23. schôdza

Vážená pani kolegyňa, pán predseda, vážení páni poslanci, ja už som pri moderovaní nielen privítal osobu predsedu, ale aj historicky prvú správu ako posun Slovenska k väčšej zodpovednosti. Etika alebo kultúra zodpovednosti je veľmi dôležitá v živote osobnom, rodinnom, spoločenskom, medzinárodnom. A chcem vyjadriť také presvedčenie, že toto je veľmi, veľmi dôležitý posun so všetkým problémami alebo nedokonalosťami toho stavu. Ale na druhej strane, ak Slovensku si zadefinovalo a prijalo výrazným konsenzom v minulom alebo v predminulom období všetkých parlamentných subjektov takýto ústavný nástroj, tak je to dobrý predpoklad a zároveň veľmi silná, veľká výzva, aby to nebol len papier alebo nástroj, ktorý dokonca hneď z kraja, z úvodu už obchádzame alebo podvádzame. Lebo to už je zase proti tej etike, proti tej zodpovednosti.
Jedna nedávno zosnulá štátnička povedala, že bude viesť svoju krajinu ako domácnosť. A ich domácnosť bola dobre vedená. A predtým to bol malý obchod jej otca. Bola to Margaret Thatcherová, niektorými vysoko uznávaná, niektorými zaznávaná, ale pozdvihla krajinu naozaj aj k istej disciplíne a konkurenčnej schopnosti a uzdraveniu, ktorú všetci potom zdieľame, lebo súčasťou toho bolo aj viac slobody v Európe a pád komunizmu. A preto to spomínam, lebo gazdovanie, hospodárenie je potrebné na všetkých úrovniach. Žiaľ, v posledných desaťročiach nielen v Európe, ale aj v Amerike sa vytvorila istá mentalita okamžitej potreby a spotreby a nárokov a očakávaní a práv, a chýba k tomu tá druhá strana, ktorá hovorí o povinnostiach, o zodpovednosti. A keď jednostranné mince sa vytvárajú, tak nebývajú platné, sú zvláštne, možno vyhľadávané, ale nie sú platné, nie sú hodnotné. Ak naša politika bude taká, že prijmeme ústavný zákon, ale bude chýbať tomu tá stránka, ktorá znamená povinnosť a plnenie, tak diskreditujeme aj tento nástroj. Myslím tým to, že hneď z kraja vláda nestihla plniť daňovú prognózu v termíne, teda podať spoločnosti, odbornej verejnosti. Ale to by nebolo až také ťažké previnenie oproti tým, ktoré znamená prekračovanie medzí alebo hraníc, ktoré evokujú, iniciujú špecifické opatrenia podľa ústavného zákona.
To, že za krátke obdobie druhej vlády Roberta Fica sa už prekonáva, alebo blíži tretie prekonanie hranice 50, 53, 55 %, by si žiadalo niekoľko výkričníkov. Sériu výkričníkov preto, lebo ak často počúvame, že ešte je to ďaleko od iných štátov a je to stále pod úrovňou pôvodne dobre mysleného, mieneného maastrichtského kritéria, ktoré Slovensko tiež plnilo a plní ako súčasť eurozóny, tak to tempo je abnormálne. To tempo nás posúva do partie južanských, alebo južného krídla Únie, alebo krajín, ktoré sú riešené ako finančno-ekonomický problém eurozóny alebo Spoločenstva. A toto je veľmi zlé, to je veľmi varovné.
V roku 2007 28-percentný verejný dlh, tohto roku 56, to je dvojnásobok, ktorý nás by mal prebudiť. A všetky opatrenia, ktoré vláda prijíma, alebo parlament podporuje, alebo parlament ich prijíma, pretože sú zákonmi, hodnotiť osobitne s dopadmi nielen na rozpočet verejnej správy, ale aj na zadlžovanie.
Zadlžovanie, ak nie je perspektívne, tak je proti zodpovednosti. A, žiaľ, Slovensko dnes už je v situácii, keď bude mať problém sa refinancovať. Napriek tomu, že teraz sú lacné peniaze. Hovorím to preto, lebo aj včerajšia, aj nočná, možno aj ďalšia nočná debata o tom, ako ďalej s plynom, nás, žiaľ, utvrdzuje v tom, že plyn je tu vnímaný ako sociálny nástroj, ba politikum, nie ako dôležitý predpoklad pre zdravý hospodársky rast, samozrejme pre bezpečné energetické prostredie, stabilitu a aj hospodárnosť. Pretože ak štát na seba preberie ešte väčšie zadlžovanie než musel alebo než má pri danej situácii, teda plus, alebo matematicky povedané mínus 40 mil. eur ročne zhruba, plus dlh alebo dlhová služba, ktorá s tým súvisí, tak to nám priťaží aj pre budúcu správu, ale aj pre konsolidáciu verejných financií. A tá mentalita, že si požičiame, alebo že štát to znesie, alebo že Únia to niekde inak zaplatí, neobstojí. Lebo kto sa naučí takejto mentalite, je chudák, bude závislý, jak tí, čo čakajú v osadách na poštára, alebo na termín, kedy už príde výplata, alebo nie výplata, ale skôr dávky. Proste tá mentalita domácností, ktorá si nemôže dovoliť ísť do dlhov, alebo obce alebo firmy, je veľmi potrebná aj v štátnych financiách. A uvažovanie dnešnej väčšiny o tom, že si môžeme ešte ďalšie straty dovoliť financovať, lebo je to sociálne, je antisociálne, antisociálne. Vláde nepatrí ani jedno euro vo verejných financiách, ani premiérovi, patrí daňovým poplatníkom, ktorí ho odvádzajú preto, aby boli dane spravodlivo, efektívne spravované pre spoločné dobro.
Štyridsať miliónov euro, to je zhruba 4-percentný nárast platov pre učiteľov. Tak učiteľom nedáme, ale J&T sa bude cítiť lepšie v lepšom pluse. A nielen J&T. A nie je to jediný príbeh a prípad. Spomínam ho preto, lebo je veľmi aktuálny. Priatelia z vládnej strany, máte stále šancu ho zastaviť. V záujme spoločnosti, sociálnej zodpovednosti, solidarity. Lebo sociálna politika aj v oblasti energií sa dá riešiť osobitným fondom, fondom energetickej chudoby, kde osobitné odvody alebo vklady, zvlášť od energetických aktérov, ktorí tam pôsobia, môže riešiť najslabšie domácnosti. Ale nie tak, že sa tu budeme chváliť pred všetkými a dotovať Počiatkove alebo iné bazény, ako súkromné domácnosti vykurované plynom.
Tá strata SPP je väčšia, za posledné tri roky zhruba 200, Cargo, známe Cargo, vyše 600 mil., nemocnice sa zadlžujú, čísla sú stovkové. Podobne sa dá hovoriť o niektorých ďalších segmentoch. Sociálna poisťovňa je neustále udržiavaná dotačne, divadlo s U.S. Steelom vyjde možno na viac než 200 mil. eur, že najprv ich zaťažíme, ako všetkých ostatných, potom ich odťažíme, respektíve prehráme arbitráž. Kto to zaplatí? Nie vláda, nie štát, to sú inštitúcie alebo názvy, ale reálne to zaplatia občania. To sú tie istoty, že to zaplatia.
Známe PPP projekty. Tá cesta, po ktorej chodíme a často a je dobrá, kvalitná, francúzske firmy robia kvalitné diaľnice, nás vyjde za 30 rokov rádovo o jednu nulu naviac, ale krát desať. Tá nula krát desať je neuveriteľné predraženie, pretože tie isté cesty by sa dali postaviť za desatinu tých nominálnych 30-ročných peňazí. A tú desatinu by nám takmer celú zaplatila Európska únia. To boli najlepšie pripravené projekty pre európske financovanie. Takto ich budeme rok čo rok splácať, až deti to dokončia po niektorých vážnych vodcoch. Keď sme zrušili tie dva balíky, aby toho nebolo viac na 30-ročné splácanie, ale naopak, čím skôr prefinancovanie cez eurofondy a netreba nič splácať, okrem údržby a prevádzky, tak len na stavebných nákladoch na piatich úsekoch rozdiel oproti tomu, čo bolo podpísané prvou vládou Roberta Fica a čo je podpísané v zmluvách, je takmer 700 miliónov. Len stavebné náklady. Pritom pri týchto zmluvách najväčšiu časť presahujúcu 60 % nákladov tvorili financie pre konzorciá, pre strapce bánk s úročením 9, ba i viac percent. Človeku sa chce povedať, že to je úžera, ale úžera na úkor, na účet občanov, na profit niektorých, niekoľkých vyvolených. Je mi to ľúto povedať aj preto, lebo takéto gazdovanie je cestou do nešťastia a ťažko sa z neho vystrabuje. Vidíme to na krajinách, kde horia ulice, autá, obchody, banky, lebo ľudia už toho majú dosť a nedôverujú, nevedia ako, ako z toho von.
