14. schôdza

Ďakujem. Vážená pani predsedajúca, milé kolegyne, milí kolegovia, dovoľte, aby som vám predložil spravodajskú správu.
Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti ma uznesením č. 98 určil za spravodajcu k návrhu poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky Heleny Mezenskej na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 260/2011 Z. z. o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých nájomných vzťahov k bytom a o doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov (tlač 320). Podľa § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom návrhu zákona.
Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v § 67 a § 68 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Všeobecná časť dôvodovej správy obsahuje informáciu o cieli predloženého návrhu zákona a o súlade s Ústavou Slovenskej republiky a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Z doložky o vybraných vplyvoch je zrejmé, že predkladaný návrh bude mať pozitívny vplyv na rozpočet verejnej správy, nebude mať žiadne sociálne vplyvy ani vplyvy na informatizáciu spoločnosti, na životné prostredie a neovplyvní ani podnikateľské prostredie.
Osobitná časť dôvodovej správy obsahuje odôvodnenie jednotlivých ustanovení návrhu.
Návrh zákona obsahuje doložku zlučiteľnosti s právom Európskej únie.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku na tom, že po rozprave odporučí uvedený návrh zákona prerokovať v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky z 9. novembra 2012 č. 295 a podľa § 71 rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky navrhujem, aby návrh zákona prerokovali tieto výbory. Ústavnoprávny výbor Národnej rady, Výbor Národnej rady pre financie a rozpočet a Výbor Národnej rady pre hospodárske záležitosti, ďalej, Výbor Národnej rady verejnú správu a regionálny rozvoj a Výbor Národnej rady pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali v druhom čítaní vo výboroch do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Pani predsedajúca, otvorte, prosím, rozpravu.

Ďakujem, pani predsedajúca. Pani navrhovateľka síce hovorila väčšinu svojho času o tom, čo SMER sľúbil a čo by mal splniť, ale myslím si, že v tejto rozprave by sme sa mali v prvom rade rozprávať o princípoch a spravodlivosti pre každého, pretože riešime problém, ktorý je tu 20 rokov, kde na obidvoch stranách sú ukrivdení ľudia.
A keď teda máme dve zlá, tak ak sa z nich chceme dostať, tak to musíme urobiť tak, že sa pozrieme na princípy, na ktorých má byť táto spoločnosť postavená. A jedným z princípov, na ktorom je postavená táto spoločnosť, demokraticky právny štát, je súkromné vlastníctvo, právo ho využívať, využívať v plnej miere za normálnych trhových podmienok.
A my tu máme 20 rokov ľudí, ktorým bol sprosto ukradnutý majetok komunistami. A oni sa nemôžu dobrať k tomu, aby ho mohli naplno využívať, aby ho mohli predať, aby ho mohli zušľachťovať, aby ho mohli obývať. My tu máme 20 rokov ľudí, ktorí v nespravodlivej situácii oproti iným obyvateľom bývajú v centre Bratislavy, v bytoch, ktoré majú vyše 100 metrov štvorcových, 3 metre vysoké stropy, luxusných bytoch za nespravodlivo nízke nájomné a mali 20 rokov na to, aby túto situáciu riešili. Sú to mnohokrát ľudia, ktorí už ani nie sú tí originálni nájomcovia, buď ktorí tie byty prenajímajú, alebo tam bývajú ich potomkovia alebo ich deti, alebo ich predali. Napriek tomu majitelia týchto nehnuteľností stále k nim nemajú prístup. A toto nie je správne.
Toto nie je správne, my tu po dvadsiatich rokoch ešte stále upierame ľuďom prístup k ich vlastnému majetku, ktorým ho sprosto ukradol totalitný režim, nech to budeme zakrývať akýmkoľvek dôvodom, nech budeme menovať prípady ktorejkoľvek tej starenky.
Ja viem, že tí ľudia majú ťažký život, ja viem, že pre nich je veľmi ťažké sa presťahovať do niečoho menšieho alebo pre ich rodiny je ťažké nejakým spôsobom riešiť túto bytovú situáciu, ale mali na to 20 rokov, alebo 23 rokov. To nie je o tom, že dnes sa dozvedeli, v akých sú podmienkach. Oni sa to dozvedeli v momente, keď padol režim. Oni vedeli, že v momente, keď boli reštituované tie baraky, že bývajú v niečom, čo vlastní niekto iný, ktorému to bolo sprosto ukradnuté.
