35. schôdza

Vážená pani predsedajúca, vážený pán námestník generálneho prokurátora, panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi vysloviť rozčarovanie z ponuky na funkciu špeciálneho prokurátora, ktorú sme my ako volení zástupcovia občanov Slovenskej republiky dnes dostali. Toto rozčarovanie sa nesie vo viacerých rovinách. Moje sklamanie smeruje priamo do radov prokurátorov. Akým spôsobom sa chcú prokurátori, ktorí v súkromných rozhovoroch a diskusiách kritizujú pomery na špeciálnej prokuratúre, podieľať na zlepšení jej fungovania, keď sa do konkurzu na jej najvyššieho šéfa nikto z nich neprihlásil. Vysvetlenie, ktoré som dostal, citujem, „len by niekto skúsil, aj tak by nevyhral, lebo je to dopredu rozhodnuté a dotyčný trúfalec by za svoju opovážlivosť znášal dôsledky,“ ja osobne neberiem". Tento postoj pokladám za alibistický. Ak mám úprimný záujem zlepšiť chod inštitúcie, v ktorej pracujem, tak sa ju musím v prvom rade snažiť zreformovať dostupnými prostriedkami znútra. A týmto dostupným prostriedkom bude jednoznačne konkurz, ktorý na túto pozíciu bol vypísaný. Ak má prokurátor strach alebo obavy z takej veci, ako je kandidatúra, tak ako sa potom vyrovnáva so strachom alebo obavami pri stíhaní zločincov páchajúcich závažnú trestnú činnosť?
Teraz mi dovoľte, dámy a páni, upriamiť vašu pozornosť na samotného kandidáta na funkciu špeciálneho prokurátora pána Dušana Kováčika.
Zdravý rozum nám hovorí, že také pozície, ako je funkcia generálneho prokurátora, špeciálneho prokurátora, ale aj mnohé iné, napríklad riaditeľa Najvyššieho kontrolného úradu, ombudsmana a tak ďalej, do ktorých sa kandidát presadí so širokou podporou, s podporou naprieč politickým spektrom alebo s podporou širokej odbornej aj laickej verejnosti, by sa mali po skončení funkčného obdobia obhajovať a aj obhájiť aspoň s rovnakou podporou, akú kandidát dostal pri svojom predchádzajúcom zvolení. V takejto následnej voľbe sa už totiž posudzuje najmä to, čo kandidát vo funkcii dokázal. Asi sa zhodneme, že funkcia špeciálneho prokurátora je funkcia apolitická. Verejne známymi sú fakty, že pána Kováčika podporovali v minulosti prakticky všetky politické strany. A aká je situácia dnes? Dnes po zhodnotení výsledkov jeho práce jeho opätovnú kandidatúru podporujú dve politické strany, vládna strana SMER a SDKÚ. Je to tak, dámy a páni, podporujú ho strany, ktorým jeho doterajšia činnosť alebo, presnejšie povedané, nečinnosť vyhovovala a vyhovuje. K tomu sa ešte dostanem. Je však proti nemu, a to na základe jeho práce, nastavená verejnosť, odborné organizácie, občianske združenia. Preto si myslím, že špeciálny prokurátor pán Kováčik mal nabrať odvahu na sebareflexiu a kandidatúru vôbec nemal podávať.
Minister vnútra Robert Kaliňák sa na adresu pána Kováčika vyjadril, že je to človek na svojom mieste, lebo sa za tie roky s ním nespája žiadna kauza ani škandál. Táto replika je ďalší škandál. Pán Kaliňák mal totiž správne uviesť, že sa s ním neviazala žiadna odhalená korupčná politická kauza alebo škandál. To by bolo presné.
Podľa dostupných informácií pán Kováčik riešil za 10 rokov pobytu vo svojej funkcii spolu 110 káuz, dodnes rozhodol v 91 prípadoch, 19 káuz ešte rieši. Za týchto 10 rokov podal 12 obžalôb, zastavil 59 trestných stíhaní. Akceptujem to, že náplňou práce špeciálneho prokurátora nie je len realizovanie konkrétnych trestných vecí, ale aj riadenie úradu. Taktiež nikto z nás od stola nedokáže povedať, že pomer tých káuz nemal byť 12 ku 59, ale napríklad 36 ku 35. Čo je však povšimnutiahodné, smutné a zároveň až tragikomické, to je to, že nebola dotiahnutá do konca ani jedna veľká politická korupčná kauza, ani jedna, dámy a páni. A práve špeciálna prokuratúra má byť garantom vyšetrovania a stíhania takýchto závažných politických korupčných káuz.
Tak si niektoré z tých najväčších káuz pre osvieženie pamäti teda pripomeňme.
Prvá veľká kauza, kauza olejárov. Dňa 26. novembra 2007 zastavil špeciálny prokurátor trestné stíhanie voči Tiborovi Farkasovi a Petrovi Olgyayovi. Polícia ich stíhala pre trestné činy založenia zločineckej skupiny a krátenie daní a poistného v kauze tzv. olejárskej mafie. Vyšetrovateľ sa nestotožnil s rozhodnutím Dušana Kováčika, pretože sa javilo ako predčasné, povedala vtedy hovorkyňa polície pani Dobiášová. Pán Kováčik zastavil stíhanie aj napriek nesúhlasu dozorujúceho prokurátora Vladimíra Turana. Ten na protest žiadal, aby bol odvolaný z prípadu. Pán Kováčik toto rozhodnutie navyše urobil v čase, keď bol pán Turan práceneschopný, pričom tvrdil, že svoj postoj, citujem, niekoľkokrát prekonzultoval s dozorujúcim prokurátorom. Stíhaní Farkas a Olgyay navyše neboli podľa polície pešiaci. V rámci olejárov sme mali zadefinovaných päť úrovni riadenia, v tzv. južnej vetve boli na štvrtom stupni, čo bola druhá najvyššia úroveň. „Zastavenie trestného stíhania nám výrazne skomplikovalo dôkaznú situáciu proti celej štruktúre na južnom Slovensku.“ Toto je citácia jedného z vyšetrovateľov. Policajti boli takí nahnevaní, že 7. januára 2008 podali na Generálnu prokuratúru podnet, aby preskúmala rozhodnutie špeciálneho prokurátora. A vtedajší generálny prokurátor Dobroslav Trnka im vyhovel. Dňa 3. marca 2008 Kováčikovo rozhodnutie o zastavení trestného stíhania zrušil. Dozorujúci prokurátor pán Turan následne súhlasil, že bude v prípade pokračovať ďalej. A viete, ako to pokračovalo, panie poslankyne a páni poslanci? Pán Kováčik 20. novembra 2009 trestné stíhanie opäť a teraz už definitívne zastavil, ako inak, v čase, keď bol dozorujúci prokurátor Turan na dovolenke. V kauze olejárov vyšetrovací spis mal v tom čase 27 tisíc strán, len prepisy z odposluchov zabrali 17 šanónov, polícia celkovo obvinila 88 ľudí, v prípade 21 z nich bolo trestné stíhanie zastavené. Pán Kováčik však osobne takto rozhodol len o Farkasovi s Olgyayom.
Druhá veľká kauza, kauza Veľký Slavkov. Dňa 26. februára 2008 v čase, keď bolo členom vládnej koalície Hnutie za demokratické Slovensko, polícia obvinila bývalých námestníkov riaditeľa Slovenského pozemkového fondu Branislava Brízu a Helenu Osuskú, obaja boli nominanti za Hnutie za demokratické Slovensko, zo zneužívania právomocí verejného činiteľa. Vyšetrovateľ ich začal stíhať pre prevody lukratívnych pozemkov v rôznych častiach Slovenska vrátane Veľkého Slavkova, ku ktorým sa cez reštituentov dostali podnikatelia blízki Vladimírovi Mečiarovi. Brízu polícia podozrievala aj z antidatovania zmlúv a vydierania zamestnancov fondu, ktorým sa mal vyhrážať, že ak neodsúhlasia prevod pozemkov na konkrétnych reštituentov, prídu o zamestnanie. Pán Dušan Kováčik niekoľko mesiacov po tom, ako ho parlament druhýkrát zvolil za špeciálneho prokurátora, zastavil trestné stíhanie voči pani Osuskej. Kováčikovo rozhodnutie o zastavení trestného stíhania zrušil generálny prokurátor Dobroslav Trnka mimoriadnym opravným prostriedkom. Tá sa následne obrátila na Ústavný súd, kde uspela, Branislav Bríza je už obžalovaný a súd by mal o kauze rozhodnúť 22. mája 2014.
