12. schôdza

Ďakujem za slovo. Nebudem procedurálnou reagovať. Ale teraz kolegov všetkých vás vyzývam, keď sa budete hlásiť do ústnej rozpravy. Nehláste sa. Pred chvíľou ste mi hovorili, aby som skrátil, hej, tak sa nehláste. Som zvedaví. Ale ak sa prihlásite, dajte pozor, aj ja sa prihlásim. Hej? (Smiech v sále.) A ešte som chcel povedať takúto vec, tuná na kolegu Doda Hlinu. No vidíte, tak som vás postrašil. Dúfam, že to zaberie. Ale kolega, Dodo Hlina je mojím priateľom a to, čo dokázal vo svojom živote. Ty nepotrebuješ mať titu ani pred menom, ani za menom. Môžeš učiť, prednášať na vysokej škole skrze to, čo si svojím životom dokázal. Mal som možnosť spoznať bližšie a veľmi vysoko si cením a vážim to, čo si dosiahol. Ale, keď nebudeš mať čo robiť, keď budeš mať aj 90 rokov, hravo skončíš ktorúkoľvek vysokú školu u nás, na Slovensku, ale na tej Sorbonne sa potrápiš, keď pôjdeš teda študovať tam. (Smiech v sále.)Naozaj, ja som túto vec nespomenul, ale s tou to vychádza, lebo ta fertilita, index sa pohybuje okolo 1,4 a to je ta cesta, pán minister, naozaj, ako to tu bolo spomenuté, budeme musieť školy zatvárať. Budú sa musieť školy zatvárať, ale aj učiteľom vrátiť úctu, ktorú si zaslúžia, aj cez spoločenský status aj finančné ohodnotenie. Pán minister má tie štatistiky v ruke a nič iné nás nečaká, len naozaj, že tie školy budeme musieť zatvoriť, aby sme to zefektívnili, lebo na to školstvo nebudeme mať nikdy dostatok finančných prostriedkov, aby sme to vykryli. Do mnohých škôl aby sa zvážali títo žiaci, študenti, tak ako to tu kolega spomenul a jednoducho toto je jedna z ciest, ale treba na to odvahu a reformovať toto školstvo. Ďakujem.

Ja len krátko. Nechcem kaziť ten žánrový rozmer bufonády, do ktorej to skĺzlo. Nič menej by som chcel oceniť na Lojzovi Hlinovi takú racionalitu, ktorá nemusí byť nevyhnutne sofistikovaná a je tak prirodzene múdra. Tak sedliacky múdra. Napriek tomu si myslím, že ten problém, ktorý identifikoval s tou Planétou vedomostí, to by bol možno najmenší problém.
Vec, ktorá tu nebola diskutovaná a zaslúžila by si, pretože súvisí s tým systémom bez ohľadu na všelijaké arbitráže a iné rezervy a alternatívy financovania, je samotný systém školstva. Totiž v ňom je toľko prvkov v tej byrokracii školstva od ministerstva cez krajské školské úrady, metodické centrá, pedagogické a ďalšie, ďalšie inštitúcie, z ktorých len jedna tretina tvorí produkt, ktorý sa volá vzdelanie. Čiže tam by bola možno aj odpoveď pre učiteľov, kde by ministerstvo malo hľadať rezervy. Lebo mnohí, ktorí v tom systéme robia, fakticky ubližujú učiteľom, aj keď sa tvária inak. Tie peniaze sú vo vnútri, tak ako som bol o tom presvedčený, že sú vo vnútri zdravotníctva. A mrzí ma, že táto téma sa tu vôbec, vôbec neobjavila a podľa mňa, tam je kľúčová odpoveď na to, ako zvýšiť učiteľom platy.
Obávam sa, že to, čo sme tu dneska demonštrovali ako serióznu diskusiu o stave školstva, učiteľov nijako nepoteší a v tej mizérií, v ktorej sú, im to nepomôže, čo mi je zvlášť ľúto. Ale Lojzovi Hlinovi, každopádne ďakujem.

Ďakujem za slovo. Súhlasím s pánom Hlinom v niektorých veciach, čo povedal, ale dovoľte mi nejakú tak, vysloviť jednu vec, že všetko so všetkým súvisí.
Poviem príklad. Učiteľské platy. Žiaci sa zhoršili v matematike a čítaní. Prečo? Aj pre slabý prístup pedagógov? Ich finančné ohodnotenie? Čiže motivácia. Doučovanie, cash, domáca výroba. Samozrejme, niekde tie platy učitelia musia vynahradiť. Štátny rozpočet, čo povedal pán minister, tam peniaze z toho plynúť nebudú. Musím spomenúť stredné odborné školy. Pán minister, viete sám dobre, nie sú vôbec pedagogické pomôcky, školy vyzerajú stredné odborné, ako vyzerajú. Nie je z čoho učiť a tobôž na školách národnostných menšín. Chýbajú pomôcky, učebnice a všetko, čo s tým súhlasí. Ale ináč ďakujem za tri hodiny telesnej výchovy na základných školách. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Ďakujem aj kolegom. Ešte teda jednu vec mi nedá, aby som nedopovedal.
