19. schôdza

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán minister, pani predsedajúca, ctené kolegyne, kolegovia, dovoľte aj mne vyjadriť sa v stručnosti k tejto správe, pretože už zazneli mnohé argumenty aj postoje, s ktorými sa môžem stotožniť. Ale v krátkosti by som sa možno vrátila, keď sa bavíme o tejto správe, najskôr k spôsobu, akým bola predložená do Národnej rady.
Dodnes my stále ešte netušíme, či správa, ktorá bola odovzdaná do rúk predsedu Národnej rady, je totožná so správou, ktorú dnes prerokúvame. Pretože správa, ktorá unikla do médií, obsahovala všeličo možné, napríklad aj finančné rozloženie po rokoch, alebo prísľub finančného navýšenia po rokoch, ako aj ďalšie opatrenia, ktoré v tejto správe už nie sú. Čiže to je prvá vec, ktorá vzbudzuje otázniky, kedy a aká správa vlastne bola doručená a ktorá je prvá, druhá, a ako to vlastne bolo.
Druhá vec, ku ktorej sa chcem vyjadriť, je obsah tejto správy. Ako tu už odznelo, je to veľmi dobrý analytický materiál. Ale teraz sa bavíme o možno takejto hrúbke (Vystupujúca ukazuje analýzu.), toto je tá analýza, o ktorej všetci hovoríme, že je dobrá, poctivá a veľmi zaujímavá. Potom sú tu prílohy, ktoré tiež sú veľmi potrebné. A samotný dokument, o ktorom sme hlasovali v decembri a ktorý sme požadovali, vlastne tvorí tých nejakých 70 strán. Čiže v optike tohto už je ten materiál trošku tenší a bavíme sa najmä o týchto 70-ch stranách.
Ja už, som už povedala aj vo faktickej poznámke to, čo mne chýba v tejto správe, je ten pohľad skrze to dieťa. Mne sa zdá, že v tejto správe to dieťa nie je v centre pozornosti. Mne tu chýba vízia, ucelená vízia, aké to školstvo vlastne chceme mať v najbližších rokoch. Či chceme, aby bolo selektívne alebo inkluzívne. Chýba mi tam aj to, to popísanie, že či ten stav, ktorý teraz tá správa alebo tá prvá časť analyzuje, či je viac-menej dobrý a stačí robiť len nejaké malé kozmetické úpravy, alebo chceme radikálne zmeniť systém fungovania školstva na Slovensku. A opakujem, to, čo mi chýba predovšetkým, je, že to dieťa nie je v centre pozornosti, ale najčastejšie sa tam hovorí o efektivite, efektívnosti. A myslím si, že je to teda poňaté z toho druhého konca.
Tak ako už bolo povedané mojimi predrečníkmi a ja už som to hovorila aj na výbore, aj v samotnej tej správe, o ktorej diskutujeme, je veľa dobrých námetov, nápadov a krokov. Problém ale je, že tam chýba záruka, ako sa budú tieto kroky financovať. To, že viacerí ste hovorili, že je to dobré, že je to také nadčasové a dokonca až do roku 2020, ja s tým nemám problém, aby ten zámer nejaký bol rozpracovaný aj na dlhšie obdobie, pretože najhoršie, čo môže byť, je naozaj každé štyri roky úplne meniť koncepciu. Problém ale je, a to vyčítam tej správe a ministerstvu, že minimálne na tie roky, kedy ste vy zodpovední za chod školstva, tam nie je tá finančná garancia minimálne na nejaké kľúčové rozhodnutia. Nemusí byť všetko vyčíslené a teda povedané, že toto všetko garantujeme, ale minimálne tie kľúčové kroky by mali byť tam vymenované, aj teda podporené finančnou garanciou.
O tom, že je tam veľa aj nebezpečných vecí, tu bolo povedané. Pán minister už sám avizoval, že nebude trvať na tom, aby bola tá spádová škola povinná pre rodičov, že naďalej bude zachovaná sloboda výberu, čomu ja sa veľmi teším. Tiež by som bola rada, keby pán minister si to rozmyslel s tým priamym menovaním riaditeľov zriaďovateľmi, pretože som presvedčená, že rada školy lepšie vie rozhodnúť ako starosta alebo primátor.
Pristavím sa pri financovaní, pretože to je jedným z takých leitmotívov tohto materiálu, a to je teda zmena financovania, kde dokonca sa píše aj, že ministerstvo nevylučuje, že sa znížia normatívy pre súkromné školy. Viackrát už tu zaznelo a mne nedá teda nepovedať, ako je to aj s tou kvalitou tých súkromných škôl, pretože opäť, tak ako pri tých málotriedkach, aj tu sa mi zdá, že to paušalizovanie, a to, že vlastne tie súkromné školy sú nekvalitné, nie je fér a nie je to ani pravda.