Chcem povedať, že zadlžovanie Slovenska je jedna z najväčších tém, hlavne pre tú rovinu mentálnu. Lebo konsolidácia, verejné financie, finančné aspekty, ekonomické, sú o niečo jednoduchšie na zmeny, ale to nastavenie, že nemôžeme viac troviť ako tvoriť, že to ktosi musí zaplatiť, že nič nie je zadarmo, že otec nemá deťom nechávať dlhy, prepíjať budúcnosť, tak isto vláda, toto bude najťažšie zmeniť. Bolo relatívne jednoduché povedať, že chceme slobodu, chceme demokraciu. Kto by nechcel? Ešte aj Fidel Castro hovorí podobne. Aj Číňania hovoria o demokracii. A aj bude, len možno iným spôsobom.
Slobodné a demokratické Slovensko je tu, európske taktiež. Všetci sme chceli, jediné platné referendum prešlo v krajine, vstup do EÚ. Ale to neznamená, že je koniec histórie alebo don´t worry be happy, že všetko je už na poriadku alebo jednoduché. Skôr ten tretí stupeň vízie alebo cesty pred nami je ešte náročnejší, lebo v slobodnom demokratickom a európskom prostredí potrebujeme viac tvoriť a menej troviť.
Preto som veľmi rád, že máme správu o tom, ako gazdujeme, ako rozpočtujeme, že je to správa pravdivá, kvalitná odborná. Ďakujem aj, pán predseda, ešte raz za, celému tímu. Myslím, že aj to úsilie, aby inštitúcia naštartovala ako kredibilná, bolo dobré a potrebné, ale je mi ľúto, že nie je taká úcta k samotnému nástroju, ktorým ústavný zákon je, hlavne zo strany parlamentnej väčšiny a vlády.
Zadlženie Slovenska stúpa každým deficitným rokom a už dosahuje úroveň, ktorá, sa dá povedať, je historicky rekordná. Aj na percentá, teda relatívne, aj na objem, absolútne. A to bude treba splatiť. Len dlhová služba, teda nie samotná istina, ale dlhová služba Slovenska za minulý rok dosiahla úroveň 1 mld. 300 mil. euro. Len úroky a náklady spojené s financovaním dlhu sú tak veľké. Na budúci rok to bude 1 mld. 400 miliónov. Keby sme čo len polovicu z toho mali, tým že by sme udržali nižší dlh, nižšiu službu, tak mnohé problémy momentálne by tu už neboli. A čo vidíme? Slovensko sa veľmi rýchlo zadlžuje a niekto tomu hovorí sociálna politika. Ľudia si zaslúžia istoty: veď to je blud, veď to je naopak! To je trestuhodná politika.
Druhú Ficovu vládu dobiehajú chyby, ani nie tak chyby, ako rozhodnutia, lebo boli úmyselné, boli dobrovoľné, boli premyslené, prvého obdobia. Ten minister financií na jachte J&T, čo dostal žltú kartu, tam nebol ani náhodou a ani len jedinký raz. Mali by ste sa ho spýtať, koľko raz bol ešte s tou partiou, kde kade, jedna destinácia Monako, iná Dubaj a aj iné destinácie sú. Niekedy sa rieši výmenný kurz. Robert Fico kritizuje, že nebolo poistené kurzové riziko. Ojoj, keby to hovoril niekto iný! To, čo poisťovali v tom Monaku? Teplotu vzduchu či vody? Koľko to vynieslo, toto kurzové cvičenie? Kurzové riziko.
Zadlženie Slovenska v prepočte na domácnosť dosahuje, presahuje 22 000 eur na domácnosť. Ktorá má lepšie auto, patrí akoby veriteľovi. Alebo dve slabšie, staršie. Je to číslo, ktoré je na jednej strane astronomické, lebo už sa blíži k 40-m miliardám. Ťažko si predstaviť, jaký je to objem fyzicky, ale v prepočte na domácnosť 22,5 tis. eur. A tá dlhová služba nás zaťažuje tak, že dnes nevieme riešiť platy učiteľov, platy zdravotníkov, vo verejnej správe a iných skupín. Každému dôchodcovi, keby nebolo takejto veľkej dlhovej služby, hovorím o splátkach úrokov, by sa dal zvýšiť ročný dôchodok o takmer 1 100 eur, teda skoro stovku pridať na mesiac. Predstavte si túto situáciu. Fikcia? Nie, ekonomika. Každému zamestnanému, ktorý platí dane, znížiť dane o zhruba 50 eur mesačne. Slovenský dlh sa vymkol spod kontroly za prvej vlády Roberta Fica, lebo tam chytil dynamiku, ktorá je evidentná, a druhá vláda pokračuje v jeho zvyšovaní. Nechce šetriť tak, ako sľubovala. Hovorím to aj preto, lebo predpokladaný rozpočet tak, ako ho predstavilo ministerstvo financií na tento rok, ktorý príde do parlamentu na budúci mesiac, odkladá konsolidáciu, plánovanú predtým, na rozhodnutia na potom.
Hospodárske oživenie, ktoré je dnes evidentné v niektorých štátoch okolo nás, dôležitých štátoch, ako je Nemecko, Česká republika, Francúzsko, nie je dôvodom na uvoľnenie tempa konsolidácie. Skôr naopak, skôr naopak. Dostali sme sa do časov, kedy vysoký dlh doslova nivočí zamestnanosť a životnú úroveň ľudí. A, žiaľ, väčšina spoločnosti si to ani neuvedomuje. Vláda nešetrí na sebe, namiesto toho zadlžuje občanov, tlačí na samosprávy, ale netlačí na vlastné rezorty.
Spomínam to preto, lebo toto bude najťažšia agenda pre nasledujúce roky a desaťročia na Slovensku. Preklopiť tú mentalitu, že požičať si je súčasťou normálneho vývoja, lebo to tak nie je. To tak nie je a dnes práve prvé rokovanie o správe by nás malo prebudiť k tomu, aby sme pribrzdili zadlžovanie a otočili to do oddlžovania. A tam mierili mnohé opatrenia napríklad vlád Mikuláša Dzurindu, nakoniec aj vlády Ivety Radičovej.
Ja odmietam tú demagógiu, ktorá tu prebiehala na mimoriadnej schôdzi a bude zrejme pokračovať, že to je o cenách plynu. Priatelia, toto nie je o cenách plynu, to je o podvode cez plyn na občanoch Slovenskej republiky. O cenách sa dá hovoriť dlho a veľa, boli tu desaťročia, keď ceny boli regulované, a dnes máme pokušenie, že to zariadime, zregulujeme, dokážeme. Máme na to nástroje a treba ich využívať. A ja vám garantujem, že tie nástroje fungujú. Nielen regulačný úrad, ale oveľa zodpovednejšie rokovanie o dodávkach, o podmienkach, ktoré, žiaľ, v roku 2008 vygenerovalo pre Slovensko nevýhodné východiskové ceny.
