30. schôdza

Ďakujem. Keď počúvam tieto veci, tak mi prichádzajú na um dve slová: zodpovednosť a česť. Veľmi často tu znie obvykle „prevziať zodpovednosť, zobrať na seba nejakú zodpovednosť“, a to nie preto, že ma niekto k tomu dotlačí, alebo niekto má väčšinu hlasov, môže ma odvolať, ale preto, že mám nejakú vnútornú česť. Ja teraz netvrdím, že to má byť minister vnútra. Ale snáď to má byť možno niekto z Policajného zboru alebo z iných zložiek činných v tom trestnom konaní. Obvykle vidíme to, že padajú hlavy. A mám taký pocit, že u nás je stále boj o to, aby tie hlavy zostali na svojich miestach, lebo ich niekto potrebuje, proste my tam túto hlavu potrebujeme. A preto nemožno urobiť to gesto, ktoré by posilnilo aj vnímanie čestnosti, zodpovednosti v našej krajine, tým, že niekto to prevezme. A možno nebude nakoniec ani formálne obvinený. A je to obvyklé aj v iných krajinách, že odstúpi niekto, kto nie je už úplne dokonca usvedčený. Ale je tam určitá zodpovednosť. A udržuje sa tým politická kultúra. Keď som počúval tieto slová, toto mi chodilo po rozume. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pán kolega Lipšic, plne s vami súhlasím a musím povedať, že aj Nitra, aj Moldava nad Bodvou je dôkazom o nutnosti verejnej kontroly nad štátnou mocou. To, či túto kontrolu vykonáva ombudsmanka a snaží sa poukázať na niektoré neduhy a snaží sa navrhovať riešenia a je odmietaná z vlády alebo či túto verejnú kontrolu vykonávajú médiá, je to stále jedno, pretože je to stále verejná kontrola nad parlamentom, nad vládou, nad zákonnou mocou a nad výkonnými zložkami tejto vlády a tejto krajiny. Bez tejto verejnej kontroly, som presvedčený, by neexistovalo dnes riešenie problému z Nitry, pretože to sa dalo do médií. A práve preto aj vedenie parlamentu by si malo premyslieť obmedzenie verejnej kontroly tu v tejto budove. Ako môžeme očakávať, že vonku ľudia majú mať prístup k verejnej kontrole, keď v tomto parlamente vedenie chce obmedziť kontrolu od médií. Výbory máme verejné aj rokovacia sála na balkóne je verejná. Tak potom kde je problém? Bojíme sa verejnej kontroly aj tu v parlamente? Potom čo očakávame, ako budú sa večne riešiť? Pán kolega, aj toto sú otázky, nad ktorými sa SMER musí zamyslieť, pretože prioritne zodpovednosť za radikalizáciu v tejto krajine nesie ten, kto vládne. A v tejto krajine už takmer dva roky vládne SMER sám so sebou a so svojimi finančnými skupinami.

Ďakujem. Ja som sa zamýšľal nad tým, kvôli čomu tá schôdza je. Teda je najmä kvôli dvom veciam, kvôli tomu, že bola zvolaná skupinou poslancov, potom kvôli tomu, že väčšina v parlamente schválila jej program. Teda ja som ju ani nezvolával, ani som nehlasoval za jej program. Myslím, že poslanci strany SMER hlasovali za program tejto schôdze. Čiže myslím si, že by sa mali pýtať sami seba, prečo tá schôdza je.
Ale k pánovi poslancovi Martvoňovi.
Myslím si, že skutočnosť v Nitre je dosť zrejmá, lebo ak by polícia vzniesla obvinenie a prokurátor by ho zrušil, ako predčasne vydané napríklad, tak by bolo zrejmé, kde je chyba. Ale aj teraz je zrejmé, kde je chyba, a nebolo vznesené obvinenie políciou vôbec. Vzniesť ho je kompetencia, samozrejme, vyšetrovateľov alebo povereného policajta.
Pán poslanec, ja som bol ministrom vnútra a vždy keď som mal pocit, že polícia nepochybila a je neoprávnene napádaná, tak som sa vždy aj napriek mediálnej veľkej kritike polície vždy zastal, vždy, ale zase na druhej strane, keď je úplne evidentné, že došlo k pochybeniu, tak sa mi nezdá byť ani správne, ani čestné to za každých okolností betónovať. A toto je ten prípad podľa mojej mienky.
