36. schôdza

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka. Dovoľte mi niekoľko slov, vážení kolegovia, kolegyne, poviem to aj úsmevne, ale aj vážne, aj smutne. No tak som sa zamyslel nad tými sadzbami, ktoré sú tuná predložené, a navrhovateľ, keď to predkladá, to chcem oceniť. Ale ja sa pýtam, keď sme na predchádzajúcej schôdzi schválili zákon o nadobudnutí poľnohospodárskeho pozemku, tak by som bol rád, ak by mi pán navrhovateľ na to dal ako odpoveď, že za čo sa budú vlastne platiť tie správne poplatky, keď ako fyzické osoby majú také obmedzenie, jak nadobudnúť poľnohospodársky pozemok alebo jak možno ho predať.
A ak dovolíte, kolegovia, tak nechcem, aby ste sa nejak urazili, ale potom by som tú sadzbu navrhoval, lebo do 500 štvorcových metrov navrhujete 5 eur, ale od 500 do 2 001 je 15 eur. Dajte do 2 000, lebo do 2 000 štvorcových metrov nemusí byť tá peripetia v zmysle toho zákona č. 140/2014 o nadobudnutí poľnohospodárskeho pozemku. Takže ten jeden meter štvorcový môže komplikovať. Teda ja to tak myslím ako dobre, lebo naozaj je veľmi veľa rozdrobených tých vlastníkov a to podielové spoluvlastníctvo v jednej jednine, naozaj na Slovensku máme veľmi málo takých poľnohospodárskych pozemkov. Možno tuná na dolniakoch, možno jak je Trnavská tabuľa, Podunajská nížina, ale na východe Slovenska, tam sú naozaj na jednej takej malej rolke, tam sú aj dvadsiati spoluvlastníci. To ešte tak je, veľmi pekne to bolo povedané, že jedna tretina, jedna pätina. U nás sú ešte oveľa menšie tie čiastky. Áno, vychádza to z toho uhorského práva. Ale dajte to do tých 2 000 štvorcových metrov, lebo ten jeden meter štvorcový tak zohráva v tomto rolu, ak by náhodou prešiel tento návrh zákona. Potom je to od 2 001 do 5 000 tridsať a nad 5 000, teda nad pol hektára by to zostalo pri tom správnom poplatku 66 eur.
Prepáčte mi, nemohol som si odpustiť túto príležitosť, lebo stále ma mrzí ten zákon, ktorý sme prijali na minulej schôdzi, kde v podstate obmedzujeme vlastníkov v ich vlastníckych právach, a to je čosi, s čím sa ja nemôžem stále stotožniť. Ja verím, že ešte sa bude touto kauzou zaoberať aj Ústavný súd a rozhodne inak.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem pekne. Ja myslím, že to stihnem aj vo faktickej zareagovať, nemusím na konci. To je v podstate len technikália. Samozrejme, že aj so sadzbami, aj s tými hranicami sa dá hýbať v druhom a treťom čítaní v prípade, že by ten zákon získal podporu, takže tam nie je žiaden problém. A čo sa týka ten prvej veci vlastne, o ktorej si hovoril, Štefan, konkrétne ja aj kolegovia zo strany SaS sme v tej skupine poslancov, ktorá iniciovala podanie na Ústavný súd v súvislosti so zákonom o pôde. Vidím, že aj ty si podpísal, takže áno, to je presne to, že ten zákon, ktorý sme schválili predtým, o pôde, tak to bol zákon proti vlastníkom pôdy, ktorých jednoducho obmedzuje a obmedzuje ich slobodné práva a obmedzuje aj kupujúcich. Ja sa nechcem už k tomu vracať, lebo obrovské množstvo už bolo k tomu povedané.
A toto je zákon presne naopak. Toto je zákon, ktorý veľkému množstvu vlastníkov, ktorí naozaj vlastnia to, maličké švíky, častokrát je to v metroch štvorcových, aj to je v malých podieloch, umožniť to, aby sa toho zbavili bez toho, aby museli za to platiť obrovské peniaze. Ten návrh zákona, ktorý je tu teraz prerokovávaný, vznikal paralelne spolu s tým návrhom zákona o pôde. Takže z toho dôvodu tam mohla vzniknúť takáto, nechcem povedať, disproporcia alebo takáto polemika. Ale hovorím, to je len technikália. Uvidíme, že ako sa k tomu ostatní kolegovia v parlamente postavia.

