19. schôdza
Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge
Vystúpenie v rozprave
22.5.2013 o 15:59 hod.
Doc. RNDr. DrSc.
Jozef Mikloško
Videokanál poslanca
Vážený pán podpredseda parlamentu, vážený pán minister, som vďačný kolegovi Hrnčiarovi, ktorý mi povedal, ako sa môžem stať prvým. Spravil som to. A fakt, že mal pravdu. Som ti dlžný voľačo.
Ja nebudem dlho samozrejme, sedem minút a koniec. Budem sa viac venovať problematike vysokých škôl. Som dvadsať rokov prednášal na vysokých školách informatiku, matiku. Dvadsaťsedem rokov som bol na UTK SAV, kde som sa profesionálne venoval vedeckej práci. Myslím, že o tej vede sa mi zdá, že tam nie je toho veľa. Trocha to súvisí aj s tým a to je môj poznatok spred dvadsatich rokov, že skutočne veda na vysokých školách a veda v slovenskej akadémii, najmä v prírodných vedách, v ktorých som ja bol sám, v podstate sa málo dala porovnávať. Myslím, že doteraz je to tak, predsa akademici sa tomu venovali na plný úväzok, 24 hodín denne som rozmýšľal o tých matematických problémoch. V škole samozrejme máte veľa problémov, ste pedagogicky zaťažený, organizačne. Vtedy bolo veľa papierovania, teraz je ho snáď možná ešte viacej.
Čiže nečudujem sa, že po ´89-om sa mnohí snažili o likvidáciu SAV, doslova, že necháme americký model, nech sa veda robí iba na vysokých školách. V Amerike je to tak, ale u nás to nemalo tradíciu, ani korene. Samozrejme sa to vytratilo, ale tá tendencia je tu stále. Chápem, že tá správa sa netýka vedy ako takej, skôr vysokých škôl. Ale veda a vysoké školy a prednášanie veľmi úzko súvisia.
Voľakedy na našom ústave UTK bolo 600 ľudí, predstavte si 600 ľudí na akadémii, to bol najväčší ústav. Ja sám som bol vedúci kolektívu asi zo päť rokov, 50 matematikov, to bol najväčší kolektív vtedy v Československu. Dnes je 50, 60 ľudí na tom ústave, všetko sa to rozutekalo do sveta. Mali sme medzinárodné bázové laboratórium, kde bolo za päť rokov 262 ľudí z 12-ch socialistických krajín, vtedy na dlhodobé pobyty, na pár mesiacov. Po revolúcii sa to tiež rozsypalo, viac sa na to peňazí nedalo a vlastne to skončilo. Škoda, bol to po Dubne druhý ústav, ktorý takto fungoval na medzinárodnej veľmi dobrej úrovni.
Smutné bolo aj to, že to bolo aj v "sajuze" tak. Mnohokrát som navštevoval ruské vedecké inštitúcie, kde bolo naozaj veľa špičkových vedcov, a po revolúcii, vlastne nebyť Sorosa, ktorý každému vedcovi dal štipendium 100 dolárov, aby prežil tie ťažké roky, tak možno by sa sovietska a ruská veda úplne rozsypala. Nemyslím, že to Soros urobil len ako dobrý skutok.
Túto správu pokladám za dobrý začiatok diskusie, aj oceňujem to, že je to v Národnej rade prvýkrát. To, že to má byť aj diskusiou na verejnosti, je tiež dobrá myšlienka. Možno, že to mohlo byť predtým a že my sme sa mohli k tomu pripojiť, keď podnetov by sme viac nasali z verejnosti.
Neviem, ako si to predstavuje pán minister a ďalší, ako to bude prebiehať vo verejnosti. Či na facebooku, alebo na blogoch, alebo nejaká konferencia bude, alebo semináre, alebo dá sa adresa, kde možno písať pripomienky a tak ďalej. Dôležité je, aby ľudia, učitelia sa do toho zapojili, aj vedci, aj vysokoškoláci, a určite z toho môže byť pekná správa.
Samozrejme, neočakával som, že by táto správa mala zaručené financovanie do roku 2016 alebo 2020. Nezazlievam jej to, žiadna vláda nemohla sľúbiť, najmä už keď vtedy možno nebude. Ale aj tak je to koncepčná správa, kde sa hovorí o súčasnom stave a prípadne krátkej budúcnosti.
Problematika školstva je komplexná problematika. Je u nás silne zanedbaná. Vlastne podpísali sa na tom, myslím, že všetci ministri od roku ´89. Neviem, či ich nebolo dvadsať. Pán minister, koľko ich bolo? Veľa ich bolo. Osemnásť ich bolo, dobre, že to si zapamätám. Ale aj celková mentalita spoločnosti, ktorá si vyžaduje metódu rýchlych riešení.
Einstein raz povedal, že preto radi ľudia rúbu drevo, lebo vidia hneď výsledok. Ale vo vede, v školstve, vo vzdelaní je to beh na dlhé trate. Veľmi dlho trvá, kým ten výsledok je vidieť, ale ten, kto do tohto investuje, ten naozaj zabezpečuje budúcnosť svojmu štátu, národu. A teda máloktorí ľudia, keď najmä je kríza, takto rozmýšľajú. Každý si myslí na zajtra, na najbližšie voľby a nie perspektívne na dlho.
Veda a vzdelanie si vyžaduje trpezlivú, dlhú prácu v tichosti, mimo médií, ale napriek tomu môžte po mnohých rokoch práce, tvrdej práce objaviť bicykel, to, čo ste objavili, už dávno všetci poznajú. Ja som to už raz tu povedal, našu biedu smerom na učiteľstvo, ale to sa týka skôr stredných škôl. V dávnej minulosti sa učitelia triasli pred ideológiou, aby niečo nepovedali zlé pred žiakmi, keď museli presvedčovať do JRD, spisovať psov, keď presvedčovali ľudí, aby nechodili na náboženstvo a tak ďalej. Boli určitým spôsobom slúžkou okresných výborov. Do dnešného dňa ešte tento komplex, v mojej rodine šesť generácií dozadu všetci boli učitelia, ja ho tiež poznám veľmi dobre.
K strednému školstvu iba krátko. Je tam, kde šetriť. Skutočne sú malé triedy, možno ich aj zlučovať, aj spájať. Aj triedy, aj školy. Je to nepopulárne, ale dá sa to. Skutočne deti sa nerodia, to je myslím naša celonárodná vina.Teda tých detí bude stále menej. Pokiaľ neprídeme s nejakými husákovskými námetmi, že sa budú zase deti rodiť tak, jako voľakedy, pamätáte sa. Za minulých čias, keď ten trend bol, naraz prudko narástol, lebo sa teda viac podporila rodina.
Učňovky sú veľmi zanedbané, málo je študentov. Nikto nemá o to záujem, ani študovať, hoci remeslo je zlaté dno. Škoda, všetko sa hrnie na gymnáziá, ale z gymnázia s diplomom prakticky ste nič. Ako šikovný remeselník môžete mať naozaj zlatú baňu. Na to mám veľa príkladov.
Gymnáziá, vstup na ne treba ohraničiť nejakou fixnou známkou, ľudia, ktorí sa nechcú učiť a nevedia učiť, nepatria tam. Mala by to byť skôr elita. Ale sú talenty, ktoré by mali jasne dokázať svoj talent literárny, maliarsky, hudobný a neviem aký. Nejaké výnimky by mohli podľa mňa existovať.
Centrá voľného času, je o tom veľa, veľa ľudí o tom hovorilo, bude hovoriť. Fakt, že treba v tom urobiť poriadok, aj tam sa dá ušetriť, ale nesmie to byť likvidačné. Listov od občanov a tých článkov v médiách je veľa.
Mne sa zdá financovanie na žiaka spravodlivejšie, lebo keď to závisí od nejakého primátora alebo VÚC-ky alebo neviem koho, môže tam za tým byť korupcia, straníckosť, politika a tak ďalej. Financovanie na žiaka je jasné. Ľudia platia dane. Pokiaľ cirkev alebo súkromná škola supluje štát, teda pokiaľ cirkevná škola, štátna škola alebo súkromná škola supluje štát, potiaľ by ten žiak mal dostať rovnako.
K druhej časti, k vysokým školám. Ja si myslím, že 36 vysokých škôl u nás je aj veľa, aj málo. Podľa štatistík, ktoré sú dané, nie je to až tak veľa, mnohé štáty majú omnoho viac škôl. Je to zase príliš veľa, keď povieme, že nemáme na to odborníkov, nemáme garantov, nemáme ľudí, ktorí by to kvalitne učili. V minulosti sa školy tvorili aj politicky. Dobrý príklad bola Trnava. Bol som tam tri roky prorektorom, keď naraz na, skoro na tej istej ulici vznikla ďalšia vysoká škola, Cyril a Metod, a Trnavská univerzita konkurentne. Aj do dnešného dňa majú duplicitné zábery. A bolo okolo toho veľa diskusií, politických. Mám ešte dnes list, minule som ho našiel na povale, ako ministerka Slavkovská napísala mne, že vznik Cyrila a Metoda neohrozuje Trnavskú univerzitu. Potom sa všetko ukľudnilo, ale bola to samozrejme jasná duplicita.
Základným problémom školstva sú financie, aj keď včera premiér Fico na eurovýbore povedal, že tento rok nevieme minúť, neviem presne, pár miliárd eur z eurofondov, a najmä veda, výskum a vzdelanie zaostáva. Iste to je dlhodobý proces, tie sumy sa dlho pripravujú. Bol som prekvapený, akadémia, ktorá často plače, že nemá, tak iste by mohla podať eurofondy, aj keď mnohých odradzuje veľká administratívna náročnosť.
Ja som bol ešte v sedemdesiatom šiestom ako mladý ucháň pozvaný na pár mesiacov do Ameriky a vtedy som videl, čo to je veda, vtedy som videl, čo to je vysoké školstvo. Ameriku nemám moc rád, ale to, čo som tam videl, ako tá Amerika dá to tých talentov, ako ich poskupuje, aká atmosféra tam vládne. Ako profesor Kung vždy ráno došiel do roboty, mal v sáčku tri obložené chleby, jeden na ráno, druhý na obed, tretí na večer, a za päť minút dvanásť sme posledný autobus stihli domov. To je zanietenie, to je veda, tak sa robí niečo špičkové. Nechcem to veľmi obhajovať, ale pokiaľ nemáte vášeň k svojej práci a nerobíte to naplno, tak málokedy niečo dosiahnete.
Potom som bol dva roky celkove na univerzite v Mníchove, ako vedecký pracovník Alexandra von Humboldt, štipendista. Tiež chcem povedať, že študenti tam vedia, že vedieť je lepšie, ako nevedieť, že sa im to v škole oplatí, keď vedia. Sršali za tým, aby sa dozvedeli niečo nové. Keď došla nejaká osobnosť, bola taká plná sála, že sa tam nedalo dostať. Tu keď máte prednášku na nejakej univerzite, keď tam nejaký asistent vám naženie pár ľudí, tak ste veľmi rád. Proste nie je záujem o nové poznatky. Ľudia si myslia, že je tu internet, všetko sa dozvedia. Je to pravda, aj to nie je pravda.
Skúšanie. V Mníchove, keď sa skúšalo, to boli nervy, to bolo ťažké. Ústne, ešte raz, druhýkrát, desiatykrát. U nás sú testy, niektoré univerzity dajú každý deň ten istý test. Nechcem o tom viac hovoriť, ale skúšanie je naozaj, sú to masy ľudí. Ustne prakticky skúšanie neexistuje. Ja často mládeži hovorím, že ak chcete byť priemerom, trojkári a všetko chcete metódou najmenšieho odporu, tak Európa môže s takými ľuďmi dláždiť svoje autostrády a nedosiahnete nič. Proste priemer. Potrebujeme špičky a potrebujeme, aby ste pracovali tvrdo, pot, krv, slzy. K talentu patrí sa aj schopnosť presadiť. Nielen brečať a hľadať pomoc stále tam a tam a tam, ale sám sa presadiť.
Máme 306 študijných odborov, som tam čítal, je to trocha veľa, na každý deň jeden. Tých garantov, neviem, či toľko máme. Myslím, že teraz bude, že maximálne tri pracovné zmluvy, a máme maximálne neviem koľko garantov. Ale medzi tými garantami je to zvláštne. Proste dneska docent, zajtra profesor, bez nejakých veľkých požiadaviek. Ja to môžem úprimne povedať, občas sa mihnem cez takéto nominácie. Ste garantom a už máte pár prác, alebo jednu, aj to som minule videl. Niektorý šéf a garant detašovaného pracoviska mal jednu svoju samostatnú prácu, aj keď to bolo v jednom odbore, on mal z druhého. To už nechcem tu o tom hovoriť.
Zaujímavé, že vedci, ale aj pedagógovia sú svojím spôsobom individuality a teda ťažko držia pokope. Ja som videl v ´89-om, ako to bolo na SAV. Ako sa naraz v slobode rozštiepili, rozvadili, spravili jednu organizáciu, radu vedcov. A vlastne sa to nikde poriadne už nedalo odvtedy dokopy. Bohužiaľ. To, že úpadok kvality vysokých škôl u nás je aj dnes alarmujúci, je pravdou. Určite to súvisí aj s úpadkom morálky spoločnosti. A určite aj vykazovanie vedeckých výsledkov je nefér. Dá sa tam 15 autorov, každý má publikáciu, publikácia má tri strany, každý teraz seba navzájom citujú, už majú citácie a tak ďalej. Ja na bráchu, brácha na mne. To nie je veda, to nie je citovanie, to nie sú publikácie.
Veda bez morálky a poctivosti nie je veda.
Naše vysoké školy nie sú medzi 500 univerzitami sveta, tak som nedávno čítal. Iste by bolo zaujímavé takéto poradie mať aj z našich univerzít, možno aj existuje, alebo sa robí. Džungľa detašovaných pracovísk pokračuje. Myslím, že by každé z nich malo mať akreditáciu. Možno to tak je? Dnes je externé štúdium príliš vo veľkom rozsahu rozšírené a skoro by som povedal, že diplom z nich veľa neznamená.
Tiež je zaujímavá štatistika, neviem, kde som to čítal, že iba 10 % nových profesorov má doktora vied. Teda to je vrcholný titul, myslím si stále. Tiež je, ale to súvisí s tou individualitou, zaujímavé, že veľmi často profesori, nie v prírodných vedách, si nevychovajú svojich nasledovníkov. Tým pádom sú nenahraditeľní a keď odídu, tak tam nikto nie je, je tam diera.
Pán minister, ešte pripomínam Univerzitu tretieho veku. Stále to nie je doriešené, ani financovanie, ani ich nejaká podpora zo strany štátu. Čítal som tú správu, som to tam nenašiel.
Záverom chcem povedať, že o všetkom sa rozhoduje od počatia ešte v tele matky. Vtedy, keď to dieťa je láskané, vychovávané v dobrom prostredí, bez drog, púšťate mu peknú hudbu, hovoríte s ním vlastným jazykom, tak to dieťa bude v tom vašom jazyku aj plakať, tú hudbu bude počúvať a bude na tú matku tak naviazané, že keď ho potom porodí, bude vedieť, že to je ona a v tých prvých troch rokoch, keď tú mamu bude mať stále vedľa seba, ale aj otca, tak skutočne sa toľko neurónových spojení pri každom úsmeve v mozgu vytvorí, že to decko bude naozaj mať taký základ, aký nikdy už potom nebude môcť získať. Hrozné je konštatovanie vedcov, že v treťom roku sa ten mozog dieťaťa zaleje betónom a potom je už veľmi ťažko tam niečo zmeniť. Samozrejme, škola je veľmi dôležitá, ale tam v rodine to všetko začína.
Ďakujem.
Autorizovaný
Vystúpenia
15:13
Vystúpenie s faktickou poznámkou 15:13
Juraj BlanárA dnes môžeme naozaj nahliadnuť možno aj do mnohých vecí, ktoré doteraz boli len predmetom takého, by som povedal, odhadovania. Dnes je tam množstvo analytického materiálu a je teraz len na nás, aby sme spoločne dokázali urobiť tie najdôležitejšie úpravy. Pretože ja by som veľmi nedehonestoval tie rôzne reformy, ako ste to vy nazvali, že každý prišiel, nejakú reformu dal. Prosto, život sa vyvíja neustále a práve v oblasti vzdelávania je potrebné sa prispôsobovať. Je to demografická krivka a množstvo iných vecí, ktoré na to pôsobia. Rovnako zmena povolaní, zmena vôbec orientácie hospodárstva a tak ďalej, čiže to je živý organizmus.
A preto v tomto prípade chcem naozaj pánovi ministrovi poďakovať, lebo je tu niečo, o čom môžeme diskutovať a hľadať nejaké východiská. A hlavne celospoločensky všetky zväzy, ktoré sa týkajú, profesné, zamestnanci, učitelia, profesori môžu diskutovať a dávať podnety, na základe ktorých môže aj ministerstvo školstva prísť s návrhmi, ktoré môžu posunúť školstvo dopredu.
Ďakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
22.5.2013 o 15:13 hod.
Ing.
Juraj Blanár
Videokanál poslanca
Ďakujem. Pán poslanec, vaše vystúpenie bolo naozaj prepracované a zdá sa, že ste sa pripravovali dosť významne, pretože tam bolo množstvo citácií a bolo tam dokonca aj množstvo ďakovaní osobnostiam v minulosti, ktoré povedzme prispeli k vzdelávaniu. A preto ja by som sa práve vrátil k tomu, čo je teraz a tu práve dôležité, a chcel by som práve poďakovať pánovi ministrovi Čaplovičovi, že konečne dokázal dať dohromady takúto jednu komplexnú správu o stave školstva, čo sa nepodarilo, naozaj, v minulosti žiadnemu ministrovi takéto niečo urobiť.