Hovoríte o kvalifikácii, že bolo ich tam viac. Po prvé, je zrejmé z toho záznamu, kto z tých útočníkov ako pôsobil. Po druhé, konali podľa mojej mienky v spolupáchateľstve. Keď niekto ide vylúpiť banku a stráži niekto len v aute a druhý pri dverách, ďalší sú v banke so strelnými zbraňami, všetkých obvinia z lúpeže spolupáchateľstvom. Ale, keby nič, tak výtržníctvo spáchali určite všetci. V tom sa zhodneme určite. Ani jeden z nich nespáchal priestupok, to je evidentné. A preto sa mi zdá, že je to, ako obhajovať neobhájiteľné v takejto situácii. A hrozilo naozaj ťažké ublíženie na zdraví bezúhonným osobám. Tento postup obhajovať sa mi proste nezdá byť fér a zdá sa mi už vôbec nie správny.

Nie, má ho pripravené pán Chmel. Ďakujem, pani podpredsedníčka. Tiež som nebol jedným zo signatárov tejto schôdze, ale vítam, že sa vytvoril priestor na to, aby sme hovorili o ochrane ľudských práv na Slovensku. Situácia je totiž taká, že práve tí, ktorí by mali byť v strede záujmu kohokoľvek, kto sa chce zaoberať ochranou ľudských práv, sa zo dňa na deň stávajú ohrozenejšími a zraniteľnejšími a je to z viacerých dôvodov, ten prvý objektívny dôvod, ekonomická situácia vždy spoločnosti vedie k tomu, že zraniteľnejšie skupiny obyvateľstva sú prvé, ktorým sa zhoršujú podmienky, a prvé pociťujú to, že ekonomika jednoducho nestíha. Potom tu ale máme ďalšie. Jednou takouto vlastnosťou slovenského systému alebo systému slovenskej spoločnosti je pomalý prístup orgánov činných v trestnom konaní. Hlavne keď sa bavíme o obetiach násilia, o obetiach domáceho násilia, ženách, deťoch, vďaka tomu, že často policajti berú toto násilie na ľahkú váhu, že nie sú vytvorené podmienky na to, aby tieto obete mohli vypovedať, aby boli ochránené, sa ich situácia zhoršuje.
Na Slovensko mala prísť ratifikácia Dohovoru o ochrane detí aj žien pred sexuálnym vykorisťovaním a násilím, bohužiaľ, práve vďaka tomu, že čokoľvek, čo má prísť a vniesť nejaké pravidlá do toho, ako štát má vstupovať do toho, keď už sa niekto za dverami svojho vlastného domu správa za prijateľnými hranicami, vznikol pre mňa nepochopiteľný tlak práve od ľudí, ktorí majú plné ústa lásky k blížnemu. A tento dohovor bol stiahnutý a nebol posunutý Národnej rady Slovenskej republiky.
Ako som povedal včera, ďalšia vec, ktorá na Slovensku utešene rastie, a príkladom toho bol príhovor pána Muňka pred prestávkou, je akceptácia extrémistického myslenia na Slovensku. To, čo ešte pred piatimi alebo šiestimi rokmi bolo považované za neprijateľné, sa dneska považuje za prejav toho, že sa zrazu veci pomenúvajú pravým menom, za prejav toho, že je odpor voči súčasnému politickému zriadeniu, ale to, že za týmito maskami sa stále viacej schovávajú otvorené prejavy neznášanlivosti voči menšinám založeným na etnickej príslušnosti, menšinám založeným na národnostnej príslušnosti alebo menšinám založeným aj na príslušnosti k inej sexuálnej orientácii, prehliadame.