Ďakujem za slovo. Aj mne veľmi úprimne záleží na tom, aby aj táto naša krajina sa pohla kdesi dopredu. A sú proste, tá naša krajina je naozaj tak členená a sú časti na Slovensku, kde v podstate mnohé rodiny a mnohí ľudia sú práve odkázaní na tú poľnohospodársku a možno lesopestevnú činnosť. A my keď to budeme zhoršovať tieto podmienky cez legislatívu, tak to je čosi zlé. To nie je tento návrh zákona, ale to je ten predchádzajúci a k tomuto mierim. A súkromne hospodáriaci roľníci naozaj, aby efektívne tuná mohli pracovať na tejto pôde aj investovať, tak je ideálne, ak má tú pôdu. Lebo zásada platí taká, aby ty si mohol hospodáriť, teda byť gazdom a gazdovať, tak aby si predovšetkým gazdoval na vlastnej pôde. Aj keď viem, že sú tu kolegovia, ktorí s tým nesúhlasia, lebo dobre, však na prenajatom. Ale k prenajatému, k cudziemu veľakrát sme takí nezodpovední, nesprávame sa zodpovedne. A je tu a existuje tu skupina súkromne hospodáriacich roľníkov. Stále ich mám ako pred sebou. Je to možno taká malá iskierka, ktorú dneska si možno málokto ako všimne, ale myslím si, že toto bude cesta v našej krajine, aby sme naozaj vytvárali podmienky práve pre takto fyzické osoby, ktoré statočne a zodpovedne hospodária na tej pôde.
Paradoxne, tým zákonom sme neobmedzili tie právnické osoby, teda oni môžu nadobúdať ten poľnohospodársky pozemok. A ja som to už aj tak spomínal, čím na nižšej výmere ty hospodáriš, tým musíš efektívnejšie na nej pracovať. Ak máš dva, päť, desať hektárov, tak si to rozmyslíš, čo budeš na tej pôde pestovať. Určite nebudeš pestovať poľnohospodársku plodinu, ktorá pôjde do spaľujúcej bioplynnej stanice, ale budeš pestovať tam ovocie alebo zeleninu, ktorá je vysoko efektívna a prináša ti zisk a môžeš živiť svoju rodinu.

Ďakujem pekne, ani ja som ho tu nevidel. Ale pán kolega bude náhradník.

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Áno, už to máme vyriešené. Nech sa páči.

Uhliarik, Ivan, poslanec NR SR
Vážená pani predsedajúca, páni poslanci, pani poslankyne, dovoľte mi uviesť návrh zákona, ktorý rieši takú pálčivú otázku posledných rokov, nielen posledných možno roku, dvoch, ale posledných šiestich rokov od roku 2009 a týka sa vývozu liekov do zahraničia.
Slovensko, podobne ako aj iné krajiny z Európskej únie, ktoré sa snažia tlačiť cenu liekov čím nižšie, majú s týmto problém. Majú problém s tzv. reexportom liekov, to znamená s vývozom liekov do zahraničia. Deje sa to napriek tomu, že v minulom roku prijatím návrhu zákona alebo teda novely zákona musí distribučná firma informovať Štátny ústav pre kontrolu liečiv, to, že chce vyviezť liek, a tento ústav môže a aj zakazuje tento vývoz. Deje sa to napriek tomu, pretože nie je to prikázané, je to viac-menej formou oznámenia a odhaduje sa, že v minulom roku len za prvých deväť mesiacov bolo vyvezených zo Slovenska do zahraničia liekov asi za 34 miliónov eur, čo predstavuje asi pol milióna balení. Tieto opatrenia, ktoré pripravujú alebo ktoré jednotlivé európske krajiny, ktoré majú lacnejšie lieky, zavádzajú, sa ukazujú ako nedostatočné. Nehovorím o tom, že ten trh je všemocný, ale vždycky sa nájdu nejaké skulinky, ktoré neetické firmy nejakým spôsobom obchádzajú.
