23. schôdza

Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, kolegovia, tento zákon, návrh tohto zákona, tejto téme sa venujem dlhšie, aj návrh som už raz predkladal, myslím, alebo dvakrát dokonca, a budem ho predkladať, pokiaľ mi dnes znemožníte, lebo je podľa mňa mimoriadne dôležitý. V krátkosti ho uvediem, niečo k tomu poviem, nevylučujem to, že sa budem opakovať. Avšak koniec koncov to, že sa opakujem, znamená len, prepotvrdzuje, že to, prvýkrát čo bolo povedané, je pravda, hej. A hovorím, už len hovorím pre tých ľudí, ktorí majú možno otvorenejšie srdcia, ale nemajú tú moc, ktorú máte vy. To znamená moc niečo prijať, ale pre nich to má význam, lebo verím, že, že sa tým budú zaoberať. Tu som už na niektoré veci úplne rezignoval. Takže pre tých, ktorí to už raz počuli alebo v obmene počuli, nech sa páči, ale zase si povedzme aj druhú vec, že memorovanie je tiež jedna z metód, hej, že ako uznávate, že veciam prikladáte význam. Aj tým neustálym opakovaním sa vám snažím zdôvodniť, že prečo je to dôležité. Čiže nemyslel som si to len pred pol rokom alebo len minulý týždeň. Ja si to myslím aj teraz a verte tomu, že si to budem myslieť aj o pol roka, keď mi znemožníte to predložiť skôr.
Ono by to, ale veľakrát to aj tak vyzerá, že človek by nepovedal, ale je to tak. Toto vaše nešťastné, naozaj nešťastné, tieto sociálne experimenty spôsobili, spôsobili genocídu, spôsobili obludné veci. Kúsok od nás, kúsok od vašich obydlí. Spôsobili to, že v strednej Európe máte lokality, kde stredovek je málo, stredovek je málo, kde je Afrika. Viete, tým Afričanom tam chodí kopu ľudí pomáhať, lebo vedia, že je to zlé. U nás netušia, že treba pomáhať, lebo však je to stredná Európa, tak preto tam nechodia. Ono sú možno tí ľudia ešte u nás na tom ešte horšie v tých osadách ako v tej Afrike. Ale to, že to takto dopadlo, má samozrejme veľa príčin, veľa, to netvrdím, že je jedna jediná. Ale jedna zo silne ovplyvňujúcich je tento nešťastný zákon, nešťastný zákon. To, čo ste urobili; a urobili ste z maternice výrobný prostriedok. Ľuďom ste dali možnosť prežiť tak, že ste im povedali, urobte si dieťa, dostanete peniaze. A ešte to odkomunikovali ako sociálnu, neviem akú vymoženosť. Tie preteky, ktoré tu boli, že ten príplatok bol niekedy pre jedno dieťa a potom ste vy v ošiali, v ošiali konjunktúry, ale aj nejakého neviem to, že nového voličského zázemia, pridali druhé a tretie dieťa, sa možno ľúbilo a páčilo, ale kto bude brať tú zodpovednosť, kto za to zoberie, keď sa prejde po tých osadách, čo ste spôsobili, že tie deti sa rodia kvôli tým 850 eurám alebo koľko to je. Tie deti sa rodia naozaj kvôli tým peniazom. To nehovorím ja, lebo zas poviete, že hovorí Hlina. Nie, to, to je fakt. Možte tu točiť mantry, s ktorou sa tu žije 20 rokov, že mnohodetnosť je prejavom chudoby. Toto je normálne pomaly axióma, tu už len čakám, kedy to kto dá ako návrh zákona. To už je dávno vyvrátené. Za určitých okolností áno, ale nie absolútnych. Zlá sociálna politika štátu proste k tomu prispieva. To, čo ste spravili, je naozaj na úrovni genocídy. A viete, to len bude, keď si začneme hovoriť pravdu, že jak to dopadlo v tých osadách, ako sa tam žije, kto to spôsobil a kto bude za to brať zodpovednosť, tak to len bude zaujímavé. Len otázka stojí, že čo s tým, lebo to už môže byť už dosť neskoro, lebo ten systém sa rozvráti. Ten systém sa rozvráti úplne na cimpr-campr.