Keď som poobede išiel po schodoch, tak ma zastavila redaktorka, priznám sa, neviem presne, z ktorých novín, a že či neviem, že kto bude dneska zastupovať premiéra na hodine otázok. A som sa tak zamyslel a vravím, že Haščák. (Smiech v sále.) A, vážení, to je vec, ktorá vlastne zajtra, vás budú lámať na kolene. Otázka stojí, že dokedy? Oni si to chcú vyminúť asi veľmi rýchlo. Nechápem celkom tej taktike, hej, lebo keď to veľakrát urobia, veľmi rýchlo, možno je to na niečo dobré. Ako lepšie, ako keby to robili viackrát a v dlhších časových intervaloch, lebo nemôžu vás stále lámať na kolene. Majú iba určité množstvo, koľkokrát sa chlap dá zlomiť na kolene. Aj prípadne pani, panej, hej. Takže toto je tiež akože, možno si to chcú vyzbierať. Neviem, identifikujem, že v čom je tá taktika. Ale zajtra vás budú lámať na kolene. Zajtra vy budete musieť prísť domov, kopu iných radostí budete mať. Všetkým vám to prajem. Ale kto je kritickejší, tak musíte mu vedieť zodpovedať, ale ja viem, že zaslepíte na chvíľku oči tým, že bude lacnejšia elektrika. Nebude. Tak ako lekárne. Nebude. Proste, zajtra robíte účelový zákon. Toto Pán Boh nevidel, keď to, pardon, ospravedlňujem sa, že čo zajtra tu ideme robiť. Jak účelovú novelu sem niekto doniesol, v skrátenom legislatívnom konaní! Vás, tesne pred Vianocami zlomia na kolene a vy s tým pôjdete domov. Budete s tým konfrontovaní. Rozmýšľajte, skúste, proste, to je fakt veľa. To už je veľa, na chlapa to je veľa, že proste že takto so mnou bude niekto kývať. Cvičte dneska, a keď zajtra budete hlasovať, tak si to dneska nacvičte na ubytovni. Pozor, pohov! Ste už starší, už to možno neviete. Pozor, pohov! Zraziť opätky! (Potlesk.)

Ďakujem za slovo pán predseda. Vážený pán minister, kolegyne, kolegovia. Ospravedlňujem sa, že o 22.45 hod., ale musím, to sa nedá nevystúpiť, aj keď mám obavy, že po tých ostatných príspevkoch nemám šancu zaujať. Ale predsa len sa pár vetami pokúsim. Budem stručný, nebojte sa. Nebudem hovoriť 32 minút.
Školstvo. Obrovský pojem, debatujeme o tom 9 hodín, to je tiež málo, ale už sa veľmi intenzívne o tom rozpráva. To je prvý pokrok, veľký pokrok. Bolo tu neviem koľko vystupujúcich, ale možno 5 % z nás pomenovali príčiny. Každý hovoril o dôsledkoch, každý hovoril o tom, aký je stav. Áno, nie ideálny, ale o príčinách tu padlo nejaké dve-tri slová. Najviac sa to podľa mňa zadarilo zatiaľ vcelku pánovi poslancovi Šebejovi. Starí Rimania už mali také múdre slová, že cui prodest alebo cui bono. Kde je dôsledok, komu to je na prospech, prečo je určitý stav taký, aký je. Hovoríme o dvadsiatich rokoch zlého stavu školstva. 70 rokov sa o školstve hovorí, nie 20. Hovorí sa, že je to priorita každej vlády, stále väčšinou ostáva len pri proklamáciách. Prečo je taký stav reálny, aký je, prosím vás pekne? Pán poslanec Šebej to naznačil, aj keď trošku dlho to trvalo, pri všetkej úcte. Ja budem podstatne stručnejší.
