27. schôdza

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, dovoľte mi, aby som ako spoločný spravodajca predniesol spoločnú správu výborov Národnej rady Slovenskej republiky o výsledku prerokovania vládneho návrhu zákona o organizovaní verejných športových podujatí a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlač 718) vo výboroch Národnej rady Slovenskej republiky v druhom čítaní. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport ako gestorský výbor podáva Národnej rade Slovenskej republiky podľa § 79 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov spoločnú správu, správu výborov Národnej rady Slovenskej republiky o výsledku prerokovania vládneho návrhu zákona.
Národná rada Slovenskej republiky uznesením z 23. októbra 2013 č. 871 sa uzniesla prerokovať vládny návrh zákona o organizovaní verejných športových podujatí a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlač 718) v druhom čítaní a prideliť ho týmto výborom: Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Ako gestorský výbor určila Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport a určila lehoty na jeho prerokovanie. Výbory prerokovali návrh zákona v lehote určenej uznesením Národnej rady Slovenskej republiky. Iné výbory o návrhu zákona nerokovali.
Gestorský výbor konštatoval, že do začatia rokovania o návrhu zákona nedostal žiadne stanoviská od poslancov podané podľa § 75 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky. K predmetnému návrhu zákona určené výbory zaujali stanoviská: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky v uznesení č. 348 z 20. novembra 2013, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet v uznesení č. 241 z 12. novembra 2013, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj v uznesení č. 132 z 21. novembra 2013, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť v uznesení č. 120 z 21. novembra 2013, výbor pre, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport v uznesení č. 104 z 21. novembra 2013, v ktorých zhodne odporúčajú návrh zákona schváliť s pozmeňujúcimi a doplňujúcimi návrhmi. Z uznesení výborov vyplývajú pozmeňujúce a doplňujúce návrhy uvedené v časti IV spoločnej správy.
Gestorský výbor odporúča Národnej rade Slovenskej republiky hlasovať o návrhoch uvedených pod bodmi 1 až 28, 30 až 55 spoločne a tieto schváliť, bod 29 neschváliť. Ďalej gestorský výbor na základe stanovísk výborov odporúča Národnej rade Slovenskej republiky vládny návrh zákona schváliť v znení pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov. Spoločná správa výborov Národnej rady Slovenskej republiky o výsledku prerokovania vládneho návrhu zákona vo výboroch v druhom čítaní (tlač 718) bola schválená uznesením gestorského výboru, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport 22. novembra 2013 č. 113. Zároveň týmto uznesením ma výbor poveril, aby som na schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky informoval o výsledku rokovania výborov, stanovisku a návrhu gestorského výboru a zároveň ma poveril predložiť návrhy podľa § 81 ods. 2, § 83 ods. 4, § 84 ods. 2 a § 86 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky.
Ďakujem, skončil som, prosím, otvorte rozpravu.

Ďakujem pekne za slovo, pán podpredseda. Vážený pán minister, vážený pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, vážení prítomní, ja chcem vyjadriť podporu tomuto zákonu. Už som sa tak vyjadril v tomto duchu aj v prvom čítaní, registroval som tak isto pozorne v prvom čítaní niektoré, myslím, dobré pripomienky kolegov, ktorí vyjadrovali určité pochybnosti, preto som bol aj zvedavý, akým spôsobom bude prebiehať ďalšia diskusia.
V mojom prípade prebiehala tak, že bol som na pozvanie pána Sepešiho, ktorý v podstate zastrešoval ako odborník, ako uznávaný expert prípravu tohto zákona, kde sme si na slušnom časovom priestore vyjasňovali tie nejasnosti, ktoré možno trošku aj mňa trápili a trápili aj ostatných kolegov, spomeniem napríklad ten limit 300 účastníkov, ktorý môže byť trošku takým sporným, ale v tej diskusii sa jednoducho naozaj ukázalo, keď sa nad tým človek zamyslí, že nie je možné to nejako exaktne spresňovať, takto, takto daná podmienka je v podstate z hľadiska aplikačnej praxe, ktorú máme v podstate skúsenosť za sebou, v poriadku a mala by byť v poriadku aj z hľadiska budúcnosti. Ak by mala byť diskusia, či to má byť 300, 200, alebo 500, tá diskusia v podstate je zbytočná. Ten počet 300 je, sa ukazuje ako primeraný, takže je zbytočné podľa môjho názoru viesť nejaké žabomyšie vojny, 300 alebo 301, alebo 200, to naozaj nemá žiadny zmysel.
