19. schôdza

Ďakujem pekne za slovo. Pán kolega Beblavý, u vás som zvyknutý, že sa vo svojich vystúpeniach snažíte o vecné pomenovanie problémov a snažíte sa uvádzať fakty, ktoré sú realitou. Je preto pre mňa prekvapujúce, že dneska ste skĺzli trošku do polohy populistickej. A ja musím povedať, že to z hľadiska PR predstavenia, to vystúpenie bolo postavené dobre a pravdepodobne zaujme médiá a zaujme verejnosť.
Len napriek tomu si dovolím upozorniť na nepresnosti, ktoré ste povedali, predovšetkým na jednu. Hovoríte, že tá správa je vágna. Opatrenie, úloha VŠ 1.1 zabezpečiť postupné a udržateľné financovanie finančných prostriedkov na činnosť vysokých škôl v kombinácii opatrení na podporu získavania vlastných zdrojov a tak ďalej. Áno, toto opatrenie je naformulované veľmi všeobecne, ale sám ste vo svojom vystúpení povedali, že o päť riadkov ďalej sa hovorí: "Pri cieli dostať sa na úroveň verejných výdavkov v krajinách OECD na vysoké školstvo do roku 2020 je potrebné zvyšovať objem výdavkov do vysokého školstva tak, aby sme spolu s výdavkami na regionálne školstvo dosiahli 6 % HDP." Ako, je tam jasne pomenovaný cieľ 6 % HDP? Môžeme sa teraz začať sporiť o tom, či to máme urobiť hneď, alebo to nemáme urobiť hneď.
Vás nepodozrievam z toho, že ste neinformovaný. A boli ste v tejto poslaneckej snemovni, keď sa schvaľoval ústavný zákon o dlhovej brzde. Sám dobre viete, ak sa dostaneme na úroveň dlhu 56 % HDP, tak nastupuje automaticky zákon, ktorý hovorí, že prijímame vyrovnaný rozpočet. A my dneska môžeme dať do školstva čokoľvek, kto bude požadovať, ale o rok môžeme trojnásobok z toho školstva zobrať a budeme všetci plakať krvavé slzy. A toto je nekorektné hodnotenie z vášho, z vašej strany.

Ďakujem veľmi pekne. Tak na začiatku len krátka reakcia na vás, pán spravodajca, keď už hovoríme tu o školstve, tak aspoň nehovorte "dneska". Hovorte "dnes", lebo tak je to správne po slovensky.
Ale chcela som reagovať na vás, pán poslanec. Áno, táto správa je wishful thinking. Je to vlastne spísanie vecí, ktoré by bolo treba urobiť v školstve. Ale chýba tam ešte jedna vec. A to je, aby sme mali plán. Plán, na ktorom sa musí zjednotiť celá parlamentná opozícia, aj koalícia, teda vláda. Inak nemá zmysel robiť žiadnu školskú reformu. To musí byť absolútny konsenzus tak, ako sme ho mali voľakedy v zahraničnej politike. A tak na základe tohto konsenzu sme aj niečo dosiahli. Dosiahli sme členstvo Slovenska v NATO, hoci tu bol veľký odpor medzi obyvateľstvom, a dosiahli sme svoje členstvo v Európskej únii. A patríme a patrili sme medzi, aj zahranično-politicky, medzi tigrov Európy. Ale toto wishful thinking je naozaj len spísanie.
A keď už hovoríme o tých profesoroch a učiteľoch, a pochádzam z učiteľskej rodiny a dodnes si na môjho otca spomínajú, učitelia sú absolútne rozhodujúci. A najnovšie výskumy, teraz aj v Amerike čo prebehli, čo som si čítala včera, predvčerom, sa jasne zhodujú v tom, že kvalita učiteľa rozhoduje. Kvalita učiteľa, bez kvalitných učiteľov, to znamená, nielen zvýšiť platy, ale vôbec, ísť na pedagogické fakulty. Veď my tu máme vysoké školy, ktoré sú založené len na to, aby tí majitelia ryžovali a rozdávali tituly. Veď tu také školy máme a vieme o nich, že sú také. Takže toto si vy... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Myslím si, že, a ďakujem všetkým kolegom za príspevky kritické, aj menej kritické, musím však povedať, že nič, čo v tých príspevkoch zaznelo, nezmenilo ten základný pohľad, ktorý som sa snažil prezentovať, že správa, ktorá mala obsahovať konkrétne kroky na rozvoj nášho školstva, je nezáväzná, v mnohom nekonkrétna. V tom, v čom je konkrétna, je finančne nekrytá a často v rozpore s doterajšími krokmi, respektíve obsahujúca zlé kroky. To bola moja základná kritika. A obávam sa, že nič z toho, čo zaznelo, nič z toho nevyvrátilo.
Dovoľte mi možno len konkrétne ešte dodať, že centrá voľného času, pani kolegyňa, naozaj hájiť neobhájiteľné už dnes ťažko. Už aj vám naklonené médiá píšu titulky typu "Centrá voľného času zráža nový zákon na kolená". Priznám sa, že radšej to opravte, už to nebráňte.
Ďakujem.

Pani predsedajúca, pán minister, kolegovia, kolegyne, tento materiál, ktorý už aj pán kolega Beblavý ukázal, aj tak fyzicky, je celkom pekná buksa, také vysokoškolské skriptá a má nadpis Správa o stave školstva na Slovensku na verejnú diskusiu. Myslím, že je dobré, ak sa verejná diskusia začína na pôde Národnej rady. A chcel by som teda do nej prispieť.
Začnem pozitívne, chcem poďakovať pánu ministrovi, aj poslancom, ktorí sa pokúšajú opraviť stav týkajúci sa maturitných skúšok, ich externej časti, a teda reagujú na námietky a požiadavky verejnosti. Myslím, že je to veľmi dobrý, dobrý signál, že vám naozaj záleží na dobre študentov a na možnosti, aby aj tí, ktorí z nejakých dôvodov neuspejú, aby mohli mať nejakú opravnú skúšku. Takže ďakujem aj za tých študentov. Ja sám som dostal niekoľko podnetov od študentov a rodičov.