Musím povedať, že vec, s ktorou som sa doteraz počas mojej krátkej politickej kariéry nestretol a s ktorou sa stretávam pomerne častejšie, pomerne často v týchto dňoch, je, že na Slovensku narastá strach. A to nie je dobré. Povedzme si úprimne, kým sme boli v situácii, že sme si tu medzi sebou vykrikovali, že zľava doprava sme boli označovaní za darvinistov a neoliberálov a my sme zase kričali niečo možno o boľševikoch a internacionále, tak to bolo v zásade v poriadku, lebo sme vedeli, že vo väčšine prípadov, keď sa stretneme niekde na ulici, tak možno po sebe pokričíme tieto heslá ale tým to skončí. Ale dnes sme v situácii inej. Dnes sme v situácii takej, že reálne presadzovanie fašistických a nacistických ideológií na Slovensku už má konkrétnych nositeľov. A ja vám môžem povedať, že mnohí aj z mojich priateľov už strácajú vôľu otvorene to pomenovať, lebo vedia, že za týmito skupinami ľudí sú presne podobné skupinky a tlupy, ako sme videli na videu z Nitry, že sú to organizované skupiny, ozbrojené minimálne nestrelnými zbraňami, ale vôbec by som sa nečudoval, keby tam boli aj strelné zbrane, že sú to skupiny ľudí, ktoré majú pomerne významné zastúpenie aj v silových zložkách, a, bohužiaľ, sú na Slovensku aj ľudia, ktorí sa z uniformy policajta večer prezliekajú do uniformy Slovenskej pospolitosti. Aj takí na Slovensku žijú. A to, že nám tento vyslovene násilnícky mor prerastá spoločnosťou, je niečo, čo by malo podľa mňa zmazať čiaru medzi akoukoľvek, akoukoľvek ideologickou diskusiou v Národnej rade Slovenskej republiky, pretože nech už máme voči sebe čokoľvek, nárast ideológie smerujúcej k potláčaniu základných ľudských práv by mal podľa mňa každý poslanec tohto parlamentu považovať za niečo, čo je za čiarou jeho akceptácie.
Teraz sa nám tu ale zlieva niekoľko prúdov, ktoré ten strach, naopak, posilňujú. Z nich ten prvý som už pomenoval. Je to nárast extrémistických hnutí, ten druhý je narastajúca frustrácia slovenských obyvateľov z toho, že reálne existujú problémy v slovenskej spoločnosti, ktoré neboli riešené. Ale nie sú to problémy, ktoré by mohli tak primitívne pomenované, ako to urobil kolega Muňko. Sú to problémy, ktoré siahajú hlbšie. Siahajú k tomu, že sme dovolili vznik komunít, ktoré naozaj trpia extrémnou chudobou, že extrémne chudobní ľudia nemajú inú šancu a možnosť, ako riešiť svoj každodenný život. A podľa mňa je naozaj nedorozumením hovoriť o týchto ľuďoch ako neprispôsobivých občanoch. Podľa mňa nikto prispôsobivejší na Slovensku nie je ako oni. Oni sa dokonale prispôsobili systému, do ktorého nemohli zasiahnuť a ktorý nemohli ovplyvniť, akým spôsobom bol budovaný. Ten bol budovaný tu v tejto sále. Tu boli schválené zákony, ktorým sa oni prispôsobili. Tu boli budované štruktúry, ktorých fungovaniu sa oni prispôsobili. A tu bol nastavený celý ich svet. Oni do nastavenia svojho vlastného sveta mohli povedať len veľmi malé minimum. A ja, samozrejme, som za to, aby zodpovednosť každého jedného občana Slovenskej republiky za jeho život bola na jeho pleciach. Ale to môže byť reálne až vo chvíli, keď má občan reálnu možnosť študovať, vzdelávať sa, pracovať a vystúpiť zo začarovaného kruhu, v ktorom sa pohybuje dnes. A to mu nepomôžeme tým, že aj tých slušných, aj tých, ktorí sa snažia, aj pracovníkov, ktorí v teréne s nimi pracujú, všetkých hodíme do jedného vreca a nazveme ich asociálmi, neprispôsobivými a nazveme ich proste rómskym problémom. Toto je iba zbytočné vytváranie spoločenskej bariéry, kde my ako nadradení si akože hovoríme, že my sme tí, ktorí tu diktujeme pravidlá, a oni, tí zlí, na druhej strane sa nám musia prispôsobiť. Nie, žiadne oni tu neexistuje. Sme tu len my, občania Slovenskej republiky, ktorí za posledných dvadsaťpäť rokov svojou voľbou v každých voľbách, svojou podporou svojich politických reprezentantov, svojím vyjadrovaním občianskeho postoja sme nechali, aby sa situácia dostala až sem. Nemá význam teraz ukazovať na druhú stranu toho plota alebo toho múru. Tam sa prispôsobili najlepšie, ako vedeli. A ak s tým chceme niečo urobiť musíme nastaviť systém, v ktorom keď sa prispôsobia, tak to bude sledovať verejný záujem a spoločenské dobro.
