19. schôdza

Ďakujem. Ďakujem za slovo. No, pán kolega, tak od tej druhej časti súhlasím s vami, čo ste predrečníci povedali, to nehodnotím, to povedal pán Martvoň. Tú druhú časť tej odpovede, to mi je jedno.
Ale jak si vy dovoľujete povedať, že zrušiť málotriedky a sťahovať ich autobusom?! Tak potom zrušme kostoly, lebo tam chodí päť babiek! Prečo to nezrušíme? Potom zrušme vlakové stanice alebo jednokoľajky, lebo tam nechodí, len pätnásť ľudí. A kam sa Slovensko dopracuje?
Našou úlohou v prvom rade je zabezpečiť prácu ľuďom. A potom tie málotriedky sa naplnia. To je najdôležitejšie. Kde nebude roboty, lebo tam nebudú chodiť autobusy, nebudú chodiť vlaky, tak tam nebude nikdy päť alebo pätnásť detí v málotriedkach. My s tým nemôžme jednoducho súhlasiť. Spolunažívanie, jak som povedal na začiatku, keď som vystúpil, je dobré, nie je tu žiadny problém, pokiaľ sa nevyvolá nejaký politický, by som povedal, nejaká politická veľká prestrelka. Ale keď pôjdeme do toho, ideme rušiť? Však každý má právo na vzdelanie, to vyplýva z ústavy. Prečo by sa nemohol každý vzdelávať tak, ako chce? Na jednej strane to, čo povedal pán Martvoň, súhlasím. Niekedy je  desať detí, niekedy je pätnásť detí. Keď zrušíme, už druhýkrát znovu ju nezaložíme, lebo sa odsťahuje odtiaľ učiteľ, odsťahuje sa odtiaľ farár. A môžte potom zavrieť všetko! A Slovensko, čo bude? Jedna veľká dedina?! A kde budú tie malé obce so svojimi tradíciami?
Ďakujem. (Potlesk.)

S reakciou na faktické, nech sa páči, Alojz Hlina.

Ďakujem pekne. Deti moje zlaté, teda nemyslím tým vás, kolegovia, ja myslím, tak si povzdychnem, že nezávidím vám ani trošku, vyzerá to s vami dosť bledo. Ale aj po vystúpení po týchto faktických poznámkach.
V zásade poďme definovať stratégiu! Pokiaľ chcete mať guvernantský systém vzdelávania, jeden žiak, jeden učiteľ, nech sa páči. Slabo platená guvernantka bude sa starať o to jedno dieťa. A ja neviem, jak to, lebo presne vidíte, jak to celé, ste ma zmotali. Teraz pomaly budem za to, že chcem zatvárať málotriedky, že som povedal, že sú nekvalitné. Ja som to nepovedal. Ja som povedal, že ubližujete tým deťom. A za tým si stojím a to nebudem odvolávať nikdy. Keď necháte 13 detí v jednej veľkej budove, kde sa ozýva, a akože ich vzdelávate, alebo ich aj vzdelávate, tak im ubližujete z pohľadu socializácie. Ubližujete im. A za tým si stojím a môže to byť fakt super kvalitná škola. Ale to je guvernantský systém vzdelávania, to je šľachtický systém, že malo to dieťa svoju guvernantku, ktorá sa oňho starala. Jak my ideme uvládať toto platiť?! Nech sa páči, tak to plaťme! Tak to realizujme! Poďme do toho! Ale ja si myslím, že na to nemáme. To znamená, to je mačkopes, to znamená, ani ryba, ani rak, ani poriadny učiteľ, ani poriadna škola. No celé také: uvidíme, vydržíme. Keď sa to zrúti, utekaj pre peniaze, drž komín! Viete, to je naozaj, mi to tak, tak niekedy pripadá, hej, že, že k tomu sa blížime, vážení kolegovia
A už sa nechcem vyjadrovať a ani to, ani nestihnem, k tomu brutálnemu parametru, že máme 12 % detí so zdravotným postihnutím. A dokonca ešte údajne vyššie. Tak by ma pri tejto príležitosti fakt zaujímalo, že kde sú, ako na tom iné krajiny.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. To bolo posledné vystúpenie v písomnej časti rozpravy. Pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne. Ešte je to otvorené. Myslím, že Viskupič Jozef, Kubánek Stanislav posledný. Končím možnosť prihlásiť sa do tejto ústnej časti rozpravy. Ideme v poradí.
Jozef Mikloško ako prvý, nech sa páči.
Poradie prihlásených aj zoznam vidíte, Jozef Mikloško, Jana Žitňanská, Igor Hraško, Jana Vaľová, Štefan Kuffa, Richard Vašečka, Oľga Nachtmannová, Jozef Viskupič a posledný Stanislav Kubánek.
Nech sa páči.