Nemáme osobnosti, nie sú tu vzory. Máme tzv. celebrity, s prepáčením za výraz, okrem pán výnimiek. Nie sú vzory. Nie sú osobnosti. Treba sa opýtať, prečo nie sú? No nie sú preto, že skutočne absentuje hodnotový rebríček. Nemáme koho napodobňovať a mladá generácia nemá koho napodobňovať. Zas je tam ďalšia otázka, prečo nemôže napodobňovať učiteľov, pedagógov, to je jedno na akom stupni školy. Prečo nie je ten pedagóg motivovaný k tomu, aby sa stal osobnosťou. No, samozrejme, to je synergický efekt. Nie je motivovaný preto, že aj preto, že nie je primerane materiálne ocenený. Ale tam, samozrejme, ekonomika dáva svoje limity. Chýba ten spoločenský status učiteľa, ktorý si sami učitelia nesprznili. Tu neraz padlo, že notár, farár, učiteľ, to bola tá aristokracia, elita. Áno, bola. Pretože ten status bol svojho času niekedy jednoducho iný. Za tých 7 hodín som nezachytil, že by tu padlo slovo, výchovno-vzdelávací proces. Hovoríme o pedagogickom procese, vzdelávacom procese, tu je výchovno-vzdelávací proces. A zas sme pri tom. No, padlo tu dve-tri slová, ale za tých 7 hodín som to čakal aj častejšie. Je to predovšetkým výchovno-vzdelávací proces a nielen na základnej a strednej škole, ale aj na vysokých školách. Ja sám vidím ako mnohoročný pedagóg, že v prvom ročníku ten študent je iný a v piatom je to iný človek. Nielen profesne, ale aj ľudsky. A aj preto, že je to vychovno-pedagogický proces. Viete, je tu kríza osobností a vzory. No, aké sú vzory. Veď čo nás, čo nám prezentujú médiá? Či printové, či elektronické, bulvár. Ja rád sa tiež pozriem na dobrý, ľahký film. Krvák, bulvár, no kde majú brať vzory. Aké? No nie sú jednoducho. S tým, že čo sa týka, nechcem vás o jedenástej v noci zdržiavať detailami, mal som to pripravené trošku inak. Základné, stredné, vysoké školy, ale nie je na to teraz čas. Myslím, že je to viac-menej teraz zbytočné.
Ale ide o to, že čo sa týka rezortu školstva, to nie je o tom, že sme na jednej politickej lodi. Ja, viete, že mám rád priamu reč, ja som pána ministra Mikolaja svojho času zotrel tak, že tu bola plná sála - bol to koaličný minister a podpredseda vlády - lebo som bol presvedčený, že niektoré veci nerobil dobre. Ja mám rád priamu reč aj s pánom ministrom a my ho aj vedieme, ale ja som úprimne presvedčený, že pán minister Čaplovič to robí so zanietením, bez nejakého pochlebovania, že to robí úprimne a chce to robiť čo najlepšie, ako sa dá, v rámci subjektívnych-objektívnych možností, subjektívnych-objektívnych možností. Školstvo bolo zanedbávané 70 rokov. Dlhodobo. Nemôžte dlhodobo zanedbaný proces napraviť za rok. Dlhodobé chyby sa musia naprávať dlhodobo jednoducho. Žiaľ. Je to beh na dlhé trate. S tým, že ak sa nezačne viac-menej kumulatívne, teda spoločne napĺňať v rámci ekonomických možností materiálna stránka učiteľa, opakujem, spoločenský status, nechcem teraz zdržovať tým, či verejný činiteľ je šťastné riešenie, podľa mňa niečo medzi tým. S tým, že tá smola učiteľov je v tom, že lekárom sa kde-tu podarilo sprzniť si svoj status, právnikom, sudcom. Učitelia si ho neprznia. Tí vykonávajú svoje poslanie statočne, veľmi kvalitne a za zložitých podmienok. A o to je možno smutnejšie, že dlhodobo ten status spoločenský nemajú taký, aký si zaslúžia. Hoci sami si to v podstate nezavinili. Ja s veľkým, takým až šokom počúvam vyjadrenia ľudí, ktorí mnohí nemajú šajn o tom, aká kvalita, neurazte sa, aká je kvalita škôl, najmä vysokých. A zas podliehame národnému športu. Buď si sypeme totálne popol na hlavu a robíme sa najblbší na svete, alebo sme majstri sveta tam, kde nemáme na to nárok. A čo už konečne medzi tým niečo? Nemáme zlé školstvo. Ani základné, ani stredné, ani vysoké. Áno, nie je svetové, ale je ani zlé. Je na možnosti, v ktorých funguje prakticky optimálne alebo takmer slušné. Iste každý stav sa dá zlepšovať. Ale zas nezabúdajme na podmienky materiálne a iné, v ktorých funguje. Veď sa neporovnáme, veď aj keď počujem, kto to povedal, pán kolega Kuffa, alebo kto? Na tom som trochu citlivý z rôznych dôvodov. V obciach, na dolinách sú školy. Prosím vás, Princeton, špičková univerzita, viete koľko má obyvateľov v USA? To sú na pomery Spojených štátov lazy, 10 alebo 12-tisíc. Oxford tiež nie je hlavné mesto Anglicka. Kde ste zobrali, že kritérium kvality vysokej školy je New York alebo mesto? Budov a miest je veľa. Je to o ľuďoch. O kvalite ľudí a pedagogického zboru. Čo sa týka, neviem, tak ale toho bolo toľko, že som tie geniálne myšlienky niekedy nezachytil. Čo sa týka, nedá mi ako právnikovi nespomenúť, už ma to dosť rozčuľuje - veľa právnikov, veľa ekonómov. Prosím vás, keď počúvam tú 7-hodinovú diskusiu, ja sa domnievam, že sociálno-humanitné a spoločenské vedy sa musia vysoko rozvíjať s akcentom na psychológiu a príbuzné odbory. Čo sa týka ekonómov a právnikov, sú najzamestnávateľnejší stále. Štatistika je jasná. Takže čoho je veľa? Nemáme stále rodinných právnikov, ako je v Spojených štátoch a v západnej Európe. Budú treba rodinní daňoví poradcovia, to je otázka doby. Štátna správa potrebuje tisícky právnikov. Tak už prestaňme tárať hlúposti, že právnikov je veľa.