Reexport liekov je daň za to, že sa roky snažíme držať jedny z najlacnejších liekov, cien liekov v Európskej únii. Bez ohľadu na to, či v roku 2009, keď to trošku sledujete, to bol až, to bol priemer šiestich najlacnejších cien, bez ohľadu na to, či za vlády Ivety Radičovej to bola druhá najnižšia cena, alebo teraz za poslednej vlády Roberta Fica priemer troch najlacnejších cien. Jednoducho tie ceny sú lacné a keďže platí v Európskej únii voľný pohyb tovaru a služieb, samozrejme, firmy to využívajú na to, že kúpia v lacnejšej krajine – v tomto prípade na Slovensku – lieky a vyvezú ju, vyvezú ich do krajín, kde sa tieto lieky predajú oveľa drahšie. S týmto problémom sa nestretáva len Slovensko, s týmto problémom sa stretáva napríklad Rumunsko, Grécko alebo Cyprus, čiže všetky krajiny, ktoré tieto lieky sa snažia držať na nižších úrovniach.
Čo sa týka zákona alebo vlastného reexportu, práve preto, že platí voľný pohyb tovaru a služieb, reexport liekov nie je možné zakázať zákonom. Ale každá krajina má právo prijať také opatrenia, aby zabezpečila dostupnosť liekov pre svojich pacientov. Funguje tento reexport zjednodušene tak, možno pre tých, ktorí, ktorí nie sú zdravotníci, že ak distribučná firma nakúpi lieky, ktoré sú určené slovenským pacientom, vyvezie ich do určitej krajiny, veľmi často do Nemecka, do škandinávskych krajín, do Veľkej Británie, čiže tam, kde tieto lieky majú vyššiu cenu, môže na tom veľmi dobre zarobiť. Napríklad, keď kúpi liek na epilepsiu, tzv. Lyrica, pre náš trh a vyvezie ho do Veľkej Británie, na jednom jedinom balení tohoto lieku zarobí distribučná firma 30 eur. Predstavte si, že predá alebo takto nakúpi sto balení, je to hneď 3 000 eur. Je to naozaj, alebo deje sa to naozaj u tých drahších liekov, ale je zlé alebo je veľmi smutné, že práve tieto drahšie lieky nemajú náhradu na slovenskom trhu, nemajú ešte lacnejšie generické alternatívy a potom, samozrejme, tieto lieky chýbajú pre slovenských pacientov a chýbajú v lekárňach.
Problém je ten, že distribučné firmy často nakupujú lieky nielen od výrobcu, ale aj od vlastných lekární. Tým, že toto sa deje nielen u nás, ale napríklad aj v Českej republike, minulý rok Česká republika prijala návrh zákona, ktorý zakazuje predaj lieku z lekárne do distribučnej firmy. Preto predkladám aj ja novelu zákona, ktorá je podobná, aká, aká je v platnosti v Českej republike, ktorou sa mení a dopĺňa zákon 362/2011 o liekoch a zdravotníckych pomôckach. Tento zákon výrazne pomôže obmedziť reexport liekov. Cieľom tejto novely je predísť nedostatku zásob lieku, liekov v slovenských lekárňach z dôvodu ich predaja do iných krajín.
Číslo, ktoré som povedal, 34 miliónov eur a 500-tisíc balení za prvých 9 mesiacov minulého roka, ktoré sa oficiálne vyviezli, nemusí byť konečné a Transparency International odhaduje, že toto číslo je mnohonásobne vyššie. Najväčšie problémy sú s liekmi na psychiatrické ochorenia, lieky na zrážanie krvi a onkologické lieky. Problém je, že povolenie na distribúciu firiem má asi, povolenie na distribúciu má asi sto firiem, kdežto do lekární dodáva lieky asi desať z nich. Čiže jedna desatina. Ostatné sa zrejme venujú reexportu.
Novela zákona 362, ktorá vstúpila do platnosti 29. decembra 2012, ukladá sprostredkovateľom oznamovaciu povinnosť, ako som povedal na začiatku, o zámere vykonávať sprostredkovanie nákupu alebo predaja, ale napriek tomu sa pomerne často stáva, že Štátny ústav kontroly liečiv buď reaguje neskoro, alebo neskôr, keď už daný liek nie je dostupný, zakáže vývoz tohoto lieku. Problém je, že v tom medziobdobí, pretože Štátny ústav pre kontrolu liečiv má takisto zákonom stanovené lehoty, problém je, že v tomto medziobdobí k tomuto vývozu dochádza.
