15. schôdza

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pamäť mi už neslúži ako v mladosti, ale napriek tomu mi v pamäti utkvel veľmi dramatický výstup poslanca Roberta Fica v televízii, myslím, že v archívoch by sa dal nájsť, kde niekoľko dní pred termínom vypršania funkčného obdobia Dobroslava Trnku dramaticky apeluje na verejnosť, že táto krajina bude bez generálneho prokurátora. Ten výstup bol tak dramatický, že som si vtedy ako divák večerných správ povedal, no, bože môj, no keď to bude o päť dní neskôr, hádam sa nezborí svet.
Je zvláštne a bolo by fajn, keby sme si to teraz mohli premietnuť, v akom kontraste k tomu dramatickému apelu poslanca Fica je postoj premiéra Fica, ktorý, samozrejme, nesedí v tomto parlamente, ale ktorý, pripusťme, má istý jemný, drobný vplyv na 83 poslancov a dokonca i istý drobný vplyv na človeka, ktorý je meritom tejto schôdze a ktorý i sám pripúšťa, že ja akoby členom SMER-u. Teda ak má teda niekto vplyv na 83 svojich členov a toho jedného akoby člena, tak je to zvláštne, že podobne dramaticky nevystupuje každý deň za stovky dní, ktoré uplynuli od toho prvého dramatického apelu, a nepoukazuje na to, aké katastrofálne pre Slovenskú republiku je to, že nemá generálneho prokurátora.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Nie je to až zase tak dávno, pán poslanec, keď nám tvrdili, či už z Generálnej prokuratúry, alebo aj politici strany SMER, že veď vlastne na Generálnej prokuratúre sa nič nedeje. Prokuratúra funguje, nič sa nedeje, no tak budeme mať generálneho prokurátora neskôr a tak ďalej atď.
Teraz sme boli svedkami toho, ako cez víkend apeloval pán premiér Fico na svojich voličov cez televíznu obrazovku, že Ústavný súd už musí rozhodnúť. Chce tým naznačiť, že môže ovplyvniť rozhodnutie Ústavného súdu? Alebo má nejaké páky, aby donútil predseda vlády našu najvyššiu ústavnú inštitúciu, aby rozhodovala? Čo to malo znamenať, tento apel?
Ja si myslím, že v pozadí tohto problému, najdôležitejšieho pre budúcnosť, je zodpovednosť. Zodpovednosť týchto 83 poslancov. Zodpovednosť predsedu vlády a zodpovednosť nášho prezidenta. My už dnes vieme, veľká väčšina z nás, čo tu sedíme, na koho tá zodpovednosť padne. Máme predsa precedensy za posledný vývoj, v poslednom vývoji Slovenskej republiky, ktoré jasne dokazujú, že sme mali pravdu, keď sme hovorili, že vylúčenie Gauliedera z parlamentu je čin, ktorý uľpie na tých poslancoch a tých predstaviteľoch HZDS, ktorí k tomu dopustili. My už dnes vieme, že to na nich padne. Problém je ten, že títo ľudia ďalej môžu v našej spoločnosti existovať a byť akceptovaní.

Ďakujem veľmi pekne. Dovoľujem si len poďakovať milej pani kolegyni a ctenému pánovi kolegovi za faktické poznámky. Ďakujem veľmi pekne.

Vážená pani podpredsedkyňa, vážené dámy, vážení páni, tak už dva roky nemáme generálneho prokurátora. Už dva roky Generálna prokuratúra pracuje v takom zástupnom režime. A za tie dva roky sa udialo okolo toho strašne veľa. Ja sa teraz pokúsim hovoriť o tom, čo vlastne za tým je, prečo je to tak. Pretože ľudia, obávam sa, naši občania, naši voliči alebo všetci voliči už zväčša vôbec nerozumejú, o čom je vlastne táto debata. Prečo je taký problém, že tu jeden riadne zvolený kandidát na generálneho prokurátora nie je vymenovaný? Prečo to prezident neurobil? A keď tak neurobil, prečo navrhujeme jeho obžalovanie z porušenia ústavy? A mnohí hovoria, to sú len také hry, to len vy sa nezaoberáte závažnými problémami, ale riešite tu nejaké svoje vzájomné boje politické, ktoré ľuďom nič nedajú.
Ale nie je to tak. A na to by som chcel poukázať. Tu nejde len o to, že kto bude generálny prokurátor. Tu nejde o to, čo prezident chcel-nechcel, aké si našiel dôvody. Všetko spravidla v živote má nejaký svoj motív. Aj tu, keď sa pozrieme na širšie súvislosti, ten motív nájdeme. Čím je charakteristický stav úcty k právu dodržiavania právnych rámcov, čím je charakteristická úroveň právneho štátu na Slovensku? Momentálne tým, že sa veľmi často, niekedy až dennodenne, dozvedáme o ďalších kauzách, ktoré zaznejú v médiách, ale o ktorých sa občania nedozvedia nikdy, ako boli doriešené, ako boli vyšetrené, kto bol za ne potrestaný, pretože k ničomu takému nedochádza. Dozvedáme sa o tom, ako sú prichytení takpovediac priamo pri čine aktéri rôznych nelegálnych, nezákonných konaní, daňových podvodov a ako sú následne do 24 hodín alebo 48 hodín prepustení na základe rozhodnutia príslušného prokurátora. Dozvedáme sa o rôznych podozreniach, ktoré, skôr než sa začnú vyšetrovať, sú zastavené trestné stíhania vo veci, a tým pádom nie je možné došetriť veci, ktoré sa tu reálne stali, ktoré sa reálne udiali. Veď buďme konkrétni, aby som nehovoril len vo všeobecnosti.