Z hľadiska percenta vzdelaných vysokoškolákov. Ja viem, že zvykne sa hovoriť, že štatistika je súhrn klamlivých čísel či nejak tak podobne. Prosím vás OECD má 34 štátov. Kanada, Fínsko, Japonsko, USA, Holandsko, Dánsko, Škandinávia, najvyspelejšie štáty sveta na čele s Kanadou. Viete, aký je v Kanade percentuálny podiel generácie od 24 do 64 rokov vysokoškolskej na populácie dospelej v Kanade, ktorá je stále ekonomicko-spoločenským pupkom sveta a snom všetkých potencionálnych emigrantov? 49,5 %. Kanada. Ja nevravím, že je to málo, je to dosť, možno to už prehnali a k tomuto sa blížia všetky tie vymenované štáty sveta. No asi vedia prečo. Viete, aký je u nás ten toľko kritizovaný počet vysokoškolákov, že ich máme veľa? 15,7 %, tak čo tárame!
Pán poslanec Šebej. Máte pravdu Japonsko je super, veď my sa poznáme roky, karate, Japonsko, super, len Japonsko sa vyvíjalo setsakramentsky inak ako Slovensko a tí Japončíci sú skvelí, skromnejší, pracovitejší. Je to proste iné, nechcem rozoberať detaily, ale verím, že vás zaujala tá pláž s tými ihriskami. Len viete, štatistika hovorí, že nadpriemerných jedincov je 5 - 7 %. Nadpriemerný, až geniálny jedinec - ten nemusí do školy ani chodiť. My máme školy pre priemerných, z tých chceme niečo urobiť a to je to pedagogické umenie s tým, že ja som bol pár razy na Reale Madride aj na Barcelone, aj Manchesteri na futbale, ale rovnako chodím rád a radšej niekedy na tretiu triedu, kde bojujú a hrajú perfektný futbal niekedy. Futbal sa, pán Galis to vie, nehrá len pre Barcelonu a nechodím len na New York Rangers, ale chodím aj na slovenskú extraligu a sú tam pekné zápasy.
Takže skrátka a dobre, je dobré, že táto diskusia konečne prebieha, to je fajn. Keď budeme pokračovať v takých profesionálnejších racionálnejších krokoch, odpolitizovaných a budeme akceptovať aj určitú kontinuitu, tak ja pevne verím, že školstvo sa pohne a pohýňa ďalej. Ja nehovorím, že všetky tie kroky boli ideálne, ale za 8 mesiacov bolo prijatých 22 legislatívnych návrhov a myslím, že poväčšine dobrých, noviel alebo nových zákonov. Kto nič nerobí, tak sa nepomýli, ale podstatný je dobrý úmysel a snaha naozaj túto oblasť poháňať dopredu. Ja ju naozaj teraz vidím a verím, že sa to spoločne podarí, len sa už osloboďme od nezmyselných nefaktografických a neprofesionálnych rečí.
Dovoľte, aby som v závere prečítal návrh uznesenia, pán spravodajca, z 13. decembra 2012 k stavu školstva na Slovensku a konkrétnych krokoch vlády na podporu jeho ďalšieho rozvoja:
"Národná rada Slovenskej republiky
a) opätovne konštatuje, že v súlade so schváleným programovým vyhlásením vlády je rezort školstva celospoločenskou prioritou,
b) žiada vládu Slovenskej republiky, aby podľa § 128 ods. 1 zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady v znení neskorších predpisov predložila Národnej rade Slovenskej republiky v termíne do 31. marca 2013 správu o stave školstva na Slovensku a o konkrétnych systémových krokoch na podporu jeho ďalšieho rozvoja." Nech sa vám páči. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Použili ste, pán kolega, slovo setsakramentsky sme sa inak vyvíjali. Áno, Slovensko sa setsakramentsky inak vyvíjalo. Prežilo dva totalitné režimy. Napríklad komunistický režim, v ktorom som ja žila 40 rokov. Myslím, že vy ste boli v tej strane. Áno, dlhodobo, povedali ste a citujem vás: "dlhodobé chyby, ktoré sa budú dlhodobo naprávať". Áno tieto chyby, tieto zlámané chrbtice, ak ste hovorili o tom, že nemáme osobnosti, tieto zlámané chrbtice nebudú osobnosťami. Tieto vzory, ako bol Urválek alebo Chňoupek, alebo nejakí iní ľudia z obdobia normalizácie, tie naozaj neboli vzory pre generácie.