Ale to je aj o tom, keď sa otvorí trh, sa zliberalizuje, že sa pustia na trh aj menší, menej byrokratickí, menej pôvodne monopolní, svižnejší hráči, tak sa dá obstarávať pre domácnosť plyn aj o 100 eur lacnejšie ako od SPP, od Slovenského plynárenského podvodu a  la druhá či prvá vláda Roberta Fica. Lebo z toho urobil ideologickú a demagogickú tému. Konkurenti SPP dodávajú plyn lacnejšie. Prečo nepomôcť vytvárať zdravšie prostredie pre výber tak, ako je to v iných sférach? Prečo by to nemalo byť aj v plynárenstve? A tým, ktorí to naozaj potrebujú, najchudobnejším, najzraniteľnejším adresne pomáhať, ale nie plošne a ideologicky, lebo že pravica zdražuje a ľavica zlacňuje. No to je teda demagógia. Dajú sa stavať diaľnice za európske ceny, nemusia byť predražené. A hovorím o miliardách v eurách, nie v korunách. Môžu byť lacnejšie lieky, nemusia byť tak drahé, ako sú, ale treba prijímať prísnejšiu reguláciu a otvoriť pomery pre kvalitu a dostupnosť služieb.
Nechcem veľa a dlho hovoriť, aj tak som pridal niektoré oblasti, ale preto, lebo ak tieto stovky miliónov nám nevadia, tak vám chcem povedať, že pre gazdu každé euro je dôležité, nieže stovky miliónov. A tu sa narába so štátnym dlhom, ako by to bola cudzia vec, po nás, o niekom. To je o našich deťoch, dokonca o nás, lebo zadlženie štátu spoločnosti má priamy a každodenný dopad na cenu peňazí, na pomery na pracovnom trhu, medzi firmami, samozrejme, tým pádom na zamestnanosť a všetky, všetky aj sociálne súvislosti.
Dámy a páni, možno ešte jeden odkaz, ktorý súvisí s touto správou. Ja som to povedal aj na výbore a považujem to za jednu z dôležitých súčastí, ak už poviem, pravidelného hodnotenia našej rozpočtovej disciplíny a politiky a zodpovednosti. Prajem Rade pre rozpočtovú zodpovednosť a hlavne všetkým aktérom, ktorí majú čo do činenia s verejnými financiami, aby to neboli len správy, ale istá rastúca zodpovednosť po každej stránke v inštitúciách a v spoločnosti, ktorá vie, že nič nie je zadarmo, že vláde alebo štátu nepatrí žiadne euro, ale občanom, že nie je nič drahšie, nie je nič drahšie ako to, čo vláda dáva zadarmo, nie je nič drahšie ako to, čo vláda garantuje zadarmo, lebo to treba s koeficientmi zaplatiť na daniach, a že Slovensko potrebuje viac tvoriť a menej troviť. Ideál je nadbytok alebo rozpočtový prebytok. A verím, že raz sa tam dopracujeme. A optimum je rozpočtová vyváženosť. Nula ako výsledok hospodárenia, že nespotrebujeme viac ako vytvoríme. Toto je súčasťou dnes aj európskej politiky. Som rád, že Slovensko na ňu nadväzuje, dokonca ju v mnohom predstihovalo, lebo aj situácia v Európe si žiada slovenský vklad, aby naše európske, slovenské euro bolo dôveryhodné, stabilné a perspektívne pre či sociálnu, či ekonomickú alebo finančnú budúcnosť.
Chcem ešte raz poďakovať pánovi predsedovi za nielen dialóg na výbore, ale aj pripravenosť tu na pléne túto úvodnú správu obhájiť a zvýšiť alebo povzniesť celkovú kultúru zodpovednosti na Slovensku, lebo tu je to výrazne merateľné v tejto oblasti, ale ona sa prenesie, ak je v tejto oblasti, aj do nemerateľných oblastí, kde to je o každodenných vzťahoch nielen medzigeneračných, ale medziľudských, mestách, obciach, v regiónoch, v krajine a v Európe. Takže nech sa darí rade, aj vám, pán predseda, prinášať taký dialóg, seriózny, dôveryhodný a sľubný pre vyššiu etiku zodpovednosti na Slovensku.
Ďakujem pekne.

Ďakujem. Pán predseda Figeľ, ja by som, ja by som chcel zareagovať na to, čo ste spomínali, že sa Slovensko stáva južanským krídlom Európskej únie. Chcel by som popri tých všetkých všeobecných vyjadreniach použiť aj zopár faktov.
Myslím si, že to, kde je zaradené Slovensko, skutočne dosť odráža aj situáciu na finančných trhoch. A môžem vám oznámiť, že skutočne, čo sa týka Slovenska, tak požíva veľkú dôveru finančných trhov. Nie je to náhoda. Myslím si, že tí súkromní investori nebudú vkladať svoje peniaze do krajiny, ktorej neveria.
Len pre ilustráciu, Slovensko si požičiava pri desaťročných dlhopisoch rádove medzi 2,4 až 2,8 percenta. Spojené štáty pri desaťročných dlhopisoch si požičiavajú za 2,86 %, teda na úrovni Slovenska, Veľká Británia 3 %, čo je nad úrovňou Slovenska, Holandsko, Švédsko približne za tú istú úroveň ako Slovensko. A keď sa bavíme, aby ste vedeli, o akých číslach, tak Grécko si požičiava za 10,04 % podľa aktuálnej informácie z Bloombergu, Taliansko za 4,4 a Španielsko za 4,4. Takže nechápem toto tvrdenie, ktoré ste tu prezentovali.
Chcel by som ešte podotknúť o tých istotách. Jedna istota je, takisto, keď sa opriem o čísla, tak v októbri 2012 sme mali infláciu 3,9 % a dnes ju máme 1,4 %, to znamená nárast cien klesá. Takže myslím si, že o toto by sme sa mohli oprieť. Čiže ja nevidím jediný dôvod na tieto tvrdenia, ktoré ste tu povedali.
Ešte chcem podotknúť, neviem, či to stihnem, už asi nie, že v roku 2008 sme si požičiavali za 4,68 %, dnes je to skoro za polovicu.
Ďakujem.

Vážený pán kolega, ďakujem vám za vaše vystúpenie, kde ste poukázali na tie kauzy, kde stovky miliónov eur verejných financií sa strácajú a stúpa zadlženosť krajiny a tieto stovky miliónov eur potom chýbajú napríklad v školstve alebo v zdravotníctve. Spomínali ste slovenský plynárenský podvod, o ktorom sa tu už druhý deň bavíme, kde 40 mil. ročne sa nám stratí. Spomenuli ste Cargo, kde stovky miliónov sa nám strácajú ako v studni. Ja pripomeniem ešte mýtny tender, v tej studni skončilo takisto stovky miliónov eur.
A spomenuli ste PPP projekty. Za jeden PPP projekt medzi Nitrou a Bystricou platíme dneska 130 mil. eur a ďalších 30 rokov budeme. Každý jeden minister financií bude musieť nájsť tento zdroj. Vy ste, našťastie, ako minister dopravy zastavili druhý balík alebo tretí balík PPP projektov medzi Žilinou a Prešovom, ktorý mal stáť 670 mil. ročne. Zastavili ste túto grécku cestu a začali ste stavať z eurofondov. V poslednej dobe počúvam ministerstvo dopravy, minister dopravy chce stavať okruh Bratislavy D4 cez PPP projekt, R7 cez PPP projekt. Počúvam v posledných dňoch, že chce stavať medzi Bystricou a Ružomberkom tunel a diaľnicu cez PPP projekt. Pred niekoľkými mesiacmi minister financií povedal, že táto krajina nemá na to, aby viacej ako 260 mil. eur platila na PPP projekty.
Chcem sa spýtať pána riaditeľa Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, či robia analýzu a poskytujú informácie pre vládu, koľko vlastne táto krajina je schopná financovať PPP projektov.

Ďakujem pekne. Ja by som rád pánovi kolegovi Kamenickému povedal, že ešte aj v tom, ako cituje čísla alebo sa pýta, potvrdzuje tú mentalitu, ktorú musíme prekonávať vo vlastnom záujme. Hovoril o tom, ako lacno si požičiavame, ako lacno si požičiavame! Ja by som rád prešiel do situácie a do mentality, ako postupne splácame alebo obraciame túto situáciu na oddlžovanie, na oddlžovanie! Nie je umenie požičať. To aj sociálne závislí dokážu. Ale pozrite, ako vyzerajú deti a perspektíva. Nerobte toto so Slovenskom! Nerobte ho závislým na tomto momentálnom politickom vašom zameraní, že ľudia si zaslúžia istoty, rozumej, niektorí ľudia a veľké istoty, a ostatným rastie neistota.