Nezodpovedná sociálna politika SMER-u, ale v tomto prípade aj, pripúšťam, tých, ktorí sa do toho nezahryzli predtým, spôsobila to, že naša krajina bude konfrontovaná s obrovskými problémami. Obrovskými, to si ani nevieme predstaviť. A znova nebudem sa hrať na Nostradama, som priemerný analytik, s obrovskými problémami sa bude stretávať naša krajina. Ešte budete si hlavu držať. Ja viem, že niektorí z vás už si poviete, mňa už z toho hlava bolieť nebude, ale vaše deti z toho bude bolieť hlava, vašich vnukov z toho bude bolieť hlava, lebo z toho hlava bolieť bude, vážení! A urobili ste to kvôli takému lacnému gestu populistickému, že ako pridávate, a neboli ste si vedomí tých dôsledkov, ktoré spôsobíte, ktoré sa vám tu opakovane snažím povedať. Opakovane sa vám snažím povedať, že niekde ste urobili chybu. Ak je, to už treba upraviť. Pri prvom predkladaní som hovoril, že tretia najvyššia pôrodnosť je v Lomničke na svete. Po zbere informácií to je ináč. Najvyššia pôrodnosť na svete je v rómskych osadách na Slovensku. Najvyššia. Máme lokality, kde teda sme k tomu množstvu ľudí, ktorí tam sú, a koľko detí sa narodilo, najvyššia. To znamená, že aj Nigériu sme predbehli.
Tak mi povedzte, kde sa stala chyba? Neviem. Je niekde chyba, lebo tu s úsmevom budete počúvať vašich predstaviteľov, ktorí tu na tejto schôdzi doniesli zákon, ktorý to vlastne ešte viacej kazí. To, čo doteraz bolo v podobe aj filozoficky dvoch dávok, kde ste mohli tú jednu strihnúť a mohli to niesť menšie politické škody, tak teraz, ja inak neviem, v čom je logika, to tu prídete a predstavíte ako, ako Ameriku, že teda objavili tuná na ministerstve práce a sociálnych vecí tam tí vaši niektorí úžerníci, ktorí tam sú, Ameriku. Normálne takto tu prídete a predstavíte a robíte obrovské škody na vnímaní, lebo poznamenáte tú krajinu, tým zlúčením dávok do jednej vlastne urobíte politicky mimoriadne náročné pre zodpovedných politikov, ktorí budú musieť zákonite hrýzť do toho, budú musieť, tak urobíte z nich netvorov, urobíte z nich neviem koho a ešte sa budete vytešovať. Zákerné, dosť zákerné.
Vážení, vami predkladaná novela z dielne ministerstva, z dielne, prosím vás, aká dielňa, je zlý. Je úplne zlý. Ja som modifikoval tento môj návrh, v súčasnej podobe, ako je predkladaný, hovorí o tom, že aspoň bol taký princíp, že vypýtate veľa v polke cesta, je, aj to je, menej je lepšie niekedy ako nič. Aj malý, už sa nechcem opakovať, je lepšie ako hrdzavým drôtom do oka, aj malý ústupok alebo malá výhra. Toto modifikované znenie zákona hovorí o tom, že viete, keby bolo na mne, by som to upravoval ďaleko tvrdšie, ale som si vedomý skutočnosti, ktoré silne ovplyvňuje to, aby ste tu vy mohli sedieť a tváriť sa ako poslanci, ale nerobiť si robotu poslancov. To znamená, aby vás tu niekto zvolil.
Takže dá sa to pre túto chvíľu, jedno z riešení je dobré. Prvé dieťa, to kočíkovné je to, budem zjednodušene nazývať, to kočíkovné zostane zachované, ale to druhé a tretie dieťa aspoň rozdeliť do etáp, do životných etáp toho dieťaťa, aspoň tak mu pomôžete. Aspoň tak mu pomôžete, lebo je, zvyšujete predpoklad, že niečo z tých peňazí bude mať, lebo to dieťa, ktoré sa, žiaľ, narodí v ten daný moment, ja nehovorím, že vždy a absolútne, ale poväčšine z toho dokopy nič nemá a koniec koncov si to ani neuvedomuje, hej. Lebo v tom veku, to niekde bola taká debata, že, ale to sa nechcem do náboženských debát pustiť, ale v tom to skončím, že neuvedomuje si ani, že, že teda mu štát prispel, hej. Ono s tým nič nemá, čiže si nevytvára ani vzťah k štátu, lebo v tom danom veku tesne pri narodení a po dvoch dňoch, keď už z peňazí nie je nič, z toho to dieťa dokopy nič nemá.
Takže sekundárne môžeme povedať, že keď nahlas rozmýšľam, že vytvárate aj, aj, aj u toho dieťaťa určitý aj, nechcem povedať, že záväzok, ale určité vnímanie štátu ako takého, lebo mu umožňujete ten váš príspevok, nechcem povedať, že užiť, hej, si ho užiť, ale ho vnímať aspoň. To znamená, že keď má tých šesť rokov a ide do školy, no tak keď mu kúpia peknú tašku s nejakou Disney rozprávkou, tak mama povie: No vidíš, to nám vtedy dali za - ja neviem - za Fica. No nech za Fica, no čert to ber. Viete. Ale si povie: Aha. Hej? A už vytvárate, má to, aj tento rozmer to má, hej. A nechcem hovoriť, že to má iný rozmer, že to nebude tak motivačné.