Správa hovorí o stave školstva. Chcel by som hneď na začiatok zdôrazniť to, že školstvo nie je v prvom rade nejaká vec, nejaký systém, ale sú to ľudia, hej. Hovoríme, keď hovoríme o školstve, hovoríme o ľuďoch, hovoríme v prvom rade o deťoch, študentoch, o ich rodičoch, o učiteľoch, o ďalších zamestnancoch. A ako bolo aj spomenuté napríklad vo faktickej poznámke pani kolegyne Vášáryovej, že ide o taký nádherný vzťah medzi učiteľom a žiakmi, študentmi, ktorý je naozaj prínosný. Ja sám som učiteľ a chcem sa aj teda vyjadrovať k, viac k oblasti regionálneho školstva, kde pôsobím už 15 rokov. Som veľmi hrdý na to, že som učiteľ a teším sa z toho. A preto by som do tejto verejnej diskusie možno chcel vniesť tento pohľad učiteľa a rodiča, ale samozrejme, vychádzajúc z tejto správy, pretože diskutujeme teraz o nej.
Správa, pochopiteľne, ako každá správa, je v prvom rade zoznamom rôznych čísel a tabuliek. Na každej strane ich nájdeme niekoľko. Ja by som začal takým praktickým vstupom, že ako to vyzerá v školstve s číslami a s prácou s tabuľkami. Modelová situácia. Traja učitelia, tým myslím doslova učitelia, to znamená traja muži na strednej škole v zborovni sa rozprávajú o situácii so študentmi, na konkrétnej hodine s konkrétnymi študentmi. Nie nejaké klebety o tom, že kto je ako oblečený, alebo kto komu lezie na nervy, ale viac-menej taká hodnotová filozofická debata, ako reagovať, čo robiť so študentmi, na čo zaznie hlas od kolegyne učiteľky: "Vidím, že nemáte čo robiť, treba vám dať robotu." A jasne naznačuje, že by mali vyškrtávať nejaké prázdne kolónky. No, bohužiaľ, veľakrát toto je v školstve realita a nezdá sa mi, že by sa v priebehu toho, ako som učiteľom, za tých 15 rokov, čiže niekoľko volebných období dozadu, táto situácia nejako radikálne, rapídne zmenila. Dúfam teda, že aspoň verejnosť, keď je to verejná diskusia, to bude sledovať.
Príde mi naozaj ako, ako taký exemplárny príklad toho, že platíme za niečo, čo je v podstate zbytočné, napríklad vyškrtávanie prázdnych kolóniek. Stále sa to robí. Existujú veľmi jednoduché spôsoby, ako tomu zabrániť, napríklad cez elektronizáciu a ďalšie formy. Mimochodom, to je jedna z ciest, ako okrem zvýšenia financií dostať do školstva viac mužov, pretože tí majú s tým podstatne väčšie problémy, vyškrtávať nejaké kolónky a zaobchádzať s nejakými formalitami.
Ja sám som ako najťažšiu časť svojej pedagogickej praxe prežíval a prežívam pedagogické porady, nie preto, že by nebolo dobré sa poradiť, ale kde veľkú časť z nich tvorí hlásenie: máme toľko a toľko študentov v triede, toľko chlapcov, toľko dievčat, premiér, nie premiér, priemer vymeškaných hodín na žiaka a tak ďalej. Všetky tieto veci sú potrebné z hľadiska štatistiky, ale zase sa chcem vrátiť k tomu, že školstvo nie je v prvom rade o číslach, o štatistike, ale o ľuďoch.
Keďže je o ľuďoch, tak som presvedčený, že rozhodovať by mali v prvom rade ľudia a nie čísla. A koho mám na mysli?
V prvom rade rodičov. V sobotu som sa zúčastnil takej neformálnej diskusie, konferencie o home-schoolingu, domácom vzdelávaní, kde som hovoril s tými rodičmi, ktorí majú teda nejaký svoj spôsob vnímania tejto veci a takú veľkú túžbu byť rodičmi aj v tejto oblasti vzdelávania. Ja s takými obavami sledujem posun, a tým nemyslím teraz vôbec len pána ministra alebo Slovensko, ale všeobecne posun mentality v tom, že štát vie a môže zariadiť veci lepšie a že vlastne pomaly sa to posúva do polohy, kde podozriví sú rodičia a nielen nejakí úplne rodičia, ktorí majú problémy nejakého kriminálneho, sociálneho charakteru, ale akoby na rodičov bolo treba dohliadať a štát lepšie vedel tým rodičom, ktorí sa nevedia zorientovať. Určite, rodičia potrebujú pomoc v dnešnej zložitej situácii, keď je mnoho informácií, ale prioritou je to, aby o svojich deťoch rozhodovali rodičia. Tu sa chcem aj prihovoriť za tú podporu toho home-schoolingu, ktorý vždy bude tvoriť zanedbateľnú, nízku časť školstva, pretože väčšina rodičov využije tie služby, ktoré ponúka štát, prípadne súkromné a cirkevné školy. Ale nemyslím si, že by to malo byť v pozícii, že štát im láskavo dovolí, že môžu. Môj pohľad je taký, že v prvom rade je toto právo na strane rodičov a oni delegujú to právo na školy, na štát.
Ja keď učím svojich študentov, aj tento týždeň som hovoril o štvrtom božom prikázaní, o úcte k rodičom a ku každej autorite. A vysvetľoval som im, že ten prenos tej úcty k učiteľom, ale aj k ďalším predstaviteľom autority, je vlastne v tom, že vaši rodičia vás zverujú niekomu ďalšiemu, a preto aj tá úcta, ktorá patrí rodičom, prechádza ďalej. A tento smer je podľa mňa správny, teda od rodičov smerom k štátu, smerom k systému.
Veľakrát sa zdá, nielen v oblasti školstva, tu to rozšírim, že štát alebo Únia, alebo niekto vie lepšie, čo je dobré pre deti, ako ich rodičia v tej danej oblasti školstva. Takisto čo sa týka napríklad povinného očkovania alebo aj sociálnej oblasti, kde úplne normálnym, zdravým, samozrejme nie úplne bezchybným rodičom štát odoberie, alebo sociálka odoberie deti.