V medzinárodných meraniach PISA dosiahli 15-roční žiaci zo slovenských súkromných škôl zhruba o desať bodov lepšie výsledky, než ich rovesníci z verejných škôl. Na rozdiel od celkových výsledkov boli výsledky slovenských žiakov zo súkromných škôl nad priemerom OECD, dokonca predbehli aj študentov súkromných škôl z Českej republiky. Ďalšie skúmanie ukázalo, že Slovensko patrí medzi špičku krajín, ktoré vďaka normatívnemu financovaniu na žiaka umožňuje prístup ku vzdelávaniu v súkromných školách a dosahovanie výborných výsledkov v PISA aj deťom z menej priaznivých socioekonomických podmienok. Kvalitu vzdelávania v súkromných školách potvrdzujú aj výsledky nezávislého periodického hodnotenia KOMPARO, ktoré meria úroveň vedomostí v rôznych predmetoch, hoci výsledky maturít skresľujú dospelí externí študenti, rozdiely medzi výsledkami maturantov z verejných a súkromných škôl nie sú podľa národnej správy NÚCEM štatisticky významné. Osemdesiatpäť percent maturantov zo súkromných gymnázií má výsledky vysoko nad priemerom všetkých škôl. Toto sú fakty a bola by som rada, kebyže naozaj upustíme od toho paušalizovania a od toho nejakého, čo sa tu tak traduje, o tom mýte, že všetky súkromné školy sú nekvalitné a vlastne sú len nejakým biznisom.
Pokiaľ ide o ten zámer diskutovať o tomto materiáli, ja si myslím, že je fajn, že sa o ňom diskutuje. Ja som dokonca presvedčená, že tá diskusia sa začala oveľa skôr, než tento materiál bol na stole, pretože už od septembra, odkedy učitelia začali štrajkovať, tá diskusia je intenzívnejšia ako po minulé roky, čo je dobré. Pretože naozaj je dôležité, aby téma vzdelávania bola celonárodnou témou, a nielen témou, ku ktorej sa vyjadruje zopár odborníkov a možno politikov, ale je to téma, ktorá sa týka vlastne takmer každého, lebo buď je na škole dotyčný, alebo bol na škole, jeho deti sú na škole, čiže školou prechádza každý.
To, čo ale vyčítam aj tejto diskusii, je, že nie je celkom taká úprimná. To, že my tu diskutujeme, to, že bol nejaký okrúhly stôl, to, že možno bude nejaká konferencia alebo nejaká web stránka bude sprístupnená, alebo nejaká e-mailová adresa, kam ľudia môžu posielať svoje pripomienky, je síce fajn, ale ak by bola myslená úprimne táto diskusia, že teda dobre, toto je nejaký návrh, poďme o ňom diskutovať a keď sa na ňom zhodneme, budeme ho realizovať, tak toto neplatí.
Dôkazom je aj pripravovaný zákon, školský zákon, jeho novela, ktorý vlastne už teraz má takúto nejakú legislatívnu podobu, kde v dôvodovej správe sa píše: "Cieľom predloženého návrhu je pripraviť prvé systémové zmeny, ktoré sa premietnu do nového zákona o financovaní škôl a školských zariadení." A presne sa v tomto zákone alebo v tejto novele navrhuje najvyšší počet žiakov v triede základnej školy, najnižší počet žiakov v triede základnej školy, aj strednej školy, kde sa hovorí o tom, že ak počet žiakov na základnej škole bude nižší ako napríklad 11, 12, 14, 15, teda podľa tých jednotlivých ročníkov, tak vlastne tá škola si musí dofinancovať všetko z vlastných zdrojov, čo je likvidačné pre mnohé školy. Takisto to bude platiť pri stredných školách, gymnáziách, kde tiež sú stanovené tie spodné limity. A opäť, ak nejaká škola bude mať menej žiakov v triede, ako táto novela určí, dofinancuje si všetko z vlastných zdrojov.
Problém je pri tomto návrhu novely zákona, že pri napríklad strednom odbornom školstve, kde je takéto niečo: "Najnižší počet žiakov v triede strednej odbornej školy vzdelávajúcich sa v študijných odboroch a učebných odboroch s nedostatočným počtom absolventov pre potreby trhu práce je v dennej forme štúdia 13 a v externej forme štúdia 8." Ja sa pýtam, kto bude určovať, koľko absolventov, alebo aké sú potreby trhu práce? Podľa môjho názoru takéto ustanovenie vytvára priestor na lobing, pretože každá škola bude chcieť prežiť, každá bude hovoriť, že práve jej absolventi sú potrební. Na druhej strane, ako sa vysporiadame napríklad s takými odbormi, kde napríklad z bezpečnostných dôvodov môže v tej triede byť len 8 žiakov, hej, lebo pracujú s nejakými, ja neviem, tými pecami alebo robia so sústruhmi? No tam ich nemôže byť asi 20 okolo jedného stroja. Tak akým spôsobom sa vysporiadame s takýmito? Alebo s umeleckými, kde tiež asi nebudeme vyrábať masovo nejakých tanečníkov, keď to je vec talentu?
Týmto ale chcem dokladovať to, že kým my tu diskutujeme, kým verejnosť, alebo teda ľudia majú pocit, že môžu diskutovať, tak na ministerstve sa už robia konkrétne materiály, konkrétne zákony, novely, ktoré vlastne už idú meniť tú situáciu, a nie je to o tom, že sa ide počkať na závery diskusie.