Prečo bolo zastavené vyšetrovanie a trestné stíhanie vo veci nahrávky hlasu podobnému Ficovi? Tým istým prokurátorom, ktorý dnes, od ktorého očakávame vyšetrovanie kauzy Gorila, zastavené bez vysvetlenia. Komu to vyhovuje? Komu to nahráva? Komu to ženie vodu na mlyn? Sú to občania tejto krajiny, ktorí musia každodenne čeliť reálnemu životu? Mnohokrát žiť z ruky do úst, mnohokrát zažívať situácie, že prichádzajú o prácu, prichádzajú o zdroj svojho živobytia. A keď omeškajú v nejakej platbe čo len pár dní, za chvíľu im na dvere búcha exekútor. A títo bežní občania sú konfrontovaní s tým, že veľké kauzy, kde sa jedná o milióny, o desiatky, ba stovky miliónov, o veľké podozrenia zo zneužití právomocí politikov, verejných činiteľov, funkcionárov, tie sa nevyšetrujú. Tam sú vyšetrovania zastavené. A ja hovorím, že toto je tá podstata veci. Pre toto sa deje to, čo vyústilo dnes do debaty o podaní obžaloby na prezidenta.
Pretože tu naozaj nejde o to, či bude prokurátor ten alebo onen z hľadiska jeho mena, ale určite ide o to, či bude prokurátor ten alebo onen z hľadiska charakteru a schopnosti vykonávať túto funkciu. Ale pre niekoho tu ide o to, aby zabránil všetkými prostriedkami vymenovaniu takého človeka do funkcie generálneho prokurátora, ktorý nie je stranícky poistený. Ktorý nie je prokurátorom z rozhodnutia straníckej centrály. Ktorý nie je zaviazaný k tomu, aby poslúchal a aby vedel, čo vyšetrovať je možné a čo vyšetrovať možné nie je. Aby to nebol prokurátor, ktorý zabudne na to, že pred zákonom máme byť všetci rovní. O toto tu ide od samého začiatku.
A z toho priamo vyplýva, že sa tu niekto bojí a ten niekto je strana SMER, vládnuca strana SMER a jej predstavitelia, že prokurátor, ktorý by nebol pod kontrolou, ktorý by nebol z jej vôle a z jej veľkodušnosti alebo z jej rozhodnutia ustanovený do tejto funkcie, by bol rizikom, ako to už povedal jeden z mojich predrečníkov. Bol by rizikom pre túto stranu, pre jej poslancov, pre jej predstaviteľov, že by sa mohlo stať, že by kauzy minulosti, do ktorých sú títo predstavitelia namočení, boli nebodaj aj objektívne vyšetrené. A že by to v konečnom dôsledku mohlo znamenať aj konzekvencie pre daných ľudí. Že by Slovensko zažilo aj to, že by niekto bol za svoje skutky, ktorých sa dopustil na základe moci, ktorá mu bola zverená, bol potrestaný. A takéto niečo tu vládna strana nechce dovoliť. Nechce ohroziť tú ilúziu, ktorú o sebe šíri, nechce dovoliť, aby sa ľudia dozvedeli, ako to bolo so 40 dkg salámy, spomínanej v kauze Gorila, ako to bolo so 40 mil. zohnanými vlastnou hlavou z kauzy nahrávky hlasu podobného Ficovi a ďalším a ďalším záležitostiam. Nechce dovoliť, aby boli dotiahnuté do konca daňové úniky, vyšetrovanie daňových únikov, kde došlo k únikom desiatok, stoviek miliónov eur na DPH a ďalších a ďalších veciach, o ktorých ani netušíme.
Pretože, ako som hovoril v rozprave ku správe Gorila, takých káuz a možno takých informácií a dôkazov, ktoré verejnosť ešte nepozná, sú možno celé stohy. A keby Generálna prokuratúra nebola pod kontrolou straníckej centrály, nebodaj by vyšli na svetlo božie, nebodaj by niekto musel čeliť vyšetrovaniu a rozhodovaniu súdu. Preto je tu taký boj o právny charakter tohto štátu. Preto je tu boj o to, ako vlastne bude obsadená prokuratúra, a preto je dôležité to, že prezident sa prepožičal na agenta, ktorý chráni záujmy jednej politickej strany, ktorá sa snaží brániť zákonu a právu v tom, aby bolo napĺňané. A tým deformuje právny štát a tým porušuje ústavu. Toto je podstata veci. Toto je to, o čo tu v skutočnosti kráča.
Žijeme v Slovenskej republike, ktorá je parlamentnou demokraciou. Prezident nie je monarcha. Prezident nie je absolutistický vládca a prezident nepožíva ani právomoci typické pre prezidentský systém. Prezident, nech je ním ktokoľvek, musí dodržiavať ústavu ako všetci občania tejto krajiny. A tá ústava mu niečo ukladá. A darmo sa to bude rôznymi gumovými obštrukciami, vysvetľovaniami, hraním sa na skrývačku rôzne demontovať a zakrývať, jednoducho prezident, pokiaľ nedodržuje ústavu, pokiaľ sa ju snaží obchádzať a dobiehať, pokiaľ bude namietať toľko zaujatosť sudcu, až nakoniec všetci budú namietnutí okrem tých, ktorí, dopredu mu je jasné, ako rozhodnú, tak nemôžeme hovoriť o právnom štáte. Nemôžeme hovoriť o tom, že máme prezidenta, ktorý si ctí a váži ústavu. A toto je problém. Pretože demokracia nebude demokraciou vtedy, keď bude rozhodovaním väčšiny bez ohľadu na názor menšiny. To nie je demokracia.
