33. schôdza

Pán poslanec Kuffa, s reakciou.

Ten Kuvajt, pán kolega, ktorý ste spomínal, áno, Američania sa tam veľmi rýchle ponáhľali, pretože tam bola ropa. Ale ja som spomenul okrem iného aj Rwandu, kde zomrelo milión ľudí behom jedného mesiaca. Kto išiel na pomoc tejto africkej krajine, kto išiel? Nikto, nikto, milión ľudí tam zomrelo a to o tom mlčíme. A keď takisto tuná boli vyhrážky zo strany americkej administratívy vo vzťahu ako k Sýrii, kde sme protestovali proti tomu? Tiež sa schyľovalo k tej vojne. Američania alebo americké vojská alebo americká administratíva, tá môže, ale akonáhle je to ruská strana, tak na to tuná máme aj mimoriadnu schôdzu pomaly aj Národnej rady a to hneď aj odsudzujeme. Prečo sme neodsúdili aj tú druhú stranu? Takisto je tá agresivita aj na tej druhej strane a ja túto agresivitu odmietam. Jednoducho nemôžem to, sa s tým stotožniť a nemusíš súhlasiť s mojím názorom. Nemusíš s mojím názorom súhlasiť, ja ti ho nevnucujem. Ale jednoducho ja som takto vnútorne, som presvedčený, ja si neviem, ešte raz to zopakujem, predstaviť, aby naša armáda stála zoči-voči, voči ruskej armáde, a že bol by to nepriateľ a reálne by sme tuná strieľali vzájomne do seba, zabíjali sa, a keď si to prirovnal, tú Nežnú revolúciu, to je na míle vzdialené. Vilo, to je na míle vzdialené. Tuná v Nežnej revolúcii, tuná nepadali mŕtvoly. Nevraždili sa ľudia. Prečo sme to neodsúdili to násilie? Aj na jednej, aj na druhej strane. Tu sme potom len sledovali, že snajperi kohosi strieľali, strieľali aj do jednej, aj do druhej strany. Ani nevieme, kto to bol. Kto to bol? Ale tam reálne zahynulo vyše sto ľudí. Vyše sto ľudí tam zahynulo. K čomu to viedlo? Toto neni cesta, to, to som o tom vnútorne presvedčený, že toto nie je cesta. Aj v Kyjeve parlament, ktorý hlasoval a menil ústavu Ukrajiny, bolo to pod nátlakom a násilím.

Ďalším ústne prihláseným do rozpravy pán poslanec Kollár. Nech sa páči, máte slovo.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážený pán predseda výboru zahraničného, dámy a páni, nadviažem na poslednú vetu kolegu Františka Šebeja, ktorý povedal, že pri každom vystúpení by sme mali mať na pamäti aspoň nejaké základné elementárne penzum vedomostí o prerokovávanej téme. Chcem dopredu predoslať, že keďže sa skôr cítim odborníkom na financie, štátny rozpočet a všetko, čo súvisí s peniazmi a s Európskou úniou, tak nepôjdem do nejakej podrobnej vážnej štátnickej diskusie na tému Ukrajina, ale dovoľte mi, aby som sa podelil predsa len s vami o pár autentických pocitov, vnemov, ktoré som zažil pred siedmimi týždňami priamo na tom Majdane v dobe, keď slovenská diplomacia ešte len vajatala, či prijme nejaké stanovisko, neprijme, ktorým smerom sa bude vyvíjať nejaká základná kľúčová pozícia Slovenskej republiky voči dianiu na Ukrajine.