A pozrime sa na osudy tých ľudí, ktorým komunisti ukradli tie baraky, pozrime sa na to, kde skončili, pozrime sa na to, kde žijú oni. A prídeme tak na to, že, áno, máme tu nespravodlivosť na jednej aj na druhej strane. Ale princípy, na ktorých je založená táto spoločnosť, sú jednoznačne na strane tých, ktorí ten dom vlastnia, pretože sa k nemu nemôžu dostať. Takže po tom, čo im boli ukradnuté tie domy, po tom, čo sa zmenil režim a mali aspoň šancu sa k ním dostať, tu 23 rokov čakajú na to, aby mohli slobodne narábať so svojím vlastným majetkom.
Ja chápem, že všetky vlády, ktoré tu boli doteraz, si prehadzovali tento problém ako horúci zemiak a nebolo to riešené šťastne. Chápem, že tu boli sľubované veci, ktoré potom neboli naplnené, a že títo ľudia, bohužiaľ, žili v klame a v omyle od ľudí, ktorí mohli rozhodnúť. Ale ak budeme neustále posúvať ten problém pred sebou, tak rapídne zvyšujeme nespravodlivosť voči tým, ktorý stále čakajú na to, aby sa dostali naspäť k majetkom, ktoré boli sprosto ukradnuté ich rodičom alebo ich starým rodičom, alebo dokonca im samotným.
Ak teda máme tento problém riešiť, musíme ho riešiť na základe princípov. A princíp, ktorý jasne vyplýva z našej ústavy, je, že súkromný majetok je nedotknuteľný, súkromný majetok má byť využívaný a ak to tak nie je, tak má byť majiteľ kompenzovaný. A ak by sme sa riadili podľa tohto, tak tie stovky majiteľov domov keby si teraz začali uplatňovať na štáte peniaze, o ktoré prišli vďaka tomu, že sa nevedeli dopracovať ku vlastným bytom, to nebude pozitívny vplyv na štátny rozpočet, pani kolegyňa, a ani na rozpočet samosprávy.
Takže ešte raz. Chápem zlú sociálnu situáciu každého jedného toho človeka, ktorý v dobrej vôli si prenajal byt alebo začal bývať v byte za starého režimu a v dobrej vôli ho doteraz zušľachťoval, používal. Ale jednoducho tí ľudia mali 23 rokov na to, aby prijali, že tie byty im nepatria a že bývajú v niečom, čo niekto silou a násilím niekomu inému ukradol. A mali by sme urobiť všetko preto, a by sa títo ľudia čo najskôr dostali ku svojim majetkom naspäť, lebo to je spravodlivosť, o ktorej síce neradi budeme počúvať, lebo je to nepopulárne, lebo nikto z nás nechce mať zástupy dôchodcov pred parlamentom, ktorý nám budú vykrikovať, že ich oberáme o bývanie. Ale toto je správne riešenie, lebo ak naozaj máme ctiť to, kvôli čomu naši rodičia a starí rodičia stáli na námestiach a štrngali kľúčmi, tak si musíme vážiť právo ktoréhokoľvek majiteľov týchto domov narábať so svojím vlastným majetkom. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Hoci, paradoxne vzaté, som sám obeť reštitúcie a opustil som v päťdesiatke dom, kde som sa narodil a kde som myslel, že aj zomriem, som zároveň ten, ktorý plne súhlasí s tým, čo uviedol Martin Poliačik, pretože aj keď to mňa osobne postihlo, nezadateľné ústavné právo na vlastníctvo je najvyšším zákonom. A ja som musel svoju strechu nad hlavou riešiť v päťdesiatke, možnože som mal na to lepšie možnosti ako iní ľudia, ale, presne ako Martin povedal, niektorí to vedia už 23 rokov a ich rodičia, ktorí by boli akceptovateľní ako "postihnutí", sa dávno pominuli. Oni 23 rokov neriešili tento problém. Viem si ich živo predstaviť, keby sa dozvedeli, že kedysi z ich rodinného majetku odcudzený Medňanského či Benkov obraz sa našiel a je v niekoho držbe, ako by ako levy bojovali o to, aby sa im rodinný ukradnutý majetok vrátil. Keď ale ide o majetok niekoho, ktorý využívajú oni, majú iný meter. Naša užšia rodina zhodou okolností zároveň bola obeťou reštitúcie a širšia rodina zároveň reštituovala, pretože iným rodinným príslušníkom bol odcudzený majetok. A človek nemôže mať selektívny prístup, ale musí mať prístup: „Padni komu padni.“ To znamená, i keď som reštituent a zároveň obeť reštitúcie a dokonca i keď som len obeť reštitúcie, pretože z toho vráteného rodinného majetku som ja nemal nič, jednoducho musím chápať, že rodina panej, ktorá po ukradnutí domu komunistami dožila v sklade uhlia vo svojom vlastnom dome, dožila v ukrutnej biede ako 78-ročná, má právo na vrátenie ukradnutého majetku.

