polohu, že ani do roboty ho nechcú, no tak ide na vysokú, na nejakú sociálnu prácu. Ja ináč vám aj poviem s čím som kandidoval, ak som to tu nehovoril. Ja som kandidoval s heslom lepšie kvalitné montérky ako nekvalitný diplom. A za tým si stojím. Neviem, čo bude, alebo nebude, ale verím, že možno to bude zbytočné po vašom pôsobení, pán minister. Ja vyjadrujem aj presvedčenie, aj nádej a prečo nie? Že možno nie, že možno to heslo nebude namieste. Ja sa budem tomu viac tešiť, ako keby som si to teda, že znova je to nevyhnutné to heslo si tam dať. Že heslo, ktoré v zásade je hrozné, ale je to tak, hej. Že naozaj my sme sa dopracovali do toho štádia, že dneska dáte tomu chlapčaťu A4, skončí niekde, ja nechcem sa nikoho dotknúť, v dedine vysokú školu, dáte mu do ruky A4 na ktorej má napísaný nejaký titul a to chlapča alebo dievča si myslí: tisíc euro nástup, auto a telefón k tomu. Ale nič sa nedeje, hej. Nič sa nedeje, nikto z toho na kolená nepadá a to chlapča alebo dievča začne mať z toho taký, že tak zatrpkne a povie: "Aká nespravodlivá spoločnosť, však nevidí, nevníma, že aký som ja teda geniálny, akú vysokú školu som skončil." Tento typ vzdelania, resp. ako pán Šebej veľmi dobre povedal, ani nie vzdelania, ale vzdelávania, je škodlivý. A o to je to teda absurdnejšie, že na tento typ vzdelávania, to znamená, vydávanie takýchto častokrát bezcenných A4 sa používajú verejné zdroje. S tým mám teda trochu problém. Ja aj z praxe poviem, že my keď sme niekedy robili pohovory na úplne jednoduchú pozíciu obsluhy, tak tam bolo 20 mladých ľudí, všetko študovalo. Všetko. Každý jeden. A ja sa pýtam, kto bude robiť, keď všetci budete študovať? Viete, to jak taký starý vtip, že keď zomiera ten chlap starý a pýtajú sa: "Žena tu si? Syn môj prvý, druhý tu si? Tretí? A všetci ste? A kto je v obchode?" Hej. Že to je presne to, že niekedy sa bojím, že k tomu všetkému ideme, že nakoniec, že kto bude robiť, keď už všetci budeme tak vzdelaní? Lebo v tejto krajine študuje každý a kto neštuduje bude, hej. (Smiech v sále.) Myslím, ak si to dobre pamätám, ak medzitým niekto nedoštudoval niekde, sme tu traja bez vysokej školy v tomto parlamente. Ja som teda, nie že by som bol nejaký nevzdelaný, ja som chodil na VŠP, čo už teda není nejaká skvostná škola, ale chodil som. (Reakcie z pléna.) Ale, tak vtedy bola celkom honorom, ale v dneskajších kritériách to nie až také. V treťom ročníku som odišiel, lebo som sa naplno začal venovať revolúcii. Čiže v tom bol problém. Medzitým som aj teda chodil na ekonómiu. Ale čo tým chcem povedať, aby som fakt nebol dlho. Budem si prizerať ten čas. Chcem tým povedať, že myslím, že by som dokázal skončiť vysokú školu, ale pritom, čo som sa všetko dozvedel, že kto už všetko má vysokú školu a ako sa dá získať tá vysoká škola, tak ma to prestalo baviť, vám poviem otvorene. Som si aj povedal, lebo aj som teda nebol na úrade práce, že by som to vedel aj zrýchliť, hej, že myslím, že sa k tomu titulu dopracoval. Ale to, že ak sa zdevalvoval a ako som sa v tom čase dočítal, že kto už kto všetko doštudoval, tak ma to opustil ten pocit mať pred menom nejaký titul. Takže ho nemám ani dlho neplánujem. A mám taký sen a sny si treba plniť. Keď budem starý dedek úplne, tak pôjdem na Sorbonnu. Neviem, prečo ma fascinuje Sorbonna? Tam pôjdem a tam si možno spravím, nikoho to nebude zaujímať, či ju mám alebo nemám.