Demokracia je vtedy, keď existuje systém, ktorý má niekoľko inštitúcií, ktoré sa vzájomne kontrolujú, ktoré zabraňujú tomu, aby prevalcovaním väčšinou tu mohlo nastať akékoľvek bezprávie. Pretože väčšina vždy môže mať sklon k bezpráviu, keď podľahne zvodom svojej sily. Zvodom sily, ktorá spočíva dnes v 83 hlasoch, čiže 83 hlasov môže rozhodnúť o čomkoľvek, ale práve na to sú inštitúty demokracie, liberálnej demokracie, že je tu niekoľko pilierov moci. A prezident má stáť nad tým, má byť nezávislý. Ale takisto potrebujeme prokuratúru, ktorá je nezávislá od politických, straníckych hier a zápasov, potrebujeme súdnictvo, ktoré rozhoduje a nie odkladá rozhodnutia, súdnictvo, ktoré je nezávislé a ktoré si ctí zákon a ktoré takisto nie je nad zákonom. Toto všetko tu dnes nemáme. Preto Slovensko dnes nie je právnym štátom. Má obrovské defekty z hľadiska toho, čo by sme mohli považovať za právny štát.
A my tu každý deň vytvárame istú tradíciu. Istú tradíciu správania sa, ktorú budú nejakým spôsobom rozvíjať naši nasledovníci. Keď sa pri akomkoľvek závažnom, ale aj menej závažnom, hmm, závažnej alebo menej závažnej križovatke rozhodneme odbočiť nesprávnym smerom, vytvárame precedens. Keď prehliadneme to, čo som tu pomenoval, že tu niekto chce úmyselne dosiahnuť stav, kedy časť ľudí bude mať istotu, že budú beztrestní, nech by robili čokoľvek, a že sa vďaka tomu dosiahne dokonalé zakrytie akejkoľvek minulosti a akýchkoľvek skutkov z minulosti, robíme precedens, ktorý nás povedie a túto krajinu povedie do, nie do slepej uličky, do priepasti. Budeme sa vzďaľovať demokracii, budeme sa blížiť buď k anarchii, alebo tyranii, alebo k niečomu, čo by sme určite dnes nechceli.
Preto je veľmi dôležité, že dnes sa touto témou zaoberáme. To nie je samoúčelná vec, pretože z nejakého dôvodu nám nie je sympatický súčasný pán prezident. A nie je ani dôležité to, že veď tam už nebude dlho v tom kresle a nahradí ho niekto iný, dôležité je to preto, aby sme pomenovali, že žiaden prezident ani kedykoľvek v budúcnosti nemôže takto konať, nemôže takto zneužívať svoje postavenie, nemôže takto deformovať ústavu a vykladať si ju tak, ako mu vyhovuje. Pretože tým kladieme istý, istý stavebný kameň, na ktorom buď bude stáť, alebo na základe ktorého sa bude rozsýpať stavba, ktorú tu chceme vybudovať, a to je demokratická a slobodná spoločnosť, parlamentná demokracia, kde každý nájde svoje miesto, a ktorá nie je tyraniou a valcom väčšiny, ale naozaj hľadaním tých najlepších riešení pre všetkých občanov Slovenska.
Ďakujem za pozornosť.

Vážená pani predsedajúca, vážení kolegovia, veľa z toho, čo malo byť povedané, bolo povedané, nie so všetkým, samozrejme, súhlasím, ale však to je dobré a vítané v tomto parlamente, že sa názory líšia a nemusia sa zhodovať. Skôr by som sa obrátil k tomu, že okrem konštatovania, že kde sme, tam prípadne môžem pridať ešte, že jak absurdné to je, tak že čo s tým? Lebo to podľa mňa je pre túto chvíľu dôležitejšie. Poviem to na príklade, že, a nie, napríklad na tomto, čo tu momentálne riešime.
Ono to, že ako to dopadlo, je vlastne len logickým vyústením toho, v akej krajine a ako tu žijeme a kto nám tu vládne. To celé, hej, že vlastne tu teraz tu riešime, robíme tu tú obžalobu prezidenta, čo je podľa mňa mimoriadne vážny inštitút. Celé je to, to neni, že sa to zjavilo, že to je úplne, že nikto to nečakal, to proste je takým vyvrcholením a takým by to malo byť aj signálom pre nás, že, že sa nad tým možno zamyslieť o niečo hlbšie. Čiže toto je dôsledkom toho ako, ako sme sa k tomu pripravovali.
Čiže keby sme tento prípad rozobrali a pána, aj tu poviem na tomto prokurátorovi. Predstavme si, že pána Čentéša teraz po všetkom, čo tu sa udialo, neudialo, povedalo, nepovedalo, myslí sa, nemyslí sa, nakoniec vymenujú za generálneho prokurátora, dovolím si tvrdiť, že bude trpká chuť. Môžme hovoriť o tom, u akej veľkej populácie, ako trpká, prečo trpká, ale, samozrejme, tým nechcem povedať, že dá sa spraviť voľba, kde trpká chuť nezostane. A ona trpká chuť, keď je kombinovaná s pocitom nespravodlivosti, to je o niečo vyššia trpká chuť. Čiže zostala by trpká chuť.