Dôležité je, že zákon veľmi precízne stanovuje povinnosti organizátora športového podujatia, ale netreba zabudnúť, že stanovuje aj povinnosti, ale aj práva obce, na ktorej území sa športové podujatie má konať. Stanovuje práva a povinnosti Policajnému zboru, pripomeniem, že obec bude mať právo - aj pán minister pripomenul túto vec a je to dôležité si uvedomiť -, bude mať právo vstúpiť aktívne do toho procesu a ovplyvňovať, či už ovplyvňovať najmä povinnosti organizátora vo veci počtu usporiadateľov, čo je asi najnákladnejšia tá položka pri organizácii, tých usporiadateľov treba zorganizovať; samozrejme, treba im dať nejakú odmenu, zaškoliť ich a tak ďalej; čiže obec bude môcť aktívne ovplyvniť počet týchto usporiadateľov s výnimkou rizikových podujatí, kde ho môže ovplyvniť len na strane zvýšenia, čo je pochopiteľné.
Je pozitívne, že v procese pripomienok došlo k určitým úpravám týchto možností obce v prospech väčšej, väčšej takej palety možností, ktorú bude mať obec, to kvitujem, pretože naozaj tá samospráva na danom území, v danom regióne najlepšie vie, čo sa môže stať, čo sa stať zrejme nestane, aby nebol organizátor zbytočne zaťažovaný, keď nemusí. A pokiaľ ide o paletu tých sankcií, či voči organizátorovi, voči obci, voči nespratníkovi, tak môžu byť na to rôzne názory tak isto, ale myslím si, že tá filozofia je stanovená dobre. To znamená, že nech ide o akýkoľvek priestupok alebo delikt, tak vždy tá dolná hranica vlastne je nulová fakticky, je stanovená relatívne primerane horná hranica, ktorá sa môže zdvojnásobiť pri opakovanom priestupku a zároveň zákon umožňuje tú pokutu, alebo ten, ten, tú sankciu úplne odpustiť, či už takému tomu mladšiemu účastníkovi; rešpektuje sa, že v tom, puberte, ako sa hovorí, ľudia niekedy robia veci, ktoré potom ľutujú, takže aj by to bolo skôr o prevencii než o trestoch; a rešpektuje sa aj to, že ak ide o priestupok nejakej menšej povahy, tak teda nemusí sa riešiť sankciou finančného charakteru. Takže toto všetko, toto všetko je pozitívne, samozrejme, očakáva sa, že futbal, hokej, ale skutočne takéto neprístojnosti sa môžu stať aj keď v menšej miere na iných športoch, je to jednoducho o tom, že keď v nejakom regióne, čo ja viem, či už Komárno, Levice, alebo Svidník majú tam nejakú zaujímavejšiu súťaž v možno pre niekoho menej atraktívnom športe, ale pre daný región je to skrátka niečo nevšedné, kde sa môžu stretnúť, zgrupiť nejaké takéto živly, tak možno ani sami tí organizátori nevedia, ako im dobre padne, že budú mať tieto možnosti, spolupráca s Policajným zborom a podobne.
Čiže vnímam zákon pozitívne, nechcem ani nevidím v ňom nejaké závažné negatíva, určite aplikačná prax prinesie časom nejaké návrhy na vylepšenie, tak to už chodí, ale myslím si, že zákon ako taký je dobrý a má moju osobnú podporu. A ďakujem všetkým, ktorí sa pri tvorbe tohto zákona podieľali.