Tretia veľká kauza, kauza korupcie v Železniciach Slovenskej republiky. Dňa 27. októbra 2009 v čase, keď bola najsilnejšou stranou vládnej koalície strana SMER, polícia obvinila päť ľudí z korupcie pri verejnom obstarávaní na Železniciach, ktoré vtedy ovládali nominanti strany SMER. Vyšetrovateľ začal stíhať regionálneho riaditeľa Železníc Slovenskej republiky vo Zvolene Jaroslava Kováčika, podotýkam, aj tomto prípade meno Jaroslav Kováčik, aj v tom prípade, keď som hovoril predtým o pani Helene Osuskej, sa jedná len o menovcov, a zástupcov štyroch firiem, ktorý mal za 5-percentnú províziu dohadzovať lukratívne štátne zákazky. Polícia obvinila aj riaditeľa Centra logistiky a obstarávania Železníc Milana Mikluša, ktorý mal blízko k mecenášom strany SMER Vladimírovi Poórovi a Miroslavovi Výbohovi. Vyšetrovateľ začal Milana Mikluša stíhať spolu s Jaroslavom Kováčikom, vedúcou oddelenia uvedeného centra a dvoma podnikateľmi za machinácie pri verejnom obstarávaní. Polícia sledovala Jaroslava Kováčika, ktorý išiel údajne k Milanovi Miklušovi do Bratislavy odovzdať časť provízie zo zmanipulovaných tendrov. Vyplácanie „sponzorského“ za vopred dohodnuté zákazky najskôr pred vyšetrovateľom potvrdil aj jeden zo subdodávateľov Železníc. Dozorujúci prokurátor Juraj Novocký navrhoval pre Jaroslava Kováčika a Milana Mikluša väzbu pre obavy z ovplyvňovania svedkov a pokračovania v trestnej činnosti. Dva dni po vznesení obvinenia však poslal špeciálny prokurátor Dušan Kováčik, ktorý nemal s prípadom nič spoločné, špecializovanému súdu fax, že berie návrh dozorujúceho prokurátora Juraja Novockého späť. Dôvod nepoznáme, povedala vtedy hovorkyňa polície Dobiášová. A opäť, čuduj sa svet, aj v tomto prípade bol dozorujúci prokurátor Juraj Novocký v tom čase na dovolenke. Dôležitejšie však je to, že po rozhodnutí nestíhať Jaroslava Kováčika s Milanom Miklušom väzobne sa čiastočne zmenila aj dôkazná situácia. Spomínaný podnikateľ napríklad zmenil výpoveď, keď následne tvrdil, že pod pojmom sponzorské nemyslel úplatky pre manažérov Železníc, ale peniaze pre železničné odbory a športový klub. Polícia síce zaistila v Miklušovej kancelárii niekoľko obálok s peniazmi, no nepodarilo sa jej už preukázať, že mu ich priniesol Jaroslav Kováčik. Milan Mikluš napokon z kauzy vyviazol bez trestu, Jaroslava Kováčika však špecializovaný súd, trestný súd už trikrát odsúdil za prijímanie úplatku. Naposledy to bolo teraz 3. marca 2014, hoci rozhodnutie nie je ešte právoplatné. Pôvodne bol pritom Jaroslav Kováčik podozrivý, že zobral provízie vo výške 10 tisíc eur. Súd mu však preukázal úplatky len za 5 600 eur. Jaroslav Kováčik napokon dostal štyri roky nepodmienečne a peňažný trest 6 500 eur. Dámy a páni, vzhľadom na verdikt súdu v prípade Jaroslava Kováčika, ktorý bol nakoniec predsa len odsúdený, je otázka spochybnenia rozhodnutia špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika nevziať svojho menovca v roku 2009 do väzby a aj otázka, či nekonal v tomto prípade špeciálny prokurátor opäť účelovo, keďže išlo o nominanta strany SMER, absolútne namieste.
Štvrtá veľká kauza, kauza financovania politických strán. Dňa 6. 12. 2010 bolo vydané asi najviac kontroverzné rozhodnutie Dušana Kováčika, a síce rozhodnutie, ktorým zrušil uznesenie vyšetrovateľa o začatí trestného stíhania v kauze utajených sponzorov strany SMER. Bolo tým zabránené tomu, aby zmluvu medzi podnikateľom Ľubomírom Blaškom a bývalým koordinátorom volebnej kampane strany SMER Fedorom Flašíkom preskúmali odborníci z oblasti grafológie. Zároveň týmto rozhodnutím bolo znemožnené tomu, aby preverili nahrávku s hlasom podobným Robertovi Ficovi špecialisti z Kriminalistického a expertízneho ústavu polície. Oba tieto úkony totiž mali policajti v úmysle vykonať. A dodnes sa nevykonali. Napriek tomu, že som presvedčený, že všetkým prítomným v tejto sále a zároveň drvivej väčšine občanov Slovenska je známe, o čo v prípade podvodného financovania strany SMER ide, pripomeniem, že išlo o prípad, keď z kópie zmluvy, ktorá bola zverejnená médiami v lete 2010, vyplýva, že podnikateľ Ľubomír Blaško mal za tridsaťdva miliónov slovenských korún, ktoré daroval strane SMER, dostať miesta na kandidátke strany, štátneho tajomníka a funkcie v energetike a na železniciach. Špeciálny prokurátor Dušan Kováčik nevzal do úvahy ani originál zmluvy medzi Ľubomírom Blaškom a Fedorom Flašíkom, ktorý doručil na políciu vtedajší minister vnútra Daniel Lipšic. Zo zvukového záznamu predmetnej nahrávky vyplýva, že utajení sponzori naliali do strany SMER mimo oficiálneho účtovníctva minimálne sedemdesiatpäť miliónov slovenských korún. Hlas navlas podobný dnešnému premiérovi Robertovi Ficovi zároveň na nahrávke tvrdí, že peniaze zohnal vlastnou hlavou. A nepomohlo ani to, že paralelné a nečestné financovanie strany SMER cez médiá potvrdil aj zakladajúci člen strany SMER Bohumil Hanzel, ktorý demonštratívne odniesol údajné dôkazy na švédsku ambasádu. Napriek tomu, že verejne obvinil niektorých predstaviteľov strany SMER a ich údajných sponzorov z nečestných praktík a paralelného financovania, títo naňho nikdy za to nepodali trestné oznámenie. „Z rodinných dôvodov“ sa Bohumil Hanzel veľmi rýchlo z kauzy následne stiahol. Podotýkam, že obálka s údajnými dôkazmi je dodnes na švédskej ambasáde alebo aspoň krátko po voľbách v roku 2012 bola. Viem to, lebo som si to priamo ja osobne na švédskej ambasáde overil. Špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika to však po vydaní jeho škandálneho rozhodnutia v decembri 2010 až dodnes už nezaujímalo. Treba spomenúť aj fakt, že o niekoľko dní, začiatkom januára 2011 špeciálna prokuratúra rozhodla aj o zastavení vyšetrovania v kauze financovania SDKÚ, lebo sa podľa nej nepotvrdilo, že pri predaji hotela Forum Bratislava nastali nejaké nezrovnalosti a nezistili sa skutočnosti uvádzané bývalým predsedom vlády Slovenskej republiky Robertom Ficom o tom, že predstavitelia politickej strany SDKÚ počas privatizácie získali nejaké provízie z tejto privatizácie, ktoré by boli predmetom legalizácie nezákonných príjmov. Pripomínam, že vtedajší expremiér Robert Fico obvinil pred parlamentnými voľbami v roku 2010 stranu SDKÚ z nekalého financovania cez nastrčené firmy. Líder kandidátky SDKÚ Mikuláš Dzurinda vtedy kvôli tomuto obvineniu z kandidátky odstúpil, čo je mimoriadne pozoruhodné v súvislosti s neskorším uvedeným zistením špeciálnej prokuratúry o tom, že sa vlastne nič nestalo. Je potrebné pre objektivitu dodať, že dozorujúcim prokurátorom pri tejto kauze SDKÚ nebol Dušan Kováčik, aj keď prokuratúra bola pod jeho vedením, ale bol ním iný prokurátor.
Piata veľká kauza, kauza Gorila. Špeciálny prokurátor Dušan Kováčik dlhodobo dozoruje aj megakauzu Gorila. Dámy a páni, Gorila je otrasné svedectvo nielen o korupcii pri privatizácii za druhej Dzurindovej vlády, z ktorej sú podozriví nominanti a predstavitelia strany SDKÚ, ale aj svedectvo o kupovaní politikov a štátnych úradníkov, nominantov tak strany SDKÚ, ako aj strany SMER finančnou skupinou. Gorila je svedectvom o kupovaní poslancov, o vydieraní bývalého ministra dopravy, o podvode, do ktorého mal byť zapletený exminister hospodárstva, a o mnohých ďalších špinavostiach. Podľa vyjadrenia novinára Toma Nicholsona, ktorý priniesol prvýkrát spis Gorila na políciu už v lete v roku 2009, pána Kováčika, ktorý ho vtedy vypočúval, nezaujímala podstata, teda korupcia alebo kupovanie politikov, ale to, kto vyniesol spis Gorila von. Nicholsona sa pýtal, odkedy má spis a kto mu ho dal. Zaujímalo ho len to, aby chytil a potrestal zradcu. Takto opísal priebeh výsluchu novinár Nicholson a to bolo všetko. Až po zverejnení tohto spisu na internete v decembri 2011, keď už bol mediálny tlak, aj tlak verejnosti enormný, umožnil opätovné začatie vyšetrovania. To dnes stagnuje a jeho stagnáciu je možné badať hlavne po marcových voľbách 2012. Len málo ľudí na Slovensku, ak takí vôbec existujú, dnes žije v nádeji, že tieto podozrenia týkajúce sa predstaviteľov strán SMER a SDKÚ a osôb s nimi spojených sa niekedy vyšetria. Na kauze Gorila a na kauze financovania strany SMER vlastnou hlavou, dámy a páni, dnes úplne plasticky vidíme, v akej zdeformovanej spravodlivosti žijeme, akú beztrestnosť požívajú v tomto štáte niektoré privilegované skupiny občanov.