Čiže ten návrh hovorí o tom, že ten príspevok sa rozdelí. To znamená, pri narodení sa dá 30 %, pri dovŕšení troch rokov 25 %, pri nástupe na povinnú školskú dochádzku 25 %, po ukončení, čo je tiež mimoriadne dôležité, aby sa ukončila, je 20 percent. Ja, ja neviem. No však vystúpte niekto. Vystúpte niekto a povedzte, že to je zle. Vyargumentujte to a tu ja dám, zrazím opätky a budem utekať s hanbou na, do kresla, že čo som to predložil. Tak mi to tu príďte povedať! Príďte mi to tu naložiť, prosím vás pekne!
Hazardujete, naozaj hazardujete. Tento zákon je mimoriadne dôležitý, o tomto zákone sa budeme ešte nie raz, nie dvakrát a aj na iných fórach ešte baviť, baviť a baviť. Lebo tento zákon spôsobuje nešťastie. A vy to máte v rukách, či sa v tom bude pokračovať, alebo sa to nieže úplne zmení, ale čiastočne upraví, lebo na to neexistuje, každý, kto tu príde s geniálnym riešením, je blázon, to nefunguje. Po tom, čo ste narobili s tými sociálnymi experimentmi po obdobie dvadsiatich piatich rokov, neexistuje jednoduché riešenie, existuje len ťažká a vytrvalá a zodpovedná mravenčia práca. Tak. A na konci je, je zlepšenie. Ale toto, čo vy stvárate, ste sabotéri. To je normálne pri vedomí toho, že čo sa to deje a napriek tomu to, to, ale zdá sa, že z mojich úst to neberiete. Ja verím, že raz dorastú vaše deti, vaši vnuci, ktorí vám to prídu povedať, že: A to čo ste tam vtedy stvárali? To čo ste tam vtedy robili? Pozrite sa, jak to, jak to celé dopadlo. No to som zvedavý, jak sa budete krútiť.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Milé kolegyne, kolegovia, dovoľte mi niekoľko slov k navrhovanému zákonu. Ja ho podporím vo svojom hlasovaní, aj keď človek má nejaké tie pochybnosti veľakrát aj pri dobrých návrhoch, ktoré sa veľakrát tuná, sú aj v tej rokovacej sále, že ako to v tej reálnej praxi dopadne. Ale, samozrejme, človek aby sa neoberal o tú chuť a nejako pesimisticky sa díval na budúcnosť, lebo aj veľmi dobre mienené zákony, aj prijaté zákony dajú sa obchádzať aj zneužívať. To je stále, vždycky aj vo všetkom.
Ale neodpustím si niekoľko slov k úvodu navrhovateľa a poprosím ťa, Dodo, aby si mi to odpustil, hej. Chcem sa dotknúť práve možno takých tých slov, že maternica je výrobným prostriedkom. Aby sme to tak nerozprávali, tak dehonestujúco o ženách a o maternici, ako by to bola nejaká, naozaj výrobný prostriedok a možno nejaká fabrika. Ja s tým nemôžem súhlasiť a u nás zatiaľ, musím povedať, chvalabohu, maternica nie je výrobným prostriedkom a ani jeden prípad taký som nestretol. Skutočne som nestretol. Ale že svet takto dehonestuje ženskú dôstojnosť a zároveň ľudskú dôstojnosť, tak je tomu tak. Je tomu tak. Západný svet má z maternice urobený výrobný prostriedok. A to je ako? Že si prenajmú tú maternicu a zaplatia tej žene, že donosí dieťa, hej. Umelo oplodnené vajíčko sa transportuje do prenajatej maternice konkrétnej ženy a tá donosí a v podstate porodí dieťa ako pre, ja neviem, manželský pár alebo podobne. A toto je biznis. A je to v rozpore aj, by som povedal, s dobrými mravmi, aj s ľudskosťou, a toto odmietam.