Ďakujem pekne. No, Jozef, myslím si, že nielen tvoju osobnú podporu, ale aj podporu SaS. Ja teda chcem dúfať, pán minister, že sa vám to podarí dobre aplikovať a že naozaj to násilie, ktoré zrejme je v záujme všetkých, aby nebolo na tých štadiónoch, že ho teda ubudne, že vaši odborníci ten zákon napíšu tak, aby naozaj bol v praxi vykonateľný. No tak držíme palce.

Ďakujem, pani podpredsedníčka. Dámy a páni, pán minister, ja som pri prvom čítaní prisľúbil, že poviem pár systémových slov, som to dlžný, ale, ale hneď na úvod by som rád povedal, že zdá sa, že v tejto podobe, že ten zákon dostal proste značne vylepšujúcich zmien, a tiež mám, pokiaľ viem, aj moji kolegovia z klubu MOST - HÍD majú tendenciu ten zákon podporiť, lebo zdá sa, že naozaj ide o spoločenskú nutnosť a čosi, čo je, čo si situácia vyžiadala.
Ale ja by som rád povedal, že, že ten stimul, ten podnet na to, aby vôbec bolo potrebné prijímať takúto normu proste, má svoje korene v jave, ktorý by som nazval sociálnou patológiou. To nie je bežný jav a je to ale jav, ktorý súvisí s čímsi úplne iným, ako je podstata tých športových odvetví, ktorých sa týka. Tie športové odvetvia mali tú smolu, a teda konkrétne najviac futbal, ale aj hokej a potenciálne aj ďalšie športové odvetvia majú tú smolu, že sa hodia na to, aby poskytli prostredie na tieto patologické javy. Ony sú jednoducho proste tým, ako sú organizované, tak vytvárajú - a toto chcem, o tomto som chcel hovoriť - ony vytvárajú ilúziu v podstate nejakej zástupnej vojny, proste ako keby sa stretli dva súperiace kmene a tí diváci ako keby boli svedkami v podstate čohosi, čo sa, čo sa v realite, nie v športe, ale v realite, v konkrétnych stretoch národov a kmeňov nazýva vojna. Mimochodom, nemáme tuná šport, ktorý vojnu o teritórium naozaj najviac pripomína, a to je americký futbal alebo ragby, tam sa doslova dva tímy bijú o teritórium, ktoré dobíjajú, a v podstate preto je to spojené s mnohými vášňami, lebo tam máte v priamom prenose do krátkeho časového intervalu komprimované, komprimovanú drámu, ktorá je z dejín známa ako vojna. No je to vojna symbolická, je to vojna symbolická do tej miery, ako je symbolickou vojnou proste počítačová hra. Ale toto je akoby realita spojená s reálnymi emóciami, s reálnou možnosťou identifikovať sa s bojujúcimi stranami až do tej miery, že je to my a oni. A to je, to je to, to je ten prvý znak prostredia, prečo práve toto prostredie proste vytvorilo živnú pôdu na tento typ patologických javov.
Ale to nie je všetko. Tá druhá vec je, že je to zároveň prostredie, ako by som povedal, antickej arény. To je prostredie kolosea, kotla, ktoré sa, ktorý sa zvažuje k nejakému bojisku uprostred a kde je zhromaždených strašne veľa ľudí, ktorí si tam prídu pre nejaký typ emocionálnej satisfakcie. Takže, že v podstate je to taký malý zázrak, že existujú krajiny a existujú štadióny, ktoré, ktoré jednoducho nepritiahnu sociálnu patológiu tohoto druhu, pretože je to koloseum. V podstate to, to bojové divadlo takú patológiu potenciálne má schopnosť pritiahnuť. Nota bene, keď sa jedná o skutočný stret hoci symbolických, viete, keď sa stretnú armády, tak sa jedná o armády národov, a keď sa stretnú reprezentačné tímy, tak sa jedná o akoby, akoby symbol, akoby zástupnú armádu dvoch národov, ktoré sa zrazili v nejakom boji o teritórium, alebo existenciu, alebo čokoľvek. Ja teraz hovorím ako psychológ, ako sociálny psychológ.