Šiesta veľká kauza, kauza tunelovania Vojenskej spravodajskej služby. Kauza, o ktorej netreba asi veľa rozprávať, je kauza, ktorá sa ešte stále vyšetruje. Jedná sa o vážne podozrenia z nezákonných prevodov hnuteľného aj nehnuteľného majetku Vojenskej spravodajskej služby počas prvej Ficovej vlády. Správa o tomto škandále prenikla na verejnosť zhruba pred rokom a rok sa už vyšetruje, napriek enormnej snahe dôstojníkov Vojenského spravodajstva podozrivých z vážnych zločinov, ktorí sú dodnes ako aktívni dôstojníci a môžu veselo mariť dôkazy, keďže ich minister obrany Martin Glváč odmietol postaviť mimo služby, a ktorí sa snažili urputne správu spochybniť, napriek samotnému ministrovi Glváčovi, ktorý označoval správu ako kačicu a snažil sa ju zamiesť pod koberec, napriek predsedovi osobitného kontrolného výboru na kontrolu činnosti Vojenského spravodajstva Martinovi Fedorovi, toho času ešte stále zo strany SDKÚ, ktorý v zle skrývanej zhode s členmi výboru za SMER sabotoval súčinnosť a vyšetrovanie tohto kontrolného výboru, a to až do prijatia toho pamätného uznesenia, že výbor sa danou kauzou už nebude zaoberať. To, či to bolo aj preto alebo práve preto, že sa postupne ukazovalo, že v kauze tunelovania Vojenskej spravodajskej služby lietajú aj dôstojníci, ktorí fungovali vo Vojenskom spravodajstve aj počas rokov 2002 až 2006, keď rezort obrany viedla SDKÚ a niekoľko mesiacov aj on osobne, bližšie nebudem komentovať. Napriek tomuto všetkému sa kauza stále, teda aspoň údajne vyšetruje. Takže stále by tu mala byť šanca na potrestanie vinníkov. Dámy a páni, som však skeptický. Podľa vyjadrenia samotného autora správy, bývalého zástupcu riaditeľa Vojenskej spravodajskej služby Vladimíra Suchodolinského, znova sa zopakovala situácia, ktorú som spomínal v súvislosti s Gorilou a výsluchom novinára Nicholsona u Dušana Kováčika, podstata kauzy, podozrenie z rozkrádania majetku na ministerstve obrany, nikoho vôbec nezaujímala, viac ich zaujímalo, prečo sme to vyšetrovali, kto boli spojky bývalého zástupcu riaditeľa Vojenskej spravodajskej služby Suchodolinského a podobne. Predvolaný na výsluch bol aj novinár Nicholson, ktorý si dovolil napísať o tunelovaní Vojenskej spravodajskej služby blog. Ešte jedna vec sa udiala, dámy a páni, a síce kľúčovému svedkovi, ktorý vyšetrovanie tunelovania Vojenskej spravodajskej služby naštartoval, bývalému riaditeľovi Vojenskej spravodajskej služby Romanovi Mikulcovi. Niekoľko dní po prevalení kauzy tunelovania Vojenskej spravodajskej služby, presne 21. 3. 2013 nariadil policajný vyšetrovateľ prehliadku Mikulcovho auta pre údajné podozrenie zo sabotáže a ohrozenia dôvernej a vyhradenej skutočnosti. Vraj unikali informácie do denníkov SME a Nový Času. Hneď na druhý deň zastavila Romana Mikulca policajná hliadka, jeden z vyšetrovateľov si nasadil gumené rukavice a začal hľadať. A teraz vám odcitujem Romana Mikulca: „Na zadnej strane sedačky spolujazdca je vrecko. Keď tam prvýkrát strčil ruku, nenašiel nič. Jeden z policajtov na to reagoval slovami: „Chlapci, to sa mi nezdá, poďme ešte raz." Druhý pokus už bol úspešný. Po nejakých troch alebo štyroch minútach intenzívneho šúchania povedal, že tam niečo cíti. Odrazu vytiahol akúsi pamäťovú kartu a hodil ju na sedadlo." Podľa jeho slov sa vyšetrovatelia evidentne uspokojili, odišli na obed, pričom povedali kolegom, aby to dokončili, a až potom sa začala štandardná prehliadka auta, to znamená kufor a ďalšie priestory, polícia zaistila aj dokument s logom Vojenskej spravodajskej služby, ktoré vybrala z auta tak, aby ich bolo dobre vidno aj na kameru, celú akciu totiž monitorovala TV Markíza aj iné médiá, ktoré boli „čisto náhodou prítomné“, ostentatívna prehliadka, ktorá trvala približne šesť hodín, pôsobila ako demonštrácia sily. Prehliadku v byte Romana Mikulca nevykonali. Dámy a páni, takže sa nám tu niekto snaží nahovoriť, že máme tu bývalého riaditeľa Vojenskej spravodajskej služby, ktorý robil dvadsať rokov ako vrcholový dôstojník Vojenského spravodajstva, ktorý cestou na kúpalisko nosí so sebou pamäťové karty v nejakom zadnom vrecku svojho vozidla a zároveň nejaké dokumenty v papierovej forme s logom Vojenskej spravodajskej služby, a pri zákroku, ktorý bol povolený len niekoľko hodín predtým, ako sa vykonal, sa pri jeho začatí čisto náhodou ocitli aj dve najmienkotvornejšie médiá. Už vtedy som vyjadril presvedčenie že zo strany polície a terajšieho vedenia Vojenskej spravodajskej služby išlo o zastrašovanie kľúčového svedka pri kauze tunelovania Vojenskej spravodajskej služby. A som o tom presvedčený do dnes. Polícia následne Romana Mikulca zadržala. A umiestnila ho do cely predbežného zadržania. Na pamäťovej karte, ktorú vytiahol z jeho auta jeden z vyšetrovateľov, sa vraj nachádzali tajné informácie. Romana Mikulca vzápätí obvinili z ohrozenia dôvernej a vyhradenej skutočnosti. Roman Mikulec strávil v cele predbežného zadržania zhruba 24 hodín, odvtedy je stíhaný na slobode. Viackrát bol vypovedať k údajnému úniku utajovaných skutočností aj k tunelovaniu Vojenskej spravodajskej služby. Mal pritom rovnaký pocit ako Vladimír Suchodolinský, že vyšetrovateľovi pripravil otázky opätovne niekto, kto nemá záujem, aby sa vyšetrilo samotné tunelovanie, ale má enormný záujem na tom, aby zistil, ako sa informácie dostali na verejnosť, a najmä aby sa zapchali ústa svedkom. A tento niekto, dámy a páni, sedí v tomto ťažko skúšanom štáte hodne vysoko. Samozrejme, ani v obvinení, ani v trestnom stíhaní sa už slovo sabotáž vôbec nespomína, to tam bolo preto, aby sa mohla urobiť taká prehliadka, pretože ohrozenie dôvernej a utajenej skutočnosti by takúto ostentatívnu prehliadku a demonštráciu sily neospravedlňovalo. No a aby som nezabudol, viete, kto je podpísaný pod súhlasom na túto prehliadku auta Romana Mikulca a aj pod súhlasom na jeho umiestnenie do cely predbežného zadržania? Tušíte správne, je to špeciálny prokurátor Dušan Kováčik. V zmysle všetkého tohto, čo som tu uviedol, som presvedčený, že ani kauza tunelovania Vojenskej spravodajskej služby nebude nikdy vyšetrená tým spôsobom, že tunelári budú postavení pred súd.
Dámy a páni vymenoval som šesť najväčších káuz a kontroverzných rozhodnutí kandidáta na funkciu špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika a vrátim sa k mojim sklamaniam.
Ďalšie sklamanie, ktoré je zároveň aj opovrhnutím, smeruje k niektorým predstaviteľom politických strán SMER a SDKÚ. Dnes je jasné a zároveň i tragické, prečo práve tieto dve strany, ich členovia a ich klienti, ktorí lietajú v takto závažných kauzách, ako je financovanie politických strán, alebo Gorila, podporujú opätovnú kandidatúru pána Kováčika. On totiž mnohých činovníkov zachránil pred trestným stíhaním a zrejme aj pred odsúdením. Dušan Kováčik je totiž kľúčovou osobou pri udržiavaní tohto nemravného systému privilégií a beztrestnosti pri živote.
Moje ďalšie sklamanie patrí poslancovi za SDKÚ Ivanovi Štefancovi. Je to sklamanie z jeho vyjadrenia pre médiá, že pán Kováčik v princípe vo funkcii nefungoval nijako zle, že ide o jednu z mála inštitúcií, ktorá sa snažila postupovať konštruktívne, že odbornosť v nej zostala zachovaná, že s osobou pána Kováčika nemá žiadny problém a že sa Dušan Kováčik neprofiloval ako stranícky kandidát na rozdiel od bývalého generálneho prokurátora Dobroslava Trnku. Toto jeho vyjadrenie je úplne scestné.
