35. schôdza

Vážený pán predseda parlamentu, vážení kolegovia, kolegyne, tak už neviem, či to stihnem všetko do dvanástej, ale určite aspoň moje vstupné slovo by mohlo odznieť. A už som mal strach, že kávu, ktorú som si pred chvíľou dal, som nepotreboval, lebo nedôjdem do rozpravy.
Predkladáme tuná novelu zákona č. 355/2007 o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia v súvislosti s odškodnením osôb poškodených očkovaním. Nie je to pre mňa nová téma, venujem sa jej relatívne dosť dlho, no, i stretnutí s ľuďmi z jednej aj z druhej strany, s občianskymi hnutiami, ale aj s lekármi. Dal som dve interpelácie pani ministerke zdravotníctva na túto tému, prvá sa týkala povinného očkovania a druhá sa týkala návrhu na zriadenie komisie pre sledovanie nežiaducich účinkov očkovania. Na tú prvú mi veľmi konštruktívne odpovedala a na tú druhú ešte len odpoveď čakám.
Chcel by som vám povedať, že náš námet vznikol z hromadnej pripomienky, ktorú viacerí odborníci aj občianske združenia dali k tomuto zákonu, spísali ho, a teda boli sme na rozpakoch, či spravíme nový zákon v súvislosti s týmto, alebo spravíme novelu k zákonu č. 355. Rozhodli sme sa pre tento druhý prípad.
Konštatujem, že v súčasnosti sa u nás odškodňuje z mnohých dôvodov, od meškania vlaku, lietadla cez choroby z povolania až po uhryznutie medveďom. Iba nežiaduce poškodenia zdravia po očkovaní sa neodškodňujú. Dohovor o ľudských právach a biomedicíne hovorí, citujem, že: "Osoba, ktorá utrpela neprimerané poškodenie ako výsledok zákroku, má nárok na spravodlivé odškodnenie podľa podmienok a postupov stanovených zákonom."
Takýto zákon však u nás chýba pri povinnom očkovaní, ktoré je nariadené a v prípade nepodrobenia sa je aj sankcionované. Občania odmietajúci povinné očkovanie sú sankcionovaní napriek tomu, že využili svoje právo informovaného súhlasu a so zákrokom nesúhlasili. Výnimky, v ktorých sa nevyžaduje informovaný súhlas, sú však len štyri príčiny. Napríklad neodkladná starostlivosť, ak nemožno včas získať informovaný súhlas, ale ho možno predpokladať. Za druhé ochranné liečenie uložené súdom podľa osobitného predpisu. Za tretie ústavná starostlivosť ak ide o osobu, ktorá šíri prenosnú chorobu, ktorá závažným spôsobom ohrozuje jej okolie. A za posledné, ak ide o ambulantnú starostlivosť alebo ústavnú starostlivosť o osobu, ktorá v dôsledku duševnej choroby ohrozuje seba a svoje okolie.
Pretože očkovanie nespadá pod žiadnu z týchto možností, je potrebné vyriešiť tento rozpor zákonom. Nastolená téma kriminalizovania občanov nie je správnou cestou, ako zabezpečiť očkovací program.
Súčasný právny poriadok Slovenskej republiky neumožňuje osobe poškodenej očkovaním účinne sa domôcť svojich práv. Dokazovanie, žaloba či znalecké posudky, ich cena je od 300 až do 500 eur, sú pre poškodeného človeka, ktorý zápasí so zdravotnými problémami vlastnými alebo svojho dieťaťa, finančne neúnosné. Za existencie Slovenska ešte nikto nevyhral takýto súdny spor a nebol odškodnený za poškodenie zdravia povinným očkovaním. Podaním informovaného súhlasu občan súhlasí so zdravotným zákrokom a prehlasuje, že bol poučený o prípadných rizikách a tým na seba preberá zodpovednosť za svoje rozhodnutie. Nečudo, že počet rodičov, ktorí majú obavy z nežiaducich účinkov očkovania, stúpa.
Taký príklad takéhoto nebezpečného očkovania je napríklad BCG vakcína proti tuberkulóze, kedy na štvrtý deň života boli očkovaní novorodenci bez vedomosti o stave ich imunitného systému. Bolo bežnou praxou, že toto očkovanie prebehlo v pôrodnici bez poučenia a informovaného súhlasu rodičov. Jedných z dôvodov zrušenia povinného očkovania BCG vakcínou boli početné závažné nežiaduce účinky, ktoré poznačili zdravie tých najmenších aj doživotne. Je všeobecne známe, že len zlomok nežiaducich účinkov vakcíny je hlásený, a preto aj systém odškodňovania by mohol prispieť k väčšej bezpečnosti v dôvere vo vakcíny a zvýšenie povedomia odbornej a laickej verejnosti.
Od roku 2006 Štátny ústav pre kontrolu liečiv zaregistroval pomerne veľké počty hlásení o nežiaducich účinkoch vakcín. Napríklad na vakcínu BCG, o ktorej som hovoril, je 1 406 prípadov, na iné vakcíny 323, z toho závažné dôsledky boli 293. BSG vakcína sa preto na Slovensku stala nepovinná, alebo povinná len do 31. decembra 2011.
Je zaujímavé, že v členských štátoch Európskej únie aj v Amerike majú prepracovaný systém odškodňovania po očkovaní. Napríklad v USA majú transparentný verejný systém odškodňovania. Finančné prostriedky použité na odškodnenie tzv. úrazov z očkovania sú čerpané z fondu, ktorý je napĺňaný zo spotrebnej dane na vakcínu, ktorá je vo výške 0,75 dolára za jednu chorobu vo vakcíne. V USA od roku ´89 do marca 2014 bolo riešených 15 096 prípadov poškodenia zdravia očkovaním, z toho bolo 3 540 prípadov odsúhlasených a 9 735 zamietnutých. Za toto obdobie bolo poškodeným vyplatené 2,6 mld. amerických dolárov.
Ten zoznam tých indikácií a tú tabuľku toho odškodnenia a presné časy, kedy môže nastať toto poškodenie atď., tuná mám pre zaujímavosť pri sebe. Vieme, že americké zdravotníctvo má svoje vážne problémy, ale tento problém je tam naozaj vyriešený v prospech občanov.
Záverom. Keďže negatívne dôsledky očkovania sú podľa vyjadrenia odborníkov ojedinelé, ale sú, zákon nepredpokladá vysoké nároky na verejné financie. Odhadovaná výška je asi 66-tisíc eur ročne. Je možnosťou zdroja financovania, ktoré by znížil alebo celkom zastavil nárok na štátny rozpočet, by bolo zriadenie fondu odškodnenia osobitným zákonom, do ktorého by sa, tak ako napríklad v USA, z ceny každej vakcíny výrobcom alebo distribútorom vakcíny odovzdávalo zákonom stanovené napríklad 1 % z ceny vakcíny bez DPH.
Ďakujem. A v druhom kole sa ešte nakrátko prihlasujem do rozpravy. (Potlesk.)

Vážený pán predseda, vážený pán navrhovateľ, vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi, aby som teda predniesol spravodajskú informáciu k predmetnému poslaneckému návrhu zákona. V súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený Výborom Národnej rady pre zdravotníctvo za spravodajcu k návrhu uvedeného zákona (tlač 1000). Predkladám teda informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre zdravotníctvo. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Pán predseda, skončil som, prosím, otvorte rozpravu v prvom čítaní.

Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán predseda vlády Slovenskej republiky, vážené pani poslankyne a páni poslanci, vážení členovia vlády, v dvoch prezidentských voľbách mi naši občania dali dôveru a zvolili ma za prezidenta Slovenskej republiky. Funkciu som prijal s vedomím si ústavnej a ľudskej zodpovednosti za pokojnú a bezpečnú budúcnosť nášho štátu a ochranu práv a slobôd občanov.