Keď som spomínala, že v tomto dokumente sú aj dobré nápady, ako napríklad to, aby bola umožnená škôlka pre všetkých, ktorí o ňu budú mať záujem, tak sú tu aj isté návrhy, ktoré sú dobre mienené, ktoré sú teda tie dobré, nič menej prax za uplynulé obdobie ukázala, že teda buď pán minister, alebo ľudia okolo neho majú úplne iný názor. Napríklad, keď sa píše v správe, že "bude sa podporovať zmysluplné trávenie voľného času detí". Ja sa pýtam, na čo bol dobrý zákon, ktorý likviduje centrá voľného času? Keď dennodenne čítame v médiách, že centrá voľného času žiadajú o vyradenie zo siete, pretože nemajú preplatených žiakov. Pán minister, vy ste sľúbili, že do konca apríla budete monitorovať situáciu. Je koniec mája. Ja sa pýtam, aké opatrenia prijmete, aby tieto deti nezostali na ulici a aby tak masovo neboli zatvárané centrá voľného času, ktoré fungovali a reálne s tými deťmi robili? My už sme sa rozprávali s viacerými kolegami zo školského výboru, pravdepodobne budeme iniciovať v najbližších dňoch mimoriadne zasadnutie výboru, aby sme sa oboznámili s týmito krokmi, ktoré budete v tejto veci podnikať, pretože taký bol prísľub, že po apríli sa k tomu vyjadríte.
Ďalšia vec. V správe sa píše, že teda je potrebné, aby bola lepšia príprava budúcich pedagógov. Pán minister, prednedávnom ste podpísali nové kritériá akreditácie pre vysoké školy. Tam ste mali jedinečnú príležitosť zmeniť tieto akreditačné podmienky, aby sa napríklad posilnila prax pre budúcich pedagógov, aby sa zmenili tie podmienky štúdia. Nestalo sa tak, čiže opäť premárnili ste šancu, ktorá bola daná. A ma... (Reakcia na hlas predkladateľa.) Má, má to s tým spoločné.
Ja by som sa, ja by som sa vrátila teda k podstate, aký chceme mať ten systém, aké chceme mať školstvo, či inkluzívne alebo selektívne.
Čiastočne na to odpovedáte opäť tým, čo už ste za uplynulý rok vykonali, a to sú tie priemery známok. Tie nešťastné priemery známok, kedy na základe jedného jediného vysvedčenia odsúdite 13-ročné dieťa, že v živote si nebude môcť urobiť maturitu. Čiže napriek tomu, že v osobných rozhovoroch veľakrát ste spomínali, že inklúzia vám leží na srdci, žiaľ, tie kroky, ktoré podnikáte, skôr smerujú k tomu, že veľmi rýchlo sa selektuje, kto môže, kto nemôže a akým spôsobom môže.
To, čo si myslím ja, že by bolo potrebné pre naše školstvo, je, naopak, ho uvoľniť a umožniť študentom v akomkoľvek veku, v akomkoľvek ročníku prestupovať z jednej školy na druhú, z odbornej na gymnázium, proste, aby naozaj, lebo deti sa menia, viete veľmi dobre, proste sú obdobia, kedy sa viacej zaujímajú o školu, menej. Prečo ich zabetónovať v jednom tom smere, v jednej tej škole a viac im neponúknuť ďalšie možnosti? Podľa mňa ten systém by mal byť priepustný, aby naozaj tak, ako po vzore Fínska a iných krajín, kde sa to osvedčilo, to bolo aj u nás.
Téma, ktorá mi leží obzvlášť na srdci, je integrácia detí so zdravotným postihnutím, kde opäť v tejto správe som sa nedočítala nejaké bližšie zámery, akým spôsobom sa chcete zhostiť tejto úlohy, ako uľahčiť život nielen deťom, ktoré môžu byť integrované, ale aj pedagógom, aby tá integrácia bola úspešná. Hoci teda pán minister Kaliňák aj s pánom splnomocnencom hovorili o tom, že chcú, aby deti s variantom A chodili do bežných škôl. Ja nevidím nijaký náznak toho, že by reálne boli tie podmienky pre tieto deti a pre pedagógov pripravované.
A dovoľte mi ešte na záver prečítať jeden citát, pretože ja si myslím, že minister nemusí byť ten, ktorý vie o všetkom všetko. Nemusí byť odborník na všetko. Tak ako z dobrého murára nebude asi automaticky skvelý minister výstavby, takisto z učiteľa nemusí byť výborný minister školstva, ale dobrý minister je ten, ktorý sa obklopí dobrými poradcami. A v tomto, žiaľ, pán minister, myslím si, že máte veľkú smolu na ľudí okolo seba, pretože, opakujem, v tých osobných rozhovoroch sa na veľa veciach zhodneme, ale potom prax je, bohužiaľ, iná. A tá prax je taká, že sloboda sa obmedzuje, že je tu viacej nariaďovania, diktovania, určovania.