A na záver mi dovoľte vysloviť výčitku, aj keď sprostredkovane, keď tu nie je pán generálny prokurátor, aj vám, pán námestník generálneho prokurátora, budem rád, keď ju budete tlmočiť generálnemu prokurátorovi, pretože on je ten, čo mal medzi prokurátormi vytvoriť atmosféru súťaživosti pri hlásení sa do výberového konania na funkciu špeciálneho prokurátora, on je ten, ktorý mal dať najavo, že o takúto súťaž stojí, a posmeliť tých prokurátorov. Neurobil to. Podľa medializovaných informácií sa v uzavretom prostredí špeciálnej prokuratúry za prejavenie svojho postoja trestá. Naznačuje to aj spôsob, akým sa pán Kováčik v minulosti vyrovnával so svojimi podriadenými. Za prejavenie kritického názoru sa mal postarať, aby jeho podriadení Maroš Žilinka a Jaroslav Palkovič nedostali polročné odmeny ako jediní z celej Generálnej prokuratúry, a to len preto, že Maroš Žilinka s Jaroslavom Palkovičom sa v rozhovore pre médiá vyslovili za otvorenie diskusie o zásadnej systémovej zmene vo fungovaní prokuratúry. Takisto médiami prebehli informácie, že prokurátor Ján Šanta, ktorý sa v roku 2009 postavil ako protikandidát Dušana Kováčika pri voľbe špeciálneho prokurátora, následne čelil nezmyselnému disciplinárnemu konaniu, ktoré proti nemu inicioval sám kandidát pán Kováčik. Neviem, či sú tieto medializované informácie pravdivé úplne do bodky, ale práve preto, že ich dodnes nikto nevyvrátil, mal pán generálny prokurátor Čižnár vyslať jasný signál prokurátorskému zboru, že nedopustí, aby sa takéto niečo pri terajšej voľbe pod jeho kuratelou udialo, že ani jeden protikandidát pána Kováčika nebude perzekvovaný ani nijako inak postihovaný, preto, lebo on sa osobne o to zasadí. Ja som na 100 % presvedčený, že ak by takýto signál pán Čižnár vyslal medzi prokurátorov, bolo by sa ich tam prihlásilo viac. Tento signál však nevyslal. A preto aj on nesie svoj diel viny na tom, že ste dnes, pán námestník generálneho prokurátora, medzi nás, volených zástupcov slovenských občanov, prišli s ponukou jediného kandidáta na funkciu špeciálneho prokurátora, ktorá je pre mňa osobne a mojich kolegov zo strany Sloboda a Solidarita neprijateľná.
Dámy a páni, poslanci za stranu SaS na základe skutočností, ktoré som uviedol v tomto vystúpení, pána Dušana Kováčika na funkciu špeciálneho prokurátora nepodporia a vás, vážené kolegyne a vážení kolegovia, si dovoľujem požiadať, aby ste spravili to isté. Ďakujem vám za pozornosť.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. No bolo to smutných 40 minút. Bolo to 40 minút, ktoré sú jedným z hlavných prameňov toho, čo v spoločnosti panuje, blbej nálady, bez nádeje na poli spravodlivosti, čoho výsledkom sú voľby, v ktorých vrece zemiakov porazí v zápase o župana stredoslovenského Bystrického kraja kandidáta vládnej strany. To všetko sa odvíja (a nie nezanedbateľným podielom) i od toho, čo tu teraz čítal ako keby z výsledkovej listiny Ľubo Galko. My sa nemôžeme diviť, aký majú občania postoj a dôveru k fungovaniu spoločnosti, ak pán generálny prokurátor pošle svojho zástupcu s touto prezentáciou. Tento návrh a toto vymenovanie a čítanie z výsledkovej listiny by bolo smutné, i keby bolo prebiehalo v súdnej sieni, lebo toľko poškodzovania spravodlivosti, ako tu za 40 minút zaznelo, sa zriedka nájde na kope. My, samozrejme, nemôžeme podporiť takéhoto kandidáta. Voľba Dušana Kováčika po súhrne toho, čo neurobil, je morálne rovnaký nonsens, ako navrhnúť Lancea Armstronga na doživotnú Cenu fair play.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pán kolega Galko, bol som rozhodnutý, že ešte vystúpim v rozprave, sa prihlásim do ústnej rozpravy. Ale už netreba. Vy ste tam totižto povedali toho naozaj dosť. Preto som si dovolil teda aspoň vo faktickej poznámke reagovať. Dostal som takisto viacero podnetov z viacerých organizácií po Slovensku s výhradami proti voľbe pána Kováčika v rámci špeciálnej prokuratúry. Myslím si, že to, čo neurobil, svedčí o tom, že to nie je človek, ktorý má zastávať takýto post. Preto je neprijateľné, že pán Kováčik bol znovu navrhnutý ako kandidát do špeciálnej prokuratúry. Takže ja po tých informáciách, ktoré som dostal, som presvedčený, že za neho hlasovať nebudem. A dúfam, že vládna strana si uvedomí, že opäť dosadzuje človeka, ktorý im vyhovuje a ktorý nevyriešil kauzy, do ktorých sú zapletení aj jej členovia.

Vážená pani predsedajúca, vážený pán námestník, milé kolegyne, vážení kolegovia, ja som teraz pred chvíľkou len čítal stenografické záznamy zo schôdze, keď sme odvolávali ministra spravodlivosti pána Boreca. Ak si pamätáte, tak vtedy hlavný argument vládnej strany v kauze Olejník bol, že veď rozhodne Najvyšší súd, ak zamietne dovolanie, tak naozaj to môže byť škandál. No Najvyšší súd zamietol dovolanie a dokonca zhodil ministrove dovolanie pod čiernu zem, keďže dovolací senát konštatoval, že nie je tam uvedený žiaden, žiaden, žiaden relevantný dôkaz o tom, že by predchádzajúce rozsudky boli nezákonné a že by nebol vykonaný dôkaz v prospech pána Olejníka. Obávam sa, že práve takéto kauzy sú jednou z príčin, a potom budem hovoriť o ďalších kauzách, ktoré sa týkajú doktora Kováčika, pre ktoré z tejto krajiny ročne odchádza 40 tisíc mladých ľudí, pretože majú pocit, a obávam sa, že je oprávnený, že pokiaľ chcú normálne fungovať a slušne žiť a nekorumpovať a mať dobrú prácu, tak v tejto krajine sa im to len veľmi ťažko podarí, vďaka tomu, akým spôsobom tu funguje princíp oligarchickej demokracie, skorumpovanej demokracie, ako vykonáva táto vláda a jej nominanti svoje právomoci. A tých 40 tisíc mladých ľudí, to sú väčšinou tí vzdelanejší, šikovnejší, z ktorých sa, žiaľ, mnohí na Slovensko už nikdy nevrátia. Keby nič iné, toto by nás malo sakramentsky mrzieť.
Chcem vystúpiť k nominácii na špeciálneho prokurátora a predošlem na úvod, že nevystupujem zvlášť rád. Bol som pri zrode Úradu špeciálnej prokuratúry ešte ako minister spravodlivosti a JUDr. Kováčika dlhé roky poznám. A nehovorím to ani s radosťou. Skôr to hovorím s ľútosťou, že nebudem môcť jeho kandidatúru podporiť. A poviem aj prečo. Na jednej strane je pravdou, že pod jeho vedením Úrad špeciálnej prokuratúry mal a má pomerne veľké úspechy v boji proti zločineckým skupinám, proti tomu klasickému organizovanému zločinu. Koniec koncov včerajšie rozhodnutie Najvyššieho súdu v kauze Bališ a spol. je toho dôkazom, aj keď faktom je, že ide o kauzy, kde trestné stíhanie začalo a boli vznášané obvinenia najmä v rokoch 2010 až 2012. Kauza Bališ a spol. je toho jedným z dôkazov. Kauza Ondrejčák a spol., kde má byť vyhlásené rozhodnutie Špecializovaného trestného súdu, je toho dôkazom tiež. Ale to, že možno polícia teraz v týchto veciach nekoná, nie je tak problém špeciálnej prokuratúry, to je problém, ako funguje národná kriminálna agentúra a či vôbec dnes je vôľa odhaľovať aj zločinecké skupiny. Ale to nie je témou dnešného rokovania.
V tej druhej agende, ktorú má v kompetencii špeciálna prokuratúra, a teda stíhanie korupcie a najmä závažnej korupcie, sa však obávam, že špeciálna prokuratúra zďaleka nenaplnila očakávania, ktoré do nej boli pred desiatimi rokmi vkladané. A chcem to demonštrovať na dvoch prípadoch, pomerne jednoznačných prípadoch politickej korupcie, kde práve pôsobenie špeciálneho prokurátora zablokovalo alebo blokuje relevantné vyšetrovanie. Už to spomínal pán poslanec Galko, ale ja by som tieto dva príbehy chcel predsa len posunúť o niečo ďalej, lebo ich považujem za kľúčové. V čase, keď sme rokovali v parlamente, pred možno rokom to bolo, o novom generálnom prokurátorovi, tak sa premiér Fico vyjadril, že je to podľa jeho názoru správny nominant, lebo sa nebudú diať také veci aké sa dejú v Českej republike. To len parafrázujem, ale to bol tento citát. Vieme, že v Českej republike, a držím im palce, došlo podľa mojej mienky k jednej výraznej zmene, aj vďaka prístupu štátneho zastupiteľstva. Začínajú sa stíhať, so striedavým úspechom, aj prípady veľkej politickej korupcie. Na Slovensku je ich tiež pomerne veľa. A dokonca boli aj zdokumentované, ale ich vyšetrovanie buď bolo zastavené alebo nikam nevedie.
Budem najskôr hovoriť o prípade financovania strany SMER, lebo tento prípad a tento príbeh, a budem aj z rozhodnutí citovať, je úplne učebnicový prípad, akým spôsobom si oligarchické skupiny vyberú talentovaného politika, financujú ho a keď je úspešný, tak si následne ako korisť zoberú naspäť z verejných obstarávaní, tendrov a dotácií oveľa viac, ako do neho investovali. Je tragédia tejto krajiny, ak by tento systém mal pokračovať ďalej. Ten systém vznikol v časoch Mečiarovej privatizácie, keď mnohí slovenskí oligarchovia nadobudli obrovské majetky. V nejakom čase zistili, že Mečiar tu nemusí byť navždy a je potrebné diverzifikovať svoj vplyv. A začali podporovať aj ďalšie politické strany. Koniec koncov tak vznikol v roku 2000 SMER, keď sa konkrétni slovenskí oligarchovia rozhodli založiť v princípe akciovú spoločnosť a podporiť vtedy talentovaného mladého politika Roberta Fica. Ak by mal ten trend pokračovať, že by oligarchovia urobili to isté aj v súčasnosti, bolo by to na dlhé roky tragédiou pre Slovensko. A pevne verím alebo rád by som veril, že úspešné takéto ťahy v budúcnosti nebudú.