Chcem povedať poznámku číslo jedna bez toho, aby som, opakovane to zdôrazňujem, šiel do nejakých veľkých detailov. Agresia bola, je a vždy zostane agresiou, o tom niet najmenších pochýb. Možno ste počuli niektorí z vás aj vyjadrenie českého ministra zahraničných vecí Ľubomíra Zaorálka na túto tému, keď povedal, že po 12. marci 1938 po anšluse, tomu sa hovorilo "Anschluss Österreichs", teda anexia Rakúska Nemeckou ríšou nacistickou, celá Európa bola ubezpečovaná o tom, že a už bude pokoj, ako hovoria Česi, už "bude líp", už nastane rovnováha mocenská. No ale ja tvrdím, že keď agresor urobí jednu takúto anexiu a anektuje ľubovolné územie, zvrchované územie suverénneho iného štátu, tak netreba byť nejakým veľkým snílkom a domnievať sa, že nebudú nasledovať anexie ďalšie. No a po 12. marci '38 prišiel 30. september '38, čiže niekoľko málo mesiacov uplynulo a mali sme tu druhý anšlus, tentokrát v podobe Mníchovskej zmluvy, kedy Československo odstúpilo pohraničné územie Nemecku, Sudety predovšetkým. A opäť uplynulo niekoľko málo mesiacov a mali sme tu 23. august 1939, známy pakt Molotov - Ribbentrop, síce všetci ho poznáme z učebníc dejepisu ako vzájomný pakt o neútočení, ktorý podpísal vtedajší minister zahraničných vecí Molotov a jeho proťajšok Ribbentrop, a málo sa pripomína stále dookola, pretože je potrebné to pripomínať, že tento pakt Molotov - Ribbentrop obsahoval aj v tej dobe utajený protokol o teritoriálnom rozdelení, teraz počúvajme ten - aj kolega Kuffa - ten výpočet krajín, ktoré sa vlastne rozdelili medzi sféry vplyvu Nemecka a Ruska, išlo o: Rumunsko, Poľsko, Litvu, Lotyšsko, Estónsko, Fínsko. Dosť ponaučení z histórie, aby sme potvrdili tú tézu číslo 1, že agresia bola, je a zostane agresiou. Na to netreba ísť do nejakých veľkých detailov, aj keď myslím, že všetci podporujeme v tejto miestnosti, aby sa vyšetrilo, kto strieľal, na koho strieľal, snajperi na strechách, peniaze odtiaľ - odtiaľ, kto bol dobrý, kto bol zlý, ale opakujem, do tejto témy teraz nejdem, ja sa vyjadrujem, ja sa vyjadrujem o anexii zvrchovaného územia iného štátu mocnosťou inou, toto je proste agresia a treba to pomenovať úplne, úplne nahlas.
Teraz, ak dovolíte, k spomínanej návšteve spred siedmich týždňov. Bolo to, opakujem ešte raz, v okamihu, keď na Slovensku naša diplomacia ešte stále len hovorila o tom, že nevieme, čakáme, uvidíme, počkáme, lebo však sme koniec koncov aj členským štátom Európskej únie a musíme počkať, kým Európska únia samotná sformuje nejaké spoločné stanovisko k tejto téme, tak sme sa rozhodli s kolegom Lipšicom a Drobom, že pôjdeme sa na ten Majdan pozrieť priamo. Nie preto, aby sme to politicky zneužívali a možno ste si všimli, že sedem týždňov po návrate som na túto tému nijako nikde neprehovoril. Áno, mali sme len krátku tlačovú konferenciu, kde sme len povedali, s čím sme sa tam stretli, nič viac, nebolo to nikdy nikým zneužívané na nejaké domáce, domáce agendy, ale keďže je dnes na stole už spomínané uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky k Ukrajine, tak naozaj nemám žiadne iné ambície, len sa podeliť s vami, keďže, ak ma pamäť neklame, a myslím, že o tom písal naposledy aj pán Duleba, tak boli sme tam zo slovenských politikov priamo na tom Majdane naozaj jediní traja. Chcem povedať, že stretli sme sa a diskutovali sme dve hodiny so šéfom strany UDAR Vitalij Kličkom, rokovali sme aj s viacerými poslancami Batkyvčiny a už vtedy, podčiarkujem, takmer pred dvoma mesiacmi nám Vitalij Kličko povedal nasledovné.