Aj prostredníctvom vás, ktorí nesiete politickú spoluzodpovednosť za dobré spravovanie tohto štátu, som sa opieral o občanov, ktorých hlas legitimizoval vašu, ale aj moju angažovanosť pri správe vecí verejných. Občan bol hlavným objektom môjho pôsobenia. Zo stretnutí s občanmi som čerpal pozitívnu energiu pre svoju prácu. Priamo v kontakte s občanmi som strávil takmer polovicu času mojich prezidentských mandátov. Občanovi aj prenechávam komplexné hodnotenie mojej práce.
Pred blížiacim sa záverom môjho druhého prezidentského mandátu chcem pomenovať aspoň časť aktuálnych, existenčne dôležitých otázok týkajúcich sa najmä fungovania a budúcnosti štátu a stavu našej spoločnosti. Spoločnosti, ktorá je dnes diferencovaná sociálne, materiálne, vzdelanostne, nábožensky a mnohými ďalšími rozdielnosťami a záujmami, myslím si, že viac než kedykoľvek predtým.
Bol som súpútnikom dozrievajúcej generačnej premeny samostatnej Slovenskej republiky. Bol to čas, kedy sa Slovensko stalo významnou súčasťou, najvýznamnejších integračných zoskupení sveta, osobitne zjednocujúcej sa Európy a posilňujúcej sa schémy kolektívnej bezpečnosti v transatlantickom priestore. Mal som česť byť na čele štátu v období, ktoré, aj napriek svetovej finančnej, hospodárskej kríze, považujeme za najúspešnejšie v novodobej histórii Slovenska.
Myslím národne, cítim sociálne. To je moje celoživotné krédo. Obsahuje základné princípy konania najvyššieho ústavného činiteľa. Na strane jednej – chrániť a zveľaďovať existenčné potreby a záujmy štátoprávneho národa i všetkých etnických skupín v rámci samostatného štátu. Na strane druhej – pridávať tejto existencii humanizačný rozmer vyjadrený vo zvyšujúcej sa kvalite života občanov.
Východisková pozícia prezidenta Slovenskej republiky v štruktúre orgánov štátnej moci je daná Ústavou Slovenskej republiky a je orientovaná primárne na potrebu zabezpečiť riadny chod ústavných orgánov. Moje vnímanie pozície hlavy štátu vychádzalo z toho, že prezident Slovenskej republiky má plniť rolu mediátora, nie sudcu. Ambíciou prezidenta Slovenskej republiky má byť najmä tlmiť politické konflikty, zmierovať názorové protiklady politikov a politických subjektov a tým napomáhať dosahovať prijateľnú úroveň spolupráce a udržať najmä pokojnú atmosféru v spoločnosti. Postavenie hlavy štátu sa v tejto pozícii najvypuklejšie prejavuje vtedy, keď ostatné ústavné inštitúcie z rôznych dôvodov zlyhávajú, prípadne ak tieto orgány konajú v rozpore s ústavou.
Počas ostatných desiatich rokov nedošlo k situácii, ktorá by znefunkčnila chod ústavných inštitúcií a tým ani k absencii takejto ochrany. Niektorí spochybňujú môj postup v záležitosti menovania generálneho prokurátora. Stále si pevne stojím na svojom stanovisku, že po komplexnom zvážení všetkých okolností, ktoré voľbu generálneho prokurátora sprevádzali, môj postup bol právne, ale aj politicky správny a, dovolím si tvrdiť, zodpovedný.
Za desať rokov som spolupracoval, a myslím si, že úspešne, so štyrmi odlišnými vládami a parlamentmi. S pravicou aj ľavicou. Spoločným úsilím sa nám podarilo prekonať pre náš politický život dovtedy nepoznané krízové situácie, ako pád vlády vo februári 2006 a v októbri 2011.
Vážené pani poslankyne a páni poslanci, vážení členovia vlády, prezidentský úrad odovzdám s presvedčením, že Slovenská republika našla za 20 rokov pevnú pôdu pod nohami. Bol som pri historických míľnikoch nášho štátu. Spôsob, akým bola Slovenská republika konštituovaná, bol a zostáva najväčšou devízou našej krajiny vo svetovom spoločenstve národov a štátov.
Pozícia Slovenska v zahraničnej politike je výhodná. Sme členom Severoatlantickej aliancie – najsilnejšieho svetového vojensko-politického zoskupenia a Európskej únie – najbohatšieho ekonomického zoskupenia. Stali sme sa súčasťou Schengenu, priestoru, v ktorom v eurozóne zastávame dôveryhodnú pozíciu. Stali sme sa krajinou, ktorej dôveryhodnosť je daná všetkými tými, ktorí na Slovensko chodia investovať, a politickými postojmi našich diplomatov v zahraničí. Nemusíme a ani nemôžeme osamotene čeliť politickým a bezpečnostným hrozbám a rizikám. To je k tomu, k čomu dneska sa častokrát vyjadrujeme, naše postoje v aliancii.
Úspešné členstvo v týchto integračných štruktúrach otvára Slovensku nové možnosti presadzovať svoje záujmy a podieľať sa na formovaní tváre modernej Európy. Je naším záujmom, aby sa táto situácia udržala. Základným vkladom Slovenska na podporu mieru a stability medzinárodných vzťahov a pre obranu národných záujmov musí byť všestranná obhajoba medzinárodného práva, podpora organizácií dbajúcich na jeho dodržanie, plnenie medzinárodných záväzkov a orientácia na medzinárodnú spoluprácu. Bezpečnosť nášho štátu je prvoradá a aj naše ozbrojené sily sú schopné ju garantovať len prostredníctvom funkčných spojeneckých väzieb.
Považujem za dôležité zdôrazniť, že priority slovenskej zahraničnej politiky boli počas mojich prezidentských mandátov konsenzuálne a kontinuálne zachované. Podporoval som dialóg. Potvrdzujú to moje zahraničné politické aktivity. Počas mojich dvoch mandátov som absolvoval vyše 130 zahraničných ciest, na Slovensku som prijal a rokoval s 93 hlavami štátov a ďalšími vyše 100 predsedami parlamentov, premiérmi a zahraničnými ministrami.
Počas môjho prvého mandátu sa na území Slovenskej republiky na moje pozvanie uskutočnilo historicky významné stretnutie prezidentov Spojených štátov a Ruska. V júni 2013 som organizoval doteraz historicky najväčší samit prezidentov strednej a východnej Európy na Slovensku. Za jeden rokovací stôl sa nám vtedy na základe mojich osobných rokovaní podarilo vôbec prvýkrát na medzinárodnom fóre posadiť prezidenta Srbskej republiky a prezidentku Kosova. A to aj napriek tomu, že Slovensko Kosovo neuznáva dodnes.
Môžem zodpovedne povedať, že politická situácia na Slovensku je dobrým príspevkom k podpore stability, susedskej spolupráce a dialógu v regióne strednej Európy. Komparatívnou výhodou Slovenska je, že sa vláde darí udržiavať politicky stabilné prostredie, dlhodobý sociálny zmier a že máme relatívne dobre odborne pripravenú pracovnú silu.
Dámy a páni, transformácia spoločnosti po roku 1989 nebola bezproblémová. Dnes ale môžeme konštatovať, že hlboké a dynamické systémové premeny Slovenskej republiky sú už nezvratné. Nedá sa však prehliadnuť, že má v mnohých oblastiach problémy s vlastnou vnútornou integráciou. Niet spoločenskej činnosti, v ktorej by sme nemohli byť úspešnejší. Najvýraznejšie sa to však prejavuje najmä v priebehu a výsledkoch nevyhnutných reforiem a v morálnom stave slovenskej spoločnosti.
