14. schôdza

Ďakujem, pani predsedajúca. Kolegyne, kolegovia, vyjadrím sa veľmi krátko a stručne.
Téma politických strán. Pred voľbami som sa zúčastnil diskusie, ktorú zvolala nezisková organizácia Transparency International, ktorá sa zaoberala aj témou financovania politických strán. A vo všetkých bodoch sme deklarovali vlastne podporu okrem jedného bodu, ktorý sa týkal takzvaného matchingu alebo toho, či budú pomerne rozložené sponzorské prostriedky a koľko ich dokáže daná politická strana pozbierať od prípadných donorov, toľko isto prostriedkov bude štát preplácať v prípade, ak politická strana uspeje v politickom zápase a stane sa parlamentnou stranou. Riešenie tejto otázky má obrovské množstvo riešení. Jedno z nich máme tuná na stole. Jeho ambíciou z opozičných lavíc je pravdepodobne vzbudiť diskusiu a prípadne presvedčiť plénum o správnosti tohto riešenia. A ak teda ho presvedčí predkladateľ, tak by mohlo byť činné v praxi. Po tejto debate mám pocit, že táto cesta nebude asi schodná. Napriek tomu si myslím, že predkladanie akýchkoľvek, neviem, ako sa to volá, či sú to podmienky, ako tu bolo povedané, predkladanie akýchkoľvek zámerov je úplne bazálnou činnosťou každého jedného poslanca, pretože nikto iný v tomto štáte okrem vlády ako kolektívneho orgánu a nás poslancov nemá ani ústavodarnú, ani zákonodarnú moc, o čom sa tiež môžeme baviť, či je to celkom správne a nemalo by sa to rozšíriť.
K samotnému návrhu. Moment spružnenia na jednej strane alebo umožnenia toho reálneho politického zápasu aj strán, ktoré začínajú, je mi sympatický. Vec zrušenia možno kampane politických strán, ktoré aj toto plénum parlamentu často používajú ako marketingový nástroj, čiže môžu aj odtiaľto viesť politickú kampaň pre svoje návrhy, je minimálne vhodná na diskusiu.
Chcel som sa ešte povenovať, keďže máme dva návrhy, ktoré po sebe idú, predkladateľ predtým bol pán poslanec Lipšic, úplne v podobnom duchu, trošička širšej téme, ktorá sa bytostne dotýka financovania politických strán. A to je náš volebný zákon. V našich pilierových činnostiach, o ktorých sme rozhodli od roku 2010, keď sme do politiky vstúpili ako štyria pôvodní poslanci, boli parametre nášho volebného zákona. Ten predchádzajúci návrh dával pán poslanec Lipšic. (Od roku 2010 bol vo funkcii ministra vnútra.) Gestorsky sa tak zastrešovala zmena volebného systému. Cez vtedajších zástupcov z klubu strany SaS sme posielali niektoré konkrétne pripomienky, ktoré sa mali týkať napríklad preferenčného hlasu. Sme ho dostatočnou mierou spropagovali, lebo je tu asi málo poslancov, možnože som v tom sám, zo 147. miesta. A sú tu ďalší traja, ktorí sú tu ešte z vyšších čísel kandidátok. Týmto sme chceli aj deklarovať spôsob politického boja, že napriek tomu, že si sťažujeme podmienky pri tom šprinte, ktorý treba vykonať vo volebnej kampani, a často sa len tuto sústreďuje činnosť politických strán, a v medziobdobí sa zaoberajú možno aj nie celkom agendou, ktorej ľudia rozumejú, treba prispieť k tomu, aby aj občiansky aktivizmus, aby aj ten moment personálneho zastrešenia, personálneho pôsobenia v politike bol omnoho dôležitejší ako nejaká stranícka štruktúra, stranícka kandidátka, ktorá je zostavená. A preto sme teda navrhovali napríklad zrušenie trojpercentnej povinnosti posunu kandidátov na kandidátke, získania trojpercentnej povinnosti, krúžkov, aby sa vôbec ľudia, ktorí majú byť v parlamente, a ľudia rozhodujú, kto má byť v parlamente, už teda na straníckych kandidátkach mohli posúvať na vyššie miesta kandidátok. Čiže sme navrhovali 0-percentný krúžkový zisk.