Chvalabohu, zatiaľ na Slovensku maternica výrobným prostriedkom nie je a potom nemôžem tiež súhlasiť s takým výrokom, kolega Dodo, dúfam, mi to odpustí a takisto, to je v tom kontexte nadväzujúc, urobte si dieťa. No ako kto môže urobiť dieťa? Na Mikiho, keď sa pozriem, vieš vyrobiť dieťa? Michal, ty vieš urobiť dieťa? Vieš vyrobiť? Kohokoľvek by som sa, aj Evy mohol opýtať, ty vieš urobiť dieťa? To je také, viete, aby sme nešli do takých perverzností, že vyrobiť dieťa. Ale ty nevieš, ty by si možno vyrobil to dieťa, keby si vedel, aké komponenty tam idú, ale nevieš. A to nevie nikto. To nevie nikto.
Ľudský život je darom a je zázrakom. Je čosi úplne výnimočné a fenomenálne. Spojením dvoch pohlavných buniek muža a ženy a tá zygota a začína to delenie, to je zázrak. Dneska to vieme cez tie čipové kamery sledovať, zrod ľudského života. Dneska nikto nepochybuje o tom, že splynutím týchto dvoch pohlavných buniek začína život. A cez to všetko realizujeme potraty. Cez to všetko robíme potraty. To nie je taká výrobná sféra, viete, kde si vy poviete, že ja si vyrobím dieťa. Dnes koľko mladých ľudí by chcelo mať deti a nemôže ich mať. Kolega Mikloško pred nejakým časom tu spomínal a hovorí, že však keď ty do tridsiatich svojich rokov bojuješ proti svojej vlastnej plodnosti a potom v tridsiatke alebo po tridsiatke chcela by si mať deti alebo chcel by si mať deti a odrazu ty zistíš, že to nejde. No tak aký si ty výrobca? Aký si ty pánom života? No nie si. Nie si.
Neprechádzajme do takých, by som povedal, až absurdností a možno takých perverzností, nie je možné vyrobiť dieťa. Neni možné, lebo sme svedkami toho, veľa rodín a mladých ľudí v dnešnej dobe zvlášť, chcú mať deti, úprimne chcú mať deti a nevedia si vyrobiť to dieťa. To nie je také, hej? To my sa možno tak smejeme.
Poprosil by som, keby sme ten slovník trošku predsa len iný používali, hej, a v manželstve a rodina a manželstvo, to je, to je vlastne prostredie, ktoré vytvára to zázemie zároveň, aby bol tuná zrod nového života. Otec, mama, hej? Ja som bol na tom pochode a dve také dievčatá vyskočili si tak na koňa chlapcom a taký, taký bilbord, alebo takú plachtu, taký nápis, transparent mali napísané na chrbáte a zozadu som to čítal a bolo to veľmi pekné: Otec, mama, respektíve tato, mama, ďakujem, že som, hej. Ďakujem, že som, hej. To je také krásne poďakovanie, vyznanie, vyznanie vďaky svojim rodičom. Všetci vďačíme svojim rodičom za to, že sme. Myslím si, že naši starí, starí rodičia, hovorím o dedoch a starých mamách, mali nádhernú úctu k životu. My šliapeme po tom. Pred chvíľou som to hovoril. Mne to naozaj pripomína tú Rímsku ríšu. Ešte aj ten parlament ako Koloseum rímske a ukazujeme palec hore, tak život, palec dole, smrť, hej? Tu nebudem hovoriť, že či to je ten alebo ten, lebo aj ja som niekedy, ktorý ukazujem tým palcom, ale aby sme si uvedomili, naozaj, každý nech si uvedomí pri tom zákone, o ktorom hlasujeme, či hlasujem za život, alebo či hlasujem za smrť. Či je to v prospech človeka, v prospech občanov, v prospech rodiny, alebo je to proti životu, proti občanom, proti rodine. Toto je veľmi podstatné, to je veľmi dôležité.
Ja viem, že to nedosiahneme tuná, alebo veľmi ťažko, lebo zas taký naivný nie som a už nejaké tie roky mám a veľakrát sú práve, žiaľ, musím povedať, tie politické rozhodnutia dôležitejšie ako tie skutočné, ľudské. Ale chcem vás všetkých, kolegovia, povzbudiť k tomu, aby sme predovšetkým hľadeli na ten ľudský život s úctou, aj na budúcnosť tejto krajiny.
