12. schôdza

Faktické poznámky, traja páni poslanci. Končím možnosť.
Pán poslanec Kuffa.

Ďakujem za slovo. Nebudem procedurálnou reagovať. Ale teraz kolegov všetkých vás vyzývam, keď sa budete hlásiť do ústnej rozpravy. Nehláste sa. Pred chvíľou ste mi hovorili, aby som skrátil, hej, tak sa nehláste. Som zvedaví. Ale ak sa prihlásite, dajte pozor, aj ja sa prihlásim. Hej? (Smiech v sále.) A ešte som chcel povedať takúto vec, tuná na kolegu Doda Hlinu. No vidíte, tak som vás postrašil. Dúfam, že to zaberie. Ale kolega, Dodo Hlina je mojím priateľom a to, čo dokázal vo svojom živote. Ty nepotrebuješ mať titu ani pred menom, ani za menom. Môžeš učiť, prednášať na vysokej škole skrze to, čo si svojím životom dokázal. Mal som možnosť spoznať bližšie a veľmi vysoko si cením a vážim to, čo si dosiahol. Ale, keď nebudeš mať čo robiť, keď budeš mať aj 90 rokov, hravo skončíš ktorúkoľvek vysokú školu u nás, na Slovensku, ale na tej Sorbonne sa potrápiš, keď pôjdeš teda študovať tam. (Smiech v sále.)Naozaj, ja som túto vec nespomenul, ale s tou to vychádza, lebo ta fertilita, index sa pohybuje okolo 1,4 a to je ta cesta, pán minister, naozaj, ako to tu bolo spomenuté, budeme musieť školy zatvárať. Budú sa musieť školy zatvárať, ale aj učiteľom vrátiť úctu, ktorú si zaslúžia, aj cez spoločenský status aj finančné ohodnotenie. Pán minister má tie štatistiky v ruke a nič iné nás nečaká, len naozaj, že tie školy budeme musieť zatvoriť, aby sme to zefektívnili, lebo na to školstvo nebudeme mať nikdy dostatok finančných prostriedkov, aby sme to vykryli. Do mnohých škôl aby sa zvážali títo žiaci, študenti, tak ako to tu kolega spomenul a jednoducho toto je jedna z ciest, ale treba na to odvahu a reformovať toto školstvo. Ďakujem.

Pán poslanec Kvasnička.

Ja len krátko. Nechcem kaziť ten žánrový rozmer bufonády, do ktorej to skĺzlo. Nič menej by som chcel oceniť na Lojzovi Hlinovi takú racionalitu, ktorá nemusí byť nevyhnutne sofistikovaná a je tak prirodzene múdra. Tak sedliacky múdra. Napriek tomu si myslím, že ten problém, ktorý identifikoval s tou Planétou vedomostí, to by bol možno najmenší problém.
Vec, ktorá tu nebola diskutovaná a zaslúžila by si, pretože súvisí s tým systémom bez ohľadu na všelijaké arbitráže a iné rezervy a alternatívy financovania, je samotný systém školstva. Totiž v ňom je toľko prvkov v tej byrokracii školstva od ministerstva cez krajské školské úrady, metodické centrá, pedagogické a ďalšie, ďalšie inštitúcie, z ktorých len jedna tretina tvorí produkt, ktorý sa volá vzdelanie. Čiže tam by bola možno aj odpoveď pre učiteľov, kde by ministerstvo malo hľadať rezervy. Lebo mnohí, ktorí v tom systéme robia, fakticky ubližujú učiteľom, aj keď sa tvária inak. Tie peniaze sú vo vnútri, tak ako som bol o tom presvedčený, že sú vo vnútri zdravotníctva. A mrzí ma, že táto téma sa tu vôbec, vôbec neobjavila a podľa mňa, tam je kľúčová odpoveď na to, ako zvýšiť učiteľom platy.
Obávam sa, že to, čo sme tu dneska demonštrovali ako serióznu diskusiu o stave školstva, učiteľov nijako nepoteší a v tej mizérií, v ktorej sú, im to nepomôže, čo mi je zvlášť ľúto. Ale Lojzovi Hlinovi, každopádne ďakujem.