Ďalej tam boli, nechcem teraz zaťažovať plénum, ďalšie veci. Preto meniť parametre volebného systému už z opozičnej lavice od pána bývalého pána ministra mi príde tak trošku neskoro. Možnože to nestihol. Možnože vláda padla príliš skoro. A jediná zmena, ktorá sa udiala vo volebnom zákone, bola, že ani nenastalo to zjednotenie termínov, ktoré bolo ohlasované, ale, že sa tuším zjednotilo krížikovanie na formu krúžkovania. To bola celá reálna zmena, ktorá sa udiala za bývalej vlády s volebným systémom.
Volebný systém u nás. Ten pilierový moment je odstrániť partokratický moment, ktorý vadí mnohým ľuďom na Slovensku v nejakom kompromisnom riešení, kde je obrovské ohlasovanie ambície priamej demokracie viac byť vťahovaný do procesov rozhodovania zákonodarnej, ústavodarnej iniciatívy samotných občanov. Predtým sme tu mali zákon napríklad o miestnych referendách a podobne. Čiže tieto zákony možno s podmienkou nevykonateľnosti alebo vykonateľnosti sa budú tuná dotýkať všeobecnej diskusie. Ale myslím si, že doba nás pravdepodobne pritlačí k tomu, aby aj nástupom technologických riešení bol inštitút priamej demokracie, inštitút zmeny fungovania politických strán, ktoré v medzivolebnom období fungujú inak ako tesne pred voľbami. A toto odstrániť je výzvou na zmenu volebného systému, ktorý by mal byť viacej orientovaný na osoby a na ich osobné príbehy a na možnú reprezentáciu ich názorov aj pri zákonodarnej a ústavodarnej iniciatíve, ktorú toto plénum má.
Myslím si, že všetkým nám tu by prospelo takzvané odanonymizovanie tohto fóra, tohto pléna, pretože je tu obrovské množstvo ľudí, o ktorom volič ani netuší, že tu je a pôsobí. A tým pádom sa odtrháva zodpovednosť výkonu poslaneckého mandátu od zdroja moci, od toho voliča. Ste v regiónoch takisto aktívny mnohí z vás. A je veľmi diskutabilné, či sa budeme baviť so študentmi politológie, či naskladajú 150 mien, čo v parlamente vlastne pôsobia. Už ľudia sú, ktorí sa tomu profesijne venujú. A by sme mohli ísť do väčšej hĺbky na diskusiách, ktoré často vedieme, či už so študentmi alebo verejnosťou, napríklad o odbornej profilácii poslancov, kde sú zaradení (vo výboroch), o tom, aké vôbec výbory existujú v Národnej rade. Nula, nikto, toto je celé spôsobené anonymizáciou poslaneckej snemovne a tým, že politické strany nominujú svojich ľudí a záleží potom iba na lídroch politických strán, či majú alebo nemajú dôveru, a všetko ostatné sa potom deje v duchu anonymity alebo až-až do takej miery, že dokáže tu byť poslanec s 900 krúžkami úplne rovnako ako poslanec so 600 000 krúžkami. A potom tu nastáva to reálne, koho reprezentuje, čo to je, sila mandátu a podobne. Všetko toto otvára aj návrh možno predkladateľa preto, aby bola reálna možnosť zvádzať ten politický zápas alebo výmenu argumentov nie v ohnutom prostredí nejakých finančných dotácií, nejakej reprezentácie, ktorá betónuje tú reálnu reprezentáciu. A skutočný pluralitný systém by potreboval z východiska mať aspoň rovnakú štartovaciu pozíciu. A ak by tuná páni poslanci z SaS nezosmiešňovali predkladateľa, tak by v tom videli aj veľký kus toho ohlasovania rovnosti šancí v zápase, ktorý nie je vedený pre politické strany a nie je vedený pre jednotlivých zastupiteľov, lebo je vedený alebo mal by byť vedený v záujme tejto krajiny a ľudí, ktorí by mali viac vedieť rozhodnúť, kto v tom parlamente sedí, a menej by o tom mali rozhodovať politbyrá jednotlivých politických strán. To je všetko. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Pán poslanec Viskupič, v prvej časti vášho vystúpenia s vami súhlasím v tom, že v podstate pán poslanec Lipšic tú zmenu, čo predtým navrhoval alebo teda navrhuje v predchádzajúcom zákone návrhu zákona teda mohol urobiť aj ako minister vnútra a mal na to priestor, ide o drobnú zmenu, nemusel čakať na celý nový volebný kódex.
