21. schôdza

Ďakujem za slovo, pani podpredsedníčka. Pán poslanec, bohužiaľ, pri tomto zákone ide bokom všetko, argumenty, štatistika, súdna a policajná prax. SMER a pár liberálov až na jedného konzervatívca nepresvedčí o ničom. Úplne zbytočne tu rozprávame, absolútne oberáme toto plénum o drahocenný čas, lebo v tomto smere, čo sa týka novely Trestného zákona ohľadom delikventov za drogové delikty, nepresvedčíme týchto pánov. Asi až prax bude musieť ukázať, kto mal pravdu. A, bohužiaľ, tá pravda bude veľmi, veľmi krutá, keď potom drogoví díleri pôjdu zo súdu s podmienkami, pekne na slobode budú prevádzkovať svoj biznis ďalej. To isté sa bude týkať lekárov. Ale toto bude veľmi, veľmi zlé.
Vaše znalosti ohľadom tej liekovej turistiky naše argumenty len potvrdzovali, že toto nie je dobré riešenie. Bavili ste sa tu o miere. A tuto aj pán Poliačik vám tú mieru hádzal na oči alebo proste argumentoval tým. No ale predovšetkým keď chceme niečo spraviť s tou mierou, tak treba v prvom rade zadefinovať, čo sú to ľahké drogy, a potom zaviesť kategóriu, ktorá by umožňovala posudzovať tých užívateľov, ktorí majú toho viac ako 10-násobok, povedzme, od 10-násobku do 20-násobku. Ale toto je o drogových díleroch, nie o užívateľoch ľahkých drog.

Ďakujem pekne. Ja si myslím, že pán poslanec veľmi pekne aj na konkrétnych prípadoch ukázal, prečo je tento zákon zlý. A myslím si, že za pripomienky prezidenta treba hlasovať, aj keď sú len lobistické, lebo nevylepšujú zákon. Skôr to beriem tak, že pán prezident preto vrátil tento zákon, lebo chcel dať možnosť poslancom vládnej strany, aby revidovali svoj názor. Myslím si, nič by sa nestalo, keby tento zákon teraz neprešiel. O polroka by ministerstvo prinieslo nový a lepší zákon, lebo tento zákon, ako aj pán poslanec na to poukázal, bude zasahovať do nášho každodenného života. A nestojí to za to, aby sme prijali taký zlý zákon, skôr aby sa to vylepšilo. Takže aj preto sú tie argumenty, dúfam, nie sú zbytočné, aby väčšina nehlasovala za tento zákon. Ďakujem pekne.

Ďakujem za pripomienky.
K pánovi poslancovi Osuskému len krátka poznámka. Nezamieňajme si právo na štrajk s vydieraním štátu priložením pištole k hlave dieťaťa alebo pacienta. Vážme si naozaj hlavne pacienta, a nie niekoho, kto ho ohrozuje, lebo to, čo som povedal dneska v rozprave, drvivá väčšina lekárov, zdravotníkov, 90 % to bolo už vlastne koncom novembra 2011, bola proti tomu. Všetci to uznávali, naozaj som mal priateľov, ktorí si povedali, že, v pohode, však ideme do vyšších platov. Podpísali sme to všetci. Ale potom si uznali, že vlastne Lekársky odborový zväz prekročil tú hranicu. A presne o tom to je. My nemôžeme si zamieňať právo na štrajk nejakej skupiny zamestnancov alebo právo na lepšie pracovné podmienky s tým, že nejakým spôsobom dôjde k ohrozeniu života a zdravia našich občanov.