Keď som hovoril o založení strany SMER konkrétnymi oligarchami, tak dôkazom tohto tvrdenia bola zmluva o spolupráci, ktorú popísal v roku 2002 Fedor Flašík a Ľubomír Blaško. Bola to zmluva, ktorou sa zaviazala strana SMER za konkrétnu sumu, za 32 mil. korún, predať miesta na kandidátnej listine strany SMER, post štátneho tajomníka v niektorom z ekonomických rezortov a tri miesta v riadiacich orgánoch štátnych podnikov. Pre úplnosť by som tú zmluva, ktorej originál, originál je vo vyšetrovacom spise, rád prečítal.
Zmluva o spolupráci, zmluvné strany Ľubomír Blaško, ďalej ako sponzor, a Fedor Flašík, koordinátor financovania volebnej kampane politickej strany SMER, ďalej ako koordinátor.
Článok I. Zmluvné strany spoločne prehlasujú, že ich spolupráca, ktorá bola zahájená v lete v roku 2000, teda vtedy, keď strana SMER vznikala, pokračuje úspešne naďalej a obe strany majú záujem na jej trvaní aj v budúcnosti, v rámci spolupráce sponzor podporuje rozvoj aktivity strany, najmä pravidelnými finančnými príspevkami, ktoré ku dňu uzatvorenia tejto zmluvy predstavujú 16 miliónov slovenských korún, ako aj prostredníctvom svojich odborníkov, ktorí sa podieľajú na tvorbe stanovísk a dokumentov strany, najmä v hospodárskej oblasti, koordinátor pravidelne informuje sponzora o relevantných politických a hospodárskych postojoch strany a poskytuje mu priestor na ich spoluvytvárania.
Článok II. Pre úspešné zvládnutie parlamentných volieb 2002 a nastolenie nového poriadku na Slovensku, na ktorom obom stranám záleží, koordinátor vypracoval rozpočet na pokrytie aktivít volebnej kampane, v rámci ktorého sa so sponzorom dohodli na mimoriadnom príspevku, okrem pravidelných mesačných príspevkov vo výške pol milióna korún, vo výške 16 miliónov korún, ktorý sponzor poskytne koordinátorovi v nasledovných splátkach: 7 miliónov do 30. apríla, 4 milióny do 30. mája, 3 milióny do 30. júna, milión do 30. júla, 9 miliónov do 31. augusta.
Článok III. Vzhľadom na uvedené sa obe strany dohodli, že táto zmluva predstavuje jednoznačné pristúpenie sponzora k predchádzajúcim zmluvným vzťahom koordinátora s inými sponzormi a jeho finančné príspevky za prinajmenšom rovnocenné s príspevkami iných sponzorov, to je moja vsuvka, teda iných akcionárov politickej strany SMER.
Článok IV. Obe strany sa súčasne dohodli, že ako protihodnotu koordinátor poskytne sponzorovi možnosť určiť spomedzi členov strany prednostne členov predsedníctva, resp. tieňovej vlády, troch kandidátov do prvej dvadsiatky kandidátnej listiny strany pre voľby do Národnej rady a v prípade účasti vo vláde po parlamentných voľbách minimálne tri posty v najvyšších riadiacich orgánoch spoločnosti s majetkovou účasťou štátu v oblasti energetiky a železníc, rukou je tam pripísané, v origináli zmluvy, je to jasné, a jednu pozíciu štátneho tajomníka v niektorom z hospodárskych rezortov, a tam sú potom ešte zvlášť podpisy, aby bolo zrejmé, že s tým pripísaním súhlasí koordinátor aj sponzor.
Článok V. V prípade prevzatia finančného záväzku, ktorý eviduje koordinátor voči strane sponzorom a jeho úhradu spoločne a rovnomerne so svojím príspevkom, vzniká sponzorovi nárok na určenie kandidátov podľa článku IV alikvotne výške úhrady záväzku koordinátora.
Článok VI a to je posledný článok. Obe strany uzatvorili túto zmluvu v dobrom úmysle, nie v akejkoľvek tiesni alebo súc akýmkoľvek spôsobom obmedzení či pod nátlakom. Jej platnosť končí splnením záväzkov oboch zmluvných strán.
V Bratislave 26. apríla 2002, sponzor podpísaný pán Blaško, koordinátor podpísaný pán Flašík.
Teda, samozrejme, tých 32 miliónov v účtovníctve strany SMER nie je nikde vykázaných a nebolo nikdy zdanených. Inými slovami, ide o čierne peniaze, prípad zrelý na trestné stíhanie.
A čo si myslíte, dámy a páni, ako dopadlo vyšetrovanie tohto prípadu? Tak ja vám to poviem. Po tom, ako som doručil originál tejto zmluvy orgánom činným v trestnom konaní, začal Úrad boja proti korupcii dňa 26. novembra 2010 trestné stíhanie pre trestný čin skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie v súbehu s trestným činom prijímania úplatku a nenáležitej výhody. Prečítam, pre aký skutok sa trestné stíhanie viedlo, aj keď, žiaľ, len niekoľko dní. Tento skutok bol vymedzený nasledovne.
Doposiaľ neznáme osoby vystupujúce ako predstavitelia politickej strany SMER – sociálna demokracia v období rokov 2002 až 2006 prijali od Ľubomíra Blaška na základe zmluvy o spolupráci zo dňa 26. 4. 2002 a iných doposiaľ neustálených subjektov finančný obnos v objeme najmenej 32 miliónov slovenských korún za to, že neodôvodnene umožnia Ľubomírovi Blaškovi a zástupcom iných doposiaľ neustálených subjektov uprednostniť spomedzi členov tejto strany osoby, ktoré budú zastávať popredné miesta na kandidátnej listine strany pri voľbách do Národnej rady a pri účasti strany vo vláde zastávať funkcie členov vlády a štatutárnych orgánov v spoločnostiach s majetkovou účasťou štátu, prijaté finančné prostriedky nezahrnuli do prehľadu prijatých darov a iných bezodplatných plnení v súlade so zákonom o združovaní v politických a v politických hnutiach, v dôsledku čoho údaje o prijatom prospechu veľkého rozsahu neboli obsiahnuté v ročných účtovných závierkach overených audítorom a predkladaných do Národnej rady ako súčasť výročných finančných správ strany a napriek tomu prijaté finančné prostriedky použili pre účely financovania činnosti strany, čím takto zatajili povinné údaje o závažných skutočnostiach vo výkazoch slúžiacich na kontrolu hospodárenia a porušili osobitnú povinnosť, ktorá im vyplýva z ustanovenia § 7 ods. 1 zákona o účtovníctve. Čiže začalo sa na základe tohto dokumentu štandardne viesť trestné stíhanie vo veci.
O niekoľko dní na to už 6. decembra 2010 však bolo vydané uznesenie zrušujúce uznesenie Úradu špeciálnej prokuratúry. A prečítam vám z neho, na základe akých dôvodov bolo toto uznesenie zrušené. Jedným z nich bola skutočnosť, že dňa 22. septembra 2010 bol vypočutý JUDr. Fedor Flašík. K obom článkom z denníka SME, ktoré predtým publikovali tieto zmluvy, sa vyjadril, že údaje v nich sa nezakladajú na pravde, on nikdy nemal na starosti financovanie strany SMER. Zmluvu medzi pánom Blaškom a ním označil za falzifikát. Taktiež poprel, že by takáto zmluva mala existovať. K podpisu na tejto zmluve sa vyjadril, že tento nie je jeho. Teda poprel svoj podpis.
Zároveň bol vypočutý 11. októbra 2010 Ing. Igor Federič. Vo výpovedi uviedol, že o existencii zmluvy nemá vedomosť. Podľa jeho tvrdenia v zmysle stanov strany SMER z obdobia, keď malo dôjsť k podpísaniu údajnej zmluvy, túto mohol v mene strany SMER podpísať iba predseda strany alebo súčasne dvaja podpredsedovia strany, alebo generálny manažér strany. Pán Flašík nikdy nebol členom predsedníctva strany SMER a nemal oprávnenie vystupovať v mene strany. Ako keby tu išlo o oficiálny dar. Ku skutočnostiam uvedeným v článku denníka SME sa nevedel vyjadriť. Považuje ich však za nezmyselné. Následne na to by ste možno očakávali, že bol vykonaný nejaký znalecký posudok, ktorý by vedel odhaliť veľmi jednoducho grafológom, či podpisy uvedené v tej zmluve sú alebo nie sú pravé. Nič také sa však neudialo.
Úrad špeciálnej prokuratúry uzavrel takto vykonané dokazovanie nasledovne. Z vykonaných úkonov, ktoré navrhovali oznamovatelia a ktoré boli všetky vykonané, je však zrejmé, že tieto nepotvrdili skutočnosti uvedené v článku denníka SME, ale práve, naopak, tieto vyvrátili. V prípade, že by tieto úkony aj čiastočne potvrdili podozrenie z protiprávneho konania uvedených osôb, vyšetrovateľka Policajného zboru by sa musela v prvom rade vysporiadať s otázkou zániku trestnosti činu vzhľadom na premlčanie trestného stíhania. Samozrejme, aj tento záver je právne pomerne nezmyselný, pretože premlčacia doba sa odvíja od závažnosti spáchaného trestného činu, ktorý ešte kvalifikáciou nebol ustálený. To znamená, prísť k záveru o premlčaní trestnosti činu je možné až vtedy, keď prebehne vyšetrovanie a je zrejmé nad akúkoľvek pochybnosť, nad rozumnú pochybnosť, aká je právna kvalifikácia činu a či je alebo nie je čin podľa Trestného zákona premlčaný. K tomu však nikdy neprišlo. Pod týmto uznesením je podpísaný JUDr. Dušan Kováčik.