Pán poslanec Érsek.

Ďakujem za slovo. Súhlasím s pánom Hlinom v niektorých veciach, čo povedal, ale dovoľte mi nejakú tak, vysloviť jednu vec, že všetko so všetkým súvisí.
Poviem príklad. Učiteľské platy. Žiaci sa zhoršili v matematike a čítaní. Prečo? Aj pre slabý prístup pedagógov? Ich finančné ohodnotenie? Čiže motivácia. Doučovanie, cash, domáca výroba. Samozrejme, niekde tie platy učitelia musia vynahradiť. Štátny rozpočet, čo povedal pán minister, tam peniaze z toho plynúť nebudú. Musím spomenúť stredné odborné školy. Pán minister, viete sám dobre, nie sú vôbec pedagogické pomôcky, školy vyzerajú stredné odborné, ako vyzerajú. Nie je z čoho učiť a tobôž na školách národnostných menšín. Chýbajú pomôcky, učebnice a všetko, čo s tým súhlasí. Ale ináč ďakujem za tri hodiny telesnej výchovy na základných školách. Ďakujem.

Pán poslanec Hlina. Reakcia.

Ďakujem veľmi pekne. Ďakujem aj kolegom. Ešte teda jednu vec mi nedá, aby som nedopovedal.
Keď som poobede išiel po schodoch, tak ma zastavila redaktorka, priznám sa, neviem presne, z ktorých novín, a že či neviem, že kto bude dneska zastupovať premiéra na hodine otázok. A som sa tak zamyslel a vravím, že Haščák. (Smiech v sále.) A, vážení, to je vec, ktorá vlastne zajtra, vás budú lámať na kolene. Otázka stojí, že dokedy? Oni si to chcú vyminúť asi veľmi rýchlo. Nechápem celkom tej taktike, hej, lebo keď to veľakrát urobia, veľmi rýchlo, možno je to na niečo dobré. Ako lepšie, ako keby to robili viackrát a v dlhších časových intervaloch, lebo nemôžu vás stále lámať na kolene. Majú iba určité množstvo, koľkokrát sa chlap dá zlomiť na kolene. Aj prípadne pani, panej, hej. Takže toto je tiež akože, možno si to chcú vyzbierať. Neviem, identifikujem, že v čom je tá taktika. Ale zajtra vás budú lámať na kolene. Zajtra vy budete musieť prísť domov, kopu iných radostí budete mať. Všetkým vám to prajem. Ale kto je kritickejší, tak musíte mu vedieť zodpovedať, ale ja viem, že zaslepíte na chvíľku oči tým, že bude lacnejšia elektrika. Nebude. Tak ako lekárne. Nebude. Proste, zajtra robíte účelový zákon. Toto Pán Boh nevidel, keď to, pardon, ospravedlňujem sa, že čo zajtra tu ideme robiť. Jak účelovú novelu sem niekto doniesol, v skrátenom legislatívnom konaní! Vás, tesne pred Vianocami zlomia na kolene a vy s tým pôjdete domov. Budete s tým konfrontovaní. Rozmýšľajte, skúste, proste, to je fakt veľa. To už je veľa, na chlapa to je veľa, že proste že takto so mnou bude niekto kývať. Cvičte dneska, a keď zajtra budete hlasovať, tak si to dneska nacvičte na ubytovni. Pozor, pohov! Ste už starší, už to možno neviete. Pozor, pohov! Zraziť opätky! (Potlesk.)

Pán poslanec Hlina bol posledný písomne prihlásený.
Dávam teraz možno, dámy a páni, prihlásiť sa do rozpravy ústne. Končím možnosť sa prihlásiť. Dvaja páni poslanci.
Pán predseda výboru pán poslanec Mamojka a pán poslanec Pollák. Nech sa páči pán predseda.