V rámci toho, že sme vo verejnej diskusii, by som chcel prečítať dva odstavce z jedného článku o školstve na Novom Zélande. To sa budeme musieť otočiť nohami hore, veď oni sú úplne na opačnej strane, protinožci, to je ešte ďalej, ako vo Fínsku, ale zaujalo ma to, prečítam len teda krátky úsek z toho. Upozornil ma na neho jeden človek, keď sme diskutovali o školstve. Takže citujem z tohto, z tohto článku, ktorý je prepisom prednášky jedného profesora, ešte raz opakujem, je to o Novom Zélande: "Školstvo zlyhávalo tiež. Systém zlyhával asi u 30 % detí, predovšetkým z nižších sociálnych vrstiev. Školstvo bolo dotované počas 20-ch rokov viac a viac a výsledky boli horšie a horšie. Dosiahnutie horšieho výsledku ako pred 20-mi rokmi nás stálo dvakrát viac peňazí. Preto sme sa rozhodli prehodnotiť aj túto činnosť. Prvou úlohou bolo zistiť, kam a koľko dolárov tieklo do školstva. Najali sme si medzinárodných konzultantov, pretože sme neverili vlastnému ministerstvu, a ich správa poukázala, že z každého dolára vyčleneného do školstva 70 centov zhltli náklady na administratívu.
Keď sme sa to dopočuli, okamžite sme zrušili všetky školské úrady v celej krajine. Každá škola bola potom pod kontrolou správcovských úradov, ktoré tvorili ľudia zvolení rodičmi študujúcich detí a nikým iným. Školám bola pridelená suma peňazí na základe počtu študentov, ktorí ju navštevovali, bez ďalších obmedzení.
V tom čase sme rodičom oznámili, že si môžu vybrať školu, ktorú budú ich deti navštevovať. Je absolútne neprijateľné, ak niekto povie rodičom, že musia poslať svoje deti do zlých škôl.
Počas jedného dňa sme aplikovali nový systém na 4 500 školách. Ale my sme šli ešte ďalej," pokračuje ten text, "umožnili sme, aby súkromné školy boli financované rovnakým spôsobom ako verejné školy, dávajúc tak rodičom možnosť vynaložiť peniaze na školu podľa vlastného výberu. Opäť sa predpokladal obrovský odchod študentov z verejných na súkromné školy, pretože tieto školy dosahovali o 14 až 15 % lepšie výsledky. Tento odchod sa však nekonal, pretože v priebehu 18-ch až 24-ch mesiacov sa školy medzi sebou kvalitatívne vyrovnali. Prečo? Učitelia si uvedomili, že odchod študentov by znamenal aj odliv peňazí a v konečnom dôsledku aj stratu ich zamestnania. Na začiatku procesu nastúpilo na verejné školy 85 % študentov. O 3 roky neskôr verejné školy navštevovalo až 87 % všetkých študentov. Oveľa dôležitejší bol fakt, že vedomostné výsledky študentov sa zlepšili z úrovne 14 až 15 % pod priemerom porovnateľných krajín na úroveň 14 a ž 15 % nad nimi."
Chcem povedať, že nie so všetkým súhlasím. Nemyslím si napríklad, že v orgáne povedzme porovnateľnom s našou radou školy by mali byť len zástupcovia rodičov, iste, hej. Sám som bol v rade školy na škole, kde chodili moje deti, ako zástupca rodičov a na škole, kde som učil, ako zástupca učiteľov, zamestnancov, takže poznám túto vec. Ale myslím si, že keď hovoríme o verejnej diskusii, tak by sme si mali uvedomiť jednu vec, že keď sa pozrieme na štátny rozpočet, tak do kapitoly ministerstva školstva ide vlastne najviac peňazí zo štátneho rozpočtu. Porovnateľne. A sú to veľké sumy. Ak chceme zachovať systém a chceme v ňom pokračovať, iste, môžme nalievať ďalej peniaze a v niektorých situáciách je to potrebné, napríklad na mzdy učiteľov, ale otázka je, a preto som čítal aj tento dosť radikálny text, aby sme si uvedomili, že skutočne veľa z tých peňazí použijeme na administratívu, na to vyškrtávanie kolóniek a nie na učiteľov, na deti, na ich vzťah, na ich rast, na ich vzdelávanie. Tu vyznieva aj zaujímavo vlastne to tvrdenie, že školstvo je bezplatné. No stojí nás, táto kapitola nás stojí najviac zo všetkých, zo všetkých, zo svojich daní dávame najviac na školstvo. To znamená, že je samozrejmé, že rodičia a občania očakávajú kvalitu. Len otázka je, či tým napumpovaním peňazí, zvýšením nejakých čísel sa to automaticky vyrieši. Iste, v niečom to môže pomôcť.
Skúsim k záveru. Mám taký pocit, že tento materiál, tá správa o stave školstva je dobrý analytický dokument, ale chýba mu vízia a odvaha. To vôbec nemyslím teraz osobne na pána ministra. Nemyslím si, že v tom postoji k systému je nejako zásadne iný, ako to bolo doteraz. Súvisí to aj so stavom spoločnosti na Slovensku a stavom politiky na Slovensku.
Zacitoval by som len raz z tohto dokumentu, a to sa týka strany 23, kde sa hovorí o strategickom cieli ďalšieho rozvoja regionálneho školstva. "Najstručnejšie by sa strategický cieľ ďalšieho rozvoja regionálneho školstva dal definovať dvoma slovami: výborní absolventi." A potom je táto veta, alebo tieto dve slová, tento výraz rozvinutý ešte odsekom: "Dostatočne financované a efektívne fungujúce regionálne školstvo zabezpečujúce kvalitnú výchovu a vzdelávanie, reagujúce na aktuálne i očakávané potreby praxe, dostupné pre všetky vrstvy spoločnosti, poskytujúce deťom a žiakom základ zdravého životného štýlu a zabezpečujúce učiteľom postavenie a ohodnotenie zodpovedajúce mimoriadnemu významu ich práce." Potom nasleduje jeho rozbor v ďalších podkapitolách. V zásade nedá sa nesúhlasiť, len som presvedčený a mám obavu, že v prípade pokračovania v dnešnom systéme bez nejakých zásadných zmien tieto strategické ciele nebudeme dosahovať. Tak isto dúfam, že výraz "výborný absolvent" neznamená len jedničkár, ktorý zvládne podľa možnosti nejaký priemer  a teda nejaký priemerne dobrý absolvent, niekto, kto zvláda dobre systém, ale nemusí byť pripravený dobre na život.