Totižto ono ten príbeh nie je krištáľovo čistý, panenský príbeh niečoho, za čo sa vedia oduševniť davy v Medzilaborciach. Nie je a verím, že v tomto sa zhodneme a aj z tých vystúpení, ktoré tu boli, som neidentifikoval niekoho ambíciu toto u niekoho sa snažiť zobudiť, lebo to tak naozaj nie je.
Keby sme išli druhým systémom, to znamená, že pravdepodobne aj scenár, ktorý nás očakáva, a to znamená, SMER si zvolí svojho kandidáta, znova zostane na konci tejto voľby trpká chuť. Znova môžme hovoriť, ako veľká, u akej veľkej populácie a ako silne bude vnímaný aj ten pocit nespravodlivosti následne. To sú, myslím, fakty, ktoré niekto povie, však to už je jedno, pri toľkej trpkej chuti o jednu navyše, nič sa nedeje, hej. Čiže je možné, aj to celé takto nejakým spôsobom skončí. Otázka stojí, že či nenastal už čas, keď už nám tieto signály nabiehajú veľmi intenzívne, že sa tomu trošku postaviť čelom a nedávkovať ľuďom trpkú chuť, ale pocit, ale dať im pocítiť chuť malého víťazstva alebo malej chuti, slastnej chuti spravodlivého výsledku alebo dobrého riešenia, alebo spravodlivého riešenia, hej. A to, samozrejme, na to potrebujete mať ľudí, na to potrebujete mať aj určitú veľkosť, hej. Veľkosť v tom, že teda som pripravený to takto vnímať, hej, že sme to dopracovali, v úvodzovkách, tak ďaleko, že je naozaj čas na veľké gesto.
A ja viem, že to možno vyznie v tejto, v tejto chvíli nie celkom náležite, veľké a pre niekoho možno aj smiešne, veľké gesto pre túto chvíľu, vzhľadom na to, čo som povedal, tie analýzy, že aké trpké chute nastanú pri jednom alebo druhom scenári a keby sme chceli ľuďom pomôcť, aby už nemuseli ich toľko absolvovať, tak povieme, budeme veľkí a pre túto chvíľu sme pripravení proste výrazne zmeniť celý tento systém voľby tak dôležitej funkcie, ktorá tou slabosťou toho telefónu, s ktorým disponuje ten generálny prokurátor, on nie slabosťou, práve naopak, tam je paradoxne obrovská sila tej jej formálnej a zákonnej moci, ale jeho slabosť je v tom, že on musí dvíhať každý telefón s určitou predvoľbou, keď to takto poviem, tak spôsobila aj to, že sme tam, kde sme, a že ľudia to vnímajú, ako vnímajú, že kam sme sa to, v úvodzovkách, dopracovali.
Takže tá veľkosť by bola v tom, že by sme povedali ľuďom, pre túto chvíľu je možno čas urobiť funkciu generálneho prokurátora silnejším, so silnejším telefónom, keď to poviem na príklade, to znamená, že nebude na telefón, že bude každému, každému dvíhať. A znova môžme sa zamyslieť, ako sa k takémuto niečomu dá dopracovať. A pre túto chvíľu neviem o inej možnosti okrem voľby v pléne aj priamou voľbou, hej, že proste by sme našli, definovali, ako by bolo možné. Trebárs ak je, ja vôbec, ja som ho ani v živote nevidel, iba v televízii, pána Čentéša, keď je tak dobrý, ako, lebo keď je niekto dobrý, neni problém. A ja si myslím, že aj tá, aj tá chuť je iná, hej, lebo teraz to už trošku začína byť, trošku to začína vyrušovať. Hej? Ale tá veľkosť toho víťazstva, ktoré dosiahnete v tom boji, ktorý je spravodlivý a pre túto chvíľu by asi po tom všetkom bol najspravodlivejší ten priamy boj, tak by bola krásna, hej, a tá chuť by bola obrovská, sila jeho telefónu by bola obrovská, ale bola by aj jeho moc veľká. A možno práve toho sa paradoxne politici boja, hej, boja sa silného prokurátora, lebo silný prokurátor môže významným spôsobom pozmeniť túto krajinu. Otázka stojí, či my sme pripravení na silného prokurátora.
Viete, ja keď, ja nevravím, že ich pozerám, ale sem-tam keď pozeráte tie americké filmy a tam vidíte to, že ten štátny zástupca, hej, že proste, že veď aj tu by som, proste by si to aj tí ľudia zaslúžili mať štátneho, to je prokurátor, hej, že z ktorého ide sila. Pozriete naňho a ide až strach, hej, že. A teraz by pri tej prezentácii pred tou priamou voľbou, to by vôbec nemuselo byť nejaké náročné, tam to by vôbec, oni nepotrebujú bilbordy, oni potrebujú tri relácie v STV-čke, kde by povedali tí kandidáti, že koľkých pochytali, resp. koľkých nepochytali, a medzitým by sme sa dozvedeli, že čo, kedy, kde urobili, a ľudia by sa pri voľbe prezidenta dajme tomu, pri zlúčenej, by proste sa jednoznačne k tomu vyjadrili. A na konci by sme mali človeka, z ktorého by šla sila. Lebo je, tak si ja možno naivne predstavujem, hej, ja nie som typ toho vyvažovania moci, hej, že musíte vedieť, kam šliapnete. Lebo tuto niekedy vidím, že my sme tu už v patovej situácii, že tu sa už bojíte niekde stúpiť, bo neviete, do čoho stúpite, potom tam už prichádza to alexandrovské, hej, že, že trošku tu lupnete. A tu musí prísť prokurátor, musí prísť tá sila, ktorá sa nebojí a ktorá začne, možno keď vyberie niekoho, tak začnú sa rúcať nejaké stavby, hej, nejaké dlho budované stavby na určitých základoch sa začnú, ale teda koho to trápi, pokiaľ sú postavené na blate, nechcem povedať na hline, ale že proste pokiaľ sú postavené na nesprávnych základoch, hej, to proste nech spadnú. Čím skôr, tým lepšie, hej.