Čo sa týka PPP, my a ja osobne nie sme anti-PPP, že všetko, čo sa touto skratkou dá realizovať, je zlé od princípu. Ale tie dva balíky, a dokonca aj niektoré ďalšie by som mohol citovať, sa potvrdili, nieže si myslím, potvrdili ako protiústavné, podvodné a predražené. Prečo? Akým právom? Podvodom na kom? Myslíte, že na niekom? Na všetkých. Kto na tom zarobil? Kam mali ísť tie stovky miliónov? Komu? To už je otázka na tých, ktorí to podpisovali, obhajovali a dokonca aj ďalej plánujú. Pretože ja si myslím, že keď toto nevadilo ministrovi financií, ktorý sa volal Ján Počiatek, tak to nebude vadiť ani ministrovi, ktorý sa volá Ján Počiatek, len je na doprave teraz. A to je ten vzťah, že jachta, Dubaj. A riešime čo? Sociálnu politiku? Myslíte, že tam... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán predseda rady, dovoľte mi vystúpiť napriek tomu, že podobne ako niektorí moji ďalší kolegovia v tejto rozprave som to pôvodne neplánoval. Nie preto, žeby tento bod nebol dostatočne dôležitý. Naopak, ide o jeden možno z dvoch, maximálne z troch najdôležitejších bodov, ktoré prerokúvame na tejto riadnej schôdzi Národnej rady. Bol na to jednoduchý dôvod, a to bolo to, že som vedel, že plánujú vystúpiť dvaja kolegovia z nášho poslaneckého klubu, minimálne pán Štefanec a pán Mikloš, ktorí, som si bol istý, že po odbornej stránke dostatočne pokryjú túto problematiku.
Svoj názor som však zmenil, a to z dvoch dôvodov, ktoré by som chcel na úvod vysvetliť. Ten prvý je naozaj to, čo môžme v tejto Národnej rade sledovať uplynulé najmä dni, ale v určitom rozsahu už týždne a mesiace, a to je naozaj narastajúca arogancia moci. Nejde len o nočné rokovanie a znemožnenie toho, aby poslanci rokovali počas dňa o tak vážnej veci, ako je odvolanie predsedu vlády. Nie je to len, všetky také tie veci, ktoré si získavajú pozornosť médií, ako je, sú bitky, útoky, urážky. Ale sú to aj veci, ktoré zostávajú mimo pozornosti médií a ktoré sú možno závažnejšie. Je to napríklad systematická sabotáž možnosti parlamentnej kontroly, keď zvolávania mimoriadnych schôdzí výborov k tak vážnym témam, ako keď predseda vlády vyhlási, že prokuratúra je znefunkčnená podozrivými akciami vnútri a potom vládna väčšina znemožní rokovanie kontrolného výboru k tomuto. Moja vlastná skúsenosť s mimoriadnym rokovaním školského výboru, ktoré bolo sabotované ešte pred pár mesiacmi. Tak isto v otázkach poslaneckých prieskumov a podobne. To znamená, čelíme situácii, kde niekedy emocionálnejšia, možno podfarbenejšia alkoholom, niekedy úplne racionálne a chladne a mocensky sa búra to, čo je hlavnou úlohou tejto snemovne, teda kontrolovať vládu, ktorá je pri moci, a byť jej zdrojom, jej moci, ale byť jej aj kontrolórom a pandantom. Odbúrava sa hlavne schopnosť opozície toto vykonávať, hoci opozícia v každom systéme má prirodzený záujem to robiť, a je to jednou z jej hlavných úloh.
To však nie je jediný dôvod, prečo som sa rozhodol vystúpiť. Druhý dôvod bol ten, že v uplynulých dňoch sa mi úplne náhodou dostal do rúk jeden živý príklad toho, kam môže viesť nedodržiavanie zodpovedných pravidiel hospodárenia. A problém tejto problematiky, ako to môžme vidieť napríklad aj z hľadiska prítomnosti médií na balkóne v tejto chvíli, alebo aj z prítomnosti kolegov najmä zo SMER-u v poslaneckej sále, je v tom, že hoci všetci vágne a všeobecne vedia o tom, že ide o zásadnú vec, bolestivú vec, dôležitú vec, tak kým zostáva v polohe čísiel, percent a grafov, tak akosi sa nám zdá vzdialená. Preto som, keď som natrafil na veľmi dobrú analýzu toho, ako sa mohlo stať, že mesto Detroit, mesto, s ktorým sme tak spájaní dneska na Slovensku, pretože máme veľmi podobnú štruktúru hospodárstva, na akej Detroit vyrástol, mesto, ktoré malo na svojom vrchole dva milióny obyvateľov, takže tvorilo asi 40 % Slovenska, ako sa mohlo stať, že dospelo do bankrotu, ku ktorému dospelo pred pár týždňami.
Tak som si povedal, že je zaujímavé sa na to pozrieť a povedať si, či tam sú aj nejaké paralely so Slovenskom A o tom chcem dnes aj hovoriť.
Ale predtým, než sa k tomu dostanem, dovoľte mi sa možno stručne vrátiť predsa len k tej situácii tu a spýtať sa, v akej situácii sme? Tá prvá vec, ktorú treba povedať, je, že z hľadiska objemu verejného dlhu sa dnes blížime k stene nárazov a k nárazu do tejto steny. Túto stenu však nepredstavuje ústavný zákon, ktorého sme svedkami. Túto stenu predstavuje schopnosť Slovenskej republiky si požičiavať s rastúcim dlhom. Nech sa na mňa pán Kamenický neurazí, ja chápem, že cíti potrebu hájiť verejne svoju vládu, ale ak sa seriózne venujeme otázke finančných trhov, vieme, že momentálny stav úrokových sadzieb na trhu z hľadiska dlhosekundárneho dlhopisového trhu hovorí len veľmi málo o dynamike. Všetci, čo sa tomu venujeme, vieme, že necelý rok a trištvrte je tomu, čo Slovensko, podotýkam, s nižším dlhom, s nižším dlhom bolo v situácii, kde si nemohlo niekoľko týždňov za žiadnu rozumnú cenu na medzinárodných trhoch požičať. Bolo to v stave, keď vznikala jednak panika okolo Slovinska, a v situácii, keď aj v Európe bolo znepokojenie ohľadne niektorých ďalších vecí, a zrazu tie peňazovody vyschli pre Slovensko. A to bolo v situácii, keď bol dlh nižší.
To znamená, že, dovolím si poznamenať, keď sa pozrieme na vývoj v Grécku, ako bežal uplynulých päť, šesť rokov, keď sa pozrieme na vývoj v Írsku, Portugalsku, ale aj mimo Európskej únie, táto stena nikdy nefunguje tak, že ako sa k nej blížite, tak vám bliká také svetielko a začne to spomaľovať a úroky pekne postupne rastú každý deň o desatinku. A keď už to naozaj prešvihnete, tak zbankrotuje krajina a nikto jej už nepožičia. Ono to funguje, existuje na to dokonca v angličtine výraz, ktorý sa týka kapitálových tokov, ale je na toto vhodný, a tomu sa hovorí, že sudden stop, teda okamžité zastavenie kapitálových tokov. A takéto okamžité zastavenie kapitálových tokov môže zbankrotovať krajinu veľmi rýchlo, pretože obmedzí prístup k zahraničným zdrojom, ak si pozrieme na to, naozaj čo sa stalo so Slovinskom, čo sa stalo s Gréckom. Úroky vyskočili v priebehu niekoľkých mesiacov, krajina si nemohla požičať a dostala sa do záchranných programov a do tej nekonečnej mizérie, ktorú dodnes zažívajú.