A dnes môžeme naozaj nahliadnuť možno aj do mnohých vecí, ktoré doteraz boli len predmetom takého, by som povedal, odhadovania. Dnes je tam množstvo analytického materiálu a je teraz len na nás, aby sme spoločne dokázali urobiť tie najdôležitejšie úpravy. Pretože ja by som veľmi nedehonestoval tie rôzne reformy, ako ste to vy nazvali, že každý prišiel, nejakú reformu dal. Prosto, život sa vyvíja neustále a práve v oblasti vzdelávania je potrebné sa prispôsobovať. Je to demografická krivka a množstvo iných vecí, ktoré na to pôsobia. Rovnako zmena povolaní, zmena vôbec orientácie hospodárstva a tak ďalej, čiže to je živý organizmus.
A preto v tomto prípade chcem naozaj pánovi ministrovi poďakovať, lebo je tu niečo, o čom môžeme diskutovať a hľadať nejaké východiská. A hlavne celospoločensky všetky zväzy, ktoré sa týkajú, profesné, zamestnanci, učitelia, profesori môžu diskutovať a dávať podnety, na základe ktorých môže aj ministerstvo školstva prísť s návrhmi, ktoré môžu posunúť školstvo dopredu.
Ďakujem.
Autorizovaný
15:15
Vystúpenie s faktickou poznámkou 15:15
Marián KvasničkaJanka, pokiaľ teda si ty hovorila, že si nevidela ten súvis, ja som mal na stole celú tú správu a som si dal aj tú robotu, že som to preštudoval, ale naozaj, padla na mňa taká ťarcha, že som si povedal, vykašli sa na to, buď osobný, buď svoj, si syn psychiatra, brat psychiatra, otec psychiatričky, hovorím, venuj sa tomu, ako vidia oni deti, ako to cítiš,...
Janka, pokiaľ teda si ty hovorila, že si nevidela ten súvis, ja som mal na stole celú tú správu a som si dal aj tú robotu, že som to preštudoval, ale naozaj, padla na mňa taká ťarcha, že som si povedal, vykašli sa na to, buď osobný, buď svoj, si syn psychiatra, brat psychiatra, otec psychiatričky, hovorím, venuj sa tomu, ako vidia oni deti, ako to cítiš, hovor osobne, si myslím, že toto je efektívne, lebo nie som taký vedátor, aby som niečo nové vymyslel.
Paľo Hrušovský mi vyčíta, lebo ten to čítal už predtým, vyčíta, že na môj vkus, alebo na jeho vkus, že je tam príliš veľa politiky a málo erotiky. Neviem, tebe sa zdalo, že tie lásky, že toho bolo až-až?
Ešte vám poviem jednu krátku príhodu, ktorú som tam chcel dať o inšpekcii a už mi to nevyšlo. Prišli inšpektorky na našu školu a chcel som byť žoviálny a veselý a potešiť ich a hovorím: "Dievčatá, už to bolo zlé. Raz som chcel byť maliarom, nešlo to. Stal som sa historikom umenia, chcel som písať, moc sa mi to nedarilo, začal som sa venovať recenzii a literárnej vede. Učil som, nebolo to bohviečo, tak usúdili, že budem dobrý riaditeľ. A keď sa mi nebude dariť, dievčatá moje, ešte vždy mám nádej, že budem dobrým inšpektorom." Samozrejme, že veľká sláva z toho nebola. To len na doplnenie.
Ďakujem všetkým.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
22.5.2013 o 15:15 hod.
PhDr.
Marián Kvasnička
Videokanál poslanca
Ďakujem. Chcel by som poďakovať všetkým, ktorí si ten prejav všimli.
Janka, pokiaľ teda si ty hovorila, že si nevidela ten súvis, ja som mal na stole celú tú správu a som si dal aj tú robotu, že som to preštudoval, ale naozaj, padla na mňa taká ťarcha, že som si povedal, vykašli sa na to, buď osobný, buď svoj, si syn psychiatra, brat psychiatra, otec psychiatričky, hovorím, venuj sa tomu, ako vidia oni deti, ako to cítiš, hovor osobne, si myslím, že toto je efektívne, lebo nie som taký vedátor, aby som niečo nové vymyslel.
Paľo Hrušovský mi vyčíta, lebo ten to čítal už predtým, vyčíta, že na môj vkus, alebo na jeho vkus, že je tam príliš veľa politiky a málo erotiky. Neviem, tebe sa zdalo, že tie lásky, že toho bolo až-až?
Ešte vám poviem jednu krátku príhodu, ktorú som tam chcel dať o inšpekcii a už mi to nevyšlo. Prišli inšpektorky na našu školu a chcel som byť žoviálny a veselý a potešiť ich a hovorím: "Dievčatá, už to bolo zlé. Raz som chcel byť maliarom, nešlo to. Stal som sa historikom umenia, chcel som písať, moc sa mi to nedarilo, začal som sa venovať recenzii a literárnej vede. Učil som, nebolo to bohviečo, tak usúdili, že budem dobrý riaditeľ. A keď sa mi nebude dariť, dievčatá moje, ešte vždy mám nádej, že budem dobrým inšpektorom." Samozrejme, že veľká sláva z toho nebola. To len na doplnenie.
Ďakujem všetkým.
Autorizovaný
15:17
Vystúpenie v rozprave 15:17
Alojz HlinaSkôr ako, nedá mi, aby som sa aj k tejto veci nevyjadril tak, ako nepasujem sa, ale myslím si, že je k tomu, čo povedať, ale skôr, ako poviem, chcem povedať, že, žiaľ, táto debata nemá ten rozmer,...
Skôr ako, nedá mi, aby som sa aj k tejto veci nevyjadril tak, ako nepasujem sa, ale myslím si, že je k tomu, čo povedať, ale skôr, ako poviem, chcem povedať, že, žiaľ, táto debata nemá ten rozmer, ktorý tu niekedy cítim. Keď je napríklad ekonomika, tak taká titánska, hej, že teda, že čo povie Sulík, čo povie Mikloš. Potom dajme tomu zdravotnícka, že čo povie Novotný, čo povie Uhliarik. Kolegovia, viem, nemá to celkom až tak ten, tú silu, tak, možno preto, že to je správa, ale nemá to pre mňa tú silu, poviem to otvorene. A možno aj budem pokračovať v tom, že prekvapím niekoho. Aj z povedaného som v zásade nepočul nič také, čo by ma prikovalo do stoličky, že tento minister je na odvolanie. Lebo, poviem to, počúval som naozaj pozorne, lebo aj tá správa, naozaj, to sa už nedá len tak napísať, že nič z toho, keď niekto pokúšal sa extra, teda okrem toho Fínska, hej, teda že, ale to asi není, to neviem, či minister zrovna podpisuje fínske kancelárie, to neviem, ale to je na odvolanie tam niekoho od vás, hej, to určite. Ale v zásade to, keď to zjednoduším, tak z toho mi to celé tak zostalo len to Fínsko. (Hlas v sále.) Tuná ma dopĺňa pán minister, že ten pán už bol odvolaný, ale zdá sa, že peniaze minuté (Hlas v sále.), no, takže...
To som chcel tým začať a viem, že teda som si neurobil dobre, ale v zásade mojou úlohou nie je tu sa navzájom ofukovať. Ja si plním svoju poslaneckú úlohu, to znamená, vyjadrujem sa k niečomu, čo si myslím, že nie je správne. Keď je to správne, tak poviem, že to je správne. Prípadne, pokúsim sa aj niečo navrhnúť, lebo tak aj skončím môj príspevok, že sa pokúsim niečo navrhnúť.
Lebo ak je toto správa, ktorá konštatuje, už to má svoj význam, že nás oboznamuje s problematikou, tak ona má ambíciu aj ponúkať nejaké návrhy riešenia, hej, to je. A ja keby som to len tak skúsil prebehnúť, ja som si nejaké poznámky k tomu urobil v tých základných dvoch kategóriách, to znamená regionálne školstvo. Ináč ja by som to nenazýval regionálne školstvo, lebo to tak zdedinskujeme, hej. Mne sa ten výraz nepáči, ale už ak je zaužívaný, nech je. Ak je teda v tej časti regionálne školstvo, dovoľte, aby som teda k tejto správe sa vrátil. Ja som si dal tú prácu, že som si ju teda rýchlokurzom rýchločítania, čomu sa tam naučil, prečítal a trebárs len takéto veci skúsim. Na strane 7 hovoríme o tom, že koľko máme napríklad detí v základných školách a koľko učiteľov ich učí. Keď som si to z jednoducha prepočítal, tak to vychádza dvanásť. To znamená cca 12 detí na jedného učiteľa. To je u základných. U stredných je to desať. Ja si myslím, že to je málo. To je dosť luxus. Ale ešte ma tu zarazila ďalšia vec, základné umelecké školy. A tu som sa dočítal, že 150 000 detí tam teda chodí. No, nič v zlom. Ja moje dcéry, dve, keď som dal na výtvarnú, tak tie chúďatá šibovali hore-dole, najskôr to bolo v jednej umeleckej škole, potom ich odtiaľ vyhodili, potom sme ich museli voziť do Marianum. Tam, kde je Marianum - pohrebníctvo, tak tam bol výtvarný odbor. Ale nič v zlom, tam chodili moje dve dcéry, ešte dve, a to, a ešte dve, čiže dokopy, myslím, štyri deti tam chodili. Čiže ak, pokiaľ každé tretie dieťa chodí na tú umeleckú školu, tak neviem potom, na aké iné odbory, hej. Možno sú nejaké odbory, ktoré sú atraktívnejšie. Podal som informáciu, ako je to s atraktivitou výtvarného odboru.
Štatisticky ešte, keby som zostal pri tej štatistike, tam je jeden taký zaujímavý údaj. Keby sme mali, lebo keď sú štatistiky, tak sa, alebo nejaké tabuľky, tak ich treba rozanalyzovať. Ja som si potom spravil analýzu, že máme to nasledovné:
V tom regionálnom školstve máme pedagógov, tuto mám poznačených, 86 tisíc tam máte pedagogických pracovníkov a 38 tisíc z toho zabezpečovacieho, nepedagogických. Pomer 2 : 1. Ale napríklad u vysokoškolských je to horšie, tam je 21 tisíc pedagogických a 10 tisíc nepedagogických. Pomer 1 : 1. Ja si dovolím tvrdiť, pomer 2 : 1 je luxusom a pomer 1 : 1 je absolútnym luxusom. To mi príde ako keby, ja neviem, futbalový, futbalistov trénovali jedenásti tréneri. To znamená, každý futbalista... (Reakcia z pléna.) Tak to nie je a to nie som futbalový tréner, no, majú, brankári majú svojho, ale koniec koncov jedenástka je jedenástka a ich je 24. Tak dobre, tak 24 futbalistov by malo 24 trénerov. Mne to príde ako luxus. Ale, pán kolega, ja sa nejdem s vami sporiť o futbalovom trénerstve. Ja mám trénera z plávania, ale, skúšku, ale chcem povedať, že to dávam na zváženie ľuďom, nech si zvážia, či ten pomer je dobrý, alebo nie. No ak je toľko pedagógov ako nepedagógov na vysokej škole, tak neviem, no však keď niekto si myslí, že to je v poriadku, tak aby nám sa to náhodou neprehuplo, že o päť rokov sa tu stretneme znova a zistíme, že nepedagógov je viacej ako pedagógov. To by už možno u niekoho zazvonilo. To som mal chuť k tejto veci povedať.
Keby som pokračoval ďalej v správe, to ide celkom rýchlo, v desiatej, to ma zaujala tá informácia a aj v kontexte, čo povedal pán Chmel. Ale zas sa bojím, aby to nebolo pochopené zle. Ak hovoríte, že učebnice, požiadavka je na 16 mil., máte teraz sumu 6 mil. na to, to znamená, že ste cca v tretine, máte tretinu peňazí na to, čo potrebujete kúpiť. A teraz ten doplnený údaj je, že pre učebnice, pre národnostné vzdelávanie ide 30 % z celkového objemu. A teraz, pre tento rok, no a teraz napríklad neviem, či z celkového objemu požadovaných, alebo z celkového objemu peňazí, ktoré máte? Lebo to môže byť celkom zaujímavé zistenie. Lebo už, nič v zlom, aj 30 % je dosť oproti tomu ostatnému, hej. Ale ak je 30 % z požadovaných, tak to vlastne tá celá suma, ktorú máte, by išla zase na národnostné knižky, ale predpokladám, že je to 30 % zo sumy, ktorú máte. To znamená, keď máte 6 mil., tak 2 mil. na národnostné a 4 mil. pre ostatné. Nič v zlom, nezdá sa mi to proporčné. (Hlas predkladateľa.) Čiže je to skrz... (Vystupujúci sa obracia na predkladateľa.) Čiže je to neštandard. V prípade, ak je to tak, tak, ale to tam bolo treba uviesť, lebo takto, keď si to človek prečíta bez poznania tohto, tak má pocit, že na národnostné vzdelávanie ide 30 % prostriedkov pre učebnice a pre vzdelávanie v jazyku, v štátnom jazyku ide 70 percent. Ale beriem. (Hlas predkladateľa.) Ďakujem za vysvetlenie. To bola vec, ktorá ma zaujala v tej veci.
Ale prejdem na jednu vec, ktorá je podľa mňa, neviem, koho zaujala, mňa zaujala úplne hrozným spôsobom. Na strane 13, dokonca, keby sme hovorili, že to sú symboly, už na strane 13, my, na strane 13 máte napísané, že počet žiakov so zdravotným znevýhodnením predstavuje v súčasnosti 11,73 percenta. Vážení, a ja sa pýtam, tu je Černobyľ?! Vybuchol tu niekde Černobyľ?! Lebo ak máme z populácie cca 12 % detí so zdravotným znevýhodnením, to znamená, že tu musel buchnúť Černobyľ. Lebo za, štatisticky to je, proste to je ukazovateľ, to by sa nám malo OSN venovať, alebo niekto by sa nám mal venovať, že proste tu máme buď nejakú geopatogénnu zónu, alebo ja neviem, to proste nie je normálne, aby z populácie 12 % bolo so zdravotným znevýhodnením.
Teraz, že prečo? Napadajú ma v zásade dve možnosti. Jedna z možností, ja som to už tu pri iných príležitostiach spomínal, jedna z možností je to, že ste niečo nezvládli. Ale nielen vy. Tu je, dve dekády politikov, nezvládla sociálnu prácu, spôsobila - a už sa čoraz častejšie blížim k tomu konštatovaniu a raz to možno aj napíšem, len musím si dať preložiť do angličtiny a pošlem tam, kde to treba poslať - genocídu. Ja viem, na prvé počutie to znie hrozne, ale choďte sa tam pozrieť. To je jedna z možností.
Druhá z možností je, že ste to nastavili zle, a je to kvôli peniazom. To znamená, že sa vykazujú, 12 % postihnutých detí, kvôli peniazom, kvôli normatívu, lebo viem, že je vyšší. To som, osobne mám tú skúsenosť, keď sme chodili po osadách, že jak sa to oplatí, alebo jak je to, keď je vyšší normatív, keď sú. Nuž, či je to tak alebo onak, stojí to za to, aby ste sa tým zaoberali. Čiže ja vám to dávam do pozornosti, lebo verím, že je to kvôli tomu normatívu a že tu nie sme na tom tak zle, že nám tu buchol Černobyľ. Ani sme o tom nevedeli, že máme 12 % postihnutých detí. (Hlas predkladateľa.) No vidíte, tak dokonca, že je ich ešte viacej. Čiže to sú alarm... (Vystupujúci sa odmlčal. Hlas predkladateľa.) No niečo je zlé, nie? Niečo je zlé. Tak prípadne som vám tu povedal, už čo s tým urobíte.
Pán minister, ešte, samozrejme to sme aj minule o tom mali reč, ja si pamätám, že som minule rozprával, minule sme tu rozprávali a stále to tu je a koniec koncov je to už aj kvantifikované, že jak to vyzerá, že kvôli komu sa kde kúri a svieti. To znamená, že vy máte 110 škôl, spravujete, kde je menej ako 13 žiakov, a spravujete 167 škôl, kde máte od 13 do 24 žiakov. No proste... Nie, 248. (Hlas predkladateľa.) No ale tak patria pod vás, no. (Hlas predkladateľa: Nepatria, patria pod zriaďovateľov.) Posielate im peniaze. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Figeľ, Ján, podpredseda NR SR
Pán poslanec, táto špecifická forma dialógu, zdieľajte so všetkými tým, že vy poviete svoje, pán minister potom zareaguje, kedykoľvek môže vystúpiť, aby sme všetci počuli.
Nech sa páči.