Žiadal nás, aby sme tlmočili po návrate domov, aby Slovensko ako členská krajiny Európskej únie pôsobila tým smerom, aby Európska únia čo najskôr prijala sankcie voči - vtedy ešte, podotýkam, bol stále pri moci Janukovyč a v princípe vládna Strana regiónov, tu a tam podporovaná miestnymi komunistami v parlamente. Zaznievali hlasy od poslancov Batkyvčiny, že viete, aká bola priemerná cena jedného poslaneckého hlasu ukrajinského parlamentu. To bolo vtedy, keď Janukovyč prijímal tie zákony, že nesmiete chodiť v maskách na Majdan a podobné ďalšie a ďalšie, tak tá informácia odznela, že od jedného do troch miliónov amerických dolárov - cena jedného poslaneckého hlasu. Tak boli dramatické udalosti vtedy v ukrajinskom parlamente. A Vitalij Kličko sám hovoril o tom, aby neboli uvalené také tie všeobecné sankcie na Ukrajinu, na ktoré koniec koncov tu a tam doplatia obidve strany, ale čo je najpodstatnejšie, spravidla na takéto všeobecné globálne sankcie vždy doplatí aj samotný ľud Ukrajiny, čiže 46 miliónov Ukrajincov. Sám Kličko hovoril o tom, že ak sankcie, tak selektívne, to znamená, namierené proti konkrétnym, konkrétnym činovníkom, alebo ako ich nazvať, ľuďom, či už to boli prokurátori takí-onakí z ministerstva tohto, vnútra, onakého, proste ktorí priamo mali, povedal by som, svoj podpis vlastnými rukami pod udalosťami, ktoré tam prebiehali. Pokiaľ viem, tak definitívne, nech ma pán predseda zahraničného výboru opraví, definitívne ujednanie alebo zhoda Európskej únie, teda aké sankcie, aká štruktúra a voči ktorým osobám, myslím, že to padlo v týchto dňoch niekedy, ak sa domnievam, práve po referende na Kryme, práve dnes alebo včera.
Čiže čo chcem povedať, poznámka číslo 2, dva mesiace dozadu čelní predstavitelia vtedajšej ukrajinskej opozície, strany Batkyvčina - myslím si, otčina v preklade alebo vlasť - a UDAR žiadali selektívne sankcie Európskej únie, trvalo takmer dva mesiace, kým v zhode k nejakému stanovisku, ktoré by bolo unisono stanoviskom členských krajín celej Európskej 28, sa vôbec dopracovali. Ďalej Kličko potvrdil, že opozícia v tej dobe, keď sme tam boli, opakujem, stále vládol Janukovyč, Strana regiónov, že opozícia nemá situáciu na Majdane pod kontrolou. A to, čo tu odznieva, áno, môžem potvrdiť z autentickej skúsenosti z Kyjeva spred siedmich týždňov, je to pravda, že na Majdane pôsobilo niekoľko, možno niekoľko desiatok rôznych skupín, to nebola len, len že Sloboda a ďalšie, ako tu hovoril kolega Šebej, strany, ktoré boli, áno, nacionalistické, ultrapravicové, radikálne, šovinistické, také, onaké až po banderovcov, ale naozaj to bola veľmi nepriehľadná situácia, kedy sa vymkla spod kontroly, podčiarkujem, aj vtedajšej oficiálnej vládnej moci Janukovyča, ale aj pravici. Čo bolo pre mňa veľmi, veľmi veľké nóvum a zaujímavým zistením, že Majdan bol skutočne Euromajdanom alebo bol vyvolaný nepodpísaním asociačnej dohody zo strany Janukovyča iba prvé dva týždne a tie udalosti tam prepukli, dámy a páni, na prelome novembra a decembra uplynulého roka. Čiže netvárme sa, že Ukrajina ako téma je tu na stole 5, 6, 7 týždňov. Prvýkrát násilnosti prepukli naozaj začiatkom decembra. Z diskusie s poslancami a poslankyňami Batkyvčiny a UDAR-u sme sa dozvedeli, že ten Majdan bol o Euromajdane, teda o nepodpísaní asociačnej dohody medzi Janukovyčom a Európskou úniou naozaj prvé dva-tri týždne.