Takže toto je možno moja naivná predstava, že pre túto chvíľu, pre tento čas, keď sme to už tak, nie ja, ja som tu nebol pri tej predchádzajúcej voľbe a to, myslím, aj kolegovia uznajú, že taká pachuť tam určitá je. Je tam určitá, taký ten, ten taký určitý davinciovský kód alebo niečo tu nie celkom sedelo, ono to v zásade aj súvisí s tým, že keď vyhráte o hruď, hej. Lebo vy môžte na stovku vyhrať o stotinu, hej, tam môžte, vtedy vám to zarátajú. V politike nemôžte vyhrať o hruď, lebo ráno musíte zisťovať, či ešte vládnete. Hej? To bolo presne to, že ráno ste museli zistiť, obvolať všetkých alebo že jak sa kto vyspal, že či si medzitým nerozmyslel, že ide to skúsiť on.
Čiže takto sa ťažko vládne. Ono to s tým súvisí, hej, že to je, hovorím, že nechcem ja nejaký fatalistický prístup k tomu mať, že, ale je to tým znamením, že možno to tak celé dopadne. Čiže tá pachuť tam, verím, že uznáte, že, že zostala a pre riešenie toho celého, ja viem, že som to nemal tu komu vlastne ani povedať, ale možno nastal čas, hej, že týmto pre túto chvíľu sa zaoberať, seriózne zaoberať a povedať aj tú veľkosť. A to by som povedal, že oceňujem, keby prišli zo SMER-u a povedali: Dobre, priznávame, uznávame, urobili sa chyby, je alebo nie je riešením pre túto chvíľu priama voľba generálneho prokurátora zlúčená spolu s voľbou prezidenta v obmedzenej reklamnej kampani. S obmedzenou možnosťou nominácie, hej, že kto nominuje. Prečo nie? Ja viem, že možno na prvú chvíľu sa to zdá nie celkom. Ale ja by som si vypočul trebárs aj Čentéša, pána Čentéša alebo aj pána Čižnára, alebo aj niekoho iného, aby mi povedal, koľkých pochytal, resp. koľkých chce pochytať, aby som si to potom prípadne vedel zmerať. Lebo je to o tom, že kto, koľko sa vie alebo nevie postaviť niekomu, o ktorom sa hovorí, tam nechoď, tam neklop, tam, tam to nemá význam. A to od prokurátora musíte chcieť, pokiaľ to v nich nie je, tak potom to tak vyzerá, jak to vyzerá. A to, myslím, že netreba opakovať.
Takže to som mal chuť povedať, že možno by to stálo za to. A už či to tak dopadne, to je mimo mojej moci, ale dostal som to právo to tu povedať.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Pán kolega, ja iba jednu vetu. Spomenul si, aby išiel z prokurátora strach, aby z prokurátora išiel strach. A ja hovorím, aby išiel spravodlivý strach. To znamená, lebo aj z mafiána ide strach. Takže asi tak. Ďakujem.

Alojz, ja som fanúšikom priamej demokracie. Nie zbrklým, takže aj pri tej priamej voľbe sudcov a prokurátorov by som rád počul čo najviac argumentov "pre" predtým, než ju začnem podporovať. Lebo aby sa nám nestalo, že si rovnako silného prokurátora zvolíme, ako sme si zvolili dobrého prezidenta, lebo už jednu priamu voľbu máme. Takže určite zavádzanie prvkov priamej demokracie je dobrá vec, ale mali by sme asi aj rozmýšľať nad tým, že kde je čiara, ktorú by nebolo dobré prekročiť. Ďakujem.

Áno, predsa len, lebo ono to súvisí s tým, čo som povedal, že kam sme sa to dopracovali, že kolega Martin Fecko musí doplniť, že z prokurátora má ísť spravodlivý strach. To, viete, mne to prišlo nepodstatné to povedať, že to by teda malo byť úplne samozrejmé, že musí ísť ten druh strachu z neho, nie ten mafiánsky strach.
Kolega Fecka žije v reálnom svete, čiže Fecko, teda má potrebu to doplniť. Žiaľ, je to presne a v zásade dobrú a správnu, len, hovorím, mne to prišlo pre tú chvíľu nepodstatné abo nemalo by to tam byť. Ale, žiaľ, áno, tak doplňme to tam, že presne taký druh strachu by mal ísť z prokurátora.
A ja ináč, ja sa trošku viac bránim ako kolega Počia..., Poliačik, pardon, tomu, priamej demokracii, lebo nie som, ja som v tom možno bližšie k pánovi Šebejovi, ale niekedy sú zlomové, zlomové okamžiky, kedy už sa ináč nedá, lebo na konci to je stále zlé, hej. Stále je to zlé. A proste ja si myslím, že pre túto chvíľu naozaj sme to dopracovali, už to poviem tretí a poslednýkrát, naozaj ďaleko.