Návrh novely zákona, ktorý predkladám, teda upravuje povinnosť pre držiteľov povolenia na distribúciu odoberať lieky iba od buď iného distribútora, alebo od výrobcu. Zakazuje sa teda, alebo zakazujem teda, alebo navrhujem zakázať nákup lieku z lekárne distribútorom.
Takisto novela zákona určuje povinnosť osobám, ktoré sú oprávnené vydávať humánne lieky alebo sprostredkovať ich nákup a predaj, viesť dokumentáciu o každej dodávke lieku, ktorá umožní sledovanie celej cesty lieku, čo vlastne sa deje od výrobcu cez distribútora až po lekárne. Rovnako určuje povinnosť prevádzkovateľovi lekárne, ktorý je zároveň držiteľom povolenia na distribúciu, pri kupovaní lieku oznámiť distribútorovi, či liek kupuje ako prevádzkovateľ lekárne alebo ako distribútor. To znamená, či je tam potenciálny, potenciálna nejaká hrozba jeho vývozu.
Tento návrh pomôže zvýšiť zásoby liekov na Slovensku a zároveň rozširuje úpravu zákona ministerstvom zdravotníctva, ktorá ustanovuje oznámenie predaja liekov Štátnemu ústavu pre kontrolu liečiv.
Navrhovaná právna úprava je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, s medzinárodnými zmluvami a inými dokumentami, ktorými je Slovenská republika viazaná. Návrh zákona nemá žiaden vplyv na výdavky verejných financií.
Verím, že v prípade zdravia ide nám všetkým o spoločnú vec. Z tlače viete, alebo v tlači sa opakovane aj na kongresoch Slovenskej lekárnickej komory ozývajú hlasy oficiálne, že takýto zákon je potrebný alebo takáto zmena v zákone je potrebná. Ozývajú sa lekárnici, ozývajú sa v podstate aj tí čestní distribútori, ktorí tieto praktiky nerobia. Samozrejme, sa ozývajú aj pacienti, pretože pre nich práve tieto lieky sú na Slovensku určené. Myslím si, že lieky potrebujú pacienti, ktorí sú voličmi aj SMER-u, ako aj opozície. Podporou tejto novely všetci pomôžeme našim pacientom, občanom Slovenskej republiky.
Ďakujem pekne za podporu.

Už to dajak so mnou prežijete. Vážená pani predsedajúca, navrhovateľ, kolegovia, kolegyne, dovoľte mi, aby som predstúpil ako spravodajca. V súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený Výborom Národnej rady pre zdravotníctvo za spravodajcu k návrhu uvedeného zákona, tlač číslo 1069. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre zdravotníctvo. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 4. septembra 2014 a gestorský výbor do 8. septembra 2014 od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Pani predsedajúca, prosím, otvorte rozpravu.

Veľmi krátko, pani podpredsedníčka Národnej rady. Dobrý deň prajem. Vážený pán navrhovateľ, vážený pán spravodajca, vážené dámy, vážení páni, naozaj, ja by som chcel len podporiť predkladateľa tohto návrhu zákona, totižto reexport liekov je veľká téma, o ktorej sme aj tu v tejto snemovni veľa diskutovali. Ja sa pamätám na veľmi vášnivú diskusiu v pléne Národnej rady počas vlády Ivety Radičovej, keď pán poslanec Uhliarik, vtedajší minister zdravotníctva, predkladal liekovú reformu. Podľa mňa s množstvom veľmi dobrých riešení. To, že sú to dobré riešenia, preveril čas, pretože všetky až na malé kozmetické úpravy platia, dá sa povedať, do súčasnosti. A vtedy sme sa snažili v zmysle vládnej politiky vlády Ivety Radičovej ísť na čo najnižšiu cenu liekov. Začnem v tomto okamihu. Mohol by som ísť do histórie ďalej, ale myslím si, že na tomto príklade sa to bude dať celkom dobre ilustrovať.