Ďakujem za slovo pán predseda. Vážený pán minister, kolegyne, kolegovia. Ospravedlňujem sa, že o 22.45 hod., ale musím, to sa nedá nevystúpiť, aj keď mám obavy, že po tých ostatných príspevkoch nemám šancu zaujať. Ale predsa len sa pár vetami pokúsim. Budem stručný, nebojte sa. Nebudem hovoriť 32 minút.
Školstvo. Obrovský pojem, debatujeme o tom 9 hodín, to je tiež málo, ale už sa veľmi intenzívne o tom rozpráva. To je prvý pokrok, veľký pokrok. Bolo tu neviem koľko vystupujúcich, ale možno 5 % z nás pomenovali príčiny. Každý hovoril o dôsledkoch, každý hovoril o tom, aký je stav. Áno, nie ideálny, ale o príčinách tu padlo nejaké dve-tri slová. Najviac sa to podľa mňa zadarilo zatiaľ vcelku pánovi poslancovi Šebejovi. Starí Rimania už mali také múdre slová, že cui prodest alebo cui bono. Kde je dôsledok, komu to je na prospech, prečo je určitý stav taký, aký je. Hovoríme o dvadsiatich rokoch zlého stavu školstva. 70 rokov sa o školstve hovorí, nie 20. Hovorí sa, že je to priorita každej vlády, stále väčšinou ostáva len pri proklamáciách. Prečo je taký stav reálny, aký je, prosím vás pekne? Pán poslanec Šebej to naznačil, aj keď trošku dlho to trvalo, pri všetkej úcte. Ja budem podstatne stručnejší.
Nemáme osobnosti, nie sú tu vzory. Máme tzv. celebrity, s prepáčením za výraz, okrem pán výnimiek. Nie sú vzory. Nie sú osobnosti. Treba sa opýtať, prečo nie sú? No nie sú preto, že skutočne absentuje hodnotový rebríček. Nemáme koho napodobňovať a mladá generácia nemá koho napodobňovať. Zas je tam ďalšia otázka, prečo nemôže napodobňovať učiteľov, pedagógov, to je jedno na akom stupni školy. Prečo nie je ten pedagóg motivovaný k tomu, aby sa stal osobnosťou. No, samozrejme, to je synergický efekt. Nie je motivovaný preto, že aj preto, že nie je primerane materiálne ocenený. Ale tam, samozrejme, ekonomika dáva svoje limity. Chýba ten spoločenský status učiteľa, ktorý si sami učitelia nesprznili. Tu neraz padlo, že notár, farár, učiteľ, to bola tá aristokracia, elita. Áno, bola. Pretože ten status bol svojho času niekedy jednoducho iný. Za tých 7 hodín som nezachytil, že by tu padlo slovo, výchovno-vzdelávací proces. Hovoríme o pedagogickom procese, vzdelávacom procese, tu je výchovno-vzdelávací proces. A zas sme pri tom. No, padlo tu dve-tri slová, ale za tých 7 hodín som to čakal aj častejšie. Je to predovšetkým výchovno-vzdelávací proces a nielen na základnej a strednej škole, ale aj na vysokých školách. Ja sám vidím ako mnohoročný pedagóg, že v prvom ročníku ten študent je iný a v piatom je to iný človek. Nielen profesne, ale aj ľudsky. A aj preto, že je to vychovno-pedagogický proces. Viete, je tu kríza osobností a vzory. No, aké sú vzory. Veď čo nás, čo nám prezentujú médiá? Či printové, či elektronické, bulvár. Ja rád sa tiež pozriem na dobrý, ľahký film. Krvák, bulvár, no kde majú brať vzory. Aké? No nie sú jednoducho. S tým, že čo sa týka, nechcem vás o jedenástej v noci zdržiavať detailami, mal som to pripravené trošku inak. Základné, stredné, vysoké školy, ale nie je na to teraz čas. Myslím, že je to viac-menej teraz zbytočné.