Demokratický politický systém a republikánske zriadenie sú základnými ústavnými atribútmi našej štátnosti. V uplynulom štvrťstoročí prebehla kryštalizácia politickej scény, ale aj politické siločiary zvlášť na pravej strane politického spektra nie sú ešte stále zreteľne vyprofilované. Až na výnimky, politické strany na Slovensku zatiaľ nezískali trvalejšiu legitimizáciu verejnosti. Legitímny cieľ politických strán – získať moc, prestáva byť pre občana príťažlivý. Jeho apatia a frustrácia pramenia z pocitu nesúhlasu a sklamania z obsahu a štýlu politiky, ako ju medzi sebou vedú politické strany.
Do politiky sa dostávajú neštandardné, extrémistické prejavy. Dlhodobo neriešené problémy zvyšujú u občana pocit frustrácie a častokrát aj veľkej nedôvery k stranám, ale aj k politikom. Základom politického rozhodovania sa stáva primárne vzdor a protest, a nie záujem.
Veľkým problémom moci je diskontinuita vládnych politík. S výnimkou zahraničnopolitického smerovania štátu ťažko hľadáme politickú či spoločenskú zhodu. Za kľúčové považujem vyriešenie otázky či vízie dlhodobého strategického smerovania slovenskej spoločnosti.
Politická koncepcia spoločenských zmien na Slovensku po roku 1989 v myslení politických elít i verejnosti sa zhodovala v tom, že zmyslom modernizácie má byť prechod k západnému typu demokracie. Táto predstava o ďalšom vývoji slovenskej spoločnosti sa však celkom nenaplnila. Výsledkom bolo široké spektrum stratégií a reforiem modernizácie a transformácie. Ich koncepty vznikali veľmi často na ideologickej pôde a nemajú konsenzuálny základ.
Preto niektoré reformné kroky jednotlivých vlád nadobúdali povahu akéhosi nového začiatku. Nenadväzovali na predchádzajúci vývoj v rôznych oblastiach a rozširovali jestvujúce formy, aby sa neskôr často vrátili k tomu, čo už spoľahlivo fungovalo. Najviac sa to odrazilo napríklad na reforme verejnej správy, reforme sociálneho zabezpečenia, podpore podnikateľského prostredia, pri výstavbe dopravnej infraštruktúry, pri riešení problémov sociálne vylúčených skupín obyvateľstva, v zdravotníctve, školstve či riešení pracovnoprávnych otázok. Reálny život však nemá štvorročné cykly. Mnohé projekty a zámery sa prelínajú cez viacero volebných období.
Úspech reforiem by bol presvedčivejší, keby politické subjekty, najmä v minulosti, ale aj dnes, viacej a intenzívnejšie spolupracovali nielen medzi sebou, ale aj so sociálnymi partnermi, s vedeckými inštitúciami pri príprave doktrinálnych vízií slovenskej spoločnosti. Bolo prezentovaných niekoľko materiálov, stratégií rozvoja spoločnosti. Žiaľ, žiadna z nich sa však zatiaľ neujala tak, aby bola konsenzuálnou platformou pre definovanie štátnych záujmov Slovenskej republiky v dlhodobejšom horizonte.
Zostávam však optimistom. Kultivovaná forma spolupráce a komunikácie, ktorú pri riešení dôsledkov svetovej hospodárskej a finančnej krízy dosiahla vláda so sociálnymi partnermi, sú dobrým príkladom aj predpokladom do budúcnosti.
Dámy a páni, príbeh Slovenska je príbehom úspešnej krajiny. Občania získali občianske a politické slobody, ľudské práva, ale nie všetci ich mohli využiť pre zlepšenie svojich životných podmienok.
Premenu spoločnosti nebolo možné z historických, morálnych a ekonomických dôvodov dosiahnuť bez zmeny vlastníckych pomerov. V minulosti sme dlho prehliadali skutočnosť, že hospodárstvo Slovenskej republiky sa v zmysle čl. 55 Ústavy Slovenskej republiky zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky. Toto ustanovenie zvýrazňuje základnú hodnotovú orientáciu hospodárskeho systému Slovenskej republiky spočívajúceho na fungovaní slobodného trhu na strane jednej a poskytovaní ústavnej ochrany iba takému trhovému hospodárstvu, ktoré plne rešpektuje sociálne a ekologické záujmy občanov.
No aj tu musím povedať, že sme dostatočne nevyužili širšiu paletu metód ekonomickej demokracie, rôznorodých foriem vlastníctva vrátane družstevníctva a predovšetkým štátnej tvorby prostredia pre existenciu slovenského národného hospodárstva – národohospodárskeho komplexu, ktorý zabezpečí zmysel samostatnosti a suverenity Slovenskej republiky. Ekonomika Slovenska je založená na aktivitách s nižšou mierou pridanej hodnoty a nízkymi nákladmi na prácu, čo je však vzhľadom na vysokú otvorenosť ekonomiky dlhodobo neudržateľné.
S poľutovaním konštatujem, že sa nám z dlhodobého hľadiska nedarí udržiavať produkciu potravín na dostatočnej úrovni. Dostali sme sa do situácie, keď je ohrozená sebestačnosť Slovenska v ich výrobe. Aj pod vplyvom nevhodne nastavených pravidiel spoločnej poľnohospodárskej politiky Európskej únie sme svedkami tendenčného nedoceňovania úlohy prosperujúceho poľnohospodárskeho sektora aj ako najvýznamnejšieho nositeľa nepoľnohospodárskych ekonomických aktivít na vidieku. Tejto problematike, si myslím, by sme sa mali venovať oveľa, oveľa intenzívnejšie.
Reformy, najmä na počiatku ich realizácie, boli založené na ekonomickom fundamentalizme. Až v posledných rokoch intenzívnejšie vnímame aj vedľajšie efekty jednostranne ekonomického nazerania na život celej našej spoločnosti.
Neskoro sme si uvedomili, že ekonomický rast nevedie automaticky k zvyšovaniu kvality života spoločnosti ako celku a ani sociálne vzťahy a hodnoty sa neadaptujú automaticky s technologickým a ekonomickým rozvojom.
Kľúčovým problémom spoločnosti sa stala pretrvávajúca vysoká nezamestnanosť a najmä polarizácia spoločnosti, ktorá sa prejavuje tak v oblasti bohatstva a chudoby, pracovných príjmov, ale aj prístupu ku vzdelaniu, zamestnaniu a k informáciám. Nikdy doteraz nebolo tak extrémne koncentrovanie bohatstva a finančnej moci, ale aj informačnej moci, v rukách tak úzkej elity, ako je to v súčasnosti.
Pokračujúca polarizácia narúša snahu o skutočný zmysel spoločenskej zmeny – udržať spoločnosť ako vzdelaný, mravne scelený a rozvoja schopný celok. Predstavuje zároveň živnú pôdu pre extrémne politické sily, nachystané využiť a vyburcovať nespokojnosť niektorých skupín obyvateľov. V tejto súvislosti by som chcel veľmi dôrazne pripomenúť dôležitú skutočnosť – Slovensko v čase realizácie nevyhnutných ekonomických reforiem sprevádzaných často negatívnymi dopadmi najmä v oblasti nezamestnanosti a strate reálnych príjmov nezasiahli masové nepokoje. Slovensko prejavilo obdivuhodnú sociálnu trpezlivosť a stabilitu. Ľudia stále nachádzajú v sebe ešte trpezlivosť a snáď aj porozumenie. No tolerančný sociálny potenciál však nie je bezlimitný. A to by si mali uvedomiť jak politici, tak aj podnikatelia.