Všetci tí učitelia, ktorí, aby mohli zostať učiť, museli súhlasiť s okupáciou svojej krajiny. Áno, tieto dlhodobé chyby sa budú veľmi dlhodobo naprávať, ale očakávala by som, že od aktívnych ľudí, ktorí napomáhali tomu režimu aspoň povedia, že áno, áno aj ja som bol v tom súkolí.

Ďakujem za slovo. Pán kolega Mamojka, tu opakovane a niekoľkokrát a veľmi výrazne tuná zazneli slová výchova a vzdelávanie. Je to komplex. Je to naozaj komplex a ja som to aj sám hovoril, samozrejme, keď nepočúvame sa vzájomne, tak potom si myslíme, že neodzneli, ale veľmi často to tuná zaznelo, že tá výchova je veľmi dôležitá. To vieme všetci veľmi dobre. Ja som napríklad nehovoril, aj keď ste ma označili, že veľkosť mesta by záviselo od toho, či tam je kvalitná, alebo nie je kvalitná univerzita. To si vôbec nemyslím. Aj Bratislava je len takým malým európskym mestečkom. Obyčajným malým európskym mestečkom, má 500-tisíc obyvateľov, tak pre Európu je to malé mestečko. V Nemecku môžem spomenúť Marburg, kde je univerzita, je to evanjelická univerzita a patrí k špičkovým. Má pár tisíc obyvateľov. Medicína je tam jedna z najlepších v Nemecku vôbec a patrí jej aj celková, univerzita má tradíciu okolo 800 rokov a je vynikajúcou univerzitou. A ja som, žiaľ, aj keď som hovoril o tom našom školstve a tak, ja nechcem o ňom hovoriť dehonestujúco a podobne, ale naše vysoké školstvo je naozaj úbohé a išlo úplne dole z kopca a stále sa rútime kdesi do nejakej hlbiny a toto ma strašne mrzí. My nemáme jednu univerzitu, jednu vysokú školu, ktorá by sa zaradila v prvej päťstovke. V prvej päťstovke nemáme žiadnu vysokú školu. Tak, kde je tá naša úroveň? Však áno, veď dvihnime trošku aj chrbty, aj hlavy, aby sme sa dopracovali k tomu, aby sme aspoň jednu univerzitu, ale keď máme 20 univerzít, tak máme 20 takých aušusových , ale nebudeme mať jednu, ktorá je poriadna, ktorá za to ako stojí. Nech máme 5 dobrých, vynikajúcich univerzít, jak mať 20 a nekvalitných. Potom aj menej študentov sa bude hlásiť a bude sa vyberať naozaj tá kvalita. Najlepší z najlepších.

Vážený pán predseda, pán minister, kolegyne, kolegovia. Dovoľte iba krátko teda reagovať aj mojim vstupom na tému, ktorá trápi vlastne nás všetkých. Slovensko má viacero problémov. Dnes však riešime dosť kľúčový problém, ktorý trápi túto krajinu a budem sa tiež tváriť moderne, lebo však ako my, ktorí sa tvárime moderne, tak začíname počítať v podstate takú tú novodobú históriu od pádu komunizmu ako, a pritom nehľadíme na to, čo sa stalo, čo sa dialo vlastne pred komunizmom a aj komunizmus v podstate má priamy dopad aj na výchovu a vzdelávanie našich budúcich generácií. Takže ale budem sa tváriť moderne tiež a teda poviem jednu významnú vec.
Za 22 rokov sa žiadny politik nepretrhol od roboty vo výchove a vzdelávaní našich budúcich generácií. Žiadny politik sa nepretrhol do roboty. A ani jedna reforma v podstate, aj keď mnohí sa tvárili, že reformy o výchove a vzdelávaní ani jedna reforma nezanechala priamy dopad na naše budúce generácie. A výchova a vzdelávanie v kombinácii s rómskou problematikou je obrovskou, obrovským problémom pre túto krajinu, lebo výchova a vzdelávanie rómskych žiakov doteraz spôsobuje iba fakt, že my púšťame zo vzdelávacieho systému ľudí bez kvalifikácie. Je to veľmi, veľmi neambiciózne pre nás všetkých, aby sme púšťali kohokoľvek zo školského systému, aby nadobudol kvalifikáciu, aby nadobudol poznatky, informácie, predpoklady na to, aby na tom pracovnom trhu bol úspešný. Za 22 rokov sa nám nepodarilo v podstate nájsť vhodnú formu, aby ktorýkoľvek žiak ukončil svoju školskú púť kvalifikáciou. Toto je obrovská výzva pre, aj pre súčasného ministra a ja verím, že my všetci urobíme razantný krok aj smerom k tomu, aby aj Rómovia ukončili svoju vzdelávaciu púť v školskom systéme tak, aby boli uplatniteľní na trhu práce. Dnes sa všetci predbiehame a s tým, že kto viac vlastne sľúbi učiteľom, kto viac sľúbi vyšší plat učiteľom. Áno, učitelia si zaslúžia vyššie platy, zaslúžia si aj vyšší, väčší status, ktorý dnes nemajú. Zaslúžia si aj väčšiu ochranu a my sme práve tí, ktorí to môžu učiť, a preto teda urobme pre to všetko, aby sa učiteľom alebo tým ľuďom, ktorí majú vôbec nejaké praktické skúsenosti s učiteľstvom. Ja mám teda nejaké praktické skúsenosti práve z tohto odboru, a preto teda súcitím s učiteľmi, a je dobré, aby sme my všetci pre to niečo urobili, pretože títo ľudia si to zaslúžia. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Dovoľte mi ako zástupca navrhovateľov zaujať záverečné stanovisko k tejto rozprave. Táto rozprava podobne ako v podstate iné schôdze tejto Národnej rade v ostatných mesiacoch mala dve polovice. Prvú polovicu, v ktorej sa vážne, možno aj konfrontačne diskutovalo o podstate veci a druhú polovicu, ktorá viac pripomína exhibíciu. Je mi to ľúto ako zástupcovi navrhovateľov, že aj táto schôdza, tak ako ale aj iné schôdze, má túto druhú polovicu, ale je vyjadrením slobodnej vôle jednotlivých poslancov.