A by sme si to teraz zosumarizovali. Išlo o prípad, keď mali orgány činné v trestnom konaní originál zmluvy o nezákonnom financovaní v tom čase opozičnej, predtým vládnej strany SMER. Úrad špeciálnej prokuratúry a JUDr. Kováčik zrušil trestné stíhanie vo veci len preto, že jedna z osôb, ktoré v tej zmluve sú podpísané, pán Flašík poprel svoj podpis, a len preto, že generálny manažér strany povedal, že pán Flašík nebol štatutárny orgán strany a nemohol takéto veci podpisovať, lebo legálne dary podpisoval predseda strany, lebo všetci vieme, že keď strana má nelegálne zdroje a berie čierne peniaze, tak sa to deje presne takým istým spôsobom, cez presne také isté zmluvy ako legálne dary. To je geniálny argument. Čiže ak bol niekto určený ako človek, ktorý mal na starosti v tom čase financovanie kampane, a podpíše takúto zmluvu, ale stanovy to neupravujú, tak to je argument vyvracajúci pravosť toho dokumentu. To považujem za argument, ktorý je úplne v rozpore, nieže s nejakou veľkou právnou logikou, so sedliackym rozumom. Je predsa veľmi jednoduché overiť pravosť alebo nepravosť toho dokumentu v situácii, keď, ešte raz, polícia, prokuratúra dodnes disponuje originálom zmluvy. A to je znalecký posudok grafológa. Vykonáva sa často, vykonáva sa opakovane a jeho vierohodnosť sa dá veľmi ťažko spochybniť. Tento grafologický posudok nebol nikdy vykonaný.
Druhá kauza, ktorá časovo nasleduje, je kauza, ktorú pozná celé Slovensko. A to je kauza Gorila. Aj tento prípad priamo dozoruje špeciálny prokurátor JUDr. Kováčik. A, ako viete, dostávali sme doteraz určité správy ministra vnútra a špeciálneho prokurátora k tejto kauze, ktoré v princípe len sumarizovali počet vykonaných procesných úkonov. Obávam sa, že vyšetrovanie kauzy Gorila pokračuje presne spôsobom, ako skončilo vyšetrovanie kauzy financovania strany SMER. To znamená, že pokiaľ hlavní podozriví poprú dokumenty vychádzajúce zo spisu Gorila, je vec v zásade skončená. Nepreverujú sa konkrétne finančné toky, ktoré môžu potvrdzovať alebo vyvrátiť skutočnosti uvádzané v spise Gorila. A následne môžu byť s týmito informáciami konfrontované podozrivé osoby. Koniec koncov za prvej vlády Roberta Fica v januári 2010 Úrad boja proti korupcii vedený terajším prezidentom Policajného zboru gen. Gašparom odmietol trestné oznámenie a v kauze Gorila nezačalo ani trestné stíhanie len kvôli tomu, že podozrivé osoby pán Haščák, pani Bubeníková a pán Malchárek odmietli informácie uvádzané v spise Gorila.
Ak budú v týchto kauzách prokuratúra a polícia postupovať takýmto spôsobom, že hlavní podozriví keď odmietnu podozrenie, vec sa skončila, ďaleko sa podľa mojej mienky nedopracujeme.
Chcem pritom povedať, že na rozdiel od kauzy financovania SMER-u, ktorá bola zmetená zo stola v priebehu niekoľkých dní, lebo ak by kauza pokračovala, boli konkrétni ľudia obvinení, mohlo by to spustiť výpovede, ktoré by smerovali ďalej, a to už bolo nebezpečné, tak národná kriminálna agentúra dodnes vedie úplne v pohode trestné stíhania vo veci, napríklad kde dáva trestné oznámenie finančná spoločnosť, finančná skupina PENTA. Tam nie je problém trestné stíhanie viesť a tam sa žiadne zrušujúce uznesenia nedejú. Dokonca sa trestné stíhanie vedie vo veci vo vzťahu k údajnému zneužívaniu právomoci verejného činiteľa pri vyšetrovaní kauzy Gorila voči osobe, ktorá mala v tom čase, teda pred tromi rokmi vystupovať ako minister vnútra. Len tá osoba, samozrejme, je známa. To znamená, ak majú vyšetrovatelia a prokurátori pocit, že bol spáchaný trestný čin pri vyšetrovaní Gorily, lebo to sa domnievajú právnici skupiny PENTA, tak do toho smelo treba ísť vznesením obvinenia. Myslím si, že trestné stíhanie vo veci sa vedie vtedy, keď je neznámy páchateľ, nie vtedy, keď páchateľ známy je.
Na záver by som sa vrátil k tomu úvodu.
Keď do takej významnej funkcie prichádza v nejakom inom parlamente nominácia, tak to by mala byť nominácia alebo býva nominácia, ktorá je všeobecne akceptovaná, osoby, ktorá má nespochybniteľné úspechy v boji proti organizovanému zločinu, respektíve v boji proti korupcii, ktorá mala na starosti vážne kauzy, ktoré boli dotiahnuté do úspešného konca. A úspešný koniec podľa mňa nie je zastavenie trestného stíhania. Mne je veľmi ľúto, že dnes prichádza nominácia osoby, ktorá má skôr renomé, že trestné stíhania v citlivých kauzách zastavuje. To podľa mojej mienky vytvára a vydáva ďalší signál, už ste tých signálov vydali niekoľko, že pomery v tejto krajine, korupciu vo vysokej politike v nej meniť nechcete, že vám vyhovuje stav, keď na kľúčových pozíciách v tejto krajine a v jej justícii, žiaľ, až na malé výnimky, sú osoby tak prepletené s politikou a tak prepletené s oligarchami, ktorí politikov ovládajú, že všetky vážne podozrenia, dokonca rukolapné podozrenia podložené konkrétnymi dôkazmi budú zametať pod koberec. Je to zničujúce pre krajinu, ktorá chce byť úspešná. Je to zničujúce pre krajinu, z ktorej toľko mladých ľudí odchádza práve preto, aký je stav spravodlivosti v tom širokom slova zmysle v nej. Ja by som bol najradšej, a to hovorím veľmi otvorene, keby som dnes z tohto pódia mohol návrh generálneho prokurátora podporiť a keby získal podporu naprieč politickým spektrom. Bolo by to skvelé. JUDr. Kováčika poznám.
A je mi ľúto, aj osobne mi je ľúto, že musím takto vystúpiť. Budú mlčať možno mnohí, možno aj mnohí z opozície starí alebo noví budú mlčať a možno na to budú mať nejaký svoj dôvod, prečo mlčia, lebo im výslovne alebo implicitne dnešný stav vyhovuje, dnešný stav, keď je krajina v zajatí. Je v zajatí finančných skupín, ktoré ju ovládajú, ktoré ovládajú politické špičky, ktoré ovládajú justíciu, ktoré ovládajú mnohé médiá, aby sme sa nemýlili. Ale pokiaľ ten stav taký bude a tá krajina sa nevráti ľuďom a im sa nevráti elementárna dôvera v spravodlivosť, tak Slovensko nebude úspešné a naše deti a naši vnuci budú zo Slovenska utekať. Preto nerobím si ilúzie o hlasovaní poslancov strany SMER, pretože ak som citoval z konkrétnych dôkazov, ktoré sa týkali strany SMER, tak to možnože skôr bude mať za následok, že podporia tento návrh ešte možno vehementnejšie, a je mi to ľúto, ale myslím si, že sú situácie, keď aj za cenu, aj za nejakú cenu nie je správne mlčať.
A ja som presvedčený, že príde čas, možno skôr, možno neskôr, ale príde čas, keď si ľudia v tejto krajine, ktorých väčšina je slušných a spravodlivých, vezmú moc, ktorú im takíto oligarchovia vzali, naspäť do svojich rúk, a keď táto krajina bude znovu krajinou, kde štát a jeho orgány budú chrániť tých slušných a poctivých, a nie tých silných a nepoctivých. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Ja sa chcem pridať. Ja si tiež myslím, že to bude či skôr, či neskôr. A tiež verím v to, že ten proces nepôjde tak, ale pôjde tak, bude to trvať, bude to bolieť, bude okolo toho krik, ale na konci bude výsledok, lebo takto sa žiť nedá, ak je ten pocit frustrácie, ten pocit rezignácie, toho, že to nemá zmysel, že to nemá význam, že to je úplne jedno, že tu z toho nič nebude. Ja viem, že vám sa tu v tom bahne sa vám dobre žije, sa vám dobre hlemýždí. V bahne sa dobre hlemýždí. A tí, čo nechcú žiť v bahne, idú tam, kde reálne spravodlivosť funguje. A ja sa pripájam k tomu. Skôr či neskôr k tomu dôjde, skôr či neskôr budete platiť. Ďakujem.

Dobrý deň. Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán prvý námestník generálneho prokurátora Slovenskej republiky, vážená pani spravodajkyňa, osobne som si myslel, že vrcholom, aspoň pre mňa, dnešného dňa bude rokovanie o zákone o lesoch. Ospravedlňujem sa, hlboko som sa mýlil. Vrcholom dnešného dňa, ktorý, myslím, už neprekoná žiadny bod z tých bodov, ktoré ešte do večera máme pred sebou, je určite tento bod.