Kľúčovým problémom sociálno-ekonomického vývoja Slovenskej republiky je dlhodobo vysoká miera nezamestnanosti jej obyvateľov. Z odborného i politického hľadiska zostáva nezodpovedané vysvetlenie faktu, že na Slovensku – aj v prípadoch vysokého ekonomického rastu – zostáva nezamestnanosť vysoká. Významná skupina občanov Slovenska pritom pracuje v zahraničí. Ukazuje sa stále výraznejšie, že napriek prognózam o oživení nedochádza k poklesu nezamestnanosti. Naopak, nezamestnanosť sa stáva problémom globálnym a, žiaľ, aj dlhodobým, ktorý sa už neviaže priamo na konjunkturálny vývoj globálnej ekonomiky. Problematika zamestnanosti u nás aj v Európskej únii je spoločensky tak závažná, že neznesie krátkodobé a častokrát zjednodušené riešenia.
Po ťažkých rokoch nie vždy transparentnej zmeny vlastníckych vzťahov a s nimi súvisiacich a neuzavretých káuz a radikálnych reforiem, ktoré v súčasnosti pritvrdzuje stále ešte dozvuk krízy, je v ohrození predovšetkým ľudský kapitál. Aby sa neoslabili sociálne väzby, musíme posilňovať sociálne istoty. Významnou črtou súčasného stavu našej spoločnosti sú zmeny v sociálnej štruktúre.
Pod neustálym tlakom je predovšetkým rodina založená na inštitúte manželstva. Napriek zmenám je v povedomí väčšiny ľudí stále vnímaná ako šanca pre ľudské šťastie. Ako priestor, kde človek smie byť sám sebou, kde má svojich blízkych ľudí. Inštitúcia manželstva preukázala po tisícročia svoju účelnosť a službu ľudstvu. Nové formy spolužitia budú musieť poskytnúť argumenty svojej oprávnenosti, nielen podľa dôležitého kritéria osobnej slobody dvoch partnerov, ale aj podľa kritérií budúcnosti detí a reprodukcie ľudstva.
Chcem osobitne poukázať na ďalšiu negatívnu tendenciu v sociálnej štruktúre spoločnosti. Pod vplyvom politiky glorifikujúcej úlohu trhu v spoločnosti, ale najmä v dôsledku úbytku pracovných príležitostí sa početne oslabujú najmä stredné vrstvy. Pritom sú to práve ony, ktoré predstavujú hlavný zdroj príjmov štátu na plnenie jeho verejných funkcií. Predstavujú zároveň prostredie, s ktorým je spojený rodinný model výchovy. Ktoré generuje pozitívne normy správania a občianske cnosti, ako aj záujem o veci verejné a občianske aktivity.
Dôsledkom rastúcej individualizácie života je, prirodzene, aj iný životný štýl, ktorý môže vážne narušiť spoločenskú solidaritu. V zmýšľaní mladej generácie sa udomácňuje ideologický stereotyp, že získané bohatstvo, neregulované hospodárstvo a globalizácia trhov vyrieši problémy ľudstva. Veľa mladých ľudí, žiaľ, prestáva považovať svoju vlasť za vhodné miesto na realizáciu svojich pracovných a rodinných ambícií. Na strane druhej sa zo society mladých ľudí vyčleňuje pomerne veľká skupina takých, ktorí sú v pozitívnom slova zmysle mimoriadne ambiciózni, samostatní, cieľavedomí, niekedy až chladne racionálni. Výsledkom sú nielen komunikačné bariéry voči generácii rodičov, ale aj strata hodnotových kritérií.
Nehovorím nič nové, ak uvediem, že zvláštnu pozornosť si zasluhuje tzv. rómsky problém. Je to pre spoločnosť časovaná bomba. Dlhodobé riešenie sociálnych problémov časti rómskych komunít, ktoré im uberá ich perspektívu sociálnej inklúzie, je riešiteľné iba ako obojsmerný proces. Len takto môžu byť koncipované akékoľvek vládne politiky na riešenie tohto problému. Vedľajšie efekty reforiem sa výrazne negatívne prejavili aj vo vitálnych oblastiach spoločnosti, akými sú zdravie a vzdelanie.
Zdravie je bohatstvom, je najdôležitejším faktorom ovplyvňujúcim kvalitu života nielen človeka, ale aj národa. Žiaľ, zdravie sme ale zlou reformou na začiatku povýšili na tovar a z pacienta sa stal klient. Dnes aj, som presvedčený, že pri snahe vás všetkých a ministerstvách nájsť riešenie sa nedarí tento problém prekonať. Priepasť medzi očakávaniami občanov a realitou, s ktorou sa dennodenne v zdravotníckych zariadeniach stretávajú, má na tom svoj podiel aj súčasný systém fungovania zdravotných poisťovní.
Vzdelanie na Slovensku sa oprávnene stalo predmetom spoločenskej a politickej diskusie. Konečne sme si uvedomili zlé nastavenie priorít školstva v spojitosti s trhom práce. V hodnotení kvality prevládali kvantitatívne ukazovatele. Do pozadia bol potláčaný celospoločenský záujem, potreby trhu práce i perspektíva jednotlivcov.
Chcem zdôrazniť, že je potrebné podporiť snahu vlády pri presadzovaní modelu, ktorý by zaručil dostupnosť vzdelania čo najširšiemu percentu populácie a súčasne by zachoval aj jeho vysokú kvalitu.
Dámy a páni, slovenská spoločnosť od novembra 1989 v mnohom nadviazala na životný štýl západnej spoločnosti založený na individualizme a liberálnej ideológii. Do popredia verejného života, ale aj osobných životných stratégií vystúpili hodnoty nové. Ich prínos však nie je vždy iba pozitívny. Materiálne zameranie prevážilo nad duchovnými hodnotami, ktoré nás robia skutočne slobodnými, ale aj činorodými.
Vo verejnej mienke prevláda presvedčenie, že „všetko sa dá kúpiť“. Demonštratívna spotreba slúži na reprezentáciu spoločenského statusu. Spoločenské ovzdušie na Slovensku nie je formované zmysluplnou spoločenskou diskusiou. Prístupy veľmi, a to zdôrazním, veľmi obmedzeného počtu médií spravodajského charakteru nestačia na jej vyvolanie. Plytké diskusie, napríklad aj medzi mladými ľuďmi na sociálnych sieťach, formulujú skôr virtuálne problémy, ktoré neodrážajú skutočné potreby občanov Slovenska.
Verejnosť je stále viac kontrolovaná ekonomickou mocou a médiami. Stráca autonómnosť. Médiá ju vytláčajú a nadmerne preberajú jej pôvodné poslanie kritického posudzovania diania v krajine. Väčšina médií už nie je pre verejnosť objektívnym sprostredkovateľom informácií a názorov, ale je pričasto ich spolitizovaným manipulátorom. Médiá nie sú súčasťou politického systému, ani nesmú byť, ale často sa tak správajú. Pre občanov je neakceptovateľné, že prestávajú byť aktérmi utvárania verejného života. Nie sú objektívne informovaní, sú skôr ovplyvňovaní a niekedy až zavádzaní. Aj preto sa stále menší počet osôb zúčastňuje volieb.
Nechcem však zvaľovať všetko na médiá. Niektoré sa snažia plniť úlohu strážcu demokracie. Je však očividné, že v oblasti médií aj kultúry dneska prevládla tvrdá komerčnosť. Vývoj akoby sa uberal k mediokracii. Väčšina médií nie je nezávislá, ale nimi ani nemôže byť. Otázka zodpovednosti médií voči spoločnosti ostáva, žiaľ, do dnešného dňa nezodpovedaná.