Jedným z článkov budovania tohto nového systému je brať vážne ľudí, ktorí hovoria o porušovaní ľudských práv na Slovensku. A jedným z takýchto ľudí je aj ombudsmanka Jana Dubovcová. Ja neviem, kde je pravda, ja neviem, kto koho zbil, ja neviem, čo sa predtým stalo, ale to, čo viem, je, že chýba vôľa, aby to niekto vysvetlil. To, čo viem, je, že svet nie je čierno-biely. Aj v tej Moldave existujú nejaké aktivity nejakých neziskových združení. Aj tam sú ľudia, ktorí sa snažia kultivovať to prostredie a vyťahovať z toho nešťastného začarovaného kruhu čo najviac mladých ľudí, čo najviac detí a pracovať s nimi. Viem, že aj obyvatelia Moldavy vedia, na ktorého obyvateľa osady si majú dávať pozor a ktorý obyvateľ, naopak, je často ochotný prísť a pomôcť, keď treba niečo spraviť. Taká je realita. Je to zmiešané. A ak chceme dosiahnuť reálnu politickú zmenu, tak musíme si začať všímať práve tých, ktorí zákon dodržujú, musíme si všímať práve tých, ktorí investujú do svojho vzdelávania, a takým pomáhať, nech sú vo svojej vlastnej komunite vzorom a nech na nich sa dá potom ukázať prstom, že to ide.
Obávam sa, že ak spoločenská diskusia bude pokračovať tým spôsobom, ako ju vidíme dnes, tak sa dočkáme situácie, keď už úplne ľudia, ktorí majú možnosť prispievať k riešeniu nastavovaním pravidiel a zákonov, stratia situáciu z vlastnej kontroly. A ak s tým chceme niečo urobiť, tak prvým krokom musí byť tu medzi nami spoločenská dohoda a prierezová dohoda, ku ktorej povieme v zásade tri veci.
Tá prvá vec je, že problém je komplexný a neexistujú jednoduché riešenia a akékoľvek návrhy jednoduchých riešení, ktoré prichádzajú práve zo strany podporovateľov extrémistických hnutí, odsúdime.
Druhou vecou bude priznanie, že riešenie vyžaduje veľmi veľa energie a veľmi veľa peňazí a keď ich neinvestujeme, tak jednoducho sa nedokážeme pohnúť z miesta, a že tie peniaze treba investovať napríklad do toho, aby vzdelávanie detí z rómskych osád začalo vyzerať inak, aby sme nieže prispôsobovali ich pri vstupe do školského systému našim požiadavkám, ale aby sme prispôsobili školu, do ktorej oni idú v situácii, v ktorej žijú. Keď sa pozriete na materské centrum už celoslovensky známych učiteliek z Dobšinej, ktoré vybudovali čisto zo súkromných peňazí bez akejkoľvek podpory štátu, tak uvidíte deti, ktoré prídu, pozdravia, umyté, slušné celý deň pracujú. A nie je to kvôli tomu, že by to boli iné deti. Je to kvôli tomu, že bolo pre ne vytvorené prostredie a špeciálny prístup, vďaka ktorému sa dokázali zaradiť, dokázali v sebe nájsť potenciál a ten potenciál rozvíjajú. Toto by malo byť v každej osade.
My sme prišli už v roku 2010 s koncepciou tzv. komunitných centier, ktoré mali práve vytvárať ten spoločný bod, v ktorom sa mala stretať majoritná spoločnosť s obyvateľmi rómskych osád, komunitných centier, v ktorých by jednak pracovali terénni pracovníci s dospelými obyvateľmi osady, ale ktoré by v prvom rade slúžili na to, aby deti už vo veku od troch rokov získavali základné návyky hygienické, spoločenské, keď prichádzajú do škôl do prvého ročníka, prišli pripravené. Tieto komunitné centrá mali slúžiť tiež na to, že keď už deti vo veku šiestich rokov idú do školy a vracajú sa naspäť, tak nezapadnú naspäť do tej mizérie života v osade, aj keď je to možno mizéria iba z nášho uhla pohľadu, ale tam by si robili svoje domáce úlohy, tam by sa zúčastňovali krúžkov. A bolo by to miesto, v ktorom by sa majorita s obyvateľmi osady stretávala. Tieto komunitné centrá doteraz nestoja. Hovorí sa o internátnych školách napriek tomu, že je to model, ktorý v niekoľkých krajinách vyšiel ako neúspešný, hlavne kvôli tomu, že to vytvorilo úplne stratenú generáciu. A deti, ktoré z týchto internátnych škôl vyšli, už nepatrili ani do komunity, z ktorej vzišli, ale nedokázali sa zaradiť ani do majoritnej spoločnosti. Práve komunitné centrum, ktoré by stálo medzi majoritnou spoločnosťou a osadou, dokáže vytvoriť ten bod, v ktorom sa stretnú, dokáže vytvoriť priestor na vzdelávanie, dokáže vytvoriť priestor na osvetu pre dospelých obyvateľov tej osady a dokáže vytvoriť priestor, na ktorom sa tí ľudia, ktorí majú vôľu aj na jednej, aj na druhej strane, dokážu stretnúť a zhodnúť na spoločných cieľoch.