Vôbec vám nezávidím, odvaha je veľmi dôležitá vec a tieto veci sa budú rodiť ťažko. Je tam zamontovaných veľmi veľa ľudí, ktorí majú svoje pohľady, svoje skúsenosti, svoje nároky. Sú to rodičia, sú to deti, sú to učitelia, zamestnanci, daňoví poplatníci. Ale som presvedčený, že situácia okolo nás, v našej krajine, v Európskej únii, v celom svete, ide takým smerom, že súčasné systémy nebudú ďalej fungovať, smerujú ku kolapsu. A my si nemôžme dovoliť v tak vážnej veci zostať bez nejakých vážnych zmien, ktoré budú vizionárske. Áno, za ľudí s víziou a odvahou sa platí zlatom, alebo možno až platinou, ale je to nevyhnutné.
Momentálne ste tu vy, pán minister, boli tu iní za tých 15 rokov, čo učím, teraz je to vo vašich rukách a v rukách vašich poradcov a pomocníkov. Ale je nevyhnutné, aby sme nespravili takú prácu, že dobre, bola tu žiadosť, treba urobiť analýzu, zbavili sme sa povinnosti, úlohy, máme materiál, ktorý má svoju kvalitu určitú, ale tým to končí. Naozaj je potrebná verejná diskusia a otvoriť aj veci, ktoré bolia, na ktorých naozaj treba odvahu, treba až také revolučné kroky. A myslím, že tá diskusia nemôže zostať do nekonečna otvorená, ale je potrebné urobiť uzávery a konkrétne rozhodnutia.
Svojich študentov učím takému princípu 80 - 20. A hovorím, keď budete robiť rozhodnutia, tak 20 z nich bude mať nejaké chybné dôsledky alebo škody a 80 bude dobrých, ale ak nebudete robiť vôbec, aby ste sa vyhli tým 20-m percentám chybným, tak nastanú ešte oveľa väčšie škody.
Takže ďakujem vám za spracovanie tohto materiálu, ten nám bol daný k dispozícii. A povzbudzujem vás k odvahe robiť rozhodnutia, ktoré v konečnom dôsledku budú niesť aj určité politické riziko, ale verím, že prospejú školstvu, teda rodičom, deťom, učiteľom.
Ďakujem vám.

Ďakujem. Pán poslanec, mám také dve asi veci, ktorými by som len chcel na vaše vystúpenie reagovať. Myslím si, že súčasťou tejto správy by nemali byť veci týkajúce sa nejakých vyplňovaní nejakých voľných odstavčekov alebo triednych kníh, o čom ste hovorili z praxe. Je to samozrejme častokrát na škole tak, ale ja práve, naopak, na rozdiel od vás vidím určitú víziu, ale dlhodobejšiu víziu v tejto správe, pretože sa tam častokrát hovorí o tom, do akého časového obdobia by sa mal stav školstva zlepšiť, čiže do roku 2020. Že tam nie sú nejaké čísla konkrétne, samozrejme by to bol záväzok možno pre iných a tak ďalej, ale obsahovo ste neskritizovali túto správu. Myslím si, že aj na výbore táto správa prešla v pohode, bola to korektná diskusia.
A samozrejme, že oceňujem aj to, že ste povedali, že hľadáme vôbec možnosti, ako diskutovať. A majú sa takéto správy dostať aj na verejnú diskusiu a hovoria o tom aj učitelia, aj odborná verejnosť. Čiže oceňujem aj to, že ste pochválili možnosť verejne diskutovať o tejto správe.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ja taktiež môžem iba nadviazať na môjho kolegu predrečníka pána poslanca Gogu, že v podstate plne súhlasím, že tá správa tak, ako je urobená, myslím si, že odráža veľkú kvalitu ako takú.
Čo sa týka tej verejnej diskusie, práve aj to je dôkazom, že pán minister túto správu predložil do Národnej rady, že má záujem o tom diskutovať. Nehovoriac o tom, že táto správa podľa mojej vedomosti bola predložená aj do Rady vysokých škôl, aj do Študentskej rady vysokých škôl, kde dokonca v Rade vysokých škôl ešte teraz prebieha pripomienkové konanie k tejto správe. Čiže myslím si, že aj odborná verejnosť sa k nej vyjadruje, aj vyjadrí, za čo chcem, teda pánovi ministrovi za to poďakovať, že v podstate aj tí ľudia, čo práve majú v tom rezorte a na tom konkrétnom úseku toho rezortu, napríklad vo vysokom školstve, čo k tomu povedať.
Ja dokonca chcem vyzdvihnúť túto správu z jedného dôvodu, lebo nemám vedomosť, že by za posledné dva roky, keď bola pri moci teda vláda pani Radičovej, že by niekto prišiel vôbec s takouto správou. Mám taký pocit, že pred tým sa, ako by sa tak trošku báli diskutovať. A dokonca aj pán Beblavý, ktorý bol varený-pečený u pána Jurzycu, neprišiel so žiadnou takou správou v tom čase, keď boli pri moci. Čiže ja chcem za túto správu pána ministra pochváliť a vysloviť mu moju plnú podporu.

Ďakujem. Ďakujem aj kolegom za ich reakcie. Ja by som chcel podčiarknuť to, čím som aj začal. Takže nehovoríme o číslach, nespĺňame si len nejakú povinnosť, nehádžeme si horúci zemiak medzi vládou a opozíciou. Naozaj hovoríme o ľuďoch, o budúcej generácii, ktorá prevezme správu tejto krajiny, hovoríme o rodičoch, o rodinách, o deťoch, hovoríme o učiteľoch, veľmi vzácnom povolaní.
A chcel by som znova toto podčiarknuť a poprosiť aj kolegov, aby sme nezabudli, že tu nejde o nejaké politické body alebo prestrelky, ale že naozaj je to vážna vec, ktorej treba venovať pozornosť a riešiť ju s rozhľadom a s odvahou.
Ďakujem veľmi pekne.

Pozdravujem, pán minister. Kolegyne, kolegovia, veľa vás tu nie je, ale zase predpokladám, že predsa len tá diskusia bude trochu iného typu, ako býva, keď je vás tu viac.
Chcem mať najprv jednu poznámku. Toto moje vystúpenie určite nebude toho typu, ako tu sa v poslednom čase rozmohlo, bonmoty, občas údery pod pás, nadávky, prípadne vybavovanie si vecí tam vzadu, na takzvanú férovku. Ja si myslím, že to je dehonestujúce tých, ktorí to robia, je to aj dehonestujúce tejto inštitúcie. Napriek všetkému parlament je významná inštitúcia. Napriek tomu, že sme tu ľudia, ktorí robíme chyby, je to inštitúcia, ktorá je potrebná pre fungovanie krajiny. To som pokladal za dôležité povedať. A ja viem, že politický marketing a vhodný bonmot sa objaví na druhý deň vo všetkých médiách. Ale pre mňa to už podstatné nie je. Ja si myslím, že vzájomná úcta je dôležitá vec. Možno ma niekto potom obviní, ako ma aj obviňovali, že som príliš mierny k pánovi ministrovi. Ja si nemyslím, že som mierny a ani nemienim byť, ale istý rešpekt má existovať. To je prvá poznámka. (Potlesk.) Možno na konci budete naopak (Vyslovené s pobavením.).