Dôveru občanov v demokratické inštitúcie a právny štát podkopáva fenomén korupcie. Poškodzuje zároveň hospodárstvo a pripravuje štát o príjmy. Súdnictvo, prokuratúra i polícia potrebujú zaviesť do svojej činnosti taký štýl riadenia a také systémové opatrenia, ktoré zvýšia ich dôveryhodnosť v našej spoločnosti.
Alarmujúco nízku dôveru spoločnosti majú dlhodobo súdy. Činnosť súdnej moci bola nevhodne spolitizovaná. Povesť sudcov utrpela ťažko pochopiteľnými žalobami na diskrimináciu, angažovaním sa sudcov v politike, viacerými prípadmi nečinnosti, spornými rozhodnutiami a podozreniami z korupcie. Vybavenosť vecí je stále nízka a počet prieťahov skôr narastá, ako klesá.
Preto akýkoľvek návrh, ktorý podporí pozitívne zmeny v slovenskej justícii, treba uvítať. Problémy, ktoré sa nakopili v justícii, neznesú odklad. Ich neriešenie traumatizuje slovenskú spoločnosť a podkopáva vieru občana v schopnosť štátu nielen deklarovať, ale aj reálne zabezpečovať jeho práva. Žiadna snaha zlepšiť činnosť a postavenie súdov však nebude úspešná, pokiaľ si jej potrebu neosvoja jej hlavní protagonisti, teda sami sudcovia.
Často sme náchylní stotožňovať všetky nedostatky v spoločnosti iba s činnosťou štátu a jeho inštitúcií. Modernizácia spoločnosti však nie je možná bez participačného aktívneho vzťahu občana k svojmu štátu. A ten je podmienený istými cnosťami, ktoré definujú hodnotový rámec spoločnosti, a to je vlastenectvo, lojalita, tolerancia, sociálna solidarita a dodržiavanie práva.
Vážené pani poslankyne a páni poslanci, svet 21. storočia je a bude iný, než svet storočia, v ktorom sa zrodilo samostatné Slovensko. V našej spoločnosti sa čoraz viac presadzujú civilizačné zmeny a protirečenia sveta, do ktorého sme vstúpili. V tejto zložitej situácii je potrebné nielen jasne definovať ohrozenia spoločnosti, ale aj zabrániť deštrukcii pozitívnych trendov a hľadať nové, lepšie cesty vývoja Slovenska v materiálnej, ale aj duchovnej sfére.
Pre budúci vývoj, som presvedčený, že preto potrebujeme definovať aj iné alebo nové paradigmy, alebo aspoň dôsledne využívať tie, ktoré sú známe a ktoré my Európania vnímame ako súčasť európskeho sociálneho modelu.
Za strategický cieľ slovenskej spoločnosti naďalej považujem trvalo udržateľný rozvoj kvality života slobodných občanov smerovaním k znalostnej spoločnosti. Takej, ktorá podporí rozvoj priemyslu, ale aj sféry služieb.
Slovensko sa nevyhne vymedzeniu ťažiskových sfér spoločenského rozvoja, v ktorých musia prebehnúť hlboké reformy. Úlohou štátu bude odstrániť regionálne rozdiely a naďalej zabezpečovať fyzickú, politickú, hospodársku, energetickú, sociálnu a potravinovú bezpečnosť občanov.
Mám nádej, že po strastiplných rokoch sanácie dôsledkov svetovej hospodárskej a finančnej krízy nás čakajú lepšie časy. Želal by som si kontinuitu strategického smerovania Slovenskej republiky založeného na jednote hospodárskych a sociálnych procesov. Považoval by som ju za prejav zodpovednosti. Pripomeniem slová konzervatívneho luxemburského politika Junckera, podľa ktorého s následkami krízy by mali bojovať predovšetkým bohatšie a nie chudobné vrstvy obyvateľstva. Ako povedal, nejde o ľavicový názor, ale o základný element európskeho sociálneho modelu. Ja myslím, že všetci s ním súhlasíte.
Dnes sme svedkami diskusií o potrebe novej programovej a ideovej línie a zmene obsahu a štýlu politiky. Jej nositeľmi sa snažia byť nové generácie politikov a politických subjektov, vrátane netradičných či extrémistických, hlásiacich svoju pripravenosť byť nositeľom ekonomických a spoločenských zmien. Tu však buďme opatrní, lebo mladšia generácia bez skúsenosti z totalitného režimu má často sklon k hľadaniu rýchlych, jednoduchých, no zároveň niekedy aj zlých a nebezpečných riešení.
Zosilnie, určite, volanie po väčšom priestore na uplatnenie prvkov priamej demokracie. Je preto treba uvažovať o takom modeli, ktorý zabezpečí, aby svoje zastúpenie v parlamente mali všetky regióny Slovenska. Reálne je treba zmeniť zákon o politických stranách s cieľom väčšej transparentnosti z hľadiska ich financovania i vytvárania ich profesionálneho zázemia. Silné sú očakávania od budúcej novej volebnej legislatívy, ktorá by mala najmä zjednotiť pravidlá voľby.
Nové možné konfliktné línie preveria aj pripravenosť etablovaných parlamentných strán. Osobitne v snahe o skutočné riešenie problémov, ktoré ľudí reálne trápia. Preferencia skutočnej politiky pred politikárčením sa stane najlepším riešením aj pre potláčanie extrémistických prístupov na politickej scéne.
Predpokladom pre úspešné reformy a vládne politiky je aj stabilná verejná správa a miestna samospráva. Moje poznatky z kontaktov s občanmi naznačujú, že integrácia verejnej a najmä miestnej štátnej správy a samosprávy má ešte značný priestor na zlepšenie. Posunie zastupiteľskú demokraciu ešte bližšie k občanovi.
Vo vzťahu ku kapitálu, ktorý prekračuje hranice národných štátov, je potrebné nanovo definovať podnikateľské prostredie na Slovensku, ale aj postavenie štátu ako vlastníka, resp. správcu, či regulátora majetku osobitne k vitálnym zdrojom, akými sú energie, voda, pôda, ale aj znalosti.
Súčasný stav podnikateľského prostredia na Slovensku je stabilizovaný. Štát ale musí pre podnikanie naďalej vytvárať vhodné podmienky a podporovať ho finančno-ekonomickými nástrojmi – rovnako voči domácim aj zahraničným podnikateľom. Kontinuálne zlepšovanie podnikateľského prostredia môže postupne nahradiť investičné stimuly.
Tu ale chcem pripomenúť osobitne tému sociálnej zodpovednosti firiem alebo v širšom zmysle tému humanizácie ekonomiky. Veď ako vysvetľovať občanom, že tempo rastu produktivity práce na Slovensku je jedno z najvyšších v Európe, ale rast miezd za týmto tempom výrazne zaostáva? Ako vysvetliť robotníkovi, že napriek poctivej práci nedokáže z platu uživiť svoju rodinu?
Pre zdravý a udržateľný rozvoj krajiny je nevyhnutné zastaviť narastanie príkrych sociálnych rozdielov, viac urobiť pre zdravie obyvateľstva, investovať do vzdelania a skvalitniť celú jeho sústavu. Podporme zámery vlády na zmeny v starostlivosti o mladé rodiny s deťmi. Na nových základoch treba budovať starostlivosť o starších ľudí, ale i zdravý rozvoj mladej generácie.
Principiálne najdôležitejšou otázkou pri riešení sociálnej situácie na Slovensku bude politika zamestnanosti s osobitným zameraním na zamestnanosť mladých ľudí. Dá sa to dosiahnuť iba ako výsledok sociálneho partnerstva a sociálneho dialógu, ktoré sú dôležitou charakteristikou a súčasťou európskej sociálnej a právnej tradície, ale aj kultúry. Ich významnou súčasťou je aj férové a spravodlivé prerozdeľovanie vyprodukovaných statkov a celková humanizácia práce.