Ani neviem, kde sa naviazať, ale možnože najprv poďakovaním tým, ktorí vystúpili. Nebolo ich veľa, čo je pre mňa obrovským sklamaním. Ale povedali možno tak veľa, že nám zobrali vietor z plachát a rozhodnutie vystúpiť, ktorého sme sa vzdali. Ale ja si nemyslím, že nám ho zobrali.
Ja si myslím, že práve to, čo tu zaznelo pred chvíľočkou, že mlčanie niekomu vyhovuje, je tým najhrozivejším odkazom z dnešného rána rokovania Národnej rady Slovenskej republiky. Tu naozaj by mohlo v tejto chvíli niekomu vyhovovať mlčanie? Prečo by sme mali mlčať, keď je tu na rade tak vážne rozhodnutie pred Národnou radou, keď sa má voliť jeden z najvyšších predstaviteľov dozorných orgánov nad zákonnosťou v tejto krajine? My sme v sieni zákonnosti. My sme tí, ktorí by v takomto prípade mali mať takto nastražené uši (Ukázanie nastražených uší.), takto preštudovanú históriu toho, čo sa tu ide udiať, a hlboko v srdci aj vo svedomí pripravené slová, ktoré chceme vysloviť. Ak je nejaká chvíľa, že sa má ktosi spájať, ak je nejaká chvíľa, že nejaká opozícia má zabudnúť na to, že majú politické handrkovačky a že majú isté ideály, tak je to presne táto chvíľa.
A ja chcem pripomenúť, že okrem politických programov by nás tu mali spájať najmä osobné ideály, ktoré sme získali možno v rodinách, v škole a možno aj vo svojich politických zoskupeniach. Všade dokážeme prijímať nejaké dobré podnety a všade stojí za to, aby sme sa možno zamýšľali nad tým, v živote čo sme urobili dobré a čo sme urobili zlé. Ak dnes nepovieme jasné slovo k tejto voľbe, tak vo svojich životoch urobíme niečo veľmi zlé.
Skúsim taký malý exkurz povedať. V Hodoníne, to je inak neďaleko rodného mesta pána námestníka generálneho prokurátora, sa raz narodil jeden pán. Neskôr sa stal prezidentom Česko-slovenskej republiky, prvým. A mal takú krátku vetičku, ktorá prežila desaťročia. Prežila na jeho prezidentskej štandarde. Pamätáte si ešte tí starší tie dve slová, ktoré sa sprofanovali, pretože sa zjavovali aj v súvislostiach, kde to nebola pravda. Tie slová zneli: „Pravda zvíťazí.“ Ale my dnes žijeme v krajine, kde tieto slová akoby nechceli platiť. Nejde o prvého prezidenta, nejde o pohľad do histórie, ide o to, že možno v tejto chvíli by sme mali odporučiť novému, o chvíľu nastupujúcemu pánovi prezidentovi, aby zvážil nejaký text na svojej štandarde. A ten text by mohol byť tragicky smutný. Nechcem byť ironický. A viem, že sa tak nestane. Ale predsa ten text poviem, ktorý ma napadá: „Strach víťazí nad pravdou.“ V tejto krajine víťazí strach nad pravdou. A my sa tomu ani veľmi nemôžeme čudovať. Alebo áno? Ale zasa my, zástupcovia ľudu, sa môžeme čudovať 5 miliónom občanom, ktorých tu zastupujeme, že povyšujú strach nad pravdu, keď tu v tejto snemovni, v snemovni zákonitosti sa mlčí pri takýchto vážnych veciach? My sa nemáme právo diviť občanom za to, pretože oni nám dávajú jasný odkaz. Ak vy neviete za nás zabojovať, ak vy neviete prejaviť svoje postoje jasne a zrozumiteľne, ako to máme urobiť my, čo sme denne konfrontovaní s tým, že ozvať sa znamená byť potrestaný, byť potrestaný tak ako učiteľ Žarnay z Obchodnej akadémie v Košiciach? To nie je veľká kauza, tu nie sú milióny oligarchov, tu je len 70 tisíc eur, ktoré ktosi využil nehospodárne. A nejaký malý učitelík, občan tejto republiky, sa ozval a povedal, že to nie je v poriadku, a dostal za to poďakovanie vo forme výpovede. Alebo sa máme diviť MUDr. Pechočiakovej, ktorá poukázala na nesprávne veci vo svojej nemocnici v Nitre a získala za to nie síce výpoveď, ale nedôstojné správanie, alebo kontrolórke Ľubici Lapinovej zo Zvolena, ktorá po 28-ročnej praxi poukázala na neférový postup vo výberovom konaní, postup, ktorý komusi prihral 700 tisíc eur? A miesto toho, aby sme vyšetrili tých 700 tisíc eur, sme „vyšetrili“ pani kontrolórku, ktorá sa po 27 rokoch stala nezamestnanou. Viete, akú som včera dostal informáciu od vyšetrovacích orgánov, orgánov činných v trestnom konaní, na ktoré sme dali podnet vo veci tohto konania pred vyše rokom? Že práve začali hľadať znalca, lebo že je to ozaj problém, softvér, ktorý má hodnotu 700 eur, predať za 700 tisíc, to je troch rozdiel, na to treba znalca, ktorého začali hľadať. Dobre, tie prípady sú možno známe a dalo by sa k nim dopísať veľa ďalších. Hovorím, že títo občania majú právo na svoj strach, pretože signály, ktoré im vysielame aj my, reprezentanti ich záujmov, ich v tom, žiaľ, utvrdzujú.
No ale máme tu akúsi inú skupinu, ktorú si občania zriadili na to, aby to tu fungovalo. Prečo by občan mal strkať do každej slučky krk? Veď on má ozaj rodinu, má záujmy, má svoju predstavu o tom, že po práci chce mať nejakú pohodu. On nie je na to, aby bojoval. My sme tu na to. A tá skupina, ktorú mám teraz na mysli, je práve skupina, ktorú reprezentujú špeciálni zamestnanci, služobníci, naši služobníci, služobníci občanov, služobníci, ktorí majú dbať na dodržiavanie zákonnosti v tejto krajine, orgány prokuratúry. Ako je to možné, že aj tieto orgány majú strach? Alebo to čítam zle?
To, že do konkurzu sa prihlásil jeden jediný takouto minulosťou zaťažený človek, to mám považovať za to, že už v tejto krajine sú tak vyčerpané možnosti tých služobníkov, že iného, ktorý by aspoň zabojoval, niet? Pán prvý námestník generálneho prokurátora, toto je zdrvujúce posolstvo. To je totižto posolstvo strachu, už v tomto prípade nie občanov, ktorí majú na to právo, ale strachu prokurátorov, ktorí na to vôbec právo nemajú. Ako je to možné, že táto spoločnosť vygenerovala takýchto služobníkov našich záujmov? Veď je to niečo strašné. Tu sa nikto nenašiel, kto by zabojoval. Keby niekto zabojoval aspoň pro forma, tak by sme možno mali, hoci by to nebolo tiež dobré, zaslepené oči, ale títo ľudia prečítali túto dnešnú dobu tak, že to nemá cenu.
Pamätám si, je to už 6 rokov dozadu, raz prišiel pán premiér Fico medzi lesníkov do auly, do Technickej univerzity do Zvolena. A tam bola veľká stretávka politikov a lesníkov a keď prišla diskusia, viete, koľkí sa ozvali, koľkí vystúpili v tej diskusii? Nik. Zle to prečítali možno vtedajší predstavitelia s pánom premiérom na čele. Potom došlo k tým udalostiam, o ktorých teraz hovoriť nebudem, ale tá situácia je analogická, tu je ticho, tu sa nemá kto ozvať a pridať sa aspoň s istým nasadením do boja za to, aby sa oživili, očistili temné riečištia, ktoré tu tak jasne zazneli, bol to ich popis vo vystúpení pána poslanca Galka, pána poslanca Lipšica aj pána poslanca Hlinu. Teda keď sa boja občania, keď sa boja prokurátori, máme sa báť aj my?
Je to naozaj v poriadku, aby najvyššia reprezentácia občanov tejto krajiny pri takejto kauze sedela v takomto zastúpení? Ja nechcem podceňovať žiadny bod programu, ktorý prejednávame. Ja viem, že nie je možné, aby sme tu sedeli pri všetkých bodoch a všetci, ale, vážená opozícia, keď už neveríme vládnym poslancom, respektíve veríme, že poslúchnu na slovo všetko, čo im bude nariadené, tak sa spytujem týchto prázdnych lavíc tu: To kedy sa chceme spojiť? Keď naozaj tie temné plamienky, ktoré sa rozhárajú zatiaľ ešte len tak kdesi, že si ich nemusíme všímať, vzbĺknu? Alebo si myslíme, že toto ticho tu bude donekonečna? Alebo si myslíme, že ten strach občania budú mať naveky? No keď majú strach prokurátori, keď majú strach poslanci, dokonca sa tu naznačilo, že niektorí ten strach majú mať prečo, tak potom verte, že toho strachu sa raz zbavia občania a zvolia nám prokurátorov sami. Ale to my tu už nebudeme.