A čo sa týka pána Poliačika. Povedali ste, že ak je pre spoločnosť málo nebezpečné konanie, tak musí byť aj primeraný trest. No, viete, keď vy alebo ja si teraz dáme sedmičku vína, teda sme celkom ako takí dosť, vidím to na vás aj na sebe, chlapi, a to za celý večer, aby zas zo mňa neurobili alkoholika, tak nebudeme až takí spoločensky nebezpeční. Ale vtedy, keď po tejto sedmičke si sadneme za volant a náhodou sa vonku niečo stane, tak vtedy budeme spoločensky nebezpeční a urobíme nejaký trestný čin. Ale to je to isté. A presne o tom to je, že prečo robíme to, že 10-násobok tej dávky umožňujeme tým, ktorí to stopercentne zneužijú. A vieme, že to zneužijú, lebo to zneužívajú dnes, tak im to takto dávame na tácke a na druhej strane argumentujeme tým, že to určite neurobia... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, kolegovia, pán spravodajca, mám dve poznámky, keďže k tejto téme som sa vyjadroval aj v prvom, aj v druhom čítaní. A problém som mal hlavne s nekonzistenciou návrhov, čo pri prvom čítaní prišlo z ministerstva spravodlivosti. A v druhom čítaní cez výbor prišiel už vtedy dosť zložitý legislatívny zámer. A návrh rozšíril o ďalší, ohľadom ktorého sa vyjadrujú naši kolegovia, ktorí sa zaoberajú zdravotníctvom. Pre účely tejto debaty, zdá sa mi, po poznámky bolo tu zopakované niekoľkokrát z niekoľkých uhlov pohľadu nejaké argumentárium, ktoré mám pocit, sa môže vnímať v dvoch rovinách. Prvá z nich je: „Repetitio mater studiorum est.“ (Opakovanie by mala byť matka štúdia, u nás sa hovorí, múdrosti.) Alebo sa to môže vnímať aj úplne z opačnej strany, že opakovane vyslovené zavádzanie alebo lož sa môže stávať pravdou, či už sa to týka návrhu, ktorý odstraňuje neodôvodnenú veľkú represiu pri užívateľoch drog, takisto aj v otázkach, ktoré sa dotýkajú zdravotníctva. Tieto témy ťažko pred verejnosťou spojíme. A celkom sa mi dobre počúva alebo súhlasím s tým, čo aj hovoril kolega Lipšic, že táto debata dostala tak obrovský priestor v rámci tohto pléna, že sa môže zdať verejnosti, ako keby sme nemali nič lepšie na riešenie ako toto. Na druhej strane však je nebezpečné si hovoriť a nejakým spôsobom prejsť a premostiť to, že ministerstvo chce meniť podmienky pri užívaní drog, chce nastavovať nejaké pravidlá pri násilných trestných činoch a zároveň akceptovalo cez výbor podaný návrh na z môjho pohľadu obmedzovanie práva na štrajk alebo využívanie reálnych metód, ak už všetky ostatné metódy zlyhali a zastrašujú zdravotníckych pracovníkov a lekárov a podobne.
Ak by sme sa mali baviť o pripomienkach prezidenta v niektorých bodoch, ako keby odbornú verejnosť alebo verejnosť, možno svoj vlastný názor pretavil do nejakej kratučkej alebo takej miernej zmeny. Ale musím byť skeptický v tom, že čakal som od neho väčšiu odvahu a napríklad postavenie relevantne k tomu, že jedna skupina obyvateľstva, ktorá trvala na svojich požiadavkách, trvala na tom, že ak bude dlhodobo ignorovaná, tak pristúpi k nejakým nástrojom, ktoré môže urobiť. A musíme si na to spomenúť. A mnohokrát to tu bolo, že podajú v nej hromadné výpovede, čím teda kompetentných donútia konať, to sa už do budúcna nebude diať. A myslím si, takisto ako pán Novotný tu hovoril, že tento inštitút sa neplánuje pravdepodobne nikdy využiť. Ale je to reálny zastrašujúci nástroj. A ja si aj osobne myslím, že mnohé ďalšie skupiny toto môžu vnímať ako zdvihnutý prst, že nabudúce, ak sa niečo podobné bude opakovať, či už pri učiteľoch alebo inej sociálnej alebo profesijnej skupine, pristúpime k zmene Trestného zákona, zadefinujeme nové skutkové podstaty. A obmedzíme vás tak natoľko, že si to dvakrát alebo trikrát rozmyslíte, než sa vydáte na barikády a budete sa domáhať svojich požiadaviek.