Pán Poliačik, pán Osuský, ja túto tému neponímam ideologicky, lebo práve preto, že obyčajní ľudia sa stávali obeťami ideológií, dnes tu riešime 20 rokov neriešený problém. A toto očakávam aj od tohto parlamentu, že do tejto témy nebude vstupovať ideologicky, ale ak budeme hovoriť o princípoch a dodržiavať ich, budeme sa snažiť na to dívať z viacerých strán.
Hovorili ste silné slová o princípoch, povedzme si niečo o princípe zrovnoprávnenia týchto ľudí, ktorí sú dnes na balkóne, ktorí sú touto vecou dotknutí, ide približne o 900 rodín, ako sú oni zrovnoprávnení voči tým, ktorí rovnako bývali v štátnych a obecných bytoch, pričom aj tie im boli odpredané za zostatkovú cenu. Takže ak tu spomíname takéto silné slová, silné princípy, pozerajme sa na ne z viacerých strán. A k tejto otázke žiadam od tohto parlamentu, aby aj preto, aby sme dali za ideológiou a izmami bodku, aby sme sa snažili k tejto téme pristupovať pragmaticky, nie ideologicky. Nie sú to luxusné byty, do týchto bytov dobrých 20 rokov nikto neinvestoval, títo ľudia žijú v problémových bytoch s vážnymi systémovými nedostatkami.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Ja skutočne vítam predložený návrh. A musím úprimne povedať, že je to návrh, ktorý môže definitívne riešiť situáciu jedných či druhých a, povedzme si úprimne, aj nechcených nájomníkov, a to seriózne, a na druhej strane tých, ktorí vlastne sú vlastníkmi tých bytov. Ak máme záujem riešiť to, poďme podporiť takýto návrh.
Na druhej strane nedá mi, aby som nepovedala mojim predrečníkom, pánovi Osuskému a pánovi Viskupičovi, že dnes už v mnohých týchto domoch nie sú majiteľmi tí, ktorých reštituovali, že sú druhí, tretí alebo dokonca štvrtí, ktorí tieto objekty kúpili a ktorí už ich kupovali s vedomím, že v týchto domoch alebo v týchto bytoch je regulovaný nájom. A preto by som sa prihovárala za to, aby sme konečne pomohli tým starším ľuďom, ktorí tam bývali, ktorí v roku 1991 boli už v dôchodkovom veku a veľmi ťažko si vedeli riešiť náhradu, nechcem hovoriť o tom, v akých podmienkach mnohí starí ľudia bývajú, a nechcem ani hovoriť o tom, ako mnohí takíto vlastníci nedovolili ľuďom vymeniť tieto byty z toho dôvodu, že si počkajú na to, až kým zomrú.

Ďakujem. Ja veľmi vítam túto iniciatívu pani poslankyne Mezenskej. A tiež som veľmi rád, čo povedal Martin Poliačik o vlastníckom práve. Tu ako keby sa zabúdalo, že vlastnícke právo okrem toho, že patrí všetkým rovnako, je základné ľudské právo, základné ľudské právo, ktoré je neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Tým, čo je tu 23 rokov, že sa neriešilo, toto právo je naozaj potierané.
Ja viem, že máme tu niekoľko rodín, ktoré nemajú východisko, a preto ja som rád, že táto téma sa otvára na tejto pôde. A verím, že všetci poslanci, ktorí sú tu za vládnu stranu alebo ktorí počúvajú, na túto tému budú reflektovať tak, že ju otvoríme a konečne tento problém 23-ročný dotiahneme do konca, tak aby bolo ochránené vlastnícke právo, prípadne rehabilitované a zároveň aby bolo zadosťučinené všetkým tým, ktorí užívajú tieto byty alebo domy. Ďakujem.