Ale druhá moja poznámka sa týka jednej veci. Poznám aspoň niektorých ľudí, ktorí na tejto správe robili, a napriek tomu, že budem hovoriť mnohé kritické veci, chcem vyzdvihnúť, že urobili kus naozaj zodpovednej práce. A možno práve v tej časti, ktorú si väčšina z vás nevšimla, to sú, v prílohových častiach, identifikácia hlavných problémov vysokých škôl, regionálneho školstva, vývoj financovania, regionálneho školstva, vysokého školstva, porovnávanie s krajinami jednak OECD, z V4 a podobne. Sú to informácie veľmi dôležité, veľmi poctivo spracované. A myslím si, že patrí sa to oceniť.
Ale k samotnej správe. Správa nie je to, čo sme požadovali a čo som ja, ak si pán minister spomína, už dávno od neho žiadal na výbore. A to je, aby dal konkrétny odpočet krokov, legislatívnych krokov, čo chce urobiť, kedy to chce urobiť, ako a za čo. Viete, začalo to už pri programovom vyhlásení vlády a bolo to tu aj spomenuté, kde mnohé veci sú také, pod ktoré sa podpíšeme rovnako, či sme v koalícii a v opozícii. Celkom iste chceme zlepšiť postavenie učiteľa, kvalitu vysokoškolského vzdelávania, ako tu zaznelo, kvalitu povedzme stravovania detí a podobne. V tom je súhlas. Ale ako to chceme dosiahnuť? Za čo, aké kroky urobíme? Tam je všetko skryté, tam to začalo. A musím povedať, že také veci, ako je plán legislatívnych úloh na celé štyri roky vlády sa robil v minulosti vždy. A potom na každý rok sa konkretizoval presne plán legislatívnych úloh, konkrétnych krokov. Vtedy mi pán minister povedal, že pokiaľ nemá financie, nevie koľko má financií, takže si to nedovolí urobiť. No tak aj na základe tohto vznikla požiadavka na takúto správu. Žiaľbohu, toto nie je odpoveďou na také niečo.
Musím povedať, že, viete, a to je podstatné, čo vnímam a k tomu sa vrátim, že smerujeme celý čas a smeruje, neviem, či je to zámer pána ministra, nie som si celkom istý, že je to jeho zámer osobný, ale táto vláda, to politické zoskupenie smeruje k tomu, aby školstvo sa vrátilo k modelu centralizovanému, direktívnemu, modelu spred roka 1989. Toto je vec, ktorá mňa osobne veľmi znepokojuje, a poviem, doslova straší.
A chcem aj povedať, že nie všetko, čo bolo pred rokom 1989, bolo len zlé. Aj metódy niektoré boli dobré. Viete, ten plán legislatívnych úloh, toho konkrétne, čo urobili, pred rokom 1989 sa to volalo akčný plán. A akčný plán, keď to takto nazvem, mi chýba. Tu nie je to, čo konkrétne treba a ako sa má robiť.
A ešte jedno. Pán minister je skúsený politik, ale aj menej skúsení politici vedia, že to, čo sa nepodarí stihnúť, urobiť za prvé dva roky, a sme v druhom roku vládnutia, tak sa s veľkou pravdepodobnosťou už nepodarí urobiť. Tretí rok vlády sa už len veci dajú doťahovať a vo štvrtom to už je všetko len z pohľadu nastávajúcich volieb. Dokonca, a to pán minister si asi overí, že posledný rok už mu ani úrad nebude tak fungovať, ako chce, pretože už aj prirodzene mnohí jeho zamestnanci, úradníci hľadia na vec z pohľadu, kto tam príde, či tam zostane, či tam príde nejaké iné politické zoskupenie. A podľa toho sa správajú. Už jednoducho veci sa nedajú uskutočňovať.
No, a teraz budem diskutovať, ale nechcem ísť k detailom tej správy. Chcem to vnímať tak, keďže to nie je to, čo som očakával, tak chcem to poňať trochu širšie s tým, čo sa v školstve deje a čo sa udialo za posledných dvadsať rokov.
V roku 1989 sme zdedili ideologický model centralizovaného, direktívne riadeného a manipulovaného vzdelávacieho systému. Ale za dvadsať rokov, viac ako dvadsať rokov sa spoločnosť zmenila. A aj to školstvo prešlo istým transformačným procesom a udiali sa aj tam veci, napriek tomu, že častokrát plačeme a nariekame, aké to školstvo je, udiala sa tam aj kopa užitočných vecí. A preto snaha vrátiť sa k tomu direktívnemu riadeniu je niečo, čo mne sa zdá priam neuveriteľné a nie dobré. Viete, nakoniec sa to ani nedá dosiahnuť, pretože, ako hovoria starí grécki filozofi: dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš. Takže celkom sa vrátiť nazad nedá. Ale to smerovanie, to pokladám za veľmi zlé a veľmi nebezpečné.
Viete, napriek tomu, že sme s mnohými problémami, sme slobodná spoločnosť. A slobodná musí byť aj škola, aj vzdelávací systém. Tých musíme iným spôsobom, nechcem použiť slovo riadiť, ale spravovať radšej poviem, pretože takto to asi nebude fungovať. Viete, nechcem spochybniť, a to musím povedať, že mám pocit, že pán minister má záujem niektoré nešváry a neporiadky v školstve dať ako na správnu mieru, len cestu, ktorú si vybral, pokladám za nešťastnú, za zlú. Cestu nariadení, príkazov a usmernení. V tú cestu verím veľmi málo. Pokladám za oveľa lepšiu cestu to, čo sa dialo. A teraz sa k tomu vrátim, k tým zmenám za dvadsať rokov.