Navrhovaný zákon, ktorý tuná je, myslím si, že dobrý je v tom, lebo v tých chudobných rodinách naozaj a Dodo už potom si to neodpustil, povedal tie rómske rodiny. Naozaj, je to boľavý problém, aj mňa to veľakrát trápi. A tí Rómovia, ale to je iná mentalita, aj to treba pochopiť, oni žijú túto chvíľu, teraz som dostal 850 eur a dovtedy sa zabávam a veselím, kým ich neminiem. Väčšina rómskych rodín je takých a to je úplne iná mentalita. My ich aj ťažko rozumieme. Ja si dovolím povedať, aspoň trošku im, toľko im aspoň rozumiem, lebo žijem v regióne a v podstate v kraji, kde je najviac Rómov z celého Slovenska. A dokonca žijem v okrese takom, kde z toho celkového kraja, to je Prešovský samosprávny kraj, a náš okres Kežmarok má najviac Rómov. Spomínaná osada, ktorá tu bola spomenutá, manželka je tá, ktorá sa o tých Rómov stará. My sme Kuffovci aj tí, príznačne, tak dobre, nevenujeme sa nejako extra rómskej otázke, problematike, ale pomáhame všetkým a okrem iného aj Rómom. Ale Rómovia sú úplne inou mentalitou. A keď oni nevedia hospodárne nakladať s tými peniazmi a tie peniaze, prostriedky, ktoré dostanú za to pôrodné, no treba im pomôcť, ale naozaj úprimne. Úprimne im pomôcť a možno aj tou takou formou, máš to druhé, tretie, piate, možno desiate dieťa, ty nemáš do toho vstupovať, či máš mať desať detí alebo päť detí. To je naozaj rozhodnutie rodičov. Kto ti bude vstupovať? Alebo či si sa rozhodol odmietnuť deti. Aj také sú rodiny, ktoré odmietajú deti. Ale je otázne, aké je to manželstvo a či je vôbec platné, alebo aký to je vzťah. Milujem ťa skutočne, alebo ťa len využívam, alebo ťa len využívam na ukojenie svojich vášní? A to je obrovský rozdiel. Teda ten papier a to manželstvo, nejdem, nebudem zachádzať tak ďalej, lebo tak nie sme tuná na nejakej konferencii a podobne, ale len toľko chcem snáď na záver ako dodať, že žiaden zákon nie je dokonalý, ale je tu úprimná snaha, z toho tak vychádzam, že Dodo tú úprimnú snahu má, kde chce pomôcť tejto problematike. A rómska komunita je naozaj taká, sú to jednoduchí ľudia, veľakrát mnohým veciam nerozumejú, oni veľakrát majú problém s čítaním a veľakrát aj s počítaním, hej, ale peniaze, eurá vedia zrátať úplne perfektne, to tam toho Róma nedobehneš. Tak ja asi len toľko v závere, že predmetný návrh zákona, viem si predstaviť, aby som ho podporil.
Ďakujem za pozornosť.

Vieš, Štefan, mňa vždycky pri tvojom prejave - a dnes obzvlášť - napadne to o zametaní si pred vlastným prahom. Ty sa rád chytáš slovíčok, rád ideš vysvetľovať, poučovať, niekedy až kázať a potom v jednej vete dokážeš celej jednej už i tak životom ťažko skúšanej skupine obyvateľstva zavesiť kameň na krk a hodiť ju do vody. Kým sa neospravedlníš za to, čo si tu povedal minulý týždeň, tak akékoľvek moralizovanie a akékoľvek kázanie z tvojej strany, obávam sa, už od dnes bude znieť len pokrytecky. Lebo nemôžme na jednej strane celú jednu veľkú skupinu obyvateľstva z ideologických dôvodov poslať na dno rieky s kameňom na krku a potom sa tváriť, že ideme obhajovať život. To jednoducho nesedí.
Ďakujem.

Ja to len veľmi krátko. Na túto tému sa tak rado hovorí, ale páni, aj Štefan, ja aj vo svojom vystúpení to poviem, nie po povrchu, nie javovou vecou sa zaoberať, ako to dopadlo, ako to vyzerá, skúste ísť do hĺbky, skúste hľadať príčiny, skúste hľadať korene a naprávať veci pri koreňoch, aby tie výhonky boli potom zdravé. Pretože tu máme choré korene, choré výhonky logicky z toho vyplývajúce a vy idete tam umývať list, nejakou vodičkou tie choré lístočky. To takto nejde, hľadajte príčiny, inak sa nikam nedostaneme.