Ale teraz chcem povedať, že k tejto veci. A, pán minister, teraz, ak dovolíte, pomaly so blížim k tomu pointu, hej, ktorému, že už sa to hovorilo, koľko je škôl, koľko je učiteľov, len akosi pozbýva žiakov, hej, že to je vec, ktorá v zásade tiež si treba povedať, koľko kompromisov a koľko absurdností a k tým predsa len niečo poviem. Nedá mi, lebo však tu boli, tu sme školské dvory predávali za neblahej éry niekoho. V Bratislave sa školské dvory predávali. Tu sme mali nejakú planétu. Ja už ani neviem, to myslím pán Mojžiš vtedy prezentoval. Neviem, ako sa to volá, tá Planéta vedomostí, že koľko to všetko malo stáť a neviem čo. A ja sa pri tej príležitosti spýtam, že kto za to zahučal? Zahučal niekto? Sedí niekto v base za to? Za tú Planétu vedomostí? Za to nejaké cédečko? Ja neviem čo. Ja mám pocit, že nie a ani nebude. A to je to, ja vám k tomu na to kategóriu, že peniaze zo zvončeka. Zo zvončeka, to sú tie, ktoré sa neberú, ale tu sa berú. To znamená, tu sa berú zo zdravotníctva, nie je problém, morálny už vôbec nie, zo školstva nie je problém, morálny a to ani ho nikoho nenapadlo. Ono je to na úrovni úbohosti. Viete, a úbohosť je v tom, že v západných civilizáciách boli lordi, bohatí ľudia, ktorí zarobili, ako zarobili. Častokrát ich bohatstvo bolo možno z krvi zrodené alebo na začiatku stál nejaký čudný príbeh, hej. Ale mali v sebe možno určitú veľkosť a keď to nestihli oni, tak tie ich deti sa už učili hrať na klavíri a po francúzsky. Ale kde sú naši lordi? Naši bohatí ľudia, hej. Kde sú a čomu a do čoho investujú? Viete oni sú schopní, to čo tu pán Galis povedal, že teda aspoň štadión zostal. (Ruch v sále.) Ale prečo lordi nepovedali: "Postavíme štadión, nech tie decká majú?" Prečo pristúpili k tomu, že na tom štadióne potrebovali zarobiť? To je tá úbohosť. To je tá obrovská úbohosť, ktorá ma núti sa zastaviť a na ňu upozorniť, lebo tejto úbohosti veľkej, tohto deficitu osobností, hej, tu máme absolútny. Aj Morgenovci, Kennedyovci, jeden pašoval rum, druhí boli piráti a neviem čo. Ale sa to lepšilo. U nás ten proces je, mám pocit opačný. Sú tu skupiny a sú tu skupiny, ktoré sú schopné na školstve zarábať. Na školstve, na nejakej Planéte vedomostí, na nejakom cédečku a neviem na čom. To je tá absurdita a to je to, čo treba možno povedať, pán minister. Meno, menovite a už neviem, kde ho zavesiť ako a ukázať na neho, že je to on, to je on, ktorý bol schopný na tých deckách, aby im kvapkalo zo stropu, lebo na to nezostalo, lebo on bol schopný na týchto deckách zarobiť. No tak to je potom, aký by mal ten človek status? Hej, že by sa prišiel niekde do Markízy alebo do tohto predvádzať, do Smotánky, že jaký on je čávo, hej, a pritom bol schopný deťom zobrať a nezostalo na školy. Tá absurdita je teda, to je tá, čo som tu urobil tú odbočku, a absurdita je teda v tom, že čo sme zistili a pán minister to povedal, že skončilo ZDŠ-ku 44-tisíc ľudí cirka či malých detí. Ponuka bola však 83-tisíc miest. To znamená raz toľko. To znamená, to je tá ďalšia absurdita, ktorá teda je v tomto prípade už absolútna. To znamená, že tie školy, ktoré tu máme, máme tu školy, kde je päť detí. To tu niekto aj hovoril. Aj v tých školách treba svietiť, kúriť, platiť. (Ruch v sále.) Povedzme si pravdu a to si treba povedať, za to sa nehanbime, že to nezvládame, hej, že je menej detí, že nestíhame. Ale keď teda je menej detí, to znamená, že musí byť aj menej škôl. Však to už aj ten prvák, druhák musí vedieť, hej. Že to je úplne jednoduché. To nepustí. To je smrteľná logika, ktorej ja nechápem, prečo ministri či bývalí, či existujúci nechápu alebo nechcú chápať, alebo neviem, v čom je problém? A pointujem k tomu koncu, že čo môže byť teda to riešenie. Nemôže byť riešením to, že každý, kto čítal možno nejakú knižku, bude mať školu, hej. Ale problém, riešenie bude práve opačné. Práve opačné a práve opačné v tom, že... (Reakcie v pléne. Krátka pauza.) Už som blízko, ešte dve minúty. Áno, teda k záveru. Teda poviem k tomu záveru a teda ešte spomeniem, predsa len mi nedá, aj kríza, aj pán Kažimír tu hovoril, že prečo nie je možné dať tým učiteľom viac. Ono je to nadľudský častokrát výkon to obhajovať, že prečo teda sa nedá dať tým učiteľom viac. Aj pán Kažimír sa snažil, aj vy sa snažíte. Ale zajtra, zajtra idete robiť vec, ktorú je mimo, mimo akejkoľvek