Cieľom navrhovateľov bolo urobiť z momentálnej priority verejnej diskusie trvalú prioritu verejnej politiky a po vypočutí tejto rozpravy môžem konštatovať, že by som povedal, že toto bol krok správny, aj keď len začiatočný. Musím sa totiž priznať, že pozorne som počúval opakované vstupy pána ministra, ktorý zastupoval nielen vládu, ale myslím si, že aj stranu SMER, lebo s výnimkou pána predsedu Mamojku ani žiadny iný zástupca väčšiny nevystúpil, a musím sa priznať, že vo vystúpeniach pána ministra som počul veľa, ale nepočul som ani jasnú víziu, kam chce školstvo priviesť. Nepočul som dokonca ani faktografické zhodnotenie stavu a nepočul som ani zoznam konkrétnych návrhov, ktoré môžeme od neho očakávať. Čo som počul, boli pomerne rozsiahle útoky na opozíciu, často klamlivé, takisto som počul vo faktických poznámkach mnoho osobných útokov na rôznych poslancov najmä opozície. Nechcem hovoriť v mene nikoho, ale dovolím si povedať, že vystúpili tu dnes v rozprave poslanci, ktorí svoju oddanosť školstvu preukazovali tým, že roky učili niektorí zadarmo, niektorí za učiteľské platy, o ktorých sa tu všetci zhodneme, že sú nedostatočné. Zápasili a bojovali o školstvo, o jeho zlepšenie, často bez nároku na odmenu a musím povedať, že nie v ich mene, ale za nich si vyprosujem, aby niekto útočil na ich dobré úmysly rôznymi absurdnými urážkami.
Pán poslanec Poliačik, ktorého môžte mať radi a nemusíte mať radi, je človek, ktorý venoval roky svojho života slovenským deťom, takisto im ho venoval plán poslanec Hraško, pán poslanec Vašečka a mohol by som ísť ďalej viacerými vystupujúcimi. Nie je preto namieste spochybňovať ich oddanosť veci. Môžte spochybňovať ich pravdu, môžte spochybňovať ich múdrosť, ak chcete, ale nie je namieste spochybňovať ich oddanosť. Naopak, musím povedať, že zachytili sme veľa od pána ministra naozaj veľa útokov na opozíciu, ale aj veľa vyjadrení o tom, ako ťažko pracuje a čo všetko skúša napraviť. Ja sa priznám, že využil som túto rozpravu na to, že som si pripomenul niektoré fakty, najmä keď sa bavíme o minulosti, a ja som na úvod povedal, že nie je zmyslom tejto schôdze riešiť minulosť, ale riešila sa tu hojne. Tak mi dovoľte len dva fakty.
Pán minister bol počas tých dvadsiatich mesiacov, ktoré ste tu často vyťahovali, predsedom výboru pre vzdelávanie a mládež. Počas týchto 20 mesiacov ste, pán minister, predložili tri návrhy zákonov do tejto snemovne, ktoré sa týkali, dva z nich štátneho občianstva a jeden z nich príspevku odbojárom z II. svetovej vojny. Nepredložili ste ani jeden návrh zákona týkajúci sa školstva, za 20 mesiacov ako predseda školského výboru. Môžem tu pomenovať viacerých poslancov zo školského výboru, ktorí tak spravili na rozdiel od vás.