A vláda Ivety Radičovej vtedy prišla s veľmi revolučnou predstavou, že pôjdeme na druhú najnižšiu cenu liekov v Európskej únii. A hovorím o tom preto, lebo už vtedy tu v tomto pléne predovšetkým opozícia, v tom čase SMER, veľmi vehementne kritizovala návrh tejto cenovej politiky, ani nie z hľadiska toho, že lieky budú logicky lacnejšie, ale z hľadiska toho, že reálne to povedie k situácii, že lieky v lekárňach nebudú, pretože veľmi silne na Slovensku vzrastie tzv. reexport liekov. Dokonca tu zneli aj mnohé obvinenia, že v skutočnosti ide ministerstvu zdravotníctva, resp. vláde o to, aby podporovala takýto spôsob biznisu.
Tu by som možno dal jednu čiarku alebo bodku a pozrel sa na problém trochu, trochu ináč, zo všeobecného pohľadu a ten všeobecný pohľad je taký, že keďže trh s liekmi, aby som sa vyjadril liberálne, je v Európe regulovaný vo všetkých členských krajinách v Európskej únii, každá krajina sa snaží nejakým spôsobom nastaviť cenotvorbu vo svojej krajine. Snaží sa prostredníctvom kategorizačnej komisie, prostredníctvom ministerstva zdravotníctva, prostredníctvom inej inštitúcie, napríklad v Holandsku na to majú zvláštnu inštitúciu, nastaviť ceny liekov tak, aby z verejného zdravotného poistenia a z doplatkov pacientov boli tie lieky v celej škále dostupné pre pacientov.
Nie je tomu ináč ani na Slovensku, o toto sa snažia všetky vlády, snáď každý minister zdravotníctva robil a chce robiť nejaké zmeny v liekovej politike, a to z jednoduchého dôvodu, lebo lieky predstavujú, alebo keď chcete, spotrebujú z celkového balíka peňazí, ktoré v danom roku idú do zdravotníctva, jednu tretinu. Niekedy je to trošku viac ako jedna tretina. Blížilo sa to v niektorých rokoch, napríklad za ministra Ivana Valentoviča, až k 38 percentám, čiže pomaličky až k 40 percentám. To znamená, že je veľmi dôležité vedieť, koľko dávame za lieky, koľko tieto lieky stoja, a je veľmi dôležité robiť maximálne úsporné opatrenia v liekovej politike.
Veľmi dôležitým ďalším okamihom je, koľko doplácajú pacienti za lieky. Pacienti si totižto neuvedomujú to, čo zaplatí zdravotná poisťovňa za liek, ktorý majú predpísaný. Uvedomujú si tzv. marginálny poplatok, ktorý musia v tej lekárni za tento liek zaplatiť. Čiže cenotvorba, ktorú má v kompetencii ministerstvo zdravotníctva, musí prihliadať na tieto všetky skutočnosti a aj na celkové zdroje vo verejnom zdravotnom poistení. Logicky už, aby som toľko o tom nerozprával, čím má krajina menej reálnych zdrojov v absolútnej hodnote vo verejnom zdravotnom poistení, snaží sa tlačiť na čo najnižšie ceny liekov.
To isté sme robili aj my za vlády Ivety Radičovej, išli sme na druhú najnižšiu cenu liekov. No lenže viete, žijeme v Európskej únii, hranice sú otvorené, máme tu voľný pohyb tovarov, služieb, osôb, peňazí, a teda ak vy idete na druhú najnižšiu cenu a v Nemecku, v Rakúsku, v Česku, v Poľsku je tá cena vyššie, tak, samozrejme, vždy sa nájdu šikovní podnikatelia, hovoril už o tom pán navrhovateľ, ktorí si uvedomujú, že je veľmi zaujímavé v maloobchode, v úvodzovkách, teda v lekárni nakúpiť lieky na Slovensku a vyviesť ich do zahraničia. A tak sa môžeme dostať do relatívnej nedostupnosti určitých liekov, nie preto, že by neboli kategorizované, nie preto, že by neboli na slovenskom trhu zastúpené, ale práve preto, lebo sa tu objaví tento fenomén reexportu.
No a tajomstvo liekovej politiky je v tom, že musíte nájsť medzi týmito ukazovateľmi rovnováhu, medzi tým, aby ste išli na čo najnižšiu cenu liekov. Napríklad vláda Roberta Fica trošku poľavila, išla na priemer troch najnižších cien v Európe, ale stále máme veľmi lacné lieky z pohľadu, z porovnania s ostatnými členskými krajinami v Európskej únii, aby ste nastavovali doplatky pacientov tak, aby boli pre pacientov tieto lieky ešte stále dostupné, ale zároveň, aby ste do určitej miery vedeli ochrániť naše lekárne a našich pacientov pred reexportom liekov.