Hlina, Alojz, poslanec NR SR
Pán minister tu oponoval, že ich nezriaďuje, nespravuje, ale sme sa zhodli, že ich financuje. Čiže a teraz to skúsim povedať tak, že ak je niekde 110 škôl, do ktorých chodí 13 detí, tak ja chcem povedať tým starostom, alebo tým, kto ich zriadili: Preboha, nerobte to, nerobte to tým deťom! Povedzte mi, čo to je za mizernú školu, kde chodí 13 detí? Však tie deti, keď majú prestávku, sa nemajú ani s kým stretnúť. Škola je aj miestom pre socializáciu. Však ja si to pamätám, keď boli školy, bola veľká prestávka, sme sa stretli, neviem, čo sme skúšali, ja neviem čo. Ale povedzte mi, ako sa to dá v škole, kde máte 13 detí?! Nerobte to tým deťom, starostovia, ktorí to politicky držíte, takto ubližujete! A to treba povedať. A treba to povedať aj tým rodičom. Lebo ak tým rodičom záleží na svojich deťoch, tak oni to musia pochopiť, že v tomto prípade to je politická hra na udržanie školy, niečoho, nejakého statusu, lebo však tuto minule bola taká diskusia, že: však by ma utopili v lyžičke vody, keby som tú školu zavrel. No ale hovoríte o deťoch, nie o vašej politickej budúcnosti, či vás niekto zvolí, alebo niekoho nezvolí, keď zavre nejakú školu, do ktorej chodí 13 detí. Urobte to kvôli tým deťom. Možno to znie paradoxne, ale zavrite tie školy kvôli tým deťom. Do školy, kde chodí 13 detí, to je zlá škola, to nemôže byť dobrá škola. A aj nemôže byť dobrá škola, kde chodí od 13 do 24 detí. Nemôže.
A týchto škôl je, pán minister, 358, som si to sčítal. To je ohromné číslo. Ohromné číslo rukojemníkov politických hier. Častokrát sú to, tie deti sú, tie deti sú rukojemníkmi politických hier o udržanie školy a nejakého statusu, že: nepustím, nedám, nedovolím! Lebo tu bude škola a vždy bola. Starostovia, ak plus-mínus, prosím vás, kvôli tým deťom to nerobte!
Je tu návrh, myslím, že to dávajú kolegovia z KDH o školských autobusoch. Pán minister, keby, ja neviem, koľko stojí prevádzka takej školy, kde chodí 13 detí. Ja som teda sa pohyboval v ekonomickom prostredí, ono to niečo musí stáť. Tam je riaditeľ, tam sa svieti, tam sa kúri. Ja som si dal len nástrel, že ak by stála prevádzka tejto školy 10 000 euro mesačne, ak by stála, ja neviem, či stojí, ale myslím, že sa nepomýlim, podľa mňa stojí viac ako 10 000. Keby sme vychádzali z toho, že stojí 10 000, tak sa dopracujeme k zaujímavým údajom, a to k takým, že 3 a pol mil. euro stojí mesačne prevádzka týchto málotriedok tento štát. A za rok to je 43 mil., to znamená 1,2 miliardy.
Teraz poďme rozprávať, koľko stojí autobus. Keby sme rátali, že autobus sa dá kúpiť, malý autobus za 150 000 euro, tak 286 autobusov. To sú všetko hrubé výpočty. To znamená, za rok, za rok by sme každej tej škole, tie deti by mali svoje sedadlo, by si tam mohli menovku vyšiť na to, aby sa vozili školskými autobusmi. Za rok. Druhý rok by sme mohli dať na odstupné a išli by sme v tom. Keď už nehľadáte ekonomický rozmer, keď ekonomika, mám pocit, že tu nikoho nezaujíma, ale začne, lebo však tie bezodné studnice vyschnú, a kým to teda dôjde, tak verte to, že kvôli tým deťom to má význam, aby sa socializovali, aby si našli aj inú kamarátku alebo iného kamaráta ako iba v tej kotline. Lebo tu sa hovorilo, že bieda tohto ľudu je v tom, že to bolo, všetko sa dialo v jednej kotline. Tam sa spoznávali, tam sa zabávali, tam to všetko žili a sem-tam len za farára išiel niekto z tej kotliny. Tak to nerobte, to isté! Dovoľte tým deťom ísť do druhej kotliny, spoznať cez ulicu, cez kopec, aké sú tam deti.
Pán minister, ak dovolíte, na toto by som fakt, jako kľúčová vec, aj pre vás, podľa mňa vaša misia, keď toto urobíte, že začnete zatvárať školy, tieto školy, tak to bude vaša obrovská, do bronzu vás dám vyliať. Fakt, to nestojí až tak veľa. Lebo to je, pomôžete tým deťom. Naozaj. A keby náhodou niekde, niekde bol niekto, kto kvôli tým piatim deťom a ešte aj rodičov si nájde, že oni s tým súhlasia, že kvôli tým piatim deťom budú mať tú školu a rodičia to budú spi..., tak nech si ju platia. Viete, nech si ju platia. Môžu mať! Ale potom nech to nie je! Že to je tak niečo neekonomické, tak niečo neefektívne, že to rozum stojí. A my sa na to, zdá sa, pozeráme. Avizujem, že treba s tým niečo robiť.
Potom navrhujete v tomto, keby som to skončil, potom navrhujete, že čo s tým. A to je, o to ide. Vždycky ide o to, že nestačí... Lebo, viete, a taká správa môže slúžiť aj na to, aby bolo čo kritizovať. Ste si uplietli na seba bič, hej. Čiže všetci tuná, hej, budú teda, je čo, lebo však je hrubá, to je význam aj správy okrem iného. Ale potom je, ja, význam tejto správy vidím, že ste našli v sebe ambíciu, že budete, že čo mienite s tým robiť. A tam dovoľte, že znova vidím určité nedostatky.
Už nehovorím, že začnem tým, že jak ste skonštatovali, že čo treba robiť. Lebo ste strategický cieľ. A teraz ak dovolíte – ja to nerád robím, ja nerád čítam, ale, teda rád čítam, ale nerád čítam, keď hovorím - ale teraz dovoľte, aby som zacitoval, lebo by som sa nechcel pomýliť, lebo to je formulácia stará 60 rokov. Ja vám ju prečítam: "Dostatočne financované, efektívne fungujúce regionálne školstvo zabezpečujúce kvalitnú výchovu a vzdelávanie reagujúce na aktuálne a očakávané potreby praxe, dostupné pre všetky vrstvy spoločnosti, poskytujúce deťom a žiakom základ zdravého životného štýlu a zabezpečujúce učiteľom postavenie a hodnotenie zodpovedajúce mimoriadnemu významu ich práce." Fúúú! Šesťdesiat rokov toto môžte, to sa 60 rokov takto písalo a nič, viete, nič sa nedeje, a ďalších 20, pokiaľ si to neuznáme, sa to tam znova môže kľudne písať. Lebo takto: kto by nechcel, vážení, kto by nechcel také školstvo, samozrejme, však?
A to vyčítam, to je moja výčitka, nie preto, že ste ju robili, ale preto, že ste si malé ambiciózne ciele dali. A ja vám poviem teraz v čom, aby som teda netáral. Poviem vám v dvoch, myslím, alebo v troch parametroch som si to tu povedal, že v čom. Pardon, ospravedlňujem sa. (Vystupujúci listuje v správe.) No k spomínanému, optimalizácii tých škôl. Viete, ak na jednej strane skonštatujete, že máte také školy, potom si vytýčite cieľ, že budete postupne optimalizovať, a potom napíšete, viete, ten cieľ sa volá, že "Prijať opatrenie na postupnú optimalizáciu siete, škôl a školských zariadení" a do toho odseku napíšete: "Problém optimalizácie je však zložitejší ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať." No však to, hej? "Napríklad, ak by sme redukovali potrebu optimalizácie na efektívnejších prostriedkoch, treba vziať do úvahy skutočnosť, že získané prostriedky prispejú len okrajovo k riešeniu nedostatočného financovania regionálneho školstva." Bla, bla, bla. Kto chce, nech si prečíta.
V zásade hovoríte, že treba to zoptimalizovať, v zásade hovoríte, že sa to nedá. A aj keby sa to urobilo, tak sa v zásade nič neušetrí. Lenže potom ja vám poviem, ja tomu nerozumiem. Že keď, lebo potom hovoríte, že by ste na osobných nákladoch ušetrili len 2 % prostriedkov, tomu už teda, priznám sa, vôbec nerozumiem. Lebo ak rozdelíme, že máte osobné a potom nejaké prevádzkové, na prevádzku ušetríte určite a na osobných, viete, lebo nikto nehovorí, že aj tí učitelia by mali. No a to je presne to asi, čoho sa bojíte. Len otázka stojí, že dokedy chcete tú paralýzu držať, hej? Tú agóniu. Lebo treba férovo povedať tým učiteľom - a ja vám to nebudem vykrikovať, ja vám to nebudem vykrikovať - férovo to treba tým učiteľom povedať: Je vás moc, je vás dokonca veľa, prosím vás, niektorí z vás sa rekvalifikujte! A keď v zmysle toho, že viete, že to není vaše, to není povolanie, že to je poslanie, tak uznajte, že ak je naším poslaním učiť naše deti, tak toto je jeden zo spôsobov. Je nás moc, lepšie, menej je niekedy viac. Ale vy tu vôbec tú ambíciu nemáte, lebo sami seba negujete v tom, že čo by ste chceli, je to na pol strany a v zásade hovoríte, že je to, v zásade hovoríte, že to neurobíte, lebo to nič neušetríte. To znamená, je, tento ste, na čo ste to tu dali potom? Prísne vzaté, to vám vyčítam. A budem vyčítať. To je absurdita.
Potom tu máte na strane 44, a už končíme, prístup k výchove a vzdelávaniu zabezpečí, teda, že máte, to je z tých opatrení pre znevýhodnené skupiny obyvateľstva. Tu dovoľte, aby som sa chvíľku pristavil. Tu mali byť... Ináč, to sa tiež tomu čudujem, lebo čo už viac môže súvisieť s rómskou reformou, ak nie školstvo, lebo niekto si myslí, že rómska reforma súvisí len s dávkami, rómska reforma súvisí aj so školstvom, ale súvisí napríklad aj so zákonom o stavebných výrobkoch, čo ja viem, že súvisí, a som sa to snažil niekomu vysvetliť, ale úplne zbytočne. Tento váš bod, tu mali byť tvorcovia a mali vám vyčítať, že tu znova nič dokopy nehovoríte. Zjednoduším, len skonštatuvávate, že ten problém je, čiastočne aj, že sa to zvyšuje, má stúpajúci trend. Však kto by nevedel, že to má stúpajúci trend?! To vieme všetci dávno. Ale tam to končí. Čiže tá moja výtka, výhrada, výčitka ku vám je, že v správe, ktorú vy, nieže to, čo ste urobili, ja nevyhodnocujem, to, čo chcete urobiť alebo plánujete urobiť, tak máte šancu to ešte zmeniť, hej. Tak v tom, čo plánujete urobiť, máte nedostatočnú ambíciu, ani nie že, to není ambíciu, tam máte, nereflektujete na stav. To znamená nedostatočne reflektujete stav, ktorý je od Popradu na východ. To vám teda poviem, že v Jasnej síce máme najmodernejšiu sedačku na svete, ale 10 km odtiaľ je stredovek. Viete, to tieto potemkiny, čo tu my staviame a tvárime sa, to je na smiech. To je úplne na smiech. Ten stredovek si treba ísť pozrieť. Tým, čo vám to vypracovali, špeciálne tento bod, že nech sa tam pozrú a že potom možno ho doplnia.
Tu by som skončil pri tom regionálnom, podľa mňa nešťastne nazvanom regionálnom, lebo to... A prejdem len na, krátku poznámku, na vysokoškolské školstvo. Tam si dovolím sa pristaviť. Už som to čiastočne hovoril k tej, ja tomu poviem Mamojkovej štatistike. On už to aj minule tu hovoril, že jak teda, že čo má ruky, nohy, hor sa do školy, hej. Nuž prečo nie, hej? Ale nie na vysokú školu, hej. To si myslím, že zneuctievame, a to, ten trend nie je dobrý. Tu len zopakujem, že lepšie sú kvalitné montérky ako nekvalitný diplom. Tá argumentačná bomba a la pán Mamojka, že 47 ľudí v Kanade je vysokoškolsky vzdelaných, u nás 17, tak sa dá rozcupať na, na, na franforce, dá sa, len sa treba nad tým trochu zamyslieť, hej?
My sme mali prerušenie vzdelávacieho cyklu v osemdesiatom deviatom. Do osemdesiateho deviateho sa chodilo, ináč to, nerád to priznávam, ale vtedy sa ešte, chodili do školy, teda okrem detí, o ktorých sa vedelo, že pôjdu do školy, lebo im to niekto vybaví, chodili aj deti, ktoré bolo vidno, že chcú ísť na vysokú školu. To bolo, u nás na Orave to bolo, to som aj minule hovoril, to bolo také, ako že teda ide na vysokú. Čiže tam sme sa nehnali bezhlavo, že išli všetci. Tam fakt išli niektorí, hej? Čiže už len skrz to máme ten štatistický deficit, ten nedobehneme za 20 rokov. Čiže prípadne tá argumentácia pána Mamojku, možno ešte raz tu bude nejaké školstvo, tak ho prípadne poprosím, že by to "apdejtoval", že mu to nesedí celkom. Už ani nehovorím o tom, že Kanada, sa opakujem, je prisťahovalecká krajina, hej? Čiže, lebo to tak pôsobí, že všetko, kde v každom, pomaly dedine, sa študuje vysoká škola, že to je úplne v poriadku, ba práve naopak, ešte sme na tom zle, ešte by sme mali študovať. Aj tí, čo už vôbec nechcú. Čiže aj keď nechceš ísť do školy, tak poď, lebo vybavíme normatív.
Nemôže to byť tak, hej, že koho nezoberú do roboty, že ide na vysokú školu. Lebo to dehonestujeme samotný ten princíp toho vzdelávania, a že kto má vlastne ísť na vysokú školu a čoho znakom je to, že niekto na tú vysokú školu ide, hej? Čiže ja som aj veľmi taký, by som povedal, kritický k tým štatistikám, aj spomínaným, že kde koľko je pomer vysokých škôl na počet obyvateľov. Ale to znova keby sme chceli vedieť úplne, ideme do detailu, do podstaty. Tak hovorme o tom, kde, koľko v Nórsku dávajú na vzdelanie, hej, potom by sme si to mohli prehodiť na nás, hej? Lebo čo je lepšie, mať dvoch priemerne vzdelaných, alebo jedného vzdelaného? Možno aj tak by otázka stála, hej, že či, lebo to je znova na úkor niekoho, hej. Že ten počet tých rozriedených peňazí alebo tých prostriedkov je toľko, ak dávame toľko z HDP a keď ich rozriedime medzi toľko, no tak v konečnom dôsledku sme tak všetci trošku vzdelaní, ale dokopy vzdelaní nie sme. Čiže to filozofické. V poriadku, pokiaľ tu chceme byť všetci, že chceme vytvoriť krajinu polovzdelaných, alebo tak plus-mínus vzdelaných, nech sa páči. Ale poviem otvorene, ja si nemyslím, že to je správna cesta. Ale keď ju zadefinujete, odhlasujete ako strategický materiál, že postavíme to všetko na Mamojkovej konštante, tak nech sa páči. Ale to treba znova možno aj ľuďom povedať, že ideme týmto smerom. Ja si myslím, že to nie je správny smer.
Ak dovolíte, mal som ešte na jazyku, kto všetko učí na tých vysokých školách, to by sme mohli debatovať, ale už vás nechcem rušiť, už predsa len som dlho. Poviem vám na konci tie návrhy, teda ak by som teda mohol.
V krátkosti zopakujem teda filozoficky: lepšie sú kvalitné montérky ako nekvalitný diplom. Ak tu budú tie školské autobusy, ony tu budú za chvíľku, čo ja viem, za tri, za štyri dni. A údajne to funguje tak, že keď v SMER-e povie minister, že áno, že to pustí, tak to ide, hej? Tak aspoň povedzte niekomu z vašich minititánov školstva, len nech to není Martvoň (Smiech v sále.), že nech sa vyjadrí k tomu, že do budúcnosti, či prípadne, viete, aby sme to neodignorovali, akože odignorujeme to. Viete, aby sme tak akože tú tému nabudili, hej? To je, tie školské autobusy a s tým samozrejme spojený proces zatvárania škôl, lebo to je moment, to je budúcnosť, zatvárania škôl.
No a potom ešte by sme si mohli trebárs zadefinovať niečo také, ja som si to pracovne nazval sústredené centrá vzdelávania, a to je presne to, čo s tým súvisí. Lebo ak ja som vozil moje deti do Marianumu a boli tam štyria, tam sa tiež svietilo, kúrilo, podľa mňa vy ste to platili, teda ministerstvo. Ony chodia tuná na Mudroňku. Moja dcéra bola ináč nadšená, lebo minule ste boli u nich a že vám podala ruku a že s ministrom. (Vystupujúci sa smeje.) Takže na Mudroňku chodia. A tá Mudroňka je strašne obrovská a strašne veľká. A verte, že kľudne na tú výtvarnú by mohli chodiť trebárs tie deti aj tam. Čiže to je podnet na zváženie, že by ste sústreďovali tie činnosti, aj to, čo sa tu často spomína, pertraktuje, tie centrá a neviem čo. Ja sa k tomu zatiaľ nebudem vyjadrovať, počkám si na výsledky. Ale som znova prístupný byť kritický k tomu, že niekde existuje 183 krúžkov, lebo to naozaj je náročné aj na vôbec zadefinovanie, že aké sú vlastne tie krúžky.
Čiže, pán minister, znova z pohľadu, keď budem vychádzať z tej mojej pôvodnej kvázi kvalifikácie, teda, že snažiť sa optimalizovať. Optimalizujte, sústreďujte tie činnosti, vytvorte centrum, sústredené centrum vzdelávania, hej. To znamená, že ak už sa niekto chce, tak trebárs v tej istej budove, lebo jednoduchšie je ju dokúriť ako vykúriť. Takže to je, to je, to nepustí, hej.