Viete, o čom bol v ďalších nastupujúcich, nasledujúcich týždňoch Majdan? Bol o tom, že v istom okamihu sa ulica vzoprela režimu, ktorý na Ukrajine vládol. A keby sa možno urobilo priame referendum priamo na Majdane, ja som tam stretával ľudí, ktorí mali plynové masky, plechové prilby z druhej svetovej vojny a také 40-centimetrové drevené bejzbalky a chodili sme pomedzi tých ľudí, a to už bolo po tom, čo boli prvé štyri obete, prví štyria ľudia boli zastrelení asi, myslím, štyri-päť dní pred naším príchodom, čiže tá situácia na Majdane skutočne vrela a vtedy som si uvedomil, že naozaj Majdan sa vymkol spod kontroly ako opozícii, tak aj vtedajším oficiálnym vládnym štruktúram, to je holý fakt, ale ešte ďalej to poznanie postúpilo, keď sme sa dozvedeli, že o nepodpísaní asociačnej dohody to bolo prvé dva-tri týždne. Celý ten zvyšok už bol Majdan skôr o tom, že do, v istom okamihu vy, keď takpovediac necháte obyvateľstvo, majoritnú časť obyvateľstva na pokraji hladu, a tu si treba nahlas povedať, v akej ekonomickej úrovni a v životnej úrovni sa nachádza predovšetkým západná časť Ukrajiny, teda tá, ktorá s nami susedí, tak v istom okamihu tí ľudia si povedia, dosť a ideme do ulíc, čiže tu sa nám trošku miešajú dve témy. Aj naša propaganda stále dookola tvrdí, že to je o nepodpísaní asociačnej dohody. Ale neviem to percentuálne vyčísliť a nepôjdem do nejakých špekulácií, ale s určitosťou viem z rozhovorov s poslankyňami a poslancami spomínaných dvoch strán, UDAR a Batkyvčina, ktorí nám potvrdili, že to už bolo po tom závere práve o tom, že národ sa vzoprel režimu, ktorý na Ukrajine panoval. A na vlastnej koži, doprial by som to každému, možno budete súhlasiť so mnou, že raz videné, mám na mysli raz videné na mieste, je stokrát lepšie ako počuté alebo čítané niekde v novinách, na internete, videné v televízii, ale treba ísť tam na miesto toho činu a skutočne myslím si, že každý z nás by mal zimomriavky na celom tele, ako v istom okamihu môže skončiť ľubovolná krajina na svete, Slovensko nevynímajúc, ak donekonečna bude ožobračovať vlastný národ, ak doženie situáciu do takej krajnosti, že sa ocitne obrovská časť obyvateľstva naozaj na hranici prežitia. To už potom nikto nehľadí na nič - či Amerika, či Rusko, či Putin, alebo Obama - vtedy národ jednoducho vyjde do ulíc a neželajme si, možno si aj kolega Šebej bude pamätať jednu dobrú analýzu, myslím, že ju napísal Ján Strasser v SME-čku pred týždňom, keď napísal, že aj Slovensko môže mať svoj Majdan. Nechcem túto tézu a myšlienku rozvíjať ďalej.
Tretie celkom zaujímavé zistenie bolo, počas tých rokovaní s Vitalij Kličkom, keď nám hovoril, a teraz sa budem krátko venovať ekonomickým témam, keď nám hovoril o tom, že áno, ako prvá prišla s ponukou na finančnú pomoc, keďže Ukrajina sa nachádza na pokraji ekonomického kolapsu, ak nie už za ním, teda de facto skolabovala ukrajinská ekonomika ako prví - taký pekný český výraz - "pospěchali" na pomoc: Čína. Ponúkli 13 mld., amerických miliárd, ale viete, čo si za to vypýtali? Do zálohy ukrajinskú černozem a vedia Číňania presne, o čom hovoria. Poviem len jedno heslo, Ukrajina ako obilnica Európy je schopná zásobiť obilím možno celý kontinent. Druhý v poradí - a podčiarkujem, stále vtedy vládol Janukovyčov režim - druhý v poradí s pomocou, ale s ponukou prišiel prezident Putin, suma plus-mínus podobná, 13 mld. amerických dolárov, no len vtedy Janukovyč zobral taký kus zamasteného papiera, na ktorý napísal, miliardu dáme armáde, miliardu dáme polícii, tomu, tomu, tomu a zabudol na tú pravú stranu, pretože ekonomika je vždy o ľavej a pravej strane: má dať - dal, čiže aktíva - pasíva, zabudol na tú pravú stranu napísať, odkiaľ v budúcnosti skolabovaná ukrajinská ekonomika vezme zdroje na splátku takéhoto úveru, pretože to nikdy zo strany žiadnej, podotýkam, veriteľskej nie je charita, vždy je to len finančná pomoc, no a potom prišla tretia ponuka na záchranu ukrajinskej ekonomiky a tá bola smerovaná zo strany Medzinárodného menového fondu a Európskej únie.