S takýmto riešením prichádza navrhovateľ formou poslaneckého návrhu zákona. Chcem vás uistiť, že takéto riešenia sme navrhovali a hľadali a veľmi pozorne monitorovali aj za vlády Ivety Radičovej. Chcem povedať, že takéto jedno riešenie, kde sa hlásenia pre štátny ústav kontroly liečiv o každom vývoze liekov musia podávať, pripravila aj vláda Roberta Fica v tomto období. Záverom chcem len povedať toľko, že touto témou sa zrejme ešte veľakrát budeme zaoberať, lebo ono je to vždy tak, že vždy, keď vymyslíte nejaké opatrenie, trvá to chvíľu, kým sa obchodníci naučia žiť s týmto opatrením, kým sa farmaceutické a distribučné firmy naučia nejakým spôsobom obísť toto opatrenie a potom budeme musieť hľadať znovu nejaké opatrenie, aby sme zabezpečili dostatok liekov v dobrej cene a s čo najnižším doplatkom v lekárňach pre slovenských pacientov. Z tohto pohľadu považujem tento návrh zákona za dobrý. Ja ho podporím a takisto, ak je teda podobný názor tomu môjmu, ktorý som dnes, teraz prezentoval, tak by som bol rád, keby ste tento návrh zákona podporili aj vy, dámy a páni.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem. Súhlasím s tým, čo povedal poslanec Novotný. Len na doplnenie, na Slovensku je trh s liekmi ročne 1,2 mld. eur, miliardy eur, to znamená, tisíc dvesto miliónov eur a trh s voľnopredajnými liekmi ročne okolo 200 miliónov. To, čo je veľmi zaujímavé a proti čomu, ako som aj ja spomínal, nebojovala len vláda Ivety Radičovej, ale aj predtým, je problém nárastu. Nárast v rokoch 2006 až 2010 bol o 400 mil. eur. Je to, sú to nepredstaviteľné zdroje. Keby sme si predstavili, že tieto peniaze namiesto liekov by išli do slovenských nemocníc, tak naozaj by sme ich mali v úplne inom stave. V roku 2009 sa preto zaviedol mechanizmus, ktorý znižuje cenu liekov tak, aby sa kontinuálne znižovala. Je to takzvané referencovanie liekov. Je to pomerne komplikovaný mechanizmus. V každom prípade zabezpečuje neustále znižovanie cien liekov v prípade príchodu nových.
Hovorí sa, že najdrahší liek je ten, ktorý pacient vôbec neužíva. Naozaj, keď má pacient užívať lieky, ktoré nie sú, sú tí, tento pacient je často liečený buď neúčinnou náhradou, alebo nie je liečený vôbec. A toto, samozrejme, následne zvyšuje náklady na zdravotnú starostlivosť týchto pacientov, o ich zdravotnom stave ani nehovoriac, pretože títo pacienti často, ako som povedal, sú ťažko chorí, onkologicky chorí alebo psychiatricky chorí a naozaj tieto lieky potom neužívajú. Preto tento návrh skutočne môže pomôcť slovenským pacientom tak, aby mali zaručenú dostupnosť liekov v lekárňach.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ja si myslím, že tento návrh novely je veľmi dobrý a múdry. Ten reexport je naozaj problém v slovenskom zdravotníctve a zrejme asi ani nie len u nás. Ja chcem pripomenúť také štatistiky, že ty si hovoril, že lieky sa ročne predajú za jedna celá, ja mám 1,5 mld. euro, dve tretiny sú na lekársky predpis, jedna tretina z dlhov zdravotníctva. Väčšinu liekov dovážame. Tržby desiatich zahraničných firiem boli vlani 833 mil. eur a do lekární sa každoročne vracia sto ton liekov, ktoré vlastne idú viac-menej do koša. Čiže liekmi naozaj plytváme, sú masovo predpisované, vždy to niekto nakoniec zaplatí. Vlani dali firmy 43,5 milióna na propagáciu a marketing liekov. Vidíme, že televízie sú plné všelijakých reklám, bilbordy, inzeráty, a teda je to v tomto smere troška choré a skôr by som podstatne viac dal na prevenciu a nejaké peniaze z liekov by mohli ísť aj na prevenciu chorôb, na osvetu, na šport a tak ďalej, seniorov, ktorí sú na tom dosť zle.