Prvé, čo bolo potrebné, bolo ten systém školstva otvoriť. To otvorenie znamenalo, že začali vznikať aj iné školy ako štátne školy, súkromné a cirkevné. Viete, vezmite si noviny Pravdu, Pravda z rokov 2002 a 2006 a komentáre pani novinárky Kaliskej. Aký to bol hrozný zápas. Ako každý deň bol vtedajší minister na lopate, ale jednoducho to pootvorenie sa udialo. Dneska už existenciu, aspoň existenciu tých škôl nikto nespochybňuje, i keď sa stále nimi straší. A ja tvrdím, že my ten systém sme ani neotvorili, len pootvorili. Koľko máme neštátnych škôl, aby som to zhrnul, súkromných a cirkevných? Tridsať percent? Dvadsať? Desať percent? Kdeže, ani to nie! Pokiaľ viem, je to dohromady asi šesť percent.
Vysoké školy, takisto sme to len pootvorili, ten systém. Máme ich 400, súkromných vysokých škôl ako v Poľsku? Vyše 80 ako v Čechách? Teraz neviem presne, 14, alebo tá posledná je 15., a pritom vzdelávajú, čo sa týka z objemu študentov, nejakých 6 - 7 percent. Čiže tu je ten systém pootvorený. A nechcem povedať, že s nimi nie sú takisto problémy. Ako ten systém bolo treba otvoriť a diverzifikovať. To je prvá vec.
Ale to otvorenie znamená aj niečo iné. O možnostiach iným spôsobom vyučovať. Sú tu školy, s ktorými ja mám takisto problém, jako zrejme pán minister, a mali aj iní, ako je Waldorfská škola, ale jednoducho v zásade musí byť tá otvorenosť aj v tom, že metódy vyučovania sú niekde iné. Ten starý model, ktorý je tuná zdedený viac ako 250 rokov, takpovediac založený na princípe armády, je potrebné, aby sa takisto aspoň na časti škôl zmenil, aby bol tam humanistický model aspoň na niektorých školách, kde učiteľ nie je vodca a veliteľ, ale kde učiteľ je starší radca, ktorý navádza, vedie a usmerňuje svojich žiakov a študentov. Aj o tom je otvorenosť.
Druhá vec, ktorú som, pokladám za dôležitú a mimoriadnu a ktorú mám pocit, že sa odbúrava, krok za krokom, to je sloboda. Viete, ak chcete, aby ľudia sa správali zodpovedne, musíte im najprv nechať ten priestor. Nebudem sa vracať, čo tu znelo, k tým radám školským. Ale to sa nepodarilo, musím povedať, žiadnemu ministrovi: sloboda obsahu vyučovania aspoň sčasti. Áno, v zákone máme, 30 % si môže urobiť učiteľ. Ale zákon je jedna vec, druhá vec je ten štandardný príklad, ktorý uvádzam, keď niekomu poviete, že môže si tretinu naliať do pohára, čo chce, ale vy mu ten pohár najprv naplníte po samý vrch, že mu až preteká, potom si on tú tretinu tam nenaleje, nemá ten priestor.
Pán minister, Kurikulárnu radu ste hovorili, že ste zriadili, ste sa tým pochválili. Ja by som bol rád, keby to bol úspešný orgán, ale viacerí s tým mali veľké problémy. Oveľa viac by ste urobili, keby ste aspoň pre základné školy prijali národné kurikulum. A netreba ho vymýšľať, existuje vo viacerých krajinách, majú ho niektorí ľudia u vás na úrade, a ak nie, ja vám dodám minimálne jedno -  napríklad ktoré je v Anglicku - osobne. Pretože vždy to skončilo na stretnutí odborníkov tak, že každý tam presadzoval svoje záujmy a pokladal za dôležité, ja poviem ako matematik, pokladám za dôležité, aby tam boli aj integrály na stredné školy a podobne. Nakoniec sa ten obsah naplní tak, že tam už nebolo čo vyberať. Jednoducho národné kurikulum je aj dôležité preto, aby bol ten systém priestupný, aby sme ho mohli kontrolovať a povedať, toto je povinnosť vedieť po prvom stupni, druhom stupni, toto odkontrolujeme a ostatné je pridaná hodnota danej školy, a to umožní aj prechod z jednej školy na druhú a podobne. Čiže k tomu vás len vyzývam.
Ale ja sa obávam, že motivácia sa stráca aj tým a tými zmenami legislatívnymi, ktoré ste urobili, a dokonca ešte je to také pre mňa strašné ako centralistické riadenie. Centralistické riadenie cez osem krajov, cez osem vyšších územných celkov. Vyššie územné celky budú rozhodovať o tom, koľko prvých tried stredných škôl stredné školy otvoria. To nielen ich, ktorých sú oni zriaďovatelia, ale aj cirkevné, aj súkromné. Ja viem, že poviete, pán minister, že tam máte, že musí to byť zastupiteľstvo, že tam musí také a také podmienky prijať, ale každý právnik vám povie, že rozhodujúce je to, čo je v dikcii zákona, kto o tom rozhoduje. A keď aj tie podmienky nedodrží, rozhodol ten, ktorý o tom mohol, a to je v tomto prípade župan. A bude koniec. A bude môcť jednoducho zlikvidovať školu, ktorá je dobrá. Bude to závisieť od neho. To si nemyslím, že je vec, ktorá vedie k motivácii.
Pán minister má klasické vzdelanie, tak sa znova na to obrátim. Rozhodnutím, ktoré som kritizoval, aj som vybral také prípady ako Einstein alebo podobne, že na základe známok a priemeru sa dostane na strednú školu. Ja viem, že niektoré školy za to veľmi lobovali, ale to nie je dobré rozhodnutie. To je presne v rozpore s tým, čo hovorí to klasické: non scholae sed vitae discimus. Neučíme sa pre školu, neučíme sa pre známky. Ale toto robí, že sa učíme pre známky. Učíme sa pre život. A ja si myslím, že toto rozhodnutie nie je dobré a povedie, ako som už povedal, skôr k tomu, že každý vplyvný človek v dedine, v obci presadí to, aby jeho dieťa malo príslušné známky. To nepovedie podľa mňa k zlepšeniu.
Zase úmysel zaviesť poriadok, ako zlepšenie je dobrý, ale cesta zvolená je podľa mňa zlá.