A neodpustím si jeden citát na záver: "Ak chceme dôsledne splniť úlohy plánu priemyselných závodov, musíme mať dostatok kvalifikovaných odborných pracovníkov, robotníkov a technikov, ktorí bezprostredne rozhodujú o raste produktivity práce. Preto tretí päťročný plán ukladá pre stredoslovenský kraj získať dokonca roku 1965 16 724 učňov, z toho 7 045 dievčat. Splniť túto náročnú úlohu nebude ľahké. Bude vyžadovať od všetkých podnikov, závodov, miestnych národných výborov, straníckych a masových organizácii hodne politicko-organizátorskej a výchovnej práce, aby sa úlohy vo výbere a výchove učňovského dorastu zodpovedne splnili." Toto sú slová poslanca Lukačoviča zo Slovenskej národnej rady z roku 1961.
Ja sa obávam, že táto mentalita je dnes na ministerstve školstva prítomná a ide v tomto duchu.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Pani poslankyňa, aj ja by som, ak dovolíte, len jednou poznámočkou reagoval práve na tie vaše posledné slová, kde ste tak trošku ironizovali. A ja, samozrejme, nesúhlasím s tým, ako to bolo kedysi, len na druhej strane určite som za to, a to práve chýba v dnešnom, v dnešnom systéme, si myslím, že treba svojím spôsobom regulovať. Treba regulovať, prosím vás pekne, potreby, pretože potom ten výsledok je taký, aký, žiaľbohu, dneska vidíme. Na, dneska na trhu je veľa, a to je nešťastie, veľa stredoškolákov, veľa vysokoškolákov, o ktorých trh nemá záujem, a naopak, trh žiada, hľadá takých absolventov, ktorých je treba do bezprostrednej praxe, a takých niet.
Minule som mal takú možnosť s pánom Holečkom z asociácie automobilových, tých pracovníkov v automobile, automobilovom priemysle, no a ten, ten hovorí: "My skutočne máme obavu o pár rokov, s kým tu budeme prakticky pracovať." A ja to vždy rád pripomínam, že tie veľké firmy prišli na Slovensko preto, pretože tu bola skutočne dobrá, nechcem povedať, že aj lacná, ale kvalifikovaná sila pracovná. Čiže v tom automobilovom priemysle, ktorý je ťahúňom celej ekonomiky, dneska skutočne chýbajú. Kto, kto, prosím vás pekne, pripraví profesie sústružník, tokár, klampiar, automechanik, lakýrnik? Jedným slovom niet.
Na druhej strane sú tu skutočne stovky a tisíce ľudí, ktorých vyprodukoval tento školský systém, o ktorých záujem není. Takže prosím, ja myslím, že to bol, a vy ste to, aby ste to, samozrejme, príklad, troškou iróniou naservírovaný, ale na druhej strane chcem zdôrazniť, áno, regulovať treba, pretože škola má pripraviť toho študenta pre život a nie... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem, pani predsedajúca. Ja som sa prihlásila s faktickou poznámkou na začiatku tejto diskusie. Pozorne som ju celý deň sledovala, ale stále mám pocit, že sa nikomu nepodarilo vyvrátiť, že táto správa obsahuje hlavne, čo by sme my všetko chceli. Toľko vecí by sme chceli a toľko problémov vidíme, ale keď budeme chcieť riešiť všetko, nebudeme riešiť nič. A preto sa znovu pripájam k tým, ktorí hovoria, fakty, plány, čo urobíte, čo urobíte zajtra, čo urobíte do pol roka, čo urobíte do roka a čo by ste chceli, aby bolo celospoločenským konsenzom.
Nehovorili sme tu o školstve pre talentované deti. Ja som sa tu o tom zmieňovala. A hoci pán minister rečou svojho tela dáva jasne najavo, že to nebude počúvať, ale hovorili sme o tom už niekoľkokrát. Musíme sa rozhodnúť. Budeme chcieť, aby boli všetci priemerne vzdelaní? Alebo budeme vyťahovať talenty a budeme im dávať možnosť?
A posledná vec, o ktorej sme tu za celý deň vôbec nehovorili, a to je jedna z najhorších vecí, ktorá nás stále, každý deň sme s ňou konfrontovaní, a ktorá nás čaká dennodenne, a to je odliv našich mozgov. Mozgy zo Slovenska odchádzajú. A nielen preto, že nemáme ani jednu vysokú školu, nielen medzi 200, ale ani medzi 500 európskymi univerzitami a tak ďalej, ale tie mozgy odchádzajú preto, že v krajinách okolo nás a na západ od nás sú oveľa lepší a angažovanejší učitelia, ktorí priťahujú týchto žiakov. Choďte sa pozrieť, vážení priatelia, ktorí ste nikdy neprednášali, do Brna.

Ďakujem. No ja by som zareagovala na to, že treba regulovať, že máme príliš veľa stredoškolákov, vysokoškolákov. Viete, pán poslanec, no pred, ja neviem, 200 rokmi, bolo nemysliteľné, aby toľko ľudí malo maturitu, koľko má dnes. Ten vývoj ide naozaj tak, že, že kedysi ani to základné vzdelanie nemali ľudia. Mali ho len napríklad, ja neviem, farári, alebo notári, no postupne, nemôžte zastaviť vývoj, to sa nedá proste, ide ďalej. A to, že koľko máme dnes stredoškolákov a vysokoškolákov, nie je vôbec alarmujúce, skôr naopak, ja sa tomu teším, lebo čím budú ľudia vzdelanejší, tým budú vedieť lepšie sa rozhodovať.