Ak sa máme dostať z nelichotivej situácie, ktorú máme dnes, ja som presvedčený o tom, že reči o nás a nich musia prestať. Akokoľvek môžu prinášať politické body. Akokoľvek to môže byť lákavé, je to cesta do pekla. A je to cesta do takého pekla, v ktorom prvé obete budú práve najzraniteľnejší ľudia, ktorí u nás žijú.
Často tu počuť z úst ľudí, ktorí akože žijú pri tom, že poďte si to vyskúšať, poďte si tam žiť, poďte žiť vedľa tej osady. Ja hovorím, dobre, skúste prejsť z toho vášho miesta, kde žijete, a žite v tej osade polroka. Skúste žiť s vedomím, že každú korunu, ktorú zaplatíte, okamžite zoberie exekútor, pretože máte dlžobu. Skúste žiť s vedomím, že ak máte na krku exekútora, tak každá jedna koruna, ktorú dostanete zo sociálnych dávok, ide úžerníkovi, lebo ten vám dal na jedlo za posledný mesiac. Skúste žiť s vedomím, že vaše deti budú už pri vstupe do školy označené ako postihnuté a šanca na ich vzdelávanie bude nižšia ako ktoréhokoľvek iného dieťaťa, ktoré do tej školy príde. Skúste žiť s vedomím, že keď budete hľadať prácu a do telefónu sa predstavíte ako Ján Horváth, tak vám povedia, príďte na pohovor, ale keď vás uvidia vo dverách a zbadajú farbu vašej pokožky, tak vás otočia s tým, že miesto už je obsadené. Ak sa náhodou predstavíte do telefónu ako Lakatoš, potom vás otočia už tam. Toto je reálna situácia tých ľudí, o ktorých máme hovoriť ako o najzraniteľnejšej skupine obyvateľstva, ktorá je úplne vydaná v šanc tomu, čo s ňou budú robiť pravidlá, ktoré tu nastavujeme, a ľudia, ktorým my dávame kompetencie.
Nejdem sa zastávať nikoho, kto pácha akýkoľvek priestupok, prečin, zločin. Som za to, aby pravidlá naozaj platili pre každého. Zároveň však odmietam, aby sme možno aj na základe štatistiky, ktorá tu bola prezentovaná o tom, že v komunitách s vysokým percentom rómskeho obyvateľstva je tá kriminalita možno vyššia, aj keď drobná, hodili všetkých do jedného vreca a išli ich riešiť ako problém, lebo tým zbavujeme sami seba zodpovednosti a tvárime sa, že to s nami nič nemá, čo je, myslím, práve v tejto sále úplne mylný pohľad.
Je na nás, či dokážeme prekonať dlhými rokmi budované predsudky, ktoré, bohužiaľ, sú v slovenskej spoločnosti zakorenené hlboko, či dokážeme bojovať so svojou vlastnou neoľudáckou a ľudáckou DNA, ktorá je súčasťou slovenskej mentality, pričom nikdy z nej nič dobré nevzišlo, je na nás, či dokážeme prekročiť svoje vlastné tiene. Ak to dokážeme, tak stále vidím šancu na to, že sa dokážeme pohnúť z miesta.