Pozrite sa, kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným a prekrúcači pravdy, tí tu budú stále a nás obklopujú. A veľakrát, častokrát je to tak, že, žiaľ, musím povedať aj práve, aj novinárska obec, ktorí majú slúžiť pravde, prekrúcajú pravdu. Aj mňa sa to takto snažili. Ty si tu, Martin, nebol, keď som to povedal a ja sa nemám za čo ospravedlňovať a za tým výrokom si stojím. Ak niekto pohorší jedného z týchto maličkých, lepšie by ti bolo, opakujem, lepšie by ti bolo, ak by ti zavesili mlynský kameň na krk a hodili ťa do vody. Pozri si to v evanjeliu a môžeš nad tým meditovať. Môžeš nad tým meditovať, nie sú to moje slová, Kristus je pre mňa tou najvyššou autoritou, je to druhá božská osoba, keď to chceš takto počuť, je to takto v evanjeliu napísané. A to, čo som povedal, za tým si stojím. Ja nebudem pohoršovať nikoho, aby, aby na verejnosti sa diali takéto perverznosti. Vždy to odmietnem. Vždy sa postavím za život a každú formu smrti a násilia odsúdim kdekoľvek, či je to v parlamente, ja nemám si čo zametať pred svojím prahom, ja stojím sám pred svojím vlastným svedomím, nemám si čo zametať a keď si zametiem, tak si to zametiem sám v tichosti, ty mi do môjho svedomia nemusíš vstupovať. Ty, ktorý tuná presadzuješ drogy a zastávaš sa anomálií, to nie je cesta a ty máš byť reprezentantom, vzorom, ty nie si, Martin, hodný nasledovania, že by si bol hodný nasledovania. Ty môžeš byť akurát takým príkladom na odstrašovanie. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Pán poslanec.

Kuffa, Štefan, poslanec NR SR
Prepáčte mi to. (Výkriky z pléna.)

Dobrý deň. Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, pán predkladateľ, pani spravodajkyňa, naozaj len stručne. Od tohto pulta sa zvykne veľmi často volať po vecnosti a konkrétnemu ťahu na bránku k zákonom a ja si myslím, že možno je to ozaj celkom správne volanie, ja ho v tejto chvíli aj využijem veľmi efektívne a verím, že aj stručne.
Ja si myslím, že zákon, ktorý predložil pán poslanec Hlina, je tak jasný, tak logický a určite aj potrebný, že keby to vari nebol práve pán poslanec Hlina, ktorý teda nám nastavuje zrkadlo, niekomu viac, niekomu menej, niektorí sa tam vidíme krivo, niektorí možno rovnejšie, kto ako, tak že možno by ani nebolo možné nájsť nejaký dôvod na to, aby bol takýto logicky jasný zákon odmietnutý.
Často teraz padajú spomienky na nedeľu v Košiciach, o živote, pre život, no to má veľa podôb, ak niekto hmatne, tak presne uchopí podstatu veci, ako uchopil v tomto zákone pán poslanec Hlina ohľadom toho rozumného rozloženia prostriedkov, ktoré nemajú slúžiť na to, aby prešli v jednorazovom nejakom opojení, nechcem povedať hrdlami rodičov, ale proste krátkodobým neefektívnym spôsobom. A ak hľadí, ako tie isté prostriedky; nie vyššie, ale tie isté; rozumne využiť pre život, pre deti, pre ich potreby, tak by sme mu mali zatlieskať a kľudne by sme ho mohli zaradiť - neviem, či bol v Košiciach, alebo nebol - do toho sprievodu a povedať, áno, toto je zákon pre život, pre deti, toto je zákon, ktorý jednoducho obstojí. Takže ja sa domnievam veľmi jasne, že toto je vec, ktorú by sme nemali odmietnuť, pretože praktická rovina, ktorá je vložená do zákona, je tak vecná a tak prospešná, že nájsť argumenty proti tomu, tak ako som si ja ten zákon prečítal, no vždy sa snažím byť taký, že a čo by sa mi na tom nepáčilo. Mne sa na tom páči všetko a považujem ho za potrebný a správny, a teda ja ho podporím.
Toľko z mojej strany, ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka, dámy, páni, tento zákon je jedným z tých, ktorý naozaj, ako predkladateľ povedal, významne zdeformovali sociálne prostredie a motivujú k úplne patologickému správaniu. To je proste krutý fakt, všetci o tom vieme, mnohokrát sa tu o tom povedalo a len z toho dôvodu, že je to strašne ľahko zneužiteľné na sociálnu demagógiu, tak sa neakceptujú návrhy na zmenu tohto naozaj chorého stavu, ktorý aj tento zákon vytvára. Naozaj všetci to veľmi dobre viete, veď som sa s mnohými z vás rozprával mimo rokovacej sály, žijete v reáli, žijete na Slovensku v rôznych lokalitách a mimo tých, čo sú možno z Bratislavy, tí s tým možno majú menej skúseností, ale každý, kto žije na vidieku alebo trošku už ďalej za Bratislavou, vie, že súčasné nastavenie spôsobuje naozaj patologické správanie, že nám tu prudko rastie počet príslušníkov komunít, ktoré žijú trvalo zo sociálnych dávok. A robia to nie preto, že sú menejcenní, nie preto, že majú na to nejaké predurčenie, ale jednoducho preto, lebo to, čo im celkovo sociálny systém dáva, tak ako je nastavený, je približne v rovnakej výške toho, čo by získali, keby išli pracovať adekvátne k svojim schopnostiam, to znamená nízkokvalifikovanú prácu.