Vážený pán podpredseda parlamentu, vážený pán minister, som vďačný kolegovi Hrnčiarovi, ktorý mi povedal, ako sa môžem stať prvým. Spravil som to. A fakt, že mal pravdu. Som ti dlžný voľačo.
Ja nebudem dlho samozrejme, sedem minút a koniec. Budem sa viac venovať problematike vysokých škôl. Som dvadsať rokov prednášal na vysokých školách informatiku, matiku. Dvadsaťsedem rokov som bol na UTK SAV, kde som sa profesionálne venoval vedeckej práci. Myslím, že o tej vede sa mi zdá, že tam nie je toho veľa. Trocha to súvisí aj s tým a to je môj poznatok spred dvadsatich rokov, že skutočne veda na vysokých školách a veda v slovenskej akadémii, najmä v prírodných vedách, v ktorých som ja bol sám, v podstate sa málo dala porovnávať. Myslím, že doteraz je to tak, predsa  akademici sa tomu venovali na plný úväzok, 24 hodín denne som rozmýšľal o tých matematických problémoch. V škole samozrejme máte veľa problémov, ste pedagogicky zaťažený, organizačne. Vtedy bolo veľa papierovania, teraz je ho snáď možná ešte viacej.
Čiže nečudujem sa, že po ´89-om sa mnohí snažili o likvidáciu SAV, doslova, že necháme americký model, nech sa veda robí iba na vysokých školách. V Amerike je to tak, ale u nás to nemalo tradíciu, ani korene. Samozrejme sa to vytratilo, ale tá tendencia je tu stále. Chápem, že tá správa sa netýka vedy ako takej, skôr vysokých škôl. Ale veda a vysoké školy a prednášanie veľmi úzko súvisia.
Voľakedy na našom ústave UTK bolo 600 ľudí, predstavte si 600 ľudí na akadémii, to bol najväčší ústav. Ja sám som bol vedúci kolektívu asi zo päť rokov, 50 matematikov, to bol najväčší kolektív vtedy v Československu. Dnes je 50, 60 ľudí na tom ústave, všetko sa to rozutekalo do sveta. Mali sme medzinárodné bázové laboratórium, kde bolo za päť rokov 262 ľudí z 12-ch socialistických krajín, vtedy na dlhodobé pobyty, na pár mesiacov. Po revolúcii sa to tiež rozsypalo, viac sa na to peňazí nedalo a vlastne to skončilo. Škoda, bol to po Dubne druhý ústav, ktorý takto fungoval na medzinárodnej veľmi dobrej úrovni.
Smutné bolo aj to, že to bolo aj v "sajuze" tak. Mnohokrát som navštevoval ruské vedecké inštitúcie, kde bolo naozaj veľa špičkových vedcov, a po revolúcii, vlastne nebyť Sorosa, ktorý každému vedcovi dal štipendium 100 dolárov, aby prežil tie ťažké roky, tak možno by sa sovietska a ruská veda úplne rozsypala. Nemyslím, že to Soros urobil len ako dobrý skutok.
Túto správu pokladám za dobrý začiatok diskusie, aj oceňujem to, že je to v Národnej rade prvýkrát. To, že to má byť aj diskusiou na verejnosti, je tiež dobrá myšlienka. Možno, že to mohlo byť predtým a že my sme sa mohli k tomu pripojiť, keď  podnetov by sme viac nasali z verejnosti.
Neviem, ako si to predstavuje pán minister a ďalší, ako to bude prebiehať vo verejnosti. Či na facebooku, alebo na blogoch, alebo nejaká konferencia bude, alebo semináre, alebo dá sa adresa, kde možno písať pripomienky a tak ďalej. Dôležité je,  aby ľudia, učitelia sa do toho zapojili, aj vedci, aj vysokoškoláci, a určite z toho môže byť pekná správa.
Samozrejme, neočakával som, že by táto správa mala zaručené financovanie do roku 2016 alebo 2020. Nezazlievam jej to, žiadna vláda nemohla sľúbiť, najmä už keď vtedy možno nebude. Ale aj tak je to koncepčná správa, kde sa hovorí o súčasnom stave a prípadne krátkej budúcnosti.
Problematika školstva je komplexná problematika. Je u nás silne zanedbaná. Vlastne podpísali sa na tom, myslím, že všetci ministri od roku ´89. Neviem, či ich nebolo dvadsať. Pán minister, koľko ich bolo? Veľa ich bolo. Osemnásť ich bolo, dobre, že to si zapamätám. Ale aj celková mentalita spoločnosti, ktorá si vyžaduje metódu rýchlych riešení.
Einstein raz povedal, že preto radi ľudia rúbu drevo, lebo vidia hneď výsledok. Ale vo vede, v školstve, vo vzdelaní je to beh na dlhé trate. Veľmi dlho trvá, kým ten výsledok je vidieť, ale ten, kto do tohto investuje, ten naozaj zabezpečuje budúcnosť svojmu štátu, národu. A teda máloktorí ľudia, keď najmä je kríza, takto rozmýšľajú. Každý si myslí na zajtra, na najbližšie voľby a nie perspektívne na dlho.