Ak dokážeme rozprávať s ľuďmi, ako je Jana Dubovcová, keď upozorní na to, že niekde sa pácha neprávie a že niekto možno prekročil svoje vlastné kompetencie alebo ak zasiahol, tak zasiahol tvrdšie než mal, ak budeme spravodliví rovnako k tým, ktorí tam zasahujú, aj k tým, ktorí majú byť predmetom takéhoto zásahu, ak budeme vždy sa snažiť ľudské práva neoddeľovať od konkrétneho jedinca, ale budeme na každého pozerať rovnako, máme šancu sa dostať z toho problému, ktorý máme dnes, ak nie, tak sa obávam, že za nás tento problém čoskoro začnú čoraz viacej riešiť holohlaví chlapci v bomberách. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Martin, vykreslil si naozaj situáciu zoširoka. A ja som sa schválne nezapájal do rozpravy, aby na mňa nemohli reagovať vládni poslanci zase zavádzaním reči niekde úplne inde. Mne z toho vyplýva len jedno a to, čo si aj hovoril, SMER sa bojí. Vždy keď sa SMER bojí, nemá záujem o diskusiu, lebo by sa na niečo mohlo prísť.
Táto schôdza je o tom, že ombudsmanka nedostala relevantné odpovede na svoje otázky, preto sa ich dožadovala až na vláde. Jej tam nebolo umožnené vystúpiť. A toto je problém, problém tejto vlády, že nezvláda niektoré riadiace procesy. Táto schôdza bola o tom, že postup vlády bol zlý, že ombudsmanka nebola vypočutá, lebo jedna akcia vyvolala podozrenia. Táto schôdza nebola o akcii v Moldave, či inde ako sa to snažili vládni poslanci aj minister Kaliňák zaviesť. Zavádzajú, zavádzajú od témy. Táto schôdza bola o tom, že vláda nekonala tak, ako by konať mala. To nebolo o Moldave nad Bodvou, to nebolo o Rómoch, to nebolo o neonacistoch, to nebolo o zločincoch, o tých dobrých, o policajtoch, to bolo o tom, že táto vláda nezvláda svoje kompetencie. Neumožnila ombudsmanke vystúpiť, lebo sa nedožiadala svojich odpovedí, respektíve odpovedí na svoje otázky. Takže toto je problém. A o tomto bola celá schôdza, aj keď sa mnohí naozaj snažili zaviesť reči niekde, choďte si to vyskúšať. Ja som tam bol. Vyše roka som robil na Luníku IX. Viem presne, tam čo sa dialo a ako sa dialo. Ale kľudne choďte si to vyskúšať aj iní.

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka. Ďakujem pekne aj pánovi poslancovi Poliačikovi, hovoril mi zo srdca. Bolo to presné, bolo to trefné, ale najmä bolo to veľmi potrebné. Cítil som z tvojho vystúpenia, že hľadáš riešenia, že dokonca voláš po tom, aby sme tie veci, ktoré si dokážeme odpustiť, tie pokrikovačky, tie výčitky, ktoré možno majú svoju politickú silu a istý význam v istých situáciách, teraz, keď ide do tuhého, si odpustili, niečo na spôsob starého Ríma, keď bolo zle, tak aj tá demokracia musela ustúpiť. Nechcem volať po ústupe demokracie, chcem volať po ústupe tých vecí, ktoré sem nepatria, v záujme toho, aby sme sily sústredili presne tam, kde si to naznačil. A dal si v závere niekoľko otázok, ak dokážeme nájsť spoločnú reč, ak dokážeme povýšiť niektoré princípy nad ostatné, ja by som chcel, aby aj odpoveď tu zaznela. My to, Martin, musíme dokázať. V opačnom prípade naozaj sa minieme toho, čo je naša prvá a svätá povinnosť. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Vážený pán kolega, oceňujem vecný tón vášho vystúpenia a súhlasím, že na riešenie týchto problémov treba spoločenskú dohodu, len ma mrzí, že tu v sále teraz si vás nevypočuli a nesedia tí, ktorí túto schôdzu iniciovali, pretože ťažko hovoriť o spoločenskej dohode, keď tu okrem pár z KDH a strany MOST – HÍD a OĽaNO ostatní nesedia. Je mi to ľúto.
A súhlasím s tým, že máte pravdu aj v tom, a zrejme to aj táto neúčasť týchto ľudí potvrdzuje, že táto diskusia a nielen táto diskusia, ale aj táto schôdza nevedie k ničomu. Naozaj by sme si mali možno niekde spolu sadnúť a hľadať spoločne to riešenie, ale bez toho, že by sme si navzájom vytýkali veci, za ktoré tí, čo tu sedia, už ani nemôžu, lebo ten prvotný problém je niekde na začiatku po nežnej revolúcii, keď naozaj tá chudoba prišla na Slovensko medzi túto skupinu ľudí a nikto im ruku pomocnú nepodal. Ďakujem.