Vážnou výzvou pre Slovensko bude už v najbližšej dekáde demografický vývoj. Popri vysťahovalectvu, motivovanému ekonomickými záujmami občanov, najzávažnejším štrukturálnym demografickým dôsledkom bude zmena vo vekovej štruktúre obyvateľstva, ktorá sa prejavuje ako populačné starnutie.
Dopady starnutia obyvateľstva na ekonomiku, zdravotníctvo, ale aj sociálne zabezpečenie budú nepochybne patriť k najzávažnejším spoločenským výzvam 21. storočia, ktoré si vynútia reformovať dôchodkové systémy, poskytovanie zdravotnej starostlivosti a dlhodobej sociálnej starostlivosti. Základom sociálnej politiky, aj ako reakcia na demografické procesy, musí byť rozvojová, efektívna prorodinná politika.
Vážené pani poslankyne a páni poslanci, vážení členovia vlády, o niekoľko dní sa uzavrie môj druhý prezidentský mandát. Chcem preto využiť aj túto príležitosť, aby som opätovne poďakoval všetkým, ktorí mi dali dôveru počas desiatich rokov stáť na čele našej krajiny, a všetkým, ktorí mi v jeho napĺňaní pomáhali.
Ďakujem aj všetkým poslankyniam a poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, členom vlády Slovenskej republiky, s ktorými som počas výkonu funkcie hlavy štátu spolupracoval.
Želám môjmu nástupcovi, všetkým občanom Slovenskej republiky i vám vo vašej práci i osobnom živote veľa zdravia a najmä dobrých a prospešných rozhodnutí v prospech Slovenska a jeho občanov.
Ešte raz ďakujem všetkým a prajem, aby sa vyplnili tieto moje záverečné slová. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Vážená pani podpredsedníčka, vážené pani poslankyne, páni poslanci, očkovanie je téma, ktorá rozdeľuje jak verejnosť, v niektorých prípadoch aj odbornú verejnosť, má svojich podporovateľov, najmä z radov lekárov a odbornej verejnosti, ale má aj svojich odporcov, najmä z radov rodičov, ktorí sa boja o zdravie vlastných detí, prípadne zdravie svoje. Odporcovia očkovania argumentujú nežiaducimi účinkami vakcín, obavami, ktoré pramenia z veľmi výnimočných prípadov, ktoré sa, žiaľ, ale občas stávajú, tak ako pri liekoch, tak ako aj pri vakcínach. Áno, je pravda, že môžu mať vakcíny, tak ako iné lieky, nežiaduce účinky, pretože každý človek je individualita, každý človek inak znáša cudzorodé látky a inak ich, samozrejme, prijíma. Lieky ale, rovnako aj ako vakcíny, však prechádzajú jak v zahraničí, tak aj u nás mimoriadne náročným klinickým testovaním a šanca, že sa prejavia tieto nežiaduce účinky, je veľmi malá a znižuje sa na minimum.
S kolegom Jozefom Mikloškom sme pripravili novelu zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a zároveň navrhujeme doplniť zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok.
Cieľom tejto novely zákona je vytvorenie priestoru pre možnosť odškodnenia osôb postihnutých nepredpokladanými negatívnymi následkami očkovania. Už dnes existuje možnosť dožadovať sa odškodnenia, ale táto novela celý proces by mohla výrazne zjednodušiť. Bremeno finančnej záťaže, vypracovania znaleckého posudku poškodenia zdravia, táto novela prenáša na štát, v tomto prípade na regionálne Úrady verejného zdravotníctva. A ak má teda štát záujem na tom, aby ľudia boli očkovaní, aby nakázal nejakým spôsobom svojim občanom a prikázal, že musia byť očkovaní a vyžaduje to od svojich občanov, podľa nás by mal prebrať zodpovednosť v prípade problémov. Prípadné odškodnenie bude občanom slúžiť na zabezpečenie zmiernenia liečby prípadných negatívnych následkov povinného očkovania.
Dohovor o ľudských právach a biomedicíne z čl. 24 stanovuje, že, budem citovať: "Osoba, ktorá utrpela neprimerané poškodenie ako výsledok zákroku, má nárok na spravodlivé odškodnenie podľa podmienok a postupov ustanovených zákonom." Takýto zákon v slovenskej legislatíve ale chýba vo vzťahu k povinnému očkovaniu ako zdravotnému úkonu vykonávanému v zmysle zákona č. 355/2007 o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, ktorý je - a možno ako rodičia to viete - v prípade nepodrobenia sa povinnému očkovaniu vystavený sankciám zo strany štátu v zmysle uvedeného zákona.
Teraz možno trochu štatistiky, ale myslím, že veľmi zaujímavej, pretože na základe údajov Štátneho ústavu na kontrolu liečiv vieme, že napr. v roku 2012 bolo hlásených až 203 hlásení v súvislosti s vakcínami, čo predstavuje 21 % všetkých hlásení liekov. Z toho bolo 53 závažných, 149 nezávažných a 1 hlásenie dokonca bolo spojené s úmrtím pacienta. Dokonca vakcíny práve boli zodpovedné za prvé dve priečky, to znamená prvé a druhé miesto nežiaducich účinkov spomedzi liekov, na ktoré boli hlásené nežiaduce účinky v roku 2012. Je veľmi pravdepodobné - a lekári, ktorí tu sedia, to vedia -, že množstvo nežiaducich účinkov nie je hlásených. To znamená, tých, ktoré boli len hlásené, boli naozaj tretina z tých, ktoré boli hlásené, bola tretina závažných.
Členské krajiny Európskej únie, keď nehovorím o Spojených štátoch alebo iných krajinách, ktoré majú vyspelé zdravotníctvo, ale hovorím o Európskej únii, majú prepracovaný systém odškodňovania a jeho revízie vzhľadom k najnovším poznatkom medicíny. Na Slovensku takisto existuje na Štátnom ústave kontroly liečiv Komisia pre bezpečnosť liečiv a Národné centrum pre nežiaduce účinky liečiv, ktoré by sa v spolupráci s Úradom verejného zdravotníctva mohli na potrebnej úrovni zaoberať agendou nežiaducich účinkov vakcín aj v kontexte uznávania a odškodňovania.
Treba úprimne ale povedať, že tento návrh má vplyv na verejné financie, ale minimálny podľa nášho názoru. Pretože na základe doterajšej praxe odškodňovania z iných dôvodov je predpoklad, že výška týchto nákladov na odškodnenie ľudí, ktorí mali nežiaduce účinky, by malo stačiť zhruba 66-tisíc eur ročne.
Prečo relatívne taká nízka suma? Odhadovali sme z tabuľky alebo z bodového ohodnotenia podľa zákona č. 437/2004 o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady č. 273/1994 o zdravotnom poistení a financovaní zdravotného poistenia. Táto tabuľka je veľmi prísna a bod v tomto prípade pri odškodňovaní je stanovovaný relatívne nízko. Napríklad, len pre vašu informáciu, pri celoživotnom postihnutí v čiastočnom invalidnom dôchodku vychádza zo znaleckých posudkov suma v niekoľkých desiatkach tisíc eur. Samozrejme, z toho vyplývalo na jednej strane relatívne nízky výskyt v jednotkách prípadov alebo v jednotlivých prípadoch a na druhej strane relatívne nízka hodnota bodu, preto ten dopad relatívne nízky v desiatkach tisíc eur.