Veda a vzdelanie si vyžaduje trpezlivú, dlhú prácu v tichosti, mimo médií, ale napriek tomu môžte po mnohých rokoch práce, tvrdej práce objaviť bicykel, to, čo ste objavili, už dávno všetci poznajú. Ja som to už raz tu povedal, našu biedu smerom na učiteľstvo, ale to sa týka skôr stredných škôl. V dávnej minulosti sa učitelia triasli pred ideológiou, aby niečo nepovedali zlé pred žiakmi, keď museli presvedčovať do JRD, spisovať psov, keď presvedčovali ľudí, aby nechodili na náboženstvo a tak ďalej. Boli určitým spôsobom slúžkou  okresných výborov. Do dnešného dňa ešte tento komplex, v mojej rodine šesť generácií dozadu všetci boli učitelia, ja ho tiež poznám veľmi dobre.
K strednému školstvu iba krátko. Je tam, kde šetriť. Skutočne sú malé triedy, možno ich aj zlučovať, aj spájať. Aj triedy, aj školy. Je to nepopulárne, ale dá sa to. Skutočne deti sa nerodia, to je myslím naša celonárodná vina.Teda tých detí bude stále menej. Pokiaľ neprídeme s nejakými husákovskými námetmi, že sa budú zase deti rodiť tak, jako voľakedy, pamätáte sa. Za minulých čias, keď ten trend bol, naraz prudko narástol, lebo sa teda viac podporila rodina.
Učňovky sú veľmi zanedbané, málo je študentov. Nikto nemá o to záujem, ani študovať, hoci remeslo je zlaté dno. Škoda, všetko sa hrnie na gymnáziá, ale z gymnázia s diplomom prakticky ste nič. Ako šikovný remeselník môžete mať naozaj zlatú baňu. Na to mám veľa príkladov.
Gymnáziá, vstup na ne treba ohraničiť nejakou fixnou známkou, ľudia, ktorí sa nechcú učiť a nevedia učiť, nepatria tam. Mala by to byť skôr elita. Ale sú talenty, ktoré by mali jasne dokázať svoj talent literárny, maliarsky, hudobný a neviem aký. Nejaké výnimky by mohli podľa mňa existovať.
Centrá voľného času, je o tom veľa, veľa ľudí o tom hovorilo, bude hovoriť. Fakt, že treba v tom urobiť poriadok, aj tam sa dá ušetriť, ale nesmie to byť likvidačné. Listov od občanov a tých článkov v médiách je veľa.
Mne sa zdá financovanie na žiaka spravodlivejšie, lebo keď to závisí od nejakého primátora alebo VÚC-ky alebo neviem koho, môže tam za tým byť korupcia, straníckosť, politika a tak ďalej. Financovanie na žiaka je jasné. Ľudia platia dane.  Pokiaľ cirkev alebo súkromná škola supluje štát, teda pokiaľ cirkevná škola, štátna škola alebo súkromná škola supluje štát, potiaľ by ten žiak mal dostať rovnako.
K druhej časti, k vysokým školám. Ja si myslím, že 36 vysokých škôl u nás je aj veľa, aj málo. Podľa štatistík, ktoré sú dané, nie je to až tak veľa, mnohé štáty majú omnoho viac škôl. Je to zase príliš veľa, keď povieme, že nemáme na to odborníkov, nemáme garantov, nemáme ľudí, ktorí by to kvalitne učili. V minulosti sa školy tvorili aj politicky. Dobrý príklad bola Trnava. Bol som tam tri roky prorektorom, keď naraz na, skoro na tej istej ulici vznikla ďalšia vysoká škola, Cyril a Metod, a Trnavská univerzita konkurentne. Aj do dnešného dňa majú duplicitné zábery. A bolo okolo toho veľa diskusií, politických. Mám ešte dnes list, minule som ho našiel na povale, ako ministerka Slavkovská napísala mne, že vznik Cyrila a Metoda neohrozuje Trnavskú univerzitu. Potom sa všetko ukľudnilo, ale bola to samozrejme jasná duplicita.
Základným problémom školstva sú financie, aj keď včera premiér Fico na eurovýbore povedal, že tento rok nevieme minúť, neviem presne, pár miliárd eur z eurofondov, a najmä veda, výskum a vzdelanie zaostáva. Iste to je dlhodobý proces, tie sumy sa dlho pripravujú. Bol som prekvapený, akadémia, ktorá často plače, že nemá, tak iste by mohla podať eurofondy, aj keď mnohých odradzuje veľká administratívna náročnosť.