A prezident v podstate iba v jednom bode znížil sadzbu, keď môžu lekári za svoje konanie, ak sa nepodvolia, prísť o licenciu, desať rokov na dva roky. Sa mi to zdá málo. A preto sa tak ako pri prvom čítaní pýtam, kde je súčasný štátny tajomník Branislav Ondruš, ktorý stojac s odborármi lekárskymi na barikádach využíval ten stav, že tu bola kríza, že lekári oprávnene a lekári spolu so sestrami to žiadali, i keď tieto dve skupiny by som pre tento prípad nezamieňal, pretože skutočne je pravdou, že tie sestry, ktoré na to išli slušnými a vyjednávacími metódami, prišli absolútne skrátka. Kde je teraz? Kde je pán Blaha, ktorý právo na štrajk považuje za absolútne a na jeho siahanie je vyzbrojený obrovskými argumentmi, že nemáme to robiť, to nedopustiť? A nič nepočul som v debate o tom v prvom, druhom ani teraz pri vrátení novely od prezidenta.
Ale myslím si, že skutočne napríklad táto debata by si bola zaslúžila svoj vlastný bod, svoju legislatívnu iniciatívu, kde by bolo zapojené ministerstvo zdravotníctva, kde by bolo zapojené aj ministerstvo spravodlivosti a mohlo by prebehnúť nejaké medzirezortné konanie, profesijné organizácie sa mohli vyjadriť. Vôbec nič takéto sa neudialo. Iba cez pozmeňujúci návrh, zadefinované skutkové podstaty a komentár a návrh pána prezidenta, so skutkovými podstatami nerobíme nič, znižujeme možnosť alebo to, čo zákon predpokladal, že prídu lekári o licenciu na desať rokov, na dva roky, čo je pre mňa absolútne nedostatočné. Napriek tomu, toto podporím. A najradšej by som mal možnosť celý tento zákon zmiesť zo stola a otvoriť tú debatu úplne odznova, korektne, rozdelenú tematicky na to, čomu sa tie jednotlivé témy majú venovať.
Druhá téma, ktorá tu vzbudzuje podľa mňa, a nehnevajte sa, kolegovia z opozície, obrovské vášne hlavne medzi opozičnými lavicami, je téma drog, téma z môjho pohľadu užívateľov drog. A často som tu počul, kde je konkrétny príklad. Dávam do pozornosti, keďže sedím vo výbore pre médiá a kultúru, to, že mal som možnosť nedávno v relácii, ktorá beží na verejnoprávnom médiu, volá sa Colnica, zahliadnuť dokument jedného slovenského dokumentaristu, ktorý natočil dokument. Téma sa týkala toho, či Boh hovorí po slovensky alebo po česky. A téma sa dotýkala výpovedí a konkrétnych výpovedí ľudí, ktorí mali nejaký dotyk s transcendentom a podobne. Zhodou okolností k tejto téme sa vyjadril aj jeden programátor. Myslím si, že keďže to bolo na verejnoprávnom okruhu a tento dokument je verejný, dá sa spomenúť aj jeho meno. Volá sa Stanislav Mores tvorca toho dokumentu, ktorý sa volal Hrad prepevný. Dokumentoval a robil výpovede. Toto bol ako keby rozhovor na mobilné telefóny, kde tento pán, v súčasnosti veľmi veriaci človek, hovoril svoj vlastný príbeh. Pýtal som sa vedenia parlamentu, či tento 30-, 45-sekundový výsek by sa nedal prehrať. Ale nechcem tu vzbudzovať zbytočné vášne. A tento pán začína tým, že bol vychovávaný v katolíckej tradícii, pri vysokom školstve, pri vysokoškolskom štúdiu, orientujúc sa na prírodné vedy, toto opustil a začal experimentovať s LSD. Je to jeho konkrétna výpoveď. Odporúčam tento dokument si pozrieť, ešte raz, s názvom Hrad prepevný. A hovorí teda o tom, že následne toto vyhodnotil ako experimentáciu s tvrdou drogou, ako fatálny zlom v jeho živote, pričom sa začal následne stretávať s kresťanskými komunitami a podobne, až skončil s tým, že Boh mu poskytol v podstate odpoveď na otázku, ako ďalej. A momentálne je safe.