Alternatívou, ktorá by nemala vplyv na verejné financie, je zriadenie akéhosi fondu odškodnenia osobitným zákonom, z ktorého, my navrhujeme, napríklad by sa z ceny každej vakcíny výrobcom odovzdávalo zákonom stanovené napríklad 1 %. Tento model je relatívne rozšírený v iných európskych krajinách alebo vo vyspelých európskych krajinách a dokonca zhodou okolností včera oznámilo české ministerstvo zdravotníctva, že zriaďuje zákonom takýto model alebo takýto fond na odškodňovanie po vakcinácii. Čiže naozaj táto situácia alebo táto problematika nie je len problémom Slovenska, ale aj blízkych a susedných krajín. Napríklad v Spojených štátoch, ktorého zdravotníctvo disponuje transparentnejším verejným systémom odškodňovania, finančné prostriedky použité na odškodnenie sú čerpané z podobného fondu, ktorý je napĺňaný zo spotrebnej dane za vakcínu, čiže trošku mierne inou formou, a táto spotrebná daň je vo výške 75 centov za jednu chorobu vo vakcíne a podľa toho napríklad vakcína MMR by mohla mať 2,25 dolára alebo v tomto prípade eura.
Za obdobie, pre vašu informáciu, od roku 1989, kedy Národný kompenzačný program v Spojených štátoch začal fungovať, do marca 2014 bolo riešených vyše 15-tisíc prípadov poškodenia zdravia, z toho bolo 3 540 prípadov odsúhlasených a 9 700 zamietnutých. Za toto obdobie bolo poškodeným vyplatené vyše 2,6 mld. dolárov. Podobný systém funguje aj v Nemecku, ale informácie a odškodnené prípady nie sú verejné.
Verím, že schválením tohoto zákona a odškodnenia pomôžeme aspoň sčasti pacientom, ktorí majú očkovaním poškodené zdravie alebo toto zdravie očkovaním poškodené mať budú.
Tu by mal byť štát zárukou zodpovednosti a istoty, že títo ľudia neostanú osamotení, a mal by im zabezpečiť náhradu škôd na zdraví spôsobenú povinným očkovaním. Sme presvedčení, že aj uvedené opatrenie pomôže zvrátiť nedôveru verejnosti v povinné očkovanie a inštitúcie zabezpečujúce verejné zdravie.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážený pán navrhovateľ, vážené dámy, vážení páni, keď som sa stal spravodajcom k tomuto návrhu, poslaneckému návrhu zákona, tak dal som si záležať na tom, aby som ho jednak naštudoval, ale jednak som sa aj pozrel na to, ako by sme mali celú túto problematiku riešiť, a musím povedať, že som dlho hľadať nemusel, lebo táto téma nie je v Národnej rade Slovenskej republiky nová. Ktorí sme tu už dlhší čas, vieme, že sme o tom diskutovali aj v predchádzajúcich funkčných obdobiach a vždy niektorý z našich kolegov z výboru pre zdravotníctvo alebo ani nie z výboru pre zdravotníctvo prichádzal s nejakými riešeniami a návrhmi, aby sme legislatívne vstúpili do úpravy povinného očkovania, do úpravy dobrovoľného očkovania, resp. aby sme riešili problematiku odškodného po príčinnej súvislosti poškodenia organizmu v súvislosti s očkovaním.
Ako lekár musím hneď na úvod povedať, že ja som priateľom a fanúšikom očkovania. Tým musím začať, nebudem to nejak skrývať do kontextu viet, poviem to veľmi otvorene. Očkovanie je medicínska metóda prevencie chorôb, ktorá sa ukazuje ako vysoko efektívna a vysoko účinná. Dokonca napriek desaťročiam a už pomaly stáročiam od prvých pokusov s očkovaním a od prvých postupov ochrany pred ochoreniami prostredníctvom očkovania sa nič na tejto skutočnosti, že je to veľmi efektívna metóda prevencie ochorení, nezmenilo. A ako lekári veľmi dobre vieme aj tú skutočnosť, že najlacnejšia liečba je prevencia. A najefektívnejšia, jedna z najefektívnejších foriem prevencie je očkovanie, to chcem hneď na úvod povedať.
Dokonca mám taký pocit, že očkovanie zažíva do určitej miery aj renesanciu v modernej medicíne. Keď sledujem trendy ostatných, jedného, možno dvoch desaťročí, všimnite si, že okrem očkovania ako ochrany pred infekčnými ochoreniami dnes máme postupy, očkovacie postupy prevencie napríklad pred rakovinou krčka maternice. Čiže vieme o tom, že mnohé onkologické ochorenia môžu mať a majú vírusový pôvod, a dnes hľadáme metódy očkovania, resp. ich prinášame do praxi. Diskutuje sa o rakovine prsníka, diskutuje sa o ďalších ochoreniach, proti ktorým by sme raz možno v budúcnosti mohli reálne očkovať.
Chcem povedať aj to, že vnímam tú diskusiu, ktorá prebieha už niekoľko rokov v spoločnosti, ako logickú. Kým v 50., v 60. rokoch, viete, nás nahnali na povinné očkovanie, no tak nás zaočkovali, tak sme boli zaočkovaní, veď tak čo sme mali robiť. Dnes žijeme v svete, keď ľudia zbierajú informácie cez internet, chválapánubohu, na internete sa vedia dostať k rôznym správam nielen zo Slovenska, ale z celého sveta. Dnes žijeme v dobe, keď sa ľudia omnoho viacej zaujímajú o to, na čo majú právo, na čo majú nárok a čo je ich povinnosť a prečo toto právo, resp. túto povinnosť majú, a logicky teda prichádza na rad diskusia o tom, či štát môže nariadiť povinné očkovanie, či štát môže nútiť otca s mamou, aby povinne zaočkovali svoje dieťa. Táto diskusia tu je. Je to diskusia skôr pre ústavných právnikov, či naozaj je namieste v tejto modernej dobe mať takto upravenú legislatívu. Táto diskusia tu prebieha v tejto spoločnosti. Prebieha aj druhá diskusia paralelne s touto, a to diskusia o tom, že keď existuje príčinná súvislosť medzi očkovaním a poškodením organizmu, akým spôsobom to bude odškodnené.
Ja som dostal už množstvo listov v minulosti. Mohol by som vám tu z nich čítať, nebudem vás zabávať, budem sa držať len tých dôležitých údajov. To prvé, čo chcem povedať, je, že nepustím sa do diskusií o povinnom očkovaní v zmysle, či je to v súlade, alebo nie je s ľudskými právami a s ústavným právom. Na druhej strane chcem povedať k tejto téme toľko, že, no dobre, keď hovoríme o tom, aby nebolo povinné očkovanie, zároveň diskutujme aj o tom, či si vie niekto z nás lekárov predstaviť, že by sme prestali očkovať. Vie niekto odhadnúť riziko, ktoré pre populáciu vzniká? Vie to niekto odhadnúť, vie to niekto kompetentne, nemyslím, laici na internete, ale kompetentní odborníci to vedia odhadnúť? Všetci na svete boli nadšení, keď v 50. rokoch profesor Thomas (pozn. red.: správne "Jonas") Salk prišiel s očkovaním proti detskej obrne. Prezident Spojených štátov Eisenhower vo svojom príhovore, pravidelnom každoročnom, okrem obľúbenej vety "Boh žehnaj Ameriku" použil aj vetu "Boh žehnaj profesora Salka". Zachránil státisíce detí v Spojených štátoch a potom na celom svete. Dnes už očkujeme inou vakcínou, nie Salkovou, tá už je dávno prežitá a prekonaná. Ale uvedomme si, či dnes niekto z nás vie povedať, keby sme celú našu populáciu detí prestali povinne očkovať, kto by niesol zodpovednosť za to, čo by tu mohlo nastať. Viete, teraz možno mi niekto povie: A čo keby nenastalo? A čo keby nastalo?