Pán kolega Poliačik, veľmi pekne ďakujem za váš príspevok do rozpravy. Poukázali ste na komplexný problém, pri ktorom ale bolo predtým vašou predrečníčkou obhajované niečo, čo je neobhájiteľné podľa mňa. Tam, kde majitelia vo vybraných prípadoch porušovali zákon, tak, samozrejme, štát musí konať. Avšak nespochybňujme, prosím vás, na tejto pôde súkromné vlastníctvo ako také. Možno to môže tešiť tých úplne najextrémnejších kolegov zo socialistického tábora, ale myslím si že aj oni celkom dobre chápu, že jednoducho súkromné vlastníctvo je súkromné vlastníctvo. Môžeme sa pozrieť napríklad na vilu, v ktorej dodnes býva Vasil Biľak. Tá vila patrila rodine Breyerovcov.
A na záver chcem iba povedať, že krádež nie je ideológia. Ďakujem.

Ďakujem za slovo, číta sa š v mojom mene.

Jurinová, Erika, podpredsedníčka NR SR
Prepáčte.

Érsek, Arpád, poslanec NR SR
Nič sa nedeje. Trošku treba ísť hlbšie do toho. A súhlasím s tým, čo povedal pán Osuský v tomto smere. Opýtajme sa, kde sa tieto byty nachádzajú po celom Česko-Slovensku, v Košiciach, v Bratislave, v prvom obvode, o tom sa bavíme, je to o týchto prvých obvodoch, kde sú najdrahšie, najlepšie byty. Koho boli tieto byty, prosím vás pekne? Tých ľudí, česť výnimkám, ktorí tieto byty vo väčšine nemohli nikdy dostať naspäť. Kto dostal tieto byty od mestských zastupiteľstiev? Ako sa to volalo? MNV, mestské národné výbory. No komunisti sa tam nasťahovali, ale, hovorím, česť výnimkám, do týchto bytov. A čo ešte mali? Regulované nájomné. Potom kto mohol kúpiť tieto byty po roku 1989? No tí, ktorí mali peniaze. Hovoríme tu o rovnoprávnosti? Za komunistov kto mal peniaze, kto mohol tieto byty odkúpiť od týchto ľudí bývajúcich v bytovke, kde bývalo 6 – 7 rodín? No išli za nimi. A tí ľudia to popredávali za babku, lebo si mysleli, že v živote nedostanú peniaze. A teraz v tých bytoch je nahlásená nie jedna rodina, ale aj viacej rodín. Riešili sme to na ministerstve výstavby a dopravy už v predchádzajúcom období. A mali sme na to mať riešenie. Ja nehovorím, že to bolo najlepšie riešenie. Ale riešili sme to. Preto poznám túto situáciu. Je to také, áno, nedotknuté vlastnícke právo. Ale koho je to vlastnícke právo? Tí ľudia, ktorí už dávno zomreli, ktorí by mali nárok reštituovať, v týchto bytoch už nežijú. Tie byty nejakým spôsobom sa dostali na listy vlastníctva ľudí, ktorí možno vo väčšej miere nemajú s nimi nič spoločné. A je to dobrý biznis. By sa tu mohla spraviť jediná vec, nie regulovať nájomné. Prosím vás pekne, kto nemá na nájomné v prvom obvode, nech tam nebýva. Ale tým ľuďom treba zabezpečiť adekvátne bývanie... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ešte raz, to nie je o izmoch, pani kolegyňa, to je o principiálnej spravodlivosti. A principiálna spravodlivosť musí byť postavená na nejakých princípoch. A neodňateľnosť majetkových práv je jedným z takýchto princípov.
A keď hovoríme o zrovnoprávnení, učiteľovi v Bratislave, ktorý zarába 600 eur, má na 30 rokov na krku hypotéku, ktorú bude splácať, každé jedno auto musí mať na splátky, všetko musí mať na splátky, tomuto človeku poďme vysvetľovať, prečo niekto v centre mesta býva za 150 alebo 200 eur už 23 rokov. A potom sa budeme baviť o tom, aké máme rovnoprávne podmienky na bývanie. Ďakujem.