Ja som bol ešte v sedemdesiatom šiestom ako mladý ucháň pozvaný na pár mesiacov do Ameriky a vtedy som videl, čo to je veda, vtedy som videl, čo to je vysoké školstvo. Ameriku nemám moc rád, ale to, čo som tam videl, ako tá Amerika dá to tých talentov, ako ich poskupuje, aká atmosféra tam vládne. Ako profesor Kung vždy ráno došiel do roboty, mal v sáčku tri obložené chleby, jeden na ráno, druhý na obed, tretí na večer, a za päť minút dvanásť sme posledný autobus stihli domov. To je zanietenie, to je veda, tak sa robí niečo špičkové. Nechcem to veľmi obhajovať, ale pokiaľ nemáte vášeň k svojej práci a nerobíte to naplno, tak málokedy niečo dosiahnete.
Potom som bol dva roky celkove na univerzite v Mníchove, ako vedecký pracovník Alexandra von Humboldt, štipendista. Tiež chcem povedať, že študenti tam vedia, že vedieť je lepšie, ako nevedieť, že sa im to v škole oplatí, keď vedia. Sršali za tým, aby sa dozvedeli niečo nové. Keď došla nejaká osobnosť, bola taká plná sála, že sa tam nedalo dostať. Tu keď máte prednášku na nejakej univerzite, keď tam nejaký asistent vám naženie pár ľudí, tak ste veľmi rád. Proste nie je záujem o nové poznatky. Ľudia si myslia, že je tu internet, všetko sa dozvedia. Je to pravda, aj to nie je pravda.
Skúšanie. V Mníchove, keď sa skúšalo, to boli nervy, to bolo ťažké. Ústne, ešte raz, druhýkrát, desiatykrát. U nás sú testy, niektoré univerzity dajú každý deň ten istý test. Nechcem o tom viac hovoriť, ale skúšanie je naozaj, sú to masy ľudí. Ustne prakticky skúšanie neexistuje. Ja často mládeži hovorím, že ak chcete byť priemerom, trojkári a všetko chcete metódou najmenšieho odporu, tak Európa môže s takými ľuďmi dláždiť svoje autostrády a nedosiahnete nič. Proste priemer. Potrebujeme špičky a potrebujeme, aby ste pracovali tvrdo, pot, krv, slzy. K talentu patrí sa aj schopnosť presadiť. Nielen brečať a hľadať pomoc stále tam a tam a tam, ale sám sa presadiť.
Máme 306 študijných odborov, som tam čítal, je to trocha veľa, na každý deň jeden. Tých garantov, neviem, či toľko máme. Myslím, že teraz bude, že maximálne tri pracovné zmluvy, a máme maximálne neviem koľko garantov. Ale medzi tými garantami je to zvláštne. Proste dneska docent, zajtra profesor, bez nejakých veľkých požiadaviek. Ja to môžem úprimne povedať, občas sa mihnem cez takéto nominácie. Ste garantom a už máte pár prác, alebo jednu, aj to som minule videl. Niektorý šéf a garant detašovaného pracoviska mal jednu svoju samostatnú prácu, aj keď to bolo v jednom odbore, on mal z druhého. To už nechcem tu o tom hovoriť.
Zaujímavé, že vedci, ale aj pedagógovia sú svojím spôsobom individuality a teda ťažko držia pokope. Ja som videl v ´89-om, ako to bolo na SAV. Ako sa naraz v slobode rozštiepili, rozvadili, spravili jednu organizáciu, radu vedcov. A vlastne sa to nikde poriadne už nedalo odvtedy dokopy. Bohužiaľ. To, že úpadok kvality vysokých škôl u nás je aj dnes alarmujúci, je pravdou. Určite to súvisí aj s úpadkom morálky spoločnosti. A určite aj vykazovanie vedeckých výsledkov je nefér. Dá sa tam 15 autorov, každý má publikáciu, publikácia má tri strany, každý teraz seba navzájom citujú, už majú citácie a tak ďalej. Ja na bráchu, brácha na mne. To nie je veda, to nie je citovanie, to nie sú publikácie.
Veda bez morálky a poctivosti nie je veda.
Naše vysoké školy nie sú medzi 500 univerzitami sveta, tak som nedávno čítal. Iste by bolo zaujímavé takéto poradie mať aj z našich univerzít, možno aj existuje, alebo sa robí. Džungľa detašovaných pracovísk pokračuje. Myslím, že by každé z nich malo mať akreditáciu. Možno to tak je? Dnes je externé štúdium príliš vo veľkom rozsahu rozšírené a skoro by som povedal, že diplom z nich veľa neznamená.
Tiež je zaujímavá štatistika, neviem, kde som to čítal, že iba 10 % nových profesorov má doktora vied. Teda to je vrcholný titul, myslím si stále. Tiež je, ale to súvisí s tou individualitou, zaujímavé, že veľmi často profesori, nie v prírodných vedách, si nevychovajú svojich nasledovníkov. Tým pádom sú nenahraditeľní a keď odídu, tak tam nikto nie je, je tam diera.
Pán minister, ešte pripomínam Univerzitu tretieho veku. Stále to nie je doriešené, ani financovanie, ani ich nejaká podpora zo strany štátu. Čítal som tú správu, som to tam nenašiel.