Tá moja logická a ďalšia otázka, keď hovoríme o povinnom očkovaní, je tá, že, no fajn, tak dieťa, ktoré je spolu s mojím dieťaťom v materskej škôlke, zaočkované nebude, lebo rodičia s tým nesúhlasia, a keď moja dcéra ochorie, kto za to ponesie zodpovednosť?
Moja ďalšia logická otázka je, keď sa rodičia rozhodnú nezaočkovať svoje dieťa, náklady na zdravotnú starostlivosť, ktorá vznikne v prípade ochorenia dieťaťa chorobou, proti ktorej sa nedali naočkovať, budú znášať oni alebo verejné zdravotné poistenie? Lebo keď verejné zdravotné poistenie, prečo sa máme na to skladať všetci? Veď sme chceli zaočkovať to dieťa.
Čiže táto diskusia je vážna, nemyslím si ale, že patrí na pôdu Národnej rady, to je moja prvá poznámka.
Ale poďme k odškodneniu, k tomu, čo tu doniesli navrhovatelia. Hneď na úvod chcem povedať, že si veľmi vážim túto iniciatívu. A nechcem to ani umenšovať a budem hlasovať za v prvom čítaní. Veľmi si vážim túto iniciatívu, pretože táto téma tu v spoločnosti rezonuje. Možno to neni majoritná téma, mainstreamová téma, aby som sa tak moderne vyjadril, ale je to určite téma, ktorá sa dotýka mnohých rodičov, ktorí vypovedajú rôzne príbehy, ktoré sa im stali následkom očkovania. Na druhej strane ale musím hneď povedať, že, alebo ešte v súvislosti s tým chcem povedať, že viem si predstaviť to, že keď štát, logicky uvažujme, niečo nariadi, povinné očkovanie, a spôsobí tým škodu, tentoraz škodu na zdraví očkovaného, mal by ho štát aj odškodniť, mal by znášať náklady s odškodným. Ako logika veci je tu úplne čistá v tomto návrhu.
Ten môj jediný problém je s tou formuláciou. A budem veľmi úprimný, ja som si ju tu, nehnevajte sa, prečítam to z iPadu, napísal, lebo to by som nevedel len tak veľmi jednoducho zinterpretovať. Takže vám ju prečítam: "Za uznanie poškodenia očkovaním postačuje pravdepodobnosť príčinnej súvislosti. Ak táto pravdepodobnosť nevyvstáva len preto, lebo o príčine konštatovanej choroby vládne v lekárskej vede nevedomosť, môže byť so súhlasom ministerstva uznané poškodenie na zdraví ako dôsledok poškodenia očkovaním. Súhlas ministerstva môže byť udelený aj všeobecne. Súhlas ministerstva môže byť vzatý späť v prípade, ak sa nepochybne preukáže, že poškodenie na zdraví alebo smrť nie sú dôsledkom očkovania. Už vyplatené odškodnenie sa nevracia."
Dámy a páni, pri všetkej úcte k predkladateľom, k môjmu kolegovi, bývalému pánovi ministrovi, je to veľmi vágne. Veľmi všeobecná formulácia, veľmi vágna formulácia. Keď máme nejaký predpoklad príčinnej súvislosti, tak vtedy to uznajme, že to bolo spôsobené očkovaním. Dokonca si myslím, že to môže viesť k veľmi veľkej nevôli voči povinnému očkovaniu a vôbec voči očkovaniu ako takému, čo by nemalo byť v záujme nás lekárov. V záujme nás lekárov by malo byť stále opakovať to, že prevencia je najlacnejšia liečba a je určite lacnejšia ako liečba a najefektívnejšou formou prevencie je očkovanie. A dnes prichádzajú stále modernejšie a modernejšie očkovacie látky. Ako lekári dobre vieme, že každá látka, ktorú vpravíte do organizmu, môže mať nežiaduci účinok. Každý človek je jedinečný a na každého to pôsobí ináč.
Treba ale povedať, že tie hlavné výhrady voči očkovacím látkam, ktoré tu v minulosti boli, dnešné moderné očkovacie látky už dávno odstránili. Tie komplikácie a nežiaduce účinky, ktoré vyvolávali, sú dávno odstránené.
Čiže ja si viem predstaviť, dámy a páni, diskutovať v tejto snemovni o tom, aby, ak štát nariadi očkovanie a dôjde k poškodeniu, nežiaducim účinkom, niesol za to zodpovednosť a odškodnil. Ale bol by som rád, keby sme zadefinovali veľmi jasné pravidlá, kto, ako a kedy rozhodne o tom, že k poškodeniu organizmu došlo v dôsledku očkovacej látky. A nie v dôsledku toho napríklad, že dieťa trpelo iným ochorením, alebo v dôsledku toho, že vôbec nie očkovacia látka poškodila dieťa, ale napríklad nemalo byť v tejto chvíli dieťa očkované, ale pediater zle vyhodnotil situáciu. Zvaliť to všetko na očkovacie látky by bolo veľké zjednodušovanie.
Čiže záverom, ja podporím tento návrh zákona v prvom čítaní, aby sme otvorili diskusiu, ale zároveň aj chcem poprosiť kolegov navrhovateľov, aby sme naozaj s odbornou verejnosťou mali tú odvahu hľadať čo najpresnejšiu formuláciu, aby bolo umožnené odškodnenie skutočných prípadov, kde došlo k poškodeniu v dôsledku očkovania, ale zároveň aby sme neotvorili obrovský priestor na špekulácie.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť.

Ja sa chcem veľmi pekne poďakovať pánovi poslancovi Novotnému, pretože od prvého po posledné slovo vystihol presne to, čo si myslím o očkovaní aj ja. Veľmi triezvo, veľmi, by som povedala, takým inteligentným spôsobom, bez toho, aby nejako urazil predkladateľov, povedal to, čo treba povedať v súčasnosti. A ja si myslím, na rozdiel od neho, že aj na pôde Národnej rady práve pre tie stúpajúce tlaky z verejnosti.
Ja som sa takisto, keď som tento návrh zákona uvidela, potešila, že prišli s takou iniciatívou o odškodnenie obetí očkovania, pretože to je jedna z výhrad tých silných antivakcinačných aktivít, že keď ma niekto núti, tak nech je zodpovedný aj za tie nežiaduce účinky. Avšak takisto ako vy po prečítaní toho paragrafu alebo state 12b, ktorú predkladatelia odôvodňujú, že sa inšpirovali nemeckým modelom, kde sa predpokladá vysoká pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, ma to veľmi vyrušilo. Týmto by ma, tak ako po mne teda ide pán predkladateľ vo faktickej poznámke, chcem sa ho opýtať, či by v tomto znení tento zákon prijal, keby bol ministrom zdravotníctva. Pretože takisto ako pán poslanec Novotný si myslím, že tieto prípady by sa veľmi ťažko určovali na základe pravdepodobnosti príčinnej súvislosti. Je to nemožné, vždy môžte povedať, že asi to spôsobilo.
Nedávno bola publikovaná taká austrálska štúdia, kde sa zamietla, alebo teda vyvrátila sa pravdepodobnosť súvislosti očkovania s autizmom. A bola to pomerne rozsiahla štúdia na viac ako jedna milióna, 1,25, tuším, milióna detí, kde sa teda tieto dohady o súvislosti očkovania a autizmu vyvrátili.
Chcem sa teda opýtať, že či si myslíme, že všetky takéto príčinné súvislosti bude posudzovať človek na regionálnom Ústave verejného zdravotníctva a potom následne schvaľovať Úrad verejného zdravotníctva, či má dostatok odborných kapacít na to? A viac poviem potom v rozprave.
Ďakujem.