No ale keď sa nestretnú dva národné tímy, tak stále sa stretnú tímy, s ktorými je možné na takej, takej pseudokmeňovej úrovni sa identifikovať, ako keby sa jednalo o národnú identitu. Lebo tak Sparťania, Slovanisti, Košičania, Trnaváci, Bratislavčania, to sú také zástupné národnosti. To sú, to sú identity, ktoré prenikajú až do kostnej drene pre niektorých ľudí, takže ten konflikt je, hovorím, ako keby symbolickým stretom, symbolickou vojnou. Toto je ten rozmer, pre ktorý je automaticky takéto prostredie rizikové tým, že môže kedykoľvek ten, ten symbolický, ten symbolický konflikt, ktorý prebieha na ihrisku, proste cez, cez, prekročiť emocionálne bariéry a stať sa fyzickým konfliktom, stať sa fyzickým konfliktom medzi skutočnými skupinami ľudí, ale tentokrát už, tentokrát už nepôjde o loptu, ale pôjde o skutočné násilie. Toto, povedal by som, je tragédia, pretože, pretože na to trpí, trpia vlastne vznešené veci. Šport je v mojich očiach vec, ktorá patrí k tým krajším stránkam ľudskej kultúry, a proste tie športy si to nezaslúžia, aby jednoducho sa stali, stali objektmi sociálnej patológie.
Ale poviem ďalšiu vec. V ľudskej spoločnosti sa pohybuje, proste my, naše intelektuálne schopnosti, naše fyzické schopnosti, ale aj naše, naša, naša morálna výbava a osobnostná výbava sú rozložené podľa Gaussovej krivky. Gaussova krivka, to je krivka tzv. normálneho rozloženia a tá krivka hovorí, že najviac nás je priemerných. A smerom k tým koncom toho kontinua, smerom k tomu podpriemeru aj k tomu nadpriemeru ľudí ubúda. To znamená, že ak je reč o povedzme o inteligenčnom kvociente, no tak najviac ľudí ho má okolo sto, čiže priemerný. Ale tých, ktorí ho majú 140, je už ako šafranu. Nehovoriac o tých, čo, ktorí ho majú 160, ale to platí aj opačným smerom.
No ale to sa týka, bohužiaľ, toto normálne rozloženie sa týka, by som povedal, aj našich morálnych kvalít. Nie takto priamo numericky, ale fakt je ten, že vďaka tomu existuje v spoločnosti aj isté percento ľudí, ktorých, ktorí sú nedostatočne vybavení morálne, ktorí sú sociopati, ktorí sú eventuálne agresívni sociopati so sklonom k násiliu, ktorí jednoducho vyhľadávajú násilie, ktorí potrebujú pre svoje normálne psychické existovanie participovať na niečom násilnom, ktorí si potrebujú, ľudovo povedané, udrieť alebo byť súčasťou nejakého fyzického konfliktu, ktorým nevadí ubližovať iným ľuďom, ktorým nevadí ničiť veci okolo seba. Naopak, ktorí to potrebujú.
Tých ľudí nie je veľa. Ale práve štadióny poskytujú v podstate tomu nie veľkému percentu sociopatov doslova ihrisko. Proste poskytujú priestor, ktorý keď si oni nájdu, tak majú schopnosť sa samoorganizovať, lebo tie fankluby, ktoré sa nakoniec vyzdobia rôznymi insígniami a značkami a podobne a vytvoria si samy o sebe nejakú mytológiu, nejaké urbánne legendy, tak to je, to je prejav, by som povedal, schopnosti ľudských skupín sa združovať okolo nejakej témy a konkrétne, bohužiaľ, v tomto prípade sú to, sú to zoskupenia, ktoré priťahujú sociopatov. Takže to, čo pozorujeme na štadiónoch, nie slovenských len, ale, samozrejme, aj českých, aj nemeckých, aj talianskych, aj juhoamerických, je, bohužiaľ, sociálna patológia, ktorá nadobudla vyjadrenie týmto smerom. Lebo keby sme úplne zakázali proste futbalové stretnutia, hokejové stretnutia a úplne to zregulovali až na kostnú dreň, tak by sme neznížili počet sociopatov v spoločnosti. Ten je daný. Iba by sme obmedzili priestor.