A k tomu, že akým spôsobom zreformovať stredné odborné školstvo, ja si myslím, že ak pán minister siahne po švajčiarskom modeli, ktorý funguje, tak neurobí chybu. A viete, ako funguje. To nie je o tom, že sú to žiaci na tej strednej odbornej škole, ale zamestnanci tých firiem, ktoré im poskytujú nielen vzdelanie, ale aj prax. Čiže oni sa učia pre konkrétne, pre konkrétne povolanie, konkrétnu firmu, dokonca sú platení, dostávajú normálny plat. A keď sa to zráta celé, tak stále sa to tomu podnikateľovi alebo tej firme oplatí mať takýchto zamestnancov, ktorých si vychováva. Je to preňho plus. A štát nie je zaťažený nejakým dotovaním nejakých neperspektívnych stredno-odborných študijných smerov.
Čiže poďme na tento model a potom nebude problém so sústružníkmi a neviem kým všetkým, lebo proste tie firmy si budú svojich budúcich zamestnancov vychovávať.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, myslím si, že máme asi polčas rozpravy za sebou a ja by som si dovolil zareagovať pár slovami na jej priebeh.
Myslím, že všetci, alebo väčšina a drvivá väčšina vystupujúcich sa zhodla na tom, že správa je obsažná. Po obsahovej stránke je aj dobre spracovaná a predovšetkým analytická časť má vysokú výpovednú hodnotu, ktorú hodnotili všetci vystupujúci. Tým, že má dobrú výpovednú hodnotu a súčasne ponúka aj východiská, ktoré samozrejme môžu byť kontroverzné, alebo môžu byť vnímané z jednej strany politického spektra inak, ako sú vnímané z inej strany politického spektra, vytvárajú aj priestor pre to, ako sa táto správa volá, to znamená správa pre verejnú diskusiu.
Ja by som si dovolil zareagovať na pár poznámok, ktoré tu doteraz zazneli.
Financovanie školstva. Problém, ktorý sa v zásade opakuje vo všetkých, vo všetkých vystúpeniach. A treba povedať, že slovenské školstvo je podfinancované, ale zase na druhej strane je treba povedať, že je jasne deklarované aj v tomto materiáli, aj vo verbálnych vystúpeniach predstaviteľov vlády, či už ide o predstaviteľa ministerstva školstva pána ministra Čaploviča alebo premiéra Fica, že vláda má eminentný záujem a hľadá všetky voľné dostupné zdroje na to, aby školstvo bolo dofinancované v horizonte roku 2020 do šiestich percent DPH. Ja na druhej strane chcem povedať to, čo som povedal vo faktickej poznámke. Mohli by sme sa tu všetci tváriť ako populisti, mohli by sme povedať, teraz uvoľníme z akýchkoľvek finančných prostriedkov, či už ide o ročné zvyšovanie o 0,2 alebo o 0,3 % HDP, či to budeme vyjadrovať v absolútnych číslach 200 - 300 mil. eur ročne. Len narazíme na zákon o dlhovej brzde a o rok, o dva, o tri, môžeme sa dostať do reálnej situácie, že bude potreba vytvárať vyrovnaný štátny rozpočet, nie rozpočet s deficitom 2,9, 2,6 alebo 1,5 percenta, a tým pádom sa niekde bude musieť skokovo zobrať a bude sa musieť skokovo zobrať aj v oblasti školstva, čo je nezodpovedné.
Ak by sme hovorili o financovaní originálnych kompetencií v školstve, tak ja vám chcem len pripomenúť rok 2011 a prípravu štátneho rozpočtu na rok 2012, vystúpenie pána ministra Mikloša, ktorý prišiel s tým, že podiel dane z príjmov fyzických osôb a v tom aj financovanie originálnych kompetencií v oblasti školstva sa znižuje zo 70,3 na 65,4 %, a nikoho sa nepýtal na to a nikto z vás, kolegovia z opozície, sa nepýtal na to, aký to bude mať dopad na školstvo. Jediná odpoveď bola, štátny rozpočet potrebuje peniaze, to znamená, najľahšie sa nám zoberie z obcí, miest a regiónov a jednoducho tie peniaze vám berieme a nejak sa s tým vyrovnajte. Takže dneska, ak hovoríte o tom, že sú nedofinancované aj originálne kompetencie v oblasti školstva, tak hľadajte vinníka aj medzi sebou.