Prečo to spomínam. Mám pocit, že represia, spomínaná penológia pánom Čížom, rôzne názory tu zasvätených poslancov, ktorí si osobujú túto tému zobrazovať alebo hovoriť o nej s absolútnym zanietením, nie je čierno-biela. Táto téma je široká. Dotýka sa konkrétnych ľudských osudov. A pre účely trestného konania, ktoré môžeme vnímať ako ten najtvrdší betón a nástup represie, je dobré, aby táto debata proste zaznievala a aby sme si konečne povedali, ako Slovensko chce v tomto kráčať ďalej. Myslím si, že sú iné fóra ako fórum parlamentu, kde by mali prebehnúť v prvom rade debaty o tom, akým spôsobom sa budem stavať k represii, akým spôsobom sa pozrieme na našich drogovo závislých, akým spôsobom budeme rozlišovať medzi dílerom, malým dílerom, užívateľom a používateľom. Je pravdou, že pre odhaľovanie trestnej činnosti v tejto oblasti by sa malo urobiť viac. A malo by sa viac dbať na to, kto má s týmto skúsenosti, či sú to svetové skúsenosti alebo sú to skúsenosti našich odborníkov, a nie viesť zanietené, plamenné debaty o tom, že niekto tu uvoľňuje pravidlá dílerom.
Osobne, nech to čítam zhora, zdola, debatujem tu s právnikmi, ktorí možno už aj pre politické účely používajú argumentáciu a navzájom si so svojimi argumentmi súhlasia. Chcem iba povedať, že je tu aj iný pohľad. A ten hovorí o tej skupine ľudí, ktorí padnú do tejto skupiny, do toho, že sa dostanú do dotyku s drogami. Chcem len upozorniť na to, že toho bude, bohužiaľ, viac a viac. A budeme sa musieť pozrieť na to, či reálny mechanizmus, ktorý bol nastavený teraz, odpovedal tomu, že zatvárame alebo postihujeme spravodlivo tých ľudí, ktorí postihnutí majú byť, a tých, ktorí postihnutí nemajú byť.
Minister Borec prišiel s návrhom, ktorý uchopili niektorí spolukolegovia a kolegyne spôsobom takým, že otvárame možnosti vyvinenia sa alebo nejakým spôsobom nabiehame dílerom. Ale pýtal som sa už viacerých, aký účel by to sledovalo. Neviem si to predstaviť, prečo by toto jedno zodpovedné ministerstvo pri obrovských politických nákladoch sa vydalo touto cestou. Tak môžem si dovoliť špekulovať. Tak potom obviňme tých ľudí z toho, že majú nejaké prepojenie na drogové kartely. A to som tu teda nepočul. A myslím si, že asi by sme ani neboli veľmi úprimní, ak by sme toto urobili. Alebo teda majú skutočne na mysli tých ľudí, ktorí môžu byť neoprávnene postihnutí pri tom, že sa prvýkrát dostanú do styku s drogou, prvýkrát budú odhalení a nastúpi nejaká represia, ktorá sa aj mne zdá z pohľadu toho, ako je to doteraz nastavené, neprimeraná.