V čom ale nesúhlasím. Je to vo vhodnosti vašou stranou navrhovaného zákona čisto iba z odborného hľadiska. Podľa môjho názoru Achillova päta vášho navrhovaného zákona je v definícii novej strany a vo vykonávaní mandátu. Dovolím si upozorniť, u nás napríklad pri našej politickej strane my máme viacerých našich členov štatutárnych orgánov a aj štatutárny orgán so spočívajúcimi mandátmi ako takými, čiže sú ministri, predseda vlády, na nás by sa to potom nevzťahovalo. Zároveň si dovolím poukázať na to, že vy to viažete na vykonávanie mandátu vo volebnom období v predchádzajúcom roku konania volieb. Zasa by sme to dokázali, poviem to napríklad za nás, obísť tým, že by sme mali dve založené politické strany a každá politická strana naša by sa striedala s kandidatúrou každé volebné obdobie. Čiže jedno volebné obdobie by kandidovala jedna strana, ďalšie volebné obdobie by už tá prvá nekandidovala, kandidovala by tá druhá. A tým, že máme predstaviteľov, ktorým spočíva mandát, tak tá definícia vášho pojmu nová strana by sa na nás nevzťahovala. Čiže tu vidíme Achillovu pätu vášho návrhu, ktorý by bol z pohľadu pre nás nevykonateľný. Na druhej strane, to som aj predtým povedal, že keď by ste tak nastavili zákaz volebnej kampane ako takej, tak by tu, fakt, nevládol ľud, ale vládli by tu mediálni magnáti, ktorí, keď budú mať médiá, nepotrebujú ani robiť volebnú kampaň, stačí si im založiť politickú stranu a majú to vyhrané. Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Hneď v úvode svojich dvoch minút by som rád povedal, že môj krátky diskusný príspevok nebude ani konfrontačný, ani zosmiešňujúci, lebo cítim tú ambíciu predkladateľa riešiť daný problém, danú vec.
No nedá mi nepovedať, že financovanie politických strán je večná téma. Tak to bolo ohľadom imunity poslaneckých platov, výkonu mandátu. Je to zaujímavá téma, ktorá zaujíma širokú verejnosť, spoločnosť a médiá. Je to proste tak.
No nemôžem súhlasiť s tým, keď sa celá debata okolo financovania politických strán zhmotnila do nejakého výroku, že politické centrály a politické strany z týchto peňazí šaškujú pred voľbami v politickej kampani. Ja si myslím, že toto je ohromné nepochopenie a ohromný omyl, nenapadá ma lepší pojem ako, úprimne sa teraz nechcem nikoho dotknúť, štandardné politické strany. Štandardné politické strany vykonávajú politiku v štandardnom prostredí. To znamená, že každá strana má svoje okresné štruktúry, krajské štruktúry a republikové štruktúry. No ja som presvedčený, že to financovanie politických strán by malo byť o tom, že financujeme výkon politiky v regiónoch. A ja môžem sám za seba povedať, že v našej okresnej kancelárii stretávame sa s našimi ľuďmi. A je to o tom, že sa ma pýtajú, čo sa deje v Národnej rade, je to o tom, aké zákony schvaľujeme, je to o tom, že mi dávajú informácie, s čím súhlasia, s čím nesúhlasia. Podľa môjho názoru, toto sú peniaze na činnosť politických strán. Takže keď to zhmotníme iba na výkon kampane, podľa mňa je to ohromný omyl.