Preto je zaujímavá otázka, kde je tá bezpečná hranica? Správna odpoveď je, že bezpečná hranica úplne neexistuje, pretože v situácii veľkej paniky na finančných trhoch môže krajina ako Slovensko mať problém aj s dlhom možno okolo tridsať, štyridsať percent, aj keď je to nepravdepodobné. A naopak, v situácii veľmi pokojných trhov, najmä trhov uspaných bezpečnostnými akciami Európskej centrálnej banky, môže tá hranica byť aj výrazne vyššia. Vieme však historicky, ak sa pozrieme na to, že pre krajiny nášho typu, teda krajiny, ktoré nemajú najvyšší možný rating AAA a nepatria do kategórie dlhodobo bezpečných krajín, ale ešte si len etablujú svoju kredibilitu, patria medzi takzvané imagine markets, teda trhové ekonomiky, ktoré ešte len vstupujú na svetové dianie. Tá hranica je práve niekde okolo päťdesiat až šesťdesiat percent HDP bezpečná. Nad ňou už to začína byť veľmi riskantné. A stačia niekedy aj drobné problémy na to, aby sa spustilo náhle zastavenie tokov, strata kredibility a následný problém s financovaním.
To znamená, my sa k tejto stene už dneska blížime, ako tu viacerí kolegovia demonštrovali. Demonštruje to aj správa rady. Blížime sa k nej pomerne rýchlo a oveľa rýchlejšie, ako sme si mysleli. Keď sa schvaľoval ústavný zákon, nikto si nemyslel, že budú tieto hranice prekonané, lebo inak by strana Roberta Fica nikdy za tento zákon pravdepodobne nezahlasovala. Lebo už si bola vedomá v tej chvíli, že s vysokou pravdepodobnosťou preberie moc a zodpovednosť po najbližších voľbách. Funkcia zákona teda nie je na slovenských ministrov a na slovenskú vládu dávať im nejaké nespravodlivé arbitrárne pravidlá a zaťahovať brzdu v situácii, keď to netreba a len kvôli tomu, aby sme teda vyhoveli zákonu a pánovi Šramkovi, je treba niečo robiť s deficitom. Tá záchranná brzda je naozaj nastavená tak, aby bola zaťahovaná v situácii, keď už sa blížime do riskantného pásma. A v tom riskantnom pásme dneska nepochybne sme, pretože, ako už bolo spomínané, tie prvé jemnejšie zatiahnutia už nabehli a môžeme očakávať, že ďalšie, čoraz vážnejšie sa blížia.
Pozrime sa na to, čo je stratégia slovenskej vlády v reakcii na to, že sa ocitla v riskantnej zóne, a na to, že jej blikajú čoraz vážnejšie červené svetlá.
Sme svedkami najmä dvoch javov. Jeden je využívanie jednorazových položiek. Môžme teraz hovoriť o zásobách ropy, môžme hovoriť o dividendách, prípadne super dividendách, môžme hovoriť o viacerých ďalších aspektoch, ale ich charakteristikou je to, že neznižujú deficit udržateľne a opakovane. Že dneska bude nižší, aj o rok bude nižší. Ale to, že ho znižujú v tomto roku, alebo v tom roku, keď sa použil. Je to niečo ako jednorazová, ak môžem teda hovoriť o situácii, ktorú sme tiež zažili, je to niečo ako fiškálna viagra. Jednorazovo zvyšuje potenciu, ale nerieši dlhodobú potenciu. A podobne aj tieto jednorazové opatrenia môžu v tom roku pomôcť, ale nijak v skutočnosti neriešia náš dlhodobý ani strednodobý a často ani krátkodobý finančný problém. Druhý aspekt, ktorý je teraz využívaný, je presúvanie rôznych rozpočtových položiek medzi rokmi, kde si vláda vyberá, že či teda si navýši deficit v tomto alebo budúcom roku a čo je pre ňu politicky výhodnejšie. Nie sme však zatiaľ svedkami udržateľnej stratégie, ani oživenia ekonomiky, ani znižovania deficitu verejných financií. Koniec koncov dokumenty, ako by to malo vyrezať, existujú. Máme naozaj program stability, o ktorom tu bolo dneska viackrát hovorené. Máme k dispozícii odporúčania Rady, odporúčania Európskej komisie, ale reálne rozpočtové rozhodovanie sa nimi zatiaľ neriadi.
Otázka teda vzniká, kam to všetko môže viesť? No a tuto, ak mi dovolíte, sa dostanem na chvíľku k mestu Detroit. Dovoľte mi ukázať len, keď už každý vytiahol nejaký farebný obrázok posledné dva dni, tak človek nemôže úplne zaostávať. Toto je obrázok, ktorý ukazuje príjmy mesta Detroit, očistené o infláciu za posledných šesťdesiat, sedemdesiat rokov, a ten červený je dlh mesta Detroit. Ako vidíme, mesto Detroit počas tých uplynulých šesťdesiatich rokov nedokázalo zvýšiť svoj reálny príjem, nedokázalo vybrať dlhodobo viac peňazí. V nejakých obdobiach to šlo a potom zase kleslo, ale čo tu nie je zobrazené vzhľadom na to, že výdavky, až na výnimky, boli vyššie, tak postupne dlh rástol. Až nakoniec začal rásť astronomicky a dospel tam, kde dospel dnes. Toto je obrázok, ktorý by obyvatelia Slovenska mali vidieť vo vzťahu k svojmu vlastnému rozpočtu. A treba uviesť, že Slovensko už je dneska niekde tu. (Vystupujúci ukazuje na obrázku miesto blízko finálnych kriviek.) Už nie je až tak ďaleko od toho konečného bodu, čo bolo predmetom predchádzajúcej časti môjho vystúpenia.
Čo je zaujímavejšie, než to, že mesto Detroit nedokázalo zvládnuť svoju finančnú situáciu, je odpoveď na to, prečo. Čo sa stalo? No a detroitský denník Free Press, ktorý teda hoci je v chudobnom meste sužovaný bankrotom a má stále niekoľkonásobne väčšie analytické kapacity ako všetky slovenské média, strávili jeho reportéri, redaktori, analytici týždne v archívoch a snažili sa dať dokopy odpoveď. A tá odpoveď je veľmi zaujímavá, lebo hovorí o tom, že čo sa v meste Detroit dialo. A ako sa hovorí v titulkoch niektorých filmov, podobnosť so skutočnosťou na Slovensku nie je náhodná.
Takže dovoľte mi čítať a budem to prekladať priamo z angličtiny, takže sa ospravedlňujem, ak to nebude znieť úplne elegantne po slovensky. "Prvá vec, ktorú skúšalo mesto Detroit, je čoraz zvyšovať dane. Lídri mesta opakovane sa snažili zvýšiť klesajúce príjmy novými daňami. V roku 1962 zaviedli novú daň z príjmu, v roku 1971 novú daň z utilít, v roku 1999 novú daň z kasín a všetky dane niekoľkokrát zvýšili. Napriek tomu výnosy klesli po očistení o, inflácie za posledných 50 rokov, o 40 percent. Vysoké dane vyháňali obyvateľov mesta Detroit na predmestia a vyháňali aj podnikateľské subjekty z mesta. Dnes Detroit napriek týmto všetkým novým daniam a ich neustálemu zvyšovaniu má po očistení o infláciu nižšie daňové príjmy ako v roku 1963. Druhá je primalé a neskoré znižovanie výdavkov. Kapitálová základňa Detroitu, na ktorú sa mohol spoliehať, klesla o 77 % za posledných 50 rokov, ale mesto za to isté obdobie znížilo počet svojich zamestnancov o 28 percent. To znamená, že to, z čoho môžte čerpať príjmy, klesne o takmer štyri pätiny, to, na čo dávate výdavky, znížite len o štvrtinu. Až na konci, v posledných rokoch sa mesto Detroit zúfalo pokúšalo znížiť ďalej svoj počet zamestnancov."
A teraz príde obzvlášť zaujímavá časť. "Miliardy v rôznych bonusoch. Mestskí úradníci, alebo teda predstavitelia mesta odovzdali viac ako miliardu dolárov v rôznych bonusoch zamestnancom, ale aj dôchodcom v meste. Väčšina z toho bola vo forme takzvaných trinástych platov a trinástych dôchodkov. Tieto peniaze, ktoré mohli použiť na to, aby mesto nezbankrotovalo, ho namiesto toho posunuli ešte bližšie k bankrotu."