Záverom chcem povedať, že o všetkom sa rozhoduje od počatia ešte v tele matky. Vtedy, keď to dieťa je láskané, vychovávané v dobrom prostredí, bez drog, púšťate mu peknú hudbu, hovoríte s ním vlastným jazykom, tak to dieťa bude v tom vašom jazyku aj plakať, tú hudbu bude počúvať a bude na tú matku tak naviazané, že keď ho potom porodí, bude vedieť, že to je ona a v tých prvých troch rokoch, keď tú mamu bude mať stále vedľa seba, ale aj otca, tak skutočne sa toľko neurónových spojení pri každom úsmeve v mozgu vytvorí, že to decko bude naozaj mať taký základ, aký nikdy už potom nebude môcť získať. Hrozné je konštatovanie vedcov, že v treťom roku sa ten mozog dieťaťa zaleje betónom a potom je už veľmi ťažko tam niečo zmeniť. Samozrejme, škola je veľmi dôležitá, ale tam v rodine to všetko začína.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán poslanec.
Na vaše vystúpenie nie sú faktické poznámky.
Preto prosím ďalšiu pani poslankyňu Janu Žitňanskú.

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán minister, pani predsedajúca, ctené kolegyne, kolegovia, dovoľte aj mne vyjadriť sa v stručnosti k tejto správe, pretože už zazneli mnohé argumenty aj postoje, s ktorými sa môžem stotožniť. Ale v krátkosti by som sa možno vrátila, keď sa bavíme o tejto správe, najskôr k spôsobu, akým bola predložená do Národnej rady.
Dodnes my stále ešte netušíme, či správa, ktorá bola odovzdaná do rúk predsedu Národnej rady, je totožná so správou, ktorú dnes prerokúvame. Pretože správa, ktorá unikla do médií, obsahovala všeličo možné, napríklad aj finančné rozloženie po rokoch, alebo prísľub finančného navýšenia po rokoch, ako aj ďalšie opatrenia, ktoré v tejto správe už nie sú. Čiže to je prvá vec, ktorá vzbudzuje otázniky, kedy a aká správa vlastne bola doručená a ktorá je prvá, druhá, a ako to vlastne bolo.
Druhá vec, ku ktorej sa chcem vyjadriť, je obsah tejto správy. Ako tu už odznelo, je to veľmi dobrý analytický materiál. Ale teraz sa bavíme o možno takejto hrúbke (Vystupujúca ukazuje analýzu.), toto je tá analýza, o ktorej všetci hovoríme, že je dobrá, poctivá a veľmi zaujímavá. Potom sú tu prílohy, ktoré tiež sú veľmi potrebné. A samotný dokument, o ktorom sme hlasovali v decembri a ktorý sme požadovali, vlastne tvorí tých nejakých 70 strán. Čiže v optike tohto už je ten materiál trošku tenší a bavíme sa najmä o týchto 70-ch stranách.
Ja už, som už povedala aj vo faktickej poznámke to, čo mne chýba v tejto správe, je ten pohľad skrze to dieťa. Mne sa zdá, že v tejto správe to dieťa nie je v centre pozornosti. Mne tu chýba vízia, ucelená vízia, aké to školstvo vlastne chceme mať v najbližších rokoch. Či chceme, aby bolo selektívne alebo inkluzívne. Chýba mi tam aj to, to popísanie, že či ten stav, ktorý teraz tá správa alebo tá prvá časť analyzuje, či je viac-menej dobrý a stačí robiť len nejaké malé kozmetické úpravy, alebo chceme radikálne zmeniť systém fungovania školstva na Slovensku. A opakujem, to, čo mi chýba predovšetkým, je, že to dieťa nie je v centre pozornosti, ale najčastejšie sa tam hovorí o efektivite, efektívnosti. A myslím si, že je to teda poňaté z toho druhého konca.
Tak ako už bolo povedané mojimi predrečníkmi a ja už som to hovorila aj na výbore, aj v samotnej tej správe, o ktorej diskutujeme, je veľa dobrých námetov, nápadov a krokov. Problém ale je, že tam chýba záruka, ako sa budú tieto kroky financovať. To, že viacerí ste hovorili, že je to dobré, že je to také nadčasové a dokonca až do roku 2020, ja s tým nemám problém, aby ten zámer nejaký bol rozpracovaný aj na dlhšie obdobie, pretože najhoršie, čo môže byť, je naozaj každé štyri roky úplne meniť koncepciu. Problém ale je, a to vyčítam tej správe a ministerstvu, že minimálne na tie roky, kedy ste vy zodpovední za chod školstva, tam nie je tá finančná garancia minimálne na nejaké kľúčové rozhodnutia. Nemusí byť všetko vyčíslené a teda povedané, že toto všetko garantujeme, ale minimálne tie kľúčové kroky by mali byť tam vymenované, aj teda podporené finančnou garanciou.