A pravdou je, že z takéhoto prokurátora by išiel iný druh strachu, aj okrem toho spravodlivého prokurátorského, o politickej moci, lebo on by mal aj obrovskú politickú moc, lebo takýto vyslúžilý generálny prokurátor by mohol veľmi kľudne a veľmi úspešne kandidovať aj neskôr. Ale ja by som spravodlivému generálnemu prokurátorovi fandil v jeho kandidatúre na inú ďalšiu funkciu, keby takto položil na papier a povedal, čo sa podarilo. Lebo nie, toho som sa ja už napočúval, čo človek chce. Ale dôležité je, čo sa podarilo, hej, i keď v tomto naozaj treba byť veľmi opatrný, že toto není šport, sadenie kapusty, prokuratúra, ale treba byť opatrný, ale ľudia už chcú aj výsledky.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, tesne predtým, ako začala prvá fáza tejto schôdze, sme na čelo Ústavu pamäti národa konečne niekoho zvolili. To, ako sme k tomu dospeli, súvisí s tým, ako sme dospeli k tomu, že sa vôbec koná táto schôdza. Tvoríme pamäť národa všetkým, čo v jeho mene a v mene tejto republiky robíme. A na túto schôdzu, a je dôvod, nebudeme nikdy spomínať v dobrom. Toto bude v pamäti národa tmavá škvrna.
V diskusii, ktorá predchádzala voľbe nového šéfa Správnej rady Ústavu pamäti národa, sme sa o veci znova raz bavili sebe vlastným spôsobom. Spôsobom, ktorý dokumentuje byzantský rodokmeň nášho chápania inštitúcie ako osobných domínií, ako osobných lén. Ten je za Tisa, ten proti Tisovi, ten je za Husáka, ten proti nemu. Tiso, Clementis, Husák, Svoboda, Biľak, možno už aj Mečiar. To sú kóty nášho chápania vlastných dejín za ostatné polstoročie či viac.
Úlohou pamäť zachovávajúceho ústavu ale nie je zaujímať postoje ku konkrétnym osobám, ukazovať prstom na toho či onoho, archivovať osobné zlyhania a prepierať cudzie svedomia. Jeho úlohou je skúmať, ako sa mohlo stať v 40. rokoch, rovnako ako v rokoch 50. či 70., že inštitúcie, ktoré si ľudia ustanovili na svoju ochranu, sa bez zábran a masovo použili proti nim. Ako je možné a čo spôsobilo, že priamo štát, jeho inštitúcie tu organizovali odsuny svojich občanov na smrť, habanie ich majetku, justičné vraždy, mučenie, neskôr masové prepúšťanie z roboty, špicľovanie, zatváranie za názor? Čo sú to za pohyby a mechanizmy, čo napokon spoločnosť privedú až k onomu bodu zlomu, keď sa celý moloch štátu obráti proti tým, od ktorých pochádza jeho moc?
Pestovať v národe kolektívnu pamäť má obrovský význam nie preto, aby sme vedeli koho a z čoho spätne obviniť, ale preto, aby sme v sebe samých vedeli rozpoznať sklony k deleniu na my a oni, k hľadaniu a nachádzaniu toho vnútorného nepriateľa a k boju s ním, k boju, ktorý nás vysiľuje a mení štát na hrozbu práve tomu, čo je jeho svätou povinnosťou chrániť - našu slobodu, naše životy, náš majetok. Práve a len vtedy, ak budeme vo vlastnej národnej pamäti uchovávať poznanie toho, kedy a ako sa zo spoločenstva meníme na nevraživé svorky, budeme vedieť tieto sklony kontrolovať a možno im dokonca aj predchádzať. V skratke, pamäť národa je nástrojom tvorby jeho budúcnosti.
Dnes ešte ako Slovenská republika nie sme v stave, keď by sme obete svojvôle štátu vedeli identifikovať už iba v číslach. Toľkých a toľkých sme poslali na smrť, toľkých a toľkých do áreštu, toľkých a toľkých sme vyhodili z roboty a toľkých umučili. Dnes ešte vieme nahlas povedať Remiáš alebo Malinová. Ale zbiera sa nám to. Tisíce ľudí, ktorí roky čakajú na rozsudok, mnohí už ani neveriac, že by mohol byť spravodlivý. Tisíce ľudí každý deň vystavených poznaniu, že tým posledným, na koho by sa v prípade núdze mohli obrátiť, kto im je schopný ponúknuť nejaké zastanie, je štát. Desať tisíce ľudí bez perspektívy, mnohí z nich možno čakajúc na to, kým im niekto povie, kto za to môže, komu treba dať po papuli, aby bolo ľahšie na srdci. Státisíce presvedčené, že Gorily tu žijú na tej zlej strane klietky, však v skutočnosti sú oni sami za mrežami.
Zbiera sa nám to. A dnes do pamäti tohto národa ukladáme spomienku na ďalšie mimoriadne zlyhanie jeho inštitúcií. A keďže tie inštitúcie tvoria ľudia, sú to aj osobné zlyhania, ale nebudem tu ja teraz mentorsky mudrovať o tom, že kto mal čo urobiť inak. Skúsim v rozsahu niekoľkých minút povedať niečo k obžalobe samej.
Už len sám fakt, že postup prezidenta republiky je predmetom viacerých ústavných sťažností, z ktorých podľa mňa minimálne jedna bude úspešná, svedčí o tom, že celkom nepochopil úlohu prezidenta v našom ústavno-politickom systéme. Jeho úlohou je spory riešiť, nie ich spúšťať. A jeho úlohou je stáť nad stranami, nie pôsobiť ako faktický člen a aktívny pomocník jednej z nich. Jeho úlohou je dbať o riadny chod ústavných orgánov, nie pestovať svoju ješitnosť. Jeho úlohou je prispievať k tvorbe inštitúcií, nie robiť z nich poľovný revír pre vlastné ego.