Ale, tuto aj môj predrečník Štefan Kuffa rozprával veľa, ale, páni a dámy, neriešme, neriešme naozaj mastičkami hlbokú chorobu, ktorá je vo vnútri tela. To sa nedá. Nekomentujme ten jav, ktorý tu nastal, že takto to teraz vyzerá, ale hľadajme príčinu, prečo tento jav a čím je vyvolaný. Keď nájdeme príčinu, potom dokážeme nastaviť správne liečbu. A tá príčina je v tom, že bez ohľadu na to, či poberateľ sociálnej dávky, rôznych foriem sociálnych dávok a príplatkov k príspevkom a k dávkam sa správa ako zodpovedný človek a snaží sa pracovať, snaží sa uživiť svoju rodinu svojou prácou, alebo nie, tak bez ohľadu na to mu systém poskytuje prostriedky na obživu. A poskytuje im, ako som povedal, v takej výške, že je to približne rovnaké tej výške, ktorú získa za ťažkú prácu.
Tá deformácia vzniká vtedy, keď pod rôznymi zámienkami, tých zámienok sa naozaj dá nájsť veľa a vždy sú bohumilé na prvý pohľad, pridávame do sociálneho systému ďalšie a ďalšie platby, ktoré človek môže získať. Takže teraz sa tu bavíme, máme tu o príplatku k príspevku pri narodení dieťaťa. Bohumilý úmysel, rodina pri narodení dieťaťa má málo peňazí a má veľa výdavkov. Potrebuje kúpiť kočík, plienky, neviem čo, ako sa to krásne počúva. No nádherné, veď je to správne pomôcť takejto rodine. Ale keď pomôžete, keď to nastavíte a naozaj nijako nepodmienite získanie tohto príspevku nejakým pozitívnym správaním sa k tomu, čo spoločnosť od väčšiny svojich členov očakáva, tak sa to zvrhne. Logicky sa to zvrhne na pasívne poberanie, pretože je to len ďalší príjem, ktorý sa dá získať len tak. A potom z jedincov, ktorí v každej - nech je akákoľvek - spoločnosti sa nájdu, ktorí radi keď môžu, tak zneužijú, sa stáva skupina a tá väčšia a väčšia, pretože zlé príklady priťahujú. Pretože keď sa ukáže, že aha, veď tu sa dá ľahko a bez roboty mať, tak nasledujú ho ďalší a ďalší a zrazu je to problém. Takže ten problém, ten koreň príčiny je v tom, že od tých ľudí nič nežiadame, aby tú, aby tie peniaze dostali.
Spoločnosť, každá spoločnosť žiada od svojich členov nejaké typy správania a za to im poskytuje nejaké výhody. Zjednodušene povedané, človek sa vzdeláva a študuje na to, aby mohol zastávať napríklad vysokokvalifikovanú prácu a dostávať za ňu vysoký plat. Prečo nemá vysoký, taký plat ako má riaditeľ, generálny riaditeľ veľkého podniku robotník, ktorý hádže lopatou, keď kope jamu v tom podniku? Síce nájdu sa aj takí, že všetci by mali mať rovnaký plat, ale to už asi dneska sú len naozaj blázni, ktorí toto tvrdia. No preto, lebo pracoval, vzdelával sa, venoval tomu obrovskú energiu, nadobudol poznatky, niečo pre to urobil a toto, tento model, ktorý je prirodzený a normálny pre spoločnosť, je potrebné pretransformovať do všetkých systémov, ktoré existujú. Pretože sociálny systém je pomoc, je spoločenská dohoda, že pomôžeme tým, ktorí sa dostali do ťažkostí, čo je správne, ale zároveň musí byť ten sociálny systém, pamätať na to, že tým ľuďom pomáhame a nie ich, nie im nahradzujeme ten príjem, aby bol trvalou zložkou ich príjmov, aby zmizla ich motivácia sa snažiť. Čiže toto je podstata problému a po tomto choďme a to sa dá nájsť v mnohých zákonoch. A ja som tu preto mnohokrát prichádzal s návrhom, ktorý riešil aj tento problém a ktorý nie je postavený na to, že prvému dieťaťu dajme, ale, ale druhému už dajme menej, tretiemu ja neviem čo a potom už nedajme vôbec. Pretože toto má akú logiku, že prvému viac, druhému menej? No ako dá sa, všetko sa dá nastaviť, keď si to tu odhlasujeme, ale je tam logika, je to systémové? Je tam niečo? Nie je lepšie povedať, že naozaj podporme, aby ľudia mali čo najväčšie rodiny, ale nech sú to rodiny, ktoré pracujú, ktoré vynakladajú snahu, ktoré pre tú spoločnosť niečo robia, nie rodiny, ktoré pretože sú veľké, dostávajú peniaze. To je choré, to je naozaj patologické a tú spoločnosť to zvnútra postupne rozožiera a zahubí. Takže ja opakovane tu budem sa snažiť vás presvedčiť o tom, že je lepšie poskytnúť peniaze, ale podmieniť to nejakým typom správania, pracovnou aktivitou, snahou a tak ďalej a potom, potom sa to bude správať úplne ináč.