No a potom tú poslednú vec, tú si nedám a neodpustím, tú, čo som vám vyčítal, že ste to neodhadli od Popradu na východ. To je to, že nechoďte systémom tým, lebo tam nám kvapkajú, tikajú hodinky, že kým európske fondy, kým to postavíme. Viete, kým to postavíte a keď to postavíte, tak zistíte, že batéria na tých detských záchodoch bude stáť toľko čo Fabia. Ja som to videl v Jarovniciach. Už sa až toho hrúzim a bojím. A už nehovorím o tom, že kedy by ste to vôbec postavili.
My sme to aplikovali v Malackách. Keď ráno doveziete kontajner obytný, tak poobede v ňom učíte. Nám tikajú hodinky a naozaj, ak chcete pomôcť, chcete socializovať tie deti, chcete, aby boli platnými, účasťou našej spoločnosti. Však to, nechcem sa tu rozviesť, že tak krátkozrakosť, ktorú to hrozným spôsobom identifikujem. Ony sú tu a budú tu. A našou úlohou je im pomôcť, čo ako sa dá, ich socializovať. A čím skôr, tým lepšie. Čím skôr, tým lepšie. Takže nečakajte, pán minister, kým vám prídu fondy, kým to niekto. Ten kontajner ráno doveziete a poobede v ňom učíte. Poobede v ňom socializujte. Ja viem, že to není na nejakú veľkú chválu, do fotiek do OSN, to viem. To je taká Palestína, utečenecký tábor. Ale nehrajme sa. Nehrajme sa! My sa tu hráme, my sa hráme. V Jasnej Funitel, vedľa stredovek. Prestaňme sa hrať! Povedzme si pravdu: áno, sme na tom tak, ako sme, tu sme nanosili obytné bungalovy a tuná učíme deti sa socializovať, ako si umývať ruky.
Pán minister, toto keď urobíte! Keď uvidím, nemusia byť modré, ony zvyknú byť modré, ako UN, ale môžu byť aj červené, to je jedno, ale keď ich uvidím niekde v tých osadách, tak poviem si, tento minister a jeho misia mala svoj význam, mala svoj zmysel, lebo na konci si to budete môcť dovoliť skonštatovať.
Čiže koľko ich bolo? Jeden, dva, tri, štyri. Štyri, pán minister.
Ďakujem pekne.
Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážení kolegovia. Tu s takou obavou hlási pán spravodajca, že hodina. Bol som na rýchlokurze rýchločítania (Vyslovené s pobavením.), skúsim to, rýchlokurzom rýchločítania to prečítať.
Skôr ako, nedá mi, aby som sa aj k tejto veci nevyjadril tak, ako nepasujem sa, ale myslím si, že je k tomu, čo povedať, ale skôr, ako poviem, chcem povedať, že, žiaľ, táto debata nemá ten rozmer, ktorý tu niekedy cítim. Keď je napríklad ekonomika, tak taká titánska, hej, že teda, že čo povie Sulík, čo povie Mikloš. Potom dajme tomu zdravotnícka, že čo povie Novotný, čo povie Uhliarik. Kolegovia, viem, nemá to celkom až tak ten, tú silu, tak, možno preto, že to je správa, ale nemá to pre mňa tú silu, poviem to otvorene. A možno aj budem pokračovať v tom, že prekvapím niekoho. Aj z povedaného som v zásade nepočul nič také, čo by ma prikovalo do stoličky, že tento minister je na odvolanie. Lebo, poviem to, počúval som naozaj pozorne, lebo aj tá správa, naozaj, to sa už nedá len tak napísať, že nič z toho, keď niekto pokúšal sa extra, teda okrem toho Fínska, hej, teda že, ale to asi není, to neviem, či minister zrovna podpisuje fínske kancelárie, to neviem, ale to je na odvolanie tam niekoho od vás, hej, to určite. Ale v zásade to, keď to zjednoduším, tak z toho mi to celé tak zostalo len to Fínsko. (Hlas v sále.) Tuná ma dopĺňa pán minister, že ten pán už bol odvolaný, ale zdá sa, že peniaze minuté (Hlas v sále.), no, takže...
To som chcel tým začať a viem, že teda som si neurobil dobre, ale v zásade mojou úlohou nie je tu sa navzájom ofukovať. Ja si plním svoju poslaneckú úlohu, to znamená, vyjadrujem sa k niečomu, čo si myslím, že nie je správne. Keď je to správne, tak poviem, že to je správne. Prípadne, pokúsim sa aj niečo navrhnúť, lebo tak aj skončím môj príspevok, že sa pokúsim niečo navrhnúť.
Lebo ak je toto správa, ktorá konštatuje, už to má svoj význam, že nás oboznamuje s problematikou, tak ona má ambíciu aj ponúkať nejaké návrhy riešenia, hej, to je. A ja keby som to len tak skúsil prebehnúť, ja som si nejaké poznámky k tomu urobil v tých základných dvoch kategóriách, to znamená regionálne školstvo. Ináč ja by som to nenazýval regionálne školstvo, lebo to tak zdedinskujeme, hej. Mne sa ten výraz nepáči, ale už ak je zaužívaný, nech je. Ak je teda v tej časti regionálne školstvo, dovoľte, aby som teda k tejto správe sa vrátil. Ja som si dal tú prácu, že som si ju teda rýchlokurzom rýchločítania, čomu sa tam naučil, prečítal a trebárs len takéto veci skúsim. Na strane 7 hovoríme o tom, že koľko máme napríklad detí v základných školách a koľko učiteľov ich učí. Keď som si to z jednoducha prepočítal, tak to vychádza dvanásť. To znamená cca 12 detí na jedného učiteľa. To je u základných. U stredných je to desať. Ja si myslím, že to je málo. To je dosť luxus. Ale ešte ma tu zarazila ďalšia vec, základné umelecké školy. A tu som sa dočítal, že 150 000 detí tam teda chodí. No, nič v zlom. Ja moje dcéry, dve, keď som dal na výtvarnú, tak tie chúďatá šibovali hore-dole, najskôr to bolo v jednej umeleckej škole, potom ich odtiaľ vyhodili, potom sme ich museli voziť do Marianum. Tam, kde je Marianum - pohrebníctvo, tak tam bol výtvarný odbor. Ale nič v zlom, tam chodili moje dve dcéry, ešte dve, a to, a ešte dve, čiže dokopy, myslím, štyri deti tam chodili. Čiže ak, pokiaľ každé tretie dieťa chodí na tú umeleckú školu, tak neviem potom, na aké iné odbory, hej. Možno sú nejaké odbory, ktoré sú atraktívnejšie. Podal som informáciu, ako je to s atraktivitou výtvarného odboru.
Štatisticky ešte, keby som zostal pri tej štatistike, tam je jeden taký zaujímavý údaj. Keby sme mali, lebo keď sú štatistiky, tak sa, alebo nejaké tabuľky, tak ich treba rozanalyzovať. Ja som si potom spravil analýzu, že máme to nasledovné:
V tom regionálnom školstve máme pedagógov, tuto mám poznačených, 86 tisíc tam máte pedagogických pracovníkov a 38 tisíc z toho zabezpečovacieho, nepedagogických. Pomer 2 : 1. Ale napríklad u vysokoškolských je to horšie, tam je 21 tisíc pedagogických a 10 tisíc nepedagogických. Pomer 1 : 1. Ja si dovolím tvrdiť, pomer 2 : 1 je luxusom a pomer 1 : 1 je absolútnym luxusom. To mi príde ako keby, ja neviem, futbalový, futbalistov trénovali jedenásti tréneri. To znamená, každý futbalista... (Reakcia z pléna.) Tak to nie je a to nie som futbalový tréner, no, majú, brankári majú svojho, ale koniec koncov jedenástka je jedenástka a ich je 24. Tak dobre, tak 24 futbalistov by malo 24 trénerov. Mne to príde ako luxus. Ale, pán kolega, ja sa nejdem s vami sporiť o futbalovom trénerstve. Ja mám trénera z plávania, ale, skúšku, ale chcem povedať, že to dávam na zváženie ľuďom, nech si zvážia, či ten pomer je dobrý, alebo nie. No ak je toľko pedagógov ako nepedagógov na vysokej škole, tak neviem, no však keď niekto si myslí, že to je v poriadku, tak aby nám sa to náhodou neprehuplo, že o päť rokov sa tu stretneme znova a zistíme, že nepedagógov je viacej ako pedagógov. To by už možno u niekoho zazvonilo. To som mal chuť k tejto veci povedať.
Keby som pokračoval ďalej v správe, to ide celkom rýchlo, v desiatej, to ma zaujala tá informácia a aj v kontexte, čo povedal pán Chmel. Ale zas sa bojím, aby to nebolo pochopené zle. Ak hovoríte, že učebnice, požiadavka je na 16 mil., máte teraz sumu 6 mil. na to, to znamená, že ste cca v tretine, máte tretinu peňazí na to, čo potrebujete kúpiť. A teraz ten doplnený údaj je, že pre učebnice, pre národnostné vzdelávanie ide 30 % z celkového objemu. A teraz, pre tento rok, no a teraz napríklad neviem, či z celkového objemu požadovaných, alebo z celkového objemu peňazí, ktoré máte? Lebo to môže byť celkom zaujímavé zistenie. Lebo už, nič v zlom, aj 30 % je dosť oproti tomu ostatnému, hej. Ale ak je 30 % z požadovaných, tak to vlastne tá celá suma, ktorú máte, by išla zase na národnostné knižky, ale predpokladám, že je to 30 % zo sumy, ktorú máte. To znamená, keď máte 6 mil., tak 2 mil. na národnostné a 4 mil. pre ostatné. Nič v zlom, nezdá sa mi to proporčné. (Hlas predkladateľa.) Čiže je to skrz... (Vystupujúci sa obracia na predkladateľa.) Čiže je to neštandard. V prípade, ak je to tak, tak, ale to tam bolo treba uviesť, lebo takto, keď si to človek prečíta bez poznania tohto, tak má pocit, že na národnostné vzdelávanie ide 30 % prostriedkov pre učebnice a pre vzdelávanie v jazyku, v štátnom jazyku ide 70 percent. Ale beriem. (Hlas predkladateľa.) Ďakujem za vysvetlenie. To bola vec, ktorá ma zaujala v tej veci.
Ale prejdem na jednu vec, ktorá je podľa mňa, neviem, koho zaujala, mňa zaujala úplne hrozným spôsobom. Na strane 13, dokonca, keby sme hovorili, že to sú symboly, už na strane 13, my, na strane 13 máte napísané, že počet žiakov so zdravotným znevýhodnením predstavuje v súčasnosti 11,73 percenta. Vážení, a ja sa pýtam, tu je Černobyľ?! Vybuchol tu niekde Černobyľ?! Lebo ak máme z populácie cca 12 % detí so zdravotným znevýhodnením, to znamená, že tu musel buchnúť Černobyľ. Lebo za, štatisticky to je, proste to je ukazovateľ, to by sa nám malo OSN venovať, alebo niekto by sa nám mal venovať, že proste tu máme buď nejakú geopatogénnu zónu, alebo ja neviem, to proste nie je normálne, aby z populácie 12 % bolo so zdravotným znevýhodnením.
Teraz, že prečo? Napadajú ma v zásade dve možnosti. Jedna z možností, ja som to už tu pri iných príležitostiach spomínal, jedna z možností je to, že ste niečo nezvládli. Ale nielen vy. Tu je, dve dekády politikov, nezvládla sociálnu prácu, spôsobila - a už sa čoraz častejšie blížim k tomu konštatovaniu a raz to možno aj napíšem, len musím si dať preložiť do angličtiny a pošlem tam, kde to treba poslať - genocídu. Ja viem, na prvé počutie to znie hrozne, ale choďte sa tam pozrieť. To je jedna z možností.
Druhá z možností je, že ste to nastavili zle, a je to kvôli peniazom. To znamená, že sa vykazujú, 12 % postihnutých detí, kvôli peniazom, kvôli normatívu, lebo viem, že je vyšší. To som, osobne mám tú skúsenosť, keď sme chodili po osadách, že jak sa to oplatí, alebo jak je to, keď je vyšší normatív, keď sú. Nuž, či je to tak alebo onak, stojí to za to, aby ste sa tým zaoberali. Čiže ja vám to dávam do pozornosti, lebo verím, že je to kvôli tomu normatívu a že tu nie sme na tom tak zle, že nám tu buchol Černobyľ. Ani sme o tom nevedeli, že máme 12 % postihnutých detí. (Hlas predkladateľa.) No vidíte, tak dokonca, že je ich ešte viacej. Čiže to sú alarm... (Vystupujúci sa odmlčal. Hlas predkladateľa.) No niečo je zlé, nie? Niečo je zlé. Tak prípadne som vám tu povedal, už čo s tým urobíte.
Pán minister, ešte, samozrejme to sme aj minule o tom mali reč, ja si pamätám, že som minule rozprával, minule sme tu rozprávali a stále to tu je a koniec koncov je to už aj kvantifikované, že jak to vyzerá, že kvôli komu sa kde kúri a svieti. To znamená, že vy máte 110 škôl, spravujete, kde je menej ako 13 žiakov, a spravujete 167 škôl, kde máte od 13 do 24 žiakov. No proste... Nie, 248. (Hlas predkladateľa.) No ale tak patria pod vás, no. (Hlas predkladateľa: Nepatria, patria pod zriaďovateľov.) Posielate im peniaze. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Figeľ, Ján, podpredseda NR SR
Pán poslanec, táto špecifická forma dialógu, zdieľajte so všetkými tým, že vy poviete svoje, pán minister potom zareaguje, kedykoľvek môže vystúpiť, aby sme všetci počuli.
Nech sa páči.
Hlina, Alojz, poslanec NR SR
Pán minister tu oponoval, že ich nezriaďuje, nespravuje, ale sme sa zhodli, že ich financuje. Čiže a teraz to skúsim povedať tak, že ak je niekde 110 škôl, do ktorých chodí 13 detí, tak ja chcem povedať tým starostom, alebo tým, kto ich zriadili: Preboha, nerobte to, nerobte to tým deťom! Povedzte mi, čo to je za mizernú školu, kde chodí 13 detí? Však tie deti, keď majú prestávku, sa nemajú ani s kým stretnúť. Škola je aj miestom pre socializáciu. Však ja si to pamätám, keď boli školy, bola veľká prestávka, sme sa stretli, neviem, čo sme skúšali, ja neviem čo. Ale povedzte mi, ako sa to dá v škole, kde máte 13 detí?! Nerobte to tým deťom, starostovia, ktorí to politicky držíte, takto ubližujete! A to treba povedať. A treba to povedať aj tým rodičom. Lebo ak tým rodičom záleží na svojich deťoch, tak oni to musia pochopiť, že v tomto prípade to je politická hra na udržanie školy, niečoho, nejakého statusu, lebo však tuto minule bola taká diskusia, že: však by ma utopili v lyžičke vody, keby som tú školu zavrel. No ale hovoríte o deťoch, nie o vašej politickej budúcnosti, či vás niekto zvolí, alebo niekoho nezvolí, keď zavre nejakú školu, do ktorej chodí 13 detí. Urobte to kvôli tým deťom. Možno to znie paradoxne, ale zavrite tie školy kvôli tým deťom. Do školy, kde chodí 13 detí, to je zlá škola, to nemôže byť dobrá škola. A aj nemôže byť dobrá škola, kde chodí od 13 do 24 detí. Nemôže.
A týchto škôl je, pán minister, 358, som si to sčítal. To je ohromné číslo. Ohromné číslo rukojemníkov politických hier. Častokrát sú to, tie deti sú, tie deti sú rukojemníkmi politických hier o udržanie školy a nejakého statusu, že: nepustím, nedám, nedovolím! Lebo tu bude škola a vždy bola. Starostovia, ak plus-mínus, prosím vás, kvôli tým deťom to nerobte!
Je tu návrh, myslím, že to dávajú kolegovia z KDH o školských autobusoch. Pán minister, keby, ja neviem, koľko stojí prevádzka takej školy, kde chodí 13 detí. Ja som teda sa pohyboval v ekonomickom prostredí, ono to niečo musí stáť. Tam je riaditeľ, tam sa svieti, tam sa kúri. Ja som si dal len nástrel, že ak by stála prevádzka tejto školy 10 000 euro mesačne, ak by stála, ja neviem, či stojí, ale myslím, že sa nepomýlim, podľa mňa stojí viac ako 10 000. Keby sme vychádzali z toho, že stojí 10 000, tak sa dopracujeme k zaujímavým údajom, a to k takým, že 3 a pol mil. euro stojí mesačne prevádzka týchto málotriedok tento štát. A za rok to je 43 mil., to znamená 1,2 miliardy.
Teraz poďme rozprávať, koľko stojí autobus. Keby sme rátali, že autobus sa dá kúpiť, malý autobus za 150 000 euro, tak 286 autobusov. To sú všetko hrubé výpočty. To znamená, za rok, za rok by sme každej tej škole, tie deti by mali svoje sedadlo, by si tam mohli menovku vyšiť na to, aby sa vozili školskými autobusmi. Za rok. Druhý rok by sme mohli dať na odstupné a išli by sme v tom. Keď už nehľadáte ekonomický rozmer, keď ekonomika, mám pocit, že tu nikoho nezaujíma, ale začne, lebo však tie bezodné studnice vyschnú, a kým to teda dôjde, tak verte to, že kvôli tým deťom to má význam, aby sa socializovali, aby si našli aj inú kamarátku alebo iného kamaráta ako iba v tej kotline. Lebo tu sa hovorilo, že bieda tohto ľudu je v tom, že to bolo, všetko sa dialo v jednej kotline. Tam sa spoznávali, tam sa zabávali, tam to všetko žili a sem-tam len za farára išiel niekto z tej kotliny. Tak to nerobte, to isté! Dovoľte tým deťom ísť do druhej kotliny, spoznať cez ulicu, cez kopec, aké sú tam deti.