Niekoľkokrát tu odznelo o tej kampani, že možno rušiť kampaň. Ja som takisto presvedčený, že štandardná politická strana, respektíve politická strana alebo hnutie, ktoré so svojimi voličmi robí permanentne celé 4 roky, nepotrebuje šaškovať v tej kampani, tak aby míňala obrovské výdaje na kampaň. Ale to je o tej systematickej robote, ktorú robia štandardné politické strany so štruktúrami. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Pán kolega, ja by som sa dotkol iba tej tvojej reči týkajúcej sa tých krúžkov a krúžkovania. Pre mňa osobne by bolo možnože najtransparentnejšie, keby to bol absolútny krúžok a podľa toho aby sa zoradili tí poslanci do Národnej rady. A možnože niekomu sa páči Matovič z Obyčajných, pán Lipšic, možnože pán Kollár, možnože pán Novotný, tak nech tie štyri krúžky dajú týmto ľuďom. A potom by sme zistili v parlamente, koho my tu vlastne máme a aké máme výrazné osobnosti v politických stranách, aké vlastne bolo zloženie počtu ľudí za jednotlivé strany. A myslím si, že musí to byť o ľuďoch. A vlastne propagáciu hnutia a strany by prakticky mala za nás robiť naša práca, ktorú robíme alebo nerobíme počas volebného obdobia. A tá agitácia začína vlastne druhý deň po voľbách toho ďalšieho volebného obdobia. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo, vážená pani podpredsedníčka. No ja si myslím, že hlavným cieľom tu musí byť, aby táto sieň zákonnosti sa napĺňala maximálne možnou kvalitou, aká sa vôbec dá vygenerovať zo základne, ktorá teda má tých päť a pol milióna občanov, teda tých, čo majú voliť. Tých, čo môžu byť volení, je o niečo menej. Myslím si, že tú elegantnú, nazval by som to, politickú frajerinku, ktorú si dovolili štyria kolegovia, keď sa dali na posledné miesta na volebnej listine, je možné hodnotiť rôznym spôsobom. A iste sa dá nájsť na tom aj veľa argumentov a protiargumentov, ako to vôbec bolo. Ale to, že to fungovalo a že to bolo skutočne niečo, čo si títo ľudia dovolili v súlade so svojím presvedčením, že treba sa pobiť o miesta na kandidátkach, teda v tejto sieni spôsobom, ktorý má predstavovať predovšetkým kvalitu osobnosti, mne z toho jednoducho vychádza, lebo ak by neboli o tom presvedčení, tak by si možno niečo také nedovolili.
A z toho prejdem k tomu, čo považujem za podstatné v tejto časti, ktorú pán kolega Viskupič zdôraznil. A mne sa zdá, že zdôraznil to správne. Je potrebné, aby sme sa dopracovali k tomu, že bude ozaj zásadná zmena volebného systému, zmena, ktorá umožní takúto frajerinku, ktorú si dovolili títo štyria, robiť každému, kto sa cíti na to, že chce tu zasadať a že chce svojou prácou doterajšou ju premeniť na vyššiu kvalitu a povedať niečo aj tým ostatným občanom medzi tými, ktorí majú právo robiť zákony. A ak by sa tak stalo, tak by to bolo skutočne veľmi dobré, že tá zmena volebného zákona by prišla k tomu, aby sa tí najkvalitnejší pobili o miesta vo svojich okrskoch a prichádzali sem ako osobnosti, už nie z toho 147. miesta, ale z tých troch, štyroch, ktorí sa bijú vo svojom okrsku o... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Nevystupujem často vo faktických poznámkach, ale teraz musím vyjadriť takú spokojnosť. Alebo som rád, že ste vystúpili, pán kolega Viskupič, a že ste pomenovali a vlastne aj uzavreli v tom úvodnom slove taký svoj názor, že, áno, bol to taký samostatný skúšobný výstrel vášho predsedu politickej strany a že tento výstrel asi netrafí ten cieľ. A máte v tom úplnú pravdu, pretože tento návrh zákona, minimálne v tej jeho väčšej časti, ide mimo systému, ktorý dnes v našej parlamentnej demokracii funguje. Totiž v našom systéme, tak ako je nastavený aj volebný systém, aj systém politických strán, by malo ísť o súťaž programov politických strán. Tá súťaž sa prejavuje, samozrejme, aj v rámci celého roka, ale v tej najväčšej časti sa prejavuje vo volebných kampaniach. A tá veľká časť, a súhlasím s vami, že v tomto je to úplne mimo, chce odstrániť vlastne financovanie politických strán vo volebných kampaniach. Bohužiaľ, z rôznych dôvodov táto súťaž programov hlavne v tomto volebnom období, ale už časť z toho zaznievala alebo bola taká prax aj v minulom volebnom období, sa zmenila na súťaž individualít. Vidno to aj pri predkladaní tohto návrhu zákona, keď v podstate z jednej politickej strany, kde sú združení nezávislí poslanci, majú na daný návrh veľmi rôznorodý pohľad. Ja som jeden z tých poslancov štandardnej politickej strany, ktorý sa nebráni diskusiám o počte volebných obvodov, o percentách presadenia sa zakrúžkovaných poslancov alebo kandidátov, o volebnom programe, ale to je na inú debatu.

Ďakujem, kolegovia. Áno, odhaľovať Achillove päty návrhov je možno v prvom čítaní veľmi dobre. A ak návrh získa podporu z hľadiska jeho vlastnej filozofie, to znamená, treba zmeniť financovanie politických strán. Je na to príslušné druhé čítanie, kde sa možné Achillove päty môžu opraviť.