O tom, že je tam veľa aj nebezpečných vecí, tu bolo povedané. Pán minister už sám avizoval, že nebude trvať na tom, aby bola tá spádová škola povinná pre rodičov, že naďalej bude zachovaná sloboda výberu, čomu ja sa veľmi teším. Tiež by som bola rada, keby pán minister si to rozmyslel s tým priamym menovaním riaditeľov zriaďovateľmi, pretože som presvedčená, že rada školy lepšie vie rozhodnúť ako starosta alebo primátor.
Pristavím sa pri financovaní, pretože to je jedným z takých leitmotívov tohto materiálu, a to je teda zmena financovania, kde dokonca sa píše aj, že ministerstvo nevylučuje, že sa znížia normatívy pre súkromné školy. Viackrát už tu zaznelo a mne nedá teda nepovedať, ako je to aj s tou kvalitou tých súkromných škôl, pretože opäť, tak ako pri tých málotriedkach, aj tu sa mi zdá, že to paušalizovanie, a to, že vlastne tie súkromné školy sú nekvalitné, nie je fér a nie je to ani pravda.
V medzinárodných meraniach PISA dosiahli 15-roční žiaci zo slovenských súkromných škôl zhruba o desať bodov lepšie výsledky, než ich rovesníci z verejných škôl. Na rozdiel od celkových výsledkov boli výsledky slovenských žiakov zo súkromných škôl nad priemerom OECD, dokonca predbehli aj študentov súkromných škôl z Českej republiky. Ďalšie skúmanie ukázalo, že Slovensko patrí medzi špičku krajín, ktoré vďaka normatívnemu financovaniu na žiaka umožňuje prístup ku vzdelávaniu v súkromných školách a dosahovanie výborných výsledkov v PISA aj deťom z menej priaznivých socioekonomických podmienok. Kvalitu vzdelávania v súkromných školách potvrdzujú aj výsledky nezávislého periodického hodnotenia KOMPARO, ktoré meria úroveň vedomostí v rôznych predmetoch, hoci výsledky maturít skresľujú dospelí externí študenti, rozdiely medzi výsledkami maturantov z verejných a súkromných škôl nie sú podľa národnej správy NÚCEM štatisticky významné. Osemdesiatpäť percent maturantov zo súkromných gymnázií má výsledky vysoko nad priemerom všetkých škôl. Toto sú fakty a bola by som rada, kebyže naozaj upustíme od toho paušalizovania a od toho nejakého, čo sa tu tak traduje, o tom mýte, že všetky súkromné školy sú nekvalitné a vlastne sú len nejakým biznisom.
Pokiaľ ide o ten zámer diskutovať o tomto materiáli, ja si myslím, že je fajn, že sa o ňom diskutuje. Ja som dokonca presvedčená, že tá diskusia sa začala oveľa skôr, než tento materiál bol na stole, pretože už od septembra, odkedy učitelia začali štrajkovať, tá diskusia je intenzívnejšia ako po minulé roky, čo je dobré. Pretože naozaj je dôležité, aby téma vzdelávania bola celonárodnou témou, a nielen témou, ku ktorej sa vyjadruje zopár odborníkov a možno politikov, ale je to téma, ktorá sa týka vlastne takmer každého, lebo buď je na škole dotyčný, alebo bol na škole, jeho deti sú na škole, čiže školou prechádza každý.
To, čo ale vyčítam aj tejto diskusii, je, že nie je celkom taká úprimná. To, že my tu diskutujeme, to, že bol nejaký okrúhly stôl, to, že možno bude nejaká konferencia alebo nejaká web stránka bude sprístupnená, alebo nejaká e-mailová adresa, kam ľudia môžu posielať svoje pripomienky, je síce fajn, ale ak by bola myslená úprimne táto diskusia, že teda dobre, toto je nejaký návrh, poďme o ňom diskutovať a keď sa na ňom zhodneme, budeme ho realizovať, tak toto neplatí.
Dôkazom je aj pripravovaný zákon, školský zákon, jeho novela, ktorý vlastne už teraz má takúto nejakú legislatívnu podobu, kde v dôvodovej správe sa píše: "Cieľom predloženého návrhu je pripraviť prvé systémové zmeny, ktoré sa premietnu do nového zákona o financovaní škôl a školských zariadení." A presne sa v tomto zákone alebo v tejto novele navrhuje najvyšší počet žiakov v triede základnej školy, najnižší počet žiakov v triede základnej školy, aj strednej školy, kde sa hovorí o tom, že ak počet žiakov na základnej škole bude nižší ako napríklad 11, 12, 14, 15, teda podľa tých jednotlivých ročníkov, tak vlastne tá škola si musí dofinancovať všetko z vlastných zdrojov, čo je likvidačné pre mnohé školy. Takisto to bude platiť pri stredných školách, gymnáziách, kde tiež sú stanovené tie spodné limity. A opäť, ak nejaká škola bude mať menej žiakov v triede, ako táto novela určí, dofinancuje si všetko z vlastných zdrojov.