Pán minister, ak dovolíte, na toto by som fakt, jako kľúčová vec, aj pre vás, podľa mňa vaša misia, keď toto urobíte, že začnete zatvárať školy, tieto školy, tak to bude vaša obrovská, do bronzu vás dám vyliať. Fakt, to nestojí až tak veľa. Lebo to je, pomôžete tým deťom. Naozaj. A keby náhodou niekde, niekde bol niekto, kto kvôli tým piatim deťom a ešte aj rodičov si nájde, že oni s tým súhlasia, že kvôli tým piatim deťom budú mať tú školu a rodičia to budú spi..., tak nech si ju platia. Viete, nech si ju platia. Môžu mať! Ale potom nech to nie je! Že to je tak niečo neekonomické, tak niečo neefektívne, že to rozum stojí. A my sa na to, zdá sa, pozeráme. Avizujem, že treba s tým niečo robiť.
Potom navrhujete v tomto, keby som to skončil, potom navrhujete, že čo s tým. A to je, o to ide. Vždycky ide o to, že nestačí... Lebo, viete, a taká správa môže slúžiť aj na to, aby bolo čo kritizovať. Ste si uplietli na seba bič, hej. Čiže všetci tuná, hej, budú teda, je čo, lebo však je hrubá, to je význam aj správy okrem iného. Ale potom je, ja, význam tejto správy vidím, že ste našli v sebe ambíciu, že budete, že čo mienite s tým robiť. A tam dovoľte, že znova vidím určité nedostatky.
Už nehovorím, že začnem tým, že jak ste skonštatovali, že čo treba robiť. Lebo ste strategický cieľ. A teraz ak dovolíte – ja to nerád robím, ja nerád čítam, ale, teda rád čítam, ale nerád čítam, keď hovorím - ale teraz dovoľte, aby som zacitoval, lebo by som sa nechcel pomýliť, lebo to je formulácia stará 60 rokov. Ja vám ju prečítam: "Dostatočne financované, efektívne fungujúce regionálne školstvo zabezpečujúce kvalitnú výchovu a vzdelávanie reagujúce na aktuálne a očakávané potreby praxe, dostupné pre všetky vrstvy spoločnosti, poskytujúce deťom a žiakom základ zdravého životného štýlu a zabezpečujúce učiteľom postavenie a hodnotenie zodpovedajúce mimoriadnemu významu ich práce." Fúúú! Šesťdesiat rokov toto môžte, to sa 60 rokov takto písalo a nič, viete, nič sa nedeje, a ďalších 20, pokiaľ si to neuznáme, sa to tam znova môže kľudne písať. Lebo takto: kto by nechcel, vážení, kto by nechcel také školstvo, samozrejme, však?
A to vyčítam, to je moja výčitka, nie preto, že ste ju robili, ale preto, že ste si malé ambiciózne ciele dali. A ja vám poviem teraz v čom, aby som teda netáral. Poviem vám v dvoch, myslím, alebo v troch parametroch som si to tu povedal, že v čom. Pardon, ospravedlňujem sa. (Vystupujúci listuje v správe.) No k spomínanému, optimalizácii tých škôl. Viete, ak na jednej strane skonštatujete, že máte také školy, potom si vytýčite cieľ, že budete postupne optimalizovať, a potom napíšete, viete, ten cieľ sa volá, že "Prijať opatrenie na postupnú optimalizáciu siete, škôl a školských zariadení" a do toho odseku napíšete: "Problém optimalizácie je však zložitejší ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať." No však to, hej? "Napríklad, ak by sme redukovali potrebu optimalizácie na efektívnejších prostriedkoch, treba vziať do úvahy skutočnosť, že získané prostriedky prispejú len okrajovo k riešeniu nedostatočného financovania regionálneho školstva." Bla, bla, bla. Kto chce, nech si prečíta.
V zásade hovoríte, že treba to zoptimalizovať, v zásade hovoríte, že sa to nedá. A aj keby sa to urobilo, tak sa v zásade nič neušetrí. Lenže potom ja vám poviem, ja tomu nerozumiem. Že keď, lebo potom hovoríte, že by ste na osobných nákladoch ušetrili len 2 % prostriedkov, tomu už teda, priznám sa, vôbec nerozumiem. Lebo ak rozdelíme, že máte osobné a potom nejaké prevádzkové, na prevádzku ušetríte určite a na osobných, viete, lebo nikto nehovorí, že aj tí učitelia by mali. No a to je presne to asi, čoho sa bojíte. Len otázka stojí, že dokedy chcete tú paralýzu držať, hej? Tú agóniu. Lebo treba férovo povedať tým učiteľom - a ja vám to nebudem vykrikovať, ja vám to nebudem vykrikovať - férovo to treba tým učiteľom povedať: Je vás moc, je vás dokonca veľa, prosím vás, niektorí z vás sa rekvalifikujte! A keď v zmysle toho, že viete, že to není vaše, to není povolanie, že to je poslanie, tak uznajte, že ak je naším poslaním učiť naše deti, tak toto je jeden zo spôsobov. Je nás moc, lepšie, menej je niekedy viac. Ale vy tu vôbec tú ambíciu nemáte, lebo sami seba negujete v tom, že čo by ste chceli, je to na pol strany a v zásade hovoríte, že je to, v zásade hovoríte, že to neurobíte, lebo to nič neušetríte. To znamená, je, tento ste, na čo ste to tu dali potom? Prísne vzaté, to vám vyčítam. A budem vyčítať. To je absurdita.
Potom tu máte na strane 44, a už končíme, prístup k výchove a vzdelávaniu zabezpečí, teda, že máte, to je z tých opatrení pre znevýhodnené skupiny obyvateľstva. Tu dovoľte, aby som sa chvíľku pristavil. Tu mali byť... Ináč, to sa tiež tomu čudujem, lebo čo už viac môže súvisieť s rómskou reformou, ak nie školstvo, lebo niekto si myslí, že rómska reforma súvisí len s dávkami, rómska reforma súvisí aj so školstvom, ale súvisí napríklad aj so zákonom o stavebných výrobkoch, čo ja viem, že súvisí, a som sa to snažil niekomu vysvetliť, ale úplne zbytočne. Tento váš bod, tu mali byť tvorcovia a mali vám vyčítať, že tu znova nič dokopy nehovoríte. Zjednoduším, len skonštatuvávate, že ten problém je, čiastočne aj, že sa to zvyšuje, má stúpajúci trend. Však kto by nevedel, že to má stúpajúci trend?! To vieme všetci dávno. Ale tam to končí. Čiže tá moja výtka, výhrada, výčitka ku vám je, že v správe, ktorú vy, nieže to, čo ste urobili, ja nevyhodnocujem, to, čo chcete urobiť alebo plánujete urobiť, tak máte šancu to ešte zmeniť, hej. Tak v tom, čo plánujete urobiť, máte nedostatočnú ambíciu, ani nie že, to není ambíciu, tam máte, nereflektujete na stav. To znamená nedostatočne reflektujete stav, ktorý je od Popradu na východ. To vám teda poviem, že v Jasnej síce máme najmodernejšiu sedačku na svete, ale 10 km odtiaľ je stredovek. Viete, to tieto potemkiny, čo tu my staviame a tvárime sa, to je na smiech. To je úplne na smiech. Ten stredovek si treba ísť pozrieť. Tým, čo vám to vypracovali, špeciálne tento bod, že nech sa tam pozrú a že potom možno ho doplnia.
Tu by som skončil pri tom regionálnom, podľa mňa nešťastne nazvanom regionálnom, lebo to... A prejdem len na, krátku poznámku, na vysokoškolské školstvo. Tam si dovolím sa pristaviť. Už som to čiastočne hovoril k tej, ja tomu poviem Mamojkovej štatistike. On už to aj minule tu hovoril, že jak teda, že čo má ruky, nohy, hor sa do školy, hej. Nuž prečo nie, hej? Ale nie na vysokú školu, hej. To si myslím, že zneuctievame, a to, ten trend nie je dobrý. Tu len zopakujem, že lepšie sú kvalitné montérky ako nekvalitný diplom. Tá argumentačná bomba a la pán Mamojka, že 47 ľudí v Kanade je vysokoškolsky vzdelaných, u nás 17, tak sa dá rozcupať na, na, na franforce, dá sa, len sa treba nad tým trochu zamyslieť, hej?
My sme mali prerušenie vzdelávacieho cyklu v osemdesiatom deviatom. Do osemdesiateho deviateho sa chodilo, ináč to, nerád to priznávam, ale vtedy sa ešte, chodili do školy, teda okrem detí, o ktorých sa vedelo, že pôjdu do školy, lebo im to niekto vybaví, chodili aj deti, ktoré bolo vidno, že chcú ísť na vysokú školu. To bolo, u nás na Orave to bolo, to som aj minule hovoril, to bolo také, ako že teda ide na vysokú. Čiže tam sme sa nehnali bezhlavo, že išli všetci. Tam fakt išli niektorí, hej? Čiže už len skrz to máme ten štatistický deficit, ten nedobehneme za 20 rokov. Čiže prípadne tá argumentácia pána Mamojku, možno ešte raz tu bude nejaké školstvo, tak ho prípadne poprosím, že by to "apdejtoval", že mu to nesedí celkom. Už ani nehovorím o tom, že Kanada, sa opakujem, je prisťahovalecká krajina, hej? Čiže, lebo to tak pôsobí, že všetko, kde v každom, pomaly dedine, sa študuje vysoká škola, že to je úplne v poriadku, ba práve naopak, ešte sme na tom zle, ešte by sme mali študovať. Aj tí, čo už vôbec nechcú. Čiže aj keď nechceš ísť do školy, tak poď, lebo vybavíme normatív.
Nemôže to byť tak, hej, že koho nezoberú do roboty, že ide na vysokú školu. Lebo to dehonestujeme samotný ten princíp toho vzdelávania, a že kto má vlastne ísť na vysokú školu a čoho znakom je to, že niekto na tú vysokú školu ide, hej? Čiže ja som aj veľmi taký, by som povedal, kritický k tým štatistikám, aj spomínaným, že kde koľko je pomer vysokých škôl na počet obyvateľov. Ale to znova keby sme chceli vedieť úplne, ideme do detailu, do podstaty. Tak hovorme o tom, kde, koľko v Nórsku dávajú na vzdelanie, hej, potom by sme si to mohli prehodiť na nás, hej? Lebo čo je lepšie, mať dvoch priemerne vzdelaných, alebo jedného vzdelaného? Možno aj tak by otázka stála, hej, že či, lebo to je znova na úkor niekoho, hej. Že ten počet tých rozriedených peňazí alebo tých prostriedkov je toľko, ak dávame toľko z HDP a keď ich rozriedime medzi toľko, no tak v konečnom dôsledku sme tak všetci trošku vzdelaní, ale dokopy vzdelaní nie sme. Čiže to filozofické. V poriadku, pokiaľ tu chceme byť všetci, že chceme vytvoriť krajinu polovzdelaných, alebo tak plus-mínus vzdelaných, nech sa páči. Ale poviem otvorene, ja si nemyslím, že to je správna cesta. Ale keď ju zadefinujete, odhlasujete ako strategický materiál, že postavíme to všetko na Mamojkovej konštante, tak nech sa páči. Ale to treba znova možno aj ľuďom povedať, že ideme týmto smerom. Ja si myslím, že to nie je správny smer.
Ak dovolíte, mal som ešte na jazyku, kto všetko učí na tých vysokých školách, to by sme mohli debatovať, ale už vás nechcem rušiť, už predsa len som dlho. Poviem vám na konci tie návrhy, teda ak by som teda mohol.
V krátkosti zopakujem teda filozoficky: lepšie sú kvalitné montérky ako nekvalitný diplom. Ak tu budú tie školské autobusy, ony tu budú za chvíľku, čo ja viem, za tri, za štyri dni. A údajne to funguje tak, že keď v SMER-e povie minister, že áno, že to pustí, tak to ide, hej? Tak aspoň povedzte niekomu z vašich minititánov školstva, len nech to není Martvoň (Smiech v sále.), že nech sa vyjadrí k tomu, že do budúcnosti, či prípadne, viete, aby sme to neodignorovali, akože odignorujeme to. Viete, aby sme tak akože tú tému nabudili, hej? To je, tie školské autobusy a s tým samozrejme spojený proces zatvárania škôl, lebo to je moment, to je budúcnosť, zatvárania škôl.
No a potom ešte by sme si mohli trebárs zadefinovať niečo také, ja som si to pracovne nazval sústredené centrá vzdelávania, a to je presne to, čo s tým súvisí. Lebo ak ja som vozil moje deti do Marianumu a boli tam štyria, tam sa tiež svietilo, kúrilo, podľa mňa vy ste to platili, teda ministerstvo. Ony chodia tuná na Mudroňku. Moja dcéra bola ináč nadšená, lebo minule ste boli u nich a že vám podala ruku a že s ministrom. (Vystupujúci sa smeje.) Takže na Mudroňku chodia. A tá Mudroňka je strašne obrovská a strašne veľká. A verte, že kľudne na tú výtvarnú by mohli chodiť trebárs tie deti aj tam. Čiže to je podnet na zváženie, že by ste sústreďovali tie činnosti, aj to, čo sa tu často spomína, pertraktuje, tie centrá a neviem čo. Ja sa k tomu zatiaľ nebudem vyjadrovať, počkám si na výsledky. Ale som znova prístupný byť kritický k tomu, že niekde existuje 183 krúžkov, lebo to naozaj je náročné aj na vôbec zadefinovanie, že aké sú vlastne tie krúžky.
Čiže, pán minister, znova z pohľadu, keď budem vychádzať z tej mojej pôvodnej kvázi kvalifikácie, teda, že snažiť sa optimalizovať. Optimalizujte, sústreďujte tie činnosti, vytvorte centrum, sústredené centrum vzdelávania, hej. To znamená, že ak už sa niekto chce, tak trebárs v tej istej budove, lebo jednoduchšie je ju dokúriť ako vykúriť. Takže to je, to je, to nepustí, hej.
No a potom tú poslednú vec, tú si nedám a neodpustím, tú, čo som vám vyčítal, že ste to neodhadli od Popradu na východ. To je to, že nechoďte systémom tým, lebo tam nám kvapkajú, tikajú hodinky, že kým európske fondy, kým to postavíme. Viete, kým to postavíte a keď to postavíte, tak zistíte, že batéria na tých detských záchodoch bude stáť toľko čo Fabia. Ja som to videl v Jarovniciach. Už sa až toho hrúzim a bojím. A už nehovorím o tom, že kedy by ste to vôbec postavili.
My sme to aplikovali v Malackách. Keď ráno doveziete kontajner obytný, tak poobede v ňom učíte. Nám tikajú hodinky a naozaj, ak chcete pomôcť, chcete socializovať tie deti, chcete, aby boli platnými, účasťou našej spoločnosti. Však to, nechcem sa tu rozviesť, že tak krátkozrakosť, ktorú to hrozným spôsobom identifikujem. Ony sú tu a budú tu. A našou úlohou je im pomôcť, čo ako sa dá, ich socializovať. A čím skôr, tým lepšie. Čím skôr, tým lepšie. Takže nečakajte, pán minister, kým vám prídu fondy, kým to niekto. Ten kontajner ráno doveziete a poobede v ňom učíte. Poobede v ňom socializujte. Ja viem, že to není na nejakú veľkú chválu, do fotiek do OSN, to viem. To je taká Palestína, utečenecký tábor. Ale nehrajme sa. Nehrajme sa! My sa tu hráme, my sa hráme. V Jasnej Funitel, vedľa stredovek. Prestaňme sa hrať! Povedzme si pravdu: áno, sme na tom tak, ako sme, tu sme nanosili obytné bungalovy a tuná učíme deti sa socializovať, ako si umývať ruky.
Pán minister, toto keď urobíte! Keď uvidím, nemusia byť modré, ony zvyknú byť modré, ako UN, ale môžu byť aj červené, to je jedno, ale keď ich uvidím niekde v tých osadách, tak poviem si, tento minister a jeho misia mala svoj význam, mala svoj zmysel, lebo na konci si to budete môcť dovoliť skonštatovať.
Čiže koľko ich bolo? Jeden, dva, tri, štyri. Štyri, pán minister.
Ďakujem pekne.
Autorizovaný
15:47
Vystúpenie s faktickou poznámkou 15:47
Igor HraškoPočet detí v triedach je luxusom, pretože to vychádza nejak málo. Ja poviem zo svojej vlastnej praxe, kde som učil. Zoberiem príklad Základná škola vo Valči. Učil som v...
Počet detí v triedach je luxusom, pretože to vychádza nejak málo. Ja poviem zo svojej vlastnej praxe, kde som učil. Zoberiem príklad Základná škola vo Valči. Učil som v materskej škole, kde som mal, v triede bolo 25 detí a na základnú školu postupovalo 22. Zvyšné tri šli do mesta. Ale rok predtým, to znamená, že títo, keď nastúpili, boli prváci. V druhej triede boli štyri deti v ročníku. Vo vyššej triede, teda v tretej ich bolo 12 a vo štvrtej triede, ktorí vlastne potom odchádzali, tak ich bolo 8. Priemer vychádza zvláštne, ale teraz čo, ideme zrušiť školu kvôli tomu, že v jednom ročníku sú len 4 deti a v ďalšom je ich 22?! To tak trochu nejak nevychádza.