Otázka, otázka etatizmu a politizácie školstva. Ja osobne nevnímam a nezaznamenal som problém politizácie školstva. Podľa mňa školstvo je odpolitizované a v tejto oblasti nikto nechce robiť ani žiadne zmeny. To, čo otvára vášne, je otázka spádových škôl. Áno, otázka spádových škôl môže otvárať vášne. Ale na druhej strane si musíme povedať, odpovedať zodpovedne aj na otázku: v prípade, že máme veľké demografické výkyvy a máme pred sebou obdobie populačných, populačného nárastu ročníkov, zhruba o viac ako 50 000 detí do roku 2020 až 2024 v oblasti základného školstva, to je na jednej strane, kde potrebujeme navýšiť, výrazne navýšiť kapacity v základných školách; máme tu populačný boom v oblasti vekovej kategórie 0 až 6 rokov, kde potrebujeme výrazne navýšiť kapacity v oblasti materských škôl; a na ďalšej strane tu máme oblasť prebytkových kapacít v oblasti stredného školstva, kde je takmer 100-percentný prebytok kapacít, jednoducho aj tuto musia nastať jednoduché, jednoduché pohyby. A potom musíme hovoriť o tom, že ak niekde treba tie zdroje dať, tak nezabezpečí nárast priestorov normatívne financovanie, ale musíme nájsť nejaké doplnkové zdroje. A tie doplnkové zdroje môžme v krízových situáciách hľadať buď tým, že povieme, že vy, kde nevieme aktuálne zabezpečiť základnú školskú dochádzku a nechceme prejsť na dvojsmennú prevádzku, budete chodiť do spádových oblastí, alebo musíme nájsť dodatkové zdroje tým, že celkový balík peňazí, ktorý je určený na regionálne školstvo, sa určí nejaká časť na financovanie týchto krízových potrieb a bude sa rozdeľovať rovnomerne na normatívy tá ostatná časť. Aj toto je riešenie. Ale tuto môžme otvoriť úplne kľudne celospoločenskú diskusiu a tento problém si vydiskutovať.
Ďalšia téma, ktorá v zásade významne rozčerila hladinu verejnosti alebo kolegov v tejto sále, je otázka menovania riaditeľa zriaďovateľom, alebo otázka otvorenosti, slobody školských rád a otázka toho, že je potrebné, aby vo zvýšenej miere rozhodovali rodičia. Viete, pravda je niekde uprostred. Ja súhlasím s tým, že starosta, ktorý ukončil šiestu triedu základnej školy a má zriaďovateľskú pôsobnosť základnej školy, nemôže kvalifikovane riadiť túto základnú školu a byť zriaďovateľom. Plne s týmto súhlasím. Na druhej strane vám poviem príklad zo svojej obce, kde bola málotriedka, kde sme sa snažili o to, aby deti dostali nadštandardné vzdelanie individuálnym prístupom. A to znamená, ak sme videli, že dieťa má problémy, je zo sociálne slabšieho prostredia, rodičia nemajú adekvátnu vzdelanostnú štruktúru doma a nie sú schopní zabezpečovať rast dieťaťa v tej miere, na čo to dieťa má, tak pani učiteľka jednoducho zabezpečovala vo vlastnom voľnom čase dovzdelávanie týchto detí a robila si s nimi úlohy. Viete, aký bol výsledok? Niežeby sa tí rodičia tešili, že nemusia s deťmi robiť úlohy doma, desať detí zo štrnástich zobrali preč zo základnej školy a povedali, že ich deti nie sú hlúpe a nepotrebujú dodatočné vzdelávanie a doučovanie. Aj takáto je pravda, ak hovoríme o tom, že si povieme pravdu celú, tak si musíme povedať aj toto. Slovenské prostredie dneska ešte nedorástlo celkom na to, že kvalita vzdelania je to, čo by všetci ľudia vnímali ako niečo, čo je potrebné a čo im prináša prospech v budúcnosti.
Ďalšiu otázku, ktorú by som chcel otvoriť, je otázka tézy, ktorú postavil pán kolega Hlina, a povedal: "Lepšie sú kvalitné montérky ako zlý diplom." (Výkrik z pléna: Nekvalitný!) Alebo nekvalitný diplom. Áno, ja som nedopovedal vo faktickej poznámke celú vetu. Pán kolega, museli by ste mať vybudované učňovské a stredné odborné školstvo, aby ste toto mohli uviesť do praxe, čo tvrdíte. Dneska, a používať opäť slovo dneska, dúfam, že opätovne zaznamenala aj pani kolegyňa Vášáryová, lebo k tomuto slovu sa ešte raz dostanem, je situácia taká, že učňovské školstvo takmer neexistuje a stredné odborné školstvo vychováva viac všeobecne vzdelaných maturantov ako odborne vzdelaných maturantov. A v tomto vidím základný problém. Ja plne súhlasím s tým, čo povedala pani kolegyňa Žitňanská. Ak budeme mať 50 percent vysokoškolsky vzdelaných ľudí, nebude to na škodu tejto spoločnosti. Lebo, a to nie je cieľom tejto vlády a verím, že to nie je cieľom žiadnej politickej strany a ani žiadneho politika v tejto sále, sa hovorí, že najlepšie sa ovláda hlúpy a chorý národ. A nemôže byť naším cieľom, aby sme mali hlúpy národ, ktorý sa ľahko ovláda, aby sme mali nekvalitné zdravotníctvo a tí ľudia boli v úplnom područí. Toto nemôže, nie je a nebude naším cieľom. A ak hovoríme o tom, že pôjdeme na barikády, tak za túto tézu určite pôjdeme na barikády my zo strany SMER - sociálna demokracia.
Poslednú poznámku k vystúpeniam, ktoré tu dneska odzneli, bude otázka spisovnej slovenčiny, ktorá sa používa v tejto sále.