Chcem povedať, že tuto kolega, myslím, Fronc spomínal, na výbore pre európske záležitosti sme mali túto tému prerokovávanú, kde došiel podpredseda vlády pán minister zahraničných vecí pán Lajčák a mňa vtedy trošku zamrzelo, že, že predsa len v dobe, keď už to na Ukrajine vrelo a vrelo to naozaj tak, že to bolo už neúnosné, tak ešte stále nebolo počuť žiaden hlas z úst slovenských diplomatov alebo teda ľudí, ktorí za tento rezort zodpovedajú, čiže hovorím teraz o ministrovi Lajčákovi. To bolo v okamihu, keď už na Ukrajinu chodil úplne nahlas minister zahraničných vecí Francúzska, ale ozýval sa a priamo tam bol na návšteve aj tuto zo severu minister zahraničných vecí Poľska Sikorski, počuli sme nejaké hlasy od Ľubomíra Zaorálka z Čiech a vtedy sme počúvali od nášho premiéra Roberta Fica, citujem: "O Ukrajine máme príliš málo informácií." Prišlo mi to skutočne nepochopiteľné, pretože počas tých dvoch dní v Kyjeve sme sa stretli aj s veľvyslancom Slovenskej republiky na Ukrajine pánom Siváčkom, a musím povedať pre objektivitu, že venoval nám asi hodinu svojho času a mali sme úplne objektívny rozhovor, ako on ako náš veľvyslanec v Kyjeve, vníma túto situáciu. Opäť jedna zaujímavosť z tohto rozhovoru, informoval nás o tom, že myslím, že druhý alebo tretí tajomník nášho veľvyslanectva v Kyjeve bol pozvaný v ten deň na koberček na ministerstvo zahraničných vecí Ukrajiny, že čo tam robia poslanci, podotýkam, suverénneho, ešte stále zvrchovaného štátu Slovenskej republiky. Čiže asi takto fungovali inštitúcie, ktoré boli pod kontrolou Janukovyča a Strany regiónov. Ale ešte raz pre objektivitu, stretnutie s ním bolo veľmi, veľmi poučné a veľmi prebiehalo naozaj v tom informatívnom duchu, v snahe, aby nás pán veľvyslanec informoval, ako on vníma priamo opäť ako človek z miesta činu dianie na Ukrajine.
Dovoľte mi na záver, ešte by som chcel doplniť, doplniť kolegu predsedu zahraničného výboru pána Šebeja v jednej veci.
Vy ste tu, pán kolega, hovorili o tom, že Európa de facto odzbrojila, teraz to skracujem a trošku parafrázujem, lebo sa príliš spoľahla na ten americký dáždnik, a v princípe ste volali po zvýšení výdavkov na obranu. Ste to adresovali, myslím, že nielen Slovenskej republike, ale že s podporným argumentom, že tak sa deje aj v susedných krajinách na čele teda s Poľskom. Ja by som chcel dve poznámky k tomuto povedať. Po prvé, nedá mi ako ekonómovi trošku k tejto téze, k tomu vášmu volaniu po zvýšení výdavkov na obranu dať možno jeden, možno dva, možno až tri otázniky v duchu, ale to je dobre mienená poznámka, postreh, že či sa nám to páči, alebo nie, tak Slovenská republika jednoducho v danú chvíľu, nehovorím, že v strednodobom horizonte, ale v danú chvíľu na toto zdroje nemá.
Poznámka druhá k tejto téme a podstatne dôležitejšia. Tá prvá bola naozaj len tak na okraj, že nestačí len povedať, na čo všetko peniaze potrebujeme, ale treba tu a tam povedať aj, odkiaľ tie zdroje vezmeme. Ale na strane druhej poznámka podstatne dôležitejšia opäť k tomu tvrdeniu, že Európa odzbrojila, lebo sa spoľahla na americký dáždnik, a že teraz aj keby chcela napínať svaly, tak nemôže. Myslím si, že podstatne významnejším argumentom pre toto tvrdenie, s ktorým koniec koncov ja s vami súhlasím, je niečo úplne iné. Tu by pripomenul tú historickú vetu, ktorú všetci poznáte, Who do I call when I want to call Europe povedal, povedala legenda svetovej diplomacie Henry Kissinger. Toto platí plus-mínus dodnes. Koho mám zavolať, ak chcem telefonovať do Európy? Európa nemá dodnes sformovanú úplne jasnú, podotýkam, spoločnú, jednotnú, nazvime to akokoľvek, pozíciu a Ukrajina to - myslím pozíciu v zahraničnej politike ako takej - a príklad Ukrajiny a téma Ukrajiny to len odkryla v plnej nahote.