A poslednú vec, ktorú chcem len stručne spomenúť. "Nevyužitie šancí prosperity. Na rozdiel od všeobecne deklarovaného mýtu mesto Detroit nebolo v kontinuálnom úpadku už 50 rokov. Boli významné obdobia ekonomického rastu a nádeje, napríklad v 90. rokoch. Lídri mesta však neboli v tomto období schopní ich využiť na to, aby zreformovali mestskú štruktúru, počty úradníkov, programy, znížili výdavky a ochránili obyvateľov mesta a mesto samotné pred ďalšou recesiou."
Samozrejme, mohol by som čítať ďalej, ale myslím, že tie paralely sú veľmi, veľmi zjavné a pochopiteľné. Dovoľte mi možno len pripomenúť, že naozaj v roku 2006 až 2008 táto ekonomika rástla o 10 % v jednom roku a 6, 7, 8 % v iných rokoch. Napriek tomu, deficit verejných financií, najmä očistený deficit verejných financií prakticky neklesol. To znamená, že prvá vláda Roberta Fica nevyužila najlepšie časy v dejinách tejto krajiny, fiškálne najlepšie časy na to, aby, aby dosiahla vyrovnaný rozpočet. Využila ich práve na to, aby bola za pekného, podobne ako niektoré vedenia tohto dnes spomínaného mesta.
Potom, rovnako ako sa to dialo tam, v zlých rokoch 2009 - 2010, namiesto snahy o úspory alebo zabezpečenie proticyk..., kompetentného hospodárenia sa deficit prehĺbil na úroveň, ktorá bola po krachujúcich ekonomikách juhu najvyššia v Európe. A bol na nej dva roky, ktoré, ktoré táto vláda ešte mala. Po nástupe Ficovej vlády alebo okolo nástupu druhej Ficovej vlády to vyzeralo, že Robert Fico a SMER sa zmenili. Signalizovali to dve veci. Prvá bolo, súhlas práve s prijatím spomínaného ústavného zákona o dlhovej brzde, kvôli ktorému tu aj dnes sme, ktorý naznačoval, že Robert Fico si uvedomuje, že nie je už možné byť tak fiškálne nezodpovedný v súčasnej klíme v Európe, že to je nákladnejšie pre neho a pre stranu SMER ako, ako opak. A druhé bolo, absolútne pevný, vodotesný, 150-tisíckrát opakovaný záväzok Roberta Fica, že Slovensko dosiahne v tomto roku 3-percentný deficit verejných financií. Každý ekonóm vie, že 3 % nie sú žiadny fetiš sám osebe. Keď je 2,99 a 3,01, ekonomicky sa nič nedeje. Ale kredibilita toho záväzku je absolútne zásadná pre to, ako sme vnímaní a ako sú dôveryhodné ďalšie fiškálne plány vlády.
Čo sa stalo? Ústavný zákon bol prijatý, ale akonáhle vláda zistila, že jej nevyhovuje jeho, jeho pravidlá, limity, vyvíjajú sa všetky možné snahy na to, aby bol obchádzaný. Spomeniem len niekoľko príkladov.
Prvý príklad je na úrovni toho, že keď bola prekonaná prvá dlhová brzda, mal minister financií napísať parlamentu vysvetľujúci list. Minister financií napísal parlamentu tak odfláknutý list, že keby to bolo na úrovni školskej práce, tak za ňu nemôže dostať nič iné ako Fx, teda po novom, a 4 po starom, a napriek tomu, alebo možno práve preto ho poslanci SMER-u odmietli zaradiť do rokovania pléna tejto Národnej rady. To znamená, že prvýkrát v histórii sme prešvihli limit daný zákonom a my sme sa o tom ani nemohli vďaka vám rozprávať. Možno menej procesný a viac obsahový problém s týmto zákonom: prepočty, ktoré robili analytici vrátane, myslím, aj analytikov Rady pre rozpočtovú zodpovednosť ukazujú, že zásoby, zásoby likvidných aktív, ktoré má štát k dispozícii, sa v najbližšej dobe znížia na jednu z najnižších úroveň v histórii a najnižšiu v porovnaní s okolitými krajinami. Čo sa stalo, je to, že, že keďže sa do dlhu, hrubého dlhu, tak ako to bolo spočiatku zadefinované, započítavajú aj kešové rezervy štátu, tak jeden zo spôsobov ako nemusieť konsolidovať, je zbaviť sa kešových rezerv štátu, teda splatiť dlhopisy, ako prichádzajú, nepožičiavať si nové. To je samozrejme príjemné pre vládu, lebo ju menej zákon obmedzuje, ale je to teda extrémne riskantný postoj, lebo ako tie likvidné aktíva klesajú, tak stačí oveľa menšia turbulencia na to, aby sme mali problém. Inými slovami, je to ako keby ste v balóne povyhadzovali všetky záťaže, záťažové veci a s pieskom, spoliehajúc sa proste na to, že tak budete najrýchlejšie letieť. To je možno pravda, ale potom stačí aj malá búrka na to, aby ste spadli na nos. A to je situácia, do ktorej sa dostaneme, ak vláda nezmení svoju stratégiu.
Preto, bohužiaľ, musím konštatovať, že sa nenaplnila tá konverzia Roberta Fica na Pavla, zo Šavla na Pavla. Nestalo sa. Z nezodpovedného a povedal by som, no nezodpovedného je asi najlepšie slovo na to, ja necítim na rozdiel od niektorých kolegov potrebu až také tvrdé výrazy používať, nestal sa z nezodpovedného politika zodpovedný, z krátkodobého dlhodobo uvažujúci a ani z takéto, ktorý uvažuje najmä o populizme, a v titulkoch nasledujúceho dňa takého, ktorý uvažuje v horizonte potrieb tejto krajiny o 5 až 10 rokov. To je možno pre pravicu v niečom dobrá správa, ale je to veľmi zlá správa pre Slovensko, a preto ma to neteší. Pretože strana SMER má dnes väčšinu v parlamente, ktorú vyhrala vo voľbách. Pokiaľ sa niečo veľmi dramatické nestane, bude ju mať minimálne do marca 2016. A do tohto bodu už dospejeme na tejto trajektórii do viacerých kritických momentov. Preto by som bol radšej, keby sme mali dnes zodpovedného protivníka, aj keď by to pravici bralo jednu z jej tradičných silných stránok, ktorou vždy práve ekonomická kompetentnosť a opatrnosť boli.
Preto mi dovoľte možno na záver povedať, že tento parlament nemôže byť a nemá byť o tom, kto sa s kým bije, ani kto pije. Akokoľvek sú tie veci nedôstojné, akokoľvek tí, ktorí ich naozaj zavinili a spôsobili, by mali za ne prevziať zodpovednosť. A ja môžem konštatovať zatiaľ len, že pán poslanec Hlina jediný sa ospravedlnil, ak si pamätám správne, za, za svoje, za svoje, za svoj výstup. Nikto iný z aktérov rôznych násilných výstupov sa tu zatiaľ v snemovni neospravedlnil. Tak ale to je mimochodom. Ale o tom v každom prípade táto snemovňa nemôže byť. My máme situáciu, kde dnes tu máme správu o dlhu. Ak ste možno sledovali, včera Markíza získala dokument, ktorý preukázal, že to, čo sme zverejnili pred niekoľkými týždňami, že úrady práce umelo čistia evidenciu nezamestnaných, aby tak umelo zlepšovali čísla, namiesto toho, aby sa venovali skutočnému zlepšovaniu zamestnanosti, máme to už dneska čierne na bielom. A takto by som mohol ísť ďalej a ďalej, máme závažné problémy v tejto krajine týkajúce sa aj sociálnej a ekonomickej situácie, ktorých dlh je len špičkou ľadovca, a za takých okolností naozaj máme povinnosť sa zaoberať týmto. Nie tým, čo si kto vypije a ako potom reaguje, napriek tomu, že je to správanie z môjho pohľadu odsúdeniahodné.
Ďakujem veľmi pekne. Dovidenia.