Problém je pri tomto návrhu novely zákona, že pri napríklad strednom odbornom školstve, kde je takéto niečo: "Najnižší počet žiakov v triede strednej odbornej školy vzdelávajúcich sa v študijných odboroch a učebných odboroch s nedostatočným počtom absolventov pre potreby trhu práce je v dennej forme štúdia 13 a v externej forme štúdia 8." Ja sa pýtam, kto bude určovať, koľko absolventov, alebo aké sú potreby trhu práce? Podľa môjho názoru takéto ustanovenie vytvára priestor na lobing, pretože každá škola bude chcieť prežiť, každá bude hovoriť, že práve jej absolventi sú potrební. Na druhej strane, ako sa vysporiadame napríklad s takými odbormi, kde napríklad z bezpečnostných dôvodov môže v tej triede byť len 8 žiakov, hej, lebo pracujú s nejakými, ja neviem, tými pecami alebo robia so sústruhmi? No tam ich nemôže byť asi 20 okolo jedného stroja. Tak akým spôsobom sa vysporiadame s takýmito? Alebo s umeleckými, kde tiež asi nebudeme vyrábať masovo nejakých tanečníkov, keď to je vec talentu?
Týmto ale chcem dokladovať to, že kým my tu diskutujeme, kým verejnosť, alebo teda ľudia majú pocit, že môžu diskutovať, tak na ministerstve sa už robia konkrétne materiály, konkrétne zákony, novely, ktoré vlastne už idú meniť tú situáciu, a nie je to o tom, že sa ide počkať na závery diskusie.
Keď som spomínala, že v tomto dokumente sú aj dobré nápady, ako napríklad to, aby bola umožnená škôlka pre všetkých, ktorí o ňu budú mať záujem, tak sú tu aj isté návrhy, ktoré sú dobre mienené, ktoré sú teda tie dobré, nič menej prax za uplynulé obdobie ukázala, že teda buď pán minister, alebo ľudia okolo neho majú úplne iný názor. Napríklad, keď sa píše v správe, že "bude sa podporovať zmysluplné trávenie voľného času detí". Ja sa pýtam, na čo bol dobrý zákon, ktorý likviduje centrá voľného času? Keď dennodenne čítame v médiách, že centrá voľného času žiadajú o vyradenie zo siete, pretože nemajú preplatených žiakov. Pán minister, vy ste sľúbili, že do konca apríla budete monitorovať situáciu. Je koniec mája. Ja sa pýtam, aké opatrenia prijmete, aby tieto deti nezostali na ulici a aby tak masovo neboli zatvárané centrá voľného času, ktoré fungovali a reálne s tými deťmi robili? My už sme sa rozprávali s viacerými kolegami zo školského výboru, pravdepodobne budeme iniciovať v najbližších dňoch mimoriadne zasadnutie výboru, aby sme sa oboznámili s týmito krokmi, ktoré budete v tejto veci podnikať, pretože taký bol prísľub, že po apríli sa k tomu vyjadríte.
Ďalšia vec. V správe sa píše, že teda je potrebné, aby bola lepšia príprava budúcich pedagógov. Pán minister, prednedávnom ste podpísali nové kritériá akreditácie pre vysoké školy. Tam ste mali jedinečnú príležitosť zmeniť tieto akreditačné podmienky, aby sa napríklad posilnila prax pre budúcich pedagógov, aby sa zmenili tie podmienky štúdia. Nestalo sa tak, čiže opäť premárnili ste šancu, ktorá bola daná. A ma... (Reakcia na hlas predkladateľa.) Má, má to s tým spoločné.
Ja by som sa, ja by som sa vrátila teda k podstate, aký chceme mať ten systém, aké chceme mať školstvo, či inkluzívne alebo selektívne.
Čiastočne na to odpovedáte opäť tým, čo už ste za uplynulý rok vykonali, a to sú tie priemery známok. Tie nešťastné priemery známok, kedy na základe jedného jediného vysvedčenia odsúdite 13-ročné dieťa, že v živote si nebude môcť urobiť maturitu. Čiže napriek tomu, že v osobných rozhovoroch veľakrát ste spomínali, že inklúzia vám leží na srdci, žiaľ, tie kroky, ktoré podnikáte, skôr smerujú k tomu, že veľmi rýchlo sa selektuje, kto môže, kto nemôže a akým spôsobom môže.
To, čo si myslím ja, že by bolo potrebné pre naše školstvo, je, naopak, ho uvoľniť a umožniť študentom v akomkoľvek veku, v akomkoľvek ročníku prestupovať z jednej školy na druhú, z odbornej na gymnázium, proste, aby naozaj, lebo deti sa menia, viete veľmi dobre, proste sú obdobia, kedy sa viacej zaujímajú o školu, menej. Prečo ich zabetónovať v jednom tom smere, v jednej tej škole a viac im neponúknuť ďalšie možnosti? Podľa mňa ten systém by mal byť priepustný, aby naozaj tak, ako po vzore Fínska a iných krajín, kde sa to osvedčilo, to bolo aj u nás.