No a, Dodo, aj hovoril si, že to je neefektívne. Ja sa pýtam, že pre koho je to neefektívne? Pre štát? Pre samosprávu? Alebo pre tých rodičov, že by si mali predstaviť, že by mali deti voziť niekde inde do školy? Alebo ich posielať ako malých prvákov?
No a čo sa týka ZUŠ-iek, že, o atraktivitu. No v jednej ZUŠ-ke je, kde sa platí napríklad, tak je malý záujem, trebárs aj o ten výtvarný odbor, ale, naopak, v ZUŠ-ke, v ktorej sa neplatí, tak tam je záujem o čosi väčší, dokonca niekoľkonásobný. No ja som mal napr. vo svojom hromadnom odbore, teda v tanečnom, 170 detí, prípadne 180 detí, ale v individuálnom odbore učiteľ huslí má len 18 detí. Takže tu sa tiež nemôže porovnávať, že ktorý odbor je ako atraktívny, pretože pre toho individuálneho učiteľa, on sa nemôže venovať štyridsiatim huslistom naraz alebo dvadsiatim. Ja sa môžem tanečníkom venovať pätnástim, osemnástim, dvadsiatim. Ale on sa môže huslistovi venovať len jednému.
Takže to sú všetko také skresľujúce údaje, ktoré, keď niekto nepozná kontext, tak potom môžu byť ďaleko zavádzajúce.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
22.5.2013 o 15:47 hod.
Ing.
Igor Hraško
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne, pán predsedajúci. No, tuná presne vidno, ako dokážu čísla neskutočným spôsobom skresľovať realitu. Ja by som sa teraz dotkol možno len dvoch vecí. A pôvodne som sa nechcel ani hlásiť do rozpravy, ale vyzerá to, že sa prihlásim, ak vás nestihnem.
Počet detí v triedach je luxusom, pretože to vychádza nejak málo. Ja poviem zo svojej vlastnej praxe, kde som učil. Zoberiem príklad Základná škola vo Valči. Učil som v materskej škole, kde som mal, v triede bolo 25 detí a na základnú školu postupovalo 22. Zvyšné tri šli do mesta. Ale rok predtým, to znamená, že títo, keď nastúpili, boli prváci. V druhej triede boli štyri deti v ročníku. Vo vyššej triede, teda v tretej ich bolo 12 a vo štvrtej triede, ktorí vlastne potom odchádzali, tak ich bolo 8. Priemer vychádza zvláštne, ale teraz čo, ideme zrušiť školu kvôli tomu, že v jednom ročníku sú len 4 deti a v ďalšom je ich 22?! To tak trochu nejak nevychádza.
No a, Dodo, aj hovoril si, že to je neefektívne. Ja sa pýtam, že pre koho je to neefektívne? Pre štát? Pre samosprávu? Alebo pre tých rodičov, že by si mali predstaviť, že by mali deti voziť niekde inde do školy? Alebo ich posielať ako malých prvákov?
No a čo sa týka ZUŠ-iek, že, o atraktivitu. No v jednej ZUŠ-ke je, kde sa platí napríklad, tak je malý záujem, trebárs aj o ten výtvarný odbor, ale, naopak, v ZUŠ-ke, v ktorej sa neplatí, tak tam je záujem o čosi väčší, dokonca niekoľkonásobný. No ja som mal napr. vo svojom hromadnom odbore, teda v tanečnom, 170 detí, prípadne 180 detí, ale v individuálnom odbore učiteľ huslí má len 18 detí. Takže tu sa tiež nemôže porovnávať, že ktorý odbor je ako atraktívny, pretože pre toho individuálneho učiteľa, on sa nemôže venovať štyridsiatim huslistom naraz alebo dvadsiatim. Ja sa môžem tanečníkom venovať pätnástim, osemnástim, dvadsiatim. Ale on sa môže huslistovi venovať len jednému.
Takže to sú všetko také skresľujúce údaje, ktoré, keď niekto nepozná kontext, tak potom môžu byť ďaleko zavádzajúce.
Autorizovaný
15:50
Vystúpenie s faktickou poznámkou 15:50
Jana ŽitňanskáA takisto, a to ste správne poznamenali, veľakrát aj deti zo sociálne...
A takisto, a to ste správne poznamenali, veľakrát aj deti zo sociálne znevýhodneného prostredia sú prijímané na školy ako deti so špeciálnymi potrebami práve kvôli výške normatívu. Čiže možno aj v tomto smere by bolo dobré prehodnotiť financovanie detí zo sociálne znevýhodneného prostredia a napr. zmeniť to na nejaký normatív, ktorý bude blízky napr. deťom s mimoriadnym nadaním, aby neboli motivovaní riaditelia z nich robiť deti so zdravotným postihnutím. Lebo to nie je len vec potom, že to stojí nejaké peniaze, ale tieto deti do budúcnosti majú obmedzené možnosti študovať. Proste nebudú môcť riadne študovať.
A ešte jednu poznámku k tomu, čo ste spomínali, o tých malých školách. Ja by som si nedovolila tvrdiť, že všetky školy, ktoré majú nižší počet žiakov, sú mizerné. Ja poznám aj veľmi kvalitné školy. Je to naozaj vec tých pedagógov, ktorí tam sú, a nie veľkosti tej školy. Lebo poznám aj veľké školy, ktoré teda majú veľmi ďaleko od kvality. Takže paušalizovať v tomto prípade, myslím si, že nie je vhodné.
Ďakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
22.5.2013 o 15:50 hod.
Mgr.
Jana Žitňanská
Videokanál poslanca
Ďakujem. Na margo toho, čo ste hovorili, pán poslanec, že koľko máme detí so zdravotným znevýhodnením, že či tu buchol nejaký Černobyľ. No to je štatistika. Pán minister, myslím si, že hovoril o tom, že tých detí je podstatne viacej. Do tejto štatistiky sa zarátavajú aj dislektici, diskalkulici, proste naozaj tých postihnutí je široké spektrum.
A takisto, a to ste správne poznamenali, veľakrát aj deti zo sociálne znevýhodneného prostredia sú prijímané na školy ako deti so špeciálnymi potrebami práve kvôli výške normatívu. Čiže možno aj v tomto smere by bolo dobré prehodnotiť financovanie detí zo sociálne znevýhodneného prostredia a napr. zmeniť to na nejaký normatív, ktorý bude blízky napr. deťom s mimoriadnym nadaním, aby neboli motivovaní riaditelia z nich robiť deti so zdravotným postihnutím. Lebo to nie je len vec potom, že to stojí nejaké peniaze, ale tieto deti do budúcnosti majú obmedzené možnosti študovať. Proste nebudú môcť riadne študovať.
A ešte jednu poznámku k tomu, čo ste spomínali, o tých malých školách. Ja by som si nedovolila tvrdiť, že všetky školy, ktoré majú nižší počet žiakov, sú mizerné. Ja poznám aj veľmi kvalitné školy. Je to naozaj vec tých pedagógov, ktorí tam sú, a nie veľkosti tej školy. Lebo poznám aj veľké školy, ktoré teda majú veľmi ďaleko od kvality. Takže paušalizovať v tomto prípade, myslím si, že nie je vhodné.
Ďakujem.
Autorizovaný
15:51
Vystúpenie s faktickou poznámkou 15:51
Ľubomír PetrákPokiaľ budeme hovoriť o efektívnosti, to je už druhá otázka. Ale samozrejme otázkou efektívnosti...
Pokiaľ budeme hovoriť o efektívnosti, to je už druhá otázka. Ale samozrejme otázkou efektívnosti sa zaoberá rad garnitúr na ministerstvách už dlhšie obdobie. Pokiaľ si dobre pamätám údaje, náklady na málotriedky predstavujú zhruba 2 % nákladov na regionálne školstvo. A potom máme na druhej strane postavenú otázku politickej roviny, lebo významná časť málotriedok sa nachádza na jazykovo zmiešaných územiach. Ak začnete rušiť maďarské, poviem to takto, tak sa dostanete do sporu s Európskou úniou. Budete odsudzovaní za potláčanie ľudských práv a tak ďalej. Ak na tomto území začnete rušiť slovenské, budete označovaní iným spôsobom.
Bola tu dneska otvorená otázka od dvoch predrečníkov, od kolegu Érseka aj od pána Chmela, ktorí povedali, že sú zásadne proti zlučovaniu alebo vytváraniu spoločných škôl na jazykovo zmiešaných územiach. Jednou z ciest je aj toto, že čiastočne to vyrieši ekonomiku a môžme to posunúť dopredu, ale ekonomicky je to štatisticky v zásade málo významné. Ale babka k babce, budú kapce, ako som ochotný o tom hovoriť.
Téza "lepšie kvalitné montérky ako zlý diplom" môže znieť len ako módny doplnok, lebo na to, aby ste mohli tie kvalitné montérky používať, musíte získať vzdelanie. Ak sa pozriete na učňovské a stredné odborné školstvo, tak zrazu zistíte, že pomaly to... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Vystúpenie s faktickou poznámkou
22.5.2013 o 15:51 hod.
Ing. CSc.
Ľubomír Petrák
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne za slovo. Ja budem pokračovať tam, kde skončila kolegyňa Žitňanská. Pán kolega, ja si tak isto nedovolím kvalifikovať alebo zatrieďovať školy, že malé školy rovná sa nekvalitné školy. Malé školy sa môže rovnať aj individuálny prístup, môže sa rovnať aj individuálny prístup a veľmi dobré výchovno-vzdelávacie výsledky
Pokiaľ budeme hovoriť o efektívnosti, to je už druhá otázka. Ale samozrejme otázkou efektívnosti sa zaoberá rad garnitúr na ministerstvách už dlhšie obdobie. Pokiaľ si dobre pamätám údaje, náklady na málotriedky predstavujú zhruba 2 % nákladov na regionálne školstvo. A potom máme na druhej strane postavenú otázku politickej roviny, lebo významná časť málotriedok sa nachádza na jazykovo zmiešaných územiach. Ak začnete rušiť maďarské, poviem to takto, tak sa dostanete do sporu s Európskou úniou. Budete odsudzovaní za potláčanie ľudských práv a tak ďalej. Ak na tomto území začnete rušiť slovenské, budete označovaní iným spôsobom.
Bola tu dneska otvorená otázka od dvoch predrečníkov, od kolegu Érseka aj od pána Chmela, ktorí povedali, že sú zásadne proti zlučovaniu alebo vytváraniu spoločných škôl na jazykovo zmiešaných územiach. Jednou z ciest je aj toto, že čiastočne to vyrieši ekonomiku a môžme to posunúť dopredu, ale ekonomicky je to štatisticky v zásade málo významné. Ale babka k babce, budú kapce, ako som ochotný o tom hovoriť.
Téza "lepšie kvalitné montérky ako zlý diplom" môže znieť len ako módny doplnok, lebo na to, aby ste mohli tie kvalitné montérky používať, musíte získať vzdelanie. Ak sa pozriete na učňovské a stredné odborné školstvo, tak zrazu zistíte, že pomaly to... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Autorizovaný
15:53
Vystúpenie s faktickou poznámkou 15:53
Anton MartvoňNo a čo sa týka vašej poznámky na moju osobu, no na to si už zvykám. Ja som rád, že pán minister vystúpil s touto správou, ktorá, dá sa povedať, že za posledných dvadsať rokov na oblohe slovenského školstva je takým jarným slnkom, ktoré prichádza. A myslím si, že na vás môžem reagovať iba už asi tým spôsobom, že zvykám si, že vy sa vyjadrujete od jadrovej energie pomaly až po vesmírny výskum. A myslím si, že už nás ničím neprekvapíte.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
22.5.2013 o 15:53 hod.
Mgr. PhD.
Anton Martvoň
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne. Ja budem taktiež pokračovať tam, kde skončil kolega Petrák. Čo sa týka tých málotriedok ako takých, zasa, pán poslanec Hlina, dovolím si vás upozorniť na to, že v podstate sú aj regióny, ako je Orava alebo na východe Slovenska, kde ten populačný ročník ako taký klesá alebo stúpa, proste kolíše. Jeden rok tam máte 20 deti, ďalší rok tam máte 4 deti. A kvôli tomu, že jeden rok je to horšie alebo lepšie, nebudete rušiť školu. Však samozrejme tá škola má nejakú tradíciu. Nehovoriac o tom, že ten prístup môže byť problematický. A myslím si, že takisto, či sú to deti v Mútnom, meste Tatry alebo Humennom, majú rovnaký prístup z ústavy na vzdelávanie. Čiže jednoducho treba na to prihliadať. A práve to je aj sociálna úloha štátu, že zabezpečiť to vzdelanie aj na miestach, kde v podstate raz je viac študentov, raz je menej, alebo tam v podstate, kde tie dediny vymierajú.
No a čo sa týka vašej poznámky na moju osobu, no na to si už zvykám. Ja som rád, že pán minister vystúpil s touto správou, ktorá, dá sa povedať, že za posledných dvadsať rokov na oblohe slovenského školstva je takým jarným slnkom, ktoré prichádza. A myslím si, že na vás môžem reagovať iba už asi tým spôsobom, že zvykám si, že vy sa vyjadrujete od jadrovej energie pomaly až po vesmírny výskum. A myslím si, že už nás ničím neprekvapíte.
Autorizovaný
15:55
Vystúpenie s faktickou poznámkou 15:55
Arpád ÉrsekAle jak si vy dovoľujete povedať, že zrušiť málotriedky a sťahovať ich autobusom?! Tak potom zrušme kostoly, lebo tam chodí päť babiek! Prečo to nezrušíme? Potom zrušme vlakové stanice alebo jednokoľajky, lebo tam nechodí, len pätnásť...
Ale jak si vy dovoľujete povedať, že zrušiť málotriedky a sťahovať ich autobusom?! Tak potom zrušme kostoly, lebo tam chodí päť babiek! Prečo to nezrušíme? Potom zrušme vlakové stanice alebo jednokoľajky, lebo tam nechodí, len pätnásť ľudí. A kam sa Slovensko dopracuje?
Našou úlohou v prvom rade je zabezpečiť prácu ľuďom. A potom tie málotriedky sa naplnia. To je najdôležitejšie. Kde nebude roboty, lebo tam nebudú chodiť autobusy, nebudú chodiť vlaky, tak tam nebude nikdy päť alebo pätnásť detí v málotriedkach. My s tým nemôžme jednoducho súhlasiť. Spolunažívanie, jak som povedal na začiatku, keď som vystúpil, je dobré, nie je tu žiadny problém, pokiaľ sa nevyvolá nejaký politický, by som povedal, nejaká politická veľká prestrelka. Ale keď pôjdeme do toho, ideme rušiť? Však každý má právo na vzdelanie, to vyplýva z ústavy. Prečo by sa nemohol každý vzdelávať tak, ako chce? Na jednej strane to, čo povedal pán Martvoň, súhlasím. Niekedy je desať detí, niekedy je pätnásť detí. Keď zrušíme, už druhýkrát znovu ju nezaložíme, lebo sa odsťahuje odtiaľ učiteľ, odsťahuje sa odtiaľ farár. A môžte potom zavrieť všetko! A Slovensko, čo bude? Jedna veľká dedina?! A kde budú tie malé obce so svojimi tradíciami?
Ďakujem. (Potlesk.)
Vystúpenie s faktickou poznámkou
22.5.2013 o 15:55 hod.
PaedDr.
Arpád Érsek
Videokanál poslanca
Ďakujem. Ďakujem za slovo. No, pán kolega, tak od tej druhej časti súhlasím s vami, čo ste predrečníci povedali, to nehodnotím, to povedal pán Martvoň. Tú druhú časť tej odpovede, to mi je jedno.
Ale jak si vy dovoľujete povedať, že zrušiť málotriedky a sťahovať ich autobusom?! Tak potom zrušme kostoly, lebo tam chodí päť babiek! Prečo to nezrušíme? Potom zrušme vlakové stanice alebo jednokoľajky, lebo tam nechodí, len pätnásť ľudí. A kam sa Slovensko dopracuje?
Našou úlohou v prvom rade je zabezpečiť prácu ľuďom. A potom tie málotriedky sa naplnia. To je najdôležitejšie. Kde nebude roboty, lebo tam nebudú chodiť autobusy, nebudú chodiť vlaky, tak tam nebude nikdy päť alebo pätnásť detí v málotriedkach. My s tým nemôžme jednoducho súhlasiť. Spolunažívanie, jak som povedal na začiatku, keď som vystúpil, je dobré, nie je tu žiadny problém, pokiaľ sa nevyvolá nejaký politický, by som povedal, nejaká politická veľká prestrelka. Ale keď pôjdeme do toho, ideme rušiť? Však každý má právo na vzdelanie, to vyplýva z ústavy. Prečo by sa nemohol každý vzdelávať tak, ako chce? Na jednej strane to, čo povedal pán Martvoň, súhlasím. Niekedy je desať detí, niekedy je pätnásť detí. Keď zrušíme, už druhýkrát znovu ju nezaložíme, lebo sa odsťahuje odtiaľ učiteľ, odsťahuje sa odtiaľ farár. A môžte potom zavrieť všetko! A Slovensko, čo bude? Jedna veľká dedina?! A kde budú tie malé obce so svojimi tradíciami?
Ďakujem. (Potlesk.)
Autorizovaný
15:56
Vystúpenie s faktickou poznámkou 15:56
Alojz HlinaV zásade poďme definovať stratégiu! Pokiaľ chcete mať guvernantský systém vzdelávania, jeden žiak, jeden učiteľ, nech sa páči. Slabo platená guvernantka bude sa starať o to jedno dieťa. A ja neviem, jak to, lebo presne...