Ja tiež oceňujem tvoj príspevok odtiaľ potiaľ. Škoda, že to bol príspevok, ktorý bol posledný. A kvôli nemu sme vlastne nemali dneska tu celú vládu. A mohli by sme dávať otázky, ktoré sme dali. A aj moje boli celkom dobre vylosované, môžeme zase pol roka čakať. Mohli sme to tak zriediť, aby sme o dvanástej skončili. To je výčitka voči opozícii. No musíme nabudúce všetko zopakovať.
Chcem pripomenúť, že teda téma nebola Rómovia, aj tú treba tu raz otvoriť, predebatovať, je to milión parametrický problém. Ty si o nej dosť veľa hovoril. A ja by som mohol o nej hovoriť, ale som to radšej iba načrtol, lebo je to naozaj problém nie náš, ale celej Európy. Schôdza bola skôr o násilí, o Nitre, o tom, že zmlátili bezdôvodne Hlinu, o metódach kukláčov, ktoré sú niekedy veľmi, veľmi tvrdé, mám na to príklady, a sú nepostihnuteľní, a tak ďalej, o postoji v dedine, kde sa dvakrát denne stávajú trestné činy.
Takisto sa mi nepáči, že začnú sa tu spomínať nejaké ľudácke DNA, mentality Slovákov a tak ďalej. No je to fanta, je to chiméra. Ja sa nemusím ako starý človek pýtať nikoho ani teba, či to obdobie spomenúť môžem alebo nemôžem. To obdobie malo svoje zápory, iste mnohé, ale malo aj svoje klady. A bolo to v našej histórii. A teda nemôžeme to vymazať alebo sa tváriť, že nebolo.
Ja myslím, že hlavný problém je nedostatok morálky, nedostatok kultúry, nedostatok výchovy, nedostatok hlásenia sa k určitým hodnotám. Tá veta, že ak Boh neexistuje, tak všetko je dovolené, platí. A nad tým by si sa mohol aj ty troška viac zamyslieť. Ďakujem.

Jožko, z úcty k veku nebudem reagovať na to, čo si povedal na konci svojho príspevku. Svoj názor si, ak dovolíš, ponechám.
A k pánovi Jasaňovi. Vítam tú podanú ruku, zvlášť od vás, lebo my už sme si povedali niekoľkokrát svoje v tomto pléne. Takže beriem to vážne. Ja viem, že vy ste niekoľko rokov sa venovali reálnej sociálnej práci. A pri pohľade na tento problém nemám problém odložiť politické spory bokom a reálne hľadať riešenia. Budem iba nerád, ak to ostane v rovine dohody možno nás dvoch alebo nás zopár a nepremietne sa to do reálnych hlasovaní, lebo návrhy, ktoré môžu reálne zlepšiť situáciu v oblasti, o ktorej som hovoril, pravidelne do Národnej rady prichádzajú. A pravidelne sú odmietané na základe toho, kto s nimi prišiel. A ja sa pýtam, či máme ešte stále ten luxus toho času, aby sme mohli o dobrých návrhoch rozhodovať na základe toho, kto ich priniesol, a nie na základe toho, čo budú znamenať v realite.
A zopakujem ešte raz to, čo som povedal. Ak si nevstúpime do svedomia všetci, ako tu sme, a nezačneme hľadať spoločne riešenie, tak už veľmi skoro môže prísť čas, keď sa len budeme pozerať na to, ako to riešenie za nás hľadá v uliciach a na poliach okolo osád niekto iný. A to je niečo, čoho by som sa veľmi nerád dožil. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Vážené panie poslankyne, páni poslanci, chcem predložiť návrh uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky k návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na prijatie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky k postupu vlády Slovenskej republiky pri rokovaní o Vyrozumení verejného ochrancu práv o nesúhlase so stanoviskom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky k porušeniu základných práv a slobôd fyzických osôb, ku ktorému došlo policajným zásahom vykonaným dňa 19. 6. 2013 v rómskej osade v Moldave nad Bodvou a s nesúhlasom s neprijatím opatrení na ochranu základných práv a slobôd fyzických a právnických osôb pri vykonávaní policajných zásahov a s nevyvodením dôsledkov za porušenie práva, ktorý máme ako tlač 866.