V roku 2013 boli naše náklady na zdravotníctvo 5,23 miliárd, čo je 7,3 % HDP. Polovica týchto zdrojov je platená z poisťovní, štvrtinu dáva štát a štvrtinu pacienti. Čiže napriek tomu, že poisťovniam sa darí, aj keď náklady na zdravotnú starostlivosť sa stále zvyšujú. Takže prevencia a dať na ňu tiež možno z obehu liekov.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Áno, problém reexportu je fenomén, ktorý budeme mať vždy, kým je otvorený trh, ale každá krajina si sama reguluje ceny liekov. Toto je fakt, s ktorým sa musíme vedieť vysporiadať. Vládny návrh liekovej reformy, ktorý sme schválili za vlády Ivety Radičovej, to riešil tak, že v podstate sa zodpovednosť prenášala na farmaceutické firmy, aby boli tie lieky k dispozícii, aby odhadli, koľko budú potrebovať mať liekov na Slovensku prostredníctvom distribučných firiem, aby tieto lieky boli vždy, aj keby došlo k reexportu. Vláda Roberta Fica hľadala riešenie, alebo našla riešenie prostredníctvom štátneho ústavu kontroly liečiv, ktorému treba vždy hlásiť každý možný vývoz liekov pod sankciou, pod teda možnosťou pokuty. Teraz prichádza pán navrhovateľ s ďalším riešením.
Napriek tomu ale znovu platí a chcem podčiarknuť tú skutočnosť, že všetky tieto riešenia čiastočne účinkujú, ale fenomén reexportu vždy bude do určitej miery zastúpený na trhu. Dôležité je ale to, aby sme si uvedomili skutočnosť, že lieky musia byť čo najlacnejšie z pohľadu verejných zdrojov, z verejného zdravotného poistenia. Musia mať čo najnižšie doplatky z pohľadu ochrany pacientovej peňaženky, ale hlavne musia byť aj dostupné, lebo čo z lacného lieku, ako to už povedal pán poslanec Uhliarik, čo z lacného lieku, ktorý je nedostupný, a čo z drahého lieku, ktorý je pre zmenu dostupný, ale nikto sa k nemu nevie dostať? A vlastne toto je to umenie liekovej politiky.
Musím povedať aj to, že každá vláda sa snaží robiť opatrenia v liekovej politike z jednoduchého, z jednoduchej príčiny. Ide tam zhruba tretina zdrojov z verejného zdravotného poistenia a dá sa tam krásne získať finančné prostriedky na samotnú zdravotnú starostlivosť v nemocniciach... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ja len krátko, ak dovolíte. Chcem poprosiť kolegov, vážení kolegovia a kolegyne, aby ste podporili tento návrh zákona, lebo tí, ktorí máme v rodine čo len jedného člena v domácnosti, ktorý je odkázaný na lieky, tak vieme, aká je to položka a aká je to záťaž pre tú konkrétnu rodinu. A myslím si, že tie problémy, ktoré tuná sú, navrhovateľ sa snaží, aby sa vyriešil tento problém a podľa možnosti, aby tá cena lieku bola čo najnižšia. Ten zákaz lekární, aby lekárne recipročne nemohli späť predávať lieky pre distribútora, je to logické. Veď ten distribútor v podstate môže si od prvovýrobcu ako nakúpiť.
A potom ja súhlasím aj s tou vecou, že viesť tú dokumentáciu, ktorá vlastne sprevádza ten liek, celú tú cestu toho lieku až, teda od výrobcu až prakticky po spotrebiteľa. Tie tri kategórie liekov - pre psychiatrických pacientov, psychiatrické, zrážanlivosť krvi a onkologické lieky - sú naozaj vysokými položkami a zdravotnícke zariadenia, ktoré majú takýto, takýchto pacientov a sa starajú o nich, tak ich rozpočet je veľmi vysoko zaťažovaný práve touto záležitosťou.
Predmetný návrh zákona považujem za veľmi dobrý, a preto vás prosím, aby sme tento návrh zákona aj podporili. Ďakujem pekne.