Poobede pravdepodobne prídu tu na rad zákony, ktoré predkladám, ktoré hovoria aj o tom, že dajme sociálnu dávku aj tým, ktorí pracujú za nízku mzdu, aby sme zvýšili ich čistý príjem, ale dajme to len tým, ktorí pracujú, aby sme ich motivovali, aby bolo pre nich výhodnejšie pracovať, ako poberať sociálnu dávku. Ale každopádne je dobré, že sa o tomto bavíme, pretože každá takáto debata, ja verím, že aspoň o milimeter posunie to poznanie. Ja sa pamätám, keď som bol minister, je to už skoro 10 rokov, keď bolo pomaly, pomaly spoločensky neprípustné povedať, že je tu problém, že v rómskych osadách sa ľudia, časť ľudí nespráva normálne a že tu máme patologické typy správania sa v sociálnej oblasti. Dnes už to problém, chvalabohu, nie je, pretože keď problém je, treba ho najprv pomenovať, aby sme ho vedeli riešiť. Takže ja verím, že aj tieto diskusie to posunú ďalej dopredu. A ja podporím v prvom čítaní tento návrh zákona, aj keď si nemyslím, že je dobre navrhnutý, ale ide po riešení tohto problému a každý pokus o riešenie tohto problému je dobrý. A v rámci druhého čítania viem, že by sme vedeli tam proste nájsť nejaké komplexné riešenia, ktoré by mali systémový charakter a ktoré by išli tým smerom, ktorý si ja myslím, že je správny.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem veľmi pekne, pani predsedajúca, že ma nechcete obmedzovať, lebo to som rád, že si to uvedomujete, že to nie je správne. Naozaj len niečo krátke, ja budem rešpektovať, že chceme hlasovať. Raz sa dopracujeme k tomu, že budeme hovoriť o zodpovednosti. Viete, sú relatívne menšie veci, že SMER, ja to zjednoduším, hyperbolizujem. Nominanti SMER-u v dopravnom podniku nechajú Bratislavčanov voziť sa v autobusoch, ktoré praskajú. To je jedna zodpovednosť, ale ďalšia zodpovednosť je aj tu. Zavedenie príplatku pre druhé a tretie dieťa je jeho pokračovaním, napriek skutočnostiam, ktoré úplne exaktne preukazujú, že proste sa stalo niečo zlé. Pokračujete v tom, v tom hroznom nastúpenom trende. Raz vás to dobehne, tak ako vás dobehne tá pýcha, hej, ktorá nakoniec vždycky predchádzala pád, tak vás dopadne, dobehne aj tá zodpovednosť a raz sa bude hovoriť o zodpovednosti a v dobe médií, v dobe cloudov a neviem čoho, v dobe uchovávania informácií sa aj veľa dozvieme, spätne dohľadáme a neviem čo a budeme fakt vedieť úzko personifikovať zodpovednosť každého, že za daný stav veci. A ja nehovorím, že to bude v rovine trestnoprávnej alebo neviem akej, ale minimálne v tej rovine morálnej a etickej to bude. Určite raz v tejto krajine budú vládnuť ľudia, ktorí tomu rozumejú.
Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, dovolím si dať návrh, aby sme sa vyhli prípadným nedorozumeniam. Na tejto schôdzi mal minister vnútra prečítať správu o Gorile. Existuje o tom uznesenie Národnej rady. Preto vás poprosím, naozaj, aby sme sa vyhli nedorozumeniam, ktoré by mohli z toho vzniknúť, aby ste dali hlasovať o tom, že na terajšej schôdzi túto správu neprednesie. Ďakujem pekne.

Ďakujem. Len pre členov mandátového a imunitného výboru. Dneska výbor o 13. hodine nebude pokračovať. Termín ďalšieho pokračovania výboru stanovíme po skončení rozpravy k rokovaciemu poriadku.