Ďakujem pekne. Pán kolega, vy ste postavil v podstate stav verejných financií a vôbec Slovenska do pomerne, by som povedal, rizikovej polohy, ale, našťastie teda, v súčasnosti je opak pravdou aj z pohľadu, ako už tu bolo viackrát spomenuté kolegom Kamenickým, aj z pohľadu investorov. Jednoducho dnes Slovensko má dôveru investorov, čo sa prejavuje v podobe nízkych úrokov, za ktoré si požičiavame, takisto sú tu konštatovania zo strany Európskej komisie, že si Slovensko zodpovedne plní svoje konsolidačné ciele. A znovu by som rád dal do pozornosti, že od začiatku, keď vláda nastúpila do svojej funkcie, deklarovala konsolidáciu verejných financií ako svoju top prioritu a tomu, samozrejme, aj poriadila svoju činnosť. A môžme vidieť, že dnes sa už začínajú pozitívne prejavovať aj viaceré opatrenia, ako napríklad boj proti daňovým únikom a podobne.
Ďakujem.

Ďakujem. Budem reagovať na pána poslanca Duchoňa, keďže ako jediný mi venoval faktickú poznámku. Pán poslanec, v čom sa prejavujú tie pozitívne opatrenia? Ja som si nevšimol žiadny nadštandardný výber daní nad rámec hospodárskej, očakávaného terajšieho zlepšenia miernej hospodárskej situácie. Naopak, sledujúc prognózu ministerstva financií, musím konštatovať, že ministerstvo financií počas posledného roka zásadne napríklad znížilo odhady výberu dane z právnických osôb, ktoré ste mali pôvodne, keď ste tu presadzovali zrušenie rovnej dane a tvárili ste sa, že tým zalepíte štátny rozpočet. Potom to ministerstvo financií nenápadne downgradedovalo v svojich aktualizáciách. A takto by som mohol ísť ďalej a ďalej.
To, že sa vám, myslím, že to nejaké, zlomok percenta ľudí, ktorí dostávajú bločky, prihlási do nejakej lotérie, má asi takú spojitosť so zlepšením výberu DPH ako včerajšia bitka s riešením parlamentnej kontroly vlády. Sú to veci, ktoré možno vyzerajú atraktívne a zaujímavo, ale v skutočnosti úplne nepodstatné. Keď budete mať naozaj dáta o tom, ako sa zásadne lepší výber DPH, prosím vás, dajte nám ich a ja vám zatlieskam a zatlieskam vám aj verejne. Nemám s tým problém, pretože naozaj stav, kde sme sa dostali v DPH, je stav, ktorý je horší než pred vstupom do Európskej únie, a to je na krajinu Európskej únie obrovská hanba.
Dovoľte mi ešte jednu vec povedať, naozaj to mávanie úrokovými sadzbami, ja chápem, že si myslíte, že politicky funguje, ale nefunguje, lebo ľuďom je to aj tak úplne jedno a nie je to niečo, čo štandardne sa pri večeri bude riešiť. A dovolím si vám k tomu naozaj dodať, pozrite si, aké malo úrokové sadzby Grécko tak pol roka predtým, než zbankrotovalo, a garantujem vám, že tie úrokové sadzby boli vtedy zhruba také, aké sme vtedy mali my. Úrokové sadzby vyjadrujú momentálne presvedčenie trhov, kombinované napríklad aj s takou otázkou, ako je zásobovanie trhmi likviditou ECB. Úrokové sadzby nehovoria nič o tom, čo tu bude o rok, ani o dva.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán predseda. Tak pozvoľna nadviažem na môjho predrečníka Mira Beblavého, rovnako ako on som nechcel vystúpiť a rovnako ako on bol som aj ja prinútený rokovaním ostatných dvoch dní v Národnej rade, aby som povedal pár slov.
Súhlasím aj s ním v tom, že prvá, respektíve prvá Ficova vláda nevyužila obrovskú možnosť znížiť zadlženosť krajiny a deficit v časoch, ktoré zdedila po Dzurindovej, druhej Dzurindovej vláde, keď prebrala krajinu jednak s plnou špajzou a jednak s obrovským ekonomickým rastom, ale hlavne s celkovou zadlženosťou okolo 28 %, čo môžme povedať z pohľadu ekonomického, pohodovou 28-percentnou zadlženosťou.
Prakticky za tri roky táto prvá Ficova vláda nás dostala na kritickú úroveň zadlženia a dnes má problém. Vyplýva to aj zo správy, ktorú preberáme dnes od rána o hodnotení plnenia pravidiel rozpočtovej zodpovednosti a pravidiel rozpočtovej transparentnosti. A prakticky na každej schôdzi Národnej rady počúvame stále ten istý problém, že je to zapríčinené prednostne externými podmienkami.
Už tu viacerí predrečníci hovorili o tom, aké rezervy sú v našom hospodárení za Ficových vlád. Kolega Sulík tu vymenoval niekoľko desiatok alebo desiatky predražených tendrov podpory vybratých subjektov. Či to už robí vláda cez investičné stimuly priamo alebo nepriamo, napríklad cez energetiku, tak ako sme toho svedkami na rokovaní na tejto schôdzi, či už v zákone o obnoviteľných zdrojov, alebo posledné, posledný deň pri odvolávaní premiéra a vlády Slovenskej republiky, pretože od včera prebieha ďalšia diskusia a ďalšia rozprava o odvolávaní premiéra a tým aj celej vlády. A hovorím to preto, lebo dôvodom, pre ktorý bola zvolaná táto mimoriadna schôdza, je, že rozhodnutím z minulého týždňa vláda mierou vrchovatou môže spôsobiť ďalšie zadlžovanie Slovenskej republiky. To rokovanie bolo otvorené, chvíľku bežalo normálnym štandardným spôsobom, no neskôr bez prítomnosti premiéra, ktorý zbabelo zavelil, a celá vláda aj so všetkými poslancami SMER-u odišla z pléna. Nie prvýkrát sa odvolával premiér tejto krajiny, alebo premiérka, ale prvýkrát premiér neudržal možno nervy, možno stabilitu a z rozpravy zbabelo ušiel. Dokonca nepočkal ani na faktické poznámky na jeho prejav. SMER a premiér tejto vlády vie, že ťahá za kratší koniec. Nečudujem sa, pretože tak nevýhodný obchod pre štát a jeho občanov a tak výhodný pre finančných špekulantov je neobhájiteľný.
Sám minister hospodárstva sa vyjadril ešte deň pred schválením vo vláde veľmi vyhýbavo a nejasne. A predtým to verejne niekoľkokrát odmietol. Som presvedčený, že tento obchod bol dohodnutý už pri vstupe nového akcionára do SPP v čase, keď sa vláda vzdala predkupného práva na kúpu SPP. Na začiatku roka, na mimoriadnom výbore, na mimoriadnom hospodárskom výbore totiž pán minister hospodárstva hovoril o tom, že kvôli získaniu stopercentného podielu v matke je štát ochotný a uvažuje sa o tom, že by boli vymenené aktíva matky a dcér SPP. Dokonca
za aktíva matky sa mali započítať aj zákazníci v sume 300 až 400 eur. Zákazníci, ktorých dnes máte, zajtra nie. Rozhodnutie o tejto transakcii malo prísť do konca prvého kvartálu. Nepadlo a zdalo sa, že snáď takto nevýhodná myšlienka pre štát sa nakoniec neuskutoční. Keď som priebežne čítal alebo počul vyjadrenia pána ministra hospodárstva, tak sa priznám, že aj ja som si naivne myslel, že zdravý rozum vyhrá. Nevyhral. Vyhrali tí, ktorí majú takú silu, že vedia ohnúť aj samotného premiéra.