S recidívou sa nedeje nič. A nie som teda odborník na penológiu ani v Trestnom zákone. Tu nie je ani pán spravodajca. A mal som dlho, 19 rokov my sme sa tam aj s pánom spravodajcom stretávali, klub v Trnave, kde sme boli konfrontovaní presne s touto otázkou, ako plynuli deväťdesiate roky, nástup dvetisícich rokov, čím ďalej, tým viac a viac. Najprv bola situácia riešená spôsobom od zodpovedných, či už v meste alebo na úrovni štátu, tak, že zatvárali oči. Dokonca boli vyjadrenia zodpovedných u nás v Trnave: "V Trnave drogy nie sú." Mohli sme hovoriť o konkrétnych použitiach. Organizovali sme besedy. Pozývali sme na ne ľudí z resocializačných zariadení, drogovo závislých ľudí, aby podávali to svedectvo, a tých, ktorí sa liečili a chceli, aby sme mohli predchádzať týmto javom. A na základe toho si myslím, že táto debata, ktorá bola nastavená aj z pohľadu štátu na dávku alebo na sumu dávok, 10-násobok dennej dávky, bola falošná, pretože podľa mňa nevie tento moment rozdeliť, či sa jedná o dílera alebo sa jedná o používateľa. Proste bez ohľadu na to, či už sa budem baviť u nás na klube so Štefanom Kuffom alebo Igorom Matovičom, alebo s iným, toto nebol nikdy kvalifikačný rozdiel medzi dílerom a nedílerom. Ja si myslím, a chcem tomu veriť a dúfam, že to bude správne, že to, čo do budúcna urobí rozdiel medzi dílerom a užívateľom drog, bude to, že užívateľ bude odhalený tým, že tú drogu pri sebe bude mať a nastúpi možno zdvihnutý prst zo strany štátu, tá nižšia forma represie. Tak vypadne z toho procesu a pre účely trestného konania až ten, kto to bude robiť opakovane. Čiže tá recidíva urobí rozdiel medzi užívateľom a dílerom. Tak toto je ten moment, ktorý som ja možno laicky odhalil. A myslím si, že tadeto cesta presne vedie. Rozdiel medzi dílerom a užívateľom drog nerobí 10-násobok dávky, ale robí to, či to robiť opakovane bude alebo nie.
A tá širšia debata, ktorú som spomínal, by mala konečne prísť na to, či sa vydáme po striktných a represívnych cestách, ktoré, a nechcem ich tu teraz citovať, lebo tú literatúru máme pravdepodobne podobnú, zlyhávajú v mnohých štátoch, a múdry sa teda učí aj na cudzích chybách, a dáme sa touto cestou inšpirovať alebo budeme tvrdohlavo trvať na tom, že díler je proste ten, ktorého prvýkrát ja odhalím, ktorý bude mať možnosť iba rozhodnúť pri vine a treste a v konaní, lebo tu často ten argument zaznieva, že máme poskytnúť prípad, kedy bol niekto odsúdený, ak teda tu poskytol súčinnosť. Myslím si, že je lepšie, aby zabralo rodinné prostredie, spoločnosť ako taká, ako čisto sa spoliehať na represiu, a tým na vyriešenie toho problému. Proste štvorročný nepodmienečný trest alebo jeho hrozba v tomto prípade zlyháva. A skôr si myslím, že majú nastať iné mechanizmy, ktoré sú, apropo, a majú byť ďalej definované.