A teda ja, vediac toto o ľudskej spoločnosti, vravím, že je užitočné prijať normu, ktorá to ihrisko, by som povedal, obmedzí a oplotí, nejakým spôsobom odfiltruje alebo prinajmenej zníži pravdepodobnosť, že jednak bude chrániť futbalistu, jednak bude chrániť tých ostatných, ale, ale by som povedal, že zoberie možnosť tejto samoorganizácie násilia, tejto samoorganizácie sociálnej patológie na športoviskách. To je, to je dôvod, pre ktorý si myslím, že tá norma je užitočná. Ak som tomu dobre rozumel, ak som dobre rozumel spravodajcovi aj kolegovi Mihálovi, aj tomu, čo som, priznám sa, že tých pozmeňujúcich návrhov je hrozne veľa, takže, že som nebol celkom schopný sa v nich zorientovať, ale zdá sa, že obavy, ktoré som vyslovil aj ja, aj ďalší, aj kolega Érsek, že ako to postihne organizátorov z malých športov, u ktorých takéto riziko nie je, tak by som povedal, že bolo, bolo našim obavám vyjdené v ústrety a že ten zákon sa značne vylepšil.
Ja mám ešte stále problém, že či toto je norma, v ktorej by sa mal, mal definovať extrémizmus. Ale neviem, či to tam zostalo. Ja si myslím, že to patrí do inej zákonnej normy, a vôbec mám problém so slovom extrémizmus ako takým. Ale to je irelevantné v tejto chvíli.
Chcel by som povedať ešte jednu vec k tomu, čo som povedal predtým, a to je toto, že tak trochu vinu na tom, že sa mohla vytvoriť táto patologická situácia okolo športových podujatí, nesú tak trošičku aj organizátori tých športových podujatí a tie samotné kluby a všetko ostatné okolo toho, tí funkcionári, tí hráči, všetci, lebo jednoducho nepostrehli tú patológiu včas. Boli príliš zhovievaví k tomu, čo sa dialo. Pokojne tolerovali ten najodpornejší rasizmus na futbalových štadiónoch, začalo sa to, alebo na hokejových. Začalo sa to považovať za taký folklór. Nie je to folklór. Je to nebezpečný patologický jav, ktorý prv alebo neskôr vyústi naozaj do násilia. Do násilia, ktoré môže mať omnoho škaredšie podoby ako, ako pár mlátiacich sa holých hláv na futbalovom štadióne.
Nie je to folklór a ja by som preto bol hrozne rád, keby popri tom zákone ešte prišlo k nejakému, nejakej reflexii toho celého a k tomu, že aby aj športové zväzy, športoví funkcionári a aktéri toho športu, hráči samotní pochopili, že patológia, aj verbálna patológia, nie je folklór a nemajú ju tolerovať. Toto by bolo veľmi dobré pre celú spoločnosť, keby to pochopila, že nemáme dočinenia s folklórom. V mnohých, mnohých prípadoch máme dočinenia so zárodkami fašizmu. A nie nejakými skrytými zárodkami. So zárodkami, ktoré sú verejne vytŕčané na obdiv. Nie je to dobrý fenomén. Vravím, že som rád, že sa prinajmenej aspoň v podobe takejto normy spoločnosť a zodpovední ľudia snažia s tým niečo urobiť.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Kolega Šebej primerane svojmu psychologickému backgroundu a skúsenosti športovca, i keď hádam i na druhý pohľad nenásilného klasického bojového športu, musím povedať, predniesol obraz tých dôvodov a toho, prečo je tento zákon dobrý, prečo bude zrejme prijatý krížom cez snemovňu. Pretože je to ukážka - ale mnohých ďalších, ktoré takto prijaté neboli - nestraníckeho zákona. Slušné prostredie na športoviskách je nepolitická vec. Ja som zažil v hlbokej totalite na zimnom štadióne v Bratislave, ktorý bol bohate obsadený policajtmi, i výtržnosti na céčku ako vtedy mladý človek. Samozrejme, že to všetko je v prudkom kontraste k zážitku, ktorý poskytne dnešná návšteva zápasu KHL na štadióne Ondreja Nepelu. Hoci všade inde sa dejú výtržnosti, ale milieu, ktoré vzniklo tam možno i zásluhou finančných nárokov a možno i zásluhou prostredia, ktoré formuje, je ukážkou, že sa dá ísť aj v protismere k tomu, čo boli neblahé európske trendy.