Takisto, pán minister, keď sa pozrieme na vaše prvé pôsobenie vo vláde ako podpredsedu vlády pre vedomostnú ekonomiku, boli ste priamo predsedom Operačného programu pre Informatizáciu spoločnosti, ktorý k dňu vášho odchodu mal po tri a pol roku nulapercentné čerpanie, nulapercentné čerpanie! Takže keď dneska rozprávate o tom, ako ste, zachraňujete niečo, ako zachraňujete programy pána Mikolaja, ktoré mali k tomu istému dňu 3 a 5-percentné čerpanie, tak je to nedôstojné a je to nepravdivé. Toľko k minulosti, inak sa k nej nebudem vracať.
Čo ma viac trápi, je to, že ste neponúkli naozaj víziu, ani víziu spolupráce s opozíciou, čo je vaše právo, ale musím povedať, že ani víziu sociálnodemokratickej školskej politiky. Dovolím si teraz trošku požičať od kolegu Blahu, ktorý rád vysvetľuje pravicovým politikom, čo je liberálne a čo je konzervatívne, a dovoľte mi trochu hovoriť o tom, čo je sociálnodemokratická vzdelávacia politika.
Sociálnodemokratická vzdelávacia politika je práve taká, ktorá neuprednostňuje záujmy veľkých celkov, ktorá neuprednostňuje záujmy veľkých podnikov, veľkých podnikateľov, rôznych štátnych orgánov a iných mocenských prvkov, ale ktorá uprednostňuje záujmy obyčajných ľudí, ich rodičov, detí a všetkých na to, aby mohli svoj život rozvíjať v slobode a neponíma vzdelanie úzko ekonomicky ako niečo, čo nám má zajtra získať zamestnanie, ale ako širší nástroj rozvoja človeka. Ja chápem, že je politicky oveľa jednoduchšie uplatňovať školskú politiku v mocenskej vertikále, kde je podstatné, čo si myslí minister financií, čo si myslí minister vnútra, čo si myslia odborári, čo si myslia obce, čo si myslia VÚC-ky, čo si myslia veľkí podnikatelia, ale dovolím si aj zo svojej osobnej skúsenosti povedať, že všetci títo dôležití partneri musia pre ministra školstva zostať partnerom, nesmú sa stať jeho pánmi. A čo zatiaľ sledujeme, je, že sú vašimi pánmi, tieto skupiny, nie vašimi partnermi. A to je, podľa mňa, chybné.
Preto musím povedať, že záverom tejto schôdze naozaj je potreba uznesenia, ktoré nás donúti a najmä donúti vládnu stranu, aby sme ďalej hovorili o osude školstva na tejto pôde. Z tohto pohľadu chcem vyjadriť ocenenie, že pán Mamojka, predpokladám, že po vnútornej politickej dohode prišiel s návrhom uznesenia, ktoré takúto diskusiu umožní, ak bude schválené. Musím však konštatovať, pán kolega, že ten váš návrh má dva nedostatky, ktoré nám neumožňujú, aspoň mne, zaňho hlasovať. Jeden ten nedostatok sa týka termínu. Svojím návrhom ste buď prezradili veľkú nedôveru v schopnosti pána ministra, čo ste asi nechceli, alebo veľkú dávku mocenského cynizmu. Ak ste dali termín na túto správu do 31. marca, tak to má len dve vysvetlenia.
Jedno vysvetlenie je, že ministrovi bude trvať až 3 a pol mesiaca, kým bude schopný prísť so zoznamom konkrétnych opatrení, ktoré chystá, alebo 31. marec ste dali preto, lebo dúfate, že dovtedy vyprchá celá energia, o ktorej sme tu aj dneska hovorili, a že bude možné potom v apríli to spláchnuť potichučky polhodinovou debatou, lebo už to nikoho nebude zaujímať. Z tohto hľadiska musím sa priznať, že nemôžem súhlasiť s termínom a čo je pre mňa menší problém, ale tiež problém, je, že konštatačná veta vášho návrhu uznesenia vytvára určité ružové okuliare toho, že vlastne situácia v školstve je fasa a je prioritou a len teda treba, treba vytrvať. (Reakcia z pléna.)
Z toho hľadiska, ak dovolíte, pani kolegyňa, ja som hovoril kratšie ako váš pán kolega Mamojka, naňho ste nekričali, tak si nekričte ani na mňa. Takže preto, ako navrhovateľ - a to, že ste tu neboli, je váš problém - preto ako navrhovateľ musím trvať na pôvodnom uznesení, ktoré sme predložili a verím, že bude schválené. Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Ja som vo svojom úvodnom vystúpení povedal v podstate to, čo som chcel povedať, ale naschvál som nereagoval na mnohé vystúpenia a cítim potrebu niektoré veci upresniť. Nechcel som zbytočne naťahovať čas. Jedna poznámka na začiatok, ktorú mi nedá, mrzí ma, že v posledných dvoch hodinách toto rokovanie sa zvrhlo pomaly na kabaret.