Ja by som sa dotkol možno toho, čo hovoril Martin Fecko a troška pán poslanec Jožko Mikuš. Áno, išlo nám o to. Ja som to nespomínal. Nechcel som ťahať ten absolútny krúžok. Chcem to dovysvetliť. V súťaži osobností na 26 politických subjektoch, ktoré boli v posledných voľbách, sa zúčastnilo do 4 000 ľudí. Čiže boli na kandidátkach 26 politických strán. A bolo by dobré, keby platil, tak ako to nazývame pracovne, absolútny krúžok, že z 26 politických subjektov, teda tých 4 000 ľudí si volič vyberie, kto z prvých 150 bude v Národnej rade. Je to presne to, čo spomína Jozef Mikuš, či má ísť o súťaž programov alebo hranie sa na súťaž programov, lebo často vieme, že pri kompromisných zostavovaniach vlád potom programy nie sú tým dôležitým, lebo ide o osobnú zainteresovanosť jednotlivých reprezentantov, ktorí tieto programy vo väčšej alebo v menšej miere a na určitej miere kompromisu chcú reprezentovať, čiže súťaž programov verzus súťaž osobností. A ja si myslím, a som v tom presvedčený, a v politike to chcem reprezentovať, že ak tu máme teda osobný výkon poslanca, ktorého neviaže nič iné, iba svedomie a presvedčenie a nesmie sa riadiť žiadnym presvedčením a nemalo... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ospravedlňujem sa ti, Erika. Ja som ti dal tú skreslenú informáciu. Tiež som nepostrehol, ktorá to bola rozprava.
Ak by som možno zhodnotil tú rozpravu, tak poviem, že čo ma teší, je tak vcelku rozsiahla diskusia. A vôbec teraz nepozerám na to, či to boli príspevky podporné alebo nepodporné, ale jednoducho na to, že sa na túto tému bavíme, lebo ja si úplne reálne uvedomujem, že mojím jedným hlasom, prípadne s podporou mojich kolegov z klubu asi veľakrát našou úlohou v parlamente je otvárať diskusiu predkladaním návrhov zákonov a na tento účel veľakrát aj využívame našu zákonodarnú iniciatívu, ktorú z ústavy našťastie máme. Zároveň by som povedal, že je to možno aj taký akt zúfalstva trošku, aj keď to zvláštne vyznie z toho, že aj takýmto suplementárnym, ako sa to nazýva, spôsobom sa snažíme pomôcť nezávislým osobnostiam, aby mali šancu sa do parlamentu dostať, lebo, bohužiaľ, máme nastavený tak volebný systém, podľa mňa je v rozpore s ústavou, že hoci v ústave máme napísané, že sme si rovní v možnosti byť volení, ale skutočnosti podľa volebného zákonu do Národnej rady môžu byť volení iba tí, ktorých si vlastne vyberie politická strana na svoju kandidátku. A keďže takýto rozpor medzi ústavou a volebným zákonom je, snažil som sa aj takýmto spôsobom problém riešiť, dať znova väčšiu šancu tým ľuďom, ktorí sú mimo politiky, aby sa do politiky vlastne mali šancu dostať.
Keď hovorím o tej diskusii, tak je také trošičku zvláštne, keď vypichnem také dva príspevky, radového poslanca Šucu a predseda poslaneckého klubu strany SaS. Radový poslanec Šuca v dvoch minútach možno desať vecných argumentov povedal. Predseda poslaneckého klubu strany SaS v dvoch minútach iba nejaké smiešne posmešky, podľa mňa nehodné poslanca Národnej rady povedal. Toto ma mrzí, že vlastne takýmto spôsobom niektorí k výkonu svojho poslaneckého mandátu pristupujú. A nemyslím si, že to je hodné Národnej rady. Bolo by dobré naozaj v dvoch minútach aspoň jeden jediný príspevok alebo jeden jediný fakt, názor, argument predložiť.
Čo ma trošku tiež mrzí, je tak možno od niektorých z nás také nepochopenie alebo neprečítanie si možno toho návrhu, ktoré bolo jednoducho vyslovene podľa mňa také povrchné, až nepochopenie, možno nepočúvanie toho môjho úvodného slova alebo vystúpenia v rozprave. Ale nevyčítam to, tých zákonov, zase, je veľa. Ale keď teda nie som v obraze, tak možno o to menej by sa asi zišlo o tom hovoriť.