Keďže parlament by mal byť nejakým spôsobom výsekom spoločnosti, tak obávam sa, že táto debata bude ešte po mnoho rokov predmetom politického boja, lebo ten tu vnímam ja od rána, kto dá lepšie stanovisko k tejto téme a kto bude viacej represívny. A som trošička smutný z toho, že sa to deje priamo v sieni zákonnosti a nedokázali sme predtým vrátiť predkladateľovi tento zákon na prepracovanie, nie z pohľadu toho, že túto vec riešil zle, ale z pohľadu toho, že spojil mnohé témy, na ktoré, si myslím, sú úplne iné fóra, kde bolo treba riešiť tieto témy a možno tento stret názorový bez politických záujmov, bez toho, aby niekto deklaroval pred svojimi voličmi, že ja som bojoval proti dílerom. A na druhej strane mlčiaca väčšina vo faktických poznámkach, možno dvoch-troch v celej debate, hovorí a snaží sa obhájiť svoj vlastný zámer. Stratégia mlčania tu nezaberá. A stratégia politických deklarácií pri tejto téme podľa mňa nezaberá tiež. Chcel by som počuť rôzne názory aj tých penológov alebo tých, ktorí sa zaoberajú trestným právom. Chcel by som počuť ľudí, málo tu boli citovaní, ktorí sa priamo zaoberajú drogami. A sem ich ani nemôžeme pozvať. A prijímame možno riešenie, a ja sa teda chystám ho podporiť alebo teda nesúhlasiť s názorom pána prezidenta, aby sme urobili zadosť tomu, že cez cestu represie alebo jej zotrvanie to ďalej nepôjde. A práve tam, tak ako hovoril kolega Uhliarik, keby sa obracali na zodpovednosť rodičov. A tým, že nemáme na mysli naše deti, sme generácia, ktorá v tomto prostredí bola nútená vyrastať. Vás, bohužiaľ, páni kolegovia ten komunistický a socialistický režim ochránil priamo pred dotykom s tým, že príde díler a nejakým spôsobom v devätnástich, dvadsiatich, dvadsiatich piatich rokoch veku tomu musíte čeliť, či už sa to týka pána spravodajcu z oblasti Považskej Bystrice. A mohli by sme menovať mnohé oblasti, takisto to bola aj oblasť Trnavy, ktorá to riešila po svojom. Sme boli generáciou, ktorá bola bez skúseností od rodičov, bez toho, že by rodičia boli priamo informovaní o tom, čo drogy môžu spôsobiť, ako sa ich dieťa správa, ak je pod vplyvom drog a podobne. Toto sú veci, ktoré, dúfam, časom sa dostanú do našich rodín, aby presne tam sa riešili tie prvotné príklady, tie záchytné mechanizmy, a aby sa nepohybovalo po horskom teréne alebo úzkych kľukatých cestičkách spoločenských procesov kamiónom trestného práva. Trestné právo je tvrdý betón, železobetón alebo neobratný nástroj tam, kde môžu, tuná hovoril Maťo Poliačik o tom, nastúpiť húfnici. Ja môžem tu hovoriť o mäsiarskom noži tam, kde treba použiť skalpel, a to jemný. Takže tento problém nie je slovenský, tento problém je celosvetový a treba sa tou situáciou zaoberať. Nikto nie je rád, keď v jeho rodine sa takýto problém vyskytuje, ale myslím si, že prílišná represia mu nijakým spôsobom nepomáha a doteraz ani nepomohlo. Takže ochladnutie hláv a možno trošička otvorenie uší a očí v tejto debate je dôležitejšie ako to, že niekto vie a má patent na rozum, ako sa táto situácia dá riešiť. Chcem na záver teda veriť, že nepríde k stotožneniu sa s pohľadom pána prezidenta v tejto téme a umožníme v našej spoločnosti to, aby sme sa odklonili od represívne, húfnicou a mäsiarskym nožom riešenej situácie a išli skôr na to, aby mali možnosť tí, ktorí pochybili, dostať v živote druhú šancu. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Kolega Viskupič v úvode citoval kolegu Lipšica, ktorý sa pomerne dramaticky a pateticky pýtal, koho to zaujíma. No musím povedať, že táto otázka nie je namieste. I dĺžka debaty a protikladnosť postojov je očividne dôkazom toho, že toto nie je téma, ktorú môžeme prehlásiť za bezvýznamnú a nezaujímavú. Ak sa siahne ku kriminalizácii významnej časti ľudí, na ktorých stojí fungovanie spoločnosti, a pripusťme, že lekári i zdravotné sestry sú takými, tak to nepochybne stojí za debatu. A nedá sa povedať, že by to bolo niečo, o čom sa nemá hovoriť. V tomto parlamente riešime s plnou vážnosťou problematiku biocídnych látok a to, ako riešiť plesne a využívať akaricídy. A budeme celkom oprávnene riešiť otázku nájmov pozemkov, ktorú predložil kolega Hraško, pretože aj to sa týka nejakej časti občanov.