Ďakujem. Vážená pani predsedajúca, vážená navrhovateľka, pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, vážení zástupcovia tlieskajúci verejnosti, ktorých sa pravdepodobne táto téma bezprostredne týka, je ťažké byť sudcom, je ťažké hľadať spravodlivosť tam, kde je obrovský desaťročný nános nespravodlivosti. Martin Poliačik vidí princíp spravodlivosti, ktorý máme od roku 1989 definovaný v ústave, spomínal ho Miro Kadúc za to naše liberálnejšie krídlo v našom poslaneckom klube. A treba rešpektovať a snažiť sa nájsť vyváženosť spravodlivosti. Spravodlivosť má rôzne výrazy. A teraz je skutočne ťažké byť sudcom, skutočne ťažké vyriešiť 23-ročný problém už moderného alebo ostatného budovania princípov právneho štátu, ktorý by chcel byť spravodlivý.
Lenže máme tu moment, ako hovoril Maťo Poliačik, sprosto ukradnutého majetku, ktorý bol ukradnutý bývalým režimom. Zároveň ale tento režim ohol spravodlivosť. A ja som vo veľmi ťažkej situácii, pretože takisto či už kolektivizácia alebo odnímanie majetkov sa dotýkalo aj mojej rodiny. Je veľmi ťažké hovoriť o tom, že by malo byť naplnené právo. A ja s tým plne súhlasím a podpisujem sa pod to, že ľuďom bol nespravodlivo vzatý majetok. A následne, a teraz tu je ďalší moment nespravodlivosti, na večné časy a nikdy inak bol ponúknutý tento majetok ľuďom v rámci normálneho bývania, bývania, ktoré sa riešilo, nazvem to tak všeobecne, v socialistickom vlastníctve, ktoré bolo organizované na niektorých parametroch. Veľmi silný moment bolo družstevné bývanie a niektoré byty boli štátne. A napríklad máme starších kolegov v klube, ktorí takisto bývali v štátnych bytoch, napríklad z dôvodu výkonu funkcie, ktorú mali pre štátne podniky. Dostávali ich a možno mali šťastie, že už ich postavil sám režim, a možno mali nešťastie, že ten režim ich odňal a ukradol nejakým ľuďom. Ale v tom priereze tej situácie neviem, či všetci, toto sa týka možno 600 – 700 ľudí, ak sú moje informácie správne, 900 ľudí, vedeli v tom režime družstevného vlastníctva a štátneho vlastníctva, čiže žiadneho súkromného, ktorý trval 40 rokov, rozlíšiť, či páchajú krivdu na tom. A chcem veriť, že bolí mnohí z nich, ktorí nepáchali krivdu na bývalom majiteľovi domu, ale ktorí proste v dobrej viere bona fide vstupovali do nájomného vzťahu k štátnym bytom, ktoré im vtedy režim ponúkal.
Bytová otázka predchádzajúceho režimu sa dotýkala asi každej jednej rodiny, ktorá chcela nejakým spôsobom začať bývať, a preto si myslím, že tuná je druhá guľa obrovská, ktorú tento štát 23 rokov nevie doriešiť a ťahá na svojej nohe. Ak je prvá spomínaná ako nespravodlivo odňaté bytové priestory, tak druhá je tá, že režim sa vysporiadal s nájomcami po svojom a možno ich oklamal. Ale to je minulosť, ale čo je tu na nás, to je otázka, čo teda bude do budúcnosti. A je na nás, keďže toto potrebuje nejakú zákonnú úpravu, to nejakým spôsobom riešiť. Niečo rozprával o tom, ako sa k tomuto vedeli postaviť aj predchádzajúce mnohé vlády pred predchádzajúcou vládou, pán Érsek, tu niečo navrhol poslanecký kolega Kondrót, niečo navrhuje pani poslankyňa Mezenská. A to mi teda chýbalo, Martin, v tvojom príspevku, ako teda ďalej s tým, či nastaviť to iba tak, že nebudem rešpektovať možno 700 ľudí z tých 900, lebo ja ešte si myslím, že medzi nimi môžu byť aj tí protežanti toho systému, to som zabudol spomenúť, systému komunistického, ktorí tým v nejakých prvých obvodoch svojim vlastným ľuďom, keďže pravdepodobne to bolo, tie byty mohli priradiť. To je ďalší parameter, ktorý by sme mali zvážiť. A protežanti