V zásade poďme definovať stratégiu! Pokiaľ chcete mať guvernantský systém vzdelávania, jeden žiak, jeden učiteľ, nech sa páči. Slabo platená guvernantka bude sa starať o to jedno dieťa. A ja neviem, jak to, lebo presne vidíte, jak to celé, ste ma zmotali. Teraz pomaly budem za to, že chcem zatvárať málotriedky, že som povedal, že sú nekvalitné. Ja som to nepovedal. Ja som povedal, že ubližujete tým deťom. A za tým si stojím a to nebudem odvolávať nikdy. Keď necháte 13 detí v jednej veľkej budove, kde sa ozýva, a akože ich vzdelávate, alebo ich aj vzdelávate, tak im ubližujete z pohľadu socializácie. Ubližujete im. A za tým si stojím a môže to byť fakt super kvalitná škola. Ale to je guvernantský systém vzdelávania, to je šľachtický systém, že malo to dieťa svoju guvernantku, ktorá sa oňho starala. Jak my ideme uvládať toto platiť?! Nech sa páči, tak to plaťme! Tak to realizujme! Poďme do toho! Ale ja si myslím, že na to nemáme. To znamená, to je mačkopes, to znamená, ani ryba, ani rak, ani poriadny učiteľ, ani poriadna škola. No celé také: uvidíme, vydržíme. Keď sa to zrúti, utekaj pre peniaze, drž komín! Viete, to je naozaj, mi to tak, tak niekedy pripadá, hej, že, že k tomu sa blížime, vážení kolegovia
A už sa nechcem vyjadrovať a ani to, ani nestihnem, k tomu brutálnemu parametru, že máme 12 % detí so zdravotným postihnutím. A dokonca ešte údajne vyššie. Tak by ma pri tejto príležitosti fakt zaujímalo, že kde sú, ako na tom iné krajiny.
Ďakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
22.5.2013 o 15:56 hod.
Alojz Hlina
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne. Deti moje zlaté, teda nemyslím tým vás, kolegovia, ja myslím, tak si povzdychnem, že nezávidím vám ani trošku, vyzerá to s vami dosť bledo. Ale aj po vystúpení po týchto faktických poznámkach.
V zásade poďme definovať stratégiu! Pokiaľ chcete mať guvernantský systém vzdelávania, jeden žiak, jeden učiteľ, nech sa páči. Slabo platená guvernantka bude sa starať o to jedno dieťa. A ja neviem, jak to, lebo presne vidíte, jak to celé, ste ma zmotali. Teraz pomaly budem za to, že chcem zatvárať málotriedky, že som povedal, že sú nekvalitné. Ja som to nepovedal. Ja som povedal, že ubližujete tým deťom. A za tým si stojím a to nebudem odvolávať nikdy. Keď necháte 13 detí v jednej veľkej budove, kde sa ozýva, a akože ich vzdelávate, alebo ich aj vzdelávate, tak im ubližujete z pohľadu socializácie. Ubližujete im. A za tým si stojím a môže to byť fakt super kvalitná škola. Ale to je guvernantský systém vzdelávania, to je šľachtický systém, že malo to dieťa svoju guvernantku, ktorá sa oňho starala. Jak my ideme uvládať toto platiť?! Nech sa páči, tak to plaťme! Tak to realizujme! Poďme do toho! Ale ja si myslím, že na to nemáme. To znamená, to je mačkopes, to znamená, ani ryba, ani rak, ani poriadny učiteľ, ani poriadna škola. No celé také: uvidíme, vydržíme. Keď sa to zrúti, utekaj pre peniaze, drž komín! Viete, to je naozaj, mi to tak, tak niekedy pripadá, hej, že, že k tomu sa blížime, vážení kolegovia
A už sa nechcem vyjadrovať a ani to, ani nestihnem, k tomu brutálnemu parametru, že máme 12 % detí so zdravotným postihnutím. A dokonca ešte údajne vyššie. Tak by ma pri tejto príležitosti fakt zaujímalo, že kde sú, ako na tom iné krajiny.
Ďakujem.
Autorizovaný
15:59
Vystúpenie v rozprave 15:59
Jozef MikloškoJa nebudem dlho samozrejme, sedem minút a koniec. Budem sa viac venovať problematike vysokých škôl. Som dvadsať rokov prednášal na vysokých školách informatiku, matiku. Dvadsaťsedem rokov som bol na UTK SAV, kde som sa profesionálne...
Ja nebudem dlho samozrejme, sedem minút a koniec. Budem sa viac venovať problematike vysokých škôl. Som dvadsať rokov prednášal na vysokých školách informatiku, matiku. Dvadsaťsedem rokov som bol na UTK SAV, kde som sa profesionálne venoval vedeckej práci. Myslím, že o tej vede sa mi zdá, že tam nie je toho veľa. Trocha to súvisí aj s tým a to je môj poznatok spred dvadsatich rokov, že skutočne veda na vysokých školách a veda v slovenskej akadémii, najmä v prírodných vedách, v ktorých som ja bol sám, v podstate sa málo dala porovnávať. Myslím, že doteraz je to tak, predsa akademici sa tomu venovali na plný úväzok, 24 hodín denne som rozmýšľal o tých matematických problémoch. V škole samozrejme máte veľa problémov, ste pedagogicky zaťažený, organizačne. Vtedy bolo veľa papierovania, teraz je ho snáď možná ešte viacej.
Čiže nečudujem sa, že po ´89-om sa mnohí snažili o likvidáciu SAV, doslova, že necháme americký model, nech sa veda robí iba na vysokých školách. V Amerike je to tak, ale u nás to nemalo tradíciu, ani korene. Samozrejme sa to vytratilo, ale tá tendencia je tu stále. Chápem, že tá správa sa netýka vedy ako takej, skôr vysokých škôl. Ale veda a vysoké školy a prednášanie veľmi úzko súvisia.
Voľakedy na našom ústave UTK bolo 600 ľudí, predstavte si 600 ľudí na akadémii, to bol najväčší ústav. Ja sám som bol vedúci kolektívu asi zo päť rokov, 50 matematikov, to bol najväčší kolektív vtedy v Československu. Dnes je 50, 60 ľudí na tom ústave, všetko sa to rozutekalo do sveta. Mali sme medzinárodné bázové laboratórium, kde bolo za päť rokov 262 ľudí z 12-ch socialistických krajín, vtedy na dlhodobé pobyty, na pár mesiacov. Po revolúcii sa to tiež rozsypalo, viac sa na to peňazí nedalo a vlastne to skončilo. Škoda, bol to po Dubne druhý ústav, ktorý takto fungoval na medzinárodnej veľmi dobrej úrovni.
Smutné bolo aj to, že to bolo aj v "sajuze" tak. Mnohokrát som navštevoval ruské vedecké inštitúcie, kde bolo naozaj veľa špičkových vedcov, a po revolúcii, vlastne nebyť Sorosa, ktorý každému vedcovi dal štipendium 100 dolárov, aby prežil tie ťažké roky, tak možno by sa sovietska a ruská veda úplne rozsypala. Nemyslím, že to Soros urobil len ako dobrý skutok.
Túto správu pokladám za dobrý začiatok diskusie, aj oceňujem to, že je to v Národnej rade prvýkrát. To, že to má byť aj diskusiou na verejnosti, je tiež dobrá myšlienka. Možno, že to mohlo byť predtým a že my sme sa mohli k tomu pripojiť, keď podnetov by sme viac nasali z verejnosti.
Neviem, ako si to predstavuje pán minister a ďalší, ako to bude prebiehať vo verejnosti. Či na facebooku, alebo na blogoch, alebo nejaká konferencia bude, alebo semináre, alebo dá sa adresa, kde možno písať pripomienky a tak ďalej. Dôležité je, aby ľudia, učitelia sa do toho zapojili, aj vedci, aj vysokoškoláci, a určite z toho môže byť pekná správa.
Samozrejme, neočakával som, že by táto správa mala zaručené financovanie do roku 2016 alebo 2020. Nezazlievam jej to, žiadna vláda nemohla sľúbiť, najmä už keď vtedy možno nebude. Ale aj tak je to koncepčná správa, kde sa hovorí o súčasnom stave a prípadne krátkej budúcnosti.
Problematika školstva je komplexná problematika. Je u nás silne zanedbaná. Vlastne podpísali sa na tom, myslím, že všetci ministri od roku ´89. Neviem, či ich nebolo dvadsať. Pán minister, koľko ich bolo? Veľa ich bolo. Osemnásť ich bolo, dobre, že to si zapamätám. Ale aj celková mentalita spoločnosti, ktorá si vyžaduje metódu rýchlych riešení.
Einstein raz povedal, že preto radi ľudia rúbu drevo, lebo vidia hneď výsledok. Ale vo vede, v školstve, vo vzdelaní je to beh na dlhé trate. Veľmi dlho trvá, kým ten výsledok je vidieť, ale ten, kto do tohto investuje, ten naozaj zabezpečuje budúcnosť svojmu štátu, národu. A teda máloktorí ľudia, keď najmä je kríza, takto rozmýšľajú. Každý si myslí na zajtra, na najbližšie voľby a nie perspektívne na dlho.
Veda a vzdelanie si vyžaduje trpezlivú, dlhú prácu v tichosti, mimo médií, ale napriek tomu môžte po mnohých rokoch práce, tvrdej práce objaviť bicykel, to, čo ste objavili, už dávno všetci poznajú. Ja som to už raz tu povedal, našu biedu smerom na učiteľstvo, ale to sa týka skôr stredných škôl. V dávnej minulosti sa učitelia triasli pred ideológiou, aby niečo nepovedali zlé pred žiakmi, keď museli presvedčovať do JRD, spisovať psov, keď presvedčovali ľudí, aby nechodili na náboženstvo a tak ďalej. Boli určitým spôsobom slúžkou okresných výborov. Do dnešného dňa ešte tento komplex, v mojej rodine šesť generácií dozadu všetci boli učitelia, ja ho tiež poznám veľmi dobre.
K strednému školstvu iba krátko. Je tam, kde šetriť. Skutočne sú malé triedy, možno ich aj zlučovať, aj spájať. Aj triedy, aj školy. Je to nepopulárne, ale dá sa to. Skutočne deti sa nerodia, to je myslím naša celonárodná vina.Teda tých detí bude stále menej. Pokiaľ neprídeme s nejakými husákovskými námetmi, že sa budú zase deti rodiť tak, jako voľakedy, pamätáte sa. Za minulých čias, keď ten trend bol, naraz prudko narástol, lebo sa teda viac podporila rodina.
Učňovky sú veľmi zanedbané, málo je študentov. Nikto nemá o to záujem, ani študovať, hoci remeslo je zlaté dno. Škoda, všetko sa hrnie na gymnáziá, ale z gymnázia s diplomom prakticky ste nič. Ako šikovný remeselník môžete mať naozaj zlatú baňu. Na to mám veľa príkladov.
Gymnáziá, vstup na ne treba ohraničiť nejakou fixnou známkou, ľudia, ktorí sa nechcú učiť a nevedia učiť, nepatria tam. Mala by to byť skôr elita. Ale sú talenty, ktoré by mali jasne dokázať svoj talent literárny, maliarsky, hudobný a neviem aký. Nejaké výnimky by mohli podľa mňa existovať.
Centrá voľného času, je o tom veľa, veľa ľudí o tom hovorilo, bude hovoriť. Fakt, že treba v tom urobiť poriadok, aj tam sa dá ušetriť, ale nesmie to byť likvidačné. Listov od občanov a tých článkov v médiách je veľa.
Mne sa zdá financovanie na žiaka spravodlivejšie, lebo keď to závisí od nejakého primátora alebo VÚC-ky alebo neviem koho, môže tam za tým byť korupcia, straníckosť, politika a tak ďalej. Financovanie na žiaka je jasné. Ľudia platia dane. Pokiaľ cirkev alebo súkromná škola supluje štát, teda pokiaľ cirkevná škola, štátna škola alebo súkromná škola supluje štát, potiaľ by ten žiak mal dostať rovnako.
K druhej časti, k vysokým školám. Ja si myslím, že 36 vysokých škôl u nás je aj veľa, aj málo. Podľa štatistík, ktoré sú dané, nie je to až tak veľa, mnohé štáty majú omnoho viac škôl. Je to zase príliš veľa, keď povieme, že nemáme na to odborníkov, nemáme garantov, nemáme ľudí, ktorí by to kvalitne učili. V minulosti sa školy tvorili aj politicky. Dobrý príklad bola Trnava. Bol som tam tri roky prorektorom, keď naraz na, skoro na tej istej ulici vznikla ďalšia vysoká škola, Cyril a Metod, a Trnavská univerzita konkurentne. Aj do dnešného dňa majú duplicitné zábery. A bolo okolo toho veľa diskusií, politických. Mám ešte dnes list, minule som ho našiel na povale, ako ministerka Slavkovská napísala mne, že vznik Cyrila a Metoda neohrozuje Trnavskú univerzitu. Potom sa všetko ukľudnilo, ale bola to samozrejme jasná duplicita.
Základným problémom školstva sú financie, aj keď včera premiér Fico na eurovýbore povedal, že tento rok nevieme minúť, neviem presne, pár miliárd eur z eurofondov, a najmä veda, výskum a vzdelanie zaostáva. Iste to je dlhodobý proces, tie sumy sa dlho pripravujú. Bol som prekvapený, akadémia, ktorá často plače, že nemá, tak iste by mohla podať eurofondy, aj keď mnohých odradzuje veľká administratívna náročnosť.
Ja som bol ešte v sedemdesiatom šiestom ako mladý ucháň pozvaný na pár mesiacov do Ameriky a vtedy som videl, čo to je veda, vtedy som videl, čo to je vysoké školstvo. Ameriku nemám moc rád, ale to, čo som tam videl, ako tá Amerika dá to tých talentov, ako ich poskupuje, aká atmosféra tam vládne. Ako profesor Kung vždy ráno došiel do roboty, mal v sáčku tri obložené chleby, jeden na ráno, druhý na obed, tretí na večer, a za päť minút dvanásť sme posledný autobus stihli domov. To je zanietenie, to je veda, tak sa robí niečo špičkové. Nechcem to veľmi obhajovať, ale pokiaľ nemáte vášeň k svojej práci a nerobíte to naplno, tak málokedy niečo dosiahnete.
Potom som bol dva roky celkove na univerzite v Mníchove, ako vedecký pracovník Alexandra von Humboldt, štipendista. Tiež chcem povedať, že študenti tam vedia, že vedieť je lepšie, ako nevedieť, že sa im to v škole oplatí, keď vedia. Sršali za tým, aby sa dozvedeli niečo nové. Keď došla nejaká osobnosť, bola taká plná sála, že sa tam nedalo dostať. Tu keď máte prednášku na nejakej univerzite, keď tam nejaký asistent vám naženie pár ľudí, tak ste veľmi rád. Proste nie je záujem o nové poznatky. Ľudia si myslia, že je tu internet, všetko sa dozvedia. Je to pravda, aj to nie je pravda.
Skúšanie. V Mníchove, keď sa skúšalo, to boli nervy, to bolo ťažké. Ústne, ešte raz, druhýkrát, desiatykrát. U nás sú testy, niektoré univerzity dajú každý deň ten istý test. Nechcem o tom viac hovoriť, ale skúšanie je naozaj, sú to masy ľudí. Ustne prakticky skúšanie neexistuje. Ja často mládeži hovorím, že ak chcete byť priemerom, trojkári a všetko chcete metódou najmenšieho odporu, tak Európa môže s takými ľuďmi dláždiť svoje autostrády a nedosiahnete nič. Proste priemer. Potrebujeme špičky a potrebujeme, aby ste pracovali tvrdo, pot, krv, slzy. K talentu patrí sa aj schopnosť presadiť. Nielen brečať a hľadať pomoc stále tam a tam a tam, ale sám sa presadiť.
Máme 306 študijných odborov, som tam čítal, je to trocha veľa, na každý deň jeden. Tých garantov, neviem, či toľko máme. Myslím, že teraz bude, že maximálne tri pracovné zmluvy, a máme maximálne neviem koľko garantov. Ale medzi tými garantami je to zvláštne. Proste dneska docent, zajtra profesor, bez nejakých veľkých požiadaviek. Ja to môžem úprimne povedať, občas sa mihnem cez takéto nominácie. Ste garantom a už máte pár prác, alebo jednu, aj to som minule videl. Niektorý šéf a garant detašovaného pracoviska mal jednu svoju samostatnú prácu, aj keď to bolo v jednom odbore, on mal z druhého. To už nechcem tu o tom hovoriť.
Zaujímavé, že vedci, ale aj pedagógovia sú svojím spôsobom individuality a teda ťažko držia pokope. Ja som videl v ´89-om, ako to bolo na SAV. Ako sa naraz v slobode rozštiepili, rozvadili, spravili jednu organizáciu, radu vedcov. A vlastne sa to nikde poriadne už nedalo odvtedy dokopy. Bohužiaľ. To, že úpadok kvality vysokých škôl u nás je aj dnes alarmujúci, je pravdou. Určite to súvisí aj s úpadkom morálky spoločnosti. A určite aj vykazovanie vedeckých výsledkov je nefér. Dá sa tam 15 autorov, každý má publikáciu, publikácia má tri strany, každý teraz seba navzájom citujú, už majú citácie a tak ďalej. Ja na bráchu, brácha na mne. To nie je veda, to nie je citovanie, to nie sú publikácie.
Veda bez morálky a poctivosti nie je veda.