Dovolím si ešte na Tona Martvoňa, lebo nemohol som, reagovať. To bola tvoja reakcia niekam na niekoho, už teraz neviem tuším na Lojza Hlinu. Hovoril si, že vlastne ten návrh by sa nevzťahoval na stranu SMER, lebo by ste ho vedeli obchádzať, založili by ste si raz dve strany a raz by kandidovala tá, druhý raz by kandidovala tá. No nebolo by to tak. Myslím si, že tiež si treba poriadnejšie prečítať ten návrh, aj keď majú spočívajúci mandát. Teoreticky, áno, mohli by kandidovať druhýkrát iba tí, čo majú spočívajúci mandát. Ale všetci ostatní by museli byť noví. A je to najmenej, že by sme tam dopísali, že aj na tých ľudí, ktorí majú spočívajúci mandát, by sa to vzťahovalo. (Reakcia z pléna.) Nie, my to máme na tom, že keď tá nová strana je tá, ktorá medzi sebou má poslanca Národnej rady, ktorý získal mandát v predošlých voľbách, tak takáto už nie je nová. Čiže možno to je trošku iba nepochopenie. Čiže práve sme sa snažili toto definovať. Ale to by bola maličkosť, upraviť to v druhom čítaní úplne bez problémov.
Keď hovoríš, a zaznelo to tu viackrát, že vlastne potom by sme sa dostali do područia úplne médií a vládli by nám iba tí, čo by mali vlastne svoje médiá. Ale však sme Národná rada, panebože. My si tu môžeme prijať návrh zákona, ústavný, keď sa v takejto veci dohodneme, na ochranu práve tej demokracie, kde si uplatníme to právo, že všetky politické strany možno budú mať podľa nejakého kľúča rovnaký prístup do médií, ten bezplatný prístup do médií, do diskusných relácií, príspevkov v správach a podobne. A zabránime tak tomu, aby vlastne nejaký vlastník, alebo sponzor alebo akýkoľvek záujemca médií, ktorý by mal vplyv na vysielanie akéhokoľvek média alebo obsah nejakého média, mohol zneužívať toto vlastne svoje postavenie na to, aby robil politiku. Takže tiež si myslím, že je to bez najmenších problémov riešiteľný problém.
Jožo Mikuš tu tuším už nie je. Hovoril, že návrh ide mimo systému. Áno, ide mimo systému. Búra ten systém, ktorý tu je zabehaný. Však to je vo veľa návrhoch naším cieľom, lebo si myslíme, že ten systém je vo veľa veciach zhnitý.
Ale keď hovorí, že malo by to byť o súťaži programov, však, áno, práve to je to. Ale nemalo by to byť o programoch pred voľbami, pri gulášiku, keď tí ľudia ani ten program v skutočnosti nečítajú. Nebuďme naivní. Koľko je to ľudí? Jedno percento, dve-tri percentá ľudí si reálne prečítajú aspoň tretinu z volebných programov? Netvárme sa, že volebná kampaň je o prezentovaní programov. Volebná kampaň je o šou. Možno, poviem, trošku by mi to možno chýbalo. Ale ak by to malo byť v prospech demokracie, tak to urobme. Ak to je v prospech toho, že ľudia budú mať väčší prístup k verejnej moci a budú mať reálnu šancu sa nejakým spôsobom vzoprieť politickým stranám a vstúpiť do politiky, tak to urobme, aj za tú cenu, že nám tá kampaň bude chýbať. Ale nič nám nebráni mimo kampane každej politickej strane urobiť si stretnutia s ľuďmi, možno bez tých bilbordov a pompéznych hesiel.
A možno iba rečnícka otázka nakoniec. Nebolo by lepšie teraz strane SMER, ak by to jedno slovíčko na tých bilbordoch pred volebnou kampaňou nemala? Ak by ste tie istoty ľuďom do hláv nenatlačili cez tú volebnú kampaň, v podstate cez štátne peniaze, nebolo by vám teraz ľahšie? Tí ľudia by si od vás takéto istoty nepýtali. (Reakcia z pléna.) Áno, to, si myslím, zase, je dobrá poznámka, že nemali by 44 %. Ale možno by mali 60 %, možno by makali celé štyri roky, celá členská základňa, robili by o to viacej stretnutí s ľuďmi, lebo by sa nemohli spoliehať na predvolebnú kampaň. Ale bolo by to omnoho, omnoho demokratickejšie.