Pani kolegyňa Vášáryová, ja som si dal jazykovedcami vypracovať, alebo dať, aby mi dali stanovisko k používaniu slova "dneska". Ja vám prečítam stanovisko: "Slovo "dneska" je hovorové slovo a hovorové slová v slovenskom jazyku patria medzi spisovné slová. Slová štylisticky príznakové sa delia na hovorové slová a knižné slová, podľa toho, či sa vyskytujú v ústnej alebo písomnej reči. Hovorové slová predstavujú základ lexiky v hovorových, konverzačných a spontánnych prejavoch." Verím, že moja faktická poznámka sa dá úplne jasne zaradiť medzi spontánny a konverzačný prejav. A ja vám nevyčítam, že vy ste celý život naučená hrať podľa scenárov, to znamená, skôr používate knižný jazyk. Nechcem to povedať pejoratívne, ale chcem povedať tým, že používate celý život knižný jazyk. A v tomto sa možno líšime.
Ale čo chcem dodať, to, ako ste vystúpili, je, problém vidím v tom. Lebo problém je v neznalosti, vašej neznalosti rokovacieho poriadku Národnej rady, lebo vo faktickej poznámke sa reaguje na predrečníka, ktorý vystúpil v rozprave, a nie na predrečníka, ktorý vystúpil vo faktickej poznámke. To znamená, ak je váš život úzko spojený s knižnou podobou, ktorú si naštudovávate počas celého života, ja vám venujem jeden rokovací poriadok, aby sme si vyjasnili aj tieto otázky.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, už som to povedal vo faktickej poznámke kolegovi Hlinovi, že som pôvodne ani nechcel vystúpiť v rozprave ku správe o stave školstva. Pretože mám taký pocit za posledné týždne, že tuná sa veci počúvajú jedným uchom dnu a druhým von. A dokonca, že u pána ministra to ide tak, že jedným uchom dnu a dokonca tým istým von, čiže sa to ani neohreje v hlave. Takže je už v postate zbytočné vôbec niečo komentovať, pretože už sa toho povedalo dosť a stále akoby sa nechceli počúvať argumenty. Argumenty, ktoré vychádzajú zo skúseností, z praxe a z vývoja v poslednom období.
A to všetko súvisí, aj celé vlastne školstvo a reforma školstva, súvisí s jeho financovaním. A financie, to je práve to bolestné, ktoré vlastne s tým celým školstvom dnes zametá. Ja už dávnejšie som tvrdil, že financií máme v našom štáte dosť. Ale sú strašným spôsobom prerozdeľované a veľmi zle rozdeľované. Ony sa strácajú a strácajú sa v nejakej bezodnej studni, v ktorej ich už potom nevieme nájsť. A potom chýbajú niekde inde, kde sú skutočne prepotrebné. Hovorilo sa tuná za posledný čas o tom, že peniaze z rezortu školstva odchádzajú na podivné financovania ešte podivnejších výskumov, prieskumov, podpôr a podobných zaujímavých vecí. Ja by som povedal, že tieto peniaze sú rozkrádané a sú okrádaní občania Slovenskej republiky, pretože oni sú platcami daní, ktoré idú na vzdelávanie. Sú okrádaní rodičia, pretože na deti sa potom nedostáva adekvátne finančné ohodnotenie. Musia doplácať z vlastného. Čiže nielen to, že platia dane, ešte aj musia doplácať za vzdelanie rôznymi spôsobmi. Pretože to sú výdavky nielen priamo na vzdelávanie, ale aj na dochádzanie povedzme detí, na stravu a tak ďalej. Okrádajú sa učitelia, pretože ak sa niekde rozmrhajú financie, tak potom samozrejme, že nie je na zvýšenie platov učiteľov. No a koniec koncov okrádajú sa deti, pretože tým tie peniaze nakoniec chýbajú. Chýbajú im na pomôcky, ktoré by mohli využívať a ktoré by mohli uľahčiť niektoré typy poznania do budúcnosti.
Takže peňazí je dosť, ale sú rozmrhávané. A darmo na to poukazujeme, tu sa niekto tvári, že, hm, veď sa nič nestalo. Takže v tomto pán minister robí naozaj dobrú prácu, ale dobrú len pre niekoho. Niekomu to totižto vyhovuje, že tie peniaze idú na kšefty a nejdú do vzdelávania. A to je práve tá bolesť. Ale to sa tu nepočuje. Ani sa nechce počuť. Lebo ja viem, ono to bolí, ale však už nejako to prežijeme. Preto neviem, či má vôbec zmysel ešte o niečom hovoriť, pretože skutočne to je ako hádzanie hrachu na stenu.