misu, mimo akýkoľvek rozumný vôbec kompromis, mimo akékoľvek čo rozumné. Zajtra vás tu prídu, postavia do pozoru a povedia: "SMER-áci do pozoru, zraziť opätky." Dneska si to môžte na ubytovni trénovať. Pozor! Pohov! Zajtra to dostanete. Zajtra dostanete ten, čo pán Lipšic identifikoval, tú kryptovanosť, hej v tom, že sa to javilo ako pomaly, že by bol niekto proti kolektorom alebo čo. Ale o čo vlastne ide? A zajtra to tu dostanete. Trénujte dneska na izbe. Pozor! Pohov! Zajtra vás tu niekto takto postaví do pozoru, zlomia vás v skrátenom. A to je presne to. Ja viem, a teraz si zoberte tú absurditu. Pri tomto, čo urobíte zajtra, necháte jeho, chudáka, aby vysvetľoval, že prečo nemôže tým učiteľom zdvihnúť. No je to nadľudská úloha. Vidno strápenú tvár pána ministra. Ja sa mu nečudujem, hej, že to proste na ňom vidno, že je to ťažké. A vy mu to zhoršíte. Ale vy mu to polepšite. Zajtra povedzte: "Nehlasujeme, to je blbosť!" Pán Paška ma neupozorní dúfam, že som povedal nejaké to není až také zlé slovo. A pánovi Čaplovičovi pomôžete. Pookreje na duchu. Lebo o to horšie to bude mať zajtra. O to horšie. (Ruch v sále.) Ale toto vám musím povedať, aby ste, teda to malo aj význam, že teda som sa aspoň niečo snažil. Števo sa tiež snaží, chudák, ale on je z Marsu. Viete to je, Števo, chudák... (Smiech v sále. Potlesk.) Je to ťažké. Ja viem, že. A ja vám tiež poviem jednu vec. Ja som to raz dávno na taký veľký bilbord napísal, že Jeruzalem padol vtedy, keď deti prestali chodiť do školy. A to ti, či veríte, či nie, to bolo veľmi dávno povedané. My sme tu ešte zo stromu na strom skákali. A to bolo veľmi dávno. A tak vtedy dávno si to tí ľudia uvedomovali a ja sa s tým stotožňujem. Ale nemusí každé dieťa chodiť na vysokú školu, nemusí každé chodiť na strednú či na gymnázium, ale každé dieťa musí chodiť do poriadnej školy. Do poriadnej školy, aj ktoré má poriadne prostredie. To znamená, nezateká, nie je to tam obité, záchody nevyzerajú jak v Leopoldove na stanici. Lebo aj prostredie vychováva aj tie naše deti, hej. Čiže do takejto školy, je potrebné, aby naše deti chodili. Nemusia chodiť na gymnáziá, nemusia mať všetky vysoké školy v Sládkovičove alebo v Kollárove alebo už ani neviem, kde všade sú.
Úplný záver, teda tá moja, čo som sľúbil, konštruktívnosť nakoniec. (Reakcia z pléna.)Tak dobre. Tak ešte poviem jednu vec. Kríza. Vážení, tu to bolo veľakrát spomenuté a ja si myslím, že pre nás možno môže byť aj riešením kríza. Čínsky znak na krízu je zložený z dvoch častí a je to nebezpečná príležitosť. Viete, že čiže hľadajme aj na tom pozitívne. Aj kríza môže byť príležitosť pre nás, že konečne s tým školstvom pohnú, hej. Čiže tá kríza nás aj oslobodí z toho politického tlaku, ako neublížiť, ako neprepustiť a neviem čo. Je to argumentačne veľmi silné. Je to kríza a môže v konečnom dôsledku pre nás znamenať príležitosť to konečne zvrátiť a opraviť a to je to, čo som hovoril. A teraz, či z MOST-u - HÍD chcú, alebo nechcú, budem končiť a poviem tie tri veci na záver a nakoniec.
Vtedy bude na Slovensku školstvo sa vyvíjať lepšie, pán minister, keď sa budú zatvárať školy. Čiže nie, keď sa budú otvárať, vtedy ja vám poviem, že vtedy mám, áno, ide to k lepšiemu, keď sa budú zatvárať. Znie to paradoxne, ale je to fakt. Keď sa toto začne robiť, keď nájdete v sebe tú odvahu, keď táto strana sa na tom nebude vybíjať a vám to vykrikovať, tak vtedy môžme, tí, čo máme otvorenú myseľ, povedať, nastáva čas zlepšenia nášho školstva - prvý signál.
Druhý signál. Že keď pôjdem po nejakej oblasti v malých dedinkách, tak budem tam stretávať školské či žlté, modré úplne jedno aké, ale školské autobusy. To znamená, autobusy, ktoré budú zvážať deti do nejakej spádovej školy, v ktorej budú kvalitní učitelia, v ktorej nebude zatekať, v ktorej nebudú záchody jak v Leopoldove.
Vtedy to bude druhý a posledný dôležitý signál pre zlepšenie školstva a tretí a posledný je, keď sa status učiteľa vráti tam, kde niekedy bol. A tam už, tu už vás nebude zdržiavať, tu už to viacero ľudí povedalo, k statusu patria aj peniaze, ale aj spoločenské ocenenie a všetko možné.
Čiže tieto tri. Nie je to až také zložité. Zatvárať školy, do tých dobrých tie deti zvážať a učiteľov vrátiť tam, kde vždycky boli. To znamená, mali určitý status v spoločnosti. Pätnásť minút, ďakujem pekne. (Potlesk.)