A, hovorím, nie som naivný, viem, že pravdepodobne si mnohí ani netrúfnete hlasovať v rozpore s tým, ako vám niekto prikáže, ale bolo by veľmi sympatické gesto, aby ste sa na prvýkrát aspoň zdržali hlasovania. Ja tento návrh zákona budem predkladať dovtedy, dokedy sa nedohodneme nejakým spôsobom na nejakej zásadnej zmene, možno iba dovtedy, dokedy budem mať mandát, a možno nabudúce tu už nebudem a budete mať pokoj. Ale som natoľko presvedčený o tom, že je v prospech napĺňania odkazu novembra 1989, že by sme sa touto cestou vydať mali. A bolo by mi sympatické, hovorím, na prvýkrát aspoň to zdržanie sa pri hlasovaní od vás, ktorí cítite, že niečo v tom predsa je. Ďakujem vám veľmi pekne. Sme tu, ináč, v celkom slušnom počte v piatok poobede.

Vážená pani predsedajúca, vážení prítomní poslanci, aj prítomná verejnosť, prítomní občania na balkóne, na prerokovanie v parlamente dnes znova, dnes už namiesto pozmeňujúceho návrhu predkladám novelu zákona o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých nájomných vzťahov k bytom, novelu k zákonu č. 260/2011 Z. z. v znení neskorších predpisov.
Hoci tento zákon podlieha parciálnym legislatívnym úpravám v tomto, ale aj v predchádzajúcom volebnom období a bola mu venovaná relatívne veľká pozornosť, podľa môjho úsudku a vyjadrenia vecou dotknutých nájomcov ani vtedajšie a ani súčasné znenie zákona spravodlivo a vyvážene neošetruje práva a povinnosti zmluvných strán, teda vlastníkov reštituovaných domov a nájomcov. Na základe podrobnej analýzy situácie a na základe osobného stretnutia s hromadnou skupinou dotknutých a na základe nimi podaných informácií a vyjadrení si ja dovolím tvrdiť, že oba zákony upravili vzťah medzi prenajímateľmi a nájomcami nevyvážene, a to v prospech prenajímateľov.
Napriek daným predvolebným prísľubom stranou SMER, citujem, o presadzovaní riešení, ktoré vytvoria podmienky pre nediskriminujúce a spravodlivé postavenie nájomníkov, a napriek vyslovenému prísľubu riešenia formou poskytnutia zodpovedajúcej či už bytovej alebo finančnej náhrady sa nájomcovia v novembrovom návrhu zákona v novele poslanca Maroša Kondróta nedočkali zásadného, očakávaného ani sľúbeného riešenia. Ambíciou a cieľom oboch schválených zákonov v tomto a v minulom volebnom období údajne bolo spravodlivo upraviť vzájomné vzťahy majiteľov a nájomcov. Spoločným menovateľom týchto opatrení bolo zmiernenie majetkových krívd, ktoré sa udiali ešte pred rokom 1989 a v určitej podobe pretrvávajú stále aj po viac ako dvadsiatich rokoch.
Mechanizmus, ktorý bol prijatý a schválený za čias vlády Ivety Radičovej týmto zákonom síce na jednej strane krivdy a vzniknuté škody zmiernil, odstránil majetkové krivdy prenajímateľov, na strane druhej vytvoril nové majetkové krivdy na strane nájomcov. Zákon prijatý za vlády Ivety Radičovej totiž vytvoril právnu fikciu tzv. tolerovaného nájmu, t. j. situácie, keď prenajímateľ dal výpoveď z nájmu nájomcovi, avšak ani počas uplynutia 12-mesačnej výpovednej lehoty nájomca ešte stále nemusel a ani nemal pridelený náhradný byt. Keďže súdy takúto právnu fikciu a možnosť zadržanej výpovede nájomcom nechceli akceptovať, bol priamo nevyhnutný zásah zákonodarcu, ktorý prišiel v podobe poslaneckého návrhu pána poslanca Kondróta. Tento návrh síce priznáva ochranu takým nájomcom, o bytovej náhrade ktorých ešte nebolo rozhodnuté, avšak i tak, pokiaľ sa bude neúmerne navyšovať cena nájmu, pokým tomu-ktorému nájomcovi bude pridelený byt, neprimerane navýšený nájom môže byť nepriamym, ale aj hlavným dôvodom pre výpoveď a vypratanie bytu. Tak sa títo nájomcovia, ktorí sú tu dnes aj na balkóne medzi nami, môžu veľmi ľahko ocitnúť na ulici ako bezdomovci. V samotnej dôvodovej správe k rozpočtu na tento rok v kapitole Podpora rozvoja bývania sa pritom uvádza: „Niektorí nájomcovia a zväčša starší občania, z ktorých viacerí do prenajatých bytov za obdobie, keď ich užívali, vkladali časť finančných prostriedkov, vlastných finančných prostriedkov, nemajú možnosť vzhľadom na svoje nízke príjmy a majetkové pomery platiť trhové nájomné alebo si zaobstarať iné primerané bývanie.