Dovoľte mi v tejto súvislosti zacitovať Maroša Šefčoviča, podpredsedu Európskej komisie, ľudovo povedané, Barossovu dvojku. Ten povedal približne pred rokom, to bolo 26. apríla 2013, že zahraničná politika Európskej únie má, citujem: "za podmienky trvalej postupnej optimalizácie potenciál dať pádnu odpoveď na preslávenú otázku legendy svetovej diplomacie Henryho Kissingera", teda komu mám zavolať, ak chcem volať do Európy. No, mám vážne obavy, že tá znôžka takých tých slov, ktoré akokoľvek sú politicky korektné, ale predsa len, keď sa pozriete na reakčnú schopnosť Európskej únie, nebola schopná ani tri mesiace po vypuknutí konfliktu na Ukrajine prísť Európska únia s nejakým jednotným stanoviskom, pozíciou, postojom. A tu a tam sme boli skôr svedkami, že podstatne akcieschopnejšie boli tie "actions", ktoré podnikali tie kroky, ktoré podnikali, či už to bol Sikorski alebo minister zahraničných vecí Francúzska a ďalší. Tie boli podstatne efektívnejšie a účinnejšie a stále sa vyčkávalo, v princípe až referendum na Kryme muselo to obnažiť v plnej, v plnej kráse.
Takže nechcem ísť teraz do, ako som na úvod sľúbil, do nejakého politického zneužívania nášho dvojdňového pobytu na Majdane, ale dovoľte mi ešte na záver jednu poznámku. Tiež ma zamrazilo, niekto tu obhajoval Stranu regiónov a Janukovyča a podobne, že je všetko OK. Zamrazilo ma, keď sme zistili, že to, čomu sa hovorí v Bratislave Primaciálny palác, alebo budova, kde sídli mestský úrad, takýto mestský palác je aj v Kyjeve niekoľko rokov prázdny, opustený, niekoľko rokov bez primátora. Keď sme sa pýtali Vitalija Klička, "whats happens", ako čo sa stalo, že Kyjev nemá primátora, tak viete, aká bola odpoveď? Lebo Strana regiónov a Janukovyč prišli k záveru, že vládna strana nemá dostatočne silného kandidáta na primátora Kyjeva, no tak ukrajinský parlament nevypísal primátorské voľby. Viete si toto predstaviť v civilizovanom štáte, v civilizovanej krajine? Preto podotýkam, že Majdan bol Euromajdanom niekoľko málo týždňov na prelome novembra a decembra. Celý ten zvyšok tam vo väčšej a väčšej miere, to, čo sa dialo na Majdane, prevažoval dôvod, príčina, ako som hovoril pred chvíľou, jednoducho národ sa vzoprel režimu Janukovyča.
Takže je mi ľúto potom, keď počúvam, musím to povedať úplne v posledných vetách, keď počúvam vyhlásenia zo včerajška, z dneška pani europoslankyne a súčasne kandidátky na europoslankyňu na ďalšie päťročné obdobie, vyhlásenia o tom, že referendum na Kryme je v princípe OK a že to len celý svet nechápe, ale však je to v princípe dobre. A tým sa vrátim k tej mojej prvej vete, že agresia bola, je a zostane vždy len a len agresiou.
Ďakujem veľmi pekne.

S faktickými poznámkami dvaja, traja poslanci. Uzatváram možnosť prihlásiť sa.
Pán poslanec Kuffa.

Ja som sa nestretol síce s Vitalijom Kličkom ako ty, pán kolega, ale s ministrom zahraničných vecí a znova to tak pripomeniem. Mne sa to veľmi páčilo, keď minister zahraničných vecí Ukrajiny povedal, že Ukrajina, ak teda bude vstupovať do Európskej únie, tak ako dôstojný partner, a nie ako prívesok. A to je presne o tom, ako si to spomenul v tom kontexte.