Nový akcionár SPP so súhlasom vlády sa zbavil strát starých, ale aj strát budúcich. Občania prišli o cca 500 až 600 mil. eur na nasledujúcich 15 rokov, ktorú by títo finanční špekulanti, nový akcionár SPP, znášali. Ozaj je to snom každého podnikateľa, ako tu už povedal jeden z mojich predrečníkov, ponechať si ziskové časti firmy a zbaviť sa stratových častí firmy. V normálnom podnikaní sa za takýto obchod platí, aby som sa mohol zbaviť stratových záležitostí. No ale, čuduj sa svete, v našom štáte, respektíve zástupcovia štátu, naša vláda nieže by sa dala za to vyplatiť, ona ešte za to platí. Jedno je isté, vláda Roberta Fica vôbec nevracia, ako to on hovorí, SPP do stavu pred privatizáciou. Robí niečo úplne iné. Novým majiteľom, ktorým umožnila vstup do plynární po odchode renomovaných energetických firiem, žehlí do budúcnosti cestu k vyšším ziskom. Štátu vešia na krk firmu, ktorá je pre nich nezaujímavá, pretože pôsobí na regulovanom trhu, kde by mali byť výnosy prísne strážené nezávislým Úradom pre reguláciu sieťových odvetví. Pán premiér Fico berie stratu od finančných skupín na vrub štátu dobrovoľne. Inými slovami, zbavuje sa, zbavuje ich problematického biznisu a ešte im pripláca vysokú prémiu.
Keď sa vrátim k očakávaným protiargumentom pána premiéra, že iba napráva dedičstvo predchádzajúcich vlád, uvediem hneď aj protiodpoveď. Som presvedčený, že vstup zahraničných investorov do energetických firiem, do železiarní v Košiciach, či do bánk, zachránil tieto inštitúcie pred deštrukciou. Po vojne je každý generál a oháňať sa dnešnými číslami, že podiely v týchto inštitúciách sa mohli predať drahšie, je zavádzajúce, lebo pomery v nich sa zmenili. Práve vďaka privatizácii sa vyčistili a nastolili sa v nich nové pravidlá, zefektívnilo sa hospodárenie. SPP po privatizácii v roku 2002 viac ako zdvojnásobil zisky. Slovenské elektrárne po privatizácii v roku 2006 ich takmer zdesaťnásobili. Pán premiér sa oháňal tými číslami, že to boli zisky privatizérov. Áno, ale v trošku väčšom pomere to boli zisky aj tohto štátu, ktoré aj vyrovnávajú deficit štátu v rámci celého hospodárenia. Je to smutné konštatovanie, no práve vďaka príchodu zahraničných manažérov prestali v týchto inštitúciách kradnúť nominanti vlád alebo domáci privatizéri, tunelári. Spomeňme si, ako položili manažéri reprezentujúci Mečiarovu tzv. domácu kapitálotvornú vrstvu na kolená VSŽ, Investičnú a rozvojovú banku a v akých dlhoch sa topili po privatizácii Slovenské elektrárne a ako dnes po svete blúdia Duckého zmenky z SPP. Nechcem, aby sme sa inými dverami vrátili do tohto smutného obdobia, a odmietam všetky pokusy o tunelovanie štátneho majetku, nech by boli ukryté za akékoľvek ľúbivé slová.
Nečudujem sa, že toto je veľmi ťažké vyvrátiť. Preto tá zbabelosť, preto útek, preto nočné rokovanie, preto fyzická agresia, preto tlačovka predsedu Národnej rady, odpútavanie od podstatného. Tých 500 mil. eur za 15 rokov mohlo byť príjmom štátu. Mohlo sa využiť na zníženie deficitu, alebo sa mohli využiť na zvýšenie platov sestričiek, ktoré štát nevie zabezpečiť, alebo platy učiteľov, alebo mohla to byť podpora obnoviteľných zdrojov energie, v tomto prípade biometánu, ktorý je plne nahraditeľný, ktorý plne vie nahradiť zemný plyn.
Na tejto schôdzi a na začiatku roka sme preberali novelu zákona o obnoviteľných zdrojoch energie. Jeden problém za druhým, jedna podpora vybratých subjektov za druhou. Keď hovorím o možnej podpore obnoviteľných zdrojov, tak chcem povedať, že potenciál nevyužitej pôdy na Slovensku je taký, že keby bol využitý teoreticky na 100 %, tak vie pokryť zhruba výrobu cez 4 mld. kubických metrov plynu. Celý náš dovoz je do 5,5 mld. A bola by práca pre našich ľudí, hlavne na vidieku a bol by dopyt po zelenej hmote, ktorá dnes hnije na pôde. Užívatelia pôdy by mali podstatne lepšiu ekonomiku. A ešte ak by sme do toho zakomponovali aktivačné práce, o ktorých nedávno tu hovoril pán minister, že nemá dostatok možností na využitie aktivačných prác, nemáme kapacity na to, náš vidiek by mohol vyzerať úplne ináč. Naša ekonomika by mohla vyzerať úplne ináč. Aj naša zadlženosť by mohla vyzerať úplne ináč. Ale najviac by sa urobilo pre energetickú sebestačnosť a bezpečnosť Slovenska a politici by nemohli robiť také podvody, akých sme svedkami dnes.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Rád by som sa vyjadril k dvom veciam. Jednak vy ste svoj prednes skôr zameral na tematiku SPP, ale to je samozrejme vaša vec. Čo sa týka toho, ako ste obhajoval privatizáciu zahraničnými investormi strategických podnikov, podľa môjho názoru nie je správny ten názor, že slovenskí manažéri alebo manažéri, ktorí tam sú, jednoducho nevedia efektívne hospodáriť s danými spoločnosťami. Akonáhle sú takéto zistenia, treba tých manažérov jednoducho vymeniť, ale neznamená to, že treba sa zbavovať vyslovene atraktívnych spoločností, ktoré môžu a mohli by do budúcna prinášať veľké výnosy pre Slovensko, najmä nie za cenu, ktorá sa tým zahraničným investorom vráti viac ako dvojnásobne v priebehu desiatich rokov. To je jedna vec.
Druhá. Vy aj viacerí vaši predrečníci tu stále hovoríte o tom, ako je dnes vysoká miera zadlženia verejných financií, rádovo 53 %, ale ak si porovnáme roky, alebo vývoj verejného dlhu od roku 1998, tak v roku 1998 bol celkový verejný dlh 34 % HDP, ale v roku 1999 už 47,2 a v roku 2000 49,9, to znamená takmer teda 50 percent. Takže jasne vidíme, že počas obdobia roku 1998 - 2000 dramaticky narástol hrubý verejný dlh. V podstate atakuje tú hranicu, ktorú tu máme dnes. A čo ste vtedy robili jednoducho? Alebo ako ste sa vy postavili k tomuto problému, že jednoducho ten verejný dlh narástol do takýchto čísel? A dnes tu... (Vystúpenie prerušené časomerom.)

Ďakujem pekne. Ďakujem pekne za faktickú poznámku, len, pán kolega, zdá sa mi, že sa nerozumieme. To SPP samozrejme súvisí so zadlženosťou, ale súvisí hlavne s dianím, čo sa deje dnes v Národnej rade, aj možno za múrmi tejto sály. A moja podľa vás obhajoba ani nebola obhajoba privatizácie, bola reakcia na vystúpenie pána premiéra, ktorý to všetko odsúdil. Ja som len vysvetlil stav veci, aký bol. A aj to, že tie zisky, o ktorých hovoríte, že dostali tí zahraniční investori, tak 51-percentný zisk išiel do štátnej kasy. A štát s týmito peniazmi môže naložiť, ako uzná za vhodné. Sú to príjmy štátu, ak chce robiť sociálnu politiku, môže. Ale na jednej strane veľmi farizejsky kritizujete príjmy tých privatizérov, ale nekritizujete príjmy toho štátu.
Zadlženosť 1998 - 2000. No, pán kolega, vtedy bol v koalícii aj váš predseda a tá vláda nastúpila po Mečiarovej vláde, takže to asi stačí na vysvetlenie. Ale o tom som ja nehovoril. Ja som hovoril o tom, že v roku 2006 odovzdávala druhá Dzurindova vláda a nastupovala prvá Ficova vláda so zadlženosťou 28 percent. To znamená áno, z toho vysokého zadlženia, ktoré vzniklo po Mečiarovej, ktoré bolo treba naprávať, to, čo narobila Mečiarova vláda, tak v rámci Dzurindovej vlády zrealizovaním reforiem, naštartovaním ekonomického rastu sa ešte aj znižoval deficit a zadlženosť tejto krajiny. Bohužiaľ, následné roky išli opačným trendom a dnes sme opäť v problémoch nad 50 percent.