“ Napriek tomu konštatovaniu poslancom Marošom Kondrótom predložený a schválený zákon obchádza skutočnosť a neprihliada na ňu, že sa zvyšuje regulované nájomné v priebehu najbližších piatich rokov o viac ako 100 % oproti súčasnosti a v prípade tzv. tolerovaného nájmu obec nie je nútená sa s bytovými náhradami ponáhľať, keďže prenajímateľom dopláca len rozdiel medzi trhovým nájomným a regulovaným nájomným až do času, pokým poskytne nájomcovi bytovú náhradu. Pritom reálne sa dá predpokladať, že po náraste regulovaného nájmu približujúceho sa trhovému nájmu už ani žiaden rozdiel na preplatenie obcou nevznikne. Horúci zemiak tak drží v rukách bežný občan, nájomca, ktorého životné náklady sa zvyšovaním regulovaného nájomného budú len zvyšovať, a bytová náhrada je v nedohľadne, a to aj s prihliadnutím na priemernú dĺžku stavebného konania. Výstavba nájomných bytov obcami si vyžiadala svoj čas, a to značne dlhý čas.
Mnou predložený návrh zákona nadväzuje na už schválený poslanecký návrh zákona, ale nie je len hasením požiaru. Prináša skutočné a komplexné riešenie vzájomných vzťahov medzi prenajímateľom, nájomcom, obcou, štátom, a to tak, aby tieto vzťahy boli vyvážené a boli v prospech všetkých zainteresovaných skupín.
Kľúčovými prínosmi novely zákona sú zavedenie finančnej náhrady, tak ako si to želá viac ako 80 % dotknutých nájomcov, princíp dobrovoľnosti a slobodného výberu nájomcu medzi bytovou náhradou a finančnou náhradou. Rovnako tak zavádza spravodlivý mechanizmus prispievania na nájomné zo strany obce pre prenajímateľa a možnosť obce získať dotáciu od štátu na poskytovanie finančných náhrad.
Predkladaný návrh zákona má pozitívny vplyv na štátny rozpočet, resp. aj na rozpočet verejnej správy, keďže riešenie formou finančnej náhrady vyčíslené cca na 66 miliónov eur, je približne o 10 % lacnejšie ako riešenie formou výstavby náhradných bytov, ktorých predpokladané náklady prevyšujú sumu 70 miliónov eur. Návrh zákona nemá vplyv ani na životné prostredie a ani na informatizáciu spoločnosti.
Návrh zákona je v súlade so všetkými všeobecne platnými normami Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami, ktorými je naša republika viazaná.
Záverom ako predkladateľka chcem upozorniť ešte na jednu závažnú skutočnosť, ktorá bola hlavným dôvodom pre predloženie mojej novely, a poukázať na ňu. A to je list zo dňa 29. 2. 2012, teda z minulého roka. V tomto liste bol stranou SMER – SD tesne pred voľbami daný nájomcom v reštituovaných domoch prísľub spravodlivého a nediskriminačného riešenia. Okrem toho bol rovnako daný aj prísľub, ktorým sa plne uznávajú práva nájomcov a ich nevina za situáciu, v ktorej sa ocitli. Tento prísľub uvádzal aj finančnú náhradu. Preto teraz spolu so zástupcami Združenia nájomcov celkom dobre nerozumiem, prečo novela, ktorá dohliada na plnenie daných sľubov a precizuje ich a zavádza inštitút finančnej náhrady, je poslancovi vládnej strany pánovi Marošovi Kondrótovi odrazu cudzia, dokonca považovaná za irelevantnú, búrajúcu celú koncepciu čerstvo prijatého zákona. Mnou predložená novela je iba koncovkou a nástrojom plnenia daného predvolebného sľubu, vďaka ktorému združení občania strane SMER dali svoju dôveru. Preto ak poslanci strany SMER budú o tomto zákone hlasovať, prosím, aby seriózne prehodnotili váhu svojich slov, ako aj plnenie záväzkov a ľuďom daných sľubov. Ďakujem.

Ďakujem, pani poslankyňa.
Dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor, výbor pre hospodárske záležitosti, poslancovi Andrejovi Kolesíkovi. Nech sa páči.