A ak sa niekto chce usmievať pri týchto veciach a ak si niekto myslí, že to je politický boj, tak to nie je politický boj. Ja som presvedčený, že sám prvý námestník pána generálneho prokurátora vie, že toto nie je politický boj. Toto nie je boj dvoch strán o politické videnie sveta, o jeho ideové zvládnutie, o spôsob, ako riešiť problémy, ktoré sú v každej spoločnosti. Toto je boj medzi pravdou a strachom, medzi statočnosťou a nestatočnosťou, medzi podlosťou a odvahou zabojovať proti podlosti, medzi svetom videným ako svetom dobra a svetom videným ako svetom zla. Ja neverím, pán prvý námestník generálneho prokurátora, že aj keď vy ste tu len nositeľom posolstva, ktoré ste museli doniesť, že dnes sám necítite, že v našej krajine tečú veľmi temné spodné vody, ktoré podmývajú základy tohto štátu. To naozaj nie je politický boj, to je naozaj otázka namierená do radov tejto stopäťdesiatky, že o akej krajine to snívame pre našich občanov, o akej krajine snívajú tí, čo tu sedia 20 rokov a ktorí zažili kadečo a ktorí možno už nemajú pocit, že ešte ich dačo môže nalomiť, o akej krajine snívajú tí, čo sa sem možno dostali náhodou a ani netušili, ako sa sem dostali, a ktorí ani necítia, že toto nie je zamestnanie, ani povolanie, ale že toto je najvyšší post v tejto krajine, kde sa rozhoduje o tom, či to bude krajina zákona alebo krajina, kde zákon funguje len vtedy, keď to niekomu vyhovuje, alebo len vtedy, keď to niekto dovolí. Ja chcem veriť, že nebudeme čakať na tie plamienky, ktoré sa možno rozhárajú už viac, ako si myslíme, že nebudeme čakať na to, že zakaždým tu vystúpi niekto, tak ako by sa malo obligátne, pán Galko, lebo jemu to tak akosi patrí. Dokonca niektorí sa aj usmievajú, veď to je Galko alebo nadaný politik Lipšic, ktorý si na tom buduje možno nejakú budúcnosť svojej strany, alebo pán poslanec Hlina, ktorý máloktorú tému nechá nedotknutú. To nie je tak. To nie je vec, ktorá patrí do rúk pánovi Galkovi, pánovi Lipšicovi alebo pánovi Hlinovi. Verte, že nikto v tejto stopäťdesiatke nemá právo si povedať, že ho nezaujíma táto téma. A ak by to niekto chcel povedať, tak by tu nemal čo robiť. Občan má právo sa pomýliť. A poslal nás možno sem niektorých, ktorí sem nepatríme. To sa stáva. Ale ešte je na to čas. Nevracajme sa dozadu, skúsme si povedať, že je práve toto čas na to, sú ľudia, ktorí, a teraz hovorím k celej stopäťdesiatke, veria, že dá sa ešte zastaviť tento proces skôr, ako sa plamienky premenia na požiar, takže to urobíme, takže zastavíme tento proces a možno ho zastavíme aj tak, že ešte dnes sa k tomu vyjadria aj tí, čo mlčali. Ja viem, rozprava je skončená, ale poslanec je poslancom nielen počas rozpravy. Naozaj nenájdeme spôsob, ako túto ťaživú situáciu, ktorej len malým prejavom je spôsob, ako sa tu o chvíľočku ide zvoliť špeciálny prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky? Ja chcem veriť, že ten spôsob nájdeme, pretože ho my nájsť musíme. V opačnom prípade boj s korupciou určite táto stopäťdesiatka by prehrala.
Ale ja chcem povedať pozitívnejšie posolstvo. Boj s korupciou sa vyhrá, pretože tá pravda naozaj zvíťazí, verte tomu, že Masaryk sa nemýlil. A nebude treba opravovať staré heslá o tom, že strach víťazí nad pravdou. Ale na to, aby sa na to nečakalo pridlho, sme tu, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, zhromaždení v sieni zákonnosti pred všetkými. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Chcem poďakovať pánu poslancovi Jankovi Mičovskému za to, že vstúpil do tej rozpravy ako ústne prihlásený a že dal nám aj možnosť nebyť ticho aspoň tieto dve minúty. Tak by som chcel ich využiť a povedať, že je to naozaj veľmi vážna vec z viacerých dôvodov.
Naozaj ak očakávame od špeciálnej prokuratúry, že sa veci pohnú, čo sa týka práve takých tých špeciálnych vecí, ktoré špeciálne ťažia našu republiku, našu vlasť, tak je to aj to, že ak nie je žiadna konkurencia, tak je to nedobré, podozrivé, znepokojujúce. A ak naozaj je na to ten dôvod strach, ktorý on spomínal, je to veľmi zlé. Strach nespôsobuje dobré rozhodnutia, ale zlé rozhodnutia.
Takže ďakujem ti, Janko, za to, že si tak pozdvihol tú vlajku, že si sa ozval, že si nás zburcoval a že si dal aj takú tú nádej, že v konečnom dôsledku pravda zvíťazí. Ale bolo by škoda, keby sa ten čas naťahoval len preto, lebo my sa bojíme o svoje pohodlie, o svoju nejakú konformnosť a nebudeme sa ozývať, nebudeme za to bojovať. Takže ešte raz, Janko, vďaka.

Ďakujem za slovo. Nemám ani zďaleka toľko konkrétnych informácií o práci alebo, naopak, o nečinnosti šéfa špeciálnej prokuratúry ako niektorí moji predrečníci, ale inšpiroval ma svojím vystúpením kolega Janko Mičovský. A keďže som nielen občan, ale aj poslanec Národnej rady, tak považujem za potrebné tiež sa veľmi stručne k tejto téme vyjadriť.
Veľmi ma potešilo, ako sa kolega Mičovský vo svojom vystúpení nielen dotkol samotného bodu programu, ale aj ako dokázal svojmu vystúpeniu dať aj širší celospoločenský presah a naozaj sa ním zamyslieť nad znepokojivým vývojom v našej spoločnosti, ktorý zase opäť súvisí, samozrejme, aj s bodom, ktorý tu dnes prerokúvame, podobne ako na mňa, predpokladám, aj na všetkých z vás alebo minimálne na opozičných poslancov sa obrátili aj príslušné mimovládne organizácie, ktorým záleží na tom a, verím, úprimne záleží na tom, kam táto naša krajinka, táto naša spoločnosť smeruje. A chcem im za to aj touto cestou vyjadriť uznanie a poďakovanie.
Ale keďže reagujem na predrečníka, tak v prvom rade chcem poďakovať kolegovi Jankovi Mičovskému. Povedal presne to, čo by som asi ja chcel povedať, ale nedokázal by som to tak presvedčivo, zanietene a pekne povedať. Takže nechcem kaziť ten dojem z jeho vystúpenia a podpisujem to, čo povedal. Ďakujem pekne.

Ja nadviažem na pána poslanca Mičovského len dvomi poznámkami.
Po prvé, už to bolo spomenuté, je mne trochu ľúto, že do výberového konania sa neprihlásili aj iní prokurátori špeciálnej prokuratúry. Mnohí z nich sú dobrí prokurátori a odvážni prokurátori, vďaka ktorým dnes v prípadoch zločineckých skupín stoja pred súdom mnohí vysokí predstavitelia slovenského podsvetia. Čiže je mi to ľúto, že do výberového konania nešli, možnože aj keby bolo zrejmé, dopredu jasné, kto v ňom zvíťazí. Ale ak by mala byť nejaká vlastnosť u prokurátora dominantná, tak by to mala byť okrem zmyslu pre spravodlivosť a čestnosť aj odvaha.
Druhý argument sa týka kolegov možno v pléne. Vystúpili sme traja po desiatich rokoch vykonávania funkcie špeciálneho prokurátora JUDr. Kováčikom a mnohí z nás a možno všetci z nás vedia, v akých aj závažných prípadoch bolo zastavované trestné stíhanie v prípadoch politickej korupcie. Ak nikto iný z poslancov, a teraz je to úplne jedno, z akých strán, vládnych či opozičných, starých alebo nových, nevystúpi, tak mi to je ľúto. A pevne verím, že to nie je kvôli tomu, že špeciálna prokuratúra má na starosti akúkoľvek politickú korupciu, ktorá sa môže dotknúť kohokoľvek z nás. Pevne verím, že to nie je ten dôvod, pre ktorý sme vystúpili len niekoľkí v tejto tak závažnej téme, ktorá Slovensko môže výrazne ovplyvniť na najbližších sedem rokov.

Ďakujem pekne. Pán kolega, tiež si mi hovoril zo srdca. A myslím, že dodať veľa nebudem mať čo.
Áno, strach víťazí nad pravdou u nás. Mne sa to každý týždeň potvrdzuje na mojich mítingoch, kde chodím medzi ľudí. A môžem povedať, že hovoria mi: „Pán poslanec, keď som na dôchodku, už môžem povedať pravdu, lebo keby som na dôchodku nebol, mám problém a veľký problém.“ A keď to má byť výsledkom demokracie, tak ja to neberiem a hanbím sa za to, kam sme to dospeli. A nezamestnanosť, ktorú tu máme v takej percentuálnej miere, v akej ju máme, žiaľ, sa využíva na to zastrašovanie, o ktorom momentálne neviem, kde, v akých dimenziách skončí. Neviem, ako sa to rozleje všetko, a prakticky nemá tú pravdu nášho ľudu, kto sa za ňu postaví. Myslím si, ako si povedal, ticho nebude donekonečna. A možnože to bude bez nás, že tí ľudia prídu a povedia, tak to stačilo. Tak mali by sme si vstúpiť do toho svedomia všetci poslanci a na svojom poli aspoň toľko tej vážnosti tomu nášmu mandátu dať a robiť maximum, čo je v našich silách. Ďakujem pekne.