Téma, ktorá mi leží obzvlášť na srdci, je integrácia detí so zdravotným postihnutím, kde opäť v tejto správe som sa nedočítala nejaké bližšie zámery, akým spôsobom sa chcete zhostiť tejto úlohy, ako uľahčiť život nielen deťom, ktoré môžu byť integrované, ale aj pedagógom, aby tá integrácia bola úspešná. Hoci teda pán minister Kaliňák aj s pánom splnomocnencom hovorili o tom, že chcú, aby deti s variantom A chodili do bežných škôl. Ja nevidím nijaký náznak toho, že by reálne boli tie podmienky pre tieto deti a pre pedagógov pripravované.
A dovoľte mi ešte na záver prečítať jeden citát, pretože ja si myslím, že minister nemusí byť ten, ktorý vie o všetkom všetko. Nemusí byť odborník na všetko. Tak ako z dobrého murára nebude asi automaticky skvelý minister výstavby, takisto z učiteľa nemusí byť výborný minister školstva, ale dobrý minister je ten, ktorý sa obklopí dobrými poradcami. A v tomto, žiaľ, pán minister, myslím si, že máte veľkú smolu na ľudí okolo seba, pretože, opakujem, v tých osobných rozhovoroch sa na veľa veciach zhodneme, ale potom prax je, bohužiaľ, iná. A tá prax je taká, že sloboda sa obmedzuje, že je tu viacej nariaďovania, diktovania, určovania.
A neodpustím si jeden citát na záver: "Ak chceme dôsledne splniť úlohy plánu priemyselných závodov, musíme mať dostatok kvalifikovaných odborných pracovníkov, robotníkov a technikov, ktorí bezprostredne rozhodujú o raste produktivity práce. Preto tretí päťročný plán ukladá pre stredoslovenský kraj získať dokonca roku 1965 16 724 učňov, z toho 7 045 dievčat. Splniť túto náročnú úlohu nebude ľahké. Bude vyžadovať od všetkých podnikov, závodov, miestnych národných výborov, straníckych a masových organizácii hodne politicko-organizátorskej a výchovnej práce, aby sa úlohy vo výbere a výchove učňovského dorastu zodpovedne splnili." Toto sú slová poslanca Lukačoviča zo Slovenskej národnej rady z roku 1961.
Ja sa obávam, že táto mentalita je dnes na ministerstve školstva prítomná a ide v tomto duchu.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pani poslankyni. Na vaše vystúpenie registrujem dve faktické poznámky. Uzatváram možnosť prihlásiť sa.
Nech sa páči, pán poslanec Daniš.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Pani poslankyňa, aj ja by som, ak dovolíte, len jednou poznámočkou reagoval práve na tie vaše posledné slová, kde ste tak trošku ironizovali. A ja, samozrejme, nesúhlasím s tým, ako to bolo kedysi, len na druhej strane určite som za to, a to práve chýba v dnešnom, v dnešnom systéme, si myslím, že treba svojím spôsobom regulovať. Treba regulovať, prosím vás pekne, potreby, pretože potom ten výsledok je taký, aký, žiaľbohu, dneska vidíme. Na, dneska na trhu je veľa, a to je nešťastie, veľa stredoškolákov, veľa vysokoškolákov, o ktorých trh nemá záujem, a naopak, trh žiada, hľadá takých absolventov, ktorých je treba do bezprostrednej praxe, a takých niet.
Minule som mal takú možnosť s pánom Holečkom z asociácie automobilových, tých pracovníkov v automobile, automobilovom priemysle, no a ten, ten hovorí: "My skutočne máme obavu o pár rokov, s kým tu budeme prakticky pracovať." A ja to vždy rád pripomínam, že tie veľké firmy prišli na Slovensko preto, pretože tu bola skutočne dobrá, nechcem povedať, že aj lacná, ale kvalifikovaná sila pracovná. Čiže v tom automobilovom priemysle, ktorý je ťahúňom celej ekonomiky, dneska skutočne chýbajú. Kto, kto, prosím vás pekne, pripraví profesie sústružník, tokár, klampiar, automechanik, lakýrnik? Jedným slovom niet.
Na druhej strane sú tu skutočne stovky a tisíce ľudí, ktorých vyprodukoval tento školský systém, o ktorých záujem není. Takže prosím, ja myslím, že to bol, a vy ste to, aby ste to, samozrejme, príklad, troškou iróniou naservírovaný, ale na druhej strane chcem zdôrazniť, áno, regulovať treba, pretože škola má pripraviť toho študenta pre život a nie... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pani poslankyňa Vášáryová.