Ale ide o to, že čo sa týka rezortu školstva, to nie je o tom, že sme na jednej politickej lodi. Ja, viete, že mám rád priamu reč, ja som pána ministra Mikolaja svojho času zotrel tak, že tu bola plná sála - bol to koaličný minister a podpredseda vlády - lebo som bol presvedčený, že niektoré veci nerobil dobre. Ja mám rád priamu reč aj s pánom ministrom a my ho aj vedieme, ale ja som úprimne presvedčený, že pán minister Čaplovič to robí so zanietením, bez nejakého pochlebovania, že to robí úprimne a chce to robiť čo najlepšie, ako sa dá, v rámci subjektívnych-objektívnych možností, subjektívnych-objektívnych možností. Školstvo bolo zanedbávané 70 rokov. Dlhodobo. Nemôžte dlhodobo zanedbaný proces napraviť za rok. Dlhodobé chyby sa musia naprávať dlhodobo jednoducho. Žiaľ. Je to beh na dlhé trate. S tým, že ak sa nezačne viac-menej kumulatívne, teda spoločne napĺňať v rámci ekonomických možností materiálna stránka učiteľa, opakujem, spoločenský status, nechcem teraz zdržovať tým, či verejný činiteľ je šťastné riešenie, podľa mňa niečo medzi tým. S tým, že tá smola učiteľov je v tom, že lekárom sa kde-tu podarilo sprzniť si svoj status, právnikom, sudcom. Učitelia si ho neprznia. Tí vykonávajú svoje poslanie statočne, veľmi kvalitne a za zložitých podmienok. A o to je možno smutnejšie, že dlhodobo ten status spoločenský nemajú taký, aký si zaslúžia. Hoci sami si to v podstate nezavinili. Ja s veľkým, takým až šokom počúvam vyjadrenia ľudí, ktorí mnohí nemajú šajn o tom, aká kvalita, neurazte sa, aká je kvalita škôl, najmä vysokých. A zas podliehame národnému športu. Buď si sypeme totálne popol na hlavu a robíme sa najblbší na svete, alebo sme majstri sveta tam, kde nemáme na to nárok. A čo už konečne medzi tým niečo? Nemáme zlé školstvo. Ani základné, ani stredné, ani vysoké. Áno, nie je svetové, ale je ani zlé. Je na možnosti, v ktorých funguje prakticky optimálne alebo takmer slušné. Iste každý stav sa dá zlepšovať. Ale zas nezabúdajme na podmienky materiálne a iné, v ktorých funguje. Veď sa neporovnáme, veď aj keď počujem, kto to povedal, pán kolega Kuffa, alebo kto? Na tom som trochu citlivý z rôznych dôvodov. V obciach, na dolinách sú školy. Prosím vás, Princeton, špičková univerzita, viete koľko má obyvateľov v USA? To sú na pomery Spojených štátov lazy, 10 alebo 12-tisíc. Oxford tiež nie je hlavné mesto Anglicka. Kde ste zobrali, že kritérium kvality vysokej školy je New York alebo mesto? Budov a miest je veľa. Je to o ľuďoch. O kvalite ľudí a pedagogického zboru. Čo sa týka, neviem, tak ale toho bolo toľko, že som tie geniálne myšlienky niekedy nezachytil. Čo sa týka, nedá mi ako právnikovi nespomenúť, už ma to dosť rozčuľuje - veľa právnikov, veľa ekonómov. Prosím vás, keď počúvam tú 7-hodinovú diskusiu, ja sa domnievam, že sociálno-humanitné a spoločenské vedy sa musia vysoko rozvíjať s akcentom na psychológiu a príbuzné odbory. Čo sa týka ekonómov a právnikov, sú najzamestnávateľnejší stále. Štatistika je jasná. Takže čoho je veľa? Nemáme stále rodinných právnikov, ako je v Spojených štátoch a v západnej Európe. Budú treba rodinní daňoví poradcovia, to je otázka doby. Štátna správa potrebuje tisícky právnikov. Tak už prestaňme tárať hlúposti, že právnikov je veľa.