A to tu zaznelo, a to mi nedá povedať. Som rád, že sa už pán minister vyjadril, že to neurobí, ale predstava, že dieťaťu nadiktujeme, kde má, do akej školy chodiť, to som pokladal za niečo hrozné. Viete, pán minister, sa vás otvorene opýtam: už deti nie, lebo však sme starší, ale vnúča, vaše vnúča, keby padlo do spádovej školy, kde bude z tých tridsiatich žiakov v triede 25 žiakov rodičov neprispôsobivých, dali by ste ho tam? Všetko by ste urobili, som ochotný sa staviť o fľašu kvalitného koňaku, všetko by ste urobili, aby tam nebolo. To je prirodzený záujem každého rodiča. Ja by som to takisto urobil a myslím, že každý z vás. No, chvalabohu, beriem a chcem tomu veriť, že tento zámer je za nami.
Ďalej, čo pokladám za dôležité, hovoril som, otvorenosť, sloboda a tretie motivácia. Ja si myslím, že motivácia je cesta. Kedysi som zaviedol na vysokých školách prospechové štipendiá. Ako motiváciu. A naozaj to mnohým pomohlo. Začali sa učiť, bolo to motivačné. Teraz sa dozvedáme, že jeden z cieľov je, aby deti chodili na odborné školy alebo na učňovské školy, a jednoducho, pardon (Vystupujúci si odkašľal.), sú tam metódy skôr znova také ako donucovacie. Ale ja si myslím, že sú cesty motivačné. Veľkí podnikatelia, stavbári, ktorí stavajú cesty, diaľnice, majú miliardové zisky, nie sú schopní motivovať a povedať, tomuto dieťaťu každý mesiac dám sto eur ako štipendium, zaviažem si ho? Toto nie sú schopní urobiť pri tých veľkých ziskoch?! Toto nie je cesta?
Prosím vás, socializmus pre mňa bol zločinný systém ako každá iná demokrac..., ako každá iná diktatúra. (Pobavená reakcia vystupujúceho i v sále.) Každá iná diktatúra, áno. Ale tak znova opakujem, nerobil všetko zle. A tých, ktorí majú už po abrahámovinách, po päťdesiatke, iste si spomínajú, spomínajú, že takisto našiel motiváciu. Takisto mal problém so vzdelávaním v technických disciplínach a prírodovedných disciplínach. Nenadiktoval. Aj vtedy sa hlásili všetci väčšinou na humanitné smery a verbálne disciplíny. Urobil to, že sociálne štipendiá pre študentov na technických školách boli zvýhodnené a zvýšené. A to veľmi pomohlo k tomu, že sa mladí ľudia hlásili na techniku, na prírodovedné odbory. Motivovalo! A ja si myslím, že tu je dôležité, aby sme hľadali motivačné cesty.
Viete, ja som tu už hovoril a trikrát som vlastne dával návrh, aby sme menili zákon o normatívnom financovaní. A k tomu sa chcem vrátiť, lebo to bude na záver podľa mňa najdôležitejšie. A to tak, aby sme niektoré veci, ktoré sa naučili ľudia využívať a zneužívať, robili tak, že budeme motivovať tých dobrých. Na základe celoštátnych meraní tí lepší explicitne, ale na základe objektívnych výsledkoch, dostali nejaké peniaze navyše. Aby sme ich motivovali k dobrým výsledkom. No, žiaľbohu, nedošlo ani nikdy k druhému čítaniu, ale ste to zhodili z rokovacieho stola Národnej rady už trikrát. Ale ja som tiež ako dostatočne zase tvrdohlavý, takže keď uplynie príslušná doba, znova sa to tu objaví. To myslím tých príslušných šesť mesiacov, ktoré stanovuje rokovací poriadok.
Jedno, čo poviem, to vyčítam pánovi ministrovi, a to, že podľa mňa, naozaj ja to vnímam tak, málo bojuje o financie vo vláde. Už som mu to povedal, on nemôže byť kamarát s ministrom financií alebo s ministrom vnútra. Jednoducho vo vláde nemôže byť. Pretože on tam nie je na seba. On tam je za svoj rezort. Naňho sa upierajú oči všetkých učiteľov, žiakov a študentov. Takisto ako na ministra povedzme vnútra sa opierajú oči policajtov. A ten zápas tam jednoducho nejde inak, len tvrdo zvádzať.
A potom tu hovoril kolega - a dokážem na to zareagovať, predsa len trošku -  Petrák, o dlhovej brzde. Ja som tiež za dlhovú brzdu, len, viete, tie peniaze, je otázka, ako rozdeľujeme. Ja mám problém, dlhodobo a mal som už problém, keď som bol vo vláde, so stimulmi. A viete dobre, že som bol jediný z ministrov, ktorý som už potom nehlasoval za ekonomické stimuly, a mi to príslušný minister vtedy, hospodárstva, pán Rusko spočítal, ale to nie je podstatné. Ale stimuly do vzdelania nikdy nešli, nikdy. Ak dnes počujem, že sa získali pracovné miesta, kde jedno pracovné miesto je 56 000 eur, za tie peniaze by sme mohli 14 rokov toho človeka platiť minimálnou mzdou. Každého toho človeka 14 rokov, som to prepočítal. Čo by to boli za peniaze? Nepomohli by sme školstvu?
Viete, každá krajina, ktorá sa dokázala dopredu pohnúť, dokázala v prvom rade a urobila to, že investovala do vzdelania. Toto v našej spoločnosti sa nestalo. Nestalo sa za 23 rokov. Máte jedinečnú šancu to urobiť. Nikto vám nemôže urobiť prekážky v tomto smere, pretože nemáte koaličných partnerov a získali by ste zásluhu pre túto krajinu. Napriek tomu, že som z opozície, mne by tá vaša zásluha v tomto smere určite nevadila, skôr by som vás za ňu pochválil, to vám poviem otvorene.
No a teraz k tomu, čo pokladám ešte za dôležité povedať, a to je, financie normatívne na žiaka. To nevzniklo náhodou. V roku 1998, keď som sa stal štátnym tajomníkom a sme sa o tých veciach rozprávali, videl som, že v Kežmarku na žiaka bolo vtedy 7 000 korún, v Prešove 13, v Bratislave 23. A to ešte nebolo všetko, pretože kto, ako si dokázal vylobovať, mal peniaze. Bol v tom chaos. Jednoducho prvé, čo pokladám, a o tom hovorí aj naša ústava, že rovnoprávni, to znamená rovní v právach a povinnostiach sú občania, nie inštitúcie. Nikde som tam nenašiel, že rovnoprávne sú školy. Ani nemocnice nie sú rovnoprávne. Rovnoprávni sú pacienti. Ak dávam peniaze do školy, na školu, tak dávam ich preto, aby som urobil čo najlepšie podmienky pre deti, ale musím pristupovať k všetkým deťom rovnako. Či to je dieťa kolegu zo SMER-u alebo z opozície alebo je to aj povedzme dieťa, ktoré je s postihnutím, alebo z rodiny, ktorá je, by som povedal, neprispôsobivá. To sú všetko naše deti. Ak nemusím postupovať rovnako, akurát, a to aj vždy bolo a s tým nikto nemá problém, že dieťa s postihnutím budem istým spôsobom preferovať. Ale tak isto musím preferovať aj dieťa, a to tak isto nemám problém, ak o niekom viem, že má talent, že by som z neho vychoval huslistu, ako bol Paganini, čiže mimoriadne talentované deti, je tak isto v záujme spoločnosti.