A vážiť na lekárnických váhach to, či zdravotníckych pracovníkov pošleme pred prokurátora, je hodno debaty a je hodno veľmi detailnej a presnej a spravodlivej debaty. A presne tak je hodno debaty, či poznačíme navždy osud mladého človeka, u ktorého nájdeme jointa, zatiaľ čo toho, kto sa štyri-päť razy týždenne zrúbe v krčme a potom príde domov a zrúbe ženu a deti a vyženie ich do snehu, nikto nerieši, v zásade nemá záznam v registri trestov, pričom, ako správne hovorí kolega Poliačik, zamyslime sa nad závislosťami v zmysle spoločenskej nebezpečnosti. A tu chcem povedať, že opäť to stojí za debatu a stojí to na váženie na lekárnických váhach, pretože pre mňa je opilec z tej krčmy skutočne škodca spoločnosti.

Ďakujem pekne za slovo. Podobne ako môj predrečník pozitívne hodnotím fakt, že pán prezident vrátil nedávno prijatú novelu Trestného zákona do parlamentu. Taktiež však zdieľam jeho sklamanie z toho, že v prezidentskom zdôvodnení sa inštitút trestania lekárov a zdravotníckych pracovníkov nezamieta, ale iba navrhuje zmierniť. A tak hlavným pozitívom vrátenia tohto zákona do Národnej rady je možnosť urobiť niečo ako sebareflexiu a tento zákon dodatočne odmietnuť. Treba ho odmietnuť práve pre nové ustanovenia týkajúce sa lekárov a zdravotníckych pracovníkov. Myslím, že na tom sa zhodneme mnohí v tejto sále bez ohľadu na to, že sme si dnes miestami nevedeli prísť vzájomne na meno. A následne všetci tí, ktorí sú presvedčení, že ďalšie dve námietky pána prezidenta sú neoprávnené, môžu prísť po odmietnutí súčasnej podoby zákona so svojím návrhom riešenia.
Je takisto skutočnosťou, a dokázala to aj dnešná búrlivá rozprava, že mnohých v tejto sále tento zákon tým, že postavil vedľa seba veci neprijateľné a veci prijateľné a pre niektorých aj vítané, dostal doslova pred Sofiinu voľbu. Ale, ako som povedal, riešenie nevidím v tom, kompromisne prijať, alebo uzmieriť sa s tými negatívami, ale v tom, využiť túto príležitosť, odmietnuť ten zákon a potom hľadať riešenie, ako dostať doň prípadné pozitívne veci znova.

Jofo, ja som veľmi rád, že si spomenul jednu vec, ktorá mala možno odznieť ešte skôr. A to je, že rovnako, ako existujú príbehy, kde človek skĺzol, dostal sa do problémovej situácie, dostal sa do krízy a skončil zle, tak existujú aj príbehy, kde človek skĺzol, dostal sa do situácie, kde to mal veľmi ťažké aj s ohľadom na branie drog, ale dostal sa z toho a skončil veľmi dobre. A treba povedať, že mnoho tých príbehov skončilo dobre iba kvôli tomu, že vo chvíli, keď tí ľudia boli na dne, nenaďabili na policajta, lebo keby boli naďabili na policajta, tak ten príbeh podľa všetkého dobre neskončí.