Národná rada Slovenskej republiky A. vyjadruje vážne znepokojenie z pokusov o zneužite témy policajného zásahu vykonaného 19. júna 2013 v rómskej osade v Moldave nad Bodvou na vytváranie protirómskych a protipolicajných nálad v spoločnosti; B. berie na vedomie a) uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 18 z 8. januára 2014 k Vyrozumeniu verejného ochrancu práv o nesúhlase so stanoviskom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky k porušeniu základných práv a slobôd fyzických osôb, ku ktorému došlo policajným zásahom vykonaným 19. 6. 2013 v rómskej osade Budulovská v Moldave nad Bodvou a o nesúhlase s neprijatím opatrení na ochranu základných práv a slobôd fyzických a právnických osôb pri vykonávaní policajných zásahov a osôb, ktoré polícia predviedla na policajné oddelenie, a s nevyvodením dôsledkov za porušenie práva, b) plánovaný návrh novelizácie predpisov upravujúcich vykonanie zásahov silami Policajného zboru, c) zavedenie vyhotovenia obrazových záznamov zásahov vykonávaných silami Policajného zboru; C. odporúča generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky zabezpečiť nezávislé a objektívne vyšetrenie policajného zásahu vykonaného 19. júna 2013 v rómskej osade v Moldave nad Bodvou.
Krátko odôvodním svoj návrh uznesenia. Z návrhu skupiny poslancov vyplýva, že sa dostatočne neoboznámili s prijatým uznesením vlády č. 18 z 8. januára 2014. V citovanom uznesení vláda zdôraznila, že aj verejný ochranca práv pri vybavovaní podnetu je povinný postupovať v zmysle príslušných zákonných ustanovení. Rozsah a spôsob, ktorým sa verejný ochranca práv ako nezávislý orgán podieľa na ochrane základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb pri konaní, rozhodovaní alebo nečinnosti orgánov verejnej správy, ak je ich konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť v rozpore s právnym poriadkom alebo princípmi demokratického a právneho štátu, upravuje zákon č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv. Podľa § 17 ods. 5 zákona ak orgán verejnej správy nevyhovie žiadosti verejného ochrancu práv, verejný ochranca práv oznámi túto skutočnosť jeho nadriadenému orgánu a, ak takéhoto niet, vláde Slovenskej republiky. Prezídium Policajného zboru má nadriadený orgán, ktorým je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. V uvedenom prípade nie je možné použiť postup, pri ktorom neexistuje nadriadený orgán verejnej správy. A preto by nastupovala vláda Slovenskej republiky. Uvedenú skutočnosť však verejná ochrankyňa práv vyvolala vedome tým, že v konaní poňala dve inštitúcie ako jednu inštitúciu, a to Prezídium Policajného zboru a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, pričom zo zákona o Policajnom zbore je zrejmý jednoznačný vzťah nadriadenosti a podriadenosti. Nesprávnym postupom verejná ochrankyňa práv protiprávne a umelo chcela zatiahnuť vládu do vybavovania podnetu a spolitizovať celú záležitosť. Vláda Slovenskej republiky aj napriek tomu dňa 8. januára 2014 prerokovala Vyrozumenie verejného ochrancu práv a prijala k nemu uznesenie č. 18 z roku 2014. Týmto uznesením vláda Slovenskej republiky vyjadrila vážne znepokojenie zo snáh o politické a mediálne zneužitie témy policajného zásahu vykonaného 19. júna 2013 v rómskej osade v Moldave nad Bodvou, v jej časti Budulovská na vytváranie protirómskych a protipolicajných nálad v spoločnosti. Odporučila verejnému ochrancovi práv pri vybavovaní podnetu dodržiavať čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a dôsledne postupovať podľa ustanovenia § 19 ods. 3 zákona č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších predpisov. Súčasne odporučila generálnemu prokurátorovi zabezpečiť nezávislé a objektívne vyšetrenie policajného zásahu vykonaného 19. júna 2013 v rómskej osade v Moldave nad Bodvou, v jej časti Budulovská.
Podstatou môjho predloženého uznesenia je vyjadriť stotožnenie sa s postupom vlády Slovenskej republiky, ktorý vyjadrila vo svojom uznesení č. 18 z roku 2014.
Ďakujem pekne za pozornosť a prosím o podporu predloženého návrhu uznesenia.