Pán Číž dosť často vo svojich faktických poznámkach používa slovné spojenie "poďme do diskusie", aby sa to vyriešilo v diskusii. No ja súhlasím a tiež som to už viackrát povedal práve na poznámku pána Číža. Je veľmi dobré, keď sa o probléme diskutuje a diskutuje sa v širokom spektre zúčastnených, pretože potom sa môžu nájsť komplexnejšie riešenia. Ale tuná tá diskusia akosi chýba. Tu nám niekto niečo akože pripraví, rovno to predloží a ide to na schválenie. A potom sa to kritizuje, že je to zlé, potom sa nájdu chyby, tak sa opravujú. Opravujú sa chyby už opravených vecí. A takto to potom funguje. A potom príde ďalšia vláda a zistí, že tam sa urobilo ešte viacej chýb, tak poďme to teraz opravovať my. A nič sa systémovo nerieši. To sa netýka teda len konkrétne ministerstva školstva. Len teraz je to najvypuklejšie a okrem toho prejednávame správu o stave školstva na Slovensku. Týka sa to napríklad aj reformy verejnej správy. Takisto mala predchádzať najskôr diskusia a potom nejaké prípravy materiálov. Nie, tu sa to robí opačne. Tu sa najprv niečo pripraví a potom zistíme, že to je zlé.
Bola hodnotená správa. Skutočne (Zaznievanie gongu.) analytická časť je vypracovaná výborne. Analyzovali sa veci, ktoré sa potom ukázali. Ale opäť poukážem na to, čo už, k čomu vlastne dospel kolega Hlina. Poukázal na to, aké sú tam počty. Pokiaľ si to niekto prečíta a zistí, že, a tak, tuná máme štatistický počet takýto, na učiteľa osem žiakov, to je zlé, lebo je to málo, peniaze sa mrhajú. Ale tu práve treba vidieť tie súvislosti! A pokiaľ tie nie sú v tej správe vysvetlené k tým daným číslam, tak v človeku to môže vytvoriť skreslený názor na danú problematiku. A to je presne to, čo som už spomínal. Jedna škola môže mať v jednom ročníku štyroch žiakov, v ďalšom šesť, v ďalšom dvanásť, ale príde ročník, ktorý má dvadsaťdva žiakov. A teraz čo?! Kvôli tým málo, a pred tým ešte povedzme rok to bolo osem žiakov, tak priemer vychádza na šesť, tak ju zrušíme, tú školu? A potom, kam pôjde tých dvadsaťdva žiakov, ktorí práve odchádzajú z materskej školy? Áno, máme teraz zvláštny populačný ročník. Je kríza, ale začína sa rodiť viacej detí. Tak teraz niektoré školy zrušíme. A teraz, potom, čo s tými, ktoré dorastú? A potom sa budú mať niekde zaradiť? Medzitým obce predajú priestory, pretože načo ich budú živiť? A potom zrazu im budú chýbať školy. Takže pokiaľ sa má niečo riešiť systémovo... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Jurinová, Erika, podpredsedníčka NR SR
Prepáčte, pán poslanec. Prosím vás o kľud v miestnosti, nech môže rečník dokončiť svoju reč.

Hraško, Igor, poslanec NR SR
Blíži sa 17.00 hodina, hodina hlasovania, takže sa sa to tu začína napĺňať, ale páni poslanci sa mohli vyrozprávať aj mimo tejto sály, ak chceli debatovať. Takže tuná sa debatuje k veci a prejednávame správu o stave školstva, takže by som rád pokračoval k tejto správe.
Takže mali by sa veci riešiť systémovo. Už tu padlo zopár názorov, že áno, je to dobré, že je tu výhľadovo niečo spomínané do roku 2020. To je sedem rokov. Ale ak máme riešiť systémovo nejaké kroky, tak si myslím, že je to veľmi krátky čas. My si predsa potrebujeme postaviť cieľ, čo potrebujeme mať tuná za desať, dvadsať, možno aj tridsať rokov. Kam to vzdelávanie má spieť? Čo chceme dosiahnuť? Akých ľudí tu chceme mať? Vieme zhruba, aké sú trendy, aký je vývoj. Bolo tu tiež spomínané, potrebujeme viac možno odborného školstva, možno ukrátiť niekde, možno viacej pridať. Ale čo bude potom, keď sa tuná teraz pridá, tu sa uberie a zrazu potreba vznikne niekde úplne inde? Potom sa to bude zase riešiť opačne?! Opäť by sa to malo riešiť systémovo a v súvislostiach.
A to je to, čo hovorím, a hovoril to aj pán Číž, treba diskutovať. Treba diskutovať naprieč politickým spektrom a dospieť skutočne k takému riešeniu, ktoré bude vyhovovať občanom tejto krajiny, ktoré bude vyhovovať žiakom, študentom a ich rodičom. Lebo mne to teraz pripadá tak, že tieto riešenia, ktoré sú tu pripravované, vyhovujú štátu, vyhovujú samospráve, ale nevyhovujú žiakom alebo tým, ktorí majú študovať a učiť sa, vzdelávať sa, a nevyhovuje ani ich rodičom. Toto sú práve tie zlé riešenia, ktoré sú.
Keďže je 17.00 hodina a mám to ešte na dlhšie, pôvodne som nemyslel, že budem až toľko, tak preruším svoju rozpravu a dám priestor hlasovaniu, ak máme o čom.

Vážený pán predseda, vážení kolegovia, myslím, uznáme vážnosť tejto chvíle. Dovoľte, aby som predložil v mene tridsiatich... (Vystupujúceho ledva počuť. Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)