Naše vysoké školy nie sú medzi 500 univerzitami sveta, tak som nedávno čítal. Iste by bolo zaujímavé takéto poradie mať aj z našich univerzít, možno aj existuje, alebo sa robí. Džungľa detašovaných pracovísk pokračuje. Myslím, že by každé z nich malo mať akreditáciu. Možno to tak je? Dnes je externé štúdium príliš vo veľkom rozsahu rozšírené a skoro by som povedal, že diplom z nich veľa neznamená.
Tiež je zaujímavá štatistika, neviem, kde som to čítal, že iba 10 % nových profesorov má doktora vied. Teda to je vrcholný titul, myslím si stále. Tiež je, ale to súvisí s tou individualitou, zaujímavé, že veľmi často profesori, nie v prírodných vedách, si nevychovajú svojich nasledovníkov. Tým pádom sú nenahraditeľní a keď odídu, tak tam nikto nie je, je tam diera.
Pán minister, ešte pripomínam Univerzitu tretieho veku. Stále to nie je doriešené, ani financovanie, ani ich nejaká podpora zo strany štátu. Čítal som tú správu, som to tam nenašiel.
Záverom chcem povedať, že o všetkom sa rozhoduje od počatia ešte v tele matky. Vtedy, keď to dieťa je láskané, vychovávané v dobrom prostredí, bez drog, púšťate mu peknú hudbu, hovoríte s ním vlastným jazykom, tak to dieťa bude v tom vašom jazyku aj plakať, tú hudbu bude počúvať a bude na tú matku tak naviazané, že keď ho potom porodí, bude vedieť, že to je ona a v tých prvých troch rokoch, keď tú mamu bude mať stále vedľa seba, ale aj otca, tak skutočne sa toľko neurónových spojení pri každom úsmeve v mozgu vytvorí, že to decko bude naozaj mať taký základ, aký nikdy už potom nebude môcť získať. Hrozné je konštatovanie vedcov, že v treťom roku sa ten mozog dieťaťa zaleje betónom a potom je už veľmi ťažko tam niečo zmeniť. Samozrejme, škola je veľmi dôležitá, ale tam v rodine to všetko začína.
Ďakujem.
Vystúpenie v rozprave
22.5.2013 o 15:59 hod.
Doc. RNDr. DrSc.
Jozef Mikloško
Videokanál poslanca
Vážený pán podpredseda parlamentu, vážený pán minister, som vďačný kolegovi Hrnčiarovi, ktorý mi povedal, ako sa môžem stať prvým. Spravil som to. A fakt, že mal pravdu. Som ti dlžný voľačo.
Ja nebudem dlho samozrejme, sedem minút a koniec. Budem sa viac venovať problematike vysokých škôl. Som dvadsať rokov prednášal na vysokých školách informatiku, matiku. Dvadsaťsedem rokov som bol na UTK SAV, kde som sa profesionálne venoval vedeckej práci. Myslím, že o tej vede sa mi zdá, že tam nie je toho veľa. Trocha to súvisí aj s tým a to je môj poznatok spred dvadsatich rokov, že skutočne veda na vysokých školách a veda v slovenskej akadémii, najmä v prírodných vedách, v ktorých som ja bol sám, v podstate sa málo dala porovnávať. Myslím, že doteraz je to tak, predsa akademici sa tomu venovali na plný úväzok, 24 hodín denne som rozmýšľal o tých matematických problémoch. V škole samozrejme máte veľa problémov, ste pedagogicky zaťažený, organizačne. Vtedy bolo veľa papierovania, teraz je ho snáď možná ešte viacej.
Čiže nečudujem sa, že po ´89-om sa mnohí snažili o likvidáciu SAV, doslova, že necháme americký model, nech sa veda robí iba na vysokých školách. V Amerike je to tak, ale u nás to nemalo tradíciu, ani korene. Samozrejme sa to vytratilo, ale tá tendencia je tu stále. Chápem, že tá správa sa netýka vedy ako takej, skôr vysokých škôl. Ale veda a vysoké školy a prednášanie veľmi úzko súvisia.
Voľakedy na našom ústave UTK bolo 600 ľudí, predstavte si 600 ľudí na akadémii, to bol najväčší ústav. Ja sám som bol vedúci kolektívu asi zo päť rokov, 50 matematikov, to bol najväčší kolektív vtedy v Československu. Dnes je 50, 60 ľudí na tom ústave, všetko sa to rozutekalo do sveta. Mali sme medzinárodné bázové laboratórium, kde bolo za päť rokov 262 ľudí z 12-ch socialistických krajín, vtedy na dlhodobé pobyty, na pár mesiacov. Po revolúcii sa to tiež rozsypalo, viac sa na to peňazí nedalo a vlastne to skončilo. Škoda, bol to po Dubne druhý ústav, ktorý takto fungoval na medzinárodnej veľmi dobrej úrovni.
Smutné bolo aj to, že to bolo aj v "sajuze" tak. Mnohokrát som navštevoval ruské vedecké inštitúcie, kde bolo naozaj veľa špičkových vedcov, a po revolúcii, vlastne nebyť Sorosa, ktorý každému vedcovi dal štipendium 100 dolárov, aby prežil tie ťažké roky, tak možno by sa sovietska a ruská veda úplne rozsypala. Nemyslím, že to Soros urobil len ako dobrý skutok.
Túto správu pokladám za dobrý začiatok diskusie, aj oceňujem to, že je to v Národnej rade prvýkrát. To, že to má byť aj diskusiou na verejnosti, je tiež dobrá myšlienka. Možno, že to mohlo byť predtým a že my sme sa mohli k tomu pripojiť, keď podnetov by sme viac nasali z verejnosti.
Neviem, ako si to predstavuje pán minister a ďalší, ako to bude prebiehať vo verejnosti. Či na facebooku, alebo na blogoch, alebo nejaká konferencia bude, alebo semináre, alebo dá sa adresa, kde možno písať pripomienky a tak ďalej. Dôležité je, aby ľudia, učitelia sa do toho zapojili, aj vedci, aj vysokoškoláci, a určite z toho môže byť pekná správa.
Samozrejme, neočakával som, že by táto správa mala zaručené financovanie do roku 2016 alebo 2020. Nezazlievam jej to, žiadna vláda nemohla sľúbiť, najmä už keď vtedy možno nebude. Ale aj tak je to koncepčná správa, kde sa hovorí o súčasnom stave a prípadne krátkej budúcnosti.
Problematika školstva je komplexná problematika. Je u nás silne zanedbaná. Vlastne podpísali sa na tom, myslím, že všetci ministri od roku ´89. Neviem, či ich nebolo dvadsať. Pán minister, koľko ich bolo? Veľa ich bolo. Osemnásť ich bolo, dobre, že to si zapamätám. Ale aj celková mentalita spoločnosti, ktorá si vyžaduje metódu rýchlych riešení.
Einstein raz povedal, že preto radi ľudia rúbu drevo, lebo vidia hneď výsledok. Ale vo vede, v školstve, vo vzdelaní je to beh na dlhé trate. Veľmi dlho trvá, kým ten výsledok je vidieť, ale ten, kto do tohto investuje, ten naozaj zabezpečuje budúcnosť svojmu štátu, národu. A teda máloktorí ľudia, keď najmä je kríza, takto rozmýšľajú. Každý si myslí na zajtra, na najbližšie voľby a nie perspektívne na dlho.
Veda a vzdelanie si vyžaduje trpezlivú, dlhú prácu v tichosti, mimo médií, ale napriek tomu môžte po mnohých rokoch práce, tvrdej práce objaviť bicykel, to, čo ste objavili, už dávno všetci poznajú. Ja som to už raz tu povedal, našu biedu smerom na učiteľstvo, ale to sa týka skôr stredných škôl. V dávnej minulosti sa učitelia triasli pred ideológiou, aby niečo nepovedali zlé pred žiakmi, keď museli presvedčovať do JRD, spisovať psov, keď presvedčovali ľudí, aby nechodili na náboženstvo a tak ďalej. Boli určitým spôsobom slúžkou okresných výborov. Do dnešného dňa ešte tento komplex, v mojej rodine šesť generácií dozadu všetci boli učitelia, ja ho tiež poznám veľmi dobre.
K strednému školstvu iba krátko. Je tam, kde šetriť. Skutočne sú malé triedy, možno ich aj zlučovať, aj spájať. Aj triedy, aj školy. Je to nepopulárne, ale dá sa to. Skutočne deti sa nerodia, to je myslím naša celonárodná vina.Teda tých detí bude stále menej. Pokiaľ neprídeme s nejakými husákovskými námetmi, že sa budú zase deti rodiť tak, jako voľakedy, pamätáte sa. Za minulých čias, keď ten trend bol, naraz prudko narástol, lebo sa teda viac podporila rodina.
Učňovky sú veľmi zanedbané, málo je študentov. Nikto nemá o to záujem, ani študovať, hoci remeslo je zlaté dno. Škoda, všetko sa hrnie na gymnáziá, ale z gymnázia s diplomom prakticky ste nič. Ako šikovný remeselník môžete mať naozaj zlatú baňu. Na to mám veľa príkladov.
Gymnáziá, vstup na ne treba ohraničiť nejakou fixnou známkou, ľudia, ktorí sa nechcú učiť a nevedia učiť, nepatria tam. Mala by to byť skôr elita. Ale sú talenty, ktoré by mali jasne dokázať svoj talent literárny, maliarsky, hudobný a neviem aký. Nejaké výnimky by mohli podľa mňa existovať.
Centrá voľného času, je o tom veľa, veľa ľudí o tom hovorilo, bude hovoriť. Fakt, že treba v tom urobiť poriadok, aj tam sa dá ušetriť, ale nesmie to byť likvidačné. Listov od občanov a tých článkov v médiách je veľa.
Mne sa zdá financovanie na žiaka spravodlivejšie, lebo keď to závisí od nejakého primátora alebo VÚC-ky alebo neviem koho, môže tam za tým byť korupcia, straníckosť, politika a tak ďalej. Financovanie na žiaka je jasné. Ľudia platia dane. Pokiaľ cirkev alebo súkromná škola supluje štát, teda pokiaľ cirkevná škola, štátna škola alebo súkromná škola supluje štát, potiaľ by ten žiak mal dostať rovnako.
K druhej časti, k vysokým školám. Ja si myslím, že 36 vysokých škôl u nás je aj veľa, aj málo. Podľa štatistík, ktoré sú dané, nie je to až tak veľa, mnohé štáty majú omnoho viac škôl. Je to zase príliš veľa, keď povieme, že nemáme na to odborníkov, nemáme garantov, nemáme ľudí, ktorí by to kvalitne učili. V minulosti sa školy tvorili aj politicky. Dobrý príklad bola Trnava. Bol som tam tri roky prorektorom, keď naraz na, skoro na tej istej ulici vznikla ďalšia vysoká škola, Cyril a Metod, a Trnavská univerzita konkurentne. Aj do dnešného dňa majú duplicitné zábery. A bolo okolo toho veľa diskusií, politických. Mám ešte dnes list, minule som ho našiel na povale, ako ministerka Slavkovská napísala mne, že vznik Cyrila a Metoda neohrozuje Trnavskú univerzitu. Potom sa všetko ukľudnilo, ale bola to samozrejme jasná duplicita.
Základným problémom školstva sú financie, aj keď včera premiér Fico na eurovýbore povedal, že tento rok nevieme minúť, neviem presne, pár miliárd eur z eurofondov, a najmä veda, výskum a vzdelanie zaostáva. Iste to je dlhodobý proces, tie sumy sa dlho pripravujú. Bol som prekvapený, akadémia, ktorá často plače, že nemá, tak iste by mohla podať eurofondy, aj keď mnohých odradzuje veľká administratívna náročnosť.
Ja som bol ešte v sedemdesiatom šiestom ako mladý ucháň pozvaný na pár mesiacov do Ameriky a vtedy som videl, čo to je veda, vtedy som videl, čo to je vysoké školstvo. Ameriku nemám moc rád, ale to, čo som tam videl, ako tá Amerika dá to tých talentov, ako ich poskupuje, aká atmosféra tam vládne. Ako profesor Kung vždy ráno došiel do roboty, mal v sáčku tri obložené chleby, jeden na ráno, druhý na obed, tretí na večer, a za päť minút dvanásť sme posledný autobus stihli domov. To je zanietenie, to je veda, tak sa robí niečo špičkové. Nechcem to veľmi obhajovať, ale pokiaľ nemáte vášeň k svojej práci a nerobíte to naplno, tak málokedy niečo dosiahnete.
Potom som bol dva roky celkove na univerzite v Mníchove, ako vedecký pracovník Alexandra von Humboldt, štipendista. Tiež chcem povedať, že študenti tam vedia, že vedieť je lepšie, ako nevedieť, že sa im to v škole oplatí, keď vedia. Sršali za tým, aby sa dozvedeli niečo nové. Keď došla nejaká osobnosť, bola taká plná sála, že sa tam nedalo dostať. Tu keď máte prednášku na nejakej univerzite, keď tam nejaký asistent vám naženie pár ľudí, tak ste veľmi rád. Proste nie je záujem o nové poznatky. Ľudia si myslia, že je tu internet, všetko sa dozvedia. Je to pravda, aj to nie je pravda.
Skúšanie. V Mníchove, keď sa skúšalo, to boli nervy, to bolo ťažké. Ústne, ešte raz, druhýkrát, desiatykrát. U nás sú testy, niektoré univerzity dajú každý deň ten istý test. Nechcem o tom viac hovoriť, ale skúšanie je naozaj, sú to masy ľudí. Ustne prakticky skúšanie neexistuje. Ja často mládeži hovorím, že ak chcete byť priemerom, trojkári a všetko chcete metódou najmenšieho odporu, tak Európa môže s takými ľuďmi dláždiť svoje autostrády a nedosiahnete nič. Proste priemer. Potrebujeme špičky a potrebujeme, aby ste pracovali tvrdo, pot, krv, slzy. K talentu patrí sa aj schopnosť presadiť. Nielen brečať a hľadať pomoc stále tam a tam a tam, ale sám sa presadiť.
Máme 306 študijných odborov, som tam čítal, je to trocha veľa, na každý deň jeden. Tých garantov, neviem, či toľko máme. Myslím, že teraz bude, že maximálne tri pracovné zmluvy, a máme maximálne neviem koľko garantov. Ale medzi tými garantami je to zvláštne. Proste dneska docent, zajtra profesor, bez nejakých veľkých požiadaviek. Ja to môžem úprimne povedať, občas sa mihnem cez takéto nominácie. Ste garantom a už máte pár prác, alebo jednu, aj to som minule videl. Niektorý šéf a garant detašovaného pracoviska mal jednu svoju samostatnú prácu, aj keď to bolo v jednom odbore, on mal z druhého. To už nechcem tu o tom hovoriť.
Zaujímavé, že vedci, ale aj pedagógovia sú svojím spôsobom individuality a teda ťažko držia pokope. Ja som videl v ´89-om, ako to bolo na SAV. Ako sa naraz v slobode rozštiepili, rozvadili, spravili jednu organizáciu, radu vedcov. A vlastne sa to nikde poriadne už nedalo odvtedy dokopy. Bohužiaľ. To, že úpadok kvality vysokých škôl u nás je aj dnes alarmujúci, je pravdou. Určite to súvisí aj s úpadkom morálky spoločnosti. A určite aj vykazovanie vedeckých výsledkov je nefér. Dá sa tam 15 autorov, každý má publikáciu, publikácia má tri strany, každý teraz seba navzájom citujú, už majú citácie a tak ďalej. Ja na bráchu, brácha na mne. To nie je veda, to nie je citovanie, to nie sú publikácie.
Veda bez morálky a poctivosti nie je veda.
Naše vysoké školy nie sú medzi 500 univerzitami sveta, tak som nedávno čítal. Iste by bolo zaujímavé takéto poradie mať aj z našich univerzít, možno aj existuje, alebo sa robí. Džungľa detašovaných pracovísk pokračuje. Myslím, že by každé z nich malo mať akreditáciu. Možno to tak je? Dnes je externé štúdium príliš vo veľkom rozsahu rozšírené a skoro by som povedal, že diplom z nich veľa neznamená.
Tiež je zaujímavá štatistika, neviem, kde som to čítal, že iba 10 % nových profesorov má doktora vied. Teda to je vrcholný titul, myslím si stále. Tiež je, ale to súvisí s tou individualitou, zaujímavé, že veľmi často profesori, nie v prírodných vedách, si nevychovajú svojich nasledovníkov. Tým pádom sú nenahraditeľní a keď odídu, tak tam nikto nie je, je tam diera.
Pán minister, ešte pripomínam Univerzitu tretieho veku. Stále to nie je doriešené, ani financovanie, ani ich nejaká podpora zo strany štátu. Čítal som tú správu, som to tam nenašiel.
Záverom chcem povedať, že o všetkom sa rozhoduje od počatia ešte v tele matky. Vtedy, keď to dieťa je láskané, vychovávané v dobrom prostredí, bez drog, púšťate mu peknú hudbu, hovoríte s ním vlastným jazykom, tak to dieťa bude v tom vašom jazyku aj plakať, tú hudbu bude počúvať a bude na tú matku tak naviazané, že keď ho potom porodí, bude vedieť, že to je ona a v tých prvých troch rokoch, keď tú mamu bude mať stále vedľa seba, ale aj otca, tak skutočne sa toľko neurónových spojení pri každom úsmeve v mozgu vytvorí, že to decko bude naozaj mať taký základ, aký nikdy už potom nebude môcť získať. Hrozné je konštatovanie vedcov, že v treťom roku sa ten mozog dieťaťa zaleje betónom a potom je už veľmi ťažko tam niečo zmeniť. Samozrejme, škola je veľmi dôležitá, ale tam v rodine to všetko začína.
Ďakujem.
Autorizovaný