A tých 13 mld. dolárov, ktoré Čína v podstate si chce kúpiť časť Ukrajiny, áno, tú úrodnú pôdu, tam je ten boj. To nebude do budúcna ropa, ktorá bude rozhodujúca, ale to bude práve pôda. Aj ja som chodil presne v tom istom čase do školy ako ty. Ukrajina, a to sme sa učili v škole, je obilnicou Európy. A myslím, že je dodnes a je to strategická vec. Je to strategická záležitosť. Takisto aj Európska únia sa veľmi rýchlo ponáhľala a prvé, čo bolo, keď sa to už všetko prelomilo, však sme mali odsúdiť tie násilia, ktoré sa tam páchali. Takto bolo 11 mld. eur, že poskytne pôžičku takisto Európska únia. Tu je len pretláčanie sa týchto mocenských ambícií, že kto si kúpi túto Ukrajinu a na ktorú stranu ju strhne. Nacionalizmus na Ukrajine treba odsúdiť. Majdan bol extrémizmom v priamom prenose, tak sme to mali možnosť vidieť. Chodil si medzi týmito ľuďmi s bejzbalovými palicami, tak ako si to povedal. Podľa teba to bolo v poriadku, to bolo dobre, jak tĺkli tam tých policajtov reťazou, bejzbalovými palicami? A oni len stáli. Kladivami im bili po nohách, tak jak mali štíty. Keby si tam mal svojho syna, aby mu tak hodili zápalnú fľašu do hlavy s benzínom, aby zhorel, to by si bol spokojný, pán kolega? To treba odsúdiť. A to sme mali odsúdiť už hneď na začiatku. Takto kľudne chladnokrvne to budeme tuná vychvaľovať, že čo to bolo, jaký Euromajdan. Treba to odsúdiť. Bolo to násilie v priamom prenose, ktoré sa tuná páchalo. A jednoducho s tým dáždnikom neoperujte. Ten by nám padol rovno na hlavu, lebo jedna aj druhá strana... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec Šebej.

Trpezlivosť, pán kolega Kollár. Konštatovali ste, že teda, že, že kde je to telefónne číslo, ktoré, ktoré chcel mať Henry Kissinger v Európskej únii. Ja som pani Ashton počul samu na seba povedať nasledovný vtip, že:
Sedí v oválnej pracovni americký prezident, vtedy ešte s ministerkou zahraničných vecí pani Clintonovou, a bavia sa:
"Konečne máme v Európe to telefónne číslo, je to pani Ashtonová, zavolajme jej."
Tak vytočili to číslo, na druhej strane sa ozvalo: "Pani Ashtonová", a hovorí:
"Tu je ministerka zahraničných vecí Európskej únie. Keď chcete poznať nemeckú pozíciu stlačte jednotku, keď chcete poznať francúzsku pozíciu stlačte dvojku..." a tak ďalej.

Pán poslanec Bublavý.

Dovolím si pripomenúť váženým kolegom z opozície, ktorí netrpezlivo očakávali rokovanie o Ukrajine a dokonca rozmýšľali nad tým, žeby bola mimoriadne schôdza kvôli Ukrajine zvolaná, že sála, ktorá, a časť, kde sedáva opozícia, je skoro prázdna. A chcem povedať, že česť výnimkám, si vážim, ktorí sme tu. Ale naozaj tak vážna téma a opozícia čakala netrpezlivo na to, že začneme rokovať o Ukrajine, a vidíte, záujem nie je. Chcem kolegovi Kollárovi pripomenúť, lebo tu spomínal slovenský Majdan. Ja si myslím, že porovnávať životnú úroveň na Slovensku s ukrajinskou, to je na dlhé hony. Myslím si, že vpredu, že životná úroveň je u nás veľmi slušná.
A naši diplomati, kde ste kritizoval, že nie nejakým spôsobom, že sa vám zdalo, že neskoro reagovali. Ja si myslím, že naši diplomati vystupovali tak, ako diplomacia má. Rozvážne, zodpovedne. A takisto aj náš pán premiér Robert Fico.