Z návrhu obžaloby prezidenta republiky vyplýva celkom jednoznačne, že tieto svoje úlohy zanedbal. Dôvody, pre ktoré o Dr. Čentéšovi nebol ochotný v primeranej lehote rozhodnúť, pravidelne menil podľa aktuálnej potreby. Napokon po zmene senátu sa rozhodol upustiť aj od toho posledného, čiže počkať, kým Ústavný súd rozhodne o všetkom, a poslal do parlamentu list, v ktorom uviedol dôvody, na ktorých sa za ostatný rok absolútne nič nezmenilo. To je príliš ležérny prístup k vlastnému úradu a k jeho dôstojnosti.
Napriek tomu mám za to, že obžaloba prezidenta republiky dokumentuje našu národnú príchylnosť k skratkám. Jej predkladatelia akoby opomínali fakt, že Ústavný súd tým, ako do ústavy vpísal vlastnú predstavu o miere voľnej úvahy prezidenta, vytvoril mu priestor, v ktorom sa môže voľne pohybovať bez toho, aby sa mu dal pripísať priamy úmysel ústavu porušiť. Iste. Ak by Ústavný súd rozhodol, že prezident svojím listom práva Dr. Čentéša porušil, ďalšie zdržovanie menovania by už celkom zjavne bolo úmyselným porušením ústavných povinností prezidenta republiky, ale ešte tam nie sme a je otázne, či tam vôbec niekedy budeme.
Sme vo fáze, v ktorej je zrejmé, že pán prezident je odhodlaný menovaniu Dr. Čentéša brániť tak dlho, ako sa len bude dať. Nebudem špekulovať o skutočných dôvodoch tohto jeho odhodlania. Poviem len, že pri tom využíva nástroje, ktoré mu dal ústavodarca a ktoré Ústavný súd veľmi širokým výkladom dokonca ešte posilnil. Je to síce až nevkusne priehľadné, ale nie je to dôvod vzdávať sa záväzku, vydržať hrať podľa pravidiel, aj keď je to nepohodlné.
Hrať podľa pravidiel v tomto kontexte podľa mňa znamená prispievať k tvorbe inštitúcií identifikáciou toho správneho typu zodpovednosti, ktorú by prezident republiky mohol a mal niesť. A nie je to zodpovednosť, ktorá má trestnoprávnu povahu, ale zodpovednosť politická. A tú voči prezidentovi republiky smú vyvodiť iba tí, ktorí mu na výkon politickej funkcie dali mandát, čiže občania Slovenskej republiky.
Pre celé toto plénum by som preto považoval za účelné začať sa veľmi vážne baviť o zmene ústavy v tej časti, v ktorej aj petícia občanov za odvolanie prezidenta vyžaduje, na to, aby vôbec vyvolávala nejaké právne účinky, súhlas ústavnej väčšiny parlamentu. To je absurdné, pretože do vzťahu medzi občanmi a prezidentom sa parlament nemá a nesmie montovať.
Rozumiem postoju mojich opozičných kolegov, že "fiat iustitia, pereat mundi" - "nech aj zhynie svet, hlavne nech je spravodlivosť", ale skúsme teda naozaj spravodlivo a povedzme si niektoré veci úplne otvorene, keď už sme tu, napokon aj pán podpredseda Figeľ vyprevádzal poslancov SMER-u zo sály slovami, že pred pravdou neujdú.
No, súčasťou tej pravdy je fakt, že prezident republiky neurobil nič iné, než že využil zámienku, ktorú mu Ústavný súd poskytol. Urobil to síce menej kvalifikovaným a menej dôstojným spôsobom, ako by sa od hlavy štátu mohlo a malo žiadať, ale základ pre dnešnú schôdzu je práve tu, v neochote ústavných sudcov povedať o tej istej veci dvakrát to isté. Zopakovať v tej istej veci rovnaký záver.
A viacerí z vás, ktorí ste pod tou obžalobou podpísaní, ste pred pár rokmi boli v situácii, kedy Ústavný súd pôsobil takmer dva roky bez dvoch sudcov a potom chvíľu dokonca bez troch. A mali ste možnosť vybrať naň ľudí, ktorí sú schopní aj ochotní hovoriť v tej istej veci to isté. Nevedeli ste sa dohodnúť kvôli jednému konkrétnemu zákonu, ktorý bol vtedy na Ústavnom súde napadnutý, a pred dlhodobou tvorbou inštitúcií ste uprednostnili aktuálny politický záujem. Dobehlo vás to. A nedobehlo vás to teraz prvýkrát a bude vás to dobiehať znovu, na spoločnú škodu občanov Slovenskej republiky.
Viacerí ste mi tiež odkazovali všelijaké veci, keď som sa vydal presviedčať vás, že aj ak zmeníme rokovací poriadok, možnosť tajnej voľby v ňom musí zostať zachovaná. A pomohlo mi v tom úsilí až osobné nasadenie Pavla Hrušovského a práve vďaka tomu, že sme vás spoločne presvedčili, dnes môžete s pokojným svedomím tvrdiť, že Jozef Čentéš bol zvolený v riadnej tajnej voľbe. V takej, po akej mu vtedy Robert Fico sľuboval podanie ruky, vtedy ešte presvedčený, že mu jeho výsadkári v bývalej koalícii budú stačiť na zvolenie Dr. Trnku. A aj by stačili, ak by sa v jednom malom poslaneckom klube pán predseda nepohádal s pani podpredsedníčkou. Také milé malé náhody niekedy rozhodujú o štáte a jeho inštitúciách, že?