Ja som mal možnosť pred desiatimi dňami stáť na trávniku Maracany. A musím povedať, že prestavaná, kedysi 200-tisícová Maracana, ktorá nemala obdobu, lebo v čase, keď ona mala kapacitu 200-tisíc, mal Népstadion 100-, Wembley 100- a; to bol aj cez strechu naplnený; a vtedy na Maracane vošlo 202-tisíc ľudí. Teraz má 87-tisíc miest. Teda od roku 1950, keď sa na nej dialo finále majstrovstiev sveta, tak klesla pod 50 % kapacity, ale nie je vonkoncom obšancovaná a je to možno aj otázka trošku letory... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne. K tomuto, keď poviem, k takému že slovanistickému zákonu dovoľte uviesť, že naozaj ako veľmi podnetný príspevok pána, pána Šebeja. Takto, keď zoberieme na seba to, že je, sú medzi nami a možno nájdeme aj, že tie štadióny sú určitou terapiou, že keď sú medzi nami, tak tú nahromadenú energiu a tú zlobu proste im umožníme - aj architektonicky je to tak, to sa mi páči, primer toho kotla -, že nejakým spôsobom zo seba dostať na tom prostredí a úlohou je to realizovať tak, aby to nepresahovalo tie medze, tak to myslím, že je dobré. A stotožňujem sa aj s tým, čo bolo povedané, že kým je, kým sú malé ohníčky, treba hasiť. Už keď to horí, už je neskoro. A tam sa podľa mňa asi, asi aj dosť zameškalo, tak treba sa k tomu vrátiť.
Ale ja ešte poviem, že ja som neni vôbec futbalista, ale mal som tú česť, že som dostal lístky na Stade de France finále ligy šampiónov, Ligy majstrov Champions league Arsenal verzus Barcelona. A ja som obdivoval, že jak to celé prebehlo. Tú organizáciu, tých 80-tisíc ľudí a nič sa neudialo a vlastne to je spôsobené tým, samozrejme, dobre hrali, to prostredie bolo pekné, organizácia bola špičková, všetko sedelo, nikto netrúbil zúrivo klaksónmi, bolo kde zaparkovať, navigovali vás, kade máte odísť, že neakumulujete tú energiu aj takými drobnými nedostatkami, ktoré potom možno sa už naplno otvoria v tom priamom futbale alebo tesne po futbale, že aj ten detail hrá určitú úlohu. No tak ak toto tomu pomôže, no tak aj ja budem za, výnimočne, za zákon SMER-u.

Ďakujem pekne. Mali by sme si uvedomiť, keď tu tak málo hovoríme o športe na pôde parlamentu, a pritom je to významný fenomén, lebo keď sa spýtate dnes obyvateľov, na čo sú hrdí ako Slováci, občania Slovenskej republiky, tak si 25 % ľudí spomenie len na športovcov a potom asi 7 % na nejakého spisovateľa. Koniec, hotovo. Takže vítam, že ste vystúpili, pán poslanec, a povedali ste pár múdrych slov o sociálnej patológii.
A ja by som to trochu s mojím sociologicko-psychologickým vzdelaním rozšírila na to, že to, čo vidíme na našich športových podujatiach, súvisí aj s celkovou atmosférou v štáte. Čo je dovolené, čo nie je dovolené, ako sa vytvára atmosféra spoločenskej nenávisti voči tým, čo sú iní, čo sú druhí, čo nie sú s nami, a ako sa vytvára obraz nepriateľa a podobne. A ľudia, ktorí sú mediálne veľmi sledovaní - a medzi nich patria aj poslanci, aj politici, aj herci a tak ďalej a tak ďalej - tí určujú, čo je ešte v norme slušnej spoločnosti a čo už nie je. A, bohužiaľ, musím povedať jednu vec, že nestačia policajné represie. Nehovoriac o tom, že predvčerom som navštívila na celý deň Banskú Bystricu a dozvedela som sa jednu nepríjemnú správu. Policajti volili človeka, ktorý má fašizoidné tendencie. A to si myslím, že keď nevychytáme sociopatov medzi policajtami a medzi ľuďmi, ktorí ich vedú, budeme mať v spoločnosti - a nielen na štadiónoch - veľký problém.