komunistického systému nám tu 23 rokov žijú v regulovanom nájme a bránia ľuďom, ktorým boli byty ukradnuté, aby sa dostali k svojmu vlastnému majetku. Lenže sú tam aj iní ľudia. Sú tam ľudia, o ktorých sa opiera na základe jej mnohých stretnutí, predpokladám, s týmito ľuďmi Helena Mezenská. A ako teda toto narovnáme? Riešenia sú rôzne. A ja neviem, či je práve toto správne, lebo neviem, či je toto to najsprávnejšie riešenie, sme v prvom čítaní a to znamená, veľmi správne to pomenoval Martin Poliačik, že ide o filozofiu spravodlivosti. Ak tento návrh zákona ide po filozofii spravodlivosti a hľadá ten možný vyrovnávajúci moment medzi tromi nespravodlivosťami, ktoré tu môžeme nejakým spôsobom odhaliť, a dúfam, že ich dokážeme na tejto ploche dostatočne pomenovať, tak teda poďme sa nad tým zamyslieť a poďme do druhého čítania prípadne. Ja sa nebudem venovať jednotlivým ustanoveniam toho zákona, chcel by som len pre tú budúcnosť povedať, aby sme to už neťahali. A proste pristúpme k reálnemu rozriešeniu. Ono by malo ideálnu podobu cez politické spektrum, aby sme vydali signál ľuďom, ktorým záleží na spravodlivom spravovaní tejto krajiny, že 23 ročný horúci zemiak, alebo niekoľkokrát vyhodí sa mi veľký pľuzgier na tvári našej spoločnosti, bol raz a navždy vyriešený. To, čo navrhuje Helena Mezenská, je teda to, čo by malo mať alebo podľa mňa má ambíciu tento problém raz a navždy uzavrieť. Parametre uzatvárania tohto problému sú obsiahnuté v jej návrhu. Môžeme sa o ňom baviť. A ak ich chceme meniť, poďme do druhého čítania. Ako mnohí ľudia, tak Maťo Fecko a ja osobne, ktorí sa agendou reštitúcií zaoberáme aj profesijne, Helenka sa viac-menej venuje otázke spotrebiteľov, budeme na strane spravodlivosti. Takisto Štefan Kuffa, Miro Kadúc budú na strane spravodlivosti a absolútneho dostátia nedotknuteľnostiam vlastníckeho práva. A si študoval aj ty, Martin, ten návrh zákona. Tak hovorí o uzavretí tejto kapitoly. Proste vyriešme jednu nespravodlivosť vrátením majetku, a to čím skôr, a druhú nespravodlivosť sanačnými mechanizmami pre ľudí, ktorí možno boli aj nespravodlivo zatiahnutí do situácie obývania štátnych bytov. To je jediné riešenie.
Aký je problém? Nájsť zdroje na toto riešenie. No a tam sa teda v súčasnej situácii dostávame podľa mňa už po dostatočne dlhej debate k tomu, aby to bolo raz a navždy uzavreté aj z hľadiska financovania jedného možného a čo v najvyššej možnej miere spravodlivého rozhodnutia ohľadom rukojemníkov tejto kauzy, to je tých 900 ľudí, a druhých rukojemníkov, to sú tí ľudia, ktorým bol majetok odňatý. Takže v prvom čítaní sa podľa mňa to dá podporiť aj argumentáciou, ktorú uviedol Maťo Poliačik, pretože tento návrh smeruje k uzavretiu tejto kauzy. A myslím si, že na parametroch jej spravodlivosti pre jednu, druhú alebo tretiu skupinu sa vieme dohodnúť aj v druhom čítaní a bude záležať od teda zdrojov, ktoré pravdepodobne už sú, ktoré už boli nastavené, aby bola na tej miske váh spokojnosť, ktorá by mala byť bazálnym merítkom všetkých našich rozhodnutí, ktoré tuná v Národnej rade prijímame. Samozrejme, toto rozhodnutie ale nezávisí ani od Maťa Poliačika celkom, ani úplne od všetkých nás, ktorí sedíme v opozícii. Ale toto plénum prijíma rozhodnutie väčšinou zo 76 hlasov. A ak sa teda nájdu tie hlasy, tak máme tu riešenie, ktoré vyhovie spravodlivosti. A preto aj pre prvé čítanie vyjadrujem podporu návrhu z dôvodov, ktoré uvádzam. Parametricky si viem predstaviť diskusiu, pretože niektoré parametre tohto návrhu mne celkom nesedia. Ďakujem. (Potlesk.)