A teraz ku konkrétnym veciam, jedna je osobná. Pani kolegyňa Nachtmannová, obávam sa, že by ste ma niekedy urobili zodpovedným aj za koniec sveta, 13. 9. 2011 sme farizejsky či ako to, neprijali aj s kolegom Beblavým odborárov. Ja som vtedy nebol členom výboru pre vzdelávanie. Pozrite si. Môžete to veľmi ľahko zistiť.
Veľmi vážne beriem jednu vetu a slová, ktoré povedal pán minister v dobrom. Povedal, že chce, aby každé dieťa malo a dostalo peniaze na svoje voľnočasové aktivity. Ak toto platí, tak tým prv musí platiť, aby takýto prístup bol na vzdelávanie pre každé dieťa rovnaký.
Páni kolegovia z koalície, hovorili ste, že však nechajte pôsobiť zákony, ktoré boli prijaté. Ja som sa k nim vyjadril počas ich prijímania. Upozorňoval som na to, čo tie zákony môžu spôsobiť. Ale áno, nechajme ich pôsobiť, už aj tak iná možnosť nie je, kocky sú hodené, po 1. januári budú pôsobiť. Ja si myslím, že narobia problémy niektoré časti z tých zákonov.
Redukcia škôl, viacerí to tu hovorili, kolega Blanár, kolega Podmanický. Áno, len problém je v tom, že bol prijatý zákon o normatívnom financovaní, kde malé školy mali zvýhodnené koeficienty a postupovať sa malo ďalej tak, že tie koeficienty sa postupne mali znižovať, tie zvýhodnené koeficienty, aby postupne narastal tlak na ich zatváranie. No, žiaľbohu, za pána ministra Mikolaja sa to nestalo. Takže zdá sa vám asi oprávnene, že je veľa škôl, ale aj pán minister vám povie celkom iste, že zrušiť školu, to nie je zavrieť obchod so zeleninou. Ak teraz padne rozhodnutie o zrušení niektorej školy, tak keď to má byť legálne, bude to k 30. júnu 2014.
Pán kolega Blanár, hovorili ste a ja vás odcitujem, že: "Vznikajú nové školy, ktoré odoberajú peniaze." Aké peniaze odoberajú pri normatívnom financovaní? Ak 50, ak 50 žiakov príde z jednej školy do druhej, tak na tej jednej škole pri normatívnom financovaní ubudne presne tá čiastka, ktorá príde do tej novej školy, len sa preloží kdesi inde. To tak nie je. (Potlesk.)
Ale aj kolegyňa Nachtmannová prejavila tu už isté vyjadrenia a možnože počujem trávu rásť, že plánujete zrušiť normatívne financovanie. Ja netvrdím, že ho netreba už ďalej rozvíjať a zmeniť, sám som dával dvakrát pozmeňujúce návrhy, ktoré ste zamietli. Dobre. Len by som rád vás upozornil, že to dovedie k tomu, čo bolo pred rokom 1998. Keď som nastúpil, bolo mesto Kežmarok, kde mali na žiaka 7-tisíc, v Prešove 13-tisíc a v Bratislave 23-tisíc korún. Ak toto je vaše videnie spravodlivosti, budete, samozrejme, aj pred tou pedagogickou verejnosťou niesť následky a zodpovednosť.
A niektoré slová, ktoré tu zazneli, že neboli reformy, transformácie. Viete čo? Reformy robil Pišút, reformy robil Ftáčnik, reformy som robil ja, aj transformácie. Reformy robil aj minister Mikolaj. Môžeme hovoriť, že ktoré boli zlé, zle urobené a tak ďalej, ale bolo tu strašne veľa reforiem. Toto sú úplné nezmysly. Reagujem na to preto, aby sa to nezafixovalo vo vedomosti ľudí a teraz aj z koalície, aj z opozície som párkrát počul, možno ani nie je nedostatok financií v školstve, peniaze sú vo vnútorných rezervách a podobne. Ja netvrdím, že všetky financie sa využívajú efektívne, ale Slovensko je na jednom z posledných miest, ktoré, čo sa týka podielu financií do školstva z hrubého domáceho produktu. Ak vy si myslíte, že tam je dosť peňazí, ktorýkoľvek z vás, hovorím na obe strany, musím povedať, že pokladám to za ťažký omyl, veľmi ťažký omyl.
A jedna poznámka, ktorá je na podporu v tomto smere ministra školstva, ktorý keď sa vyjadril k Speváckemu spolku slovenských učiteľov. Možno tam niektoré peniaze išli nie celkom v poriadku. Ja som s tým zápasil, že ho chcel niekto zrušiť, ale ja si myslím, že to je kultúrna hodnota a tradícia desaťročí, pestovaná. Prosím, zvážte takéto siahanie na niečo takéto.
A posledné moje slová týkajú sa toho, čo predsa len pokladám za dôležité. Ak chceme pomôcť tomu školstvu, tak v tejto chvíli je jediná naozaj prvotná reforma a to je konečne finančné stimuly do vzdelávania, miesto finančných stimulov do rôznych iných aktivít. Ďakujem. (Potlesk.)