Ale v zásade tá rovnosť je medzi občanmi, nie medzi inštitúciami. A preto nositeľom peňazí na školu musí byť dieťa, dieťa financujem z peňazí, ktoré rozdeľuje vláda a ktoré získala vybraním rôznych daní. A preto aj ten medzikrok, ktorý v správe vnímam a pokladám ho za veľmi zlý, ak znova budeme meniť model financovania, že budeme financovať na školu alebo na triedu, na triedu s 15-timi žiakmi, 20-timi, 30-timi žiakmi, bude mať jedna škola toľko tried, druhá iné, ako si to vylobuje. To je začiatok chaosu.
Pán minister, a toto poviem úplne natvrdo a otvorene, mňa aj roky, aj život naučili, že vždy je lepšie hľadať dohodu a rozumný kompromis. Je to  vždy užitočnejšie pre spoločnosť, ako vojna. Ako máte klasické vzdelanie, takže viete, že bol taký jeden významný panovník, panovník z Epiru, ktorý vyhral všetky vojny, všetky vojny vyhral, akurát nezostal mu ani vojak, ani národ. Ten panovník sa volal Pyrrha a odvtedy to vošlo do histórie ako Pyrrhovo víťazstvo.
Pán minister, ak ten princíp, nie je teraz dôležité o detailoch, ale princíp, že nositeľom peňazí na školu je žiak, chcete, zrušíte, musím povedať, že i keď ja som za dohody a proti vojnám, že tu som pripravený, a hovorím to aj v mene KDH, ísť aj na barikády. V tomto, v tejto veci áno, pretože ústavný princíp hovorí o rovnosti občanov v právach a povinnostiach, nie inštitúcií.
Takže ja dúfam, že nikto z nás netúži po Pyrrhovom víťazstve.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Pán kolega, myslím, že to bol kultivovaný prejav zrelého muža, ale predsa zakončili ste slovami, že ste pripravený ísť pre určité hodnoty aj na barikády. V tejto súvislosti by som vám rád postavil otázku. Hlavné motto vášho prejavu bola sloboda, sloboda školstva, otvorenosť, vstup súkromného, cirkevného školstva, zmena direktívneho riadenia, väčšia sloboda.
Tá otázka znie: prinieslo otvorenie sa v oblasti regionálneho školstva vznikom súkromných škôl kvalitu do tohto školstva? Alebo prostredníctvom normatívu sa žiak stal nositeľom peňazí a často si za tieto peniaze kupuje známky? Pričom z rôznych štatistík vieme, že predovšetkým v regionálnom školstve súkromné školy sú najslabšie školy z hľadiska úrovne vzdelávania.
Ako úplne kľudne sa bavme o tom, lebo je to materiál na verejnú diskusiu. Ale vy sám a vaši kolegovia ste niekoľkokrát na výbore aj v pléne povedali, že normatív je potrebné podporiť aj inými kritériami. A to ďalšie kritérium je rozhodne kvalita. Ale popritom môžme hovoriť aj o určitom počte žiakov, ktorých môže byť v triede, ktorý je racionálny z hygienických hľadísk, z ekonomických hľadísk a z rôznych iných hľadísk. Proste, bavme sa o tom komplexne. Ale myslím si, že stavať dneska pozície, že ideme v rámci slobody na barikády. Nikto ju neberie. Chceme len, aby sa to zefektívnilo a zracionálnilo a nič iné.

Pán poslanec, vaše vystúpenie je naozaj, vychádzalo aj z vašej skúsenosti, ktorú ste mali ako minister, o tom niet pochýb, ale aj ako štátny tajomník. Čo v mnohých prípadoch aj si kladie, navodzuje otázku, prečo tie veci, o ktorých ste rozprávali, ste už vtedy nepresadzovali. Samozrejme, odpoveď z vašej strany bude taká, ako ste už povedali: my sme mali koaličných partnerov a bolo to problematické a vy teraz máte jedinečnú šancu.
Tak si kladiem otázku: prečo ste s tými koaličnými partnermi potom išli do spolupráce? A možno tak alibisticky sa vyhovárate na nich. Možno ste mohli ísť do spolupráce s nami, ale to ste vtedy odmietli.
Hovoríte o centralizovanom riadení, ktoré teraz nastane pri určovaní prvých tried stredných škôl v centralizovanom riadení cez VÚC-ky, a povedali ste 8 VÚC-iek. Nuž ja neviem, čo je to za centralizované riadenie, keď je ich osem dokonca. Keby bolo jedno, tak by som povedal dobre, tak to je centralizované. Ale osem určite nie.
Ale stále sa vyhýbate niečomu, čo je dôležité, a to je to, že tam je povedané pri tomto nastavení, že sa bude práve kvalita posudzovať, ktorá sa doteraz vôbec neposudzovala, že tam sú nejaké parametre, na základe ktorých sa budú hodnotiť výsledky tých škôl. A mimochodom ste tiež nepovedali, že pri tom budú sedieť aj školy, ktoré zastupujú zriaďovateľov súkromných. To je tiež dôležité povedať a nielen okolo toho chodiť a hovoriť, že to je zlé.
No a model financovania, ktorý obhajujete, normatív. Veď to už dnes vie každý učiteľ, ten posledný učiteľ na školách, že je zlý. Že jednoducho už nezodpovedá dnes skutočnosti. Dôkazom toho je odborné vzdelávanie, kde mimochodom sme práve, naša vláda prvá, vytvorili priestor pre tých priemyselných partnerov, ktorí, vy hovoríte, aby do toho vstúpili.
Takže ja si myslím, že takto treba na veci pozerať.