Z hľadiska percenta vzdelaných vysokoškolákov. Ja viem, že zvykne sa hovoriť, že štatistika je súhrn klamlivých čísel či nejak tak podobne. Prosím vás OECD má 34 štátov. Kanada, Fínsko, Japonsko, USA, Holandsko, Dánsko, Škandinávia, najvyspelejšie štáty sveta na čele s Kanadou. Viete, aký je v Kanade percentuálny podiel generácie od 24 do 64 rokov vysokoškolskej na populácie dospelej v Kanade, ktorá je stále ekonomicko-spoločenským pupkom sveta a snom všetkých potencionálnych emigrantov? 49,5 %. Kanada. Ja nevravím, že je to málo, je to dosť, možno to už prehnali a k tomuto sa blížia všetky tie vymenované štáty sveta. No asi vedia prečo. Viete, aký je u nás ten toľko kritizovaný počet vysokoškolákov, že ich máme veľa? 15,7 %, tak čo tárame!
Pán poslanec Šebej. Máte pravdu Japonsko je super, veď my sa poznáme roky, karate, Japonsko, super, len Japonsko sa vyvíjalo setsakramentsky inak ako Slovensko a tí Japončíci sú skvelí, skromnejší, pracovitejší. Je to proste iné, nechcem rozoberať detaily, ale verím, že vás zaujala tá pláž s tými ihriskami. Len viete, štatistika hovorí, že nadpriemerných jedincov je 5 - 7 %. Nadpriemerný, až geniálny jedinec - ten nemusí do školy ani chodiť. My máme školy pre priemerných, z tých chceme niečo urobiť a to je to pedagogické umenie s tým, že ja som bol pár razy na Reale Madride aj na Barcelone, aj Manchesteri na futbale, ale rovnako chodím rád a radšej niekedy na tretiu triedu, kde bojujú a hrajú perfektný futbal niekedy. Futbal sa, pán Galis to vie, nehrá len pre Barcelonu a nechodím len na New York Rangers, ale chodím aj na slovenskú extraligu a sú tam pekné zápasy.
Takže skrátka a dobre, je dobré, že táto diskusia konečne prebieha, to je fajn. Keď budeme pokračovať v takých profesionálnejších racionálnejších krokoch, odpolitizovaných a budeme akceptovať aj určitú kontinuitu, tak ja pevne verím, že školstvo sa pohne a pohýňa ďalej. Ja nehovorím, že všetky tie kroky boli ideálne, ale za 8 mesiacov bolo prijatých 22 legislatívnych návrhov a myslím, že poväčšine dobrých, noviel alebo nových zákonov. Kto nič nerobí, tak sa nepomýli, ale podstatný je dobrý úmysel a snaha naozaj túto oblasť poháňať dopredu. Ja ju naozaj teraz vidím a verím, že sa to spoločne podarí, len sa už osloboďme od nezmyselných nefaktografických a neprofesionálnych rečí.
Dovoľte, aby som v závere prečítal návrh uznesenia, pán spravodajca, z 13. decembra 2012 k stavu školstva na Slovensku a konkrétnych krokoch vlády na podporu jeho ďalšieho rozvoja:
"Národná rada Slovenskej republiky
a) opätovne konštatuje, že v súlade so schváleným programovým vyhlásením vlády je rezort školstva celospoločenskou prioritou,
b) žiada vládu Slovenskej republiky, aby podľa § 128 ods. 1 zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady v znení neskorších predpisov predložila Národnej rade Slovenskej republiky v termíne do 31. marca 2013 správu o stave školstva na Slovensku a o konkrétnych systémových krokoch na podporu jeho ďalšieho rozvoja." Nech sa vám páči. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)