Ďakujem veľmi pekne. Ja keď som počúval príspevok Ferka Šebeja, mi také dve línie bežali v hlave. Jedna taká osobná spomienka. Jano hovoril o násilí na štadiónoch, ale mne v súvislosti so športom sa vybavila detská spomienka, ktorú by som nazval násilím domácim. V roku 1960/61 prvý televízor v meste, v ktorom som žil, mal sused, ku ktorému chodili všetci na diváky, takpovediac. Celý činžiak sedel pri televízore. A ja som mal tú smolu, mne z nejakých dôvodov vždycky pri mne sedel môj strýko, ktorý tak strašne, ja neviem, či bol sociopatická osobnosť, každopádne mal tak strašne veľa emócií, či bolo majstrovstvo sveta v hokeji, dokonca, keď Belousovová robila piruetu smrti, alebo tancovali Romanovci, alebo Ondrej Nepela mal voľnú jazdu, tak on tak strašne to prežíval, že otĺkal všetkých okolo. Ja, keďže som bol malý spratek, tak som dostal vždycky najviac, som išiel modrý a uplakaný. Takto proste, takto som bol konfrontovaný s takým, by som povedal, veľmi takým bunečným, bunečným násilím, možno ktoré ako môže plodiť potom aj to veľké násilie v takých masových formách. To je taká spomienka.
A druhá vec, ktorú by som chcel, možnože ten mechanizmus fungovania tých emócií. Neviem, či to viacerí vedia, ale veľmi dobre popísal holandský kultúrny filozof Johan Huizinga v knihe Homo ludens, kde opísal, ako vzniká agón, zápasivá povaha, ako sa inštitucionalizoval zápas, ako sa vytvárali k nemu pravidlá. To len chcem doplniť k tomu, čo hovoril poslanec Šebej. A možno ešte jedna vec k tým sociopatom, vyšla teraz zaujímavá kniha od Kevina Duttona Moudrost psychopatů, ako je možné tú ničivú energiu sociopatov a psychopatov nasmerovať... (Prerušenie vystúpenia časomerom).

Ďakujem za slovo. Samozrejme, rád by som podporil všetkých kolegov, súhlasím s nimi, aj som rád, že vyzerá, že tento zákon prejde naprieč celou snemovňou.
A ja sa vrátim trošku do prvého čítania. Ja som si vtedy veľmi pozorne vypočul vaše vystúpenie, aj sme sa osobne o tom rozprávali a s napätím som očakával váš tento druhý vstup, kde ste mi sľúbili, že vysvetlíte tie jednotlivé príčiny, čomu som rád a chcem sa vám za to poďakovať a teším sa, že ste posunuli moje myslenie.
Ďakujem.

Kolegovia, ďakujem vám za vaše reakcie. Nie sme v konflikte prakticky v ničom. Pán kolega Kvasnička, to je aj dôvod, prečo napríklad my s mojou manželkou nepozeráme spolu športové podujatia, a tak je zachovaná harmónia medzi nami.
No a pán kolega Hlina, no veci sa majú tak, že áno, vyblbnúť sa niekde, vykričať a tak, môže mať terapeutický účinok. Ale v prípade toho javu, o ktorom hovoríme, žiaľ, nejde o terapiu. Naopak, ide o eskaláciu choroby, ktorá, ktorá, v podstate je to neorganická choroba mysle, ktorá postihla tých ľudí a nemá to žiadne liečivé účinky na nich, práve naopak, bohužiaľ.
Ešte raz, ďakujem za reakcie.