A práve o schopnosť pozerať sa na štát v perspektíve dlhšej ako dva mesiace, o tú mi tu ide. O to, že kým sa nenaučíme dovidieť za roh a za horizont vlastného osobného záujmu, tak sa nám tá momentálna vypočítavosť vždy vráti v zlom.
Dnes touto obžalobou opozícia zakladá novú tradíciu a ja mám obavu, že to bude tradícia inflačná. Prvý diel zo seriálu, ktorý viac ako dlhodobej tvorbe inštitúcií poslúži vždy aktuálnej politickej potrebe. Už tu máme jeden podobný príklad, a to sú manifestačné odvolávania ministrov. Roky to tu funguje rovnako a zdevalvovalo to tak, že už si to ťažko všimne vôbec tu niekto na balkóne. A touto obžalobou majestát ústavy neposilníme, iba ďalej prispejeme k jeho zvetrávaniu.
Kolegovia z vládnej väčšiny však schopnosť vidieť Slovensko inak, ako cez úzku štrbinku straníckeho pohľadu, takisto nepreukázali, to, pardon. Dnes sa tešíte, tešia z toho, že Čentéša nepustili do funkcie, ako to nakoniec celé ustali a bude dobré aj tu a všade inde budú mať svojho človeka. Lenže za akú cenu? Za akú cenu dnes vedia nález, že prezident sa na parlament vôbec nemusí ohliadať, použiť vo svoj politický prospech. To je to, čomu som na tomto a na iných sporoch nikdy nedokázal porozumieť, tú totálnu stratu lojality k inštitúcii, ktorú človek zastupuje. Jeden predseda parlamentu pošle prezidentovi republiky výsledok väčšinovej voľby. A keď o rok a pol iný predseda toho istého parlamentu dostane od prezidenta list, že sa mu ten výsledok väčšinovej voľby nepáči, tak je celý dojatý, aké je to skvelé. Prezident si s pomocou Ústavného súdu urobil z parlamentu zbor komparzistov, poradný zbor.
To vy si, kolegovia zo SMER-u, vážne myslíte, že vám sa toto nevráti, že tie míny, ktoré kladiete do ústavného systému, nevybuchnú pod nohami raz aj vám?
Takto tu vyzerá tvorba inštitúcií. Vec, ktorú Slovensko, ako štát s krátkou históriou samostatnosti, potrebuje zo všetkého najviac. Budujeme tie inštitúcie tak, ako by bolo úplne jedno, čo z nich po nás zostane. Každé štyri roky sa tisíce ľudí vydajú s kufríkom do hlavného mesta a tisíce ďalších si balia stôl. Znova a znova začíname od nuly s čiernymi knihami, s trestnými oznámeniami, s mediálnymi kampaňami, čím horšie, tým lepšie, hlavne, aby sa čím skôr dostali späť tí naši. A džbán ľudovej trpezlivosti nech praská, veď keď raz praskne úplne, my už budeme za vodou.
Ale kto my? Veď tu všetci máte a máme deti alebo vnukov, ktorým ten štát raz budeme musieť odovzdať. Nemôžu sa všetci odsťahovať na Belize alebo na Cyprus a tí, čo tu zostanú, nebudú sa môcť naveky spoliehať, že sa vždy nájde nejaký bratranec alebo spolužiak, ktorý bude sedieť v tom správnom kresle. Že sa pri tom koryte dokážete prestriedať tak, aby bolo dobre. Nedokážete.
Čo sa ale dá urobiť, je začať budovať tie inštitúcie tak, aby sa na ne mohol spoľahnúť každý, kto ich bude potrebovať a žiadať od nich zodpovednosť za vlastný výkon. Voči inštitúcii, ktorú tvorí prezident republiky, nech ju vyvodia tí, ktorým tá inštitúcia patrí a tých naša ústava nazýva občania Slovenskej republiky. Žiadna politická, skrátka, totiž neprivedie národ k tomu, aby si od svojich politikov pýtal účet.
Rozumiem pocitom bezmocnosti a hnevu, o ktoré sa obžaloba opiera, ale nič to nemení na tom, že som presvedčený, že je to hod mimo výseč, že je to opäť raz odkaz, že čosi, čo vedia a smú urobiť iba ľudia, za nich urobí skupinka super hrdinov v parlamente.
Ja svoj dnešný diel zodpovednosti za spolutvorbu pamäti národa pri budovaní jeho inštitúcií uplatním hlasovaním proti návrhu obžaloby prezidenta republiky.
Ďakujem pekne.

Rado, keby bola trochu iná situácia presne vo vzťahu medzi občanmi a prezidentom, keby tam nebola tá noha vo dverách, že parlament musí rozhodovať aj o občianskej petícii, a keby na odvolanie prezidenta nebolo potrebné nadpolovičné množstvo všetkých voličov na Slovensku, tak by som určite bol prvý, ktorý by povedal, nech o tom rozhodnú ľudia. Ale tú situáciu dnes nemáme a jediný legitímny spôsob, ako vyvodiť akú, alebo aspoň sa snažiť vyvodiť zodpovednosť voči prezidentovi, je, bohužiaľ, ten, ktorý práve teraz prejednávame, a to je cesta cez obžalobu za úmyselné porušenie ústavy, ak sme niektorí presvedčení, že tá ústava úmyselne porušená bola.
Ale druhú vec ešte chcem povedať. Napriek tomu, že sa nezhodneme v názore na obžalobu, musím povedať, že viem si predstaviť žiť v štáte, kde by prezident predstupoval pred občanov s takýmito príhovormi. V takom štáte by sa mi páčilo.
Ďakujem.